Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

11S/26/2012

Potvrdené rozhodnutím 2Sžf/118/2013
„Identifikačné číslo spisu: 4012200537 Dátum vydania rozhodnutia: 02.07.2014 Meno a priezvisko: JUDr. Jozef Milučký Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NSSR:2014:4012200537.2 ROZSUDOK Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jozefa Milučkého a členov senátu JUDr. Eleny Kováčovej a JUDr. Aleny Poláčkovej, PhD., v právnej veci žalobcu: Martin Burkuš, M. R. Štefánika 115, Úľany nad Žitavou, zastúpeného advokátkou JUDr. Evou Borovskou, Štefánikova 7, Bratislava, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, Lazovná 63, Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 1020504/1/612650/2012 zo dňa 2. apríla 2012, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Nitre č. k. 11S/26/2012-140 zo dňa 2. júla 2013, takto rozhodol: Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok Krajského súdu v Nitre č.k. 11S/26/2012-140 zo dňa 2. júla 2013 p o t v r d z u j e . Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a ."

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Marty Molnárovej a členiek senátu JUDr. Violy Takáčovej, PhD. a JUDr. Dany Kálnayovej, v právnej veci žalobcu: J. U., s miestom podnikania M. R. T. XXX, C. nad M., zastúpený advokátkou JUDr. Evou Borovskou, so sídlom Bratislava, Štefánikova 7, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo SR, Lazovná 63, Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného zo dňa 2. apríla 2012 č. 1020504/1/612650/2012, takto

rozhodol:

Súd žalobu z a m i e t a .

Žalobcovi náhradu trov konania nepriznáva.

odôvodnenie:

Žalobca podanou žalobou zo dňa 11. 06. 2012 žiadal, aby súd preskúmal a zrušil rozhodnutie žalovaného, ako i rozhodnutie správcu dane - Daňového úradu Šurany č. /Dan zo dňa 25.10.2011, ktorým rozhodnutím mu bol vyrubený rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie I. štvrťrok 2009 v sume 21.226,39 eur podľa ustanovenia o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov. Namietal, že konaním žalovaného i Daňového úradu Šurany došlo k pochybeniu a k nesprávnemu rozhodnutiu, nakoľko rozhodnutie žalovaného vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a z nedostatočne zisteného skutkového stavu, je nepreskúmateľné, nezrozumiteľné a nedostatočne odôvodnené. Uviedol, že Daňový úrad Šurany dodatočným platobným výmerom vyrubil rozdiel dane z pridanej hodnoty, pričom kontrolovaným daňovým obdobím bol I. štvrťrok 2009 a žalovaný pochybil, keď sa stotožnil so správcom dane a v odôvodnení rozhodnutia uviedol, že správca dane nadobudnutý tovar z iného členského štátu zdanil podľa v nadväznosti a zároveň v tej istej výške zohľadnil odpočítanie dane, na ktorú by mal daňový subjekt nárok v zmysle z dôvodu, že z protokolu ani z dodatočného platobného výmeru nie je možné zistiť údaj, ktorým by sa dala overiť správnosť tohto tvrdenia. Nie je vykonaný výpočet údajnej dane, ktorú mal pri nadobudnutí tovaru v tuzemsku z iného členského štátu žalobca odviesť, ale je uvedený len zoznam faktúr a zrejme súčet súm, ktoré sú na faktúrach. Na základe takéhoto postupu žalovaného, ako aj správcu dane nemožno overiť správnosť výšky dane, ktorú správca pri nákupe z iného členského štátu údajne dodanil a následne údajne zohľadnil a odpočítal, čím sa tieto neoveriteľné položky navzájom mali vynulovať. Overiteľný je iba údaj, na základe ktorého žalovaný i správca z nadobudnutého tovaru z iného členského štátu pri jeho ďalšom predaji dodanil časť, ktorá podľa jeho názoru mala byť zdanená, keď presne uviedol čísla faktúr, dátum vystavenia faktúry, typ auta a pod. z dôvodu, že podľa názoru žalovaného žalobca nezdaňoval cenu celého tovaru z dôvodu, že zvolil postup podľa . I tu namietal postup žalovaného, nakoľko ten mal z fakturovanej sumy najprv odpočítať daň z pridanej hodnoty a túto znížiť o sumu, ktorú žalobca zdanil. Žalovaný však len nezdanenú časť zdaňoval. Konštatoval, že žalovaný pochybil, keď

bez akýchkoľvek podkladov, ktoré by boli súčasťou rozhodnutia alebo dodatočného platobného výmeru, tvrdil, že žalobca mal postupovať podľa v nadväznosti na Svoje rozhodnutie založil na údajoch, ktoré si žalobca ani nikto iný nemôže overiť, a to na akomsi šetrení vykonanom rakúskou daňovou správou pri predmetných dodávkach a na základe „informácií zo systému VIES“ (systém nie je prístupný daňovým subjektom a správca ani žalovaný neuvádza konkrétne informácie) a podľa ktorej táto inštitúcia vykonala šetrenie, z ktorého údajne vyplynulo, že tovar navrhovateľovi nebol dodaný osobou uvedenou v . Zdôraznil, že žiaden konkrétny podklad mu nebol oznámený ani dodaný a žalovaný ani neskúmal, či mu nevzniklo z iného dôvodu právo na použitie osobitnej sadzby dane podľa iného odseku cit. , ktoré tak isto pripúšťajú možnosť použitia osobitnej sadzby dane. Tak ako žalovaný konal na základe informácií dodaných a získaných zo systému VIES, resp. z informácií, ktoré rakúska strana získala údajne z údajov, ktoré viedol predávajúci vo svojom daňovom priznaní alebo súhrnnom výkaze, tak i žalobca vychádzal z údajov, ktoré mu uviedol dodávateľ, pričom žalobca nemal možnosť nahliadnuť do evidencie dodávateľa. Poukázal na to, že žalovaný cituje množstvo článkov smerníc týkajúcich sa dovozu tovaru zo zahraničia a napriek tomu, že jednotlivé povinnosti vyplývajúce z tam uvedených článkov boli splnené, žalovaný neuviedol, čo žalobca porušil, resp. z akého dôvodu vlastne citované ustanovenie uviedol. Citovanými ustanoveniami smernice Rady je sledovaný zámer sprehľadniť systém zdaňovania a povinnosti jednotlivých daňových subjektov. Mal za to, že pokiaľ na faktúre zo strany dodávateľa nebol uvedený údaj o tom, že daňovú povinnosť má on ako odberateľ z dôvodu prenesenia daňovej povinnosti, zamedzenia dvojitého zdanenia, ale práve naopak, na faktúre bolo uvedené oslobodenie od dane, nemôže ísť na vrub odberateľa, t. j. žalobcu to, že bol uvedený do omylu, keď dodávateľ neuviedol presný a úplný údaj, ktorý mu ukladá uviesť príslušná smernica, poťažme vnútroštátny predpis. Zdôraznil, že žalovaný pochybil aj tým, keď citoval čl. 333 ods. 1, podľa ktorého členské štáty môžu uplatniť osobitnú úpravu zdaňovania ziskovej prirážky, ktorú uplatní organizátor predaja verejnou dražbou v súvislosti s dodaním použitého tovaru. Predmetné ustanovenie smernice Rady 2006/112/ ES bolo zakomponované do zákona o DPH, konkrétne do ustanovenia a žalobca časť tovarov nadobudol z iného členského štátu aj formou verejnej dražby, pričom táto skutočnosť sa v rozhodnutí neuvádza a takto nadobudnutý tovar bol zdanený odporcom v celom rozsahu a tento postup je v rozpore s ust. , lebo v takýchto prípadoch mal žalobca právo použiť osobitnú sadzbu dane podľa . V súvislosti s nesprávnym právnym posúdením veci uviedol, že žalovaný zdanil aj tovar, ktorý žalobca nadobudol v tuzemsku od iného subjektu, a to spoločnosti BONUSS s.r.o., pričom faktúry tejto spoločnosti obsahovali všetky požadované údaje, na základe ktorých žalobca bol oprávnený použiť osobitnú sadzbu dane (ak dodávka tovaru fakturovaná tuzemským dodávateľom obsahuje všetky potrebné náležitosti, na základe ktorých je žalobca oprávnený použiť osobitnú sadzbu dane). Konštatoval, že neporušil žiadnu povinnosť, postupoval v súlade so zákonom a nič na tom nemení ani fakt, že konateľom tejto spoločnosti (tretieho subjektu) bol on ako žalobca. Žalovaný nesprávne posúdil vec, keď žalobcu sankcionoval i v prípadoch vystavených faktúr od tuzemského dodávateľa, ktoré obsahujú všetky zákonom stanovené náležitosti, na základe ktorých je žalobca oprávnený použiť osobitnú sadzbu dane. Ďalej uviedol, že na kontrolovaných faktúrach č. 2009013 a č. 2009818, na ktorých dodávateľ uviedol, že bol uplatnený osobitný režim zdaňovania podľa boli splnené všetky podmienky pre aplikáciu citovaného ustanovenia pri ďalšom predaji. Skutočnosť, že u dodávateľa tovaru bola vykonaná daňová kontrola, ktorá zistila nesprávnosti, nemôže ísť na vrub žalobcu, nakoľko on žiadne ustanovenie neporušil už i preto, že priamo ukladá povinnosť uplatňovať osobitnú úpravu, ak tovary boli dodané iných obchodníkom, ktorý uplatňuje daň podľa osobitnej úpravy. Vychádzajúc z ust. , by práve naopak žalobca porušil povinnosti uložené mu zákonom, pokiaľ by z takto vystavenej faktúry dodávateľom (spoločnosťou BONUSS s. r. o.) neuplatnil daň podľa osobitnej úpravy. Mal za to, že rozhodnutím žalovaného, ktorý potvrdil rozhodnutie správcu dane, boli porušené jeho práva, pričom obe rozhodnutia sú nepreskúmateľné i pre neúplnosť spisov správneho orgánu. Nesprávnosť postupu žalovaného videl žalobca i v tom, že žalovaný potvrdil rozhodnutie správcu dane aj v časti, v ktorej bol vyrubený dodatočný výmer žalobcovi, ktorý bol v rozhodnutí uvedený ako J. U., DIČ 1035165230, IČO 40058549, M. R. T. XXX, XXX XX C. nad M., avšak takto označený daňový subjekt nemá spôsobilosť byť účastníkom konania podľa , pretože živnostenské oprávnenie žalobcu zaniklo dňa 31. 12. 2010, čo je potvrdené Obvodným úradom Nové Zámky a týmto dňom zaniklo žalobcovi i osvedčenie o registrácii pre DPH. Pokiaľ teda správca dane vyhotovoval dodatočný platobný výmer, mal ho vyhotovovať na fyzickú osobu J. U. a nie na živnostníka, pričom vôbec nie je rozhodujúce to, že J. U. získal nové živnostenské oprávnenie od 10. 10. 2011, pretože ide o novú podnikateľskú činnosť, kde správca dane a ani žalovaný kontrolu DPH nevykonávali, ani vykonávať nemohli z dôvodu,

že žalobca pri tejto novej živnosti nie je platcom DPH. V závere žaloby požiadal i o odklad vykonateľnosti žalobou napadnutého rozhodnutia žalovaného.

Písomnými podaniami zo dňa 31. 01. 2013 a dňa 13. 02. 2013 žalobca doplnil podanú žalobu, tak, že uviedol, že z odôvodnenia žalobou napadnutého rozhodnutia žalovaného mu nebolo zrejmé, aké údaje z informačného daňového systému VIES viedli žalovaného k tomu, že sa nejednalo o osobitnú úpravu podľa . Namietal, že nikdy nebol o údajoch zo systému VIES ani o výsledkoch z medzinárodného šetrenia oboznámený a do dnešného dňa ani nevie, čo systém VIES je a z akých konkrétnych údajov získaných z predmetného systému žalovaný vychádzal a naviac tento systém ani nie je prístupný žalobcovi a ani súdu, preto nemožno overiť správnosť tvrdení správcu dane a ani existenciu podkladov na rozhodnutie a rozhodnutie žalovaného sa tak stáva nepreskúmateľné. Konštatoval, že pri zdaňovaní vychádzal z údajov na faktúrach a uistenia dodávateľa, že sa jedná o osobitný režim zdaňovania a pri zdaňovaní postupoval rovnako ako pri ďalších cca 70 daňových subjektoch, ktoré dovážali ojazdené motorové vozidlá z iného členského štátu EÚ a nemohol vychádzať z iných informácií ako tých, ktoré mal k dispozícii. Ďalej namietal, že Daňový úrad Šurany, ktorý vykonával daňovú kontrolu v roku 2007 a následne i v roku 2012 dospel na základe v zásade totožných faktúr, pri zachovaní totožného právneho stavu k tak rozdielnym záverom, a to že v roku 2007 k porušeniu práva daňových subjektov nedošlo a zdaňovanie podľa osobitného režimu podľa bolo správne a v roku 2012 už došlo k zdaneniu nesprávnym spôsobom a žalobca mal postupovať podľa Mal za to, že rozhodnutie žalovaného je na str. 7 zmätočné z dôvodu, že žalovaný uviedol, že nakoľko sa jednalo o intrakomunitárnu dodávku, daňový subjekt mal pri nadobudnutí tovaru v tuzemsku postupovať v zmysle v nadväznosti na , a Domnieval sa, že splnil všetky podmienky na uplatnenie osobitnej sadzby dane v zmysle ust. Nezrozumiteľná bola podľa žalobcu i konštatácia žalovaného v časti o tom, že dôkazom toho, že tovar nebol do tuzemska dodaný ako použitý tovar je skutočnosť, že na predmetných dodávateľských faktúrach nie je odkaz na právnu úpravu vzťahujúcu sa na osobitnú úpravu dane týkajúcu sa použitého tovaru, t. j. čl. 226 ods. 14 smernice. Rovnako nejasná a nezrozumiteľná bola podľa žalobcu i konštatácia žalovaného ohľadom toho, že dôkazom skutočnosti, že tovar bol oslobodený od dane v inom členskom štáte a podliehal zdaneniu v tuzemsku podľa je odkaz uvedený na faktúrach od zahraničných dodávateľov - dodávka oslobodená od dane podľa čl. 6 (1) zákona o dani z predaja...., ktorý svedčí o tom, že sa jedná o dodávku oslobodenú od dane. Zdôraznil, že ak mal žalovaný pochybnosti pri výklade a aplikácii právnych noriem, mal postupovať v súlade so zmyslom a účelom , t. j. aplikovať ust. týkajúce sa osobitnej sadzby dane, ktoré boli určené pre „použité tovary“ a sledovať aký cieľ mal zákonodarca pri ich zdaňovaní. Poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. , nález Ústavného súdu SR sp. zn. i rozhodnutia Súdneho dvora EÚ vo veciach C-587/2010 a C-324/11.

Žalovaný podal v predmetnej veci písomné vyjadrenie zo dňa 27. 08. 2012, v ktorom žiadal, aby súd žalobu ako nedôvodne podanú zamietol. Uviedol, že trvá na výroku žalobou napadnutého rozhodnutia o odvolaní, pričom poukázal na odôvodnenie tohto rozhodnutia ako aj listinné dôkazy, ktoré sú súčasťou predloženého administratívneho spisu. Po preštudovaní žaloby dospel k záveru, že žalobca v nej uvádza skutočnosti, ktoré uviedol aj v odvolaní proti rozhodnutiu správcu dane, s ktorými sa plne vysporiadal v žalobou napadnutom rozhodnutí. K procesnému postupu správcu dane ako aj ku skutočnostiam uvedených v žalobe uviedol, že Daňový úrad Šurany (správca dane) vykonal u žalobcu daňovú kontrolu na dani z príjmov fyzických osôb za zdaňovacie obdobie roka 2009 a na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie 1. - 4. štvrťrok 2009. Daňová kontrola na dani z pridanej hodnoty začala dňa 25. 10. 2010 a o výsledku daňovej kontroly vypracoval správca dane dňa 21. 09. 2011 protokol, ktorý bol so žalobcom prerokovaný dňa 21. 10. 2011. Listom zo dňa 17. 03. 2011 požiadal správca dane nadriadený orgán o predĺženie lehoty na výkon daňovej kontroly a Daňové riaditeľstvo SR mu predĺžilo túto lehotu do 22. 10. 2011, pričom o tejto skutočnosti bol žalobca upovedomený listom zo dňa 27. 05. 2011. Z uvedeného teda vyplýva, že správca dane dodržal zákonom stanovenú lehotu na výkon daňovej kontroly (daňová kontrola bola začatá dňa 25. 10. 2010 a ukončená bola dňa 21. 10. 2011). Uviedol, že správca dane vo vyrubovacom konaní vydal dňa 25. 10. 2011 dodatočný platobný výmer č. 633/230/15282/11/ Dan, ktorým žalobcovi vyrubil rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie I. štvrťrok 2009 v sume 21 226,39 eur z dôvodu porušenia v nadväznosti na , keď pri predaji ojazdených motorových vozidiel nesprávne určil základ dane a odviedol daň z pridanej hodnoty v nižšej sume ako bol povinný odviesť. Platiteľ porušil i ustanovenie v nadväznosti na

a , keď nepriznal a nezaplatil daň z tovarov nadobudnutých v tuzemsku z iného členského štátu. Proti tomuto rozhodnutiu podal žalobca odvolanie. Správca dane v predmetnom rozhodnutí uviedol, že žalobca v roku 2008 a 2009 nakupoval ojazdené motorové vozidlá od rakúskej spoločnosti BCA Autoaktionen GmbH, Liesinger Flurgasse 12, A-1239, Wien, Rakúsko a AUTOROLA GmbH, Ignaz Köck 10, Wien, Rakúsko, ktoré následne predával v tuzemsku. Pri nadobudnutí tovaru žalobca uplatnil osobitnú úpravu dane uvedenú v ust. , podľa ktorej v zmysle ust. základom dane pri predaji tovaru je kladný rozdiel medzi predajnou a kúpnou cenou znížený o daň. Správca dane na základe faktúr vystavených rakúskymi spoločnosťami a z údajov z informačného daňového systému VIES zistil, že sa nejednalo o osobitnú úpravu dane podľa , ale išlo o nadobudnutie tovaru v tuzemsku z iného členského štátu podľa V danom prípade mal žalobca postupovať v zmysle , tzn. tovar nadobudnutý v tuzemsku z iného členského štátu mal zdaniť v tuzemsku (tzv. samozdanenie) a následne si mohol v tom istom zdaňovacom období odpočítať daň za tých istých podmienok, ako pri prijatí plnenia z tuzemska. Konštatoval, že na základe uvedených skutočností správca dane tovar nadobudnutý z iného členského štátu zdanil podľa v nadväznosti na a zároveň v tej istej výške zohľadnil odpočítanie dane, na ktoré by mal žalobca nárok v zmysle Z takto nadobudnutého tovaru z iného členského štátu bol žalobca povinný pri jeho ďalšom predaji určiť základ dane z celkovej ceny predaného auta a nie iba z rozdielu medzi predajnou a kúpnou cenou auta, preto správca dane vyčíslil daň z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie I. štvrťrok 2009 vo výške 19.268,75 eur. Správca dane zistil, že v kontrolovanom zdaňovacom období žalobca nakúpil ojazdené motorové vozidlá aj od spoločnosti BONUSS spol. s r. o., pri ktorých bola tiež uplatnená osobitná úprava dane podľa a základ dane bol určený ako kladný rozdiel medzi predajnou a kúpnou cenou, avšak správca dane zistil, že u dodávateľa, spoločnosti BONUSS spol. s.r.o. sa nejednalo o osobitnú úpravu dane podľa zákona o dani z pridanej hodnoty. Zdôraznil, že na základe týchto zistení bol žalobca povinný pri ďalšom predaji ojazdených motorových vozidiel v tuzemsku povinný určiť základ dane z celkovej ceny predaného auta a nie iba z rozdielu medzi predajnou a kúpnou cenou, preto správca dane vyčíslil daň z predajnej ceny auta za zdaňovacie obdobie I. štvrťrok vo výške 1.957,64 eur. Tým, že žalobca nezaplatil daň z predaja ojazdených motorových vozidiel v celkovej výške 21.226,39 eur, porušil ustanovenie v nadväznosti na K námietke žalobcu vo veci právnej relevancie skutočností zistených na základe šetrenia vykonaného rakúskou daňovou správou ako aj informácií získaných zo systému VIES, z ktorých vyplynulo, že tovar nebol žalobcovi dodaný osobou uvedenou v uviedol, že z listu Daňového riaditeľstva SR zo dňa 29. 10. 2010 vo veci multilaterálnej kontroly MLC 188 vyplýva, že slovenská daňová správa sa na základe rakúskej daňovej správy zapojila do multilaterálnej kontroly (MLC 188). Predmetom tejto kontroly bolo preverenie, či vybrané slovenské daňové subjekty reálne nadobudli intrakomunitárne dodávky ojazdených motorových vozidiel v rokoch 2007, 2008, 2009 od rakúskej spoločnosti BCA Autoaktionen GmbH, pričom v zozname bol aj kontrolovaný daňový subjekt J. U. a tiež jeho dodávateľ spoločnosť BONUSS spol. s r. o., ktorej konateľom v kontrolovanom zdaňovacom období bol J. U.. Daňové riaditeľstvo SR z údajov získaných z Rakúska a údajov získaných z databázy Policajného zboru SR vytvorilo novú elektronickú databázu, ktorú mal správca dane k dispozícii. Z predloženého spisu žalovaný zistil, že správca dane vykonal u žalobcu miestne zisťovanie, z ktorého vyplýva, že žalobca potvrdil nákup a prevzatie vozidiel uvedených na faktúrach vystavených rakúskym dodávateľom BCA Autoaktionen GmbH, ďalej, že žalobca nakúpené vozidlá predal buď v tom istom roku, kedy ich kúpil, príp. v nasledujúcom roku a tiež, že žalobca neúčtoval dôsledne o všetkých nakúpených a predaných vozidlách. Výsledkom daňovej kontroly v spoločnosti BONUSS spol. s r. o. bol protokol č. /Vlk zo dňa 12. 07. 2011 a dodatočný platobný výmer č. /Jan zo dňa 10.10.2011. Aj v tomto správca dane preukázateľne zistil, že dodávateľská spoločnosť BONUSS spol. s r. o. nepostupovala v súlade so , keď uplatnila osobitnú úpravu dane () pri tovaroch, ktoré nadobudla od rakúskej spoločnosti BCA Autoaktionen GmbH, v dôsledku čoho nesprávne určila základ dane () a daň ( v nadväznosti na a ). Voči tomuto dodatočnému platobnému výmeru sa spoločnosť BONUSS spol. s r. o. neodvolala. Odvolací orgán za účelom dostatočného zistenia skutkového stavu skutočnosti uvedené v predmetnom rozhodnutí došetril a preveril, pričom zistil, že závery správcu dane v danej veci sú správne. K námietke žalobcu vo veci cit. čl. 333 ods. 1 Smernice Rady 2006/112/ES v napadnutom rozhodnutí, podľa ktorého môžu členské štáty uplatniť osobitnú úpravu zdaňovania ziskovej prirážky, ktorú uplatní organizátor predaja verejnou dražbou v súvislosti s dodaním použitého tovaru, pričom táto skutočnosť sa v rozhodnutí neuvádza a takto nadobudnutý tovar bol zdanený žalovaným v celom rozsahu uviedol,

že uvedenie odkazu na čl. 333 ods. 1 Smernice Rady nemá zásadný vplyv na posudzovanú vec. V súvislosti s námietkou žalobcu, že žalovaný potvrdil rozhodnutie správcu dane i v časti, v ktorej bol žalobca označený ako J. U., DIČ: 1035165230, IČO: 40058549, M. R. T. XXX, XXX XX C. nad M. i napriek zániku jeho živnostenského oprávnenia dňa 31. 12. 2010 konštatoval, že v čase začatia kontroly dane z pridanej hodnoty za sledované zdaňovacie obdobie bol žalobca živnostníkom a súčasne registrovaným platiteľom dane z pridanej hodnoty. V závere žalovaný zdôraznil, že spolu so správcom dane vykonali v predmetnej veci rozsiahle dokazovanie a získané dôkazy náležite vyhodnotili. Mal za to, že na základe vykonaného dokazovania bol dostatočne zistený skutkový stav veci, predmetná vec bola správne právne posúdená a rozhodnutím finančných orgánov nebol žalobca ukrátený na svojich právach.

Žalovaný dňa 09. 04. 2013 doplnil písomné vyjadrenie k podanej žalobe. Uviedol, že žalobca v podanej žalobe v podstate namieta voči trom skutočnostiam, a to preklasifikovanie nákupu a predaja automobilov z osobitného režimu ( ) do bežného režimu zdanenia podľa Druhou je odvolávanie sa žalobcu na zistenia zo systému VIES a z medzinárodného šetrenia, do ktorého žalobca nemá prístup a treťou skutočnosťou je rozdielne posúdenie tej istej problematiky (kúpa ojazdených motorových vozidiel od rakúskeho dodávateľa a rovnaký spôsob zdanenia) pri daňovej kontrole vykonanej za zdaňovacie obdobia 1. - 4. Q/2007 (kontrola vykonaná v období od 09. 10. 2008 do 06. 02. 2009), kedy správca dane nekonštatoval v danej veci porušenie a pri kontrolách vykonaných o dva roky neskôr za zdaňovacie obdobia 1. - 4. Q/2008 (kontrola vykonaná od 25. 10. 2010 do 21. 10. 2011) a 1. - 4. Q/2009 (kontrola vykonaná od 25. 11. 2010 do 18. 10. 2011), kedy správca dane konštatoval nesprávny postup zdanenia a daň dovyrubil. Konštatoval, že daňový informačný systém VIES je systém, ktorý umožňuje jednotlivým správcom dane v rámci európskeho spoločenstva monitorovať a kontrolovať pohyb tovaru medzi jednotlivými členskými štátmi EÚ. Je pravdou, že je interným počítačovým informačným systémom, ku ktorému majú prístup len zamestnanci správcov dane v rámci EÚ, ktorí takýmto spôsobom „krížovo“ kontrolujú pravdivosť údajov uvádzaných platiteľmi dane v jednotlivých členských štátoch EÚ v daňových priznaniach a súhrnných výkazoch, a tak predchádzajú daňovým únikom, avšak skutočnosť, že žalobca nemá prístup do tohto systému, nemá žiaden vplyv na to, ako má žalobca postupovať, pričom tento postup vyplýva zo a z faktúr (a nie z toho, ako ho ústne informoval rakúsky dodávateľ). K tvrdeniu žalobcu, že z údajov na faktúrach a uistenia dodávateľa, že sa jedná o osobitný režim zdaňovania a nemohol vychádzať z iných informácií ako tých, ktoré mal k dispozícii žalovaný uviedol, že toto tvrdenie žalobcu je rozporuplné a vyplýva z neho, že žalobca (a zrejme i rakúsky dodávateľ) nemal v čase vykonávania zdaniteľných obchodov postačujúce vedomosti o mechanizme zdaňovania v prípade ojazdených motorových vozidiel odvážaných do tuzemska z iného členského štátu. Žalobca uviedol, že vychádzal z údajov na faktúrach, avšak keby tak urobil a zabezpečil si preklad textu na faktúre od rakúskeho dodávateľa zistil by, že sa jedná o dodávku oslobodenú od dane v Rakúsku, ktorú musí nadobúdateľ zdaniť v tuzemsku podľa platného v SR. Zdôraznil, že ak žalobca nadobudol tovar podľa , čo nepochybne vyplynulo už zo samotných žalobcom predložených faktúr (ale i zo systému VIES a medzinárodného šetrenia), vznikla mu povinnosť platiť daň v zmysle , podľa ktorého pri nadobudnutí tovaru v tuzemsku z iného členského štátu je povinná platiť daň osoba, ktorá nadobudne tovar podľa a . Správca dane, keďže preukázal, že sa jednalo o nadobudnutie tovaru v tuzemsku z iného členského štátu v zmysle , nemal dôvod skúmať u žalobcu dodržiavanie podmienok stanovených v Konštatoval, že skutočnosť, či mali zamestnanci správcu dane vykonávajúci daňovú kontrolu za zdaňovacie obdobia rokov 2008 a 2009 vedomosti o výsledkoch kontroly za zdaňovacie obdobia roku 2007 zo spisu nevyplýva, avšak ak by aj tieto vedomosti mali, museli postupovať a posúdiť vec správne, čo aj urobili. Žalovaný vylúčil, že by bol tovar do tuzemska dodaný ako „použitý tovar“, nakoľko na predmetných dodávateľských faktúrach nebol odkaz na právnu úpravu vzťahujúcu sa na osobitnú úpravu dane týkajúcu sa použitého tovaru, t. j. na článok 226 ods. 14 smernice. Mal za to, že žalobca sa snaží preukázať, že došlo k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci, čo je priam absurdné vzhľadom na relevantnosť získaných dôkazov. V súvislosti s judikatúrou Najvyššieho súdu SR, Ústavného súdu SR i Súdneho dvora EÚ, na ktorú žalobca poukázal v doplnení žaloby konštatoval, že táto nie je aplikovateľná na danú vec. Bol toho názoru, že rozhodnutie, ktoré je predmetom žaloby, ako aj kontroly, ktoré boli vykonané v rámci MLC 188 (t. j. kontroly týkajúce sa zdaňovacích období rokov 2008 a 2009) bolo vydané v súlade so zákonom o správe daní a na základe objektívne zistených skutočností týkajúcich sa preverenia správnosti zdaňovania dane z pridanej hodnoty pri tovare, ktorý žalobca nadobudol z iného členského štátu. V závere poukázal na to,

že ďalšou veľmi podstatnou skutočnosťou a dôkazom toho, že žalobca a ním uvádzaných ďalších cca 70 daňových subjektov, kupujúcich tovar od toho istého rakúskeho dodávateľa, nepostupoval správne a v súlade so je fakt, že bol novelizovaný , pričom zámerom tejto novely bolo prijať zásadné legislatívne opatrenia týkajúce sa eliminácie daňových podvodov a únikov na dani z pridanej hodnoty.

Krajský súd ako súd vecne a miestne príslušný (, ), preskúmal žalobou napadnuté rozhodnutie žalovaného, ako aj konanie, ktoré predchádzalo jeho vydaniu v rozsahu dôvodov žaloby ( ), na pojednávaní a dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná, preto ju podľa zamietol. Súd prvého stupňa takto rozhodol pomerom hlasov 3:0 ( o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov).

Z predloženého administratívneho spisu týkajúceho sa žalobcu, súčasťou ktorého je i spis prvostupňového daňového orgánu, súd zistil, že na základe poverenia na výkon daňovej kontroly č. /Agh zo dňa 01. 10. 2010 správca dane dňom 25. 10. 2010 začal vykonávať daňovú kontrolu (v priestoroch daňového subjektu J. U.), ktorej predmetom bola daň z príjmov fyzickej osoby za rok 2009 a daň z pridanej hodnoty za 1. - 4. štvrťrok 2009. Zo zápisnice o ústnom pojednávaní č. /Agh zo dňa 25. 10. 2010 bolo preukázané, že daňový subjekt (žalobca) sa dostavil na Daňový úrad Šurany a predložil daňové doklady špecifikované v tejto zápisnici. O výsledku daňovej kontroly správca dane dňa 21. 09. 2011 vypracoval protokol č. /Agh, z obsahu ktorého vyplýva, že žalobca v roku 2008 a 2009 nakupoval ojazdené motorové vozidlá od rakúskej spoločnosti BCA Autoaktionen GmbH, Liesinger Flurgasse 12, A-1239, Wien, Rakúsko a AUTOROLA GmbH, Ignaz Köck 10, Wien, Rakúsko, ktoré následne predával v tuzemsku a pri nadobudnutí tovaru si daňový subjekt uplatnil osobitnú úpravu dane podľa , v zmysle ktorej základom dane pri predaji tovaru je kladný rozdiel medzi predajnou a kúpnou cenou znížený o daň. Správca dane na základe faktúr vystavených rakúskymi spoločnosťami a z údajov z informačného daňového systému VIES dospel k záveru, že sa nejednalo o osobitnú úpravu dane podľa , ale išlo o nadobudnutie tovaru v tuzemsku z iného členského štátu podľa a preto mal žalobca postupovať v zmysle zákona v nadväznosti na a č. Žalobca mal následne tovar nadobudnutý v tuzemsku z iného členského štátu Spoločenstva zdaniť v tuzemsku (tzv. samozdanenie) a následne si mohol v tom istom zdaňovacom období odpočítať daň za tých istých podmienok, ako pri prijatí plnenia z tuzemska podľa zákona o DPH, avšak tak nepostupoval, nezaplatil daň z tovaru, ktorý nadobudol v tuzemsku z iného členského štátu, preto správca dane daň z pridanej hodnoty v sume 5.396,- eur zaradil do zdaniteľných obchodov a zároveň aj do odpočítania dane za zdaňovacie obdobie I. štvrťrok 2009. Z protokolu vyplýva, že žalobca nezdanil tovar nadobudnutý od dodávateľa Autorola GMbH v došlých faktúrach č. 2990033, 2990034, 2990036, 2990037 vo výške 28.400,- eur, DPH 19 % 5.396,- eur. Správca dane konštatoval, že z takto nadobudnutého tovaru z iného členského štátu je pri jeho predaji daňový subjekt povinný určiť základ dane z celkovej ceny predaného auta, a nie iba z rozdielu medzi predajnou a kúpnou cenou auta. Správca dane z predložených faktúr za predaj áut v I. štvrťroku 2009 vyčíslil daň z predanej ceny auta, ktorú daňový subjekt nezdaňoval v počte 21 faktúr od rakúskeho dodávateľa, ktoré faktúry sa zhodovali s faktúrami podľa oznámenia oddelenia medzinárodnej administratívnej spolupráce, keďže na každej faktúre, ktorá bola totožná s faktúrami od dodávateľmi v Rakúsku, boli uvedené továrenské značky motorových vozidiel, VIN vozidla, nezdanená cena auta a z toho základ dane. Celkove správca dane zistil rozdiel dane v sume 19.268,75 eura.

Ďalej bolo zistené, že žalobca v I. štvrťroku 2009 nakupoval ojazdené motorové vozidlá i od spoločnosti Bonus spol. s r. o., Úľany nad Žitavou č. 461, pri ktorých uplatňoval osobitnú úpravu dane podľa § 66 zákona o DPH, pri ktorej základom dane pri predaji tovaru bol kladný rozdiel medzi predajnou a kúpnou cenou. Správca dane vykonal daňovú kontrolu i u daňového subjektu Bonus spol. s r.o. na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie I. až IV. štvrťrok 2009, kde bolo na základe faktúr vystavených rakúskou spoločnosťou, ako aj z informácii zo systému VIES zistené, že sa nejednalo o osobitnú úpravu dane podľa § 66 zákona o DPH. Správca dane zistil, že žalobca ako daňový subjekt eviduje dve faktúry o kúpe ojazdených motorových vozidiel od tejto spoločnosti v kontrolovanom zdaňovacom období (č. 2009013 zo dňa 14. 02. 2009, č. 2009018 zo dňa 09. 03. 2009), pri ktorých DPH 19 % bolo 1.957,64 eura. Protokol bol so žalobcom (daňovým subjektom) prerokovaný dňa 21. 10. 2011, ako to vyplýva zo zápisnice o

ústnom pojednávaní č. /Agh, v ktorej správca dane uviedol, že daňovou kontrolou za zdaňovacie obdobie bol zistený rozdiel dane z príjmov fyzickej osoby za zdaňovacie obdobie roka 2009 v sume 24,69 eur a z dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie 1. - 4. štvrťrok 2009 v sume 26.040,25 eur.

Daňový úrad Šurany vydal dňa 25. 10. 2011 dodatočný platobný výmer č. /Dan, ktorým správca dane žalobcovi vyrubil rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie I. štvrťrok 2009 v sume 21.226,39 eur podľa Proti uvedenému platobnému výmeru podal žalobca odvolanie, v ktorom uviedol dôvody svojho nesúhlasu s dodatočným platobným výmerom a žiadal dodatočný platobný výmer zrušiť. Žalovaný ako odvolací orgán rozhodnutím č. 1020504/1/612650/2012 zo dňa 02. 04. 2012 potvrdil dodatočný platobný výmer zo dňa 25. 10. 2011.

Na základe toho, že daňovú kontrolu začatú dňa 25. 10. 2010 u daňového subjektu (žalobca) nebolo možné skončiť do šiestich mesiacov odo dňa jej začatia, zaslal Daňový úrad Šurany žalobcovi upovedomenie zo dňa 27. 05. 2011, v ktorom mu oznámil, že lehota na vykonanie daňovej kontroly bola predĺžená nadriadeným orgánom do 22. 10. 2011. Predložený administratívny spis obsahuje i informácie a dôkazy poskytnuté rakúskou daňovou správou na základe multilaterálnej kontroly (MLC 188) zo dňa 12. 12. 2011 poskytnuté Daňovému riaditeľstvu SR, ktoré obratom dňa 20. 12. 2011 túto zaslalo správcovi dane, ktorej predmetom bolo preverenie v slovenských daňových subjektoch reálneho nadobudnutia intrakomunitárnych dodávok ojazdených motorových vozidiel v rokoch 2007, 2008, 2009 od rakúskej spoločnosti BCA Autoaktionen GmbH.

Podľa článku č. 193 Smernica Rady 2006/112/ES, DPH platí každá zdaniteľná osoba, ktorá uskutočňuje zdaniteľné dodanie tovaru alebo zdaniteľné poskytovanie služieb okrem prípadov, keď daň platí iná osoba v prípadoch uvedených v článkoch 194 až 199 a článku 202.

Podľa o dani z pridanej hodnoty, na účely tohto zákona sa nadobudnutím tovaru v tuzemsku z iného členského štátu rozumie nadobudnutie práva nakladať ako vlastník s hnuteľným hmotným majetkom odoslaným alebo prepraveným nadobúdateľovi dodávateľom alebo nadobúdateľom alebo na ich účet do tuzemska z iného členského štátu. Za nadobudnutie tovaru podľa prvej vety sa považuje aj prevzatie tovaru na základe nájomnej zmluvy s dojednaným právom kúpy prenajatej veci, ak sa v členskom štáte prenajímateľa považuje odovzdanie predmetu nájmu za dodanie tovaru do iného členského štátu s oslobodením od dane.

Podľa § 19 ods. 1 cit. zákona, daňová povinnosť vzniká dňom dodania tovaru. Dňom dodania tovaru je deň, keď kupujúci nadobudne právo nakladať s tovarom ako vlastník. Pri prevode alebo prechode nehnuteľnosti je dňom dodania deň odovzdania nehnuteľnosti do užívania, ak je tento deň skorší ako deň zápisu vlastníckeho práva k nehnuteľnosti do katastra nehnuteľností. Pri dodaní stavby na základe zmluvy o dielo alebo inej obdobnej zmluvy je dňom dodania deň odovzdania stavby. Pri dodaní tovaru podľa § 8 ods. 1 písm. c) je dňom dodania tovaru deň odovzdania tovaru nájomcovi.

Podľa o dani z pridanej hodnoty (účinný v kontrolovanom období:

(1) Základom dane pri dodaní tovaru alebo služby je všetko, čo tvorí protihodnotu, ktorú dodávateľ prijal alebo má prijať od príjemcu plnenia alebo inej osoby za dodanie tovaru alebo služby, zníženú o daň. Do základu dane sa zahŕňa aj dotácia alebo príspevok, ktorý dodávateľ prijal alebo má prijať k cene tovaru alebo služby.

Podľa § 49 ods.1, 2 cit. zákona, právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť.

Platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň

c) ním uplatnená pri nadobudnutí tovaru v tuzemsku z iného členského štátu podľa § 11 a § 11a.

Podľa , o dani z pridanej hodnoty (účinný v kontrolovanom období), obchodník pri predaji umeleckých diel, zberateľských predmetov, starožitností a použitého tovaru, ktoré mu boli dodané na území Európskych spoločenstiev, je povinný uplatňovať osobitnú úpravu, ak uvedené tovary boli dodané

a) osobou, ktorá nie je identifikovaná pre daň v tuzemsku ani v inom členskom štáte,

b) osobou, ktorá je identifikovaná pre daň v tuzemsku alebo v inom členskom štáte, a dodanie tovaru bolo oslobodené od dane podľa § 42 alebo podľa zodpovedajúceho ustanovenia zákona platného v inom členskom štáte,

c) iným obchodníkom, ktorý uplatňuje daň podľa osobitnej úpravy tohto zákona alebo zákona platného v inom členskom štáte.

Základom dane pri predaji tovaru podľa odseku 2 je kladný rozdiel medzi predajnou cenou a kúpnou cenou znížený o daň. Ak ide o predaj použitého tovaru podľa odseku 1 písm. e), základ dane podľa prvej vety sa rozdelí pomerne podľa výšky jednotlivých splátok a na daňovú povinnosť sa vzťahuje § 19 ods. 3 ( ods. 3).

Podľa § 69 ods. 6 cit. zákona, pri nadobudnutí tovaru v tuzemsku z iného členského štátu je povinná platiť daň osoba, ktorá tovar nadobudne podľa § 11 a § 11a.

Pri uplatňovaní daňových predpisov v daňovom konaní musia daňové orgány postupovať v zmysle základných zásad daňového konania zakotvených v ust. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov, z ktorých okrem iného vyplýva, že v daňovom konaní sa vždy berie do úvahy skutočný obsah právneho úkonu alebo inej skutočnosti rozhodujúcej pre určenie alebo vybratie dane. Uvedené výkladové pravidlo ustanovuje, že v daňovom konaní je rozhodujúci skutočný obsah právneho úkonu, t. j. ekonomický charakter plnení jednotlivých zmluvných strán, ktoré sú obsahom právneho úkonu. I pri daňovej kontrole správca dane vždy vychádza zo zisteného skutočného stavu veci. Daňové subjekty majú pritom zákonom určenú povinnosť spolupracovať so správcom dane, t. j. poskytovať mu súčinnosť v daňovom konaní, ktorá spočíva v ich dobrovoľnej účasti, pričom dôkazné bremeno v daňovom konaní však vždy spočíva na daňovom subjekte ( zákona o správe daní) a jeho povinnosťou je najmä preukázať, že údaje uvedené v daňovom priznaní sú úplné a správne. Úlohou správcu dane je na základe daňovej kontroly zistiť a objasniť všetky skutočnosti uvedené daňovým subjektom v daňovom priznaní, aby správne určil daňovú povinnosť.

Jednou zo základných zásad daňového konania je zásada zákonnosti. Aby daňové orgány mohli uvedenú zásadu realizovať, sú vybavené rozsiahlymi zákonnými právomocami, vychádzajúcimi zo zásady voľného hodnotenia dôkazov, zakotvenej v § 2 ods. 3 vyššie citovaného zákona. V danej veci súd nezistil pochybenie v postupe oboch daňových orgánov, ani iné ich porušenie vyššie citovaného zákona, pretože správca dane má oprávnenie vykonať dokazovanie sám a voľba druhu dôkazného prostriedku závisí od otázky, ktorú treba, resp. správca dane potrebuje objasniť vzhľadom na predložené doklady k daňovému priznaniu príslušným daňovým subjektom a podaným vysvetlením daňového subjektu. Takto postupovali i daňové orgány v preskúmavanej veci.

Medzi účastníkmi nebol sporný skutkový stav ako namieta žalobca bez bližšej konkretizácie, čo správca dane, resp. žalovaný nevykonal, pretože žalobca nepoprel nákup ojazdených motorových vozidiel od dvoch vyššie uvedených rakúskych spoločností.

Rozdielny bol ich výklad , v nadväznosti na a ust. platného v kontrolovaných zdaňovacích obdobiach na danú vec (daňové transakcie žalobcu podľa daňových dokladov).

V preskúmavaných prípadoch súd dospel k záveru, že správca dane legálnym spôsobom objasnil všetky skutočnosti v súvislosti s nesplnením podmienok vyplývajúcich z ust. § 66 ods. 3, zo strany žalobcu ako daňového subjektu, ktorý pri nadobudnutí tovaru uplatnil osobitnú úpravu dane , podľa ktorej základom dane pri predaji tovaru je kladný rozdiel medzi predajnou a kúpnou cenou znížený o daň. Správca dane na základe faktúr vystavených rakúskymi spoločnosťami a z údajov z informačného daňového systému VIES zistil, že sa nejednalo o osobitnú úpravu dane podľa , ale išlo o nadobudnutie tovaru v tuzemsku z iného členského štátu podľa V danom prípade mal žalobca postupovať v zmysle , tzn. tovar nadobudnutý v tuzemsku z iného členského štátu mal zdaniť v tuzemsku (tzv. samozdanenie) a následne si mohol v tom istom zdaňovacom období odpočítať daň za tých istých podmienok, ako pri prijatí plnenia z tuzemska. Nie je sporné, že u žalobcu išlo o nadobudnutie tovaru v tuzemsku z iného členského štátu v rámci Spoločenstva, teda reálne nadobudnutie intrakomunitárnej dodávky ojazdených motorových vozidiel žalobcom od rakúskej spoločnosti BCA Autoaktionen GMbH a Autorola GMbH, obe so sídlom vo Viedni, Rakúsko. Taktiež nebolo sporné, že na základe žiadosti rakúskej daňovej správy sa Daňové riaditeľstvo SR zapojilo do multilaterálnej kontroly (MLC 188), predmetom ktorej bolo preverenie, či vybrané slovenské daňové subjekty reálne nadobudli intrakomunitárne dodávky ojazdených motorových vozidiel v rokoch 2007 až 2009 od uvedených rakúskych spoločností. V zozname, ktorý je súčasťou spisu a ktorý bol predložený správcovi dane Daňovým riaditeľstvom SR, bol aj kontrolovaný daňový subjekt (žalobca) a tiež jeho dodávateľ spoločnosť Bonus spol. s r.o., ktorej konateľom v kontrolovanom zdaňovacom období bol J. U. (žalobca), ktorá spoločnosť tiež pri následnom predaji určil nesprávny základ dane nadobudnutého tovaru.

Niet pochýb, že rakúska daňová správa poskytla DR SR databázu údajov, v ktorých je IČO, DPH daňového subjektu, číslo faktúry, ktorou bolo fakturované konkrétne ojazdené motorové vozidlo, VIN, číslo motorového vozidla, typ a špecifikácia motorového vozidla, fakturovaná suma a sumár intrakomunitárnych dodávok (dodávok v rámci štátov Európskeho spoločenstva). Ide o medzinárodný daňový systém, ktorý umožňuje správcom dane v ES kontrolu pohybu tovaru aj bez súhlasu daňového subjektu jednotlivých štátov Spoločenstva, ktorý je dostupný iba daňovým orgánom, vzhľadom na fiškálne záujmy štátu a preverovania základu dane alebo iných skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane alebo vznik daňovej povinnosti daňového subjektu. Preto účelom daňového konania je zistenie, či si daňové subjekty splnili v súlade s príslušnými hmotnoprávnymi predpismi svoje povinnosti voči štátnemu rozpočtu.

Žalobca namieta, že nemal prístup do informačného systému výmeny informácii o DPH v rámci Európskej únie, z ktorého by mohol získať informáciu, aký režim DPH predávajúci uviedol vo svojom daňovom priznaní alebo súhrnnom výkaze, a preto pri kúpe ojazdených motorových vozidiel od obchodných partnerov - osôb identifikovaných pre daň v inom členskom štáte, mal informáciu od predávajúceho, že ide o predaj použitého tovaru zdaňovaného podľa osobitnej úpravy platnej v štáte dodania a on následne postupoval tiež podľa osobitného režimu upraveného v § 66 zákona o DPH, teda pri predaji takto nadobudnutého ojazdeného motorového vozidla on zdaňoval len kladný rozdiel medzi predajnou cenou a cenou obstarania. Súd považuje za potrebné uviesť, že žalobca ako kontrolovaný daňový subjekt mal právo nahliadať do spisu na požiadanie kedykoľvek a v rámci daňovej kontroly a prejednania protokolu z výsledku daňovej kontroly a mal právo požiadať o predloženie zaslaného stanoviska v rámci MLP 188 spolu s prílohami ( tvorí súčasť spisu), čo však neurobil a pokiaľ bol vyzvaný, aby sa vyjadril k vypracovanému protokolu z daňovej kontroly, iba uviedol, že s jeho závermi nesúhlasí a podľa jemu dostupných informácií a možností preveriť danú problematiku, on účtoval správne na základe došlých faktúr a podkladov. Žalobca sa bráni tým, že osobné motorové vozidlá nakúpil „na aukcii v Rakúsku“ a preto správne postupoval podľa § 66 ods. 3 zákona o DPH, ktorý definuje a upravuje daň pri použitom tovare, avšak súd je toho názoru, že táto skutočnosť nemá žiadny vplyv na daňovú povinnosť žalobcu (ako konštatuje žalovaný) a že žalobca si nesprávne po hmotnej stránke podradil svoje obchodné aktivity s uvedenými spoločnosťami v Rakúsku pri dovoze ojazdených motorových vozidiel pod ust. § 66 zákona o DPH pri ich ďalšom predaji, keďže podľa tohto ustanovenia je možné

postupovať iba v prípadoch špecifikovaných v ods. 1 tohto ustanovenia, avšak za predajcu použitého tovaru ( napr. motorového vozidla), podľa názoru súdu, je potrebné považovať predajcu „finančného leasingu“ u motorového vozidla, ktoré nájomca používa až do jeho splatenia, a teda ide o iný prípad osobitnej úpravy uplatnenia dane pri použitom tovare podľa § 66 ods. 1 zákona. Zo zaslaného stanoviska rakúskej daňovej správy, týkajúcej sa multilaterálnej kontroly MLC 188 a podľa nariadenia č. 1798/2003/ EC zo dňa 07. 10. 2003, ako aj smernice č. 77/799/EWG a jej doplnení vyplýva, že v období roku 2005 až 2010 boli na Slovensko dodané vozidlá podľa osobitného režimu § 24 nemeckého zákona o DPH v počte 38 motorových vozidiel a ostatné intrakomunitárne dodania v tomto období boli uskutočnené v bežnom režime. Jednoznačne neboli potvrdené tvrdenia žalobcu, že on v Rakúsku nakupoval ojazdené motorové vozidlá v osobitnom režime, a preto pri následnom predaji mohol postupoval podľa § 66 ods. 3 zákona o DPH, platného v kontrolovanom období. Obchodné aktivity žalobcu preto správne podriadil správca dane pod ust. § 69 ods. 6 zákona o DPH v nadväznosti na § 11 zákona o DPH, teda žalobca nadobudol tovar z iného členského štátu v rámci Spoločenstva, ktorý tovar mal riadne zdaniť podľa zákona platného v tuzemsku a následne podľa ust. § 49 ods. 2 písm. c/ zákona o DPH si mal 19 % daň z nadobudnutého tovaru odpočítať. Z vykonanej daňovej kontroly vyplýva, že žalobca nesprávne postupoval aj pri nakladaní s takto nadobudnutým tovarom v tuzemsku z iného členského štátu, keď nakúpené ojazdené motorové vozidlá nezdanil podľa vyššie uvedeného a pri ďalšom predaji ojazdených motorových vozidiel podľa jednotlivých faktúr, ktoré sú súčasťou rozhodnutia, ako aj protokolu, nesprávne určil základ dane, teda v rozpore s ust. § 22 zákona o DPH, lebo daň určil iba z rozdielu medzi predajnou a kúpnou cenou konkrétneho ojazdeného motorového vozidla, ktoré odpredal záujemcovi na území Slovenska (§ 66 ods. 3 zákona), a nepostupoval podľa § 69 ods. 6, teda základ dane neurčil z celkovej hodnoty tovaru.

Súd dáva do pozornosti, že členské štáty Spoločenstva sú povinné overovať daňové priznania zdaniteľných osôb, ich účtovné závierky a ostatné relevantné dokumenty, na čo poukazujú aj rozsudky Súdneho dvora EÚ, napr. č. C-132/06 vo veci Komisia vs. Taliansko zo 17. 07. 2008, č. C-188/09 z 29. 07. 2010, Profaktor Kulesza , lebo každá zdaniteľná osoba je povinná viesť dostatočne podrobné účtovníctvo s cieľom umožniť uplatnenie dane z pridanej hodnoty a jej kontrolu daňovým orgánom. Pokiaľ ide o žalobcu, správca dane zistil, že neviedol zákonom predpísanú evidenciu o nakúpených a predaných motorových vozidiel (§ 66 ods. 9 zákona) a správne preto správca dane využil pri kontrole aj zoznamy predložené Daňovým riaditeľstvom SR.

Z administratívneho spisu a zadovážených listín nesporne vyplýva, že žalobca nakupoval ojazdené vozidlá od osôb identifikovaných pre daň v inom členskom štáte, ktorí pri predaji ojazdených vozidiel používali bežný režim, čo nesporne vyplýva i z predložených faktúr od rakúskych dodávateľov (vystavené v jazyku nemeckom), ktoré údaje si žalobca vysvetlil v rozpore s ust. o DPH, keďže nešlo o nadobudnutie tovaru podľa tohto ustanovenia, lebo dodávatelia žalobcu podľa predložených faktúr uplatnili oslobodenie od dane podľa zákonov účinných v Rakúsku, v nadväznosti na Smernicu Rady 2006/112/ES, t. j. uplatnili oslobodenie dane z titulu jeho dodania do iného členského štátu osobe identifikovanej pre daň, teda išlo o dodávateľov, ktorí uplatnili oslobodenie od dane z dôvodu, že má byť zdanené nadobudnutie tovaru v Slovenskej republike.

Z obsahu spisu a samotného postupu žalobcu možno vyvodiť, že žalobca na predmetné ojazdené motorové vozidlá nemal vopred uzavretý písomný kontrakt s dodávateľom (predajcom), t. j. osobou identifikovanou pre daň v inom členskom štáte, ale iba jednoduchú kúpnu zmluvu formou vystavenej faktúry. Pokiaľ ide o postup žalobcu pri predaji predmetných ojazdených motorových vozidiel v tuzemsku, i súd dospel k záveru, že žalobca nevedel správcovi dane preukázať skutočnosť deklarovanú na jeho dodávateľských faktúrach pri predaji ojazdených motorových vozidiel, že svojím odberateľom fakturuje tieto vozidlá podľa § 66 zákona o DPH, teda že uplatňuje osobitný režim. Súd konštatuje, že daňové zákony - a teda ani zákon o dani z pridanej hodnoty - neukladajú daňovým subjektom, akým spôsobom si majú preveriť subjekt, s ktorým obchodujú (v danom prípade zahraničný dodávateľ v rámci EÚ) a informácie predávajúceho, že „ide o predaj použitého tovaru zdaňovaného podľa osobitnej úpravy platnej v štáte dodania“. Zákon ponecháva na zvážení každého daňového subjektu, akým spôsobom si preverí dôveryhodnosť svojich obchodných partnerov. Súd je toho názoru, že neznalosť zákona neospravedlňuje („ignorantia iuris non excusat") a preto aj v podnikateľskej sfére sa následky nedostatočnej pozornosti pri vstupe do právnych vzťahov s inými subjektmi prejavia vo forme znášania

väčšieho podnikateľského rizika, ktoré samozrejme zahŕňa aj následky vyplývajúce zo správnych konaní ( napr. rozsudky NS SR č. , č. ). Daňový subjekt, ktorý podniká, má sa riadiť SR a je povinný dodržiavať zákony, teda riadiť sa zákonom o DPH ako podnikateľ, ktorý má nielen práva voči štátu, ale aj povinnosti. Je povinnosťou žalobcu ako podnikateľa, pokiaľ je platcom DPH, aby si tieto povinnosti osvojil, tieto dodržiaval a riadil sa uloženými povinnosťami podľa zákona. Toto jednoznačne vyplýva i z zák. č. 1 o Zbierke zákonov Slovenskej republiky, ako to uvádza žalovaný, že o všetkom, čo bolo v zbierke zákonov uverejnené, platí domnienka, že dňom uverejnenia sa stalo známym každému, koho sa to týka. Ak žalobca nevedel alebo nebol si istý, ako postupovať a aký režim zvoliť pri ďalšom predaji ojazdených motorových vozidiel, ktoré nakúpil u obchodníka v inom členskom štáte EÚ, mal možnosť sa poradiť buď s daňovým poradcom, ktorého si zvolí alebo inou osobu, prípadne inštitúciou, ktorá sa venuje daňovým otázkam, ak nezamestnáva takéhoto odborníka, prípadne účtovníka, ktorý by sa v týchto veciach zaškoľoval (napr. ovládal i jazyk dodávateľa) v súlade so zmenami, ktoré prebiehajú v právnom systéme Slovenskej republiky, avšak vždy v nadväznosti na úpravu v rámci Európskeho spoločenstva, súčasťou ktorého je i Slovenská republika a jeho smernice vždy transponuje do nášho právneho poriadku.

Súd je toho názoru, že žalovaný správny orgán riadne odôvodnil svoje rozhodnutie v ústavnom a zákonnom procesnoprávnom a hmotnoprávnom rámci (v súlade s nálezom napr. Ústavného súdu SR , a pod.). Procesnoprávny rámec predstavujú predovšetkým princípy riadneho a spravodlivého procesu (článok 46 a nasl. SR a článok 6 ods. 1 Dohovoru), ktoré vylučujú ľubovôľu pri rozhodovaní, lebo povinnosťou správneho orgánu je presvedčivo a správne vyhodnotiť dôkazy a svoje rozhodnutie náležite odôvodniť. Žalobou napadnuté rozhodnutie v dostatočnej miere uvádza dôvody, na ktorých sa výrok rozhodnutia zakladá. Súd dáva do pozornosti žalobcu rozhodnutie ESĽP prípad Garcia Ruiz c. Španielsko z 21. 01. 1999 a zdôrazňuje, že judikatúra ESĽP a ani Ústavný súd pritom nevyžadujú, aby na každý argument účastníka konania bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia, ale iba na taký argument, ktorý je pre rozhodnutie danej veci rozhodujúci a vyžaduje sa špecifická odpoveď. V tomto duchu žalovaný správny orgán vysvetlil podstatu podmienok ust. zákona o DPH na zistený skutkový stav podľa dôkaznej situácie u žalobcu a postupoval v súlade s touto judikatúrou. Vzhľadom na vyššie uvedené súd dospel k záveru, že žalobca dostatočne nepreukázal, že ojazdené motorové vozidlá mu boli dodané osobami uvedenými v , a preto nemohol uplatniť osobitnú úpravu dane pri ich predaji. ). Žalobca preto nemôže byť ukrátený na svojich právach žalobou napadnutým rozhodnutím, keď správca dane, uložil žalobcovi povinnosť zaplatiť rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie I. štvrťrok 2009 v sume 21.226,39 eur v lehote určenej v dodatočnom platobnom výmere a žalovaný daňový orgán toto rozhodnutie ako vecne správne potvrdil ( obe rozhodnutia tvoria jeden celok). S poukazom na vyššie uvedené a zistený skutkový stav, žalobcovi ako daňovému subjektu vznikla povinnosť priznať daň a odviesť daň z nadobudnutia tovaru v tuzemsku z iného členského štátu a pri predaji vozidla použiť bežný režim, teda uplatniť daň z celej predajnej sumy. Žalobca však takto nepostupoval, a preto ako daňovému subjektu za zdaňovacie obdobie vznikol rozdiel základu dane.

Námietka žalobcu, že žalovaný preklasifikoval nákup a predaj ojazdených motorových vozidiel z osobitného režimu do režimu podľa § 11 zákona o DPH nie je dôvodná, pretože v predmetnej právnej veci neoblo preukázané, že by žalobca spĺňal hmotnoprávne podmienky podľa ust. § 66 ods. 3 zákona o DPH. Žalovaný i správca dane v rozhodnutiach právne, po hmotnoprávnej stránke zadefinovali obchodné aktivity žalobcu a žalovaný na strane 7 až 12 jasne a logicky vysvetlil pochybenia žalobcu podľa zákona o DPH pri nákupe ojazdených motorových vozidiel od dodávateľa v rámci Spoločenstva (zdanenie nadobudnutého tovaru podľa § 69 ods. 6 zákona v spojení s § 11 a následne uplatnenie odpočtu podľa § 49 ods. 2 písm. c) zákona) a nesprávne určená daň pri ich ďalšom predaji v tuzemsku lebo nepostupoval podľa § 22 zákona o DPH a daň určil iba z rozdielu medzi predajnou a kúpnou cenou konkrétneho ojazdeného motorového vozidla a nie z celkovej hodnoty tovaru.

Žalobca sa v danej veci bráni tým, že sa spoliehal na informácie predávajúceho, avšak vychádzajúc z (účinný daňový poriadok v čase daňovej kontroly u žalobcu) v spojení s zákona, daňové bremeno je na daňovom subjekte a ide o primárne daňové bremeno, ktoré ho zaťažuje, nakoľko žalobca, ktorý disponuje svojím právom uplatniť si postup podľa osobitného režimu pri dodávke použitého tovaru podľa zákona o DPH a ktorý si aj tento nárok uplatnil, musí vedieť

preukázať svoje daňové transakcie, teda že nárok si uplatňuje odôvodnene a za zákonom stanovených podmienok. Dokazovanie zo strany správcu dane slúži až na následnú verifikáciu skutočností a dokladov predkladaných daňovým subjektom ( pozri napríklad rozhodnutie NS SR sp. zn. v spojení s nálezom ÚS SR č. k. -17 z 23. 02. 2011).

V doplňujúcich podaniach žalobca poukazuje na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR ako i rozhodnutia súdneho dvora ES (č. C-324/11 vo veci E. W. a č. C-XXX/XX), avšak bolo jeho dôkazným bremenom preukázať, že skutkový stav daňovej transakcie má prvky niektorého z uvedených rozsudkov a nie iba uvádzať niektoré právne závery z rozsudkov Európskeho súdneho dvora, nakoľko uvedené rozhodnutie č. C-324/11 sa týka podvodného konania daňových subjektov v súvislosti s uplatňovaním si odpočtu DPH a Súdny dvor uviedol svoje závery z prejednávaného prípadu do štyroch bodov, avšak súd netvrdí (a ani žalovaný), že žalobca konal podvodne, ale správca dane v rámci daňovej kontroly zistil, že žalobca svoje daňové transakcie nesprávne právne posúdil po právnej stránke, pokiaľ ide o nákup ojazdených motorových vozidiel v Rakúsku a ich následný predaj v tuzemsku.

Súd dospel k záveru, že neobstojí ani ďalšia námietka žalobcu smerujúca k tomu, že je nesprávne označený v rozhodnutí žalovaného, keďže svoju podnikateľskú aktivitu ukončil ku dňu 31. 12. 2010, nakoľko z rozhodnutia oboch daňových orgánov vyplýva, že žalobcu označili menom a jeho pobytom, okrem identifikačných daňových údajov, ktoré mu boli pridelené v čase jeho registrácie. Táto okolnosť však nemá vplyv na nezákonnosť žalobou napadnutého rozhodnutia a nejde o vadu, ktorá by mala spôsobiť nezákonnosť rozhodnutia, ako to uvádza v žalobe. Rozhodnutia, ktoré žalobca napáda sa týkajú daňovej kontroly a o správe daní (účinný v čase daňovej kontroly), v spojení so zákonom č. 653/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok účinný v čase vydania rozhodnutia) jasne uvádza aké náležitosti má mať rozhodnutie správcu dane alebo žalovaného druhostupňový finančný orgán.

V preskúmavanej veci súd nezistil dôvod na to, aby sa odchýlil od logických argumentov a relevantných právnych záverov vo veci samej spolu so správnou citáciou dotknutých právnych noriem uvedených v odôvodnení žalobou napadnutého rozhodnutia žalovaného.

Z týchto dôvodov bolo potrebné rozhodnúť tak, ako je to uvedené vo výroku tohto rozsudku a žalobu podľa zamietnuť. Žalovaný správny orgán sa logicky a vecne správne vyporiadal s námietkami žalobcu a súd nezistil také vady konania, na ktoré by podľa musel prihliadnuť.

O náhrade trov konania rozhodol súd podľa tak, že neúspešnému žalobcovi právo na ich náhradu nepriznal.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie na Najvyšší súd SR

v Bratislave, v lehote 15- tich dní odo dňa doručenia, cestou podpísaného

súdu v dvoch vyhotoveniach.

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3) uviesť, proti

ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto

rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ

domáha ( ).