Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_19C-10-2013.pdf
PDF · 94.14 KB
Case nature
Area
Subarea
19C/10/2013
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Trenčín samosudkyňou JUDr. Máriou Tóthovou v právnej veci navrhovateľa G. T., štátneho občana SR, bytom B. J., M. R. XX, zastúpeného JUDr. Tomášom Peráčkom, PhD, advokátom so sídlom v Bratislave, Hrušková 21 proti odporkyni O. T., štátnej občianke SR, bytom B. J., M. R. XX, zastúpenej JUDr. Annou Kubovičovou, advokátkou so sídlom v Považskej Bystrici, Tatranská 300/8 o rozvod manželstva takto
rozhodol:
Manželstvo účastníkov G. T. a O. T., rod. V., ktoré bolo uzavreté dňa XX.XX.XXXX, zapísané v knihe manželstiev Matričného úradu B. J. vo zv. 3, ročník XXXX, na strane XXX, pod por. č. XX s a r o z v á d z a.
Navrhovateľ j e p o v i n n ý nahradiť odporkyni trovy konania vo výške 471,46 € zaplatením advokátke JUDr. Anne Kubovičovej, a to do 15 dní od právoplatnosti rozsudku.
odôvodnenie:
Navrhovateľ žiadal o rozvod manželstva s poukazom na skutočnosť, že asi pred štyrmi rokmi sa začali medzi nim a odporkyňou objavovať vážnejšie nedorozumenia, ktoré nedokázali spoločne riešiť. Tieto sa vyhrotili tak, že postupne prestali spolu komunikovať. Podľa neho bolo manželstvo pomerne dlhú dobu harmonické s bežnými problémami
v spolužití, ktoré sa vyskytujú v každom vzťahu. Tvrdil, že k nezhodám začalo dochádzať až v poslednom období, keď si s odporkyňou začali vzájomne nedôverovať a ich citové vzťahy úplne ochladli. Problém v manželskom spolužití videl aj v nezhodách v intímnej oblasti. V priebehu konania uviedol, že má priateľku, ale nevidel na tom nič zlé, pretože si s ňou iba telefonoval, čo odporkyni vadilo. Následne na to doznal, že známosť s ňou udržuje, ale podľa neho je táto iba následkom dlhodobej nefunkčnosti manželstva. Mal za to, že nezhody v manželstve sú neprekonateľné, nechcel zotrvať vo formálne pretrvávajúcom zväzku a v nijakom prípade nemal záujem na obnovení spolužitia s odporkyňou.
Odporkyňa s rozvodom manželstva nesúhlasila. Poukázala na to, že od začiatku manželstva spočívala starostlivosť o domácnosť a dieťa len na nej, pretože navrhovateľ ako vojak z povolania chodieval domov jeden, príp. dvakrát za 3 týždne. Uviedla, že svoj život musela deliť medzi zamestnanie, školu a rodinu, obetovala sa navrhovateľovej práci. Potom ako ich spoločná dcéra doštudovala, začala si uvedomovať skutočnú povahu navrhovateľa, a to jeho náladovosť, ješitnosť, samoľúbosť, dokonca výbuchy zlosti pri bežných nedorozumeniach. K tomu sa pridružili telefonáty s inou ženou, ktoré začali pred štyrmi rokmi a tieto jej veľmi vadili. Tvrdila, že nezhody medzi ňou a navrhovateľom vznikali aj v oblasti hospodárenia s finančnými prostriedkami, pretože navrhovateľ s nimi častokrát nakladal bez jej vedomia. Poukázala
na to, že o zlé vzťahy medzi nimi sa zaslúžil navrhovateľ tým, že nadviazal známosť s inou ženou. Keďže však ich manželstvo trvalo takmer 30 rokov a po dlhú dobu bolo funkčné, žiadala návrh na rozvod zamietnuť, nakoľko sa domnievala, že spolužitie je možné obnoviť, ak by navrhovateľ ukončil známosť s inou ženou. Jeho prístup k manželstvu považovala za ľahkomyseľný.
Súd po vykonanom dokazovaní výsluchom navrhovateľa, odporkyne, oboznámením potvrdenia o poslednom spoločnom bydlisku účastníkov, sobášnym listom, výsluchom svedkyne T. T., I. T. mal za preukázané tieto skutočnosti:
Obaja účastníci sú slovenskí štátni občania, slovenskej národnosti, ktorí uzavreli manželstvo dňa XX.XX.XXXX pred bývalým národným výborom v B. J.. U oboch išlo o manželstvo prvé, z ktorého sa narodila jedna dcéra - I. T.. V čase rozhodovania o návrhu na rozvod manželstva bola plnoletá. Posledné spoločné bydlisko mali účastníci v obvode Okresného súdu Trenčín, preto bol na konanie príslušný tunajší súd.
Z výsluchu účastníkov konania mal súd za preukázané, že ich manželstvo bolo po dlhú dobu fungujúce, dochádzalo medzi nimi iba k bežným nedorozumeniam. Vzťahy sa začali narúšať, keď odporkyňa začala upodozrievať navrhovateľa z mimomanželského vzťahu, ktorý navrhovateľ popieral. K prerušeniu spolužitia došlo zhruba pred rokom. Od tejto doby účastníci nevedú spoločnú domácnosť, nehospodária spolu a intímne sa nestýkajú.
Z výpovede svedkyne T. T. vyplynulo, že jej vzťah s navrhovateľom je intímneho charakteru, plánuje s nim spoločnú domácnosť, aj spoločný život. Potvrdila, že v mladosti mali bližší vzťah, ktorý prerušili a opätovne ho obnovili pred 5 rokmi. Z jej výpovede bolo zrejmé, že s navrhovateľom v období posledného roku chodia spolu na športové podujatia, na posedenia a ako uviedla, “sú spolu“.
Dcéra účastníkov konania ako svedkyňa potvrdila, že medzi jej rodičmi dochádzalo k nezhodám po dobu asi 5 rokov. V poslednom období podľa nej mali problém spolu komunikovať. Aj z dôvodu nezhôd medzi nimi prestala chodiť domov, teda do ich
domácnosti. Podľa nej dôvodom nezhôd medzi účastníkmi bola skutočnosť, že odporca mal známosť s inou ženou, ktorú však popieral, a preto mu odporkyňa stále túto skutočnosť vyčítala. Súčasne mu však vždy uverila, že nejde o vážny vzťah. Situácie sa stále opakovali, čo zle vplývalo na odporkyňu i na ňu, pretože to vyvolávalo neustále nezhody a pnutie v rodine.
Zistený skutkový stav súd subsumoval pod tieto ustanovenia Zákona o rodine:
Podľa § 23 ods. 1 - 3 Zákona o rodine č. 36/2005 Z.z., súd môže manželstvo na návrh niektorého z manželov rozviesť, ak sú vzťahy medzi manželmi tak vážne narušené a trvalo rozvrátené, že manželstvo nemôže plniť svoj účel a od manželov nemožno očakávať obnovenie spolužitia. Súd zisťuje príčiny, ktoré viedli k vážnemu rozvráteniu vzťahov medzi manželmi a pri rozhodovaní na ne prihliada. Pri posudzovaní miery rozvratu prihliadne na porušenie povinnosti podľa § 18 a 19.
Podľa § 18 Zákona o rodine manželia sú si v manželstve rovní v právach a povinnostiach. Sú povinní žiť spolu, byť si verní, vzájomne rešpektovať svoju dôstojnosť, pomáhať si, starať sa spoločne o deti a vytvárať zdravé rodinné prostredie.
Podľa § 19 ods. 1 predtým citovaného zákona, o uspokojovanie potrieb rodiny založenej manželstvom sú povinní starať sa obidvaja manželia podľa svojich schopností, možností a majetkových pomerov.
Z uvedených ustanovení, ale aj celej koncepcie Zákona o rodine vyplýva, že spoločenský účel manželstva spočíva vo vytváraní rodinného prostredia vhodného pre výchovu detí, ako aj prostredia, kde manželia žijú spolu vo vzájomnej zhode, citovom zblížení, poskytujúc si vzájomnú podporu a pomoc. Preto sa rozvod manželstva vo všeobecnosti považuje za nežiaduci jav, ktorý má byť iba výnimočným riešením bezvýchodiskovej situácie, v prípadoch, keď vážny stav narušenia vzťahov medzi manželmi nemožno prekonať iným, vhodnejším spôsobom pri zachovaní ich manželstva. K ukončeniu manželstva rozvodom možno teda pristúpiť iba v spoločensky odôvodnených prípadoch (§ 22 Zákona o rodine), nie len na požiadanie jedného z nich.
Zákon sa v prípade rozvodu neuspokojuje s akýmkoľvek rozvratom, ale vyžaduje jeho kvalifikovaný stupeň. To znamená, že rozpor v spolužití musí mať určitú intenzitu, ktorá je podmienená najmä tým, že trvá dlhšiu dobu. Musí ísť o stav, ktorý trvale znemožňuje vytvárať zdravé rodinné prostredie, ale najmä stav, kedy od manželov nemožno očakávať obnovenie spolužitia. Záver o tom, že vzťahy medzi manželmi sú vážne rozvrátené, môže súd urobiť iba na základe skúmania a zisťovania príčin, ktoré rozvrat spôsobili. Preto súd v danej veci na zisťovanie toho, či v manželstve existuje rozvrat a aké príčiny k nemu viedli, ako aj to, či tento stav je nezvratný, vykonal podrobné dokazovanie a neuspokojil sa iba s výsluchom účastníkov konania, z ktorých každý videl dôvody narušenia spolužitia inak a inak videl aj možnosť obnovenia spolužitia.
Z vykonaného dokazovania v predmetnej veci (najmä z výsluchu dcéry účastníkov) mal súd za preukázané, že vo vzťahoch účastníkov nastal rozvrat, ktorý možno charakterizovať ako hlboký a trvalý. Vzťahy medzi nimi sú dlhšiu dobu narušené tak, že ich manželstvo si už neplní žiadnu zo svojich funkcií. Obaja účastníci zhodne potvrdili, že toho času nevedú spoločnú domácnosť, nehospodária spoločne, intímne sa prestali stýkať
a nezabezpečujú spoločne výchovu dcéry, ktorá je už plnoletá. Tieto okolnosti potvrdila aj ich dcéra, ktorá vo veci vypovedala ako svedkyňa.
Manželstvo účastníkov si teda neplní svoj spoločenský účel, existuje iba ako formálne pretrvávajúci zväzok muža a ženy, bez vzájomnej citovej náklonnosti, bez vzájomnej manželskej podpory a starostlivosti. Nič na tejto situácii nezmení skutočnosť, že odporkyňa je ochotná tento stav tolerovať. Rozvrat pretrváva v manželstve účastníkov po dlhšiu dobu a v konečnom dôsledku ho doznáva aj odporkyňa. Podľa názoru súdu príčinou narušenia riadneho spolužitia bolo jednak vzájomné neporozumenie, citové odcudzenie a odlišné nazeranie na spoločný manželský život, ale predovšetkým nevera, ktorej sa navrhovateľ za trvania manželstva dopustil. Porušil tak jednu z najdôležitejších povinností manželského spolužitia, a to povinnosť stanovenú zákonom (§ 18 Zákona o rodine) byť si verný.
Manželská nevera je porušením zásad harmonického spolužitia, porušením povinností, ktoré manželom zo spoločného zväzku uzatváraného dobrovoľne, prislúcha plniť. Požiadavka vernosti vyplýva zo samej podstaty manželstva, ktoré spočíva na pevných citových vzťahoch muža a ženy. Porušenie vernosti za trvania manželstva preto nemožno ospravedlňovať ani nezhodami existujúcimi v manželstve, pretože tie sa dajú riešiť inak ako nadviazaním vzťahu s iným partnerom. Ak sú vážneho charakteru, je to dôvod na rozvod, ak sú menšej intenzity, dajú sa prekonať vzájomnou toleranciou partnerov. Z pohľadu porušenia jednej zo základných manželských povinností nie je rozhodujúce, či nevera nasledovala, alebo predchádzala nezhodám v manželstve.
V danej veci súd medzi správaním sa účastníkov (najmä neverou navrhovateľa) a rozvratom manželstva videl príčinnú súvislosť. Keďže navrhovateľ za žiadnych okolností nemal záujem na takomto spolužití a nebol v dôsledku toho predpoklad na jeho obnovenie, mal súd za to, že sú splnené podmienky na rozvod manželstva, a preto manželstvo účastníkov rozviedol, aj keď odporkyňa s takýmto postupom nesúhlasila. Vzhľadom na výpoveď dcéry účastníkov, ale aj samotných manželov, už nevidel perspektívu zlepšenia
ich vzťahov a možnosť vytvorenia harmonického zväzku muža a ženy, teda takého zväzku ako má zákon o rodine pri fungujúcom manželstve na mysli.
Súčasťou rozsudku je aj výrok o trovách konania.
V zmysle § 144 Občianskeho súdneho poriadku, účastníci nemajú právo na náhradu trov konania o rozvod manželstva. Súd však môže priznať túto náhradu alebo jej časť, ak to odôvodňujú okolnosti prípadu alebo pomery účastníkov.
O trovách konania v danej veci rozhodoval súd v zmysle vety druhej citovaného zákonného ustanovenia. Mal za to, že sú tu dôvody na to, aby navrhovateľ uhradil odporkyni trovy konania, pretože to odôvodňujú okolnosti konkrétneho prípadu. Za takéto okolnosti považoval súd skutočnosť, že navrhovateľ problémy v manželstve riešil nadviazaním známosti s inou ženou, porušil tak zákonom stanovenú povinnosť byť v manželstve verný. Okrem toho známosť nepriznal v písomnom návrhu, spočiatku ju popieral, tvrdil, že nevidí nič zlé na tom, že má priateľku, s ktorou si iba telefonuje. Preto bolo potrebné na preukazovanie uvedených skutočnosti vykonávať rozsiahle dokazovanie. Súd bol toho názoru, že takýto prístup navrhovateľa k manželskému spolužitiu najmä za situácie, že priateľstvo navrhovateľa s inou ženou (bez ohľadu na jeho intenzitu) vadilo odporkyni a narúšalo harmóniu vo vzájomných vzťahoch, treba považovať za okolnosti, ktoré odôvodňujú priznanie trov konania.
Priznané trovy konania predstavujú trovy právneho zastúpenia za 5 úkonov právnej pomoci vo výške 300,35 € (príprava a prevzatie, vyjadrenie k návrhu, účasť na dvoch pojednávaniach , záverečný návrh v písomnej podobe) po 60,07 € (60,07x5) + 5 x režijný paušál vo výške 39,05 € (za jeden úkon 7,81), teda spolu 339,40 €. Strata času predstavovala 4 polhodiny á 12,71 €, teda 4x 12,71, čo je spolu 50,84 €. S pripočítaním DPH vo výške 20 % (81,22 €) predstavujú celé trovy zastúpenia odporkyne 471,46 € (300,35 + 39,05 + 50,84 + 81,22). Náklady na cestovné, ktoré si právna zástupkyňa odporkyne uplatnila jej súd nepriznal, nakoľko nepredložila potrebné doklady, z ktorých by bolo možné ustáliť správnu výšku spotreby, či zistiť aké vozidlo na cestu bolo použité.
Náhradu trov konania uložil súd zaplatiť navrhovateľovi zaplatení advokátke, ktorá odporkyňu zastupovala, a to v zmysle § 149 ods. 1 O.s.p., podľa ktorého, ak advokát zastupoval účastníka, ktorému bola priznaná náhrada trov konania, je ten, komu bola uložená náhrada týchto trov, povinný zaplatiť ju advokátovi.
Lehotu na splnenie povinnosti - 15 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia - určil súd podľa § 160 ods. 1 O.s.p.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu možno podať odvolanie prostredníctvom tunajšieho súdu na Krajský súd v Trenčíne do 15 dní od jeho doručenia.
V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (označenie súdu ktorému je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka a čo sleduje, podpis, dátum) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha. Odvolanie je potrebné podať v počte 2 rovnopisov, ak potrebný počet rovnopisov účastník nepredloží, súd vyhotoví kópie na jeho trovy (§ 42 ods. 3, § 205 ods. 1 O.s.p.).
Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej možno odôvodniť len tým, že:
- sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
- ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania,
- účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený,
- v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
- sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,
- účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom,
- rozhodoval vylúčený sudca,
- súd prvého stupňa nesprávne právne posúdil vec, a preto nevykonal ďalšie navrhované dôkazy,
- konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
- súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
- súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
- doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (dôkazy sa týkajú podmienok konania, vecnej príslušnosti súdu, vylúčenia sudcu, dôkazmi má byť preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej, odvolateľ nebol riadne poučený podľa § 120 ods. 4, účastník konania bez svojej viny nemohol dôkazy označiť alebo predložiť do rozhodnutia súdu prvého stupňa),
- rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2, § 205a ods. 1, § 221 ods. 1 O. s. p.).
Manžel, ktorý prijal pri uzavretí manželstva priezvisko druhého manžela ako spoločné priezvisko, môže do troch mesiacov po právoplatnosti rozhodnutia o rozvode manželstva matričnému úradu oznámiť, že prijíma opäť svoje predošlé priezvisko.