Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_10CoP-2-2013.pdf
PDF · 84.98 KB
Case nature
Area
Subarea
10CoP/2/2013
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu Mgr. Dušana Čima a sudcov JUDr. Kataríny Slováčekovej a JUDr. Jána Mihala vo veci starostlivosti o maloletú: E. C., nar. XX. D. XXXX, bytom S. B. W. E., H. X a zast. opatrovníkom: Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny Senica, matky: A. C., nar. XX. M. XXXX, bytom R. XXX a otca: Q. C., nar. XX. E. XXXX, o zrušenie ústavnej starostlivosti, za účasti prokurátora, o odvolaní oboch rodičov proti rozsudku Okresného súdu Senica z 24. októbra 2012 č. k. 9P 85/2012 - 23 takto
rozhodol:
Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej p o t v r d z u j e .
V časti trov konania napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa r u š í .
odôvodnenie:
Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa nezrušil ústavnú starostlivosť nad maloletou E. (čím treba rozumieť, že zamietol návrh rodičov, požadujúci opak) a vyslovil tiež, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania. Rozhodnutie vo veci samej odôvodnil právne ust. § 54 ods. 2 a § 55 ods. 3 Zák. o rodine (zákona č. 36/2005 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení), vecne potom záverom o nedôvodnosti návrhu rodičov (ktorým sa požadovala revízia rozsudku Okresného súdu Senica z 9. februára 2012 č. k. 11P 5/2012 - 25, čiže rozhodnutia o nariadení ústavnej starostlivosti a to inak po neúspechu už skoršieho návrhu, požadujúceho to isté, čo v prejednávanej veci - tu rozumej nezrušenie ústavnej starostlivosti už rozsudkom Okresného súdu Senica z 15. mája 2012 č. k. 11P 31/2012 - 17), ak dôvody nariadenia ústavnej starostlivosti i v čase rozhodovania napadnutým rozsudkom pretrvávali a hoci v správaní maloletej i jej školských výsledkoch šlo vybadať určité pozitívne zmeny, táto nad sebou potrebuje neustály dozor s potrebou (v záujme osvojenia si ňou správnych modelov správania) stanovenia i pevných hraníc a dôsledným vyžadovaním ich dodržiavania (čo ale rodičia zabezpečiť nedokázali), sama maloletá priznala obavy z návratu domov (kde je vystavená viacerým negatívnym faktorom vrátane jej ovplyvniteľnosti dominantnými problémovými kamarátmi s rizikom návratu k spôsobu života pred jej umiestnením v ústavnom zariadení), aj podľa stanovísk reedukačného centra i opatrovníka nie je reedukačný proces ani zďaleka ukončený a napriek zjavnej motivácii maloletej (návratom domov v prípade dobrého správania) z len týždňového pobytu maloletej v domácom prostredí nemožno usudzovať na trvalosť zmien v správaní. „Rozhodnutie“ o trovách konania potom odôvodnené bolo len právne ust. § 146 ods. 1 písm. a/ O. s. p. (Občianskeho súdneho poriadku č. 99/1963 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení) so zjavným (nech aj nevýslovným) konštatovaním, že aj tu šlo práve o takéto konanie (zahájiteľné i bez návrhu).
Proti tomuto rozsudku podali obaja rodičia včas odvolanie bez zrejmého odvolacieho návrhu (zjavne však požadujúc zmenu rozsudku vyhovením ich návrhu, teda zrušením ústavnej starostlivosti) a to s len
mechanickým prevzatím časti do úvahy prichádzajúcich odvolacích dôvodov, tak ako tieto vymenúva § 205 ods. 2 písm. c/, d/ a f/ O. s. p. (teda bez uvedenia tiež, v čom konkrétne by existencia takýchto odvolacích dôvodov mala spočívať).
Prokurátor(ka) i opatrovník navrhli napadnutý rozsudok potvrdiť a to popri stotožnení sa s jeho dôvodmi prakticky pre osvojenie si i časti argumentácie, vedúcej súd prvého stupňa k rozhodnutiu takýmto spôsobom.
Odvolací súd prejednal podľa § 212 ods. 1 a ods. 2 písm. a/ a b/ O. s. p. v medziach odvolania celú vec, keďže tu vo vzťahu k rozhodnutiu vo veci samej šlo o konanie, ktoré bolo možno začať i bez návrhu a v takomto konaní súd nebol viazaný návrhmi účastníkov na konkrétny spôsob rozhodnutia (vrátane odvolacích návrhov), pri snahe o odstránenie vád odvolania bol povinný (odvolací súd) sa obmedziť len na zistenie rozsahu napadnutia rozsudku okresného súdu odvolaním (ktorý rozsah bol ale zrejmým pre možnosť rozhodnutia len zrušením ústavnej starostlivosti alebo naopak jej nezrušením, teda ničím medzitým, čo vylučovalo len obmedzený prieskum správnosti rozhodnutia) a napokon „rozhodnutie“ v časti trov konania malo povahu rozhodnutia závislého na rozhodnutí vo veci samej (nech aj v tejto veci a tiež všetkých druhovo totožných veciach závislého len čisto formálne, akou formálnosťou však bol - z dôvodov, ktoré budú uvedené v závere tohto odôvodnenia - postihnutý aj príslušný čiastkový výrok rozsudku) a to podľa § 214 ods. 2 a contrario O. s. p. bez pojednávania, pretože tu síce šlo (aj) o vec samu, popri tom však nie aj o žiaden z prípadov potreby prejednávania aj takejto veci na pojednávaní odvolacieho súdu (nakoľko tu nevznikla potreba dopĺňania ani opakovania dokazovania, nešlo tu o konanie vo veci porušenia zákazu rovnakého zaobchádzania a nariadenie pojednávania si nevyžadoval ani žiaden dôležitý verejný záujem) a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok len vo veci samej treba považovať za správny, keď súd prvého stupňa zistil skutkový stav v miere dostatočnej pre ním zvolené rozhodnutie a vec správne posúdil i po právnej stránke.
Odvolací súd totiž predovšetkým nemal dôvod nestotožniť sa s tým, ako súd prvého stupňa odôvodnil, prečo návrhu rodičov maloletej ani tentoraz nešlo vyhovieť. Argumentácia pojatá do odôvodnenia napadnutého rozsudku totiž nevykazovala žiadne vecné, právne ani logické medzery a javila sa i pomerne kompaktnou a objektívne presvedčivou (ktorou „len“ objektívnou presvedčivosťou treba pritom rozumieť nedostatok ambície presvedčiť aj niekoho majúceho celkom jednoznačný záujem na inom výsledku konania), pričom za správny tu bolo treba považovať najmä rozhodujúci záver o neexistencii takej zmeny pomerov, pre ktorú by na trvanie ústavnej starostlivosti nad maloletou už neboli (zanikli) dôvody. Pre správnosť použitej argumentácie okresného súdu by tak zásadne postačovalo (zo strany odvolacieho súdu) i len obmedzenie sa na konštatovanie takejto správnosti a odvolanie sa na dôvody súdu prvého stupňa (prvá časť ust. § 219 ods. 2 O. s. p.); pričom skutočne len pre úplnosť a nevyhnutnosť aspoň stručného vyporiadania sa aj s tzv. odvolacími námietkami (uplatnenými len v tej najvšeobecnejšej možnej podobe, pri ktorej nemohlo byť ani poznateľné, čo odvolateľom v skutočnosti na záveroch súdu prvého stupňa prekážalo) je žiadúce doplniť (§ 219 ods. 2 O. s. p. in fine) ešte toto :
Súdom prvého stupňa použité ustanovenie § 55 ods. 3 Zák. o rodine je ustanovením precizujúcim všeobecnú úpravu rozhodovania o úprave práv a povinností k maloletým deťom, ktorá možnosť zmeny skoršieho rozhodnutia viaže na kritérium zmeny pomerov (§ 26 Zák. o rodine) - čo v prípade tu vykladanej (rozhodnej) úpravy znamená, že dôvodom zrušenia ústavnej starostlivosti je buď nástup možnosti niektorej formy náhradnej osobnej starostlivosti (ktorá tu v čase rozhodovania o nariadení ústavnej starostlivosti nebola, pričom sa tu vychádza z celkom prirodzenej a dosiaľ nikým účinne nespochybnenej tézy, podľa ktorej alternatívu predstavovanú náhradnou osobnou starostlivosťou o dieťa treba vždy uprednostniť - ak táto prichádza do úvahy - pred ústavnou starostlivosťou, ktorá je len formou kolektívnej starostlivosti o viaceré maloleté deti a do istej miery krajným riešením), alebo zánik dôvodov, pre ktoré bola ústavná starostlivosť nariadená (čím naopak treba rozumieť odstránenie nedostatkov vo výchovnej spôsobilosti tých, ktorým starostlivosť o dieťa primárne patrí, teda rodičov alebo tiež len niektorého z nich, resp. i odstránenie alebo prinajmenšom potlačenie príčin, pre ktoré osobná starostlivosť rodičov o dieťa pred nariadením ústavnej starostlivosti nebola na vyžadovanej úrovni bez toho, aby na tom niesli vinu rodičia či opäť aj len niektorý z nich - tu rozumej príčin na strane dieťaťa alebo prostredia, v ktorom sa toto vyskytuje a odchylného od rodičov). Nech aj takýto výpočet v zákone je len príkladmý (neuzavretý),
nemôže byť žiadnej pochybnosti o tom, že aj iné než v zákone výslovne vymenované prípady, za ktorých možno ústavnú starostlivosť zrušiť, musia zodpovedať práve zadefinovaným požiadavkám (teda najmä požiadavke na poskytnutie dostatočných záruk, že tu nedôjde k žiadnej recidíve skoršieho problémového či doslova závadného správania maloletého dieťaťa).
Ak potom druhé z okresným súdom náležite použitých (a v intenciách prejednávanej veci i správne aplikovaných) ustanovení, teda § 54 ods. 2 Zák. o rodine definuje, za akých podmienok možno k nariadeniu ústavnej starostlivosti pristúpiť a tiež, čo sa za vážne ohrozenie či narušenie výchovy dieťaťa nepovažuje, korektným výkladom aj tohto ustanovenia treba vyvodiť, že za zánik dôvodov, pre ktoré bola ústavná starostlivosť nariadená, možno považovať len podstatnú zmenu okolností, ktoré si rozhodnutie o ústavnej starostlivosti a to so samozrejmou požiadavkou na taký dostatok podkladov, aký je len možný, z ktorých možno čerpať záver o trvalosti zmeny a principiálnej nevratnosti skoršieho závadného stavu.
Súhlasiť potom treba so súdom prvého stupňa, že rodičia v uvedenom smere neprodukovali žiadne dôkazy (spôsobilé presvedčiť o tom, že dôvody nariadenia ústavnej starostlivosti nad maloletou E. už pominuli a že oni - rozumej rodičia a odvolatelia - sú v období po požadovanom zrušení ústavnej starostlivosti schopní sa zhostiť výkonu osobnej starostlivosti bez tohto, aby sa to akýmkoľvek spôsobom odrazilo na riadnom vývine maloletej) a nech aj v konaniach druhovo totožných s tým v prejednávanej veci je súd povinný vykonávať dokazovanie i bez zodpovedajúcej aktivity účastníkov konania, v tomto konkrétnom prípade práve obsah stanovísk zariadenia naposledy povereného výkonom ústavnej starostlivosti nad maloletou i opatrovníka boli praktickým svedectvom nedostatku takej zmeny pomerov, ktorá by riešenie navrhované rodičmi odôvodňovala.
Ak tu navyše bola i značná (už odôvodnením napadnutého rozsudku priblížená) frekvencia rozhodnutí, týkajúcich sa výchovného prostredia maloletej (1. uznesenie o predbežnom opatrení zo 16. novembra 2011, ktorým bolo rodičom uložené odovzdať maloletú do zariadenia na výkon ústavnej starostlivosti; 2. rozsudok o ústavnej starostlivosti z 9. februára 2012; 3. rozsudok z 15. mája 2012, zamietajúci v poradí prvý návrh rodičov na zrušenie ústavnej starostlivosti; 4. rozsudok z 12. júla 2012 o premiestnení maloletej do ústavného zariadenia, majúceho sa postarať o ústavnú starostlivosť i dnes a 5. napadnutý rozsudok v prejednávanej veci), nebolo tu nič, z čoho by šlo usúdiť na požadovanú trvalosť (a nemennosť) zmeny.
Zamietnutie návrhu na zrušenie ústavnej starostlivosti (hoc aj s menej typickým príslušným čiastkovým výrokom rozsudku, kde však jeho formulácia bola vecou súdu a z pohľadu zrozumiteľnosti jej nešlo nič vytknúť) bolo preto správnym a odvolací súd v takejto časti napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 219 ods. 2 O. s. p. potvrdil.
Pokiaľ šlo však o „rozhodnutie“ (napadnutým rozsudkom) o trovách konania, tu neostávalo iné, než napadnutý rozsudok podľa § 221 ods. 1 písm. h/ O. s. p. len zrušiť (bez potreby a aj možnosti náhrady zrušovanej časti rozhodnutia akýmkoľvek iným rozhodnutím odvolacieho súdu) a to v dôsledku nie celkom úplného posúdenia príslušnej čiastkovej (procesnej) otázky súdom prvého stupňa po právnej stránke. Tu totiž rozhodujúce bolo, že vo veciach starostlivosti súdu o maloleté deti (o aké šlo aj v prejednávanej veci) ide o konanie, ktoré sa môže začať aj bez návrhu a že v takýchto konaniach právo na náhradu trov konania účastníkov nevzniká zo zákona. Ide tu na jednej strane o prípad výnimky z pravidla, podľa ktorého sa v rámci rozhodnutia vo veci samej má zásadne rozhodnúť aj o povinnosti na náhradu trov konania (tu por. i ust. § 155 ods. 1 vety druhej O. s. p.), na strane druhej potom práve na konania zahájiteľné aj bez návrhu bezvýnimočne dopadajúce pravidlo, majúce základ v ustanovení len citovanom (avšak nevyloženom) už súdom prvého stupňa (tu por. aj § 146 ods. 1 písm. a/ O. s. p.). Keďže tu potom odpadá sama podstata rozhodovania (voľba súdu medzi aspoň dvoma do úvahy prichádzajúcimi možnosťami), prípadné prevzatie do výroku rozhodnutia len zákonnej úpravy (bez možnosti sa od tejto akokoľvek odchýliť) činí rozhodnutie o trovách konania nadbytočným.
To bol dôvod rozhodnutia spôsobom pojatým do druhej vety výroku tohto rozsudku odvolacieho súdu a zároveň vedomého opomenutia odvolacieho súdu rozhodnúť o trovách odvolacieho konania (tohto
majúceho základ v ust. § 224 ods. 1 a 2 a § 146 ods. 1 písm. a/ O. s. p.), keďže ani takéto jeho rozhodnutie by skutočným rozhodnutím nebolo.
K prijatiu tohto rozsudku došlo pomerom hlasov 3 : 0, teda jednomyseľne (§ 3 ods. 9 posledná veta zákona č. 757/2004 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení).
Poučenie:
Tento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním.