Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

1To/70/2013

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Martina Bargela a sudcov JUDr. Adriany Gallovej a JUDr. Pavla Polku, na verejnom zasadnutí konanom 30. júla 2013 prejednal odvolania podané obžalovanými E. D., D. B., U. U. a D. U. - družkou obžalovaného E. D., proti rozsudku Okresného súdu Námestovo, sp.zn. z 5.2.2013 a takto

rozhodol:

I. Podľa , z r u š u j e rozsudok Okresného súdu Námestovo, sp.zn. z 5.2.2013 v časti - vo výroku o treste u obžalovaného U. U..

Na základe obžalovaného U. U., nar. XX.X.XXXX v V., trvale bytom X., ul. M. Y. č. XXXX/XX,

o d s u d z u j e :

Podľa § 183 ods. 3 Tr. zák., § 42 ods. 1 Tr. zák., § 41 ods. 2 Tr. zák., v znení účinnom od 21.12.2012, § 38 ods. 2 Tr. zák. na súhrnný trest odňatia slobody vo výmere 3 (tri) roky. Podľa § 48 ods. 2 písm. a) Tr. zák. obžalovaného na výkon trestu odňatia slobody zaraďuje do ústavu na výkon trestu odňatia slobody s minimálnym stupňom stráženia.

Podľa § 42 ods. 2 Tr. zák. z r u š u j e výrok o treste v rozsudku Okresného súdu Žilina, sp.zn. z 26.4.2010, právoplatnom 26.4.2010, ktorým bolo upustené od uloženia súhrnného trestu, ako aj všetky ďalšie rozhodnutia na tento výrok obsahovo nadväzujúce, ak vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo zrušením, stratili podklad.

II. Podľa odvolania obžalovaného E. D. a obžalovaného D. B. z a m i e t a , pretože nie sú dôvodné.

III. Podľa odvolanie D. U. - družky obžalovaného E. D. z a m i e t a , pretože nie je dôvodné.

odôvodnenie:

Napadnutým rozsudkom boli obžalovaný E. D. a obžalovaný D. B. uznaní vinnými zo spáchania zločinu obmedzovania osobnej slobody v spolupáchateľstve podľa § 20, § 183 ods. 1, ods. 3 písm. a) Tr. zák. v jednočinnom súbehu s prečinom výtržníctva v spolupáchateľstve podľa § 20, § 364 ods. 1 písm. a) Tr. zák.; obžalovaný U. U. bol uznaný vinným zo zločinu obmedzovania osobnej slobody podľa § 183 ods. 1, ods. 3 písm. a) Tr. zák. formou účastníctva podľa § 21 ods. 1 písm. d) Tr. zák., na skutkovom základe, že:

dňa 15.3.2008 v čase po 22.00 hod. v bare v E. v L. č. XXX, okres X., E. D. opakovane udieral J. Z. otvorenou dlaňou do tváre a následne mu už E. D. a D. B. neumožnili z baru odísť, U. U. im priniesol k stolu lopatu a čierne igelitové vrecko, E. D. a D. B. prinútili J. Z. vyjsť von a nastúpiť do vozidla VOLKSWAGEN PASSAT, ev.č. ZA-957 DJ, ktorého majiteľom je D. B., v aute mu na hlavu niektorý z nich navliekol čierny igelitový sáčok, odviezli poškodeného do blízkosti mosta pri Poľnohospodárskom družstve v obci L., kde J. Z. prikázali z vozidla vystúpiť a ísť do poľa, tam ho spoločne opakovane udierali a kopali do rôznych častí tela, pričom použili aj drevenú násadu na lopatu, keď už poškodený nejavil známky života, nechali ho ležať na zemi a odišli preč, čím spôsobili J. Z., nar. XX.X.XXXX, zlomeninu lícno-čeľustného komplexu vľavo s posunom kostných úlomkov, zlomeninu nosových kostí bez posunu kostných úlomkov, otras mozgu ľahkého stupňa, tržno- zmliaždenú ranu horného viečka vpravo, pomliaždenie a podkožné krvné výrony oboch očnicových oblastí, mnohopočetné pomliaždenia a odreniny kože tváre, pomliaždenie hrudníka obojstranne s potrebnou dobou liečenia a práceneschopnosti v trvaní 7 až 8 týždňov.

Za tieto trestné činy bol obžalovaný E. D. odsúdený podľa § 183 ods. 3 Tr. zák. v spojení s § 41 ods. 1, § 36 písm. j), § 38 ods. 3 Tr. zák. na trest odňatia slobody vo výmere 7 rokov a 6 mesiacov (správne malo byť uvedené na úhrnný trest odňatia slobody - pozn. odvolacieho súdu).

Podľa § 48 ods. 2 písm. a) Tr. zák. súd obžalovaného na výkon trestu odňatia slobody zaradil do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia.

Za tieto trestné činy bol obžalovaný D. B. odsúdený podľa § 183 ods. 3 Tr. zák. v spojení s § 41 ods. 1, § 36 písm. j), § 38 ods. 3 Tr. zák. na trest odňatia slobody vo výmere 7 rokov a 6 mesiacov (správne malo byť uvedené na úhrnný trest odňatia slobody - pozn. odvolacieho súdu).

Podľa § 48 ods. 2 písm. a) Tr. zák. súd obžalovaného na výkon trestu odňatia slobody zaradil do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia.

Obžalovaný U. U. bol odsúdený podľa § 183 ods. 3 Tr. zák., v spojení s § 38 ods. 2 Tr. zák., § 39 ods. 1 Tr. zák. na trest odňatia slobody vo výmere 3 roky. Podľa § 48 ods. 2 písm. a) Tr. zák. súd obžalovaného na výkon trestu odňatia slobody zaradil do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia.

Podľa súd uložil obžalovaným, aby spoločne a nerozdielne nahradili poškodenému J. Z. škodu vo výške 2 407,55 Eur.

Podľa súd poškodeného J. Z. so zvyškom nároku na náhradu škody odkázal na občianske súdne konanie.

Proti tomuto rozsudku riadne a včas podali odvolania všetci obžalovaní a D. U. - družka obžalovaného E. D..

Obžalovaný E. D. v písomných dôvodoch odvolania, ktoré odôvodnil sám, uviedol, že nesúhlasí s tým, že poškodeného J. Z. obmedzil na osobnej slobode. Poškodeného nasilu nedržal, ani ho v bare nezamkol. Súdený skutok vôbec nebol spáchaný. Poukázal na to, že bar bol uzamknutý svedkom U., nakoľko bola záverečná. Taktiež aj všetci svedkovia uvádzajú, že dvere neboli uzamknuté ani jedným z obžalovaných. Poškodený preto mohol z baru odísť hocikedy. Svedkovia tiež uviedli, že poškodený poznal aj druhý východ z baru, kde boli stále kľúče. Hádka sa strhla o telefón, kvôli čomu poškodený vyprovokoval konflikt. Nie je pravda, že on mal poškodeného strčiť do auta a natiahnuť mu na hlavu igelitový sáčok. On po celý čas šoféroval auto a keďže nevedel, kde býva poškodený, išiel, kde ho napadlo. Čo sa dialo na zadných sedadlách, nemohol zabrániť a ani predpokladať, čo sa môže stať, pretože sa musel venovať šoférovaniu. Auto nebolo po celý čas uzamknuté. Ďalej uviedol, že poškodený bol v kritickom čase opitý. Na druhý deň mal iste okno. Poškodený za pomoci vyšetrovateľov si vytvoril takú výpoveď, akú uvádza. MUDr. G. G. - znalec z odboru zdravotníctva potvrdil, že ak mal poškodený v čase skutku požitý alkohol (čo aj mal), sa aj tento mohol podieľať na vzniku tých zranení, ktoré mohli vzniknúť pádom a narazením do tvrdého tupého predmetu alebo na tvrdý rovný povrch. Reakcie opitého človeka sú iné ako reakcie triezveho človeka na možný pád. Je to reálne, pretože poškodený bol opitý a to pizzérie išiel peši po ceste, na ktorej si spôsobil zranenia sám. Ďalej uviedol, že obžalovaný B. dal

poškodenému facku a poškodenému sa pustila krv z nosa a od toho mal krv na botaskách. Nesúhlasí ani s tým, že sa odmietol konfrontovať so spoluobžalovaným U.. Bolo to tak, že on nič neodmietol, len U. sa na konfrontáciu nedostavil načas, a preto jeho poslali späť na izbu. Pokiaľ ide o jeho rozdielne výpovede v danej veci, poukázal na to, že bol pod veľkým tlakom. Bol vo veku blízkom veku mladistvých, mal 18 rokov a všetko bolo psychicky veľmi náročné. Namietal aj to, že na súde boli prečítané znalecké posudky a listinné dôkazy, pretože sa nič nečítalo. Nevie ani pochopiť, kto bol na psychiatrii, lebo až z rozsudku sa dozvedel, že také niečo sa dialo. Nemohol sa k tomu vyjadriť a nebol s tým oboznámený. Podľa jeho názoru okresný súd nezobral do úvahy výpovede všetkých svedkov. Nesúhlasí ani s druhom a výmerou trestu, ktorý mu uložil okresný súd za súdený skutok. V tejto veci bol 1 a pol roka vo väzbe a od prepustenia z väzby vedie usporiadaný život, nepácha žiadnu trestnú činnosť, riadne pracuje, s družkou majú spolu 9-mesačného syna. Navrhol, aby krajský súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie, dokazovanie a prekvalifikovanie.

Obžalovaný E. D. v odvolaní podanom prostredníctvom svojej obhajkyne poukázal na to, že o skutkovom stave, na základe ktorého súd vydal napadnutý rozsudok, sú viaceré dôvodné pochybnosti, s ktorými sa súd nevysporiadal, a to ani v písomnom vyhotovení rozsudku. Domnieva sa, že k spáchaniu skutku nedošlo tak, ako je uvedené v obžalobe. Súd ho odsúdil v podstate na základe jediného dôkazného prostriedku - výpovede poškodeného, ktorá bola vo viacerých častiach vyvrátená ako nepravdivá vykonaným dokazovaním, ako aj vykazovala vzájomné rozpory. K spáchaniu skutku sa vyjadril nasledovne: „Opakovanú facku poškodenému v predmetnom bare nepopieram, dôvodom však bola skutočnosť, že poškodený J. Z. bol v bare opitý, obťažoval nás (túto skutočnosť potvrdil svedok E. U. na pojednávaní č.l. 667). Facka bola reakciou na vzájomnú roztržku, ktorá bola vyvolaná aj skutočnosťou že poškodený J. Z. mal v tom čase vypité a rozbil D. B. mobilný telefón, čo bolo dôvodom celej roztržky. Skutočnosť, že poškodený Z. bol značne pod vplyvom, vyplýva aj zo súdneho spisu, kde je uvedené, že 16.3.2008 o 02.06 h. ráno mal v krvi 1,10 mg/l alkoholu v krvi, čo predstavuje 2,29 promile alkoholu v krvi. V tejto súvislosti je zaujímavé, že v takomto podnapitom stave poškodený sa dokázal 16.3.2008 o 05.20 h. dostaviť na OR PZ v Dolnom Kubíne, kde podal trestné oznámenie. Navyše samotný poškodený na č.l. 249 uviedol, že v noci z 15. na 16.3.2008 ho odviezla sanitka do nemocnice, kde bol až do soboty 22.3.2008 a nie je preto zrejmé, ako sa v tomto stave mohol dňa 16.3.2008 o 05.20 h. ráno dostaviť na OR PZ v Dolnom Kubíne. Tvrdenie, že poškodenému som neumožnil odísť z baru, je absolútne nepravdivé a v rozpore s vykonaným dokazovaním. Svedok E. U. uviedol, že on zamkol dvere v čase záverečnej a kľúče odovzdal U.. Poškodený Z. si ako riadny hosť mal byť vedomý hodiny, kedy sa bar zatvára a mal tento opustiť ešte pred záverečnou, Z. napokon predmetný bar navštevoval opakovane a U. viackrát pomáhal s rôznymi prácami a dobre tak poznal prax, že po záverečnej sa oba vchody uzamykajú, aby tam nechodili ďalší hostia a hostí z baru von púšťa majiteľ baru - pán U.. Na tento proces som ja ani obž. D. B. nemali nijaký vplyv. Pokiaľ bar zamkol čašník E. U. a kľúče odovzdal majiteľovi p. U., išlo o štandardný postup a isto nešlo o úmysel obmedziť poškodeného Z. v jeho osobnej slobode. Taktiež v zápisnici č.l. 288 svedok E. U. uviedol, že dvere do baru boli zamknuté, tieto zamkol on, okolo 22.00 h., pričom kľúč ostal vo dverách. Poškodený Z. tak mohol z baru kedykoľvek dobrovoľne odísť. Taktiež samotný poškodený uviedol, že mu z nosa tiekla krv a odišiel na WC, pričom následne sa sám - dobrovoľne vrátil ku stolu. Tento čas mohol využiť na svoj odchod z baru či už prednými alebo zadnými dverami. Ak sa cítil ohrozený, taktiež mohol z WC privolať pomoc. Skutočnosť, že by poškodenému bolo bránené v odchode z baru, je absolútne nepravdivá, a ak k tomu aj teoreticky došlo, bolo to spôsobené objektívnymi okolnosťami, ktoré som ja nijako neovplyvnil a ani nemohol ovplyvniť a ani som to nijako nezavinil. Uvedené potvrdila aj svedkyňa D. U., ktorá uviedla, že kľúče od vstupných dverí má jedine ona s manželom a čašník E. U., pričom čašník vždy pred odovzdaním krčmy dvere do baru zamkne. Tvrdenie, že ja som poškodeného nútil vyjsť z baru von a nastúpiť do vozidla, je nepravdivé, zároveň je to v rozpore s predchádzajúcim bodom, kde som najskôr mal poškodenému brániť v odchode z baru a následne som ho mal nútiť z baru odísť. Samotný poškodený v zápisnici dňa 16.3.2008 o 05.20 h. uviedol, že: „Tí dvaja mi potom povedali, aby som išiel s nimi von z baru, keď sme boli pred barom, povedali mi, aby som si sadol do ich auta - vedľa šoféra, sadol som teda do auta, značku ani farbu neviem...“ Z uvedeného vyplýva, že poškodený z baru vyšiel dobrovoľne a dobrovoľne nastúpil do auta, taktiež mal dostatok možností a príležitostí na útek, ak sa cítil ohrozený. Taktiež zo zápisnice na č.l. 248 vyplýva, že krčmár otvoril vchodové dvere na bare, poškodený išiel z baru von ako prvý, išiel sám a nikto ho nedržal. Je potrebné zdôrazniť skutočnosť, že predmetné motorové vozidlo nebolo vôbec uzamknuté, a preto nedošlo k obmedzovaniu osobnej slobody poškodeného. Nie je pravdivé tvrdenie, že by som poškodeného nútil vystúpiť do poľa a následne ho udieral do častí tela. Ja som predmetné motorové

vozidlo šoféroval a z pozície vodiča som ani nemohol poškodeného na mieste spolujazdca nútiť opustiť motorové vozidlo. Na pokyn D. B. som vozidlo zastavil, poškodený vystúpil z vozidla. Potom došlo k vzájomnej roztržke, pri ktorej sme poškodeného párkrát udreli.“ V ďalšej časti odôvodnenia poukázal na ust. , a uviedol, že o skutkovom stave, na základe ktorého vydal súd napadnutý rozsudok, sú viaceré dôvodné pochybnosti, s ktorými sa súd nevysporiadal ani v písomnom vyhotovení rozsudku. S poukazom na uvedené má za to, že nedošlo k spáchaniu skutku tak, ako je uvedené v obžalobe. Obmedzovanie osobnej slobody v zmysle je úmyselný trestný čin, pričom obžalovaní nemali úmysel osobnú slobodu poškodeného obmedzovať, ani ju fakticky neobmedzovali, nakoľko to predpokladá konanie, ktorým sa znemožňuje alebo obmedzuje voľný pohyb človeka, pričom osobná sloboda poškodeného nebola nijako obmedzovaná úmyselným konaním ani jeho, ani obž. D. B., ani obž. U. U.. Správna právna kvalifikácia konania voči poškodenému mala byť ako ublíženie na zdraví v zmysle Tr. zák., nakoľko poškodenému úmyselne ublížili na zdraví, pričom z nedbanlivosti došlo k spôsobeniu ťažkej ujmy na zdraví, ktorá však v zmysle výpovede znalca MUDr. G. G. mohla vzniknúť aj ako následok na nadmerné požitie alkoholických nápojov samotným poškodeným. Vzhľadom na uvedené pochybnosti a rozpory poukázal na zásadu in dubio pro reo a uviedol, že obžalobu a ani odsudzujúci rozsudok nie je možné postaviť výlučne na výpovedi údajného poškodeného bez akýchkoľvek ďalších dôkazov. Navrhol, aby odvolací súd v zmysle až e) napadnutý rozsudok zrušil a zároveň aby v zmysle sám rozhodol tak, že ho v zmysle oslobodí spod obžaloby, nakoľko nebolo dokázané, že sa stal skutok, pre ktorý je stíhaný. V prípade, ak by odvolací súd považoval prvostupňový rozsudok vo výroku o vine za správny, žiadal zmeniť výrok o treste, pričom poukázal na ustanovenia a Tr. zák. Uviedol, že bol z väzby prepustený vo februári roku 2009, odvtedy uplynuli viac ako štyri roky, nedopustil sa nijakého protiprávneho konania. Od novembra 2009 bol zamestnaný v stavebnej firme AntiAQUA, s.r.o. Žilina, kde si plnil svoje pracovné povinnosti a zamestnávateľ bol s ním spokojný. Taktiež je potrebné zohľadniť skutočnosť, že od leta 2011 žije v spoločnej domácnosti s družkou D. U., dňa 21.6.2012 sa im narodil syn - E. D.. Z uvedeného vyplýva, že vzhľadom na časový odstup od spáchania skutku až doposiaľ došlo k jeho náprave a vedie riadny život, taktiež uloženie nepodmienečného trestu vo výmere 7 rokov a 6 mesiacov bude mať mimoriadne negatívne následky jednak na jeho pracovný život, ale predovšetkým na súkromný a rodinný život, pričom takýto trest by mu bránil v osobnej starostlivosti o maloletého syna - čo by bolo v hrubom rozpore so zásadou v zmysle Tr. zák. S poukazom na uvedené tak žiadal v prípade uznania viny o postup v zmysle a Tr. zák. - mimoriadne zníženie trestu a uloženie trestu odňatia slobody vo výmere do 3 rokov a jeho podmienečné odloženie s poukazom na Tr. zák. alebo o podmienečný odklad výkonu trestu odňatia slobody s probačným dohľadom v zmysle Tr. zák., ako aj stanovením primeranej skúšobnej doby. Uviedol, že jeho život za obdobie posledných štyroch rokov dáva dostatočnú záruku, že došlo k jeho náprave a že vedie riadny život. Jeho družka je na materskej dovolenke, stará sa o ich dieťa, poberá rodičovský príspevok vo výške cca 199,- Eur mesačne, pričom sú odkázaní na jeho príjem zo zamestnania. Obaja rodičia jeho družky už zomreli a jediný, kto sa o ňu a mal. syna stará, je práve on.

Obžalovaný D. B. v písomných dôvodoch odvolania prostredníctvom svojho obhajcu uviedol: „Domáham sa ako obžalovaný podľa , aby odvolací súd preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť mnou napadnutých výrokov v rozsudku, proti ktorým ako odvolateľ podávam odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo. Navrhujem, aby krajský súd ako súd odvolací zrušil napadnutý rozsudok v zmysle , , , , , a po zrušení napadnutého rozsudku navrhujem postup podľa Tr. por,. teda aby vrátil vec súdu prvého stupňa, aby ju v potrebnom rozsahu znova prejednal a rozhodol. Rozhodnutie Okresného súdu v Námestove je rozhodnutím predčasným, pretože nevykonal dôkazy, ktoré som navrhoval písomne vykonať dňa 18.12.2008. Navrhoval som vykonať rekonštrukciu celého skutkového deja, ktorý sa mal stať dňa 15.8.2008, aby som ja ako obžalovaný D. B., spoluobžalovaný E. D. a U. U. a poškodený J. Z., každý podľa toho, ako vnímal priebeh tohto skutkového deja, ukázal na mieste samom. Touto rekonštrukciou sa malo najmä preukázať, kde som ja mal sedieť v bare v Penzióne v L. XXX, kde mal sa nachádzať E. D., U. U. a najmä poškodený J. Z.. Počas tejto rekonštrukcie by poškodený deklaroval poradie osôb, ktoré odchádzali z baru, spôsob odchodu z baru J. Z., spôsob, ako J. Z. si nasadol do osobného motorového vozidla výrobnej značky VOLKSWAGEN PASSAT, ev. č. ZA 957 DJ, a teda poškodený by znázornil, ktorý z obvinených kde sedel a tiež by ukázal, v ktorej časti motorového vozidla sedel poškodený. Obdobne by tak sa zrekonštruovala tá časť skutkového deja, kde by poškodený ukázal konkrétne, na ktorom zo sedadiel v predmetnom vozidle sedel, kde som sedel ja obžalovaný D. B. a obžalovaný E. D., tiež by sa konkrétne

znázornilo miesto v aute, kde bola položená palica a možnosť založenia vreca na hlavu poškodenému v motorovom vozidle. Zistilo by sa, kto riadil motorové vozidlo, kde sedel obžalovaný E. D. a kto založil toto vrece na hlavu poškodenému. V tejto časti skutkového deja rekonštrukciou by sa preukázalo, že motorové vozidlo som riadil ja D. B., že vedľa mňa sedel poškodený J. Z. a za ním sedel obžalovaný E. D.. Touto rekonštrukciou by sa dali odstrániť jednoznačne rozpory medzi mojou prvou výpoveďou pred vyšetrovateľom zo dňa 25.6.2008 a neskoršou výpoveďou na hlavnom pojednávaní konanom dňa 5.2.2013. Toto je prvá časť skutkového deja, ktorá potom pokračovala odchodom motorového vozidla spred baru z Penzióna v L. č. XXX. Druhá časť skutkového deja bola cesta motorovým vozidlom ev. č. ZA 957 DJ až do blízkosti mosta pri Poľnohospodárskom družstve v obci L.. Rekonštrukciou tejto časti skutkového deja by sa zistilo, či ja obžalovaný D. B. som ako vodič tohto motorového vozidla mohol udierať poškodeného J. Z., či som mu mohol natiahnuť igelitové vrece na hlavu, alebo či to mohol urobiť spoluobžalovaný E. D.. Druhá časť skutkového deja pokračovala vystúpením z motorového vozidla J. Z., E. D., ktorý uvedenou palicou mal udierať poškodeného. Ak som tvrdil na hlavnom pojednávaní dňa 5.2.2013 vo svojej výpovedi, že som nevinný, bolo to z dôvodu, že jednoznačne som ja poškodenému J. Z. nespôsobil žiadne zranenia, ktoré sú opísané vo výrokovej časti napadnutého rozsudku, ba práve naopak, moja výpoveď je v súlade s výpoveďou poškodeného na OR PZ v Dolnom Kubíne, zápisnica napísaná dňa 11.4.2008, kde sám poškodený uvádza na otázku vyšetrovateľa:„vyjadrite sa k tvrdeniu, že auto viedol E. D., vy ste sedeli vzadu s D. B.“, odpoveď: „D. sedel vpredu, ja som sedel vedľa neho a E. D. sedel vzadu“. Na ďalšiu otázku vyšetrovateľa: „kto mu natiahol vrecko na hlavu“, odpovedal: „natiahol mi ho zozadu E. D.“. Z výpovede poškodeného v tento deň je preukázané, že nikto ho do auta neťahal, ale že vychádzal spolu so mnou a E. D. a poškodený nasadol do auta potom, ako sme mu mali povedať, „nekecaj sadaj do auta“. Rekonštrukciou tejto časti skutkového deja sa dá preukázať, ktorým smerom a kde išiel poškodený J. Z., ako išiel za ním obžalovaný E. D. a ako ho udieral palicou. Poškodený J. Z. tak na hlavnom pojednávaní, ako aj v prípravnom konaní jednoznačne potvrdzuje, že zranenie mu spôsobil obžalovaný E. D.. Na hlavnom pojednávaní konanom dňa 29.10.2010 poškodený J. Z. na moju otázku: „boli ste rád, že som bol v tom aute vtedy v lese?“, odpoveď poškodeného: „urobil dobrý skutok tým, že mi dal dole to vrece, lebo by som sa bol zadusil“. Z uvedeného možno konštatovať, že medzi mnou a poškodeným J. Z. nebol v minulosti žiaden konflikt, okrem toho dňa 15.3.2008, keď mi v Penzióne v L. č. XXX rozbil mobilný telefón, ale ani po tejto udalosti nemám k nemu zlý vzťah, a chcem mu nahradiť aj škodu, hoci som ju nespôsobil. Moju výpoveď, ktorú som uviedol na hlavnom pojednávaní konanom dňa 29.10.2010, potvrdil aj samotný poškodený a uviedol, že sa snažil sám si dať sáčok dole, ktorý mal na hlave, a roztrhnúť ho, a nakoniec som mu ja D. B. mal tento sáčok strhnúť z hlavy a hodiť dozadu auta. Poškodený potvrdil, že bol to práve obžalovaný E. D., ktorý ho udrel a že len on mal pri sebe lopatu. Takisto dňa 29.10.2010 na hlavnom pojednávaní uviedol, že do auta nastúpil dobrovoľne, nikto nepoužil násilie smerujúce dostať ho do auta. Tiež uviedol, že sa spoliehal na to, že ako kamaráti sa budú dať presvedčiť a že si z neho robíme žarty, myslel si, že ideme zháňať tie peniaze. V predmetnej trestnej veci v zmysle ods. l podal znalec MUDr. G. G. „odborné lekárske vyjadrenie“ pod č. 24/2008 zo dňa 11.4.2008 a to, aby znalec uviedol a popísal zranenia, ktoré utrpel J. Z.. Orgány činné v trestnom konaní vrátane súdu mali postupovať však podľa Prostredníctvom svojho obhajcu JUDr. O. E., ktorý požiadal MUDr. B. L., aby z predloženej zdravotnej dokumentácie poškodeného a z predloženého lekárskeho odborného vyjadrenia zo dňa 11.4.2008, ktoré vypracoval MUDr. G. G.,vypracoval odborné vyjadrenie, ktoré predkladám. Odborné vyjadrenie MUDr. B. L. zo dňa 10.5.2013, z ktorého je zistiteľné, že odborné lekárske vyjadrenie, ktoré podal MUDr. G. G., nemôže byť objektívnym dôkazom, nakoľko obsah tohto odborného lekárskeho vyjadrenia nie je jednoznačným hodnotením zdravotného stavu poškodeného J. Z. a tiež nie je ani určená liečba zranení, pretože znalec na strane 3 tohto lekárskeho odborného vyjadrenia citujem: „vzhľadom ku rozsahu a charakteru vzniknutých zranení jej adekvátna dĺžka bude v trvaní 7-8 týždňov“. Taktiež takto ohraničil aj práceneschopnosť poškodeného, že bude trvať 7-8 týždňov. Na druhej strane však znalec konštatuje, že poškodený nebude môcť vykonávať činnosť s väčšou fyzickou námahou, ale v plnej miere môže vykonávať činnosti spojené s každodennými potrebami (osobná hygiena, obliekanie, príjem stravy), je plne sebestačný a nie je odkázaný na pomoc inej osoby. Inak obmedzený v obvyklom spôsobe života nebol a ani nebude. Aj spôsob a dĺžka obmedzenia v obvyklom spôsobe života budú v tomto rozsahu adekvátne. Absolútna odporovateľnosť jedného záveru s druhým. Je možné, že odborné lekárske vyjadrenie, ktoré vypracoval MUDr. G. G., nemohlo byť a nie je úplné a objektívne, pretože skutok sa stal dňa 15.3.2008 a odborné lekárske vyjadrenie bolo vypracované 11.4.2008, teda za mesiac, kedy ešte nemohol mať všetky potrebné podklady pre objektívne odborné závery. Rozsudok okresného súdu nie je ani zákonný, ani spravodlivý, ani objektívny, nakoľko neboli vykonané dôkazy, na základe ktorých by potom ustálil vinu a následne trest ako sankciu. Právna teória pre potreby trestného konania definuje

poruchu zdravia trvajúcu dlhší čas v zmysle § 123 ods. 1 písm. i) Tr. zák. ako poruchu, ktorá si vyžiadala liečené, prípadne aj pracovnú neschopnosť v trvaní najmenej 42 kalendárnych dní, počas ktorých závažne ovplyvňovala závažný spôsob života poškodeného. Odborné lekárske vyjadrenie, ktoré vypracoval MUDr. G. G., nemohlo byť dôkazom pre súd prvého stupňa, ktorý rozhodol v predmetnej veci dňa 25.2.2013, teda odborné lekárske vyjadrenie bolo vypracované pred piatimi rokmi. Toto odborné vyjadrenie nemôže byť faktografickým obrazom zranenia zdravia poškodeného J. Z.. Z uvedeného nastáva aj jednoznačne požiadavka doplniť dokazovanie o úkon rekonštrukcia skutkového deja a nariadiť znalecké dokazovanie znalcom MUDr. B. L., ktorému nech je predložený celý trestný spis a celá zdravotná dokumentácia poškodeného. Tieto dôkazy treba vykonať aj z toho dôvodu, že do baru Penziónu L. č. XXX v obci L. som sa prišiel s kamarátmi zabaviť a nie vyvolať konflikt, alebo sa biť, alebo obmedzovať niekomu slobodu. Impulz ku konfliktu vznikol u poškodeného J. Z., pretože mi poškodil mobil a nechcel mi uhradiť škodu, ktorú mi tým spôsobil. Nepožiadal som ja ani E. D. obžalovaného U. U., aby doniesol lopatu a sáčok a vtedy sme to brali tak, že chcel ho len postrašiť. Poškodený, ako sám uviedol, nastúpil bez akéhokoľvek donútenia do motorového vozidla, ktoré som riadil ja, a on sám udával smer cesty, kam máme ísť. Za konanie spoluobžalovaného E. D. nemôžem niesť žiadnu zodpovednosť a moje konanie nemožno právne kvalifikovať ako spolupáchateľstvo s ním, pretože medzi nami ohľadom ublíženia na zdraví poškodeného nebola žiadna dohoda a ani konkludentne uzavretá. Obžalovaný E. D. konal sám za seba, nie za mňa a v tejto súvislosti opakovane poukazujem na výpoveď poškodeného, ktorý vo výpovedi pred policajtom uviedol, že mi ďakuje, že som mu z hlavy strhol sáčok a tento som odhodil do zadnej časti vozidla. Taktiež som zabránil obžalovanému E. D. v ďalšom pokračovaní násilia proti poškodenému. Konal som zbabelo, keď som poškodenému neposkytol pomoc, ale bolo to tým, že obžalovaný E. D. bol v čase skutku v podmienečnom odsúdení, a preto aj moja prvá výpoveď smerovala k tomu, že skutok som spáchal ja, aby som pomohol obžalovanému E. D., čo však pravda nebola a potvrdil to aj samotný poškodený. Pokiaľ ide o obžalovaného U. U., tak tento konal tiež na vlastnú päsť, nik ho nepožiadal, aby priniesol vrece a lopatu a sám od seba tvrdil o znakoch na lopate. Z prostej opatrnosti namietam aj výšku uloženého trestu, nakoľko ako je v spise zažurnalizované, hľadí sa na mňa, akoby som nikdy nebol odsúdený, pred týmto skutkovým dejom som viedol riadny usporiadaný život, mám rodinu, mám maloleté dieťa, som zamestnaný, uviedol som skutočnosti pre objasnenie celého prípadu a to, čo sa stalo, veľmi ľutujem a ospravedlnil som sa aj poškodenému, lebo tento po troch až štyroch dňoch žije obvyklý spôsob života ako pred incidentom, navštevuje pohostinstvo a na mňa sa nehnevá, ani ja na neho. Trest, ktorý mi bol uložený vo výmere 7 rokov 6 mesiacov odňatia slobody, je neprimerane vysoký, nevyjadruje mieru mojej účasti na incidente, a preto prichádza u mňa aj postup podľa § 39 ods. 1 Tr. zák.“

Obžalovaný U. U. v písomných dôvodoch odvolania prostredníctvom svojho obhajcu uviedol, že s odsudzujúcim rozsudkom nesúhlasí. Prvostupňový súd sa stotožnil s názorom prokurátora o spáchaní zločinu formou pomoci z jeho strany. Zločin mali spáchať 15.3.2008 obžalovaní D. a B., ktorí ho v pôvodných výpovediach neoznačovali za spolupáchateľa. Až neskôr svoje výpovede upravili a uviedli, že to mal byť on, kto doniesol lopatu a igelitové vrecko. Toto tvrdenie obžalovaní na hlavnom pojednávaní nezopakovali a nebolo to potvrdené výpoveďou ani jedného svedka, resp. poškodeného, ktorý síce spomenul lopatu, podľa neho však bola opretá v kúte. Účastníctvo podľa § 21 Tr. zák. predpokladá úmysel smerujúci k účasti vo forme organizátorstva, návodu alebo pomoci na konkrétnom úmyselnom trestnom čine. Po stránke subjektívnej predpokladá trestná pomoc, že spoluvinník vie o zlom úmysle hlavného páchateľa a koná v úmysle, aby známy mu úmysel hlavného páchateľa bol uskutočnený. Ak by odvolací súd bol aj napriek uvedenému iného názoru, poukázal na to, že nemal žiadnu vedomosť o tom, že obžalovaní D. a B. mali v úmysle spôsobiť poškodenému ťažkú ujmu na zdraví, a teda nie je možné mu pričítať vedomosť o okolnostiach podmieňujúcich použitie prísnejšej trestnej sadzby z dôvodu, že konaním uvedených obžalovaných bol poškodenému spôsobený následok, na základe ktorého je možné uložiť trest podľa vyššej trestnej sadzby. Z dokazovania vykonaného na hlavnom pojednávaní nebolo preukázané, že mal vedomosť o tom, čo majú obžalovaní D. a B. spôsobiť poškodenému. K tomu, čo poškodenému v konečnom dôsledku spôsobili, sa vyjadrili v tom zmysle, že vinu za ťažké ublíženie na zdraví, ktoré bolo poškodenému spôsobené až po jeho odvezení autom mimo priestory reštaurácie, zvaľovali na hlavnom pojednávaní jeden na druhého. On nemal žiadnu vedomosť o tom, čo chcú obaja obžalovaní poškodenému spôsobiť, ako aj o tom, čo mu mali v kritický deň spôsobiť, teda že mu bránili užívať osobnú slobodu a uvedeným činom mu spôsobili ťažkú ujmu na zdraví. Navrhol, aby bol spod obžaloby v celom rozsahu oslobodený.

Družka obžalovaného E. D. - D. U. podala odvolanie v jeho prospech, a to proti výroku o treste, ktorý mu bol uložený napadnutým rozsudkom. Poukázala na to, že jej druh žije riadny život, pracuje, nepácha trestnú činnosť, spolu sa starajú o desaťmesačného syna. Od uvedeného skutku uplynulo už veľa rokov. Pre jej druha bolo dostačujúcim ponaučením ročné väzenie vo väzbe v Ružomberku. Uvedený skutok spáchal v stave opitosti a mladíckej nerozvážnosti. Tak vysoký trest uložený okresným súdom by ju aj ich spoločného syna dostal do finančnej a sociálnej núdze, nakoľko majú len jeden druhého.

K písomným dôvodom odvolania sa príslušný prokurátor nevyjadril.

Krajský súd, ako súd odvolací, predtým, ako začal plniť svoju preskúmavaciu povinnosť podľa , zistil, že odvolania boli podané včas, v lehote stanovenej Odvolania boli podané oprávnenou osobou v súlade s , , obsah odvolania spĺňa náležitosti , a nedošlo k vzdaniu sa práva na podanie odvolania alebo k späťvzatiu podaného odvolania v zmysle , a preto odvolací súd nepostupoval podľa

Podľa ak nezamietne odvolací súd odvolanie podľa alebo nezruší rozsudok podľa , preskúma zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo. Na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa .

Podľa orgány činné v trestnom konaní postupujú tak, aby bol náležite zistený skutkový stav veci, o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti, a to v rozsahu nevyhnutnom na ich rozhodnutie. Dôkazy obstarávajú z úradnej povinnosti. Právo obstarávať dôkazy majú aj strany. S rovnakou starostlivosťou objasňujú okolnosti svedčiace proti obvinenému, ako aj okolnosti, ktoré svedčia v jeho prospech, a v oboch smeroch vykonávajú dôkazy tak, aby umožnili súdu spravodlivé rozhodnutie.

Podľa orgány činné v trestnom konaní a súd hodnotia dôkazy podľa svojho vnútorného presvedčenia, založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne, nezávisle od toho, či ich obstaral súd, orgány činné v trestnom konaní, alebo niektorá zo strán.

Odvolací súd po splnení prieskumnej povinnosti dospel k záveru, že súd prvého stupňa sa dôsledne riadil citovanými zákonnými ustanoveniami. Aj podľa názoru krajského súdu odsudzujúci výrok prvostupňového súdu je správny, zákonný a má dostatočnú oporu vo vykonaných dôkazoch.

Treba tiež uviesť, že okresný súd v rámci procesného postupu rešpektoval a dodržal všetky základné zásady trestného konania uvedené v ustanovení , najmä však zásady zákonného procesu

- , práva na obhajobu - , voľného hodnotenia dôkazov - , rovnosti (kontradiktórnosti) - Odvolací súd teda konštatuje, že súd prvého stupňa dospel k vyhlásenému rozsudku po bezchybnom procesnom postupe v súlade so všetkými procesnými ustanoveniami, ktoré tento proces upravujú.

Okresný súd po vykonanom dokazovaní na hlavnom pojednávaní, vyhodnotení a posúdení dôkazného stavu ustálil vo výroku o vine svojho rozsudku priebeh skutkového deja, zodpovedajúci všetkým vykonaným dôkazom. Výsledky vykonaného dokazovania v danom prípade vyznievajú jednoznačne a tvoria úplne ucelenú reťaz tak priamych, ako aj nepriamych dôkazov, z ktorých možno vyvodiť bezpečný záver, že obžalovaní spáchali skutok tak, ako je uvedené vo výrokovej časti rozsudku súdu prvého stupňa.

Právna kvalifikácia súdeného skutku ako zločinu obmedzovania osobnej slobody v spolupáchateľstve podľa § 20, § 183 ods. 1, ods. 3 písm. a) Tr. zák. v jednočinnom súbehu s prečinom výtržníctva v spolupáchateľstve podľa § 20, § 364 ods. 1 písm. a) Tr. zák. vo vzťahu k obžalovaným E. D. a D. B. aj podľa názoru krajského súdu zodpovedá správnym úvahám súdu prvého stupňa v tomto smere a všetkým zákonným predpokladom na posúdenie prejednávaného skutku práve podľa vyššie uvedených zákonných ustanovení. Správne je aj posúdenie konania obžalovaného U. U. ako zločinu obmedzovania osobnej slobody spáchaného formou účastníctva podľa § 21 ods. 1 písm. d), § 183 ods. 1, ods. 3 písm. a) Tr. zák.

V odôvodnení napadnutého rozsudku okresný súd stručne, jasne, zrozumiteľne a presvedčivo vysvetlil, ktoré skutočnosti vzal za dokázané, o ktoré dôkazy oprel svoje skutkové zistenia, akými úvahami sa spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov, ako sa vyrovnal s obhajobou jednotlivých obžalovaných a akými právnymi úvahami sa spravoval, keď posudzoval dokázané skutočnosti podľa príslušných ustanovení zákona v otázke viny a trestu.

Závery okresného súdu, prezentované vo výrokovej časti rozsudku a vysvetlenie týchto záverov v odôvodnení napadnutého rozsudku, si v celom rozsahu krajský súd osvojil, a preto v zásade na odôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa odkazuje.

Pokiaľ ide o odvolacie námietky obžalovaných, že prvostupňový súd nesprávne právne vyhodnotil vykonané dôkazy, v tejto súvislosti krajský súd poznamenáva, že pokiaľ sa skutkové závery prvostupňového súdu zakladajú na vnútornom presvedčení získanom po starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu a tieto závery boli vyvodené na podklade úplného zistenia skutočného stavu veci a úvahám, ktorými sa k takýmto záverom došlo, nemožno vytknúť nedôslednosť alebo vnútorné rozpory, nemožno im potom v prospech obžalovaného úspešne odporovať odvolaním len preto, že súd mohol dospieť aj k iným záverom, keby sa bol spravoval inými úvahami.

Krajský súd po preskúmaní hodnotenia dôkazov vykonaných okresným súdom nezistil, že by súd prvého stupňa pri hodnotení dôkazov nepostupoval podľa zákona v zmysle a vykonané dôkazy by vyhodnotil jednostranne v neprospech obžalovaných.

Odvolací súd sa stotožnil s vyhodnotením dôkaznej situácie, tak ako to urobil okresný súd v odôvodnení napadnutého rozsudku.

Súd prvého stupňa sa zaoberal a vysporiadal s návrhmi na dokazovanie, skutkovou a právnou argumentáciou strán v konaní pri dodržaní princípov kontradiktórnosti konania. Skutočnosť, že odvolatelia sa nestotožnili so skutkovými a právnymi názormi súdu prvého stupňa v napadnutom rozsudku, nemôže sama o sebe viesť odvolací súd k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti záverov vyslovených súdom prvého stupňa.

Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby všeobecný súd sa stotožnil s jeho právnymi názormi, návrhmi a hodnotením dôkazov. Právo na spravodlivý proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami a právnymi názormi. Súd neporuší žiadne práva obžalovaného, ak si neosvojí ním navrhnutý spôsob hodnotenia vykonaných dôkazov a ak sa neriadi jeho výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov.

Odvolací súd v posudzovanom prípade ďalej zdôrazňuje, že odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní, zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní.

Obžalovaní odvolanie založili aj na opakovaných dôvodoch svojej obhajoby použitej v konaní pred súdom prvého stupňa. S ich námietkami, skutkovými a právnymi, sa ale súd prvého stupňa v rozhodnutí riadne vysporiadal a nenechal otvorenú žiadnu spornú otázku, riešenie ktorej by zostalo na odvolacom súde.

Ani krajský súd sa nestotožnil s obhajobou obžalovaných prezentovanou v konaní pred súdom, že sa nedopustili protiprávneho konania, ktoré im je kladené za vinu, t.j. že obžalovaní E. D. a D. B. spoločným konaním neobmedzili osobnú slobodu poškodeného a že mu nespôsobili ťažkú ujmu na zdraví. Rovnako sa krajský súd nestotožnil s obhajobou obžalovaného U. U., že obžalovaným E. D. a D. B. neposkytol pomoc zadovážením prostriedkov (čierneho igelitového vrecka a lopaty) na to, aby sa dopustili protiprávneho konania voči poškodenému.

Vinu obžalovaného mal krajský súd, rovnako ako okresný súd, preukázanú predovšetkým na základe výpovedí poškodeného J. Z.. Krajský súd môže len potvrdiť, že práve svedok poškodený presvedčivo usvedčuje obžalovaných zo spáchania súdeného skutku a odvolaciemu súdu nie sú známe žiadne

skutočnosti spochybňujúce vierohodnosť jeho výpovedí. Je nesporné, že poškodený tak v prípravnom konaní, ako i v konaní pred súdom detailne popísal podstatné okolnosti spáchania skutku. Vo vzťahu k výpovedi poškodeného odvolací súd dáva do pozornosti, že ani konštantná judikatúra nevylučuje, aby bola výpoveď svedka poškodeného, ktorý je v prevažnej miere aj oznamovateľom trestného činu, použitá ako usvedčujúci dôkaz. Krajský súd už v mnohých svojich rozhodnutiach judikoval, aké sú požiadavky ohľadne kvality výpovede svedka, ktorá je jediným dôkazom preukazujúcim vinu obžalovaného (judikát trestnoprávneho kolégia tunajšieho súdu Jtk 11/09). Ak má slúžiť výpoveď poškodeného (svedka) ako jediný priamy dôkaz, preukazujúci vinu obžalovaného, bez ďalších podporných dôkazov (odborné vyjadrenie, znalecký posudok, stopy, výpovede svedkov, či listinné dôkazy), musí byť tento dôkazný prostriedok jasný, logický, zrozumiteľný, presvedčivý, vierohodný a zároveň nesmie byť inými dôkazmi spochybniteľný, či dokonca vyvrátený. V posudzovanom prípade nie je výpoveď poškodeného len jedným z dôkazných prostriedkov produkovaných v trestnom konaní, ktorá usvedčuje obžalovaných zo spáchania súdených trestných činov.

Podľa názoru odvolacieho súdu poškodený J. Z., ktorého výpoveď v časti fyzického útoku v priestoroch baru v Penzióne L. č. XXX, okr. X., čiastočne potvrdzujú svedkovia Z. V., E. J., E. U. a I. U., presvedčivo usvedčujú obžalovaných zo spáchania súdeného skutku. Výpovede menovaných svedkov krajský súd považuje za logické, presvedčivé, zrozumiteľné, pravdivé a vierohodné. Odvolací súd v týchto súvislostiach zdôrazňuje, že pri hodnotení vierohodnosti svedka je súd povinný prihliadať najmä k vnútornej štruktúre výpovede svedka, teda či si neodporuje v podstatných okolnostiach, o ktorých vypovedal, k logickým súvislostiam o okolnostiach, o ktorých vypovedá, či výpoveď svedka je v súlade aj s ostatnými dôkazmi zadováženými v trestnom konaní, pričom nie menej podstatná bude aj okolnosť vzťahu svedka (poškodeného) k obžalovanému alebo poškodenému, teda či svedok s obžalovaným alebo poškodeným je v príbuzenskom vzťahu, resp. (ne)priateľskom, susedskom či zamestnávateľskom vzťahu, prípadne v inom vzťahu podriadenosti alebo nadriadenosti. Taktiež je potrebné prihliadať na existenciu vlastného, často hmotného záujmu svedka na výsledku trestného konania, v prípade, že v trestnom konaní vyjde najavo motív a príčiny vyplývajúce či už z pozitívneho alebo negatívneho pomeru medzi svedkom a obžalovaným alebo svedkom a poškodeným, ktoré by mohli mať na výpoveď svedka vplyv. Je úlohou súdu, aby po zvážení všetkých týchto dôkazov a okolností prípadu, postupom v zmysle podľa vnútorného presvedčenia rozhodol, ktorá skupina dôkazov je vierohodná a ktorá vierohodná nie je. Pritom nemožno opomenúť, že svedok na rozdiel od obžalovaného má zákonnú povinnosť vypovedať pravdu, a preto logicky i právne vždy musí platiť prezumpcia pravdivosti tvrdenia svedka, a to až do okamihu, kým nie je preukázaný opak.

Uvedené dôkazy logicky prepájajú aj nepriame dôkazy vykonané v predmetnej veci - odborné lekárske vyjadrenie a výpoveď súdneho znalca MUDr. G. G. pred súdom ohľadne zranení poškodeného, znalecký posudok Kriminalistického a expertízneho ústavu PZ z odboru kriminalistická biológia a genetická analýza. V neposlednom rade usvedčujúcim dôkazom sú aj početné listinné dôkazy, ktoré boli prečítané v konaní pred súdom (najmä fotodokumentácia a zápisnice o ohliadke miesta činu, lekárske správy ohľadne zranení poškodeného). Vymenované dôkazy zároveň jednoznačne a nepochybne vyvracajú obhajobné tvrdenia obžalovaných, že sa nedopustili protiprávneho konania voči poškodenému.

Z obsahu spisu ďalej vyplýva, že obžalovaní E. D. a D. B. sa v prípravnom konaní k spáchanému skutku v celom rozsahu priznali a uviedli, že ho spáchali z mladíckej nerozvážnosti, naviac pod vplyvom alkoholu. Svoje konanie oľutovali.

Obžalovaný E. D. uviedol:

- „Videl som, ako si J. Z. zobral zo stola D. mobilný telefón a tento si tresol o hlavu, kde sa pri tomto poškodil displej na telefóne. Keď to D. zbadal, tak hneď na to reagoval a udrel J. Z., teda dal mu facku na ľavý bok hlavy. Ale asi ho udrel aj do nosa, pretože J. tiekla po tomto údere krv z nosa. D. povedal J., že chce od neho za poškodený telefón 1000,- Sk. J. hovoril, že on to nerozbil, že on nemá čo dávať žiadne peniaze. Oboch nás to „nasralo“, jednali sme dovtedy so J. asi hodinu. Po tej hodine sme už nechceli čakať, tak J. od nás dostal menší výprask. To znamená, že tam v bare za tým stolom sme mu obaja s D. dávali facky po hlave.

- J. odchádzal k dverám. Ja s D. sme ho zastavili, nemohli sme ho predsa nechať, aby odišiel bez toho, aby nahradil škodu za ten telefón. Obaja s D. sme ho nasilu ťahali za ramená, donútili sme ho, aby sa posadil za stôl.

- Neviem prečo, len zrazu U. odišiel a vrátil sa späť aj s lopatou a igelitovým sáčkom a povedal, že to igelitové vrecko je na J. hlavu.

- Potom sme J. ja a D. zobrali nasilu, za ramená sme ho normálne ťahali vonku, pretože J. sa bál. U. bol vtedy pri nás, keď sme J. začali ťahať vonku.

- Ako som v bare naložil J. na hlavu igelitové vrece, zobral som z baru aj lopatu. Keď sme J. vyhodili z auta, sme ho proste zbili. Bili sme ho najskôr len rukami, päsťami sme ho udierali do hlavy, J. pritom ležal na boku. Potom sme obaja s D. J. dali pár kopancov na rebrá. Ja som potom vytiahol násadu z tej lopaty a dal som jednu ranu J. tou násadou do rebier. Potom mi D. z ruky zobral tú násadu a udrel J., ale už silnejšie. J. ležal, nehýbal sa, tak ho D. prevrátil z boku na chrbát. Nevedeli sme, či žije, nechali sme ho tak a spoločne s D. sme išli späť do penziónu.“

Obžalovaný D. B. uviedol:

- „Keď J. rozbil o hlavu môj mobil, tak vtedy som mu dal facku ja, ako aj E.. J. stále hovoril, že nemá ako zohnať peniaze za poškodený mobil. Ako sme sedeli, E. sa postavil od nášho stolu, prišiel k J. a dal mu šesť faciek, kde toto viem presne, lebo sme mu to rátali. Uvedené zopakoval takto viackrát, asi dva alebo trikrát.

- U. U. sa postavil a odišiel preč. Po chvíli sa vrátil a doniesol igelitové vrece čiernej farby a lopatu. Ako sme odchádzali so J. z baru, tak U. mi podal uvedený sáčok do rúk. Ja som toto chápal, že je to na postrašenie Z..

- J. sme sotili dozadu do auta. Ja ako som bol v aute, som mu natiahol na hlavu igelitové vrece, kde toto som pri krku stále držal. Ja som počul, ako J. hovorí, že sa dusí, že nemôže dýchať.

- Keď sme J. vyhodili von z auta, ja som mu dal dole z hlavy uvedené vrecko. E. začal palicou J. na zemi šľahať po hlave, ako aj po tele. Šľahal ho hlava nehlava. Ako ležal poškodený na zemi, prišiel som k nemu aj ja a kopol som ho do brucha a do hrudníka. E. som zobral palicu a pichol som do J. z dôvodu, že sa nehýbal.“

V konaní pred súdom obžalovaní čiastočne priznali iba fyzický útok voči poškodenému v priestoroch baru a za pravdivú označili výpoveď z hlavného pojednávania. Je nesporné, že obžalovaní využívajú svoje zákonné právo hoci aj beztrestne klamať. V tejto súvislosti treba uviesť, že výpoveď obžalovaného musí súd vždy posudzovať s rešpektom a s ohľadom aj na to, že môže uvádzať nepravdu a tú prezentovať ako jedinú pravdu - svoju. Preto je vždy v prioritnom záujme obžalovaného predložiť súdu svoje alibi, a tak dodať svojim vyjadreniam „punc úplnej pravdivosti“. Všetci obžalovaní zhodne tvrdili, že boli v čase činu na mieste činu, len inak interpretujú to, čo sa tam malo stať, resp. nestať. Nepredložili však súdu žiadne alibi, ktoré by celkom nepochybne mohlo výrazne spochybniť výpoveď svedka poškodeného J. Z. v spojení so závermi znaleckého dokazovania z odboru zdravotníctva a kriminalistickej biológie a genetickej analýzy. V predmetnej veci obhajoba nepreukázala, že by poškodený vypovedal nepravdu o podstatných okolnostiach spáchania súdeného skutku. Pokiaľ ide o zmeny vo výpovediach obžalovaných na hlavných pojednávaniach, krajský súd ich považuje za účelové v úmysle zbaviť sa trestnoprávnej zodpovednosti za súdený skutok. Ako už bolo uvedené vyššie, obžalovaní sa v štádiu prípravného konania ku skutku v celom rozsahu priznali a pravdivosť ich priznaní orgány činné v trestnom konaní overili aj inými dôkazmi, a preto odvolací súd nemá nijaké pochybnosti o tom, že obžalovaní vo svojich usvedčujúcich sa výpovediach v štádiu prípravného konania pravdivo popísali spôsob aj okolnosti spáchania súdeného skutku. Z obsahu zápisníc naviac vyplýva, že pri uvedených výsluchoch obidvoch obžalovaných boli dodržané všetky zákonné pravidlá. Pri výsluchoch obžalovaného D. B. dňa 10.4.2008 (č.l. 161) a obžalovaného E. D. dňa 10.4.2008 (č.l. 193) boli dokonca prítomní aj ich obhajcovia. Obžalovaný E. D. na otázku, prečo zmenil svoju prvú výpoveď, pri ktorej sa nepriznal, uviedol: „proste som to už nechcel tajiť“.

Treba konštatovať, že poškodený J. Z. v priebehu celého trestného konania zotrval na svojich tvrdeniach, že keď nezoženie peniaze za poškodený mobilný telefón, musí ostať v bare, musí tam sedieť. Chcel odísť s inými zákazníkmi (E. J. a Z. V.), ale obžalovaní ho nepustili. Z baru nemohol odísť, pretože boli zamknuté dvere. Zadný vchod bol tiež zamknutý. Do auta nasadol dobrovoľne, nič iné mu neostávalo. Pri nastupovaní obžalovaný E. D. do neho strčil poriskom od lopaty. On si myslel, že idú zháňať peniaze za mobilný telefón. V bare ho bil obžalovaný E. D., ktorý ho fackoval a dal mu päsťou do nosa, pričom sa mu pustila krv z nosa. Obžalovaný D. B. mu dal „čelovku“. V aute mu nasadil na hlavu čierne igelitové vrecko jednoznačne obžalovaný E. D.. Keď sa začal dusiť, sáčok z hlavy mu stiahol obžalovaný D. B.. Keď zastavili, obžalovaní mu kázali vystúpiť a musel ísť smerom do poľa. Následne dostal úder do tváre, kopanec, úder do spánkov. Čo sa dialo potom, si nepamätá. Keď sa prebral, kráčal do dediny. Nevedel

sa vyjadriť, kto priniesol do priestorov baru lopatu a sáčok, pretože keď sa vrátil z WC, tieto veci tam už boli.

Ďalšie odvolacie námietky obžalovaného E. D. aj obžalovaného D. B. sa sústreďujú na otázku toho, že v priebehu trestného konania obžaloba v rámci trestného procesu nedokázala ani jednému z obžalovaných spáchanie zločinu obmedzovania osobnej slobody podľa , Tr. zák. Podľa názoru obhajoby súdený skutok by mal byť posúdený podľa iného ustanovenia , a to podľa Tr. zák. ako prečin ublíženia na zdraví.

Bránenie v užívaní osobnej slobody je zásah do osobnej slobody, ktorým sa znemožňuje alebo obmedzuje voľný pohyb človeka a zároveň sa mu bráni o svojom pohybe slobodne rozhodovať. Bránenie v užívaní osobnej slobody musí byť ťažko prekonateľné. Dĺžka doby, počas ktorej sa obmedzuje sloboda, nie je rozhodujúca, môže ísť aj o obmedzovanie počas krátkej doby (napr. uzavretie v miestnosti alebo v budove, znemožnenie pohybu zviazaním končatín, zvieraním v náručí, bránenie poškodenému vo vystúpení z dopravného prostriedku, uzamknutie dverí auta a pod.). K bráneniu užívať osobnú slobodu musí dôjsť bez oprávnenia. V prípade ťažkej ujmy na zdraví pôjde o kvalifikáciu podľa tohto ustanovenia bez ohľadu na to, či bola zavinená z nedbanlivosti, alebo úmyselne.

Krajský súd v tejto súvislosti uvádza, že vzhľadom na spôsob a okolnosti spáchania súdeného trestného činu ani krajský súd nemá pochybnosti o tom, že v prípade obžalovaných E. D. aj D. B. bola naplnená nielen objektívna, ale aj subjektívna stránka skutkovej podstaty súdeného zločinu obmedzovania osobnej slobody a že ho obžalovaní spáchali spoločným konaním v priamom úmysle, teda, že vedeli, že svojím konaním môžu zasiahnuť do osobnej slobody poškodeného, pokiaľ ide o jeho voľný pohyb, ako porušenia alebo ohrozenia zdravia alebo života poškodeného a v prípade, že sa tak stane, boli s tým uzrozumení.

Tento záver urobil krajský súd predovšetkým z:

- rozumových dispozícií obžalovaných, ktoré im dovoľovali uvedomiť si nebezpečnosť ich konania a z neho plynúce možné následky pre poškodeného,

- motívu konania v stave afektu, ktorý nastúpil po tom, čo poškodený J. Z. mal obžalovanému D. B. údajne poškodiť mobilný telefón. To vyústilo zo strany obžalovaných, ktorí boli pod vplyvom alkoholu, do neadekvátnej, afektovo-zlostnej reakcie.;

- intenzity, miesta a času trvania útoku obžalovaných, a to do oblasti hlavy (očí, nosa) hrudníka, brucha, strednou intenzitou, ktorá trvala dlhšiu dobu. Pri útoku použili palicu (zbraň), ktorá nepochybne robí útok účinnejším, efektívnejším, dôraznejším.;

- verbálnych a fyzických prejavov obžalovaných aj po čine, keď po návrate do Penziónu v L. za prítomnosti obžalovaného U. U. vyjadrili obavu o život poškodeného, t.j. boli si vedomí, že svojím konaním mohli zapríčiniť porušenie alebo ohrozenia zdravia poškodeného. Obžalovaný E. D. sa vrátil na miesto činu pre čierne igelitové vrecko, ktoré pri garáži penziónu spálili. Palicu z lopaty odhodili. Oblečenie, ktoré bolo zašpinené od krvi, dali oprať manželke obžalovaného U. U..

Podľa názoru krajského súdu vyššie uvedení svedkovia zhodne preukázali aj to, že to boli práve obžalovaní E. D. a D. B., ktorí boli iniciátormi celého konfliktu a napadli na verejnosti poškodeného a fyzicky ho napadli. Keďže útok sa odohral na verejnom priestranstve, svedkom ktorého boli aj ďalšie osoby, vzhľadom na charakter a intenzitu útoku je podľa názoru krajského súdu konanie obžalovaných potrebné považovať za výtržnosť, pretože takéto konanie je spôsobilé závažnejším spôsobom narušiť verejný poriadok.

Pokiaľ ide o obhajovaciu námietku obžalovaného D. B., že nebolo preukázané, že sa na trestnom čine podieľal ako spolupáchateľ, krajský súd považuje za potrebné zdôrazniť nasledovné skutočnosti.

Po objektívnej stránke spolupáchateľstvo predpokladá spáchanie trestného činu spoločným konaním dvoch alebo viacerých osôb, ktoré vo svojom súhrne napĺňajú znaky konania opísaného v príslušnom ustanovení osobitnej časti . Nezáleží na tom, či sa tak stane súčasne alebo postupne. O spáchanie trestného činu spoločným konaním ide vtedy, keď každý zo spolupáchateľov naplnil svojím konaním všetky náležitosti činu uvedeného v príslušnom ustanovení osobitnej časti , takže ide o konanie rovnocennej povahy. Tak je to však aj vtedy, keď trestná činnosť je rozložená do viacerých zložiek rôzneho významu, takže každý zo spolupáchateľov napĺňa len niektorý zo znakov

konania uvedeného v príslušnom ustanovení osobitnej časti, ako aj vtedy, keď jednotlivé zložky tejto trestnej činnosti síce samy o sebe nespĺňajú znaky konania uvedeného v osobitnej časti , avšak vo svojom súhrne predstavujú konanie naplňujúce príslušné ustanovenie osobitnej časti .

Po subjektívnej stránke spolupáchateľstvo predpokladá úmysel spáchať trestný čin spoločným konaním dvoch alebo viacerých osôb. Nežiada sa však, aby spolupáchateľstvu predchádzala predbežná dohoda o úmyselnom spoločnom spáchaní trestného činu, resp. aby k takejto dohode došlo v priebehu trestnej činnosti. Stačí, ak si každý zo spolupáchateľov uvedomuje možnosť, že k spáchaniu trestného činu dôjde spoločným konaním jeho osoby a ďalších, súhlasí s tým a to isté predpokladá aj u ostatných spolupáchateľov.

Beztrestnosť spolupáchateľa za trestnú činnosť je možná len za podmienok § 14 ods. 3 Tr. zák., t.j. vo fáze pokusu. Keďže však ide o spolupáchateľstvo, nestačí, aby sa páchateľ len zdržal ďalšej trestnej činnosti, resp. oznámil len to, čo sám spáchal, ale je potrebné, aby sám zabránil ostatným dokonať trestný čin, a tým odstránil nebezpečenstvo, ktoré vzniklo záujmu chránenému , alebo aby o trestnom čine v celom jeho rozsahu urobil oznámenie príslušným orgánom v čase, keď sa vzniknuté nebezpečenstvo ešte mohlo odstrániť.

Spolupáchateľstvo nevyžaduje, aby každý spolupáchateľ od úplného začiatku spolupôsobil pri celej trestnej činnosti a aby prípadná dohoda predchádzala začatiu činnosti. Činnosť spolupáchateľov nemusí byť rovnako významná, nemusia sa na trestnej činnosti zúčastniť rovnakou mierou. Stačí aj čiastočné prispenie, napríklad aj v podradenej roli. Spolupáchateľ trestného činu musí pri svojej súčinnosti pri vedomom spolupôsobení s inými byť vedený rovnako úmyslom poškodzovacím; t.j. musí si byť vedomý, že druhý spolupáchateľ alebo ostatní spolupáchatelia sú týmto úmyslom vedení a musí spoločne konať pri ich protiprávnej činnosti.

U spolupáchateľov sa však vyžaduje spoločný úmysel, zahŕňajúci jednak ich spoločné konanie, ako aj sledovanie spoločného cieľa (porušenie alebo ohrozenie záujmu chráneného ). Každý spolupáchateľ si musí byť vedomý aspoň možnosti, že jeho konanie, ako aj konanie ostatných spolupáchateľov smeruje k spáchaniu trestného činu spoločným konaním a pre tento prípad je s tým uzrozumený. Vzhľadom na spôsob a okolnosti spáchania súdeného zločinu krajský súd, rovnako ako okresný súd, dospel k jednoznačnému záveru, že aj u obžalovaného D. B. bol naplnený znak spolupáchateľstva podľa Tr. zák. Ako vyplynulo z dokazovania, obžalovaný D. B. sa od začiatku konfliktu vyvolaného údajným rozbitím displeja na mobilnom telefóne, patriacom práve jeho osobe, aktívne zapájal nielen do verbálneho, ale aj fyzického útoku na poškodeného, a to v každej jeho fáze.

K odvolacej námietke obžalovaného U. U., že sa na súdenom zločine nezúčastnil ako pomocník, krajský súd uvádza nasledovné.

Podľa § 21 ods. 1 Tr. zák. účastník na dokonanom trestnom čine alebo na jeho pokuse je ten, kto úmyselne a) zosnoval alebo riadil spáchanie trestného činu (organizátor) b) naviedol iného na spáchanie trestného činu (návodca) c) požiadal iného, aby spáchal trestný čin (objednávateľ) d) poskytol inému pomoc na spáchanie trestného činu, najmä zadovážením prostriedkov, odstránením prekážok, radou, utvrdzovaním v predsavzatí, sľubom prispieť po čine (pomocník).

Účastníctvo predpokladá úmysel smerujúci k účasti vo forme organizátorstva, návodu alebo pomoci na konkrétnom úmyselnom trestnom čine (čin musí byť konkretizovaný individuálnymi črtami, nielen znakmi skutkovej podstaty). Medzi konaním účastníka a trestným činom spáchaným hlavným páchateľom musí byť príčinný vzťah. Trestná činnosť účastníka bezprostredne prispieva k tomu, že došlo k naplneniu znakov konkrétnej skutkovej podstaty trestného činu, i keď účastník sám tieto znaky priamo nenaplňuje. Účastníkom na dokonanom trestnom čine alebo jeho pokuse môže byť len ten, kto sám nie je páchateľom alebo spolupáchateľom tohto samotného trestného činu.

Podľa názoru krajského súdu v konaní obžalovaného U. U. treba jednoznačne vidieť naplnenie znakov pojmu pomoci k spáchanému zločinu obmedzovania osobnej slobody. V tejto súvislosti krajský súd

poukazuje na to, že pomoc nie je súčasťou spoločného konania priamo smerujúceho k spáchaniu trestného činu, ale je to len konanie podporujúce činnosť páchateľa, ktoré nevykazuje znaky spoločného konania v zmysle ust. § 20 Tr. zák. Po subjektívnej stránke predpokladá trestnú zodpovednosť za pomoc, že spoluvinník vie o protiprávnom úmysle hlavného páchateľa a koná v úmysle, aby úmysel páchateľa, o ktorom vie, bol aj uskutočnený. Nie je treba, aby pomocník mal presnú predstavu o trestnom čine hlavným páchateľom zamýšľaným vo všetkých podrobnostiach. Stačí, že si predstavuje skutok chystaný hlavným páchateľom v hlavných rysoch, opodstatňujúcich určitú trestnú skutkovú podstatu, že vie, že osobou, ktorej je nápomocný, bude poškodený (ohrozený) záujem chránený . K naplneniu pojmu pomoci nie je potrebné, aby páchateľ, ktorému je pomoc poskytovaná, bol s pomocníkom v tomto smere dohodnutý, resp. aby vôbec o tom vedel.

V konaní bolo bez pochybností preukázané, že obžalovaný U. U. ako majiteľ baru bol od začiatku informovaný o tom, že medzi obžalovanými E. D. a D. B. a poškodeným J. Z. vznikol konflikt kvôli rozbitému displeju na mobilnom telefóne patriacom obžalovanému D. B.. Podľa vyjadrenia obžalovaného E. D., U. U. začal sám dohovárať poškodenému, aby dal peniaze za mobilný telefón. Podľa vyjadrenia obžalovaného D. B., U. ich provokoval, navádzal, hovoril, že on ten telefón platiť nebude. Obžalovaný U. U. bol tiež pri tom, keď poškodeného obžalovaní D. a B. začali ťahať z baru vonku do auta. Bol to práve obžalovaný U. U., ktorý obžalovaným E. D. a D. B. priniesol k stolu lopatu a čierne igelitové vrecko. Dokonca sa vyjadril, že vrecko je na hlavu poškodeného. Krajský súd nemá ani najmenšie pochybnosti o tom, že obžalovaný U. U. od samého začiatku vedel, že obžalovaní E. D. a D. B. obmedzujú osobnú slobodu poškodeného, a to uzavretím jeho osoby v priestoroch baru a následne aj v motorovom vozidle. Obžalovaný U. U. vedel aj o tom, že poškodenému ním prinesenou lopatou môžu ublížiť na zdraví a pre prípad, že sa tak stane, bol s tým uzrozumený.

K výroku o treste u obžalovaných E. D. a D. B.

Na základe odvolaní obžalovaných krajský súd preskúmal aj výrok o treste a stotožnil sa so záverom okresného súdu, pokiaľ ide o druh a výmeru trestu, ktorý za súdenú trestnú činnosť uložil obžalovanému E. D. a D. B..

Podľa § 34 ods. 2, 3, 4 Tr. zák. páchateľovi možno uložiť len taký druh trestu a len v takej výmere, ako je to ustanovené v tomto zákone, pričom tento zákon v osobitnej časti ustanovuje len trestné sadzby trestu odňatia slobody. Trest má postihovať iba páchateľa, tak aby bol zabezpečený čo najmenší vplyv na jeho rodinu a jemu blízke osoby. Pri určovaní druhu trestu a jeho výmery súd prihliadne najmä na spôsob spáchania činu a jeho následok, zavinenie, pohnútku, priťažujúce okolnosti, poľahčujúce okolnosti a na osobu páchateľa, jeho pomery a možnosť jeho nápravy.

Podľa § 34 ods. 1 Tr. zák. trest má zabezpečiť ochranu spoločnosti pred páchateľom tým, že mu zabráni v páchaní ďalšej trestnej činnosti a vytvorí podmienky na jeho výchovu k tomu, aby viedol riadny život a súčasne iných odradí od páchania trestných činov; trest zároveň vyjadruje morálne odsúdenie páchateľa spoločnosťou.

Krajský súd, rovnako ako súd prvého stupňa, dospel k záveru, že v prípade obžalovaných existuje jedna poľahčujúca okolnosť v zmysle § 36 písm. j) Tr. zák. (obžalovaní viedli pred spáchaním trestného činu riadny život). Vzhľadom na prevahu poľahčujúcich okolností, ktorá okolnosť je správne konštatovaná vo výroku o treste uvedením ustanovenia § 38 ods. 3 Tr. zák., okresný súd správne upravoval výmeru trestnej sadzby v prospech obžalovaných tak, že sa znížila horná hranica zákonom ustanovenej trestnej sadzby o jednu tretinu. Pri úvahách, aký druh a výmera trestu by spravodlivo zohľadňovali konanie obžalovaných, ich zavinenie, následok, pohnútku, osobu, pomery a možnosti ich nápravy a v neposlednom rade aj poľahčujúce a priťažujúce okolnosti, vychádzal aj odvolací súd zo zásady, že trest je právnym následkom trestného činu, a teda musí byť úmerný k spáchanému trestnému činu (zásada proporcionálnosti trestu). Trest je jedným z prostriedkov na dosiahnutie účelu . Tým je určená aj jeho funkcia v tých smeroch, v ktorých má pôsobiť zákon, na ochranu spoločnosti, jednak pred páchateľom trestného činu, voči ktorému sa prejavuje prvok represie (zabráneniu v trestnej činnosti) a prvok individuálnej prevencie (výchovy k riadnemu životu - rehabilitácia), a jednak aj voči ďalším občanom - potencionálnym páchateľom, voči ktorým sa prejavuje prvok generálnej prevencie (výchovné pôsobenie trestu na ostatných členov spoločnosti). Trest samozrejme musí vyjadrovať aj morálne odsúdenie páchateľa.

Krajský súd považoval uloženie úhrnného trestu odňatia slobody vo výmere 7 rokov a 6 mesiacov, t.j. na dolnej hranici zákonom ustanovenej trestnej sadzby, za spravodlivý a objektívny obraz potrieb individuálnej a generálnej prevencie; takýto trest aj v plnej miere odzrkadľuje stupeň nebezpečnosti spáchaného činu pre spoločnosť, ako aj možnosť nápravy a pomery obžalovaných.

Stavu veci a zákonu zodpovedá aj zaradenie obžalovaných na výkon trestu odňatia slobody podľa § 48 ods. 2 písm. a) Tr. zák. do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia, pretože v posledných desiatich rokoch pred spáchaním súdených trestných činov neboli vo výkone trestu odňatia slobody za úmyselný trestný čin.

K výroku o treste u obžalovaného U. U.

Odvolací súd po preskúmaní výroku o treste u obžalovaného U. U. dospel k záveru, že trest tak, ako bol obžalovanému uložený rozsudkom súdu prvého stupňa, nie je v súlade so zákonom. Primárne treba uviesť, že postup prvostupňového súdu pri ukladaní trestu odňatia slobody obžalovanému U. U. za súdený zločin obmedzovania osobnej slobody podľa § 183 ods. 1, ods. 3 písm. a) Tr. zák. spáchaný formou účastníctva podľa § 21 ods. 1 písm. d) Tr. zák. nebol správny, keď tento obžalovanému uložil samostatný trest odňatia slobody. Po preskúmaní spisu odvolací súd zistil, že v prípade obžalovaného boli splnené podmienky pre uloženie súhrnného trestu v zmysle § 42 ods. 1 Tr. zák.

Súd prvého stupňa pochybil tiež v tom, že obžalovanému v rozpore so zákonom uložil trest odňatia slobody pod dolnú hranicu trestnej sadzby, čím porušil zákon v prospech obžalovaného. Naviac, okresný súd svoj postup podľa § 39 Tr. zák. nijakým spôsobom neodôvodnil. Krajský súd zároveň konštatuje, že u obžalovaného nezistil dôvody pre mimoriadne zníženie trestu odňatia slobody podľa § 39 Tr. zák.

Podľa § 39 ods. 1 Tr. zák. ak súd vzhľadom na okolnosti prípadu alebo vzhľadom na pomery páchateľa má za to, že by použitie trestnej sadzby ustanovenej týmto zákonom bolo pre páchateľa neprimerane prísne a na zabezpečenie ochrany spoločnosti postačuje aj trest kratšieho trvania, možno páchateľovi uložiť trest aj pod dolnú hranicu trestu ustanoveného týmto zákonom.

Ustanovenie Tr. zák. je jedným z prostriedkov individualizácie trestu a prejavom depenalizácie . Výnimočnosť použitia Tr. zák. o znížení trestu odňatia slobody pod dolnú hranicu trestnej sadzby ustanovenej vyplýva už zo samotného názvu tohto ustanovenia. Nejde teda o pravidelný postup súdu a tiež preto jeho použitie nemôžu odôvodniť len bežne sa vyskytujúce skutočnosti. Postup podľa Tr. zák. potom umožňuje riešiť situácie, keď trest odňatia slobody uložený v rámci zákonnej sadzby by nezodpovedal okolnostiam konkrétneho prípadu a keď dolná hranica tohto trestu stanovená v zákone by bola pociťovaná ako prekážka brániaca uloženiu primeranejšieho trestu.

Okolnosťami prípadu z hľadiska použitia ustanovenia § 39 ods. 1 Tr. zák. sú všetky skutočnosti, ktoré majú vplyv na posúdenie stupňa nebezpečnosti trestného činu pre spoločnosť a možnosti nápravy páchateľa. Mimoriadne zníženie trestu odňatia slobody možno tiež odôvodniť i okolnosťami, ktoré sú znakom príslušnej skutkovej podstaty trestného činu, pokiaľ ich význam alebo intenzita naplnenia výraznejšie vybočujú z obvyklých prípadov takýchto trestných činov a odôvodňujú zhovievavejší prístup pri ukladaní trestu. Medzi takéto skutočnosti by bolo možné zaradiť napr. spáchanie trestného činu pod tlakom závislosti alebo podriadenosti, spáchanie trestného činu pod vplyvom hrozby alebo nátlaku, spáchanie trestného činu pod vplyvom ťaživých osobných alebo rodinných pomerov, ktoré si páchateľ nezavinil sám, a pod. Za okolnosti prípadu, ktoré by si zasluhovali osobitnú pozornosť (a ktoré by umožňovali aplikáciu ustanovení § 39 ods. 1 Tr. zák.), treba považovať okrem už uvedených prípadov najmä skutočnosti, ktoré, ako už bolo uvedené, sú v zmysle ust. § 36 Tr. zák. významnými poľahčujúcimi okolnosťami.

Za pomery páchateľa treba považovať rodinné a osobné pomery, ktoré sú v stave u každého páchateľa pri uložení trestu vyvolať osobitne citeľný dopad. Ide v podstate o pomery (rodinné, osobné), ktoré existujú nie v čase páchania činu, ale v čase ukladania trestu. Za takéto pomery treba považovať predovšetkým narušený zdravotný stav, starostlivosť o početnú rodinu a skutočnú odkázanosť viacerých

osôb na príjem zo zárobkovej činnosti páchateľa, tehotenstvo páchateľky a pod. Pomery páchateľa sú teda okolnosti, ktoré nemajú priamy vzťah k spáchaniu trestného činu a ktoré v rámci nebezpečnosti činu pre spoločnosť hodnotené nie sú. Sú to len osobné pomery páchateľa.

Na rozdiel od súdu prvého stupňa je krajský súd toho názoru, že v prípade obžalovaného U. U. nie sú splnené zákonné predpoklady k mimoriadnemu zníženiu trestu odňatia slobody pod zákonom stanovenú hranicu, tak ako sú predpokladané ustanovením § 39 ods. 1 Tr. zák.

V tejto súvislosti krajský súd podotýka, že odvolanie proti rozsudku bolo podané len v prospech obžalovaného (obžalovaným), a preto odvolací súd nemohol uvedené pochybenie prvostupňového súdu pri rešpektovaní zásady zákazu „reformatio in peius“ napraviť. Podľa § 42 ods. 1, 2 Tr. zák. ak súd odsudzuje páchateľa za trestný čin, ktorý spáchal skôr, ako bol súdom prvého stupňa vyhlásený odsudzujúci rozsudok za iný jeho trestný čin, uloží mu súhrnný trest podľa zásad na uloženie úhrnného trestu. Spolu s uložením súhrnného trestu súd zruší výrok o treste uloženom páchateľovi skorším rozsudkom, ako aj všetky ďalšie rozhodnutia na tento výrok obsahovo nadväzujúce, ak vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo zrušením, stratili podklad. Súhrnný trest nesmie byť miernejší ako trest uložený skorším rozsudkom. V rámci súhrnného trestu súd uloží trest straty čestných titulov a vyznamenaní, trest straty vojenskej a inej hodnosti, trest prepadnutia majetku, peňažný trest, trest prepadnutia veci alebo trest zákazu činnosti, ak bol taký trest uložený už skorším rozsudkom a ak tomu nebráni ustanovenie § 34 ods. 7.

Podľa § 42 ods. 3 Tr. zák. ustanovenie o súhrnnom treste sa nepoužije, ak skoršie odsúdenie je takej povahy, že sa na páchateľa hľadí, ako keby nebol odsúdený.

Súhrnný trest podľa zásad uvedených v § 42 ods. 1 Tr. zák. sa uloží iba v prípade viacčinného súbehu, a to len vtedy, ak páchateľ bol za časť retrospektívne sa zbiehajúcej trestnej činnosti odsúdený a ak je možné na také odsúdenie prihliadať. Hranicu teda tvorí vyhlásenie odsudzujúceho rozsudku (trestného rozkazu) súdom prvého stupňa. Vždy je to časovo prvé odsúdenie, ku ktorému v celom trestnom konaní dôjde, vrátane opravného konania. Súhrnný trest nastupuje namiesto úhrnného trestu, ktorý by inak bol páchateľovi uložený, ak by sa o všetkých zbiehajúcich sa trestných činoch rozhodovalo v spoločnom konaní. Znamená to, že odsúdený musí byť pri súhrnnom treste v zásade v rovnakej situácii ako v prípade trestu úhrnného, t.j. ako keby bolo o všetkých spáchaných trestných činoch rozhodnuté v jednom konaní.

V prípade obžalovaného U. U. boli splnené podmienky pre uloženie súhrnného trestu v zmysle § 42 ods. 1 Tr. zák., vo vzťahu k výroku o treste, resp. výroku, ktorým bolo upustené od uloženia súhrnného trestu, a to rozsudkom Okresného súdu Žilina, sp.zn. z 26.4.2010. V tejto súvislosti treba pripomenúť, že upustenie od uloženia súhrnného trestu (alebo ďalšieho) podľa § 44 Tr. zák. totiž, na rozdiel od upustenia od potrestania podľa § 40 Tr. zák., nemá za následok fikciu neodsúdenia. Aj upustenie od uloženia súhrnného trestu je takým výrokom o treste, ktorý musí byť pri ukladaní súhrnného trestu zrušený (pozri judikát trestnoprávneho kolégia Krajského súdu v Žiline prijatý 14.9.2010 pod Jtk 14/10).

Treba stručne pripomenúť, že obžalovaný U. U. teraz súdený zločin obmedzovania osobnej slobody formou pomoci spáchal dňa 15.3.2008.

Po splnení prieskumnej povinnosti odvolací súd, na rozdiel od súdu prvého stupňa, s prihliadnutím na zásady pre ukladanie súhrnného trestu uvedené v § 42 ods. 1 Tr. zák. zistil, že obžalovanému za teraz súdený zločin obmedzovania osobnej slobody formou pomoci, ako aj za ďalší trestný čin (prečin sprenevery podľa § 213 Tr. zák. spáchaný v mesiaci júl 2009, za ktorý už bol právoplatne odsúdený rozsudkom Okresného súdu Žilina, sp.zn. z 26.4.2010) má byť ukladaný súhrnný trest odňatia slobody, pretože na uloženie súhrnného trestu za všetky zbiehajúce sa trestné činy (prečin, zločin) sú splnené všetky zákonom predpokladané podmienky, t.j. medzi teraz súdeným zločinom obmedzovania osobnej slobody a prečinom sprenevery, za ktorý už bol obžalovaný právoplatne odsúdený vyššie citovaným rozsudkom, existuje viacčinný súbeh. Je tiež nesporné, že v tomto konaní súdený skutok obžalovaný dokonal predtým, bol vyhlásený citovaný odsudzujúci rozsudok Okresného súdu Žilina, sp.zn. z 26.4.2010.

S poukazom na ustanovenie § 42 ods. 2 Tr. zák. odvolací súd pri ukladaní súhrnného trestu zrušil výrok o treste, resp. výrok o upustení od uloženia súhrnného trestu uložený páchateľovi skorším rozsudkom, ako aj všetky ďalšie rozhodnutia na tieto výroky obsahovo nadväzujúce, ak vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo zrušením, stratili podklad.

Krajský súd poukazuje na to, že pri rozhodovaní o treste boli splnené podmienky aj pre aplikáciu § 41 ods. 2 Tr. zák., pričom pri ukladaní trestu sa súd vysporiadal aj s novou právnou skutočnosťou, ktorá nastala po uverejnení nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky, č.k. -85 z 28. novembra 2012 v Zbierke zákonov, čiastka 104, uverejnenej 21.12.2012.

Podľa § 41 ods. 2 Tr. zák., účinného do 21.12.2012, ak súd ukladá úhrnný trest odňatia slobody za dva alebo viac úmyselných trestných činov, z ktorých aspoň jeden je zločinom, spáchaných dvoma alebo viacerými skutkami, zvyšuje sa horná hranica trestnej sadzby odňatia slobody trestného činu z nich najprísnejšie trestného o jednu tretinu; súd uloží páchateľovi trest nad jednu polovicu takto určenej trestnej sadzby odňatia slobody. Horná hranica zvýšenej trestnej sadzby nesmie prevyšovať dvadsaťpäť rokov a pri mladistvých trestnú sadzbu uvedenú v § 117 ods. 1 alebo 3. Popri treste odňatia slobody možno v rámci úhrnného trestu uložiť aj iný druh trestu, ak by jeho uloženie bolo odôvodnené niektorým zo súdených trestných činov.

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 28. novembra 2012 v pléne o návrhu Krajského súdu v Prešove na začatie konania podľa o súlade v znení neskorších predpisov s , , , a rozhodol tak, že v v znení neskorších predpisov slová v texte za bodkočiarkou „súd uloží páchateľovi trest nad jednu polovicu takto určenej trestnej sadzby odňatia slobody“ nie sú v súlade s .

Pri rozhodovaní o treste odvolací súd potom postupoval v súlade s ustanovením § 41 ods. 2 Tr. zák., v znení účinnom od 21.12.2012.

Krajský súd sa stotožnil s konštatovaním súdu prvého stupňa o neexistencii poľahčujúcich a priťažujúcich okolností na strane obžalovaného.

Vzhľadom na vyššie uvedené, rešpektujúc zásadu „zákazu reformatio in peius“, mohol krajský súd obžalovanému uložiť súhrnný trest odňatia slobody len vo výmere 3 roky. Na výkon trestu odňatia slobody zaradil obžalovaného, rovnako ako okresný súd, podľa § 48 ods. 2 písm. a) Tr. zák. do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia, pretože v posledných desiatich rokoch pred spáchaním súdených trestných činov nebol vo výkone trestu odňatia slobody za úmyselný trestný čin.

K výroku o náhrade škody

Krajský súd preskúmal aj výrok o náhrade škody a zistil, že súd prvého stupňa rozhodol správne, keď všetkým obžalovaným podľa uložil povinnosť spoločne a nerozdielne nahradiť škodu na zdraví poškodenému J. Z. vo výške 2 407,55 Eur, a to za bolestné, ktorého výška bola ustálená odborným vyjadrením vypracovaným MUDr. G. G. v spojení s opatrením Ministerstva zdravotníctva SR č. 12384-1/2008-OL zo 14. mája 2008. Keďže poškodený si v trestnom konaní okrem náhrady škody na zdraví (bolestné) uplatňoval aj náhradu za „pracovnú neschopnosť a urážku“, ktorých výška nebola preukázaná, okresný súd správne podľa poškodeného so zvyškom nároku na náhradu škody odkázal na občianske súdne konanie.

Vzhľadom na uvedené okolnosti krajský súd považoval odvolania obžalovaného E. D., jeho družky D. U. aj obžalovaného D. B. za nedôvodné, a preto ich podľa zamietol. Pokiaľ ide o odvolanie obžalovaného U. U., toto bolo čiastočne dôvodné, avšak pre iné skutočnosti, než ktoré uviedol v odvolaní.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.