Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Uznesenie_15Co-200-2013.pdf
PDF · 96.42 KB
Case nature
Subarea
15Co/200/2013
Uznesenie
Krajský súd v Banskej Bystrici v právnej veci navrhovateľa BL Telecom debt, s. r. o., so sídlom v Bratislave, Šoltésovej 14, IČO: 455 351 08, zast. SOUKENÍK - ŠTRPKA, s. r. o., so sídlom v Bratislave, Šoltésovej 14, IČO: 368 627 11, proti odporcovi: C. L., nar. XX. XX. XXXX, bytom X. C., Y. XX, za účasti vedľajšieho účastníka na strane odporcu OZ právna pomoc spotrebiteľom, Sofijská 13, Košice, zast. JUDr. Ladislavom Miklušom, so sídlom v Košiciach, Stará Baštova 2, 040 01, o zaplatenie 233,95 € s príslušenstvom, na odvolanie vedľajšieho účastníka proti uzneseniu Okresného súdu Zvolen zo dňa 21. 03. 2013, č. k. 13C/326/2012 - 47, takto
rozhodol:
Uznesenie okresného súdu z r u š u j e a vec vracia na ďalšie konanie.
odôvodnenie:
Napadnutým uznesením okresný súd odmietol odpor vedľajšieho účastníka zo dňa 27. 09. 2012.
V rozhodnutí uviedol, že okresný súd rozhodol platobným rozkazom zo dňa 24. 04. 2012. Dňa 25. 04. 2012 okresnému súdu vedľajší účastník ohlásil vstup do konania. Platobný rozkaz bol odporcovi doručený dňa 19. 05. 2012. Odporca odpor nepodal. Vedľajšiemu účastníkovi bol platobný rozkaz doručený dňa 26. 09. 2012. Následne dňa 03. 10. 2012 bolo okresnému súdu doručené podanie vedľajšieho účastníka označené ako „odpor proti platobnému rozkazu“.
S poukazom na § 174 ods. 3, 172 ods. 1 O. s. p. okresný súd dospel k záveru, že v konaní má vedľajší účastník rovnaké práva a povinnosti ako účastník. Vyslovil záver, že na podanie odporu je oprávnený odporca podľa § 172 ods. 1 O. s. p., pričom v zákone nie je daná možnosť vedľajšieho účastníka na podanie odporu. Keďže odporca nepodal odpor a vedľajší účastník nie je oprávnený na podanie odporu, odmietol ho ako podaný neoprávnenou osobou. Zároveň konštatoval, že odporca na uvedený úkon neudelil vedľajšiemu účastníkovi súhlas.
Proti rozhodnutiu sa odvolal vedľajší účastník. Rozhodnutie žiadal zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Namietal nesprávne právne posúdenie. Poukázal na najnovšie procesné komentáre, ktoré nič nehovoria o tom, že vedľajší účastník by bol oprávnený vstúpiť do konania až potom, ako spotrebiteľ podá odpor. Záver, že vedľajší účastník môže vstúpiť do konania až po podanom odpore spotrebiteľa, by bol nelogický, pretože inak by hrozilo nezanedbateľné riziko, že spotrebitelia by nenamietali neprijateľné zmluvné podmienky a pod hrozbou vyšších nákladov, ktoré by im v konaní mohli vzniknúť, by dodávateľovi zaplatili neopodstatnený nárok skôr, ako by mohol vedľajší účastník do konania stúpiť a poukázať na neopodstatnenosť takejto žaloby.
To, že Občiansky súdny poriadok vymedzuje ako osobu oprávnenú na podanie odporcu len odporcu, je iba logickým vyjadrením toho, že výsledok rozkazného konania znamená, že neprichádza do úvahy, aby odpor podal navrhovateľ.
Ak by malo platiť, že spotrebiteľské združenie nie je oprávnenou osobou na podanie odporu, potom by stratil zmysel pôsobenia spotrebiteľského združenia v súdnom konaní. Prevažná väčšina spotrebiteľských vecí je rozhodovaná na súdoch platobnými rozkazmi. Občiansky súdny poriadok výslovne neupravuje akékoľvek obmedzenie pre odporcu a tým ani pre vedľajšieho účastníka podať odpor proti platobnému rozkazu. Podľa jeho názoru nepodanie odporu odporcom nemožno spájať so súhlasom hlavného účastníka s uplatnenou žalobou. Je toho názoru, že ak vedľajší účastník na strane odporcu je oprávnený podať odvolanie proti rozhodnutiu súdu po jeho riadnom priebehu, o to viac musí byť vedľajší účastník oprávnený podať odpor proti platobnému rozkazu.
Zastáva názor, že vedľajší účastník je oprávnený podať odpor v samostatnej lehote. Ak by bol správny ten záver, že mu plynie lehota na podanie opravného prostriedku závisle od plynutia lehoty hlavného účastníka, možnosť vedľajšieho účastníka podať opravný prostriedok by nebola objektívne daná, ale závisela by od náhodilosti. Prvostupňový súd, ktorý by nechcel, aby jeho rozhodnutie bolo preskúmavané, by mohol absurdne „vyšachovať“ vedľajšieho účastníka z možnosti preskúmať prvostupňové rozhodnutie, ak by mu toto doručoval až po tom, ako lehota na podanie opravného prostriedku uplynula hlavnému účastníkovi, čím by mu odňal možnosť konať pred súdom. Je toho názoru, že môže podať odpor v samostatnej 15 dňovej lehote a navrhol, aby súd v prípade, ak nesúhlasí s touto argumentáciou, obrátil sa na súdny dvor Európskej únie s prejudiciálnou otázkou, ktorú definoval.
K odvolaniu sa písomne vyjadril navrhovateľ. Rozhodnutie prvostupňového súdu považoval za správne. Odpor podaný vedľajším účastníkom, ktorý vstúpil do prebiehajúceho konania z vlastného podnetu, pokladá za neopodstatnený. Podľa jeho názoru, na podanie odporu vedľajším účastníkom sa vyžaduje prejav vôle hlavného účastníka, ktorý takýto prejav neposkytol, bol nečinný a nevyužil svoje právo podať odpor. Poukázal na zásadu kontradiktórnosti konania, ktorá je zakotvená v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, keď každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov. Podľa jeho názoru hlavný účastník sa rozhodol toto právo nevyužiť, keď nepodal odpor. Vzhľadom na to, že v konaní sa o právach a povinnostiach vedľajšieho účastníka nerozhoduje, ale rozhodnutie ovplyvní výlučne hlavných účastníkov, vedľajší účastník by bez vedomia hlavného účastníka nemal podávať opravné prostriedky. V takomto prípade je totiž postavenie vedľajšieho účastníka zvýhodnené, keďže sa rozhodnutie dotkne výlučne majetkovej sféry hlavných účastníkov.
Zdôraznil, že podstatnou podmienkou vstupu vedľajšieho účastníka do konania je súhlas hlavného účastníka, na strane ktorého vedľajší účastník chce vystupovať. Potreba súhlasu vyplýva zo samotnej podstaty a účelu vedľajšieho účastníctva. Poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/188/2012. Účel procesnej pomoci vedľajšieho účastníka hlavnému účastníkovi v sporovom konaní môže byť naplnený, len ak hlavný účastník konania s takýmto vstupom súhlasí. Účastník konania má právo svojim nesúhlasom zabrániť tomu, aby sa na jeho strane zúčastnil konania vedľajší účastník. Preto súd musí vždy účastníkov konania relevantným spôsobom upovedomiť o procesnom úkone vedľajšieho účastníka, ktorým prejavil vôľu vstúpiť do konania a zároveň musí mať súd vždy jasno, či účastník, ktorého chce vedľajší účastník podporovať, s jeho podporou súhlasí, resp. či nevyjadril nesúhlas.
Krajský súd, ako súd odvolací, vec preskúmal v rozsahu danom ustanovením § 212 ods. 1, 2 O. s. p. a bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 1, 2 O. s. p. uznesenie okresného súdu zrušil podľa ust. § 221 ods. 1 písm. h) O. s. p. a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Preskúmaním veci odvolací súd dospel k záveru, že rozhodnutie okresného súdu je predčasné, pričom súd vec nesprávne právne posúdil, keď nedostatočne zistil skutkový stav a nesprávne aplikoval príslušné právne normy.
Odvolací súd vyjadruje v podstate súladný názor, ako ho uvádza navrhovateľ vo vyjadrení k odvolaniu, ktorý je založený na rozhodnutí Najvyššieho súdu SR zo dňa 05. 02. 2013, sp. zn. 3Cdo/188/2012. Predovšetkým odvolací súd poukazuje na to, že prvostupňový súd nesprávne vyložil ust. § 172 ods. 1 O. s. p., keď dospel k záveru, že odpor môže podať len odporca, a že vedľajší účastník vystupujúci na jeho strane je z takéhoto úkonu vylúčený. Vo svojom rozhodnutí si vzájomne odporuje, keď konštatuje, že podľa § 93 ods. 4 O. s. p. vedľajší účastník má rovnaké práva a povinnosti ako účastník. Takýto zužujúci výklad nie je prípustný, a odporuje vyššie citovanej právnej úprave. Ak totiž vedľajší účastník vystupujúci v konaní na podporu odporcu, má rovnaké práva a povinnosti ako účastník, ak je účastníkom konania v čase vydávania platobného rozkazu, nič mu nebráni podať odpor vo veci. Odvolací súd zdôrazňuje, že treba zohľadniť postavenie vedľajšieho účastníka vo vzťahu k momentu jeho vstúpenia do konania,
pričom nie je pochybné, že vedľajší účastník môže do konania vstúpiť v ktoromkoľvek jeho štádiu, samozrejme, pokiaľ konanie už nie je právoplatne skončené. S tým úzko súvisí aj plynutie lehoty na podanie odporu vedľajšieho účastníka. Ak totiž vstúpi do konania pred vydaním platobného rozkazu, súd ho v platobnom rozkaze aj ako účastníka uvedie a pre vedľajšieho účastníka plynú lehoty rovnako ako pre odporcu, na strane ktorého vystupuje a súd je povinný takéto rozhodnutie v zmysle Občianskeho súdneho poriadku riadne doručiť aj vedľajšiemu účastníkovi, pričom odo dňa doručenia mu plynie 15 dňová lehota na podanie odporu, samozrejme, pokiaľ to odporca nenamieta.
Ak však vedľajší účastník vstupuje do konania až v čase, keď už platobný rozkaz je vydaný a doručovaný účastníkom, čo môže byť vo veľmi širokom časovom rozpätí, nemôže byť naplnený účel vedľajšieho účastníctva, ktorý vystupuje na strane odporcu, pretože lehota na podanie odporu plynie odporcovi odo dňa doručenia platobného rozkazu. Ak odporca lehotu na podanie odporu nevyužije, právo na podanie odporu vedľajším účastníkom nie je dané, pretože v takomto prípade v zmysle rozhodnutia Najvyššieho súdu lehota na podanie odporu plynie vedľajšiemu účastníkovi len vrámci lehoty hlavného účastníka odporcu. Len tak môže byť skutočne naplnený proklamovaný úmysel vedľajšieho účastníka pomáhať odporcovi. Pokiaľ nešlo o spotrebiteľské spory, v predchádzajúcej súdnej praxi v danej skutočnosti nebol výkladový problém, a to vzhľadom na to, že ak vedľajší účastník vstupoval do konania na podporu niektorého z účastníkov, vzájomne komunikoval, ich vystupovanie bolo jednotné v záujme vlastnej veci.
V danom prípade vedľajší účastníci proklamujúci ochranu spotrebiteľa vstupujú do konania paušálne bez toho, aby účastník o ich aktivitách vedel, vyjadril súhlas, či nesúhlas s tým, aby na jeho strane vystupovali bez toho, aby prejavil svoju vôľu a názor, či o takúto pomoc stojí. Ak vstupuje vedľajší účastník paušálne do všetkých konaní vedených na súdoch Slovenskej republiky bez vzájomného kontaktu s odporcom, nemožno jednoznačne prijať záver, že vystupuje na ochranu jeho záujmov, keďže koná paušálne a nie individuálne. Práve z tohto dôvodu nastala situácia, kedy odporcovi uplynie lehota na podanie odporu, až v dôsledku neskorého vstupu vedľajšieho účastníka do konania sú mu doručované požadované listiny, na základe ktorých sa vedľajší účastník len oboznamuje so stavom konania, a to aj za situácie, že vo veciach došlo už k ich právoplatnému skončeniu. Daná všeobecná situácia začína navodzovať dojem, že účelom vedľajšieho účastníctva v takýchto prípadoch nie je len obrana spotrebiteľa. V zmysle záverov Najvyššieho súdu platí, že lehota na podanie odporu a odvolania je viazaná na lehotu hlavného účastníka. Ak lehota uplynula hlavnému účastníkovi, neplynie ani vedľajšiemu účastníkovi podľa § 93 ods. 2 O. s. p. a je potrebné odpor a odvolanie odmietnuť, ako oneskorene podané.
Vzhľadom na nesprávne právne posúdenie, nesprávnu aplikáciu citovaných ustanovení odvolací súd musel rozhodnutie prvostupňového súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie, kedy súd nebude vychádzať z predpokladu, že vedľajší účastník nemôže podať odpor. Vedľajší účastník je oprávnený na podanie odporu, avšak za vyššie stanovených podmienok, ktoré prvostupňový súd v zmysle naznačeného a judikatúry Najvyššieho súdu preskúma a na základe zistených skutočností rozhodne. Zároveň odvolací súd poukazuje na to, že prvostupňový súd konštatoval, že odporca na uvedený procesný úkon neudelil vedľajšiemu účastníkovi súhlas, avšak z rozhodnutia nevyplýva, na základe čoho dospel k takémuto záveru, pričom ide o závažnú skutočnosť, kedy súd je povinný zisťovať stanovisko odporcu k procesným úkonom vedľajšieho účastníka z hľadiska toho, či sa s ním stotožňuje alebo nie.
Rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov členov senátu 3:0.
Napadnutým uznesením okresný súd odmietol odpor vedľajšieho účastníka zo dňa 27. 09. 2012.
V rozhodnutí uviedol, že okresný súd rozhodol platobným rozkazom zo dňa 24. 04. 2012. Dňa 25. 04. 2012 okresnému súdu vedľajší účastník ohlásil vstup do konania. Platobný rozkaz bol odporcovi doručený dňa 19. 05. 2012. Odporca odpor nepodal. Vedľajšiemu účastníkovi bol platobný rozkaz doručený dňa 26. 09. 2012. Následne dňa 03. 10. 2012 bolo okresnému súdu doručené podanie vedľajšieho účastníka označené ako „odpor proti platobnému rozkazu“.
S poukazom na § 174 ods. 3, 172 ods. 1 O. s. p. okresný súd dospel k záveru, že v konaní má vedľajší účastník rovnaké práva a povinnosti ako účastník. Vyslovil záver, že na podanie odporu je oprávnený odporca podľa § 172 ods. 1 O. s. p., pričom v zákone nie je daná možnosť vedľajšieho účastníka na
podanie odporu. Keďže odporca nepodal odpor a vedľajší účastník nie je oprávnený na podanie odporu, odmietol ho ako podaný neoprávnenou osobou. Zároveň konštatoval, že odporca na uvedený úkon neudelil vedľajšiemu účastníkovi súhlas.
Proti rozhodnutiu sa odvolal vedľajší účastník. Rozhodnutie žiadal zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Namietal nesprávne právne posúdenie. Poukázal na najnovšie procesné komentáre, ktoré nič nehovoria o tom, že vedľajší účastník by bol oprávnený vstúpiť do konania až potom, ako spotrebiteľ podá odpor. Záver, že vedľajší účastník môže vstúpiť do konania až po podanom odpore spotrebiteľa, by bol nelogický, pretože inak by hrozilo nezanedbateľné riziko, že spotrebitelia by nenamietali neprijateľné zmluvné podmienky a pod hrozbou vyšších nákladov, ktoré by im v konaní mohli vzniknúť, by dodávateľovi zaplatili neopodstatnený nárok skôr, ako by mohol vedľajší účastník do konania stúpiť a poukázať na neopodstatnenosť takejto žaloby.
To, že Občiansky súdny poriadok vymedzuje ako osobu oprávnenú na podanie odporcu len odporcu, je iba logickým vyjadrením toho, že výsledok rozkazného konania znamená, že neprichádza do úvahy, aby odpor podal navrhovateľ.
Ak by malo platiť, že spotrebiteľské združenie nie je oprávnenou osobou na podanie odporu, potom by stratil zmysel pôsobenia spotrebiteľského združenia v súdnom konaní. Prevažná väčšina spotrebiteľských vecí je rozhodovaná na súdoch platobnými rozkazmi. Občiansky súdny poriadok výslovne neupravuje akékoľvek obmedzenie pre odporcu a tým ani pre vedľajšieho účastníka podať odpor proti platobnému rozkazu. Podľa jeho názoru nepodanie odporu odporcom nemožno spájať so súhlasom hlavného účastníka s uplatnenou žalobou. Je toho názoru, že ak vedľajší účastník na strane odporcu je oprávnený podať odvolanie proti rozhodnutiu súdu po jeho riadnom priebehu, o to viac musí byť vedľajší účastník oprávnený podať odpor proti platobnému rozkazu.
Zastáva názor, že vedľajší účastník je oprávnený podať odpor v samostatnej lehote. Ak by bol správny ten záver, že mu plynie lehota na podanie opravného prostriedku závisle od plynutia lehoty hlavného účastníka, možnosť vedľajšieho účastníka podať opravný prostriedok by nebola objektívne daná, ale závisela by od náhodilosti. Prvostupňový súd, ktorý by nechcel, aby jeho rozhodnutie bolo preskúmavané, by mohol absurdne „vyšachovať“ vedľajšieho účastníka z možnosti preskúmať prvostupňové rozhodnutie, ak by mu toto doručoval až po tom, ako lehota na podanie opravného prostriedku uplynula hlavnému účastníkovi, čím by mu odňal možnosť konať pred súdom. Je toho názoru, že môže podať odpor v samostatnej 15 dňovej lehote a navrhol, aby súd v prípade, ak nesúhlasí s touto argumentáciou, obrátil sa na súdny dvor Európskej únie s prejudiciálnou otázkou, ktorú definoval.
K odvolaniu sa písomne vyjadril navrhovateľ. Rozhodnutie prvostupňového súdu považoval za správne. Odpor podaný vedľajším účastníkom, ktorý vstúpil do prebiehajúceho konania z vlastného podnetu, pokladá za neopodstatnený. Podľa jeho názoru, na podanie odporu vedľajším účastníkom sa vyžaduje prejav vôle hlavného účastníka, ktorý takýto prejav neposkytol, bol nečinný a nevyužil svoje právo podať odpor. Poukázal na zásadu kontradiktórnosti konania, ktorá je zakotvená v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, keď každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov. Podľa jeho názoru hlavný účastník sa rozhodol toto právo nevyužiť, keď nepodal odpor. Vzhľadom na to, že v konaní sa o právach a povinnostiach vedľajšieho účastníka nerozhoduje, ale rozhodnutie ovplyvní výlučne hlavných účastníkov, vedľajší účastník by bez vedomia hlavného účastníka nemal podávať opravné prostriedky. V takomto prípade je totiž postavenie vedľajšieho účastníka zvýhodnené, keďže sa rozhodnutie dotkne výlučne majetkovej sféry hlavných účastníkov.
Zdôraznil, že podstatnou podmienkou vstupu vedľajšieho účastníka do konania je súhlas hlavného účastníka, na strane ktorého vedľajší účastník chce vystupovať. Potreba súhlasu vyplýva zo samotnej podstaty a účelu vedľajšieho účastníctva. Poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/188/2012. Účel procesnej pomoci vedľajšieho účastníka hlavnému účastníkovi v sporovom konaní môže byť naplnený, len ak hlavný účastník konania s takýmto vstupom súhlasí. Účastník konania má právo svojim nesúhlasom zabrániť tomu, aby sa na jeho strane zúčastnil konania vedľajší účastník. Preto súd musí vždy účastníkov konania relevantným spôsobom upovedomiť o procesnom úkone vedľajšieho účastníka, ktorým prejavil vôľu vstúpiť do konania a zároveň musí mať súd vždy jasno, či účastník, ktorého chce vedľajší účastník podporovať, s jeho podporou súhlasí, resp. či nevyjadril nesúhlas.
Krajský súd, ako súd odvolací, vec preskúmal v rozsahu danom ustanovením § 212 ods. 1, 2 O. s. p. a bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 1, 2 O. s. p. uznesenie okresného súdu zrušil podľa ust. § 221 ods. 1 písm. h) O. s. p. a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Preskúmaním veci odvolací súd dospel k záveru, že rozhodnutie okresného súdu je predčasné, pričom súd vec nesprávne právne posúdil, keď nedostatočne zistil skutkový stav a nesprávne aplikoval príslušné právne normy.
Odvolací súd vyjadruje v podstate súladný názor, ako ho uvádza navrhovateľ vo vyjadrení k odvolaniu, ktorý je založený na rozhodnutí Najvyššieho súdu SR zo dňa 05. 02. 2013, sp. zn. 3Cdo/188/2012. Predovšetkým odvolací súd poukazuje na to, že prvostupňový súd nesprávne vyložil ust. § 172 ods. 1 O. s. p., keď dospel k záveru, že odpor môže podať len odporca, a že vedľajší účastník vystupujúci na jeho strane je z takéhoto úkonu vylúčený. Vo svojom rozhodnutí si vzájomne odporuje, keď konštatuje, že podľa § 93 ods. 4 O. s. p. vedľajší účastník má rovnaké práva a povinnosti ako účastník. Takýto zužujúci výklad nie je prípustný, a odporuje vyššie citovanej právnej úprave. Ak totiž vedľajší účastník vystupujúci v konaní na podporu odporcu, má rovnaké práva a povinnosti ako účastník, ak je účastníkom konania v čase vydávania platobného rozkazu, nič mu nebráni podať odpor vo veci. Odvolací súd zdôrazňuje, že treba zohľadniť postavenie vedľajšieho účastníka vo vzťahu k momentu jeho vstúpenia do konania, pričom nie je pochybné, že vedľajší účastník môže do konania vstúpiť v ktoromkoľvek jeho štádiu, samozrejme, pokiaľ konanie už nie je právoplatne skončené. S tým úzko súvisí aj plynutie lehoty na podanie odporu vedľajšieho účastníka. Ak totiž vstúpi do konania pred vydaním platobného rozkazu, súd ho v platobnom rozkaze aj ako účastníka uvedie a pre vedľajšieho účastníka plynú lehoty rovnako ako pre odporcu, na strane ktorého vystupuje a súd je povinný takéto rozhodnutie v zmysle Občianskeho súdneho poriadku riadne doručiť aj vedľajšiemu účastníkovi, pričom odo dňa doručenia mu plynie 15 dňová lehota na podanie odporu, samozrejme, pokiaľ to odporca nenamieta.
Ak však vedľajší účastník vstupuje do konania až v čase, keď už platobný rozkaz je vydaný a doručovaný účastníkom, čo môže byť vo veľmi širokom časovom rozpätí, nemôže byť naplnený účel vedľajšieho účastníctva, ktorý vystupuje na strane odporcu, pretože lehota na podanie odporu plynie odporcovi odo dňa doručenia platobného rozkazu. Ak odporca lehotu na podanie odporu nevyužije, právo na podanie odporu vedľajším účastníkom nie je dané, pretože v takomto prípade v zmysle rozhodnutia Najvyššieho súdu lehota na podanie odporu plynie vedľajšiemu účastníkovi len vrámci lehoty hlavného účastníka odporcu. Len tak môže byť skutočne naplnený proklamovaný úmysel vedľajšieho účastníka pomáhať odporcovi. Pokiaľ nešlo o spotrebiteľské spory, v predchádzajúcej súdnej praxi v danej skutočnosti nebol výkladový problém, a to vzhľadom na to, že ak vedľajší účastník vstupoval do konania na podporu niektorého z účastníkov, vzájomne komunikoval, ich vystupovanie bolo jednotné v záujme vlastnej veci.
V danom prípade vedľajší účastníci proklamujúci ochranu spotrebiteľa vstupujú do konania paušálne bez toho, aby účastník o ich aktivitách vedel, vyjadril súhlas, či nesúhlas s tým, aby na jeho strane vystupovali bez toho, aby prejavil svoju vôľu a názor, či o takúto pomoc stojí. Ak vstupuje vedľajší účastník paušálne do všetkých konaní vedených na súdoch Slovenskej republiky bez vzájomného kontaktu s odporcom, nemožno jednoznačne prijať záver, že vystupuje na ochranu jeho záujmov, keďže koná paušálne a nie individuálne. Práve z tohto dôvodu nastala situácia, kedy odporcovi uplynie lehota na podanie odporu, až v dôsledku neskorého vstupu vedľajšieho účastníka do konania sú mu doručované požadované listiny, na základe ktorých sa vedľajší účastník len oboznamuje so stavom konania, a to aj za situácie, že vo veciach došlo už k ich právoplatnému skončeniu. Daná všeobecná situácia začína navodzovať dojem, že účelom vedľajšieho účastníctva v takýchto prípadoch nie je len obrana spotrebiteľa. V zmysle záverov Najvyššieho súdu platí, že lehota na podanie odporu a odvolania je viazaná na lehotu hlavného účastníka. Ak lehota uplynula hlavnému účastníkovi, neplynie ani vedľajšiemu účastníkovi podľa § 93 ods. 2 O. s. p. a je potrebné odpor a odvolanie odmietnuť, ako oneskorene podané.
Vzhľadom na nesprávne právne posúdenie, nesprávnu aplikáciu citovaných ustanovení odvolací súd musel rozhodnutie prvostupňového súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie, kedy súd nebude vychádzať z predpokladu, že vedľajší účastník nemôže podať odpor. Vedľajší účastník je oprávnený na podanie odporu, avšak za vyššie stanovených podmienok, ktoré prvostupňový súd v zmysle naznačeného a judikatúry Najvyššieho súdu preskúma a na základe zistených skutočností rozhodne. Zároveň odvolací súd poukazuje na to, že prvostupňový súd konštatoval, že odporca na uvedený procesný úkon neudelil vedľajšiemu účastníkovi súhlas, avšak z rozhodnutia nevyplýva, na základe
čoho dospel k takémuto záveru, pričom ide o závažnú skutočnosť, kedy súd je povinný zisťovať stanovisko odporcu k procesným úkonom vedľajšieho účastníka z hľadiska toho, či sa s ním stotožňuje alebo nie.
Rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov členov senátu 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.