Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

2To/53/2013

Uznesenie

Krajský súd v Žiline, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Kyselovej a sudkýň JUDr. Márie Urbanovej a JUDr. Dany Wänkeovej, prejednal na verejnom zasadnutí konanom dňa 17. júla 2013 odvolanie prokurátora proti rozsudku Okresného súdu Dolný Kubín, č.k. -396 zo 7. marca 2013 a takto

rozhodol:

Podľa odvolanie prokurátora z a m i e t a .

odôvodnenie:

Rozsudkom Okresného súdu Dolný Kubín, sp.zn. zo 7.3.2013 bola obžalovaná U. G. uznaná za vinnú zo zločinu týrania blízkej a zverenej osoby podľa § 208 ods. 1 písm. a), b), ods. 2 písm. d) Tr. zák. v spojení s § 138 písm. b), písm. j) Tr. zák. Skutkovým základom tohto rozsudku bolo zistenie súdu, že:

ako matka maloletých detí, F., nar. X.X.XXXX, D., nar. X.X.XXXX, D., nar. XX.X.XXXX, R., nar. XX.X.XXXX, E., nar. XX.X.XXXX, F., nar. XX.X.XXXX a U., nar. X.XX.XXXX, tieto v presne nezistenom čase, v období od ich narodenia do 25.7.2008, v N. L. a všade, kde sa s deťmi zdržiavala, dlhodobo zanedbávala riadnu rodičovskú výchovu voči nim, nezúčastňovala sa s deťmi riadne a včas lekárskych prehliadok a povinných očkovaní, fyzicky ich napádala, používala voči nim neprimerané fyzické tresty, pričom nerešpektovala ani opakované ústne napomenutia zamestnancov sociálnej kurately, ani písomné rozhodnutia ÚPSVR Dolný Kubín o napomenutí a upozornení pre porušovanie rodičovských povinností a okrem toho dňa 16.6.2008 prišiel jej syn D. do škôlky s viditeľnými modrinami a s poranením pravej nohy, pričom obžalovaná napriek upozorneniu zo strany sociálnych pracovníkov šla s ním na lekárske ošetrenie až 20.6.2008, a následne bol tento jej syn hospitalizovaný a v dôsledku tohto jej správania Okresný súd Dolný Kubín dňa 25.7.2008 vydal predbežné opatrenie č. , ktorým rozhodol o umiestnení týchto detí do ústavnej starostlivosti v Detskom domove Istebné, a následne rozsudkom sp.zn. zo dňa 9.4.2009 nariadil nad týmito deťmi obžalovanej ústavnú starostlivosť, ktorá doteraz trvá.

Za uvedený zločin bola obžalovaná U. G. odsúdená podľa § 208 ods. 2 Tr. zák. v spojení s § 36 písm. j) Tr. zák., § 38 ods. 3 Tr. zák. a § 39 ods. 1, ods. 3 písm. d) Tr. zák., za použitia § 42 ods. 1 Tr. zák. a § 41 ods. 2 prvá veta časť pred bodkočiarkou Tr. zák., na súhrnný trest odňatia slobody vo výmere 3 roky. Súd podľa § 51 ods. 1 Tr. zák. výkon trestu odňatia slobody podmienečne odložil a uložil obžalovanej probačný dohľad nad jej správaním v skúšobnej dobe. Súd podľa § 51 ods. 2 Tr. zák. určil obžalovanej skúšobnú dobu vo výmere 5 rokov. Súd podľa § 51 ods. 2, ods. 4 Tr. zák. uložil obžalovanej povinnosť v skúšobnej dobe podrobiť a v súčinnosti s probačným a mediačným úradníkom, alebo iným odborníkom programu sociálneho výcviku, alebo inému výchovnému programu, podrobiť sa v skúšobnej dobe psychoterapii, alebo zúčastniť sa na psychologickom poradenstve. Súd podľa § 73 ods. 2 písm. b) Tr. zák. uložil obžalovanej ochranné psychiatrické liečenie, ktoré sa vykoná ambulantnou formou.

Súd podľa § 42 ods. 2 Tr. zák. zrušil výrok o treste uloženom obžalovanej rozsudkom Okresného súdu Dolný Kubín č. zo dňa 24.11.2009, ako aj všetky ďalšie rozhodnutia na tento výrok obsahovo nadväzujúce, ak vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo zrušením, stratili podklad.

Proti tomuto rozsudku po jeho vyhlásení podal odvolanie okresný prokurátor, ktoré odvolanie písomne odôvodnil podaním doručeným súdu prvého stupňa dňa 20.5.2013.

V písomných dôvodoch odvolania primárne uviedol, že odvolanie podáva čo do výroku o uloženom treste.

S rozhodnutím súdu čo do uloženia podmienečného trestu odňatia slobody sa nestotožňuje, nakoľko tento považuje za veľmi mierny a jeho uloženie v zrejmom nepomere k stupňu nebezpečnosti činu pre spoločnosť. Prokurátor je toho názoru, že tento druh trestu nerešpektuje hľadiská v § 34 ods. 1 Tr. zák., či už vo vzťahu k trestnej sadzbe za konkrétne trestné činy a jednak k podmienkam dosiahnutia účelu trestu.

vychádza zo zásady, že nemožno podľa Tr. zák. znížiť trest pod dolnú hranicu trestnej sadzby, poukazujúc pritom na okolnosti prípadu, ak táto trestná sadzba bola predtým zvýšená práve na základe okolnosti, ktorá to podmieňuje.

V zmysle platného už síce nemožno pri právnej kvalifikácii zločinov prihliadať na „stupeň spoločenskej nebezpečnosti“ a rovnako nemožno aplikovať tzv. materiálny korektív ani pri existencii osobitných kvalifikačných znakov, keďže v platnom už absentuje obdobné ustanovenie akým bolo ustanovenie v v znení platnom do 1.1.2006. Napriek tomu však možno v tomto smere aj naďalej vychádzať z doteraz ustálenej judikatúry, podľa ktorej nemožno znížiť trest pod dolnú hranicu trestnej sadzby, ak je obžalovaný súčasne uznaný vinným zo spáchania trestného činu, ktorý bol spáchaný za okolností podmieňujúcich použitie vyššej trestnej sadzby (RT-26/85-III; ZSP 10/99; RT 23/01). Zjednodušene povedané, aplikácia ustanovenia Tr. zák. je na mieste len pri ukladaní trestu za spáchania trestného činu, ktorý je posudzovaný podľa základnej (nie kvalifikovanej) skutkovej podstaty (ust. NS SR č. ).

V danom prípade bolo konanie obvinenej posúdené ako kvalifikovaný zločin, keďže k násilnému konaniu došlo voči viacerým osobám a po dlhší čas. Ak teda existujú až dva osobitné kvalifikované znaky, ktoré zvyšujú základnú trestnú sadzbu, nemožno súčasne na daný prípad aplikovať § 39 ods. 1 Tr. zák., poukazujúc (nepriamo) na nižšiu závažnosť (povahu) spáchaného zločinu.

V tejto súvislosti však treba pripomenúť, že výnimočnosť nemožno posudzovať subjektívne len z pohľadu obvinenej, konkrétny prípad sa musí objektívne javiť ako výnimočný. Pod mimoriadnymi (výnimočnými) okolnosťami daného prípadu treba rozumieť také okolnosti (pomery), ktorých mimoriadnosť (výnimočnosť) je zjavná na prvý pohľad a nie je potrebné na ňu osobitne upozorňovať. Hoci tento prípad nie je osobitným spôsobom medializovaný, nemožno podceňovať dôvodne očakávaný vplyv tohto odsúdenia, právne vedomie ostatných členov komunity, v ktorej obžalovaná žije, resp. komunity osôb, s ktorými obžalovaná prichádza do styku.

V súvislosti s odôvodnením súdu, že obžalovaná je objektívne mentálne zaostalá, sa javí súdu ako správne zohľadniť túto skutočnosť, prokurátor uviedol, že pri mimoriadnom znížení trestu okresným súdom nemožno uvažovať o psychickom stave páchateľa v čase činu, ako o pomeroch páchateľa, ale len na okolnosti prípadu, pretože psychický stav páchateľa v čase činu charakterizuje osobu páchateľa ako subjekt trestného činu. vychádza zo zásady, že znížiť trest z dôvodu okolnosti prípadu pod dolnú hranicu prípustnej trestnej sadzby, zvýšenej na základe okolnosti, ktorá to podmieňuje, je vylúčené (Krajský súd Žilina, sp.zn. ).

Z uvedených dôvodov prokurátor navrhol, aby Krajský súd Žilina rozsudkom Okresného súdu Dolný Kubín, sp.zn. zo dňa 7.3.2013 čo do výroku o treste zrušil a prikázal mu vo veci znova konať a rozhodnúť. Alternatívne na verejnom zasadnutí, konanom o odvolaní prokurátora navrhol, aby po zrušení výroku o treste napadnutého rozsudku, odvolací súd sám rozhodol a uložil obžalovanej primeraný nepodmienečný trest.

K odvolaniu prokurátora sa vyjadrila obžalovaná písomným podaním prostredníctvom obhajkyne, doručeným prvostupňovému súdu 6.6.2013.

V stanovisku k odvolaniu prokurátora uviedla:

„Rozsudok okresného súdu vedeného pod sp.zn. zo dňa 7.3.2013 považujeme za zákonný a primeraný. Tvrdenia prokurátora o nezákonnosti rozsudku v súvislosti s aplikáciou (ďalej len „Tr. zák.“), ktorý umožňuje súdu uložiť trest aj pod zákonom stanovenú hranicu sú nesprávne. V priebehu dokazovania bol náležite zistený skutkový stav veci, všetky okolnosti prípadu, ako aj bola zistená mentalita nielen u detí obžalovanej, ale aj u nej samotnej. Pričom U. G. sa starala o svoje deti podľa možnosti, schopnosti ako len mohla. Neuvedomujúc, že napĺňa skutkovú podstatu trestného činu týranie blízkej osoby a zverenej osoby podľa Tr. zák. používala na svoje nezvládnuteľné deti výchovné prostriedky, ktoré uznala v danom momente a za daných okolnosti za najvhodnejšie. Konala tak v úmysle vychovať deti a nie ich týrať.

V danom prípade napriek tomu, že došlo k týraniu blízkej a zverenej osoby, existovali tie skutočnosti, ktoré podmieňovali uloženie trestu aj za použitia práve § 39 Tr. zák., keďže trest uložený bez použitia § 39 Tr. zák. by bol neprimeraný a prísny. Tu sa prokurátor nesprávne domnieva, že nemožno znížiť trest pod dolnú hranicu trestnej sadzby, ak je obžalovaný súčasne uznaný vinným zo spáchania trestného činu, ktorý bol spáchaný za okolností podmieňujúcich použitie vyššej trestnej sadzby, poukazujúc na RT-26/85-1II; ZSP 10/99, RT 23/01. Na danú problematiku existuje viacero názorov a stanovísk, pričom prokurátor vybral tie, ktoré vravia v neprospech obžalovanej U. G.. Pritom samotný Tr. zák. takýto postup nevylučuje. Jediným obmedzením použitia § 39 Tr. zák. je uloženie trestu v zákonnej hranici, ktorá musí rešpektovať ustanovenie § 39 ods. 3 Tr. zák. Až vybočením výšky trestu v rozpätí uvedených v spomínanom § 39 ods. 3, by došlo k nezákonnému uloženiu výšky trestu.

Podľa právnej kvalifikácie spáchaného skutku obžalovanej U. G. (, , Tr. zák. v spojení s , Tr. zák.) sa držíme v rozpätí 7 až 15 rokov. Z toho vyplýva, že výška trestu uložená obžalovanej bola v súlade s a nevybočovala zo zákonného rozpätia. Taktiež použitie ustanovenia Tr. zák. pri ukladaní výmery trestu nebolo v rozpore so zákonom.

R 3/1970: Mimoriadne pomery páchateľa, ktoré odôvodňujú mimoriadne zníženie trestu odňatia slobody pod dolnú hranicu trestnej sadzby, môžu spočívať aj v tom, že sa páchateľ stará o osoby, ktoré sú na jeho výživu alebo výchovu odkázané, nevyžaduje, aby v takýchto prípadoch išlo o povinnosť vyplývajúcu zo zákona. Môže ísť aj o povinnosť, ktorá vyplýva z morálnych zásad spoločnosti.

V súlade so zásadou individualizácie trestu zákon umožňuje vo výnimočných prípadoch uložiť trest aj pod dolnú hranicu trestu stanovenú v osobitnej časti. Umožňuje tak uloženie trestu aj tým páchateľom, u ktorých by uloženie trestu v rámci trestnej sadzby nezodpovedalo konkrétnym okolnostiam prípadu alebo pomerom páchateľa. Takýmito okolnosťami budú najmä inak poľahčujúce okolnosti, za predpokladu, že ich rozsah alebo význam prekračujú hranice bežné pre priznanie statusu poľahčujúcich okolností, napr. osobné pomery páchateľa, silné citové rozrušenie, nevyliečiteľná choroba páchateľa a pod. Mimoriadne zníženie trestu je možné u ktoréhokoľvek z druhov trestov, ktoré to svojou povahou umožňujú. Pritom zákon neustanovuje, že mimoriadne zníženie trestu nie je možné použiť aj pri kvalifikovanej skutkovej podstate.

Uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp.zn. : Súd rozhodujúci v merite veci podľa § 39 ods. 1 Tr. zák. v podstate na základe svojej logickej úvahy môže uložiť trest aj pod spodnú hranicu trestnej sadzby ustanovenej zákonom za posudzovaný delikt, ak považuje uloženie trestu v rámci sadzby za neprimerane prísne pre páchateľa. Voľnosť úvahy rozhodujúceho súdu vyplýva z textu zákona (ak súd má za to), pričom logika jeho stanoviska musí vychádzať z dvoch pohľadov: aké sú okolností prípadu a aké sú pomery páchateľa. Len po zistení, že sú tu splnené podmienky na mimoriadne zníženie trestu, musí súd skúmať aj poslednú legálnu podmienku takého rozhodnutia, že totiž na zabezpečenie ochrany spoločnosti postačuje aj trest kratšieho trvania.

Keďže okolnosti prípadu ako aj pomery páchateľa boli v danom prípade dôvodom na mimoriadne zníženie trestu, súd v rámci zákona využil svoje oprávnenie v zmysle § 39 Tr. zák. a obžalovanej U. G. mimoriadne znížil trest.

Poukazom na vyššie uvedené skutočnosti žiadame Krajský súd Žilina, aby rozsudok Okresného súdu Dolný Kubín zo dňa 7.3.2013, vedený pod sp.zn. , podľa odvolanie prokurátora zamietol a rozsudok prvostupňového súdu potvrdil.“

Krajský súd v Žiline ako súd odvolací na podklade podaného odvolania v súlade s ustanovením preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť napadnutého výroku o treste, ako i správnosť postupu konania, ktoré napadnutému rozsudku predchádzalo, prihliadnuc pritom i na prípadné chyby, ktoré by odôvodňovali podanie dovolania podľa a zistil, že odvolanie prokurátora nie je dôvodné.

Ako už bolo uvedené, v súlade s revíznym princípom preskúmal krajský súd v rozsahu determinovanom ustanovením len výrok o treste napadnutého rozsudku, keď pokiaľ ide o výrok o vine, nie sú pochybnosti o skutkových tvrdeniach uvedených v rozsudku Okresného súdu Dolný Kubín, sp.zn. zo 7.3.2013. V tejto súvislosti možno len nepochybne konštatovať, že ako vyplýva z výsledkov dokazovania, vykonaného na hlavnom pojednávaní, obžalovaná U. G. sa súdeného zločinu dopustila tak, ako bolo ustálené v skutkovej vete napadnutého rozsudku. Stavu veci a zákonu zodpovedá aj právna kvalifikácia konania obžalovanej ako zločinu týrania blízkej osoby a zverenej osoby podľa , , Tr. zák. v spojení s , Tr. zák.

Vo vzťahu k výroku o treste za zistené zavinenie odvolací súd uvádza, že prvostupňový súd v tomto smere vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na rozhodnutie a vyvodil z neho správne právne závery. Svoje rozhodnutie v súlade s ustanovením aj náležite odôvodnil a vysvetlil akými právnymi úvahami sa spravoval, keď posudzoval dokázané skutočnosti podľa príslušných ustanovení zákona v otázke trestu.

Pri určení druhu a výmery trestu obžalovanej U. G. okresný súd sa v súlade so zásadami ukladania trestu (§ 34 Tr. zák.) v odôvodnení rozsudku vyrovnal najmä s kritériami uvedenými v § 34 ods. 1 a 4 Tr. zák., teda prihliadol na záujmy spoločnosti a obžalovanej, na skutočnosti týkajúce sa spôsobu spáchania činu, jeho následku, zavinenia, priťažujúce a poľahčujúce okolnosti, ako aj na pomery a možnosti nápravy obžalovanej. Napokon treba konštatovať, že okresný súd správne zistil podmienky na mimoriadne zníženie trestu u obžalovanej pod jeho dolnú hranicu, keď prihliadol na špecifické okolnosti prípadu.

V tomto smere sa krajský súd plne stotožňuje s dôvodmi rozsudku okresného súdu a v tejto súvislosti reagujúc na odvolacie námietky prokurátora, týkajúce sa nesprávnej aplikácie mimoriadneho zmierňovacieho ustanovenia § 39 ods. 1 Tr. zák. uvádza nasledovné:

Súd rozhodujúci v merite veci podľa § 39 ods. 1 Tr. zák. v podstate na základe svojej logickej úvahy môže uložiť trest aj pod spodnú hranicu trestnej sadzby ustanovenej zákonom za posudzovaný delikt, ak považuje uloženie trestu v rámci sadzby za neprimerane prísne pre páchateľa. Voľnosť úvahy rozhodujúceho súdu vyplýva z textu zákona (ak súd má za to), pričom logika jeho stanoviska musí vychádzať z dvoch pohľadov: aké sú okolnosti prípadu a aké sú pomery páchateľa. Len po zistení, že sú tu splnené podmienky na mimoriadne zníženie trestu, musí súd skúmať aj poslednú legálnu podmienku takého rozhodnutia, že totiž na zabezpečenie ochrany spoločnosti postačuje aj trest kratšieho trvania.

Okresný súd (ako vyplýva z odôvodnenia písomného vyhotovenia jeho rozsudku) podľa uvedených zásad aj hodnotil zistený skutkový stav a vyvodil z neho zodpovedajúce právne závery. Svoje rozhodnutie aj patrične odôvodnil, odvolací súd sa s jeho závermi stotožňuje, a preto v podrobnostiach na tieto aj poukazuje.

Rezultát prvostupňového súdu nie je možné označiť za výslovne jednostranný, lebo logicky poukázal na všetky rozhodné okolnosti a jeho rozhodnutie o použití ustanovenia § 39 ods. 1 Tr. zák. je výsledkom voľnej úvahy uplatnenej v rámci legálnej kompetencie.

Ako jednoznačne vyplynulo z dokazovania na hlavnom pojednávaní, obžalovaná síce je trestne zodpovedná, ale nie sú u nej rozvinuté tzv. vyššie city (empatia, súcit, svedomie), a to vzhľadom na primitívnu štruktúru jej osobnosti. Podľa znalcov vyšetrujúcich duševný stav obžalovanej nároky, ktoré sú vo všeobecnosti kladené na osobnosť každej matky, jednoznačne prekračovali osobnostnú kapacitu a emocionálnu výbavu obžalovanej. U obžalovanej ľahko dochádza k prekročeniu prahu frustrácie a vtedy už koná výbušne a impulzívne, čo sa prejavilo aj v jej konaní k vlastným deťom. Podľa znalcov svoje konanie obžalovaná v takom stave už nie je schopná ovládať, nacionálne korigovať, ani vopred zvážiť dopad svojho konania na duševný vývin detí.

Aj podľa názoru odvolacieho súdu, vychádzajúc zo záverov znaleckého dokazovania vyššie uvedeného, psychický stav obžalovanej, jej zjavne menšia schopnosť, aby ovládala svoje konanie tak, ako iný intelektuálne normálne vyspelý človek, je potrebné s prihliadnutím ku všetkým okolnostiam, za ktorých bol trestný čin spáchaný, posudzovať pri správnom výklade § 39 ods. 1 Tr. zák. ako okolnosti, za ktorých bol trestný čin spáchaný a ktoré jeho spáchanie ovplyvnili. Vzhľadom potom k tomu, že tento psychický stav obžalovanej sa u normálne vyvinutého človeka nevyskytuje a pritom podstatnou mierou ovplyvnil konanie obžalovanej voči svojim deťom, potrebné je dospieť k záveru, že miera zavinenia obžalovanej je znížená jej psychickým stavom a jej osobnosťou, a teda že sú to výnimočné okolnosti, za ktorých došlo k spáchaniu súdeného trestného činu.

V ostatnom krajský súd odkazuje na správne dôvody rozsudku súdu prvého stupňa, s ktorými sa stotožňuje aj pokiaľ ide o druh a výmeru uloženého trestu obžalovanej vo výmere 3 (tri) roky s podmienečným dokladom jeho výkonu s probačným dohľadom na 5 (päť) rokov a uloženými povinnosťami.

Stavu veci a zákonu za daných okolností a výsledkov znaleckého dokazovania zodpovedá aj uloženie ochranného psychiatrického liečenia obžalovanej.

Vo vyššie uvedenom ide o podstatné dôvody, na základe ktorých odvolací súd, v ostanom sa stotožňujúc s dôvodmi rozsudku súdu prvého stupňa, na ktoré odkazuje, nezistiac dôvody na zmenu napadnutého rozsudku, postupom podľa odvolanie prokurátora ako nedôvodné zamietol.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu sťažnosť nie je prípustná.