Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Uznesenie_21CoE-228-2012.pdf
PDF · 100.35 KB
Case nature
Area
Subarea
21CoE/228/2012
Uznesenie
Krajský súd v Trnave vo veci exekúcie oprávneného: PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o., IČO: 35 792 752, Mliekarenská 10, 824 96 Bratislava, právne zastúpený: Advokátska kancelária JUDr. Andrea Cviková, s. r. o., so sídlom Kubániho 16, 811 04 Bratislava, proti povinnému: Y. M., nar. XX.XX.XXXX, bytom H. T. XXXX/X, R. XX M., o vymoženie 2.351,45 eur s prísl. súdnym exekútorom JUDr. Patrícius Baďura, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Skalica č.k. 1Er/3366/2008-64 zo dňa 28. novembra 2011 t a k t o
rozhodol:
Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .
Povinnému sa náhrada trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .
odôvodnenie:
Súd prvého stupňa uznesením vyhlásil exekúciu za neprípustnú, exekúciu zastavil a oprávnenému uložil povinnosť súdnemu exekútorovi zaplatiť náhradu trov exekúcie v sume 121,74 eur.
Rozhodol tak po posúdení žiadosti súdneho exekútora, ktorý súdu predložil žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie pre vymoženie istiny 2.351,45 eur s príslušenstvom v zmysle exekučného titulu - Rozhodcovského rozsudku sp. zn. RK - 618/07 - EK zo dňa 20. 09. 2007, podľa ktorého bola povinnému uložená povinnosť zaplatiť sumu 2.351,45 eur (t. č. 70.840,- Sk) spolu so 6 % ročným úrokom od 21.8.2007 až do zaplatenia, zmenkovú odmenu vo výške 7,83 eur (236,- Sk) a náhradu trov konania vo výške 49,79 eur (1.500,- Sk), to všetko do troch dní od právoplatnosti rozhodcovského rozsudku.
Súd prvého stupňa po preskúmaní podmienok zákonnosti exekučného konania dospel k záveru, že exekučný titul, ktorým je rozhodcovský rozsudok zo dňa 20. 09. 2007, bol vydaný na základe zmluvy o revolvingovom úvere č. 8000000576 uzavretej medzi oprávneným a povinným dňa 08.06.2005. Znenie zmluvy aj Zmluvné dojednania zmluvy o revolvingovom úvere spoločnosti PROFIREAL SLOVAKIA spol. s.r.o. sú na predtlačenom formulári a sú všeobecne koncipované pre neobmedzený počet dlžníkov (spotrebiteľov). Súd po preskúmaní predmetnej zmluvy ako aj obchodných podmienok tiež zistil, že v článku 17 zmluvných dojednaní je obsiahnutá rozhodcovská doložka, ktorá nebola so spotrebiteľom individuálne dojednaná, pričom táto rozhodcovská doložka dáva možnosť výberu medzi štátnym a rozhodcovským súdom žalujúcej strane, avšak, ak dôjde k výberu rozhodcovského súdu žalujúcim dodávateľom, je spotrebiteľ nútený sa podrobiť rozhodcovskému konaniu. Takáto rozhodcovská doložka je v zmysle § 53 ods. 4 písm. r) Obč. zák. neprijateľnou zmluvnou podmienkou, ktorá je podľa § 53 ods. 5 Obč. zák. neplatná.
Súd prvého stupňa vychádzal i z ust. § 41 ods. 2 písm. d) a § 57 ods. 1 písm. g) zák. č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (ďalej len „EP“), § 53 ods. 1, 4 písm. r) a ods. 5, § 54 ods. 1 a
2 zákona č. 40/1964 (Občiansky zákonník) a z príslušných ustanovení smernice Rady 93/13/EHS zo dňa 05. 04. 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách a z judikatúry Súdneho dvora EÚ. Rozhodnutie o trovách exekúcie zdôvodnil odkazom na ustanovenie § 196, § 200 ods. 2 a § 203 ods. 1 EP v spojení s § 14 ods. 1 a 2 a § 22 ods. 1 vyhlášky MS SR č. 288/1995 Z. z. o odmenách a náhradách súdnych exekútorov v znení neskorších predpisov a to tak, že súdnemu exekútorovi priznal náhradu trov exekučného konania v celkovej výške 121,74 eur, a dospel k záveru, že nakoľko je rozhodcovská doložka neplatná, nie je spôsobilá založiť právomoc rozhodcovského súdu vo veci konať a rozhodnúť a z toho dôvodu je rozhodcovský rozsudok nulitný a ako exekučný titul neúčinný. Na základe vyššie uvedeného, súd prvého stupňa exekučné konanie v plnom rozsahu zastavil.
Oprávnený prostredníctvom svojho právneho zástupcu napadol uznesenie súdu prvého stupňa odvolaním podaným v zákonnej lehote a žiadal, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie zrušil v celom rozsahu.
Oprávnený prostredníctvom svojho právneho zástupcu napadol uznesenie súdu prvého stupňa odvolaním podaným v zákonnej lehote, pričom napadnuté uznesenie žiadal v celom rozsahu zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. V odvolaní namieta predovšetkým nezákonnosť, pretože súd mal vzhľadom na skorší návrh súdneho exekútora postupovať v zmysle § 57 ods. 1 písm. h) EP.
Oprávnený sa súčasne uplatnil nárok na náhradu trov odvolacieho konania.
Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku - ďalej len O.s.p.) po zistení, že odvolanie podal včas účastník konania (§ 201, 204 O.s.p.) proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok prípustný (§ 202 O.s.p., § 58 ods. 4 Exekučného poriadku), preskúmal napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa (§ 212 ods. 2 písm. a) O.s.p.), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie oprávneného nie je dôvodné.
Podľa § 219 ods. 1 O.s.p., odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 O.s.p.) po preskúmaní napadnutého uznesenia a tiež predloženého spisového materiálu dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvého stupňa je vecne správne.
Z obsahu spisu vyplýva, že napadnutým uznesením súd prvého stupňa vyhlásil exekúciu za neprípustnú a podľa § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku (je tu iný dôvod, pre ktorý nemožno exekúciu vykonať) ju zastavil. Zároveň rozhodol o trovách exekúcie. Proti tomuto uzneseniu podal oprávnený odvolanie.
Na rozhodcovské konanie sa rovnako vzťahuje základná zásada, podľa ktorej je porušením základného práva účastníka konania na spravodlivý proces vada konania spočívajúca v odňatí možnosti účastníkovi konať pred súdom, spôsobená postupom súdu (a to aj vada spočívajúca v osvojení si právomoci, ktorá mu nepatrí). Toto právo zaručujú v podmienkach právneho poriadku Slovenskej republiky okrem zákonov aj článok 46 a nasledujúce Ústavy Slovenskej republiky - ústavný zákon SNR č. 460/1992 Zb. v znení neskorších ústavných zákonov a článok 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
- oznámenie ministerstva zahraničných vecí ČSFR č. 209/1992 Zb..
Z judikatúry Súdneho dvora ES vyplýva, že ochrana spotrebiteľa sa prejavuje aj výraznými zásahmi do možnosti ovplyvnenia následného vymáhania pohľadávok spôsobmi, ktoré sa javia ako rozporné so záujmom spotrebiteľa, a to dokonca v štádiu uplatnenia práva pred exekučným súdom. V rozhodcovských veciach sa podporuje zbavenie účinku rozhodcovského rozsudku v záujme dosiahnutia ochrany spotrebiteľa pred neprijateľnými podmienkami, a to aj keď spotrebiteľ v rozhodcovskom konaní nenamietal rozhodcovskú doložku (rozsudok Súdneho dvora Oceano grupo editorial) a môže tak urobiť aj exekučný súd, ktorému to umožňuje práve ustanovenie § 45 Zákona o rozhodcovskom konaní (ASTURCOM).
Toto skúmanie je exekučný súd oprávnený vykonávať tak, ako keby tu žiadny rozhodcovský rozsudok nebol, teda tak, ako by to mohol urobiť súd, keby sám vo veci rozhodoval. Tomuto záveru napokon prisvedčuje i doslovné znenie ust. § 35 Zákona o rozhodcovskom konaní, ktoré účinky rozhodcovského rozsudku obmedzuje len na účastníkov. Už z tejto formulácie je zrejmé, že nebolo zámerom zákonodarcu bezvýhradne viazať všetky štátne orgány účinkami rozhodcovského rozsudku, pretože rozhodcovský súd je súkromnoprávny orgán a rozhodcovské konanie je súkromnoprávnym konaním. Je nezlučiteľné s povahou právneho štátu, aby boli súkromnoprávne orgány mocensky postavené plnohodnotne na roveň orgánov disponujúcim verejnou mocou.
Súd prvého stupňa vyhodnotil príslušnú rozhodcovskú doložku ako neprijateľnú zmluvnú podmienku v zmysle § 53 ods. 4 písm. r), pričom k uzatvoreniu predmetnej Zmluvy medzi oprávneným a povinným došlo dňa 23. 01. 2006. Z toho vyplýva, že v čase uzatvorenia predmetnej Zmluvy nebolo možné aplikovať vyššie uvedené zákonné ustanovenie, nakoľko neprijateľná podmienka vyžadujúca v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní (§ 53 ods. 4 písm. r)) sa stala súčasťou Občianskeho zákonníka a účinnou až odo dňa 01. 01. 2008.
Slovenský právny poriadok upravoval postavenie a ochranu spotrebiteľa najskôr v zákone č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa, ktorý bol účinný v období od 31.12.1992 do 30.6.2007. Ust. § 23a účinné v období od 1.1.2000 do 24.11.2004 zakotvilo tzv. typovú zmluvu, ktorou sa podľa citovaného zákona rozumie zmluva, ktorá sa má uzavrieť vo viacerých prípadoch ak je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje. Podľa ods. 2 tohto ustanovenia typová zmluva nesmie obsahovať:
a) neprimerané podmienky, ktoré na škodu spotrebiteľa zakladajú nápadný nepomer medzi právami a povinnosťami zmluvných strán, najmä 1. podmienky, ktoré viažu predaj výrobku na poskytnutie služby na odobratie iného výrobku alebo na prevzatie inej služby, 2. podmienky, ktorými sa podmieňuje predaj výrobku alebo poskytnutie služby s požiadavkou, aby spotrebiteľ zabezpečil pre predávajúceho ďalšieho spotrebiteľa, ktorý s ním uzavrie rovnakú alebo podobnú zmluvu;
b) podmienky, ktoré sú v rozpore s dobrými mravmi.
S účinnosťou od 25.11.2004 (do 30.6.2007) citovaný zákon v § 23a definoval už spotrebiteľské zmluvy ako zmluvy uzavreté podľa Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka ako aj všetky iné zmluvy, ktorých charakteristickým znakom je, že sa uzavierajú vo viacerých prípadoch a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje.
Nadväzne dňa 1.7.2007 nadobudol účinnosť nový zákon o ochrane spotrebiteľa č. 250/2007 Z. z., ktorý v pôvodnom znení v § 3 ods. 3 zakotvil, že každý spotrebiteľ má právo na ochranu pred neprijateľnými podmienkami spotrebiteľských zmluvách, ktorými sú zmluvy uzavreté podľa Občianskeho zákonníka alebo Obchodného zákonníka alebo aj všetky iné zmluvy, ktorých charakteristickým znakom je, že sa uzatvárajú vo viacerých prípadoch a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje; aj na spotrebiteľské zmluvy, ktoré neboli uzavreté podľa Občianskeho zákonníka, sa primerane použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka. Toto znenie bolo účinné až do novelizácie zák. č. 397/2008 s účinnosťou od 1.11.2008. V ostatnom znení má § 3 ods. 3 zák. č. 250/2007 Z. z. zakotvené, že každý spotrebiteľ má právo na ochranu pred neprijateľnými podmienkami v spotrebiteľských zmluvách.
Občiansky zákonník č. 40/1964 Zb. definoval spotrebiteľské zmluvy v ust. § 52 rozdielne v období od 1.4.2004 do 31.12.2007 a rozdielne v období od 1.1.2008, § 52 Občianskeho zákonníka v znení v období od 1.4.2004 do 31.12.2007 zakotvoval, že spotrebiteľskými zmluvami sú kúpna zmluva, zmluva o dielo alebo iné odplatné zmluvy upravené v 8. časti tohto zákona a zmluva podľa § 55, ak zmluvnými stranami sú na jednej strane dodávateľ a na druhej strane spotrebiteľ, ktorý nemohol individuálne ovplyvniť obsah dodávateľom vopred pripraveného návrhu na uzavretie zmluvy.
S účinnosťou od 1.1.2008 Občiansky zákonník v § 52 ods. 1 spotrebiteľskú zmluvu už definuje ako každú zmluvu bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. Dodávateľom podľa ods. 3 cit. ust. je pritom osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Spotrebiteľom podľa ods. 4 cit. ust. je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti.
Podľa znenia § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka v období od 1.4.2004 do 31.12.2007, teda v čase uzavretia predmetných zmlúv o úvere účastníkmi, zmluva o úvere, ktorá je upravená v Obchodnom zákonníku, pod definíciu spotrebiteľskej zmluvy podľa § 52 Občianskeho zákonníka nespadala. Je ale nesporné, že predmetná zmluva je spotrebiteľskou zmluvou v zmysle cit. § 23a zák. č. 634/1992 Zb. v znení od 25.11.2004, keďže ide o zmluvu uzavretú podľa Obchodného zákonníka a jej charakteristickým znakom je, že sa uzatvárala vo viacerých prípadoch a je z nej zrejmé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvnil. Zmluva uzavretá medzi účastníkmi je teda v zmysle právneho poriadku Slovenskej republiky spotrebiteľskou zmluvou.
Keďže z ust. § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka nie je možné vyvodiť, že 5. hlava Občianskeho zákonníka sa vzťahuje len a výlučne na tie spotrebiteľské zmluvy ako sú definované v § 52 ods. 1, odvolací súd je toho názoru, že všeobecné ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách podľa § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka je nevyhnutné aplikovať i na spotrebiteľské zmluvy ako sú definované v cit. ust. § 23a Zákona o ochrane spotrebiteľa č. 634/1992 Zb.
Keďže oprávnený je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení zmluvy konala v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti, oprávnený pri uzatvorení predmetnej zmluvy vystupoval v pozícii dodávateľa v zmysle § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy a je i veriteľom v zmysle § 3 ods. 1 zák. č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy.
Vzhľadom na to, že povinný pri uzatváraní a plnení predmetnej zmluvy nekonal v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti, je potrebné ho v zmysle § 52 ods. 3 Občianskeho zákonníka v uvedenom znení považovať za spotrebiteľa a zároveň je spotrebiteľom i v zmysle § 3 ods. 2 zák. č. 258/2001 Z. z. Vzhľadom na to, že predmetnou zmluvou o úvere sa zaviazal poskytnúť oprávnený ako dodávateľ povinnému ako spotrebiteľovi dočasné peňažné prostriedky vo forme úveru a povinný ako spotrebiteľ sa zaviazal poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a uhradiť celkové náklady spojené so spotrebiteľským úverom, zmluva uzavretá medzi účastníkmi spĺňa základné náležitosti spotrebiteľského úveru v zmysle § 2 písm. a) a b) zák. č. 258/2001 Z. z. Keďže zároveň nebolo preukázané, že by zmluva uzavretá medzi účastníkmi bola niektorou zo zmlúv vymenovaných v § 1 ods. 2 zák. č. 258/2001 Z. z., nie je vylúčená spod jurisdikcie tohto zákona.
V zmysle § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení účinnom do 01. 01. 2008, teda v čase uzavretia predmetnej zmluvy zo dňa 08.06.2005, spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa („ďalej len neprijateľná podmienka“). To neplatí, ak ide o predmet plnenia, cenu plnenia (ods. 2). V ods. 3 tohto ustanovenia zákonodarca demonštratívne vymenúva ustanovenia v spotrebiteľskej zmluve, ktoré sú neprijateľnými podmienkami. Podľa ods. 4 tohto ustanovenia neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné.
Podľa § 54 Obč. zák. zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa najmä nemôže vopred vzdať svojich práv, ktoré mu tento zákon priznáva, alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie (ods. 1). V pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší (ods. 2).
Súd prvého stupňa správne posúdil predmetnú zmluvu ako spotrebiteľskú a správne postupoval, keď preskúmal v zmysle smernice Rady č. 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách rozhodcovskú doložku. V zmysle rozhodnutia C - 40/08 Asturcom exekučný súd má povinnosť preskúmať rozhodcovskú doložku ihneď, ešte pred vydaním poverenia na vykonanie exekúcie, a to v tom zmysle, či nejde o nekalú podmienku spotrebiteľskej zmluvy. Oprávnený v odvolaní uviedol len preňho vyhovujúcu časť rozsudku, avšak odvolací súd musí pristupovať k judikatúre komplexne a ani uvedená časť rozsudku Súdneho dvora EÚ v spojení s ostanými závermi nijako neospravedlňuje oprávneného z aplikácie neprijateľnej rozhodcovskej doložky takmer v nečitateľných všeobecných obchodných podmienkach. Navyše je potrebné v kontexte vyššie uvedeného dodať, že oprávnený nemôže žiadať, aby exekučný súd napriek explicitnej zákonnej úprave neposkytol ochranu spotrebiteľovi ex offo. Exekučná súdna kontrola nie je o podporovaní nečinnosti spotrebiteľov ale o zamedzení nekalosti dodávateľov. Je pravdou, že pri súdnej kontrole sa „zvezie“ aj pohodlnejší spotrebiteľ, avšak je potrebné počítať s veľkým množstvom priemerných spotrebiteľov, ktorí vo svetle tak zákonnej úpravy, ako aj príslušnej judikatúry nedokážu pre seba vhodne, resp. výhodne vyhodnotiť zmluvné podmienky. V týchto prípadoch preto nemožno hovoriť o bezbrehej ochrane spotrebiteľa, ale o plnení záväzkov vyplývajúcich zo Zmluvy o fungovaní Európskej únie.
Odvolací súd sa stotožnil s názorom súdu prvého stupňa a tiež posúdil predmetnú rozhodcovskú doložku ako nekalú podmienku spotrebiteľskej zmluvy. Rovnako odvolací súd má za to, že dojednania účastníkov zmluvy o revolvingovom úvere č. 8000000576 uzavretej medzi oprávneným a povinným dňa 08.06.2005 boli neurčité, nezrozumiteľné, nejasné a v rozpore so zákonom o spotrebiteľských úveroch. Išlo tu pritom jednoznačne o spotrebiteľský vzťah so zmluvou obsahujúcou neprijateľné podmienky, ktorá navyše v časti uvedenia obchodných podmienok malým a zhusteným písmom bola nezrozumiteľnou i z tohto dôvodu. V zmysle § 53 ods. 1 OZ neprijateľnou je zmluvná podmienka, ktorá spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Predmetná rozhodcovská doložka znemožňuje voľbu povinnej (spotrebiteľa) dosiahnuť rozhodovanie sporu štátnym súdom, ak dodávateľ podá žalobu na dohodnutom rozhodcovskom súde. V odvolaní oprávnený poukazuje na to, že rozhodcovská doložka a konanie pred rozhodcom je len alternatívne, a spotrebiteľ má možnosť vybrať si medzi rozhodcovským a štátnym súdom, ale ak by podľa takejto doložky začalo rozhodcovské konanie na návrh dodávateľa, spotrebiteľ by bol nútený podrobiť sa rozhodcovskému konaniu a v prípade, ak by chcel zabrániť rozhodcovskému konaniu bol by nútený podať návrh na príslušnom štátnom súde. Možno povedať, že takto dojednaná rozhodcovská doložka spôsobuje hrubú jednostrannú výhodnosť pre dodávateľa, pretože výber rozhodcu dodávateľom nemal spotrebiteľ možnosť ovplyvniť a vzhľadom na svoje slabšie postavenie v tomto vzťahu mohol zmluvu, ktorá bola vopred pripravená, len ako celok prijať alebo odmietnuť. V danom prípade nemožno teda uvažovať nad tým, že by išlo o individuálne dojednanú zmluvnú podmienku. Rozhodcovská doložka dojednaná za týchto podmienok môže ľahko slúžiť na obchádzanie platnej právnej úpravy slúžiacej na ochranu spotrebiteľa. Dodávateľ, ktorý fakticky určuje, ktorý rozhodca bude rozhodovať o prípadných sporoch zo zmluvy, nakoľko spotrebiteľ nemá možnosť tento výber ovplyvniť, je pre vybraného rozhodcu zdrojom príjmov, preto je namieste obava, do akej miery je potom takéto rozhodcovské konanie objektívne. Následkom je skutočnosť, že rozhodcovský súd vôbec nemal právomoc, vzhľadom na neplatnosť rozhodcovskej doložky, rozhodovať daný spor, preto predmetný rozhodcovský rozsudok nemožno považovať za spôsobilý exekučný titul.
Odvolací súd zároveň poukazuje na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. III. ÚS 372/2011-18 zo dňa 13. 09. 2011 súvisiaceho s problematikou neprijateľnej rozhodcovskej doložky, v ktorom Ústavný súd SR konštatoval, že: „všeobecný súd je povinný v priebehu celého exekučného konania ex offo skúmať, či sú splnené všetky predpoklady na vedenie takéhoto konania. Jedným z týchto predpokladov je aj relevantný exekučný titul. Bez jeho existencie nemožno exekúciu vykonať“. Ústavný súd SR v citovanom rozhodnutí poukázal aj na ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorý v rozsudku z 27. januára 1997 vydanom pod sp. zn. 3 Cdo/164/1996 publikovanom v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod č. R 58/1997 uviedol, že „súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej“.
To obdobne platilo aj u námietok procesnej či dokonca ústavnoprávnej povahy. Do úvahy neprichádzala potenciálne uplatniteľná námietka vybočením exekučného súdu z medzí ústavného rámca činnosti
štátnych orgánov (zásada tzv. verejného práva z čl. 2 ods. 2 Ústavy SR vyjadriteľná tiež slovami, že štátne orgány môžu konať len to, čo je zákonom dovolené) známa odvolaciemu súdu aj z iných obdobných vecí. Ako na to správne poukázal už súd prvého stupňa, je to totiž práve ustanovenie § 44 ods. 2 EP, ktoré zakotvuje nielen možnosť, ale i povinnosť exekučného súdu zastaviť exekúciu v prípade nesúladu žiadosti o poverenie, návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom; pričom pre rozhodnutie takýmto spôsobom postačuje už ustálenie nezákonnosti i u len jednej z celkom troch listín majúcich sa takto preskúmať (nezriedka pritom vady prvej, ktorou je z hľadiska chronológie a povahy veci exekučný titul sú prenesené i do inej či do oboch ďalších).
O trovách exekúcie rozhodol súd prvého stupňa správne, keď na ich zaplatenie zaviazal oprávneného, trovy exekúcie určil v správnej výške.
Poukazujúc na vyššie uvedené dôvody odvolací súd konštatuje, že súd prvého stupňa správne rozhodol, keď exekúciu zastavil, a preto odvolací súd napadnuté rozhodnutie ako vecne správne v zmysle § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.
O trovách odvolacieho konania súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p., ale povinnému náhradu trov konania nepriznal, pretože mu žiadne v odvolacom konaní nevznikli.
Senátom odvolacieho súdu bolo toto rozhodnutie prijaté pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona posledná veta č. 757/2004 Z. z.).
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.