Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

9Co/73/2012

Uznesenie

Krajský súd v Prešove v právnej veci žalobcu: Gréckokatolícka cirkev, Gréckokatolícke arcibiskupstvo v Prešove, so sídlom Prešov 080 01, Hlavná č. 1, IČO: 179205, právne zastúpeného advokátom JUDr. Róbertom Slamkom, so sídlom Dolný Kubín 026 01, Radlinského 1735/29, P.O.BOX 134, IČO: 179205, proti žalovaným: 1/ Slovenská republika - Pamiatkový úrad SR, so sídlom Bratislava 814 06, Cesta na červený most 6, IČO: 31 755 194, právne zastúpeného advokátkou JUDr. Lýdiou Farbakyovou, so sídlom v Prešove 080 01, Floriánova č. 12 a 2/ Pravoslávna cirkev na Slovensku, Metropolitná rada, so sídlom Bayerova 8, 080 01 Prešov, IČO: 31946763, o vydanie nehnuteľnosti, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Kežmarok č. k. -270 zo dňa 3.5.2012, takto

rozhodol:

Z r u š u j e rozsudok a vec vracia súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

odôvodnenie:

Prvostupňový súd napadnutým rozsudkom zamietol žalobu, naposledy pozmenenú dňa 24.2.2011, ktorou sa žalobca domáhal uloženia povinnosti žalovanej v 1. rade vydať žalobcovi pozemky a stavby uvedené v tomto návrhu, zapísanej na LV č. XXX pre obec a pre katastrálne územie Q. Y..

Ako dôvod uviedol, že podľa výpisu z pozemnoknižnej vložky číslo 55 Q. Y. bolo pôvodným vlastníkom nehnuteľností zapísaných v tejto vložke Gréckokatolícke biskupstvo a kapitula v Prešove. Jednalo sa o parcelu číslo 708/2 - pasienok pri kláštore, parcelu číslo 709 - dvor pri kláštore, parcelu číslo 710 - kostol pri kláštore, parcelu číslo 711 - záhrada pri kláštore, parcelu číslo 712/1 - dom pri kláštore. Žalobkyňa sa podanou žalobou domáha vydania pozemku a stavieb zapísaných na liste vlastníctva číslo XXX ako parcely registra „C“ číslo 708/2, číslo 709, číslo 710, číslo 711, číslo 712/1, ako aj stavieb súpisné číslo XXX - kostol pri kláštore, stavby s. č. XXX - bývalý mlyn a stavby s. č. XXX - pôvodný kamaldulský dom. Podanie žaloby odôvodnila reštitučným zákonom číslo a všeobecnými ustanoveniami . Z výnosu bývalého Štátneho úradu pre veci cirkevné v zo dňa 13.2.1952 Prahe č. j. 20285/51 -II/1. súd zistil, že tento Štátny úrad vydal výnos v tomto znení: „Ve smyslu usnesení sňemu řéckokatolíckych duchovních a věřících a schválení Státního úřadu pro věci církevní byla dnem 28. dubna 1950 zrušená na celém území Československé republiky řeckokatolícka církev. Veškerá její práva, majetek a zařízení převzala tímto dnem pravoslávna církev v Československu. ....... Knihovní soudy zapíši na žádost metropolitní rady pravoslávne církvi v Československu u nemovitostí zapsaným dosud právom vlastníckym na řeckokatolickou církev, nebo na jakoukoliv její složku ............ vklad práva vlastníckeho pro pravoslávnou církev v Československu .... Metropolitní rada pravoslávne církve v Československu ve svém podání knihovému soudu určí v každém jednotlivém případe, na ktorou právnickou osobu pravoslávne církve má být vklad práva vlastníckeho či převod jiného vecného práva převeden.“ Žalobkyňa a žalovaná v 1. rade učinili sporným právny záver, či na základe tohto výnosu došlo k zmene vlastníctva k predmetným nehnuteľnostiam z gréckokatolíckej cirkvi - Gréckokatolíckeho

biskupstva a kapituly Prešov na Pravoslávnu cirkev v Československu. Súd v tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. , v ktorom tento súd vyslovil právny záver k otázke prechodu majetku gréckokatolíckej cirkvi na pravoslávnu cirkev, a to v nadväznosti na Výnos bývalého Štátneho úradu pre veci cirkevné v Prahe z 13. februára 1952 č. 20285/51-II/1. V rozsudku sp. zn. zo dňa 6. 12. 1996 Najvyšší súd SR v konaní vedenom na Okresnom súde v Poprade pod sp. zn. na návrh žalobkyne podaný proti žalovanej v 1. rade o vydanie tých istých nehnuteľností, avšak podľa o zmiernení niektorých majetkových krívd spôsobených cirkvám a náboženským spoločnostiam konštatuje, že „... právny predpis, ktorý v prejednávanej veci bol na počiatku žalobkyni spôsobenej majetkovej krivdy, mal za následok prechod jej vlastníctva na pravoslávnu cirkev“. Zákonné opatrenie Predsedníctva SNR z 29. mája 1990 č. , schválené uznesením SNR zo 4. júla 1990 vychádzalo z poznania reality obdobia po roku 1948. V súvislosti s nápravou následkov zvolilo koncepciu rešpektujúcu zmenu vlastníctva, ku ktorej došlo v zmysle Výnosu Štátneho úradu pre veci cirkevné v Prahe z 13. februára 1952. Zohľadniac ale krivdu spôsobenú touto násilnou zmenou vlastníctva zákonné opatrenie vyhlásilo, že všetok nehnuteľný majetok na území Slovenskej republiky, ktorý bol pred 28. aprílom 1950 vo vlastníctve gréckokatolíckej cirkvi a ktorý bol na základe výnosu Štátneho úradu pre veci cirkevné v Prahe prevedený do vlastníctva pravoslávnej cirkvi, je majetkom vo vlastníctve gréckokatolíckej cirkvi.“ Prvostupňový súd neakceptoval argumentáciu žalobkyne, že jej vlastníctvo k predmetným nehnuteľnostiam neprešlo na základe výnosu bývalého Štátneho úradu pre veci cirkevné v Prahe zo dňa 13.2.1952 na pravoslávnu cirkev v bývalom Československu. Súd sa nestotožnil s argumentáciou, že na to, aby sa pravoslávna cirkev bola stala v tom čase vlastníčkou nehnuteľnosti, musela by požiadať knihový súd o zápis jej vlastníckeho práva do pozemkovej knihy. Podľa účinného na Slovensku od 1.1.1951, vlastníctvo k veciam jednotlivo určeným sa prevádzalo už samou zmluvou, ak nebolo dohovorené inak, alebo ak nevyplývalo nič iné z osobitných predpisov (). Účinnosťou toho Stredného sa teda upustilo od tzv. intanbulačného princípu a zápis vlastníckeho práva do pozemkovej knihy prestal byť hmotnoprávnou podmienkou nadobudnutia vlastníctva. V prípadoch, v ktorých tak zákon ustanovil, vlastníctvo prechádzalo priamo zo zákona alebo výrokom súdu, úradu alebo orgánu verejnej správy (). Záver o nadobudnutí vlastníctva k predmetným nehnuteľnostiam pravoslávnou cirkvou na základe vyššie uvedeného výnosu bez potreby zápisu v pozemkovej knihe vyslovil vo svojom rozsudku zo dňa 23.9.2004 sp. zn. vydanom v konaní vedenom pod č. k. na návrh žalobkyne proti žalovanej v 2. rade o vydanie tých istých nehnuteľností, avšak podľa zákonného opatrenia Predsedníctva SNR z 29. mája 1990 č. aj Krajský súd v Prešove. Tento konštatoval: “... výnosom Štátneho úradu pre veci cirkevné č. 20285/51-II/1 z 13.2.1952 došlo k zrušeniu gréckokatolíckej cirkvi na území ČSR a k prechodu všetkých ich práv a majetku na pravoslávnu cirkev. K uvedenej zmene vlastníctva došlo na základe zákona a podmienkou tohto prevodu nebol zápis v pozemno-knižnej knihe vzhľadom na vtedy platnú úpravu, tzv. Stredný (), ktorý nevyžadoval zápis nadobudnutia vlastníckeho práva v pozemno-knižnej vložke...“. Podľa výpisu z pozemno-knižnej vložky č. 55 Q. Y. dňa 10.12.1955, došlo k zápisu vlastníckeho práva k predmetným nehnuteľnostiam na Československý štát - Povereníctvo kultúry v Bratislave. K zápisu došlo podľa darovacej zmluvy uzavretej dňa 21.11.1955, č. d. 53, medzi Pravoslávnou cirkvou v Československu a Československým štátom - Povereníctvom kultúry v Bratislave, schválenej Štátnym úradom pre veci cirkevné v Bratislave dňa 29.11.1955 v zmysle zákona č. 218/49 Zb., podľa ustanovení zákona č. 137/46 Zb. a podľa výnosu Štátneho úradu pre veci cirkevné v Prahe zo dňa 13.2.1952 č. j. 20285/51-II/1. Žalobkyňa v tejto veci tvrdila, že darovacia zmluva zo dňa 21.11.1955 je absolútne neplatná, pretože nikto nemôže previesť na iného viac práv, než sám má. Vzhľadom na záver vyslovený súdom v danej veci v otázke prechodu vlastníctva gréckokatolíckej cirkvi na pravoslávnu cirkev na základe výnosu Štátneho úradu pre veci cirkevné v Prahe, súd tento dôvod neplatnosti zmluvy nepovažoval za opodstatnený. Súd v konaní nezistil ani žiadne ďalšie skutočnosti, ktoré by viedli k záveru o neplatnosti tejto darovacej zmluvy. V tejto súvislosti odkázal na rozhodnutie Krajského súdu Košice zo dňa 16.4.1996 sp. zn. - 55, v ktorom tento súd konštatuje, že: “..... Táto darovacia zmluva bola uzavretá v zmysle vtedy platných predpisov, pretože bola schválená Slovenským úradom pre veci cirkevné v Bratislave v zmysle schvaľovacou doložkou na zmluve zo dňa 19.11.1955.... Odvolací súd je toho názoru, že z tohto pohľadu bolo treba posudzovať právoplatnosť darovacej zmluvy z 21.11.1955, teda či zodpovedala právnym predpisom v dobe jej uzavretia. Nemožno jej platnosť posudzovať z terajšieho hľadiska tak, ako to zrejme posudzoval žalobca pri uplatňovaní svojho nároku. Keďže súd prvého stupňa a taktiež odvolací súd považujú darovaciu zmluvu z 21.11.1955 ako právny titul, na základe ktorého došlo k prevodu majetku z pravoslávnej cirkvi na štát, potom z toho vyplýva záver, že v rozhodnom období do vlastníctva štátu neprešla na základe darovacej zmluvy vec

patriaca vlastnícky žalobcovi, ale vlastnícky patriaca inému subjektu, a to pravoslávnej cirkvi a preto žalobca nesplňuje podmienky oprávnenej osoby uvedenej v § 2 zák. č. 282/ 1993 Z. z. “. Súd sa stotožnil s argumentáciou žalovanej v 1. rade a s právnym záverom prijatým súdmi v predchádzajúcom konaní vedenom na Okresnom súde Poprad č. k. , podľa ktorých žalobkyňa nie je oprávnenou osobou ani v zmysle , a to z toho istého dôvodu ako v tomto predchádzajúcom reštitučnom konaní, že v rozhodnom období (8.5.1945 - 1.1.1990) do vlastníctva štátu neprešli nehnuteľnosti patriace jej, ale nehnuteľnosti tretieho subjektu, a to Pravoslávnej cirkvi v Československu. Preto súd nepovažuje žalobu o vydanie nehnuteľnosti žalobkyni podľa reštitučného , za opodstatnenú. Súd nepovažoval za opodstatnenú žalobu o vydanie nehnuteľnosti ani podľa všeobecných ustanovení . Základnou podmienkou úspešnosti vlastníckej žaloby podanej podľa , je preukázanie vlastníckeho práva žalobcu. Žalobkyňa nepreukázala, že by bola vlastníčkou nehnuteľnosti, ktorých vydania sa domáha. Vlastníctvo na základe zisteného skutkového stavu svedčí žalovanej 1. rade, ktorá je zapísaná aj ako vlastníčka na LV č. XXX k. ú. Q. Y.. Naviac poukázal na , ktoré vyhlásilo, že všetok nehnuteľný majetok na území Slovenskej republiky, ktorý bol pred 28. aprílom 1950 vo vlastníctve gréckokatolíckej cirkvi, ktorý bol na základe výnosu Štátneho úradu pre veci cirkevné v Prahe prevedený do vlastníctva pravoslávnej cirkvi a ktorý bol ku dňu účinnosti tohto opatrenia (29.5.1990) vo vlastníctve pravoslávnej cirkvi, je majetkom vo vlastníctve gréckokatolíckej cirkvi. Žalobu žalobkyne o vydanie nehnuteľností podľa tohto zákonného opatrenia súd zamietol ako neopodstatnenú v konaní vedenom na Okresnom súde Kežmarok pod č. k. a č. k. proti žalovanej v 2. rade. Na základe tohto opatrenia gréckokatolícka cirkev nenadobudla ex lege všetok nehnuteľný majetok, ku ktorému bolo jej vlastníctvo prevedené na pravoslávnu cirkev výnosom Štátneho úradu pre veci cirkevné v Prahe z 13. februára 1952, teda bez ohľadu na zmeny vlastníctva, ktoré vo vzťahu k tomuto majetku nastali, ale iba ten nehnuteľný majetok, ktorý bol vo vlastníctve pravoslávnej cirkvi aj v deň účinnosti opatrenia.

Ďalšími výrokmi rozsudku prvostupňový súd uložil žalobcovi povinnosť zaplatiť žalovanej v prvej náhradu trov konania vo výške 13.380,70 eur na účet právnej zástpkyne žalovaného v 1. rade JUDr. Lýdia Farbakyovej, advokátky, Advokátskej kancelárie so sídlom Svätoplukova 12, Prešov, do 3 dní odo dňa právoplatnosti rozhodnutia. Žalovanej v 2. rade náhradu trov konania nepriznal.

Túto časť svojho rozhodnutia zdôvodnil odkazom na § 142 ods. 1 a na úspešnosť oboch žalovaných. Žalovaná v 2. rade o priznaní náhrady trov nepožiadala a preto jej súd náhradu nepriznal. Žalovanej v 1. rade súd vychádzajúc z jej špecifikácie a vyčíslenia priznal za podmienok, že tarifnú odmenu za zastupovanie advokátom vychádzajúc z tarifnej hodnoty veci - u pozemkov 40,- eur á 1 m2, čo pri výmere celkom 9355 m2 predstavuje 374.200,- eur (11.273.149,20Sk ), u stavieb 398.327,- eur (hodnota stavieb podľa účtovnej evidencie žalovanej v 1 . rade z roku 1994 ), spolu 772.527,- eur. Z tejto tarifnej hodnoty určil základnú sadzbu tarifnej odmeny za úkony v roku 2007 vo 35.250,- Sk za úkon a za úkony v nasledujúcich rokoch vo výške 1.163,57 eur. Takúto odmenu priznal za 4 úkony právnej služby vykonané v období rokov 2010 až 2012. Okrem toho za napísanie písomného vyjadrenia k odvolaniu žalobkyne voči uzneseniu priznal náhradu vo výške 618,30 eur a za zastúpenie na pojednávaní dňa 3.5.2012 sumu 1.960,29 eur. Súčasťou náhrady je aj režijný paušál, náhrada za stratu času pri cestách z C. do Y. a späť na pojednávania dňa 23.11.2007, 10.12.2010 a 3.5.2012, ako aj z náhrady cestovného za použitie vlastného motorového vozidla. Súd odmenu z tarifnej hodnoty 772.527,- eur (hodnota pozemkov a ich stavieb) žalovanej v 1. rade priznal iba v prípade zastúpenia na pojednávaní dňa 3.5.2012, nakoľko na tomto pojednávaní súd uznesením pripustil zmenu petitu žaloby a predmetom konania sa stali aj stavby.

Proti tomuto rozsudku podala v zákonnej lehote odvolanie žalobkyňa. Navrhla napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Ako dôvod uviedla, že súd vec nesprávne právne posúdil, nevykonal, resp. nezaoberal sa navrhovanými dôkazmi, ktoré boli potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností a dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Súd sa nezaoberal troma základnými skutočnosťami. Prvou je to, či darovacia zmluva uzavretá dňa 21.1.1955 je neplatná od počiatku. Súd nezobral do úvahy, že okruh účastníkov v predchádzajúcich súdnych konaniach nebol totožný s okruhom účastníkov v predmetnom konaní. V predchádzajúcich konaniach súdy skúmali podmienky vydania nehnuteľnosti podľa reštitučných zákonov a preto nebol dôvod skúmať podmienky

platnosti darovacej zmluvy uzavretej dňa 21.11.1955. Otázka platnosti darovacích zmlúv nebola riešená v predchádzajúcich konaniach, hoci len ako otázka predbežná. V predchádzajúcich konaniach nešlo o veci právoplatne rozhodnuté, čo sa týka neplatnosti zmluvy. Preto súd by sa mal dôsledne zaoberať navrhovanými dôkazmi a ku každému argumentu žalobkyne by mal zaujať právne stanovisko, a nie odkázať a citovať názory súdov vyslovené v iných konaniach, v ktorých sa súdy nezaoberali platnosťou predmetnej darovacej zmluvy. V tejto súvislosti žalobkyňa poukázala na to, že platnosť alebo neplatnosť darovacej zmluvy nikdy v predchádzajúcich konaniach nebola riešená výrokom. Absolútna neplatnosť právneho úkonu nastala priamo zo zákona a pôsobí od začiatku proti všetkým. Z absolútne (neplatného) právneho úkonu nemôžu nastať platné právne následky. Absolútne neplatný právny úkon nie je možné dodatočne schváliť. Na absolútnu neplatnosť súd musí prihliadať ex offo. Žalobkyňa predložila prvostupňovému súdu rovnopis darovacej zmluvy a listiny pravoslávnej cirkvi v Československu, ktorý sa nikdy necítil byť vlastníkom darovaných nehnuteľností. Tohoto bez právneho dôvodu v rozpore so zákonom zastupovala Metropolitná rada aj napriek tomu, že táto nemala na takéto zastupovanie žiadne oprávnenie. Súd sa s týmto argumentom nezaoberal. Metropolitná rada nebola oprávnená zastupovať Pravoslávnu cirkev v Československu a nebola oprávnená zastupovať ani eparchie, resp. cirkevné obce. Podľa pravoslávnej cirkvi v Československu v znení zo dňa 7.12.1951, mali právnu subjektivitu ako právnické osoby v pravoslávnej cirkvi aj pravoslávna cirkev v Československu a jej eparchie. Pravoslávnu cirkev v Československu na verejnosti zastupoval iba metropolita pražský a celého Československa. V samotnej absolútne neplatnej darovacej zmluvy konala osoba, ktorá nebola oprávnená konať v mene darcu, t. j. Pravoslávnej cirkvi v Československu. Metropolitná rada nemohla byť ani splnomocnená k zastupovaniu darcu, nakoľko sa takýmto splnomocnením nepreukázala. Metropolitná rada je iba výkonným orgánom Snemu, ktorý nie je oprávnený vystupovať voči tretím osobám. Metropolitná rada ani v súčasnosti nie je orgánom určeným k zastupovaniu záujmov pravoslávnej cirkvi navonok. V samotnej darovacej zmluve bolo na strane obdarovaného uvedený len Povereníctvo kultúry v Bratislave, a nie Československý štát. Zástupca Povereníctva v mene Povereníctva kultúry zmluvu podpísal, nie teda v mene československého štátu. To zakladá námietku neurčitosti a nezrozumiteľnosti samotnej darovacej zmluvy. V darovacej zmluve sa protichodne uvádza pozícia darcu, ktorý na jednej strane prehlasuje, že je vlastníkom a držiteľom predmetu daru a na druhej strane uvádza, že prevod vlastníctva nastal bezodplatným odovzdaním komisionálnym spôsobom s účinnosťou od 17.10.1952. Taktiež sa súd nezaoberal a nevyporiadal s otázkou slobody vôle „darcu“. Darca sa necítil byť vlastníkom a pokiaľ taký úkon urobil, tak ho urobil pod nátlakom. V darovacej zmluve sa protichodne uvádza okamih nadobudnutia vlastníckeho práva, keď podľa článku 7 zmluvy nadobúda účinnosť podpisom oboch zmluvných strán a schválením štátneho úradu pre veci cirkevné. Avšak v článku III. účastníci konštatovali spätné účinky prevodu vlastníckeho práva ku dňu 17.10.1952, t. j. viac ako 3 roky pred samotnou platnosťou darovacej zmluvy, ktorá bola schválená Slovenským úradom pre veci cirkevné dňa 29.11.1955. Vyhlásenie darcu, že je držiteľom nehnuteľnosti, je nepravdivé, nakoľko za držiteľa, ako aj za vlastníka predmetných darovaných nehnuteľností sa v čase uzatvorenia darovacej zmluvy zo dňa 21.11.1955, ale ani predtým a potom, nepovažoval, čo preukazoval počas všetkých predchádzajúcich konaní. Ako ďalší odvolací dôvod žalobkyňa namietala, že súd sa nezaoberal s otázkou, či výnos Štátneho úradu pre veci cirkevné v Prahe zo dňa 13.2.1952 je výnosom, na základe splnenia ktorého mohlo dôjsť k prevodu alebo prechodu nehnuteľného majetku. Aj riešenie tejto otázky súd ponechal na predchádzajúce súdy s poukazom, že túto vyriešil už záver Najvyššieho súdu. Na ochranu žalobkyne je potrebné v záujme spravodlivosti preskúmať platnosť a účinnosť jednotlivých právnych úkonov, na základe ktorých došlo ku krivdám u žalobkyni. V darovacej zmluve sa darca prehlasuje za vlastníka predmetného daru na základe tvrdenia o univerzálnej sukcesii podľa Výnosu Štátneho úradu pre veci cirkevné v Prahe zo dňa 13.2.1952, hoci je to v rozpore s vtedy platnými právnymi predpismi. Štátny úrad pre veci cirkevné bol zriadený podľa zákona číslo ako ústredný orgán. Podľa § 1 ods. 1 vládneho nariadenia 8/1928 Zb. o řízení ve věcech náležijícich do působnosti politických úřadů (správní řízení), na konanie pred ústrednými orgánmi sa vzťahuje tento predpis. Podľa § 68 ods. 1 tohto vládneho nariadenia, každé rozhodnutie má byť označené ako výmer obsahujúci výrok, odôvodnenie, pričom v písomnom rozhodnutí musí byť označený úrad, ktorý ho vydal, dátum vydania a pripojený podpis z úradného orgánu k tomu oprávneného. To preukazuje, že Výnos Štátneho úradu pre veci cirkevné v Prahe č. j. 20285/51.II/1 zo dňa 13.2.1952 nie je rozhodnutím, nakoľko nemá náležitosti v zmysle vtedy platného právneho predpisu o správnom konaní. Tento výnos nie je spôsobilým úradným výrokom podľa v znení platnom v tom čase. Výnos možno pokladať len za metodický pokyn ústredného orgánu štátnej správy, čo potvrdzuje a osvedčuje obsah samotného výnosu. To preukazuje tvrdenie žalobkyne, že darca v čase prevodu

vlastníckeho práva k predmetu nebol jeho vlastníkom, nakoľko tvrdenie o univerzálnej sukcesii na základe Výnosu Štátneho úradu pre veci cirkevné zo dňa 13.2.1952 je v rozpore s vyššie uvedenými právnymi predpismi, pritom darca si nesplnil podmienky prevodu vlastníckeho práva, keď nepodal žiadosť na zapísanie práva vlastníckeho, neurčil právnickú osobu, na ktorú má byť vklad prevedený a neurčil nehnuteľné veci k predmetu prevodu. V tomto prípade prevodu sa darca necítil byť vlastníkom a tento úkon nebol urobený slobodne, čo potvrdzuje množstvo krívd odvolávajúcich sa na uvedený predpis. Bol preto neplatný aj tento úkon. Ako posledný odvolací dôvod týkajúci sa veci samej žalobca tvrdil, že je oprávnenou osobou v zmysle zákona číslo . Ako dôvod uviedol, že vzhľadom na vyššie uvedené a nedostatočne vykonané dôkazy súd nemohol dôjsť k správnym skutkovým zisteniam, správnym záverom a k správnemu rozhodnutiu. Odvolanie sa týkalo aj rozhodnutia o náhrade trov. Predmetom konania je napravenie krivdy - vydanie majetku odňatého žalobcovi, pričom na strane žalovaného v 1. rade je štátny subjekt, ktorý je nástupcom a zároveň je spoluzodpovedný za vznik uvedených krívd. V tomto prípade, keď sa žalobca nemôže domôcť svojich právd, sa jeho krivda ešte viacej zväčšuje. Preto by žalovanému v 1. rade nemala byť priznaná náhrada trov.

Žalovaný v 1. rade vo svojom vyjadrení k podanému odvolaniu navrhol napadnutý rozsudok potvrdiť. Uplatnil si náhradu trov odvolacieho konania pozostávajúcich z trov právneho zastúpenia za jeden úkon právnej služby vo výške 2.361,50 eur. Ako dôvod uviedol, že žalobca nie je oprávnenou osobou v zmysle zákona číslo . Právo na navrátenie vlastníctva k nehnuteľným veciam môže uplatniť oprávnená osoba, ktorou je registrovaná cirkev a náboženská spoločnosť so sídlom na území Slovenskej republiky, ktorej nehnuteľná vec prešla do vlastníctva štátu na obdobie od 8.5.1945 do 1.1.1990 spôsobom uvedeným v . Žalobkyňa nepreukázala, že by nehnuteľnosti prešli v rozhodnom období z jej vlastníctva do vlastníctva štátu. Tieto nehnuteľnosti prešli na štát z vlastníctva iného právneho subjektu, a to na základe darovacej zmluvy zo dňa 21.11.1955. Poukázal v tejto súvislosti aj na rozsudok Najvyššieho súdu SR , kde bol vyslovený záver, že žalobkyňa nie je oprávnenou osobou v zmysle zákona číslo . Rozhodnutia súdov v uvedenej veci vyriešili aj otázku prechodu vlastníctva z gréckokatolíckej cirkvi na pravoslávnu cirkev v Československu na základe Výnosu bývalého Štátneho úradu pre veci cirkevné v Prahe z 13.2.1952, ako aj platnosť darovacej zmluvy zo dňa 21.11.1955. Pokiaľ žalobkyňa poukazuje na absolútnu neplatnosť darovacej zmluvy a na to, že aby sa pravoslávna cirkev stala vlastníčkou nehnuteľností, musela by požiadať knihový súd o zápis jej vlastníctva do pozemkovej knihy, konajúci súd dostatočným spôsobom odôvodnil neakceptovanie žalobkyninej argumentácie poukázaním na zákon číslo , účinnosťou ktorého od 1.1.1951 sa upustilo od tzv. intabulačného princípu. Súd prvého stupňa správne poukázal aj na rozsudok Krajského súdu v Prešove č. k. , vydaný v konaní vedenom na OS Kežmarok pod č. k. , podľa ktorého Výnosom Štátneho úradu pre veci cirkevné došlo k zrušeniu gréckokatolíckej cirkvi na území Československa a k prechodu všetkých práv a majetku na pravoslávnu cirkev. K uvedenej zmene vlastníctva došlo na základe zákona a podmienkou tohto prevodu nebol zápis v pozemnoknižnej knihe... Podobne Krajský súd v Prešove v rozsudku č. k. zo dňa 23.9.2004 konštatoval „darovacou zmluvou zo dňa 21.11.1955 došlo k prevodu vlastníckeho práva k predmetnej nehnuteľnosti z pravoslávnej cirkvi na československý štát - Povereníctvo kultúry v Bratislave. Platnosť tejto zmluvy bola skonštatovaná rozsudkami Okresného súdu v Poprade č. k. zo dňa 7.4.1995, Krajského súdu v Košiciach č. k. zo dňa 16.4.1996, Krajského súdu v Košiciach č. k. zo dňa 16.4.1996, Krajského súdu v Prešove č. k. a Najvyššieho súdu SR č. k. . Ak žalobca nebol oprávnenou osobou v zmysle zákona číslo , nemôže byť oprávnenou osobou ani podľa zákona číslo , pretože takisto podmienkou je prechod nehnuteľností z vlastníctva osoby uplatňujúcej si nárok do vlastníctva štátu alebo obce. K odvolaniu čo do trov konania žalovaný v 1. rade uvádza, že v občianskom súdnom konaní existuje zásada rovnosti účastníkov konania, ktorá by mala byť dodržiavaná i v prípade, že druhou zmluvnou stranou je cirkev. Žalobca nie je sociálne, majetkovo, ani osobne znevýhodnený voči ostatným účastníkom, preto žalovaný v 1. rade nevidí dôvod hodný osobitného zreteľa, pre ktorý by nemali byť v tomto konaní úspešnému účastníkovi priznané trovy konania. Uprednostňovanie neúspešného účastníka len z dôvodu cirkevnej príslušnosti by bolo v rozpore so zásadou rovnosti účastníkov, ako aj s právom na spravodlivý súdny proces. Žalobca si musel byť vedomý (aj s prihliadnutím na výsledky predchádzajúcich súdnych sporov) prípadného neúspechu v tomto spore a jeho následnej povinnosti znášať trovy konania.

Žalovaný v 2. rade navrhol napadnutý rozsudok potvrdiť. Súd sa správne vysporiadal s právnym záverom, či na základe Výnosu Štátneho úradu pre veci cirkevné v Prahe zo dňa 13.2.1952 došlo k zmene vlastníctva k nehnuteľnostiam z gréckokatolíckej cirkvi na pravoslávnu cirkev v Československu. Súd správne poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. , v zmysle ktorého nehnuteľnosti prešli na pravoslávnu cirkev v bývalom Československu. Aby sa pravoslávna cirkev stala vlastníčkou nehnuteľností, nebol potrebný zápis v pozemkovej knihe, pretože k prevodu postačoval samotný právny predpis. Opatrením gréckokatolícka cirkev nenadobudla ex lege všetok nehnuteľný majetok, ku ktorému bolo jej vlastníctvo prevedené na pravoslávnu cirkev, ale iba ten nehnuteľný majetok, ktorý bol vo vlastníctve pravoslávnej cirkvi aj v deň účinnosti opatrenia.

Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok bez zopakovania, či doplňovania dokazovania vykonaného súdom prvého stupňa a preto bez nariadenia odvolacieho pojednávania (, , a ). Pri preskúmavaní napadnutého rozsudku bol odvolací súd viazaný dôvodmi podaného odvolania do tej miery, že nebol oprávnený tento rozsudok preskúmavať z iných dôvodov, než ktoré boli výslovne uvedené v podanom odvolaní. Výnimku však tvoria vady konania, pokiaľ by mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (, ). Po takomto preskúmaní napadnutého rozsudku, ako aj konania, ktoré mu predchádzalo, dospel odvolací súd k záveru, že pre vady konania nie je možné napadnutý rozsudok ani potvrdiť, ani zmeniť. Tak prvostupňový súd sa nepokúsil odstrániť vady v označení žalobcu, nevyporiadal sa s duálnosťou zdôvodnenia žaloby, čomu nekorešpondovalo označenie žalovaných subjektov. Súd pripustil pristúpenie žalovaného v 2. rade do konania bez toho, aby tomu prispôsobil žalobný petit a ani túto vadu sa dodatočne nepokúsil odstrániť. Vadou konania je aj skutočnosť, že sa súd nevyporiadal s tým, či meritórnemu rozhodnutiu nebráni prekážka rozsúdenej veci.

Súd má povinnosť skúmať, či vo veci neide o prekážku rozhodnutej veci, v každom štádiu konania. Existencia takejto prekážky predstavuje neodstrániteľný nedostatok procesnej podmienky a je dôvodom zastavenia začatého konania ( a ).

Odvolací súd sa musel v prvom rade vyporiadať s tým, či v preskúmavanej veci sú splnené podmienky pre vedenie konania, ako aj s vadami tohoto konania. V priebehu prvostupňového konania bola vznesená námietka rozsúdenej veci ( ). O prekážku rozsúdenej veci (rei iudicatae) sa jedná vtedy, ak v novom konaní ide o to isté, o čo šlo v predchádzajúcom rozhodnutí. Musí ísť o totožnosť osôb, ako aj o totožnosť predmetu konania. Prekážku rozsúdenej veci tvorí právoplatné rozhodnutie súdu len v takom rozsahu, v akom sa o predmete konania rozhodlo.

Právoplatný rozsudok, ktorým bolo rozhodnuté o žalobe na plnenie, ktorého predpokladom bolo prejudiciálne posúdenie (určenie) práva alebo právneho vzťahu, tvorí prekážku právoplatne rozhodnutej veci vo vzťahu k určovacej žalobe medzi tými istými účastníkmi konania vo vzťahu k tomu istému skutku, ktorý už bol predbežne právne kvalifikovaný v rozsudku na plnenie z rovnakých skutkových tvrdení. Pre posúdenie, či je daná prekážka veci právoplatne rozhodnutej, nie je významné, ako súd po právnej stránke posúdil skutkový dej, ktorý bol predmetom pôvodného konania. Prekážka veci právoplatne rozhodnutej je daná aj vtedy, ak určitý skutkový dej (skutok) bol po právnej stránke v pôvodnom konaní posúdený nesprávne alebo neúplne (a tiež inak) (Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. ).

Rozsudok zamietajúci žalobu je prekážkou veci právoplatne rozhodnutej len v rozsahu rozhodnutia o predmete sporu (totožnosť predmetu rozhodovania).

O totožnosť predmetu konania pôjde v prípade, že v novom konaní ide o rovnaký nárok alebo stav, o ktorom bolo už raz právoplatne rozhodnuté, ak sa pritom opiera o totožný právny dôvod. Ten je ale daný len vtedy, ak plynie z rovnakého skutkového stavu.

Právoplatný rozsudok o žalobe na plnenie vytvára z hľadiska identity predmetu konania prekážku veci rozsúdenej pre konanie o žalobe na určenie, či tu právo alebo právny vzťah je alebo nie je, vychádzajúc z rovnakého skutkového základu (z rovnakého skutku) (uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. ).

Ak súd právoplatným rozhodnutím zamietne určovaciu žalobu ( )

bez toho, aby záväzne posúdil existenciu (neexistenciu) práva alebo právneho vzťahu medzi účastníkmi, neide o rozhodnutie, ktoré by zakladalo prekážku právoplatne rozhodnutej veci podľa pre novú určovaciu žalobcu.

V dôsledku toho právoplatný rozsudok Okresného súdu Kežmarok zo dňa 6.4.2010 č. k. -275 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Prešove č. k. -327 zo dňa 3.11.2010, ktorým bola zamietnutá žaloba o určenie neplatnosti darovacej zmluvy zo dňa 21.11.1955, netvorí prekážku rozsúdenej veci pre žalobu na vydanie nehnuteľnosti tvoriacich predmet tohto sporu. Uvedenými rozsudkami bola totiž zamietnutá žaloba z dôvodu nedostatku naliehavého právneho záujmu na jej podaní v zmysle .

Právoplatný rozsudok o žalobe na určenie ( ) vytvára prekážku veci rozhodnutej ( ) voči novej žalobe na určenie. Žaloba na plnenie ( ) je prípustná, aj keď sa týka tých istých osôb, pre ktoré je záväzný skorší právoplatný rozsudok o žalobe na určenie, alebo ak bolo skorším rozsudkom rozhodnuté len o (ne) existencii práva alebo právneho vzťahu, nebolo zároveň rozhodnuté aj o povinnosti plniť z takéhoto právneho vzťahu alebo práva. Na druhej strane však právoplatný rozsudok, ktorým bolo rozhodnuté o žalobe na plnenie, vytvára prekážku veci právoplatne rozhodnutej voči žalobe o určenie právneho vzťahu alebo práva, ak otázka, či tu právny vzťah, či nie je (resp. či tu právo je alebo nie je), bola (musela byť) posúdená pri rozhodovaní o žalobe na plnenie z toho istého právneho vzťahu alebo práva (uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. ).

Žalobou o určenie vlastníckeho práva nemožno obchádzať zmysel a účel reštitučného zákonodarstva. Nemožno sa účinne domáhať podľa všeobecných predpisov ani ochrany vlastníckeho práva, ku ktorého zániku došlo pred 25.2.1948 a osobitný reštitučný predpis nestanovil spôsob zmiernenia, alebo nápravy tejto majetkovej ujmy. Vlastnícke právo oprávnených osôb podľa reštitučných predpisov vzniká až okamžikom vydania veci. Tým je v skutočnosti legalizovaný prechod majetku na štát, a to bez ohľadu na to, čo bolo titulom pre tento prechod, a len v prípadoch, ktoré sú v reštitučných zákonoch výslovne uvedené, je pôvodný nadobúdací titul štátu, samozrejme za splnenia ďalších v zákone uvedených podmienok, dôvodom pre vrátenie veci. Reštitučný zákon je v podstate legalizovanie vlastníctva štátu k majetku, ktorý získal štát konfiškáciami, znárodnením a ďalšími majetkovými opatreniami, bez ohľadu na to, že by bez ich existencie inak bolo možné, v niektorých prípadoch, uplatniť na takýto majetok vlastnícke právo podľa všeobecných predpisov. Tým súčasne vylúčil možnosť uplatniť toto právo inak, teda podľa všeobecných predpisov (Nález pléna Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. , číslo 477/2005. Podobný názor bol zaujatý Ústavným súdom Českej republiky v Náleze sp. zn. , ako aj v rozsudku veľkého senátu občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu ČR sp. zn. ).

Pokiaľ už bola v občianskom právnom konaní právoplatne vyriešená určitá otázka hmotnoprávneho vzťahu účastníkov, je súd v inom konaní, v ktorom má tú istú otázku posúdiť ako prejudiciálnu, viazaný jej skorším posúdením (uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 31.1.2012 sp. zn. , ale aj Nález Ústavného súdu z 3.11.2006).

Podľa odôvodnenia tohto uznesenia Najvyššieho súdu SR „pokiaľ ide o iný (nie ten istý nárok (predmet konania)), zásadne platí, že ak v skončenom konaní účastníkov došlo právoplatným rozsudkom k vyriešeniu hmotnoprávneho vzťahu, z ktorého sa aj tento (nový) nárok (neidentický s predmetom skončeného konania) odvodzuje, je súd v tomto ďalšom (novom) občianskom súdnom konaní pri zodpovedaní predbežnej otázky, ktorá právoplatným súdnym výrokom sa už vyriešila ako vec sama, týmto vyriešením viazaný (ustanovenie predstavuje totiž vo vzťahu k ustanoveniu druhá veta osobitnú procesnú úpravu). Súd preto nesmie vychádzať z iného záveru o (ne) existencii uloženej povinnosti medzi tými istými účastníkmi, než ako o tomto ich právnom vzťahu už bolo právoplatne rozhodnuté.

Otázkou prejucidiálneho účinku právoplatného rozhodnutia sa zaoberal nielen judikatúra Najvyššieho súdu SR (porovnaj najmä uznesenie z 29.4.2010 sp. zn. ), ale aj judikatúra Ústavného súdu Slovenskej republiky. Ústavný súd SR v Náleze -36 z 20.1.2010 rozhodol o porušení základného práva na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 (ďalej „Ústava) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 ods. 1 prvej vedy Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej „Dohovor“), zdôrazniac, že vzhľadom na zásadu prejudiciality vyplývajúcu z ustanovenia , ako aj na zásadu viazanosti súdu právoplatnými rozhodnutiami vydanými v inom konaní podľa všeobecný súd nemá možnosť výberu v otázke, či bude rešpektovať právoplatné rozhodnutie vydané v inom konaní, ktoré rieši otázku javiacu sa prejudiciálnou v súvislosti s riešením daného prípadu. Keďže súd nemôže ako predbežnú otázku znova riešiť to, o čom už bolo právoplatne rozhodnuté v osobitnom spore účastníkov, nie je rozhodujúce, či súd v právoplatne skončenom konaní vec správne alebo nesprávne právne posúdil. So zreteľom na právoplatnosť a z toho plynúcu záväznosť a nezmeniteľnosť právoplatného rozhodnutia, nesmie byť táto otázka položená a akékoľvek jej „nové“ právne posudzovanie v inom (ďalšom) konaní tých istých účastníkov je neprípustné. Iné riešenie by znamenalo, že súd môže porušiť viazanosť uloženú mu zákonom v . Pokiaľ súd spomenutý prejudiciálny účinok ignoruje (nevezme za základ pre svoje rozhodnutie) prejudikovaný hmotnoprávny vzťah a rozhodne v rozpore s prejudikovaným hmotnoprávnym vzťahom, nerešpektuje záväznosť súdneho rozhodnutia a koná v rozpore s , v zmysle ktorej môžu štátne orgány konať iba na základe , v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon (viď )“.

Prvostupňový súd sa pri svojom rozhodovaní v preskúmavanej veci nevyporiadal s námietkou právoplatne rozsúdenej veci vznesenou žalovaným v 1. rade.

Takto vo veci Okresného súdu Poprad sp. zn. , ktorej účastníkmi bol žalobca a žalovaný v 1. rade a ktorej predmetom bolo vydanie tých istých nehnuteľností podľa zákona číslo , vyslovil Najvyšší súd SR v rozsudku č. k. zo dňa 6.12.1996 názor, podľa ktorého žalobca, hoci je štátom registrovanou cirkvou, nie je oprávnenou osobou podľa zákona číslo , pretože predmetné nehnuteľnosti do vlastníctva štátu neprešli ako jej majetok, ale vlastníctvo pravoslávnej cirkvi. Ďalej uviedol, že pre posúdenie veci má zásadný význam konštatujúci, že v zmysle Výnosu Štátneho úradu pre veci cirkevné v Prahe z 13.2.1952 číslo 20285/51-II/1, došlo k zmene vlastníctva z gréckokatolíckej cirkvi na cirkev pravoslávnu.

Žalobca si ten istý nárok (vydanie tých istých nehnuteľností) uplatnil voči terajšiemu žalovanému v 1. rade, ale aj voči Slovenskej republike - Správa kultúrnych zariadení a Prešovskej pravoslávnej eparchii, aj v konaní vedenom pred Okresným súdom Kežmarok pod sp. zn. . Ako dôvod tvrdil, že „podľa zákonného opatrenia číslo a podľa všeobecných ustanovení “, prešli tieto nehnuteľnosti zo zákona do vlastníctva gréckokatolíckej cirkvi a každý, kto je ich držiteľom, je povinný mu ich vydať. V dôvodoch návrhu napadol platnosť darovacej zmluvy zo dňa 29.11.1995 z pravoslávnej cirkvi na Slovenskú republiku, keď namietal, že pravoslávna cirkev nebola zapísaná v pozemkovej knihe v príslušnej vložke a že takýto prevod je neplatný. Taktiež tvrdil, že zákon číslo sa týkal hospodárskeho zabezpečenia pravoslávnej cirkvi, a nie zabezpečenia, ak sa zbavoval majetku. Tvrdil aj to, že pokiaľ Štátny úrad pre veci cirkevné schválil darovaciu zmluvu, ktorej jedným z účastníkov bol Československý štát - Povereníctvo kultúry v Bratislave, takáto doložka nebola platná. Podobne namietal právomoc Metropolitnej rady pravoslávnej cirkvi podľa z roku 1951 s tým, že nemohla právne účinne nič darovať a kancelár nemá právo zastupovať pravoslávnu cirkev a vystupovať za ňu navonok.

Aj v tomto prípade bola žaloba zamietnutá rozsudkami Okresného súdu v Kežmarku č. k. -60 zo dňa 27.3.2003 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Prešove č. k. zo dňa 23.9.2004. Okresný súd Kežmarok odôvodnil svoje rozhodnutie, okrem iného aj tým, že to, či darovacia zmluva je alebo nie je platná, už bolo rozhodnuté právoplatným rozsudkom Krajského súdu v Košiciach č. k. zo dňa 16.4.1995, podľa ktorého do vlastníctva štátu prešli nehnuteľnosti na základe darovacej zmluvy uzavretej v zmysle vtedy platných právnych predpisov. K prechodu vlastníctva z gréckokatolíckej cirkvi na pravoslávnu došlo v roku 1952, teda za účinnosti . V tom čase zápis nadobudnutia vlastníckeho práva v pozemnoknižnej vložke nebol podmienkou prevodu a mal len deklaratórny charakter. Podľa odôvodnenia rozsudku Krajského súdu v Prešove č. k. zo dňa 23.9.2004 bola žaloba o vydanie zamietnutá z dôvodu, že gréckokatolícka cirkev ako navrhovateľka nemohla nadobudnúť vlastnícke právo k predmetným nehnuteľnostiam v zmysle zákonného opatrenia číslo pre nesplnenie podmienky vlastníctva predmetnej

nehnuteľnosti pravoslávnou cirkvou ku dňu účinnosti zákonného opatrenia. Dôvodmi pre vydanie nehnuteľnosti podľa sa krajský súd nezaoberal.

Aj v tomto spore vyslovil svoj názor Najvyšší súd Slovenskej republiky, a to v rozsudku sp. zn. zo dňa 28.2.2001. Predmetom dovolacieho konania ako otázka zásadného právneho významu bolo, či sa zákonné opatrenie číslo vzťahuje aj na nehnuteľný majetok, ktorý bol ku dňu 29.5.1990 vo vlastníctve tretej osoby.

Aj keď to z odôvodnení rozhodnutí odvolacieho a dovolacieho súdu nevyplýva, predmetom podanej žaloby bolo vydanie nehnuteľností aj z dôvodov neplatnosti darovacej zmluvy zo dňa 21.11.1995, ktoré sú v podstate totožné s dôvodmi uvedenými v preskúmavanej veci.

Naposledy boli tie isté nehnuteľnosti predmetom súdneho konania vedeného na Okresnom súde v Kežmarku pod sp. zn. . Aj v tomto prípade žalobkyňa žalovala Slovenskú republiku - Pamiatkový úrad v Bratislave a Pravoslávnu cirkev na Slovensku. Predmetom konania bolo určenie neplatnosti darovacej zmluvy zo dňa 21.11.1995. Ako dôvod žalobkyňa uvádzala v podstate tie isté dôvody, ako v teraz preskúmavanej veci, a to, že pravoslávna cirkev sa nestala vlastníkom týchto nehnuteľností, že metropolitná rada nemala právomoc a spôsobilosť podpisovať takúto zmluvu, že darovacia zmluva je nezrozumiteľná a neurčitá. V tomto prípade rozsudkami Okresného súdu v Kežmarku č. k. -275 zo dňa 6.4.2010 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Prešove č. k. -327 zo dňa 3.11.2010 bola žaloba zamietnutá z dôvodu nedostatku naliehavého právneho záujmu na podaní takejto žaloby v zmysle . Aj v prípade, že by bolo takejto žalobe vyhovené, nebolo by možné vykonať záznam do katastra nehnuteľnosti, zaevidovať vlastnícky stav, lebo tomu bráni úprava zakotvená v Katastrálneho zákona, teda, že právo k nehnuteľnosti bolo dotknuté ďalšou právnou zmenou (prechod vlastníctva na Slovenskú republiku).

Možno teda konštatovať, že vo veci sp. zn. Okresného súdu Kežmarok boli účastníkmi konania tie isté právne subjekty. Predmetom žaloby o vydanie boli tie isté nehnuteľnosti, pričom tvrdeným dôvodom neplatnosti darovacej zmluvy zo dňa 21.11.1995 boli v podstate tie isté dôvody, ako sú uvedené v preskúmavanej veci. Rozdiel medzi oboma konaniami je len ten, že kým vo veci sp. n. bola žaloba na vydanie zdôvodnená aj zo dňa 29.5.1990, v teraz preskúmavanej veci je ako ďalší dôvod žaloby a posledný dôvod odvolania uvedený aj zákona číslo o navrátení vlastníctva k nehnuteľným veciam, cirkvám a náboženským spoločnostiam a o prechode vlastníctva k niektorým nehnuteľnostiam.

Podanie žaloby o vydanie nehnuteľnosti podľa z. č. vylučuje dôvodnosť námietky rozsúdenej veci len pre rozhodnutie o žalobe z tohoto právneho dôvodu.

Povinnosťou súdu prvého stupňa bolo vyporiadať sa s opodstatnenosťou tejto námietky vo vzťahu k ostatným dôvodom žaloby. V prípade záveru, že konaniu o týchto dôvodoch žaloby nebráni prekážka rozsúdenej veci, bol súd povinný sa vyporiadať s opodstatnenosťou žaloby o vydanie odôvodnenou neplatnosťou darovacej zmluvy podľa .

V tejto súvislosti je treba poukázať na to, že žalobca, hoci vadne, spojil do žaloby zo dňa 7.12.2006 dve samostatné veci so samostatnými, pasívne legitimovanými subjektmi, z ktorých účastníkom konania bola len Slovenská republika (vo veci vydania nehnuteľností podľa ). Pamiatkový úrad SR, ktorý mohol byť pasívne legitimovaným účastníkom len vo veci vydania nehnuteľnosti podľa z. č. účastníkom nie je, pretože žaloba voči nemu podaná nebola.

Samostatnosť týchto vecí je zrejmá aj zo skutočnosti, že kým konanie o vydanie nehnuteľnosti podľa reštitučného je oslobodené od platenia súdnych poplatkov (), konanie o žalobe na vydanie nehnuteľnosti podľa takto oslobodené nie je.

Jednoznačný vplyv na konečné rozhodnutie vo veci samej majú vady žaloby týkajúce sa vecnej legitimácie oboch žalovaných.

Ako výslovne vyplýva zo znenia , je oprávneným subjektom na podanie vlastníckej žaloby iba vlastník veci. Ochrany svojho vlastníckeho práva sa môže domáhať iba on. Toto právo nie je prevoditeľné na iné osoby, a také osoby, ktoré nie sú vlastníkom veci, nemôžu podať žalobu na ochranu vlastníctva inej osoby svojím menom. Pripustiť v občianskoprávnych vzťahoch podobný postup by znamenalo poprieť zmysle ochrany vlastníckeho práva ako vecného práva absolútnej povahy, pôsobiaceho voči všetkým ostatným subjektom univerzálne a majúceho svoj ústavný základ v článku 11 Listiny základných práv a slobôd (rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. zo dňa 16.1.2003).

Žalobkyňa nepreukázala v doterajšom priebehu konania, že by ku dňu podania žaloby na súd (7.12.2006) bola vlastníčkou nehnuteľností, ktorých vydania sa domáha podľa . To by ale musela preukázať nielen absolútnu neplatnosť darovacej zmluvy zo dňa 21.11.1955, ale aj to, že vlastnícke právo k týmto nehnuteľnostiam nenadobudla predtým žalovaná v 2. rade.

Vecná legitimácia (aktívna a pasívna) je jeden z predpokladov úspešnosti žaloby, ktorá predstavuje stav vyplývajúci z hmotného práva, v tomto prípade jednak zo zákona číslo a jednak z a znamená, že žalobca musí byť nositeľom práva a žalovaný musí byť nositeľom povinnosti, o ktorú v súdnom konaní ide.

V zmysle zákona číslo , povinnou osobou je právnická osoba, ktorá ku dňu účinnosti tohto zákona spravuje nehnuteľné veci vo vlastníctve Slovenskej republiky, obce, alebo nehnuteľnú vec drží. Takouto právnickou osobou je v preskúmavanej veci Pamiatkový ústav Bratislava, ktorý právo a povinnosť tento majetok spravovať nadobudol zmluvou o prevode správy nehnuteľného majetku podľa zákona číslo . Vychádzajúc zo znenia zákona, povinnou osobou nie je Slovenská republika. Je ňou len právnická osoba, ktorá vec vo vlastníctve Slovenskej republiky spravuje, alebo drží. Táto právnická osoba je pasívne vecne legitimovaná aj v sporoch o nárokoch oprávnenej osoby uplatnených na súde (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. ).

V preskúmavanej veci, v ktorej je uplatňovaný nárok na vydanie nehnuteľnosti podľa zákona číslo , je však od začiatku tohto konania Slovenská republika, za ktorú má len konať Pamiatkový úrad SR. Slovenská republika ako taká je právnickou osobou. Jedná sa pritom o iný subjekt práva, než akým je Pamiatkový ústav SR. Znamená to, že žalobca podal žalobu proti Slovenskej republike podľa z. č. , ktorá nemá v tejto veci vecnú pasívnu legitimáciu a preto žaloba voči tomuto subjektu mala byť bez ďalšieho zamietnutá.

Proti Slovenskej republike bola podaná žaloba na vydanie aj podľa .

Štát, v súkromnom práve vystupuje ako účastník majetkových vzťahov ( ). Ako subjekt občianskoprávneho vzťahu má rovnaké postavenie s ostatnými účastníkmi občianskoprávneho vzťahu, keďže aj pre jeho účasť na právnom vzťahu platí ustanovenie . Štát je subjektom aj podľa procesných predpisov. Je síce spôsobilý byť účastníkom konania, avšak len v spojení so štátnym orgánom, ktorého sa vec týka. Riadne označenie štátu ako žalovaného účastníka konania je náležitosťou riadneho návrhu, bez ktorého nemožno v konaní pokračovať. Štát je ako účastník konania označený riadne, ak je súčasne s ním označený príslušný štátny orgán, ktorého sa vec týka s uvedením jeho názvu a sídla.

Štát výkon svojich jednotlivých práv a povinností zveruje do pôsobnosti štátnych orgánov, prípadne právnických osôb zriadených osobitným zákonom. Tieto subjekty v rámci svojich právomocí konajú za štát aj v súdnych konaniach, ktoré sa dotýkajú výkonu zverenej činnosti. V niektorých prípadoch je konanie pred súdom v mene štátu zverené len výslovne vymedzeným, zväčša ústredným orgánom štátu.

Podľa z. č. o správe majetku štátu, Slovenská republika ako právnická osoba vlastní majetok a nakladá s ním prostredníctvom správcov majetku štátu v súlade s týmto zákonom. Správca majetku štátu vykonáva právne úkony pri správe majetku v mene štátu. Správca podľa a (štátna rozpočtová organizácia, štátna príspevková organizácia a štátny podnik), nemôže nadobúdať majetok do svojho vlastníctva. Správca koná v mene štátu pred súdmi a inými orgánmi vo

veciach, ktoré sa týkajú majetku štátu, ktorý spravuje alebo sporného majetku, ktorého správcom by mal byť podľa tohto zákona alebo osobitných predpisov.

Štát, ako spôsobilého účastníka konania, nemožno zamieňať s jeho rozpočtovými organizáciami, ktoré majú vlastnú subjektivitu a vystupujú v určitých právnych vzťahoch vo svojom mene. Takéto organizácie však môžu v iných veciach vystupovať len ako organizačná zložka štátu v mene štátu.

Štát ako právnická osoba pokiaľ je účastníkom občianskoprávnych vzťahov, má rovné postavenie s ostatnými účastníkmi.

Vychádzajúc z týchto zásad pochybil preto žalobca, keď podal žalobu podľa z. č. proti Slovenskej republike.

Potvrdenie aj tejto časti zamietavého rozsudku však znemožnili ďalej uvedené vady v označení žalobcu, ako aj pravdepodobne čiastočne opodstatnená prekážka rozsúdenej veci.

Žalobca si žalobou uplatnil vydanie nehnuteľnosti aj podľa os. 1 voči Slovenskej republike z dôvodu prevzatia veci bez právneho dôvodu.

„Prevzatím veci bez právneho dôvodu je i prevzatie na základe právneho dôvodu síce existujúceho, ale nespôsobilého vyvolať zamýšľané právne dôsledky. Prevzatie veci štátom na základe neplatného právneho úkonu (darovacej zmluvy) možno z hľadiska vzťahu reštitučnej žaloby a vlastníckej žaloby podriadiť pod pojem prevzatie veci bez právneho dôvodu“ (Nálezy Ústavného súdu ČR sp. zn. a ) (rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. ).

Žalovať o vydanie darovanej veci z neplatnej darovacej zmluvy môže však úspešne len darca. Právo úspešne žalovať štát o vydanie nehnuteľnosti podľa je podmienené tým, že o vydanie veci nebola oprávnená osoba žiadať podľa predpisov reštitučnej povahy, pričom štát v rozhodnej dobe (od 25.2.1948 do 1.1.1990) prevzal vec bez právneho dôvodu (uznesenie Najvyššieho súdu ČR z 28.2.2005 sp. zn. ). Ak vykonáva štátny podnik právo hospodárenia s majetkom štátu, ktorý je ako vlastník tohto majetku zapísaný v katastri nehnuteľnosti, je v konaní o ochranu vlastníckeho práva k tomuto majetku pasívne legitimovaný štátny podnik za predpokladu, že žalobca tvrdí existenciu neoprávnených zásahov do jeho vlastníckeho práva týmto podnikom. Rozsudok, ktorým súd voči štátnemu podniku vykonávajúcemu právo hospodárenia (teraz „správu“) k nehnuteľnej veci, ktorej vlastníkom je podľa katastra nehnuteľnosti štát, že vlastníkom tejto nehnuteľnosti je osoba odlišná (žalobca) od štátu, je spôsobilým podkladom pre zmenu zápisu vlastníckych vzťahov v katastri nehnuteľnosti v prospech vlastníctva tejto osoby (žalobca) (rozsudok Najvyššieho súdu SR z 28.2.2002 sp. zn. ).

Toto rozhodnutie sa vzťahuje len na tzv. negatórnu vlastnícku žalobu (žaloba na stanovenie povinnosti zdržať sa zásahov do vlastníckeho práva).

Pasívny legitimovaný v konaní o vindikačnej (reivindikačnej) žalobe o vydanie veci vo vlastníctve štátu je štát, zastúpený právnickou osobou vykonávajúcou právo správy.

Z , na ktorý nadväzuje z. č. vyplýva, že tieto zákony sa vzťahujú na zmiernenie následkov niektorých majetkových krívd spôsobených cirkvám a náboženským spoločnostiam odňatím vlastníckeho práva k nehnuteľným veciam na základe rozhodnutí štátnych orgánov, správnych aktov, ale aj občianskoprávnych aktov, vydaných v rozhodnom období v rozpore so zásadami demokratickej spoločnosti rešpektujúcej právo vyjadrené najmä Chartou Organizácie spojených národov, Listinou základných práv a slobôd a príslušnými medzinárodnými paktmi o občianskych, politických, hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach.

Oprávnené osoby sú podľa , , , z. č. subjekty uvedené v , ktorých vec prešla v rozhodnom období do vlastníctva štátu, alebo obce. V dôsledku toho, že v preskúmavanej veci sporné nehnuteľnosti prešli z vlastníctva žalobcu do vlastníctva pravoslávnej cirkvi, nie je žalobca oprávnenou osobou podľa tohoto reštitučného zákona.

Je však nesporné, že všetky reštitučné zákony sú voči všeobecnej občianskoprávnej úprave predpismi špeciálnymi, ktoré nerušia platnosť (a záväznosť) ako lex generalis, ale jeho primárnu aplikáciu vylučujú, ak je zistené, že ustanovenia reštitučných zákonov na daný prípad dopadajú.

Jedným z reštitučných titulov je aj prevzatie veci štátom bez právneho dôvodu (, z. č. ). Špecifikom tohoto reštitučného dôvodu ako vo všeobecnosti všetkých reštitučných zákonov, s výnimkou napr. z. č. v spojení so je, že vychádza zo zásady platnosti a účinnosti vykonaných právnych opatrení minulého režimu.

Žalobca podanou žalobou si uplatnil jednak reštitučný nárok na vydanie v zmysle z. č. , a jednak vydanie podľa . Predmetom tohoto konania nie je žaloba o určenie neplatnosti darovacej zmluvy zo dňa 29.11.1995. Otázka platnosti tejto zmluvy doposiaľ nebola právoplatne rozhodnutá súdom určovacím rozsudkom (pre nedostatok naliehavého právneho záujmu).

Reštitučné v spojení so neupravili do budúcnosti právny režim všetkých právnych vzťahov urobených v rozhodnom období, pričom tieto reštitučné zákony riešia len právny režim niektorých vzťahov. Preto bolo nevyhnutné, aby sa súd vyporiadal s tým, či predchádzajúcimi rozhodnutiami nebolo riešené nadobudnutie vlastníckeho práva štátom od pravoslávnej cirkvi, na ktorú prešlo vlastnícke právo gréckokatolíckej cirkvi. Pokiaľ táto otázka nebola ani predbežne vyriešená v inom rozhodnutí, nebolo by vylúčené preskúmavať platnosť tejto darovacej zmluvy v súlade s teraz platného podľa právnych predpisov platných v čase vzniku tejto dohody.

vychádzal zo zásady, že zmluvou možno nadobudnúť vlastnícke právo len od vlastníka. Pokiaľ zmluvou previedol na iného vec ten, kto ju nevlastnil, bol takýto úkon podľa v spojení s z. č. neplatný pre rozpor so zákonom. Ak boli splnené stanovené predpoklady neplatnosti právneho úkonu, bol tento právny úkon neplatný absolútne, pričom absolútna neplatnosť pôsobí priamo zo zákona, a to od začiatku bez ohľadu na to, či došlo k vydaniu určujúceho súdneho rozhodnutia, že právny úkon je neplatný. Otázka absolútnej neplatnosti právneho úkonu môže byť riešená ako predbežná alebo ako vec sama na základe žaloby o určenie, a to aj vtedy, keď by bolo možné žalovať o plnenie (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 20.8.1999 sp. zn. ).,

Ešte významnejšou vadou konania je podanie žaloby voči žalovanému v 2. rade bez toho, aby žalobca uviedol, čoho sa voči žalovanému v 2. rade touto žalobou domáha. Ani pri podaní návrhu na pripustenie pristúpenia žalovaného v 2. rade do konania v podaní zo dňa 17.2.2011, ani v neskoršom priebehu konania, žalobca neuviedol, čoho sa vlastne voči žalovanému v 2. rade domáha, aká povinnosť by mu mala byť súdom uložená. Táto vada žaloby nebola odstránená ani pri podaní odvolania. Túto vadu žaloby by sa mal súd pokúsiť odstrániť postupom podľa , čo sa nestalo. Za takéhoto stavu nebolo možné vo vzťahu k žalovanému v 2. rade rozhodnúť vo veci samej.

V priebehu prvostupňového konania vyvstala ďalšia vada konania spočívajúca v určení, kto je vlastne žalobcom v tomto spore. Podľa podanej žaloby bola žalobcom Gréckokatolícka cirkev, Gréckokatolícke biskupstvo v Prešove.

V zozname cirkví a náboženských spoločností, ktoré na základe zákona alebo na základe súhlasu štátu pôsobia na území Slovenskej republiky (viď prílohu zákona číslo ), je pod bodom 8 uvedená Gréckokatolícka cirkev v Slovenskej republike. Cirkvi a náboženské spoločnosti podľa tohto zákona sú právnické osoby ( prvá veta zákona číslo ). Gréckokatolícka cirkev v Slovenskej republike sa podľa zákona číslo v spojení s bodom 8 prílohy zákona, považuje za cirkev registrovanú podľa tohto zákona. Je teda právnickou osobou a teda má aj spôsobilosť byť účastníkom konania. Podľa Základného dokumentu gréckokatolíckej cirkvi, sú cirkev a jej niektoré zložky právnickými osobami (porovnaj článok I. ods. 2 prvá veta). V článku X. sa vymedzujú útvary s právnou subjektivitou, rozsah a oprávnenie konať v mene útvaru.

Z odseku 3 tohto článku je treba vyvodiť, že za ktorýkoľvek z uvedených útvarov s právnou subjektivitou

- so zreteľom na dané hierarchické postavenie - môže konať gréckokatolícke arcibiskupstvo v Prešove, ktoré je ústredím cirkvi.

Vychádzajúc z týchto ustanovení bola v čase podania žaloby žalobcom Gréckokatolícka cirkev na Slovensku, za ktorú konalo Gréckokatolícke biskupstvo v Prešove. V priebehu konania, po prvýkrát v podaní zo dňa 17.2.2011, žalobca sa označil pod názvom: Gréckokatolícke arcibiskupstvo v Prešove. Urobil tak bez akéhokoľvek bližšieho zdôvodnenia. Je možné sa len domnievať, že sa tak stalo v súvislosti s tým, že dňa 30.1.2008 bola prešovská eparcia povýšená na sídlo metropolie a stala sa Gréckokatolíckym arcibiskupstvom v Prešove ( ). Doposiaľ nebol súdu doručený žiaden procesný návrh na zámenu doterajšieho žalobcu Gréckokatolíckej cirkvi na Slovensku za žalobcu nového: Gréckokatolícke arcibiskupstvo v Prešove. V dôsledku toho pochybil prvostupňový súd, keď bez pokusu o odstránenie vady podľa v záhlaví svojho rozsudku označil za žalobcu Gréckokatolícke arcibiskupstvo v Prešove.

Všetky skôr uvedené vady konania vylučujú, aby vo veci mohol rozhodnúť odvolací súd s konečnou platnosťou. Preto v súlade s , , bol napadnutý rozsudok zrušený a vec sa vracia súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

V novom rozhodnutí, ktorým sa bude konanie vo veci končiť, rozhodne prvostupňový súd aj o náhrade trov tohoto odvolacieho konania.

Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3 : 0 ( zákona číslo o súdoch).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.