Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Uznesenie_8CoE-82-2013.pdf
PDF · 95.31 KB
Case nature
Subarea
8CoE/82/2013
Uznesenie
Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v exekučnom konaní vedenom súdnym exekútorom JUDr. Pavlom Halásom, Exekútorský úrad so sídlom W., ul. F. č. XX, vo veci oprávneného: Mesto Liptovský Mikuláš, so sídlom Liptovský Mikuláš, ul. Štúrova č. 1989/41, IČO: 00 315 524, zastúpeného splnomocneným zástupcom JUDr. Mariánom Alušicom, advokátom so sídlom W., ul. W. č. X proti povinnému: P. P., nar. XX. XX. XXXX, bytom D. P., ul. L. XXXX/XX, pre vymoženie sumy 119,62 eura s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Liptovský Mikuláš zo dňa 14. januára 2013, č. k. 7Er/1920/2012-23, takto
rozhodol:
uznesenie okresného súdu vo výrokoch, ktorými exekúciu zastavil a oprávnenému náhradu trov exekúcie nepriznal p o t v r d z u j e .
Vo výroku, ktorým súd súdnemu exekútorovi náhradu trov exekúcie nepriznal, odvolanie oprávneného o d m i e t a .
V ostatnej časti zostáva uznesenie okresného súdu n e d o t k n u t é .
Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .
odôvodnenie:
Okresný súd Liptovský Mikuláš uznesením zo dňa 14. 01. 2013 č. k. 7Er/1920/2012-23 vydaným vyšším súdnym úradníkom námietkam povinného proti exekúcii nevyhovel. Námietkam povinného proti trovám exekúcie nevyhovel. Exekúciu zastavil. Súdnemu exekútorovi náhradu trov exekúcie nepriznal. Oprávnenému náhradu trov exekúcie nepriznal. Konštatoval, že pred súdnym exekútorom sa dňa 04. 07. 2012 začalo exekučné konanie pod sp. zn. EX 5562/12 na vymoženie pohľadávky vo výške 119,62 eur s príslušenstvom na základe exekučného titulu - výkazu daňových nedoplatkov Mesta Liptovský Mikuláš č. 067681 zo dňa 08. 06. 2012, ktoré nadobudlo právoplatnosť a vykonateľnosť dňa 08. 06. 2012. Súdny exekútor začal vykonávať exekúciu po získaní poverenia č. 5505 040593 zo dňa 16. 10. 2012, ktoré udelil exekučný súd na vymoženie uloženej povinnosti s príslušenstvom a trov exekúcie. Exekučný súd pri rozhodovaní o námietkach povinného k skutočnostiam ním uvedeným uviedol, že tieto nie sú pre prebiehajúce exekučné konanie relevantné. Úhrady vykonané dňa 04. 07. 2012 a 15. 11. 2012 boli vykonané až po začatí exekučného konania (04. 07. 2012), teda v čase podania návrhu na vykonanie exekúcie na ne nebolo možné prihliadnuť. Existenciu dohody o úhrade pohľadávky v dvoch splátkach povinný nepreukázal. Podľa oprávneného povinný ku dňu podania návrhu na vykonanie exekúcie dobrovoľne nesplnil to, čo mu ukladá exekučný titul, čo svojím podaním nespochybnil ani povinný, keď poukazoval na uhradenie pohľadávky priznanej exekučným titulom. Povinný tak nepreukázal také
okolnosti, ktoré nastali po vzniku exekučného titulu, do podania návrhu na vykonanie exekúcie a spôsobili zánik vymáhaného nároku, bránia jeho vymáhateľnosti alebo iné dôvody, pre ktoré je exekúcia neprípustná. Na základe uvedeného exekučný súd dospel k záveru, že v danom prípade sú splnené obidva procesné predpoklady oprávňujúce podanie návrhu na vykonanie exekúcie, exekučný titul ako aj tá skutočnosť, že povinný dobrovoľne nesplnil v plnom rozsahu to, čo mu ukladá exekučný titul (do podania návrhu na vykonanie exekúcie), a preto námietky povinného proti exekúcii ako nedôvodné zamietol. Rovnako ako nedôvodné zamietol aj námietky povinného proti trovám exekúcie. Súd po oboznámení sa s upovedomením o začatí exekúcie zo dňa 13. 11. 2012 konštatoval, že súdny exekútor pri vyčíslovaní predbežných trov postupoval v súlade s príslušnými ustanoveniami zákona NR SR č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len „Exekučný poriadok“) keď trovy exekúcie súdneho exekútora sú vyčíslené v súlade s príslušnými ustanoveniami vyhlášky o odmenách a náhradách súdnych exekútorov a trovy exekúcie oprávneného sú prevzaté z návrhu na vykonanie exekúcie. Nakoľko exekučný súd o trovách exekúcie v danej exekučnej veci rozhoduje pri zastavení exekúcie, nebol dôvod zaoberať sa účelnosťou trov exekúcie oprávneného v rozhodovaní o podaných námietkach povinného proti trovám exekúcie. Podľa neho sa však povinný mylne domnieva, že úhrada pred doručením upovedomenia je vykonaná mimo exekučného konania. Exekúcia je začatá dňom doručenia návrhu oprávneného na vykonanie exekúcie súdnemu exekútorovi (§ 36 ods. 2 Exekučného poriadku), exekúcia bola začatá dôvodne (viď rozhodnutie o podaných námietkach) teda úhrady vykonané dňom doručenia návrhu súdnemu exekútorovi sú vykonané v rámci exekučného konania. Trovy exekúcie hradí podľa § 197 ods. 1 Exekučného poriadku povinný, oprávnený len v prípadoch uvedených v § 203 Exekučného poriadku. Podľa súdu je neprípustné pokračovať v exekúcii proti povinnému, ktorý dobrovoľne splnil povinnosť uloženú exekučným titulom, pretože nie je čo vymáhať. Exekúcia je nútený výkon súdnych a iných rozhodnutí ukladajúcich povinnému určitú povinnosť. Ak táto povinnosť je splnená, ani exekútor ani exekučný súd nemôže nútiť povinného splniť to, čo už splnil. Skutočnosť, že zatiaľ súdny exekútor nevymohol trovy exekúcie, nemá vplyv na zastavenie exekúcie, pretože o tom, kto a v akej výške platí trovy exekúcie v prípade jej zastavenia, rozhoduje exekučný súd podľa § 200 ods. 2 Exekučného poriadku. Zo zhodných vyjadrení účastníkov konania, keď oprávnený uviedol zaplatenie istiny po začatí exekúcie a zotrval len na pokračovaní exekúcie vo vymáhaní trov exekúcie súdneho exekútora povinného považoval exekučný súd za preukázané, že povinný po dôvodnom začatí exekúcie (04. 07. 2012) uhradil pohľadávku priznanú oprávnenému exekučným titulom v plnej výške a preto exekúciu podľa § 57 ods. 1 písm. f/ Exekučného poriadku zastavil. Nakoľko súdny exekútor si napriek výzve exekučného súdu trovy exekúcie neuplatnil ani nevyčíslil a exekučný súd tak nemal k dispozícii podklady nevyhnutné pre rozhodovanie o tom, kto a v akej výške platí trovy exekúcie súdneho exekútora rozhodol o nich tak, že ich náhrada sa súdnemu exekútorovi nepriznáva. Trovy oprávneného uplatnené v návrhu na vykonanie exekúcie podľa súdu neboli potrebné na účelné vymáhanie nároku. Ich náhradu preto oprávnenému nepriznal. Vychádzal z toho, že v danom prípade vystupuje na strane oprávneného účastník, ktorý vystupuje vo viacerých exekučných konaniach na strane oprávneného súčasne a od ktorého možno odôvodnene predpokladať znalosť právnych predpisov upravujúcich nútený výkon súdnych a iných pohľadávok. Oprávnený disponuje potrebným materiálnym aj personálnym vybavením, hradeným z prostriedkov mestského rozpočtu, na podanie návrhu na vykonanie exekúcie. Iba dňa 17. 08. 2012 bolo Okresnému súdu Liptovský Mikuláš doručených viac ako 1.000 žiadostí súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, kde Mesto Liptovský Mikuláš vystupuje na strane oprávneného. Za takéhoto stavu potom nemožno ako trovy potrebné na účelné vymáhanie nároku považovať náklady vzniknuté oprávnenému tým, že návrh na vykonanie exekúcie nepodal osobne, ale prostredníctvom právneho zástupcu. Oprávnený podáva väčšie množstvo návrhov na vykonanie exekúcie, nie pri všetkých využíva právne služby advokáta, ktoré sú absolútne totožné a menia sa len údaje o povinnom, výške pohľadávky či označenie exekučného titulu. Je nepochybné, že prepísanie takýchto údajov z exekučného titulu, do návrhu na vykonanie exekúcie je jednoducho administratívnou činnosťou, a nie odborne náročným a zložitým procesom, na ktorý by vzhľadom na oprávneného, potreboval právneho zástupcu. Exekučný súd týmto záverom nevylučuje právo oprávneného dať sa v exekučnom konaní zastupovať advokátom, ani v tom oprávnenému nebráni, v tomto konkrétnom prípade však náklady vzniknuté za poskytnuté dva úkony právnej služby advokátom pre oprávneného: prevzatie a príprava zastúpenia alebo obhajoby vrátane prvej porady s klientom a písomné podanie na súd alebo iný orgán vo veci samej, nie sú potrebnými na
účelné vymáhanie nároku. V rámci argumentácie týkajúcej sa náhrady trov konania, v danom prípade trov exekúcie oprávneného exekučný súd poukázal na uznesenie NS SR sp. zn. 4MCdo 21/2009 zo dňa 25. 02. 2001 ako i nález Ústavného súdu ČR sp. zn. I. ÚS 988/2012 zo dňa 25. 07. 2012.
Proti tomu uzneseniu podal odvolanie oprávnený a to prostredníctvom svojho splnomocneného zástupcu a to do výroku o zastavení exekučného konania a výrokoch o nepriznaní náhrady trov exekúcie súdnemu exekútorovi a oprávnenému. Oprávnený nesúhlasil so záverom súdu, že boli splnené všetky podmienky na zastavenie konania v zmysle ustanovenia § 57 ods. 1 písm. f/ Exekučného poriadku. Záver súdu, že mal preukázané, že povinný dobrovoľne splnil, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie (exekučný titul) a preto konanie zastavil, je podľa oprávneného v priamom rozpore s preukázaným skutkovým stavom. Povinný dobrovoľne uhradil pohľadávku, ktorú mal voči oprávnenému, ale po tom, ako bol podaný návrh na začatie exekučného konania v zmysle § 38 a nasl. Exekučného poriadku. Oprávnený síce pripúšťa, že úvaha súdu o neprípustnosti exekučného konania v prípade, ak povinný dobrovoľne splnil to, čo mu ukladá exekučný titul je správna, ale výhradne za predpokladu, že oprávnený by nebol podal do momentu dobrovoľného plnenia návrh na vykonanie exekúcie v zmysle § 38 Exekučného poriadku. A contrario teda platí, že uvedená úvaha, rovnako aj z nej vyplývajúci záver sú nesprávne. Za nesporné a preukázané považoval, že predmetom exekučného konania nie je iba vymáhanie samotnej pohľadávky v časti istiny, ale rovnako aj príslušenstvo pohľadávky, trovy právneho zastúpenia v exekučnom konaní a napokon aj samotné trovy exekučného konania. Vzhľadom na vyššie uvedené podľa oprávneného nie je možné v predmetnom konaní použiť ustanovenie § 57 ods. 1 písm. f/ Exekučného poriadku a konanie zastaviť úplne. Ako správna sa javí aplikácia ustanovenia § 57 ods. 3 Exekučného poriadku v zmysle ktorého platí: „Ak sa exekúcie týka niektorý z dôvodov zastavenia len sčasti alebo ak sa exekúcia vykonala v širšom rozsahu, než stačí na uspokojenie oprávneného, exekúcia sa zastaví len čiastočne" Vo zvyšnej časti naďalej nie sú splnené podmienky na zastavenie predmetného exekučného konania. Oprávnený namietal aj nesprávnosť uvedeného uznesenia, ktorým nepriznal súdnemu exekútorovi trovy exekúcie. Aj toto rozhodnutie súdu považoval za právne nedôvodné a teda za nesprávne. V prvom rade súd pri rozhodovaní použil a rozhodoval v zmysle § 200 ods. 2 Exekučného poriadku. Predmetné ustanovenie upravujúce náhradu trov exekúcie je však podľa oprávneného ale v zmysle gramatického výkladu bezo sporu možné použiť v prípade, ak súd platne rozhodne o zastavení exekučného konania. Nakoľko však neboli splnené podmienky zastavenia exekučného konania, súd nemohol správne a platne rozhodnúť o náhrade trov exekúcie zmysle ustanovenia § 200 ods. 2 Exekučného poriadku. Súdny exekútor tiež na výzvu súdu uviedol, že podmienky na zastavenie exekučného konania neboli splnené a preto súdny exekútor nemôže pristúpiť k vyčísleniu si trov exekúcie. Bez ďalšieho platí, že súdnemu exekútorovi budú aj v budúcnosti vznikať ďalšie trovy spojené s vymáhaním časti predmetu exekúcie, ktorá do dnešného dňa nebola uspokojená. Vzhľadom na uvedené súdny exekútor pristúpil k vyčísleniu trov v zmysle ustanovenia § 46 ods. 3 Exekučného poriadku v spojení s § 47 ods. 3 Exekučného poriadku. Oprávnený považoval odôvodnenie rozhodnutia súdu, ktorým mu náhradu trov exekúcie nepriznal za najmä nezdôvodnené, a teda arbitrárne. Ďalej uviedol, že nemá vedomosť o tom, že by konajúci súd pred tým, ako o veci rozhodol, vykonal u neho šetrenie (dokazovanie) ohľadne technického a personálneho obsadenia. Okrem toho ak aj disponuje „právnym oddelením“ poukázal na to, že uplatňuje nárok voči viacerým povinným súčasne a nie je to jediná agenda, ktorú by bolo oddelenie povinné spravovať. S uplatňovaním nárokov by mu tiež vznikali neprimerané náklady. V prípade právneho zastúpenie sú ale tieto náklady prenesené na advokáta, ktorý si ich následne uplatní v trovách právneho zastúpenia. K názoru súdu, že trovy právneho zastúpenia nie sú účelné oprávnený uviedol, že povinnému sa v konaní pripisuje a poskytuje väčšia právna ochrana ako jemu a teda dochádza k porušeniu zásady rovnosti účastníkov konania. Ďalej oprávnený opakovane poukázal na skutočnosť, že právo byť zastúpený v konaní (bez ohľadu, či sa jedná o zastúpenie advokátom alebo nie) je jeho právom garantovaným až Ústavou SR a preto vo výkone tohto práva nemôže byť limitovaný alebo obmedzovaný. Advokát má právo na náhradu trov právneho zastúpenia a advokát nemôže vykonávať advokáciu bezodplatne. Naviac si advokát uplatnil trovy v minimálnej výške. Oprávnený preto navrhol, aby jemu a súdnemu exekútorovi konajúci súd náhradu trov konania priznal a exekúciu nezastavil. Zároveň si uplatnil trovy odvolacieho konania z titulu právneho zastupovania advokátom (54,67 eur s DPH).
Povinný sa k odvolaniu oprávneného písomne nevyjadril.
Sudca odvolaniu proti rozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka nemienil vyhovieť a vec v zmysle ustanovenia § 374 ods. 4 O. s. p. predložil na rozhodnutie odvolaciemu súdu. Vo svojom stanovisku uviedol, že oprávnený nie je oprávnenou osobou podať odvolanie voči výroku o nepriznaní náhrady trov exekúcie súdnemu exekútorovi. V prípade naplnenia zákonom stanoveného dôvodu zastavenia exekúcie je súd povinný rozhodnúť o zastavení exekúcie. Ustanovenia o náhrade trov exekúcie vychádzajú zo zásad účelnosti, hospodárnosti, s prihliadnutím na predmet exekúcie a legitímnosť postupu pri uplatňovaní trov. V prípade nenaplnenia uvedených podmienok, nie je možné trovy exekúcie priznať.
Krajský súd, ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O. s. p.), po zistení, že odvolanie podal včas účastník konania (§ 204 ods. 1, § 37 ods. 1 Exekučného poriadku), proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom (§ 202 O. s. p., § 58 ods. 4 Exekučného poriadku), bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa ustanovenia § 214 ods. 2 O. s. p. preskúmal uznesenie okresného súdu v napadnutom rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní (§ 212 ods. 1 O. s. p.) a uznesenie okresného súdu vo výrokoch, ktorými exekúciu zastavil a oprávnenému nepriznal náhradu trov právneho zastúpenia ako vecne správne potvrdil (§ 219 ods. 1 O. s. p.) a vo výroku, ktorým súdnemu exekútorovi náhradu trov exekúcie nepriznal, odvolanie oprávneného odmietol (§ 218 ods. 1 písm. b/ O. s. p.).
Oprávnený v odvolaní proti výroku, ktorým súd exekúciu zastavil pre splnenie toho čo ukladal povinnému exekučný titul, namietal zastavenie exekúcie celkom. Podľa neho okresný súd vec nesprávne právne posúdil podľa ust. § 57 ods. 1 písm. f/ Exekučného poriadku. Mal totiž aplikovať ust. § 57 ods. 3 Exekučného poriadku a exekúciu zastaviť len čiastočne lebo predmetom exekúcie nie je iba vymáhanie samotnej pohľadávky, ale aj trovy právneho zastúpenia v exekučnom konaní a trovy exekúcie.
Exekučné konanie sa môže v zásade skončiť troma spôsobmi: a/ zastavením exekúcie uznesením súdu (§ 57 Exekučného poriadku), b/ upustením od exekúcie (§ 46 ods. 3 Exekučného poriadku), c/ vymožením pohľadávky oprávneného, jej príslušenstva a trov exekúcie. Následkom skončenia exekúcie je, že súdny exekútor je povinný bez zbytočného odkladu vrátiť exekučnému súdu poverenie na vykonanie exekúcie. Iba v prípade pod a/ dochádza k vydaniu rozhodnutia o zastavení exekúcie. V ostatných dvoch prípadoch sa exekúcia končí bez vydania akéhokoľvek súdneho rozhodnutia.
Podľa ust. § 57 ods. 1 písm. f/ Exekučného poriadku, exekúciu súd zastaví, ak po vydaní rozhodnutia zaniklo právo ním priznané.
Dôvody zániku práva obsiahnutého v exekučnom titule, ku ktorým došlo po jeho vydaní sú upravené v základných predpisoch a kódexoch súkromného práva (najmä Občiansky zákonník, Obchodný zákonník, Zákonník práce). Najčastejším dôvodom na použitie tohto ustanovenia bude splnenie dlhu. Splnenie je dôvodom zániku práva a nadväzne na to aj zatavenie exekúcie len vtedy, ak k splneniu došlo mimo vykonávania exekúcie. Platí to aj pre čiastočné splnenie vymáhanej pohľadávky.
Podľa ust. § 57 ods. 3 Exekučného poriadku, ak sa exekúcie týka niektorý z dôvodov zastavenia len sčasti alebo ak sa exekúcia vykonala v širšom rozsahu, než stačí na uspokojenie oprávneného, exekúcia sa zastaví len čiastočne.
Exekúciu možno zastaviť v celom rozsahu alebo v určitej časti. Zastavením v určitej časti sa rozumie: a/ zastavenie do určitej výšky vymáhanej pohľadávky alebo b/ zastavenie vykonávania určitého spôsobu exekúcie (§ 64 a § 65 Exekučného poriadku), prípadne postihnutia konkrétnej veci alebo práva.
Ak bola exekúcia zastavená, pokračovanie vo výkone súdnym exekútorom za účelom vymoženia trov exekúcie a akceptácia toho stavu súdu je nezákonná (uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo 91/2004).
V preskúmavanej veci mal odvolací súd z obsahu spisu preukázané, že povinný zaplatil oprávnenému pohľadávku, ktorá bola predmetom exekučného titulu sčasti pred podaním návrhu na vykonanie exekúcie t.j. 04. 07. 2012 a to v sume 7 eur dňa 11. 06. 2012 a sčasti v sume 112,62 eur dňa 15. 11. 2012, teda ešte pred doručením upovedomenia o začatí exekúcie t.j. 19. 11. 2012. Za stavu, že pohľadávka bola oprávnenému uhradená ešte pred doručením upovedomenia o začatí exekúcie bol súdny exekútor povinný upustiť od vykonania exekúcie v zmysle ustanovenia § 46 ods. 3
Exekučného poriadku, podľa ktorého exekútor upustí od vykonania exekúcie, ak povinný splnil, čo mu ukladá rozhodnutie. V tejto súvislosti odvolací súd dodáva, že na rozdiel od zákonnej úpravy platnej do 31. 08. 2005 je exekútor povinný upustiť od vykonania exekúcie, ak povinný splnil čo mu ukladá exekučný titul, pričom teraz platná úprava (po novele vykonanej zákonom č. 341/2005 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa občiansky súdny poriadok a niektoré iné právne predpisy, medzi inými aj Exekučný poriadok) už neustanovuje aj podmienku úhrady trov exekúcie. Mal preto bezodkladne vrátiť súdu poverenie na vykonanie exekúcie lebo už nemohol pokračovať v exekúcii na vymoženie trov exekúcie. Vykonával by tak exekúciu nad rozsah svojej právomoci, pretože bez poverenia na vykonanie exekúcie nemôže pokračovať vo vykonávaní exekúcie, a to ani na vymoženie trov exekúcie. Po vrátení poverenia na vykonanie exekúcie mal požiadať súd, aby rozhodol o trovách exekúcie pričom exekučný súd by poveril súdneho exekútora ktorému nárok na náhradu trov exekúcie vznikol v tom istom exekučnom konaní vymožením trov exekúcie a trov oprávneného súvisiacich s exekučným konaním od povinného, pretože exekučné konanie sa začalo dôvodne. Keďže súdny exekútor takto nepostupoval bol okresný súd potom oprávnený pre zánik práva priznaného exekučným titulom v zmysle ustanovenia § 46 ods. 1 písm. f/ Exekučného poriadku exekúciu zastaviť celkom. Aplikácia tohto ustanovenia totiž prichádza do úvahy bez ohľadu na to, v ktorom štádiu exekučného konania (s výnimkou štádia rozvrhového konania) došlo k zániku práva. Zastaviť exekúciu len čiastočne by bolo možné len za toho stavu, že by povinný zaplatil len určitú sumu z vymáhanej pohľadávky, nie však preto, že nezaplatil trovy oprávneného v exekučnom konaní a trovy exekúcie prislúchajúce súdnemu exekútorovi. Okrem toho skutočnosť, že zatiaľ súdny exekútor nevymohol trovy exekúcie, nemá vplyv na zastavenie exekúcie, pretože o tom, kto a v akej výške platí trovy exekúcie v prípade zastavenia exekúcie, rozhoduje exekučný súd podľa ust. § 200 ods. 2 Exekučného poriadku.
V ďalšej časti odvolania oprávnený tiež považoval odôvodnenie rozhodnutia súdu, ktorým mu náhradu trov v exekučnom konaní nepriznal za nepostačujúce, nepreukázané, najmä nedôvodné, a teda arbitrárne. Okrem toho vytýkal súdu, že vec nesprávne právne posúdil, prípadne dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam.
V zmysle ustanovenia § 200 ods. 1 vety druhej Exekučného poriadku, oprávnený má nárok na náhradu trov potrebných na účelné vymáhanie nároku. Nárok mu vzniká ak bol s návrhom na vykonanie exekúcie úspešný, prípadne ak k zastaveniu exekúcie došlo v dôsledku dobrovoľného splnenia povinným až v priebehu exekúcie. K trovám oprávneného potrebným na účelné vymáhanie nároku patria všetky trovy, ktoré oprávnený musel vynaložiť, aby dosiahol účel, t.j. nútený výkon exekučného titulu.
Z odôvodnenia rozhodnutia okresného súdu vyplýva, že oprávnenému právo na náhradu trov v exekučnom konaní patrí. Dôvodom pre ktorý mu však trovy v exekučnom konaní nepriznal bolo to, že uplatnené trovy z titulu právneho zastupovania advokátom v danom prípade a to s ohľadom na postavenie oprávneného, výšku vymáhanej pohľadávky, náležitosti návrhu na vykonanie exekúcie, obdobné veci, nepovažoval za účelne vynaložené. S týmto právnym záverom sa stotožnil aj odvolací súd. Odôvodnenie rozhodnutia je obsiahle a vecne správne a v bližších podrobnostiach vzhľadom na uvedené konštatovanie naň odvolací súd aj poukazuje. Z toho dôvodu sa obmedzil iba na konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia v tejto časti (§ 219 ods. 2 O. s. p.). Odvolanie oprávneného v tejto časti preto považoval za nedôvodné.
Keďže došlo k zastaveniu exekúcie rozhodnutím súdu z dôvodu podľa ustanovenia § 57 ods. 1 písm. f/ Exekučného poriadku, bolo povinnosťou okresného súdu rozhodnúť v zmysle ustanovenia § 200 ods. 2 Exekučného poriadku o tom, kto a v akej výške platí trovy exekúcie. Výrok uznesenia okresného súdu, ktorým súdnemu exekútorovi náhradu trov exekúcie nepriznal preto, že si ich neuplatnil, napadol odvolaním oprávnený.
Skôr než odvolací súd pristúpil k vecnému preskúmaniu rozhodnutia zaoberal sa tým, či odvolanie podala oprávnená osoba.
Aby došlo k vecnému prejednaniu odvolania odvolacím súdom, odvolanie musí spĺňať všetky zákonom predpísané podmienky prípustnosti tohto riadneho opravného prostriedku. Jednou z objektívnych podmienok prípustnosti odvolania je, že odvolanie podala osoba oprávnená.
Podľa ust. § 218 ods. 1 písm. b/ O. s. p., odvolací súd odmietne odvolanie, ktoré bolo podané niekým, kto na odvolanie nie je oprávnený.
Keďže odvolanie proti uzneseniu, ktorým súd nepriznal súdnemu exekútorovi trovy exekúcie podal oprávnený, ktorý podľa odvolacieho súdu týmto rozhodnutím nebol dotknutých na svojich právach, v zmysle vyššie citovaného zákonného ustanovenia odvolanie oprávneného v tejto časti odmietol a to bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 O. s. p.).
V ostatnej časti zostalo uznesenie okresného súdu nedotknuté lebo nebolo napadnuté odvolaním.
O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 142 ods. 1 O. s. p. v spojení s § 224 ods. 1 O. s. p., keď zistil, že oprávnený ohľadne svojho odvolania úspech nemal, ostatným účastníkom žiadne trovy v spojení s opravným prostriedkom oprávneného nevznikli. Vzhľadom na uvedené, odvolací súd účastníkom (žiadnemu z nich) náhradu trov tohto odvolacieho konania nepriznal.
Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .