Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

1CoE/82/2013

Uznesenie

Krajský súd v Košiciach v exekučnej veci oprávnenej C. D. S., S..X..F.., so sídlom v I., Ú.T. X, IČO: XX XXX XXX, zastúpenej spoločnosťou J. D., s.r.o., so sídlom v I., Ú. X, IČO: XX XXX XXX, proti povinnému A. D., E.. XX.XX.XXXX, bytom Š. XXX/XX, XXX XX X., zastúpený opatrovníčkou Y. A., pracovníčkou Okresného súdu Rožňava, v konaní vedenom u súdneho exekútora O.. X. D., so sídlom v I., Y. XX, pod sp. zn. EX 13504/12, o vymoženie 976,07 eura s príslušenstvom, o odvolaní oprávnenej proti uzneseniu Okresného súdu Rožňava zo dňa 04.09.2012, č. k. -72, takto

rozhodol:

P o t v r d z u j e uznesenie.

Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

odôvodnenie:

Súd prvého stupňa napadnutým uznesením žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol.

V odôvodnení uviedol, že oprávnený návrhom zo dňa 10. 07. 2012 navrhol vykonať exekúciu voči povinnému na podklade exekučného titulu, ktorým je Rozhodcovský rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu Slovenskej bankovej asociácie, Komora pre rozhodovanie sporov z iných obchodnoprávnych alebo občianskoprávnych vzťahov, vydaný v rozhodcovskom konaní pred rozhodcom A.. Z. D., sp. zn.: II/2010-6337 , ktorý zaväzoval povinného k zaplateniu sumy 976,07 eura spolu s úrokom z omeškania vo výške 13,00 % p. a. zo sumy 759,85 eura od 12.12. 2006 do zaplatenia, trov rozhodcovského konania vo výške 35,09 eura a trov právneho zastúpenia vo výške 111,06 eura, to všetko do troch dní od nadobudnutia právoplatnosti rozhodcovského rozsudku. Podľa návrhu oprávneného na vykonanie exekúcie povinný do dňa vyhotovenia predmetného návrhu neuhradil žiadnu splátku. Dňa 23. 07. 2012 doručil súdny exekútor na súdu prvého stupňa žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, v zmysle ktorej na základe pripojeného exekučného titulu a návrhu oprávneného požiadal o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie za účelom vymoženia istiny vo výške 976,07 eura spolu s príslušenstvom.

Súd prvého stupňa aplikoval na predmetný právny stav ustanovenia a Exekučný poriadok a o rozhodcovskom konaní. Následne po preskúmaní žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrhu na vykonanie exekúcie a exekučného titulu, ich súladu resp. rozporu so zákonom, zistil z pripojených (listinných) dôkazov, najmä z rozhodcovského rozsudku, Zmluvy o vydaní a používaní bankovej platobnej karty, Dodatku č. 1 k zmluve o používaní bankovej platobnej karty a Všeobecných obchodných podmienok, uviedol nasledovné. Predchodca oprávneného (pozn. Slovenská sporiteľňa,

a.s.) a povinný uzavreli dňa 15. 10. 2004 Zmluvu o vydaní a používaní bankovej platobnej karty a Dodatok č. 1 k predmetnej zmluve z rovnakého dňa, na základe ktorej predchodca oprávnenej poskytol povinnému úverový (kartový) rámec vo výške 20 000,00 Sk s premenlivou úrokovou sadzbou vo výške 17,50 % p. a.. Riešenie sporov - rozhodcovská doložka - je upravené v bode 18. Všeobecných obchodných podmienok (predchodcu oprávneného) v tomto znení: „Banka a klient sa dohodli, že všetky spory, ktoré vznikli alebo vzniknú z Bankových obchodov pri nasledovných Bankových produktoch a/ alebo v súvislosti s nimi: a) pri vykonávaní prevodov peňažných prostriedkov, b) pri vydávaní a používaní Platobných kariet, pri poskytovaní a používaní Elektronických služieb, prípadne iných elektronických platobných prostriedkov určených osobitným zákonom, ako aj spory, ktoré vznikli alebo vzniknú zo Zmlúv upravujúcich tieto Bankové produkty a/alebo v súvislosti s nimi, vrátane sporov o ich platnosť, výklad alebo zrušenie, bude prejednávať a rozhodovať Rozhodcovský súd (pozn. bod 18.1 Všeobecných obchodných podmienok). Ak nadobudnú účinnosť tie ustanovenia Štatútu, ktoré upravujú príslušnosť Rozhodcovského súdu rozhodovať aj iné spory, než sú uvedené v bode 18.1 tejto rozhodcovskej doložky, tak Banka a Klient sa dohodli, že všetky ostatné spory, ktoré vznikli alebo vzniknú z Bankových obchodov pri ostatných Bankových produktoch a/alebo v súvislosti s nimi, ďalej spory, ktoré vznikli alebo vzniknú zo Zmlúv upravujúcich tieto Bankové produkty a/alebo v súvislosti s nimi, vrátane sporov o ich platnosť, výklad alebo zrušenie, s výnimkou tých sporov, ktoré podľa osobitného zákona nie je možné rozhodovať v rozhodcovskom konaní, bude prejednávať a rozhodovať Rozhodcovský súd. (pozn. bod 18.2 Všeobecných obchodných podmienok) Banka a Klient sa ďalej dohodli, že sa podrobujú základným vnútorným právnym predpisom Rozhodcovského súdu, najmä Štatútu a Rokovaciemu poriadku, ktoré sú platné a účinné v čase začatia rozhodcovského konania pred Rozhodcovským súdom. (pozn. bod 18.3 Všeobecných obchodných podmienok) Banka a Klient sa ďalej dohodli, že sa podriadia rozhodnutiu Rozhodcovského súdu, ktoré bude pre obidve zmluvné strany záväzné. (pozn. bod 18.4 Všeobecných obchodných podmienok) Banka a Klient sa dohodli, že táto rozhodcovská doložka je súčasťou Zmluvy uzavretej medzi Bankou a Klientom v súvislosti s príslušným Bankovým produktom uvedeným v bode 18.1 a 18.2 tejto rozhodcovskej doložky, bez ohľadu na to, či je tento Bankový produkt vo VOP upravený. (pozn. bod 18.5 Všeobecných obchodných podmienok) Banka a Klient sa ďalej dohodli, že táto rozhodcovská doložka zaväzuje právnych nástupcov obidvoch zmluvných strán. (pozn. bod 18.6 Všeobecných obchodných podmienok) Banka a Klient sa ďalej dohodli, že odstúpenie od Zmluvy uzavretej medzi Bankou a Klientom uvedenej v bode 18.5 tejto rozhodcovskej doložky sa nedotýka tejto rozhodcovskej doložky, ktorá je jej súčasťou. (pozn. bod 18.7 Všeobecných obchodných podmienok) “.

Na predmetný právny vzťah následne aplikoval ustanovenia a nasl. , a uviedol, že je nesporné, že Zmluva o vydaní a používaní bankovej platobnej karty uzavretá medzi predchodcom oprávneného a povinným je spotrebiteľskou zmluvou. Zmluva, ktorá bola podkladom pre vydanie exekučného titulu napĺňa znaky spotrebiteľskej zmluvy predvídané v ustanoveniach a nasl. . Ide o osobitný druh zmluvy, pri ktorej spotrebiteľ nemá možnosť ovplyvňovať jej obsah bez ohľadu na to, podľa akého právneho predpisu sa zmluva uzavrela. Zmluvnými stranami sú na jednej strane spoločnosť S. S., W..S.. (dodávateľ), ktorej predmetom činnosti je (o. i.) aj poskytovanie úverov, čiže koná v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti. Na druhej strane tohto zmluvného vzťahu figuruje subjekt, ktorý pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Súd prvého stupňa tak mal, vzhľadom na vyššie uvedené, za preukázané, že povinný má v danom vzťahu vzniknutého z uzavretej Zmluvy o vydaní a používaní bankovej platobnej karty postavenie spotrebiteľa. Prípadná klauzula o aplikácii , alebo označenie Zmluvy o vydaní a používaní bankovej platobnej karty ako absolútneho obchodu podľa , teda nie je žiadnou prekážkou pre aplikáciu všeobecných ustanovení o spotrebiteľských zmluvách, medzi ktoré patria aj ustanovenia a nasledujúce, ktoré sa týkajú ochrany spotrebiteľa. Súd prvého stupňa ďalej uviedol, že spotrebiteľská zmluva nie je samostatným typom zmluvy (aj keď je v pomenovaná), ale možno ju označiť ako druh zmluvy, pre ktorú najmä , ale aj iné právne predpisy ustanovujú osobitné podmienky a určujú, aké náležitosti zmluva musí obsahovať a naopak, ktoré v nej nesmú byť, tzv. neprijateľné podmienky na ochranu „slabšej“ zmluvnej strany. Úprava spotrebiteľskej zmluvy tvorí právny základ ochrany spotrebiteľa v súkromno-právnych vzťahoch a je základným inštitútom tzv. spotrebiteľského práva. Povaha a význam verejného záujmu, z ktorého vychádza ochrana, ktorú zaručuje spotrebiteľom, odôvodňujú to, že vnútroštátny súd má posudzovať ex offo nekalý charakter zmluvnej podmienky a tým vyrovnávať nerovnováhu, ktorá existuje medzi spotrebiteľom a predajcom alebo dodávateľom. Návrh spotrebiteľskej zmluvy, Zmluvy o vydaní a

používaní bankovej platobnej karty, je aj v danom prípade pripravený na predtlačenom tlačive, do ktorého sa len vpisujú požadované údaje. Spotrebiteľ nemá možnosť žiadnym spôsobom (napr. negociačným vyjednávaním) zmeniť obsah Všeobecných obchodných podmienok (predchodcu oprávneného), ktoré tvoria neoddeliteľnú súčasť uzatvorenej spotrebiteľskej zmluvy, nemôže vyjednávať, jedinou jeho alternatívou je prijatie, respektíve odmietnutie návrhu ako celku (en bloc).

Súd prvého stupňa uviedol, že dôsledkom ustanovenia o rozhodcovskej doložke tak, ako je formulovaná v bode 18 Všeobecných obchodných podmienok je, že spotrebiteľovi je fakticky odopretá možnosť brániť svoje práva pred všeobecným súdom v prípade, ak oprávnený podá žalobu na rozhodcovský súd. Znenie rozhodcovskej doložky neodporuje síce doslovnému zneniu zákonného ustanovenia, avšak svojimi dôsledkami sleduje ten cieľ, aby predmetné ustanovenie dodržané nebolo, teda zákon obchádza (in fraudem legis). Súd prvého stupňa teda v danom prípade nemal pochybnosť o tom, že ustanovenie bodu 18 uzatvorenej Zmluvy o vydaní a používaní bankovej platobnej karty je v rozpore so znením písmeno r) , čo má za následok absolútnu neplatnosť predmetného zmluvného dojednania, na čo musí súd prihliadať z úradnej povinnosti (ex offo).

Súd na záver uviedol, že podľa neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom. Keďže právomoc rozhodcovského súdu na rozhodnutie v predmetnej veci je založená na absolútne neplatnom právnom úkone, súd prvého stupňa po preskúmaní exekučného titulu dospel k názoru, že je vydaný v rozpore so zákonom, preto v zmysle ust. Exekučného poriadku návrh na vykonanie exekúcie zamietol.

Proti uzneseniu súdu prvého stupňa podal v zákonnej lehote odvolanie právny zástupca oprávnenej z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci a žiadal, aby odvolací súd napadnuté uznesenie zrušil a vrátil vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, pričom si uplatnil trovy odvolacieho konania vo výške 40,03 eura vrátane DPH.

Oprávnený mal za to, že súd prvého stupňa v prejednávanej veci prekročil rámec svojej preskúmavacej činnosti zverenej mu o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok). Poukázal na ust. o rozhodcovskom konaní a ust. , z ktorých podľa neho vyplýva, že právoplatný rozhodcovský rozsudok má tie isté vlastnosti ako právoplatný rozsudok všeobecného súdu a je prekážkou pre opätovné prejednanie veci, je právne záväzný a spôsobilý byť podkladom pre vykonanie exekúcie. Z ust. zákona o rozhodcovskom konaní navyše vyplýva, že exekučný súd je z dôvodov tam uvedených oprávnený exekučné konanie len zastaviť a nie nevydať poverenie. Podľa názoru oprávneného exekučný súd tiež nemôže meritórne skúmať súlad plnenia priznaného rozhodcovským rozsudkom s hmotným právom, pretože by tak pôsobil ako súd konajúci o opravnom prostriedku proti exekučnému titulu. Exekučný súd pri preskúmavaní rozhodcovského rozsudku z hľadiska uvedeného v zákona o rozhodcovskom konaní skúma len vlastnosti uloženej povinnosti, nie rozhodnutie samotné a exekúciu zastaví len vtedy, ak priznané plnenie je v rozpore s právnym poriadkom.

Oprávnený poukázal aj na rozhodnutie Súdneho dvora C-40/08 a uviedol, že vychádzajúc zo zásady rovnocennosti, ochrana garantovaná spotrebiteľovi pri posudzovaní právoplatnosti rozhodcovského rozsudku v rámci exekučného konania musí byť porovnateľná s ochranou garantovanou mu vnútroštátnym právom v rámci exekučnej fázy iných rozhodnutí. Podľa vyjadrenia oprávneného nemožno z európskeho práva vyvodzovať záver, podľa ktorého by exekučný súd mal povinnosť preskúmavať exekučný titul a nahradiť tak pasivitu spotrebiteľa, ktorý síce vedel o svojich právach, no neuplatnil si ich. Komunitárne právo neukladá vnútroštátnemu exekučnému súdu právomoc preskúmavať vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku, okrem prípadu narušenia zásady rovnocennosti.

Poukázal tiež na znenie ust. až 54 účinné do 31.12.2007, v zmysle ktorých sa za spotrebiteľské zmluvy považovali len kúpna zmluva, zmluva o dielo a iné zmluvy upravené v 8.

časti , ako aj zmluva podľa a medzi tieto zmluvy nepatrila úverová zmluva (Zmluva o vydaní a používaní bankovej platobnej karty) uzatvorená medzi oprávneným a povinným. Jej právny režim sa spravuje o spotrebiteľských úveroch a . Oprávnený preto zastáva názor, že namietaným postupom a rozhodovaním súdu dochádza k neoprávnenému zásahu do jeho základného práva na súdnu ochranu a k porušovaniu princípov právnej istoty, čím je oprávnenému znemožnené efektívne uspokojenie jeho pohľadávky v exekučnom konaní, ktoré prebieha na základe právom uznaného exekučného titulu.

Súčasne dal do pozornosti súdu dôvodovú správu k ust. , v ktorej sa uvádza, že ak by niektoré ustanovenie rozhodcovskej doložky zakladalo právomoc rozhodovať spory výlučne v rozhodcovskom konaní, jedná sa o neprijateľné ustanovenie, ktoré však nemá za následok neplatnosť celej rozhodcovskej doložky, z čoho vyplýva, že úvahy a postup súdu nie je správny.

Zdôraznil, že jeho právny predchodca si predložením rozhodcovskej doložky plnil len svoju zákonnú povinnosť vyplývajúcu pre neho z ust. o bankách, ktorý je špeciálnym predpisom. Zastával názor, že oprávneného nemožno sankcionovať za to, že postupoval spôsobom, ktorý mu ukladal vtedy účinný zákon. V závere odvolania poukázal aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo dňa 26.9.2011.

Na súde prvého stupňa vo veci konal a rozhodoval vyšší súdny úradník. O odvolaní oprávneného proti jeho rozhodnutiu zákonný sudca v zmysle rozhodol tak, že mu nevyhovel, a preto predložil vec na rozhodnutie odvolaciemu súdu.

Odvolací súd prejednal odvolanie oprávneného v rozsahu vyplývajúcom z ust. a , bez nariadenia pojednávania podľa , pretože nejde o vec podľa ust. , na prejednanie ktorej je potrebné nariadiť odvolacie pojednávanie (odvolanie smeruje proti uzneseniu) a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné.

Odvolací súd sa podľa ust. stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, na doplnenie jeho odôvodnenia a k odvolaniu oprávneného uvádza nasledovné:

Oprávnený v podanom odvolaní namietal, že exekučný súd prekročil svoju právomoc danú mu zákonom, ak vecne preskúmaval exekučný titul, ktorým je rozhodcovský rozsudok, že Zmluvu o vydaní a používaní bankovej platobnej karty zo dňa 15.10.2004 nemožno posudzovať podľa ustanovení a nasl. účinných od 01.01.2008 a že rozpor rozhodcovskej doložky s ust. nemá za následok zrušenie platnosti celej rozhodcovskej doložky.

V posudzovanom prípade je exekučným titulom rozhodcovský rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu S. I. W., D. Z. X. S. z iných obchodnoprávnych alebo občianskoprávnych vzťahov č. II/2010-6337 zo dňa 25.04.2012.

Podľa o rozhodcovskom konaní, súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu podľa osobitných predpisov na návrh účastníka konania, proti ktorému bol nariadený výkon rozhodcovského rozsudku, konanie o výkon rozhodnutia alebo exekučné konanie zastaví a) z dôvodov uvedených v osobitnom predpise, b) ak rozhodcovský rozsudok má nedostatok uvedený v a , alebo c) ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. Podľa odseku 2 tohto ustanovenia, súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu zastaví výkon rozhodcovského rozsudku alebo exekučné konanie aj bez návrhu, ak zistí v rozhodcovskom konaní nedostatky podľa odseku 1 písm. b) alebo c).

Podľa o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučného poriadku), súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul; ak ide o exekučné konanie vykonávané na podklade rozhodnutia vykonateľného podľa o štátnej pomoci v znení neskorších predpisov, exekučný titul sa nepreskúmava. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa a . Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.

Pokiaľ ide o oprávneným tvrdenú materiálnu stránku právoplatnosti rozhodcovského rozsudku odvolací súd uvádza, že táto nie je bezvýnimočná, ale z vážnych, v zákone stanovených dôvodov existujú z nej výnimky. Práve takouto výnimkou je ustanovenie § 45 zákona o rozhodcovskom konaní, ktoré obsahuje osobitný prieskumný inštitút, a to prieskumnú právomoc exekučného súdu. Toto ustanovenie umožňuje exekučnému súdu zastaviť exekučné konanie ohľadom nároku priznaného rozhodcovským rozsudkom, ak tento vykazuje niektorú z vád uvedených v § 45 zákona o rozhodcovskom konaní. Podľa uvedeného ustanovenia je exekučný súd oprávnený posudzovať rozhodcovský rozsudok tak, ako keby právoplatný nebol a dáva mu právo posudzovať ho z hľadísk uvedených v § 45 zákona o rozhodcovskom konaní. Zo znení uvedených ustanovení vyplýva, že exekučný súd je oprávnený a povinný posudzovať, či rozhodcovský rozsudok nezaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom.

Nemožno pritom opomenúť ani skutočnosť, že právny vzťah medzi oprávneným a povinným, ktorý vznikol na základe Zmluvy o vydaní a používaní bankovej platobnej karty uzavretej dňa 15.10.2004 medzi právnym predchodcom oprávneného (S. S., W..S..) a povinným, je vzťahom spotrebiteľským riadiacim sa o spotrebiteľských úveroch, čo nenamietal ani oprávnený.

Zmluva o vydaní a používaní bankovej platobnej karty, je zmluvou spotrebiteľskou, riadiacou sa okrem ustanovení zákona o spotrebiteľských úveroch aj príslušnými ustanoveniami , aj keď tento v čase jej uzavretia za spotrebiteľské zmluvy považoval len kúpnu zmluvu, zmluvu o dielo alebo iné odplatné zmluvy upravené v ôsmej časti tohto zákona a zmluvu podľa , ak zmluvnými stranami sú na jednej strane dodávateľ a na druhej strane spotrebiteľ, ktorý nemohol individuálne ovplyvniť obsah dodávateľom vopred pripraveného návrhu na uzavretie zmluvy. Charakter predmetnej zmluvy totižto nemožno posudzovať len podľa predpisov slovenského právneho poriadku ale aj podľa práva Európskej únie, nakoľko v čase uzatvorenia predmetnej zmluvy bola Slovenská republika členským štátom Európskej únie. Z tohto členstva jej o. i. vzniká povinnosť rešpektovať všetky právne akty prijaté orgánmi zriadenými Zmluvou o založení Európskych spoločenstiev a Zmluvou o Európskej únii, a to aj tie, ktoré boli prijaté pred dňom vstupu Slovenskej republiky do Európskej únie. Takýmto právnym aktom je aj Smernica Rady Európskej únie č. 93/13/EHS z 5.4.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Pri výklade tejto smernice Európsky súdny dvor vo viacerých rozhodnutiach konštatoval, že je v rozpore s cieľmi smernice, ak vnútroštátna právna úprava bráni plné uplatnenie práv spotrebiteľa (napr. v rozsudku vo veci C - 473/00 Cofidis). Zároveň podľa Smernice Rady 93/13/EHS súd členského štátu, ako vnútroštátny súd, ex offo musí posúdiť, či zmluva podľa svojho obsahu je spotrebiteľskou, aj napriek tomu, že je pomenovaná inak, alebo zmluvné strany jej obsah dohodli podľa iného právneho predpisu, napríklad . Je teda nepochybné, že právny vzťah medzi oprávneným a povinným je vzťahom spotrebiteľským, a preto je naň potrebné aplikovať ustanovenia chrániace práva spotrebiteľa, teda Smernicu Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách a ust. a nasl. .

Európska únia venuje problematike ochrany spotrebiteľa mimoriadnu pozornosť. Súdny dvor Európskych spoločenstiev vo viacerých svojich rozhodnutiach zdôraznil povinnosť súdu aj v rámci núteného výkonu rozhodnutia chrániť práva spotrebiteľov ako slabšej zmluvnej strany extenzívnym spôsobom, a to napr. aj v rozsudku zo dňa 6.10.2009 vo veci W. J. S., kde zdôraznil povinnosť exekučného súdu preskúmať rozhodcovskú doložku, na základe ktorej bol vydaný exekučný titul, keď

uviedol, že Smernica 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách sa má vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorý rozhoduje o návrhu na výkon právoplatného rozhodcovského rozsudku, ktorý bol vydaný bez účasti spotrebiteľa, musí hneď, ako sa oboznámi s právnymi a so skutkovými okolnosťami potrebnými na tento účel, preskúmať ex offo nekalú povahu rozhodcovskej doložky uvedenej v zmluve uzavretej medzi podnikateľom a spotrebiteľom v rozsahu, v akom podľa vnútroštátnych procesných pravidiel môže takéto posúdenie vykonať v rámci obdobných opravných prostriedkov vnútroštátnej povahy. Ak je to tak, prináleží vnútroštátnemu súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho podľa daného vnútroštátneho práva vyplývajú, s cieľom zabezpečiť, aby spotrebiteľ nebol uvedenou doložkou viazaný.

Povinnosť exekučného súdu preskúmať rozhodcovskú doložku vyplýva aj z ust. § 44 Exekučného poriadku, v zmysle ktorého je súd rozhodujúci o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie povinný preskúmať túto žiadosť, exekučný titul a návrh na vykonanie exekúcie a posúdiť, či tieto nie sú v rozpore so zákonom. V rámci tohto prieskumu exekučný súd predovšetkým zisťuje, či exekučný titul bol vydaný orgánom na to oprávneným, či je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej, či oprávnený a povinný sú vecne legitimovaní v konaní a či právo nie je prekludované.

Pri skúmaní, či exekučný titul bol vydaný orgánom na to oprávneným, má exekučný súd právo posúdiť aj platnosť uzavretej rozhodcovskej doložky, ak exekučným titulom v konaní je rozhodcovský rozsudok vydaný na základe tejto rozhodcovskej doložky, čo vyplýva aj z citovaného rozsudku Súdneho dvora vo veci W. J. S.. Súdna prax je jednotná v názore, že už v štádiu posudzovania splnenia zákonných predpokladov pre poverenie súdneho exekútora na vykonanie exekúcie sa exekučný súd okrem iného zaoberá tým, či rozhodnutie (iný titul) uvedené v návrhu na vykonanie exekúcie bolo vydané orgánom s právomocou na jeho vydanie a či z hľadísk zakotvených v príslušných právnych predpisov ide o rozhodnutie (iný titul) vykonateľné tak po stránke formálnej, ako aj materiálnej. Pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný riešiť otázku, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy (viď uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 9. februára 2012, sp. zn. ).

Nič na tom nemení ani skutočnosť, že povinný z rozhodcovského rozsudku bol v rozhodcovskom konaní pasívny a nepodal žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku. Totižto podľa uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 21.03.2012, sp. zn. , princíp „vigilantibus iura sripta sunt“ v spotrebiteľských veciach v konkrétnych súvislostiach ustupuje dôležitejšiemu princípu, ktorým je ochrana práv spotrebiteľa. To znamená, že aj keď účastník rozhodcovského konania, ktorým je spotrebiteľ, nevyužije možnosť spochybniť existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy podľa ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy a v prípade zisteného nedostatku v tomto smere konštatovať rozpor rozhodcovského rozsudku zo zákonom znamenajúci materiálnu nevykonateľnosť tohto exekučného titulu. Takýmto postupom exekučný súd napĺňa príkaz vyplývajúci z princípu ochrany práv spotrebiteľa.

Na základe uvedeného považuje odvolací súd odvolateľom namietaný postup súdu prvého stupňa pri preskúmavaní rozhodcovskej doložky za súladný so zákonom.

V posudzovanom prípade súd prvého stupňa vyhodnotil rozhodcovskú doložku obsiahnutú v čl. 18 Všeobecných obchodných podmienkach zmluvy za rozpornú s ust. , čo oprávnený namietal s poukazom na túto právnu úpravu, ktorá sa stala účinnou až po uzavretí Zmluvy o vydaní a používaní bankovej platobnej karty.

Odvolací súd k tomu uvádza, že síce až od 01.01.2008 v ustanovení za neprijateľné označil aj dojednanie vyžadujúce v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní, avšak táto okolnosť nie je dôvodom na iné vyhodnotenie takejto neprijateľnej podmienky u zmlúv uzatvorených pred 31.12.2007.

účinný do 31.12.2007 len demonštratívne menoval niektoré neprijateľné podmienky, a teda charakter neprijateľných podmienok mohli mať i iné podmienky spôsobujúce značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. s takýmito neprijateľnými podmienkami spôsobujúcimi značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa v ustanovení vždy spájal sankciu neplatnosti. Keďže ustanovenie nikdy nebolo zaradené medzi prípady relatívnej neplatnosti ( ), išlo o neplatnosť absolútnu, pôsobiacu bez ďalšieho priamo zo zákona, na ktorú musel súd prihliadať z úradnej povinnosti. (pozri aj Uznesenie NS SR zo dňa 17.04.2013 sp. zn. ).

Ak oprávnený v podanom odvolaní namietal, že v čase podpisu zmluvy bol pôvodný oprávnený povinný v zmysle ust. ponúknuť klientom neodvolateľný návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy o tom, že ich prípadné spory budú rozhodnuté v rozhodcovskom konaní, ani táto odvolacia námietka neobstojí. Zo zákona o bankách vyplýva pre banku jedine povinnosť ponúknuť svojim klientom - spotrebiteľom návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy. V zmysle návrh na uzavretie zmluvy musí byť určený jednej alebo viacerým určitým osobám, musí byť dostatočne určitý a musí z neho vyplývať vôľa navrhovateľa, aby ním bol viazaný v prípade prijatia. Zároveň platí, že včasné vyhlásenie urobené osobou, ktorej bol návrh určený, alebo iné jej včasné konanie, z ktorého možno vyvodiť súhlas, je prijatím návrhu (). Mlčanie alebo nečinnosť samy o sebe neznamenajú prijatie návrhu ( ). V danom prípade sa návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy nachádzal len v nepodpísaných a dátumom neoznačených všeobecných obchodných podmienkach, ktoré nespĺňali podmienku určitosti návrhu na uzavretie zmluvy ani podmienku prijatia návrhu zo strany spotrebiteľa. Preto uvedená rozhodcovská doložka nie je ani návrhom na uzavretie rozhodcovskej zmluvy tak, ako vyplýva zo zákona o bankách v spojení s . ( pozri aj Uznesenie NSSR zo dňa 17.04.2013 sp. zn. ).

Z uvedeného potom ďalej vyplýva, že rozhodcovská zmluva, ktorá má formu rozhodcovskej doložky, je neplatná aj pre nedodržanie zákonom predpísanej písomnej formy v zmysle ust. o rozhodcovskom konaní, lebo nie je obsiahnutá v dokumente podpísanom oboma zmluvnými stranami. Ako vyplynulo z obsahu spisu, Všeobecné obchodné podmienky, v ktorých je obsiahnutá rozhodcovská doložka (čl. 18), neboli podpísané zmluvnými stranami, preto tieto všeobecné obchodné podmienky nie je možné považovať za rozhodcovskú doložku k hlavnej zmluve - Zmluve o vydaní a používaní bankovej platobnej karty. Úprava obsiahnutá v zákone o rozhodcovskom konaní o úprave formy rozhodcovskej zmluvy v je striktná bez možnosti extenzívneho výkladu a formálna podmienka písomnej formy v danom prípade dodržaná nebola (viď uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 30.11.2011, sp. zn. ).

Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia odvolací súd dopĺňa, že neplatná rozhodcovská doložka nemôže založiť právomoc rozhodcovského súdu na konanie a takto (bez právomoci rozhodcovského súdu) vydaný rozhodcovský rozsudok, t. j. vydaný na základe neplatnej rozhodcovskej doložky, nemôže byť exekučným titulom, lebo ide o nulitný právny akt. Takto neboli splnené podmienky pre udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.

Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnuté uznesenie ako vecne správne podľa ust. potvrdil.

O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa v spojení s ust. tak, že účastníkom nepriznal náhradu trov odvolacieho konania, pretože oprávnený nebol v odvolacom konaní úspešný, preto nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania a ostatným účastníkom preukázateľné trovy tohto konania nevznikli, preto im neboli priznané.

Rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.