Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_9CoPr-4-2013.pdf
PDF · 99.32 KB
Case nature
Area
Subarea
9CoPr/4/2013
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Magdalény Florekovej a členov senátu JUDr. Romana Huszára a JUDr. Zuzany Posluchovej v právnej veci navrhovateľa : R. H., U. W., H.. F. XX, proti odporcovi : AUTO-IMPEX, s.r.o., bytom Bratislava, Vlčie hrdlo 68, zastúpený JUDr. Vladimírom Kánom, AK ECKER - KÁN & PARTNERS, s.r.o., Bratislava, Nám. Martina Benku 9, o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru, na odvolanie odporcu proti medzitýmnemu rozsudku Okresného súdu Bratislava II zo dňa 17. 12. 2012 č.k. 18Cpr 2/2011 - 127, v pomere hlasov 3 : 0, takto
rozhodol:
Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e.
odôvodnenie:
Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa určil, že výpoveď daná navrhovateľovi listom odporcu zo dňa 16. 12. 2010 je neplatná. Svoje rozhodnutie odôvodnil prioritne záverom o tom, že neboli splnené zákonné predpoklady výpovedného dôvodu v zmysle § 63 ods. 1 písm. e/ Zák. práce, t.j. výpovede pre menej závažné porušenie pracovnej disciplíny. Na to, aby zamestnávateľ mohol uplatniť tento výpovedný dôvod, musí zamestnanec najmenej dvakrát porušiť pracovnú disciplínu menej závažným spôsobom. Vo výpovedi zo dňa 16. 12. 2010 odporca uviedol iba jedno porušenie pracovnej disciplíny, ku ktorému malo dôjsť 9. 12. 2010 a uviedol, že keďže ide o opakované porušenie pracovnej disciplíny, ukončuje s navrhovateľom pracovný pomer. Odporca vo výpovedi neuviedol, akých ďalších iných porušení pracovnej disciplíny sa mal navrhovateľ predtým dopustiť. Z uvedeného dôvodu vyhodnotil výpoveď za vadnú po formálnej stránke, nakoľko v nej nebol dostatočne skutkovo vymedzený dôvod výpovede. Ak so zreteľom na to, čo predchádzalo výpovedi, je medzi účastníkmi skutkovo nepochybné, čo je dôvodom výpovede, stačí aj len citácia zákona vo výpovedi. Avšak z výpovede zo dňa 16. 12. 2010 nie je zrejmé, koľkých a akých porušení pracovnej disciplíny sa mal navrhovateľ dopustiť predtým, ako mu bola daná výpoveď. Vyššie naznačená neurčitosť právneho úkonu potvrdzuje aj nesúhlas navrhovateľa s napomenutím za porušenie pracovnej disciplíny zo dňa 29. 10. 2010.
Napriek uvedenému záveru, ktorý bez ďalšieho postačoval na určenie neplatnosti výpovede, súd prvého stupňa sa zaoberal aj skúmaním existencie samotného výpovedného dôvodu. Odporca v konaní poukazoval na tri porušenia pracovnej disciplíny zo strany navrhovateľa. K prvému porušeniu pracovnej disciplíny malo dôjsť dňa 9. 6. 2010, kedy mal odporca svojvoľne bez dovolenia nadriadeného odísť pred skončením zo školenia, ktorého sa mal zúčastniť. Za toto porušenie odporca navrhovateľa písomne napomenul listom zo dňa 9. 6. 2010. Súd prvého stupňa síce vykonal dokazovanie v súvislosti s týmto porušením pracovnej disciplíny, napokon však na toto porušenie neprihliadol, vychádzajúc z obsahu ust. § 63 ods. 1 písm. e/ Zák. práce, nakoľko od napomenutia za uvedené porušenie ( 9. 6. 2010 ) do dňa dania výpovede ( 16. 12. 2010 ) uplynula doba viac ako 6 mesiacov; navyše navrhovateľ nebol odporcom v súvislosti s týmto porušením pracovnej disciplíny upozornený na možnosť výpovede.
Listom zo dňa 29. 10. 2010 odporca napomenul navrhovateľa za porušenie pracovnej disciplíny, ktorého sa mal dopustiť dňa 27. 10. 2010 tým, že nezabezpečil prípravu a sprevádzkovanie vozidla IVECO Trakker vyklápač na prevoz do Bratislavy, pričom vozidlo malo vybitú batériu a nenachádzali sa v ňom žiadne pohonné hmoty.
Prvostupňový súd ďalej skúmal okolnosti porušenia pracovnej disciplíny, ktorého sa mal navrhovateľ dopustiť dňa 9. 12. 2010. Podľa obsahu písomného napomenutia zo dňa 16. 12. 2010 navrhovateľ, ktorý mal zabezpečiť prevzatie vozidla IVECO Daily v Leviciach, sa mal u zákazníka hlásiť najneskôr o 9.00 hod., pričom túto úlohu nesplnil, pretože R.. W., ktorá s ním telefonovala o 9.15 hod., zistila, že na určenom mieste nebol. Súd v tejto súvislosti vypočul svedkyňu J. W., ktorá aj t.č. je zamestnankyňou odporcu, ktorá pred súdom uviedla, že s navrhovateľom v inkriminovaný deň telefonovala o 9.05 hod. a zistila, že navrhovateľ v sídle firmy ARVAL v Leviciach (kde sa malo vozidlo preberať ), ešte nie je prítomný. Svedkyňa M. R. potvrdila, že ak vodič odporcu, ktorý mal prebrať vozidlo, meškal viac ako 15 minút, telefonovala odporcovi, kde je ich vodič, či sa niečo nestalo. Vo svojej výpovedi jednoznačne potvrdila, že v tomto konkrétnom prípade odporcovi netelefonovala. Časové súvislosti tohto prípadu nepoznala, teda nevedela, kedy sa do Levíc navrhovateľ mal dostaviť a aký bol čas, keď v skutočnosti na miesto preberania vozidla prišiel. Potvrdila, že spoločne s navrhovateľom čakala na vodiča SPP, ktorý meškal a od ktorého navrhovateľ vozidlo prevzal. Svedeckú výpoveď svedkyne W. prvostupňový súd vyhodnotil ako účelovú jednak z dôvodu, že je zamestnancom odporcu a tiež preto, že na súde tvrdila, že s navrhovateľom dňa 9. 12. 2010 telefonovala o 9.05 hod., ale v písomnom napomenutí resp. vo výpovedi dňa 16. 12. 2010 je uvedené, že s navrhovateľom telefonovala o 9.15 hod. Výpoveď svedkyne R. naopak vyhodnotil ako vierohodnú, keď pre súd bolo najpodstatnejšie jej tvrdenie, že navrhovateľ sa do areálu firmy ARVAL v Leviciach dostavil a spoločne čakali na meškajúceho vodiča SPP. Pri preberaní vozidla od tohto vodiča teda nedošlo k žiadnemu omeškaniu navrhovateľa, tento síce nesporne prišiel na miesto určenia o niekoľko minút neskôr, ale toto meškanie nemalo žiadne praktické následky. Navrhovateľ vozidlo riadne prebral a následne svoju úlohu splnil. Svedkyňa R.Á. v tomto konkrétnom prípade odporcovi netelefonovala z dôvodu meškania pri príchode vodiča AUTO-IMPEXU s.r.o. ( volala vždy vtedy, keď meškanie prekročilo 15 minút ). Prvostupňový súd tak pri skúmaní opodstatnenosti tretieho napomenutia za porušenie pracovnej disciplíny zo dňa 16. 12. 2010 skonštatoval, že uznanie opodstatnenosti tohto porušenia pracovnej disciplíny by bolo neprimerane prísne. Navrhovateľ sa síce na miesto preberania vozidla dostavil o niekoľko minút neskôr, táto skutočnosť však nemohla mať žiadny negatívny následok, pretože nemal čo preberať ( vodič SPP meškal viac ), a teda navrhovateľ žiadne omeškanie nespôsobil. Preto odporcom uvádzané porušenie pracovnej disciplíny zo dňa 9. 12. 2010, za ktoré navrhovateľ dostal napomenutie dňa 16. 12. 2010, vyhodnotil ako nedôvodné, teda také, ktoré nemožno vôbec považovať za porušenie pracovnej disciplíny.
Prvostupňový súd tak dospel k záveru, že navrhovateľ dňa 9. 12. 2010 pracovnú disciplínu neporušil, ďalej na porušenie pracovnej disciplíny zo dňa 9. 6. 2010 neprihliadol a pokiaľ ide o porušenie pracovnej disciplíny, ku ktorému malo dôjsť 27. 10. 2010, ak by aj bolo možné považovať ho za porušenie pracovnej disciplíny, toto samotné porušenie nemohlo byť dostatočným dôvodom na výpoveď podľa § 63 ods. 1 písm. e/ Zák. práce pre menej závažné porušenie pracovnej disciplíny, pretože na aplikáciu tohto výpovedného dôvodu by musel zamestnanec porušiť pracovnú disciplínu najmenej dvakrát. Z uvedených dôvodov súd prvého stupňa návrhu navrhovateľa vyhovel a určil, že výpoveď, ktorú mu dal odporca, je neplatná. Po právnej stránke oprel svoje rozhodnutie o ust. § 61 ods. 2, § 63 ods. 1 písm. e/, § 81 Zák. práce s tým, že súd prvého stupňa rozhodoval zatiaľ len o určení neplatnosti výpovede, nie aj o uplatnenej náhrade mzdy.
O trovách konania si prvostupňový súd vyhradil právo rozhodnúť v konečnom rozsudku.
Uvedený rozsudok napadol v zákonnej lehote odvolaním odporca, domáhajúc sa jeho zmeny tak, že odvolací súd návrh navrhovateľa zamietne v celom rozsahu a odporcovi prizná náhradu trov konania. Odporca vytýkal súdu prvého stupňa, že na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a že jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Nesúhlasil so záverom prvostupňového súdu, že výpoveď daná navrhovateľovi je vadná po formálnej stránke. Listina datovaná dňom 16. 12. 2010 s označením „Napomenutie za porušenie pracovnej disciplíny“ obsahuje v úvode napomenutie za menej závažné porušenie pracovnej disciplíny, ktoré je špecifikované konkrétnym konaním zamestnanca ( navrhovateľa ), spočívajúce v tom, že navrhovateľ nebol v dohodnutý čas 9.00 hod. dňa 9. 12. 2010 u zákazníka odporcu. Výpovedný dôvod je tak skutkovo
bližšie vymedzený v úvode listiny zo dňa 16. 12. 2010. Listina zo dňa 16. 12. 2010 teda obsahuje v súlade so Zákonníkom práce vymedzený výpovedný dôvod, bližšie určený skutkovými okolnosťami, pričom je nesporné, že sa jedná o upozornenie na menej závažné porušenie pracovnej disciplíny okrem upozornenia na menej závažné porušenie pracovnej disciplíny obsahuje listina zo dňa 16. 12. 2010 aj samotnú výpoveď. Názor súdu prvého stupňa o formálnej vadnosti výpovede odporuje ustálenej judikatúre Najvyššieho súdu SR. Listina zo dňa 16. 2. 2010 obsahuje v závere jednoznačné určenie dôvodu výpovede a to odkazom na príslušný právny predpis ( § 63 ods. 1 písm. e/ Zák. práce ) a tiež určením predchádzajúceho dôvodu - opakované porušenie pracovnej disciplíny. Navrhovateľovi bolo v posledných 6 mesiacoch udelené iba jedno napomenutie za porušenie pracovnej disciplíny, nemôže byť a ani nie je medzi účastníkmi sporné, na základe ktorých dôvodov bola navrhovateľovi ako zamestnancovi daná výpoveď. Navrhovateľ poukazoval na judikatúru NS SR, napr. rozhodnutia sp. zn. 5 Cdo 56/2008, tiež sp. zn. 5Cdo 155/2009. Napokon, navrhovateľ sám v doplnení údajov k návrhu zo dňa 30. 5. 2011 jednoznačne vedel a nespochybňoval, že predchádzajúce porušenie pracovnej disciplíny nastalo dňa 27. 10. 2010 a aj ho skutkovo opísal. V rámci súdneho konania nebolo sporné, že jedine listina zo dňa 29. 10. 2010, obsahujúca zákonom predpísané upozornenie na možnosť výpovede pri opätovnom porušení pracovnej disciplíny je jediným relevantným dôvodom, na ktorý odkazovala a mohla odkazovať listina zo dňa 16. 12. 2010. Prvostupňový súd sám v odôvodnení svojho rozsudku napokon skonštatoval, že medzi účastníkmi je skutkovo nepochybné, čo je dôvodom výpovede, čo odporuje tvrdeniu súdu o formálnej vadnosti výpovede.
Odporca k otázke formálnej perfektnosti výpovede ďalej v odolaní uviedol, že skutočnosť, že výpoveď obsahuje jedno upozornenie na menej závažné porušenie pracovnej disciplíny presne skutkovo vymedzené a predchádzajúce upozornenie obsahuje iba odkazom, ktorý bol a je medzi účastníkmi nesporný, nemôže byť dôvodom na určenie neplatnosti výpovede po jej formálnej stránke, takýto záver by odporoval ustálenej judikatúre. Z vymedzenia výpovedného dôvodu zo strany odporcu v listine zo dňa 16. 12. 2010 je objektívne nemožné, aby mohol byť výpovedný dôvod zameniteľný s iným výpovedným dôvodom. Odporca je názoru, že došlo k riadnemu splneniu podmienok stanovených v § 61 ods. 2 Zák. práce. Názor prvostupňového súdu je v zmysle § 15 Zák. práce nielen v rozpore s ( písomným ) prejavom vôle na strane zamestnávateľa ale aj v rozpore s chápaním výpovede a jej dôvodov na strane účastníkov skončeného pracovného pomeru (sporových strán).
Odporca ďalej v odvolaní nesúhlasil s hodnotením súdu prvého stupňa, že porušenie pracovnej disciplíny zo dňa 9. 6. 2012 je nedôvodné, a to preto, že navrhovateľ sa síce dostavil na miesto preberania vozidla o niekoľko minút neskôr, ale táto skutočnosť nemohla vyvolať žiadny negatívny následok. Uvedený názor považuje odporca za v rozpore s ust. § 81 písm. a/ a b/ Zák. práce, keď základnou povinnosťou zamestnanca ( navrhovateľa ) je byť na pracovisku na začiatku pracovného času a plniť pokyny nadriadených. Nemožno preto ospravedlňovať neskorý príchod navrhovateľa skutočnosťou, že „nenastal negatívny následok“ takéto uvoľnené chápanie základnej povinnosti zamestnanca by malo za následok neželaný stav, kde upozorniť zamestnanca na porušenie pracovnej disciplíny by bolo možné iba vtedy, ak by nastal negatívny následok na strane zamestnávateľa, čo je však v rozpore so zákonným znením. Zákonník práce vyžaduje od zamestnanca, aby bol na pracovisku na začiatku pracovného času - bez akýchkoľvek podmienok alebo výhrad. Odporca poukazoval zároveň na to, že navrhovateľ nemohol dopredu vedieť a ani nevedel, či zákazník odporcu príde včas alebo nie. Ak by odporca prisvedčil názoru súdu, znamenalo by to taký stav, že platnosť právneho úkonu odporcu voči navrhovateľovi by sa posudzovala podľa budúcej neistej skutočnosti, čo je absurdné. Z odôvodnenia súdu vyplýva, že ak by nastal negatívny následok na strane odporcu, bol by právny úkon odporcu platný. Takýto právny názor by umožňoval neželaný právny stav, kde by zákazník odporcu uplatnením zmluvnej pokuty za neskorý príchod odporcu na dohodnuté miesto (takáto zmluvná pokuta za neskorý príchod je medzi odporcom a jeho zákazníkom písomne dohodnutá) mohol spôsobiť platnosť právneho úkonu odporcu voči navrhovateľovi. Rovnako ako uplatnenie zmluvnej pokuty, tak aj povinnosť byť na pracovisku na začiatku pracovného času sa viaže výlučne na moment začiatku udalosti, v konkrétnom prípade na čas 9.00 hod. dňa 9. 12. 2010, bez ohľadu na to, kedy sa odporca na miesto dostavil, resp. s akým veľkým omeškaním. Aj plnenie pokynov nadriadeného je základnou povinnosťou zamestnanca. V každom prípade mal byť navrhovateľ o 9.00 hod. u zákazníka odporcu. Súd mal preukázané, že navrhovateľ sa na miesto dostavil pár minút neskôr, nie však viac ako 15 minút. Z pohľadu dodržania základných povinností zamestnanca ( navrhovateľa ) je irelevantné, o aký dlhý časový úsek sa navrhovateľ omeškal, podstatnou je jedine skutočnosť, že k omeškaniu objektívne došlo. Odporca zároveň poukázal na skutočnosť, že svedkyňa R. potvrdila, že žiaden mail navrhovateľovi neposielala, resp. mail doložený v
spise na č.l. 42 neposielala. Svedkyňa tiež na otázku navrhovateľa vypovedala, že „...sťažnosti na vás boli, pretože ste predovšetkým zo začiatku chodievali vždy neskoro...“ je nepochybné, že svedkyňa W., bez ohľadu na názor súdu o jej nevierohodnosti, volala navrhovateľovi o 9.05 hod. na príkaz konateľa odporcu, hovor trval 3:20, čo je v prípade, ak by bol navrhovateľ na mieste, vysoko nepravdepodobné. Bolo nesporné, že navrhovateľ sa nedostavil na miesto včas - meškal.
Na odvolanie odporcu sa navrhovateľ písomne nevyjadril.
Odvolací súd preskúmal vec v napadnutom ( t.j. v celom ) rozsahu podľa § 212 ods. 1 O.s.p., bez nariadenia odvolacieho pojednávania ( § 214 ods. 2 O.s.p. ). Vo veci verejne vyhlásil rozsudok podľa § 156 ods. 3 v spojení s § 211 ods. 2 O.s.p., keď dospel k záveru, že odvolaniu odporcu nemožno priznať úspech.
Súd prvého stupňa vo veci vykonal dokazovanie v dostatočnom rozsahu, náležite zistil skutkový stav veci, a vyvodil z neho aj správny právny záver.
Zamestnávateľ môže dať zamestnancovi výpoveď iba z dôvodov ustanovených v tomto zákone. Dôvod výpovede sa musí vo výpovedi skutkovo vymedziť tak, aby ho nebolo možné zameniť s iným dôvodom, inak je výpoveď neplatná. Dôvod výpovede nemožno dodatočne meniť ( § 61 ods. 2 Zák. práce, znenie účinné k 16. 12. 2010 ).
Zamestnávateľ môže dať zamestnancovi výpoveď iba z dôvodov, ak sú u zamestnanca dôvody, pre ktoré by s ním zamestnávateľ mohol okamžite skončiť pracovný pomer, alebo pre menej závažné porušenie pracovnej disciplíny; pre menej závažné porušenie pracovnej disciplíny možno dať zamestnancovi výpoveď, ak bol v posledných šiestich mesiacoch v súvislosti s porušením pracovnej disciplíny písomne upozornený na možnosť výpovede ( § 63 ods. 1 písm.e/ Zák.práce, znenie účinné k 16. 12. 2010 ).
Pred uplatnením výpovedného dôvodu podľa ust. § 63 ods. 1 písm. e/ Zák.práce je zamestnávateľ povinný v posledných šiestich mesiacoch písomne zamestnanca upozorniť na možnosť výpovede v súvislosti s porušením pracovnej disciplíny. Z toho vyplýva, že na to, aby zamestnávateľ uplatnil výpoveď z tohto výpovedného dôvodu, zamestnanec musí najmenej dvakrát porušiť pracovnú disciplínu menej závažným spôsobom. Po druhom porušení pracovnej disciplíny ( menej závažným spôsobom ) môže teda zamestnávateľ uplatniť výpoveď.
V danom prípade zamestnávateľ upozornil navrhovateľa na menej závažné porušenie pracovnej disciplíny prvýkrát listom zo dňa 9. 6. 2010, ktoré napomenutie však nespĺňalo hmotnoprávnu požiadavku zákona, v zmysle ktorej malo obsahovať aj upozornenie zamestnanca na možnosť výpovede; tiež bolo uplatnené voči navrhovateľovi - zamestnancovi - zo strany jeho zamestnávateľa v lehote dlhšej než posledných 6 mesiacov pred daním výpovede, z ktorého dôvodu na predmetné napomenutie nebolo možné prihliadať, ako správne uzavrel prvostupňový súd. Pri posudzovaní dodržania formálnych náležitostí výpovede pre menej závažné porušenie pracovnej disciplíny ( listom zo dňa 16. 12. 2010 ) zároveň neuniklo pozornosti súdu prvého stupňa, že samotná výpoveď síce obsahuje skutkové vymedzenie konania navrhovateľa, v ktorom odporca ako zamestnávateľ videl (v poradí tretie) menej závažné porušenie pracovnej disciplíny ( konkrétne skutok zo dňa 9. 12. 2010, kedy podľa odporcu navrhovateľ v určenú hodinu - 9.00 hod. - nebol prítomný na stanovenom mieste ) navrhovateľom, avšak v ďalšom predmetný list zo dňa 16. 12. 2010 už len odkazuje na opakované porušenie pracovnej disciplíny zo strany navrhovateľa, bez ďalšej - hoci len stručnej - špecifikácie ďalšieho ( ďalších ) menej závažných porušení pracovnej disciplíny zo strany navrhovateľa ( nebolo teda nutné vo výpovedi opätovne skutkovo opísať konanie, či konania navrhovateľa, ktoré zamestnávateľ vyhodnotil ako menej závažné porušenie pracovnej disciplíny ). Pritom nie je sporné, že odporca ako zamestnávateľ vytýkal navrhovateľovi celkom tri menej závažné porušenia pracovnej disciplíny; zo znenia výpovede však nemožno nijako vyvodiť, ktoré ďalšie menej závažné porušenia pracovnej disciplíny ( či obe, t.j. zo dňa 9. 6. 2010 aj zo dňa 27. 10. 2010, prípadne len niektoré z nich a ak áno, ktoré ) považuje v súvislosti s uplatneným výpovedným dôvodom za relevantné. Uvedený chýbajúci údaj považuje aj odvolací súd za významný z dôvodu, že, ako bolo uvedené v texte vyššie, zákon vyžaduje pre uplatnenie tohto výpovedného dôvodu najmenej dve porušenia pracovnej disciplíny menej závažným spôsobom. Pre naplnenie zákonnej požiadavky určitosti vymedzenia výpovedného dôvodu po skutkovej stránke by pritom postačoval napr. hoci len odkaz na dátum, kedy malo k predchádzajúcim menej závažným
porušeniam pracovnej disciplíny zo strany navrhovateľa dôjsť. Uvedený všeobecný odkaz tak aj podľa názoru odvolacieho súdu nezodpovedá zákonnej požiadavke o nezameniteľnosti výpovedného dôvodu, vyjadrenej v § 61 ods. 2 Zák.práce.
Bez ohľadu na uvedený záver boli podľa názoru odvolacieho súdu správne aj ďalšie právne závery prvostupňového súdu, ku ktorým dospel pri skúmaní samotnej existencie výpovedného dôvodu, t.j. či sa navrhovateľ dopustil konaním, ktoré je mu vytýkané odporcom, menej závažného porušenia pracovnej disciplíny. Vzhľadom na uplynutie 6 mesačnej doby od v poradí prvého vytýkaného konania, ku ktorému malo dôjsť dňa 9. 6. 2010 ( svojvoľným predčasným odchodom navrhovateľa zo školenia ) a daním výpovede ( 16. 12. 2010 ), navyše bez upozornenia na možnosť dania výpovede, súd prvého stupňa na uvedené napomenutie správne neprihliadal.
Pri skúmaní porušenia pracovnej disciplíny, ktorej sa mal navrhovateľ dopustiť dňa 9. 12. 2010 (oneskoreným príchodom na určené miesto, na ktorom mal prebrať motorové vozidlo) prvostupňový súd správne vyhodnocoval intenzitu tohto odporcom vytýkaného konania navrhovateľa, ako svojho zamestnanca, ako aj jeho dôsledky pre odporcu, ako zamestnávateľa. Pokiaľ ide o posúdenie, či označený skutok, napĺňa znaky takého porušenia pracovnej disciplíny, ktorý je menej závažný, je nutné vychádzať z toho, že povinnosť dodržiavať pracovnú disciplínu patrí k základným povinnostiam zamestnanca vyplývajúcim z pracovného pomeru ( § 47 ods. 1 písm. b/ Zák. práce a spočíva v plnení povinností ustanovených právnymi predpismi ( najmä ust. § 81 Zák. práce ), pracovným poriadkom, pracovnou zmluvou, ako na to upozornil v odvolaní odporca. Samotný pojem menej závažného porušenia pracovnej disciplíny Zákonník práce nedefinuje a ani neustanovuje, z akých hľadísk je nutné pri jeho posudzovaní vychádzať. Jedným zo základných hľadísk pri rozhodovaní o postihu za porušenie pracovnej disciplíny je intenzita porušenia pracovnej disciplíny. Hodnotenie intenzity porušenia pracovnej disciplíny závisí od konkrétnych okolností prípadu a ovplyvňuje ho tak osoba zamestnanca, jeho doterajší postoj k plneniu pracovných povinností, spôsob a intenzita porušenia konkrétnych pracovných povinností, ako aj situácia, v ktorej k porušeniu došlo, dôsledky porušenia pre zamestnávateľa, či konanie zamestnanca spôsobilo zamestnávateľovi škodu a pod.
V prejednávanej právnej veci sa mal navrhovateľ dostaviť na miesto určenia o 9.00 hod., podľa výsledkov vykonaného dokazovania navrhovateľ mal v uvedený deň 9. 12. 2010 meškať, v každom prípade však menej ako 15 minút, nakoľko svedkyňa M. R. potvrdila, že telefonicky by zisťovala dôvod meškania navrhovateľa len v prípade, ak by meškal viac ako 15 minút. Odporca má pravdu v tom, že patrí medzi základné povinnosti zamestnanca byť na pracovisku na začiatku pracovného času ( § 81 Zák. práce ), pokiaľ však má byť oneskorený príchod zamestnanca do práce dôvodom ( menej závažného ) porušenia pracovnej disciplíny, súd takéto porušenie vždy skúma z hľadiska jeho intenzity, t.j. konkrétnych okolností prípadu, tak ako sú tieto uvedené v texte vyššie. Vo vzťahu k súdenej právnej veci zistené meškanie navrhovateľa nemalo pre odporcu, ako zamestnávateľa žiadne negatívne dôsledky - osoba, od ktorej mal navrhovateľ v daný deň prebrať motorové vozidlo sa na určené miesto dostavila až po ňom.
Odporca v danom prípade rozviazal s navrhovateľom pracovný pomer výpoveďou pre menej závažné porušenie pracovnej disciplíny; keďže však neboli splnené zákonné predpoklady vyžadované zákonom pre skončenie pracovného pomeru uvedeným spôsobom, jeho výpoveď z pracovného pomeru súd prvého stupňa správne vyhodnotil ako neplatnú. Odporca ako zamestnávateľ pri rozväzovaní pracovného pomeru s navrhovateľom nenaplnil všetky zákonné požiadavky pre platné skončenie pracovného pomeru podľa výpovedného dôvodu v zmysle § 63 ods. 1 písm. e/ Zák. práce.
Právny záver prvostupňového súdu o neplatnosti výpovede danej navrhovateľovi z dôvodu menej závažného porušenia pracovnej disciplíny bol preto správny; odvolací súd z uvedeného dôvodu napadnutý medzitýmny rozsudok ako vecne správny potvrdil ( § 219 ods. 1 O.s.p.), s tým, že o ostatných navrhovateľom uplatnených nárokoch rozhodne súd prvého stupňa v konečnom rozhodnutí.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.