Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Uznesenie_8CoE-89-2013.pdf
PDF · 126.67 KB
Case nature
Subarea
8CoE/89/2013
Uznesenie
Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v exekučnom konaní vedenom súdnym exekútorom JUDr. Mgr. Vladimírom Zacharom, Exekútorský úrad so sídlom K., ul. J. č. XX/XX, vo veci oprávneného: BENCONT INVESTMENTS, s. r. o., so sídlom Bratislava, ul. Astrová č. 2/A, IČO: 36 432 105, zastúpeného splnomocneným zástupcom Advokátska kancelária ADVOKÁTI s. r. o., so sídlom Bratislava, ul. Klarinská č. 4, IČO: 33 715 638, proti povinnej: H. F., nar. XX. XX. XXXX, bytom J. V. č. XXX, pre vymoženie sumy 1.574,87 eur s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Liptovský Mikuláš zo dňa 29. februára 2012 č. k. 10Er/2075/2011-12, takto
rozhodol:
uznesenie okresného súdu potvrdzuje.
odôvodnenie:
Okresný súd Liptovský Mikuláš uznesením zo dňa 29. 02. 2012 č. k. 10Er/2075/2011-12, vydaným vyšším súdnym úradníkom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol. Konštatoval, že pred súdnym exekútorom sa dňa 25. 11. 2011 začalo exekučné konanie pod sp. zn. Ex 2425/2011 na vymoženie pohľadávky vo výške 1.574,87 eur s príslušenstvom, priznanej rozhodcovským rozsudkom sp. zn. B1209346 zo dňa 02. 09. 2011, vydaným rozhodcami JUDr. Marcelom Hudákom, Mgr. Ing. Michalom Radosom a Mgr. Branislavom Legátom. Súdny exekútor v súlade s ust. § 44 ods. 1 zákona SNR č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len „Exekučný poriadok“), požiadal súd o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Spolu so žiadosťou predložil návrh oprávneného na vykonanie exekúcie zo dňa 21. 11. 2011, zmluvu o úvere zo dňa 11. 07. 2007 a exekučný titul. Zákonné ustanovenie obsiahnuté v ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku ukladá súdu, aby už v štádiu rozhodovania o udelení poverenia na vykonanie exekúcie preskúmal súlad exekučného titulu so zákonom. Súd preto neposudzuje len formálne náležitosti exekučného titulu, ale aj to, či je exekúcia vôbec prípustná. V danom prípade je exekučným titulom rozhodcovský rozsudok vydaný v konaní, ktoré je upravené v zákone č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní. Exekučný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory orgánu, ktorý v základnom konaní vydal exekučný titul, ani preskúmavať, či bol v konaní predchádzajúcom výkonu náležite zistený skutkový stav veci a aké skutkové zistenia a právne závery zo skutkového stavu tento orgán vyvodil. Uvedená zásada je jedným zo základných princípov právneho štátu a jej hlavnou úlohou je dosiahnuť právnu istotu vzťahov, o ktorých už bolo rozhodnuté. Tento princíp je však prelomený zákonným ustanovením obsiahnutým v § 45 zákona o rozhodcovskom konaní. Podľa spomínaného ustanovenia môže exekučný súd odoprieť vykonateľnosť rozhodcovského rozhodnutia i bez toho, aby došlo k zrušeniu takéhoto rozhodnutia. Bude tomu tak, ak bolo rozhodnutie vydané vo veci, ktorá nemôže byť predmetom rozhodcovského konania, vo veci, o ktorej už predtým právoplatne rozhodol súd alebo sa o nej právoplatne rozhodlo v inom rozhodcovskom konaní a potom, ak rozhodcovské rozhodnutie zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom.
Navyše, exekučný súd po začatí exekučného konania v každom štádiu skúma či sú splnené podmienky formálnej a materiálnej vykonateľnosti rozhodnutia. Vykonateľnosť rozhodnutia je vlastnosť, ktorá umožňuje vynútiť podrobenie sa súdnemu alebo inému rozhodnutiu, ak osoba povinná z rozhodnutia dobrovoľne neplní svoju povinnosť riadne a včas. Formálna vykonateľnosť spočíva v dodržaní formy rozhodnutia, splnení zákonom predpísaných náležitostí o doručení rozhodnutia, o uplynutí lehoty na plnenie a o podaní, resp. nepodaní riadneho opravného prostriedku. Z hľadiska materiálneho je rozhodnutie vykonateľné len vtedy, ak obsahuje presnú identifikáciu oprávneného a povinného, presné vymedzenie práv a povinností na plnenie, presný rozsah a obsah plnenia a presne stanovenú lehotu na plnenie. Z ustanovenia § 38 ods. 2, § 39 ods. 2 a § 41 ods. 1 Exekučného poriadku vyplýva, že exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný po stránke formálnej aj materiálnej. Pre skonštatovanie, že to ktoré rozhodnutie je vykonateľné je zároveň podstatné, či rozhodnutie vydal orgán, ktorý mal právomoc na rozhodnutie vo veci. Z obsahu predloženého rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu súd zistil, že žalovaný (povinný v exekúcii) a Poštová banka, a. s., uzavreli dňa 16. 07. 2007 v zmysle ust. § 2 písm. b/ zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch (ďalej len „zákon o spotrebiteľských úveroch“) zmluvu o úvere č. 1652061507 v spojení s Obchodnými podmienkami pre úver. Na základe zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 18. 05. 2009 došlo k postúpeniu predmetnej pohľadávky z banky na žalobcu (oprávnený v exekúcii). Nakoľko si povinný neplnil svoje povinnosti, oprávnený si pred rozhodcom uplatnil pohľadávku vo výške 1.574,87 eura s príslušenstvom, kde po vykonanom dokazovaní mu bola rozhodcovským rozsudkom priznaná istina vo výške 1.574,87 eura, úrok z omeškania vo výške 23 % ročne zo sumy 1.574,87 eura od 04. 04. 2008 do zaplatenia istiny, suma úrokov dlžných ku dňu predčasnej splatnosti vo výške 43,01 eura a náhrada poplatku za rozhodcovské konanie vo výške 69,50 eura. Rozhodca založil svoju právomoc na základe rozhodcovskej doložky uvedenej v Obchodných podmienkach pre úver z obsahu ktorej vyplýva, že zmluvné strany sa dohodli, že všetky spory, ktoré vzniknú z tejto zmluvy vrátane sporov o jej vznik, platnosť a výklad budú rozhodované pred Stálym rozhodcovským súdom zriadeným pri spoločnosti ROZHODCOVSKÁ, ARBITRÁŽNA a MEDIAČNÁ, a.s., rozhodnutie bude pre nich konečné. Základnou povinnosťou rozhodcovského súdu je už v štádiu začatia konania skúmať otázku svojej právomoci. V prípade ak rozhodca prehliadne túto svoju povinnosť, má nasledujúce konanie vadu, v dôsledku ktorej nemôže z takéhoto rozhodcovského konania vzísť akýkoľvek spôsobilý vykonateľný exekučný titul. Právomoc rozhodcovského súdu rozhodovať vo veci je daná okrem negatívneho výpočtu konaní (§ 1 ods. 3 zákona o rozhodcovskom konaní) aj platnou rozhodcovskou zmluvou, ktorá má formu osobitnej zmluvy alebo formu rozhodcovskej doložky k zmluve. Zákonnou podmienkou platnosti rozhodcovskej zmluvy je písomná forma a podpis zmluvných strán. Exekučnému súdu neprislúcha rozhodovať o neplatnosti rozhodcovskej doložky, môže však posúdiť vykonateľnosť rozhodnutia, ktoré vydal rozhodcovský súd bez právomoci konať vo veci samej. V predmetnej veci založil rozhodcovský súd svoju právomoc na základe doložky, ktorá je v spotrebiteľských právnych vzťahoch neprijateľnou podmienkou. Skutočnosť, že právny vzťah medzi oprávneným a povinným je spotrebiteľským vzťahom je daná charakterom zmluvných strán ako aj samotnej zmluvy. Základná charakteristika spotrebiteľských zmlúv je obsiahnutá v ust. § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka. Spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. Právny poriadok Slovenskej republiky obsahuje aj špeciálnu úpravu spotrebiteľského úveru, ktorou bol v čase uzatvorenia zmluvy o úvere zákon o spotrebiteľských úveroch, ktorý definuje spotrebiteľský úver ako dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme odloženej platby, pôžičky, úveru alebo v inej právnej forme. Na posúdenie skutočnosti, či sa v tom ktorom prípade jedná o spotrebiteľský úver nie je rozhodujúce akou právnou formou sa spotrebiteľský úver poskytuje, ale skutočnosť, že sa jedná o poskytnutie peňažných prostriedkov v prospech spotrebiteľa za odplatu. Podľa ust. § 3 zákona o spotrebiteľskom úvere je veriteľom každá fyzická alebo právnická osoba poskytujúca spotrebiteľský úver v rámci svojho podnikania a spotrebiteľom fyzická osoba, ktorej bol poskytnutý spotrebiteľský úver na iný účel, ako na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania. Náležitosti zmluvy o spotrebnom úvere sú upravené v ust. § 4 ods. 1 a 2 zákona o spotrebiteľských úveroch. Navyše, aj rozhodca pri posudzovaní sporu v základnom konaní prihliadal aj na právne predpisy upravujúce problematiku spotrebiteľských zmlúv a ochrany spotrebiteľa. Rovnako žalobca (oprávnený v exekúcii) v žalobe doručenej rozhodcovskému súdu uviedol, že povinný uzavrel zmluvu v zmysle ustanovenia § 2 písm. b/ zákona o spotrebiteľských úveroch. V spotrebiteľských právnych vzťahoch je vylúčené, aby sa všetky spory zo spotrebiteľskej zmluvy riešili výlučne v rozhodcovskom konaní. Do nášho právneho poriadku sa inštitút spotrebiteľských zmlúv
dostal zákonom č. 150/2004 Z. z., ktorým bol novelizovaný s účinnosťou od 01. 04. 2004 Občiansky zákonník. Spomínaným zákonom došlo k implementácii Smernice Rady č. 93/13/EHS zo dňa 05. 04. 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, ktorá poskytuje spotrebiteľom v rámci Európskej únie pomerne širokú ochranu. Okrem tzv. generálnej klauzuly obsiahnutej v ust. § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka zákonodarca prevzal zo Smernice Rady č. 93/13 EHS niekoľko definícií neprijateľných podmienok, pričom išlo o indikatívny výpočet týchto podmienok. V čase uzatvorenia úverovej zmluvy nebolo v Občianskom zákonníku medzi neprijateľnými zmluvnými podmienkami ustanovenie, ktoré sa dotýka rozhodcovskej doložky. Až ďalšou novelou došlo s účinnosťou od 01. 01. 2008 (zákon č. 568/2007 Z. z.) k rozšíreniu neprijateľných zmluvných podmienok o tie, ktoré od spotrebiteľa vyžadujú, aby všetky spory riešil výlučne v rozhodcovskom konaní. Charakter uvedenej neprimeranej podmienky, ako aj skutočnosť, že zákonodarca považoval za potrebné v demonštratívnom výpočte nekalých podmienok uviesť aj toto ustanovenie, znamená, že uvedenú podmienku je potrebné považovať za neprimeranú v každom prípade. Skutočnosť, že neúplnou implementáciou Smernice Rady 93/EHS nebola do príkladného výpočtu neprijateľných podmienok v Občianskom zákonníku zahrnutá aj neprípustnosť prejednávania a rozhodnutia sporov zo spotrebiteľských zmlúv výlučne iba pred rozhodcom, neznamená, že súd nemôže podrobiť súdnej kontrole aj rozhodcovskú doložku uzavretú pred 01. 01. 2008. Umožňuje to ustanovenie generálnej klauzuly. Okrem toho rozhodcovská doložka vyžaduje od povinného, aby sa podrobil rozhodcovskému konaniu, teda konaniu, výsledkom ktorého má byť rozhodnutie arbitra, ktorého si vybral vopred oprávnený. Takýto judikovaný záväzok sa stáva podkladom pre návrh na vykonanie exekúcie a pre zásah do majetkovej sféry povinného. Rozhodcovské súdy sú jedným z legitímnych orgánov ochrany práva, ale vo svojej podstate je rozhodcovské konanie predovšetkým určené pre obchodnoprávne vzťahy, kde strany vystupujú z rovnakej pozície a ich činnosť a rozhodovanie sú ovplyvňované hrozbou rizika podnikania. Spory zo spotrebiteľských zmlúv zákon o rozhodcovskom konaní zo sporov, ktoré môže rozhodnúť rozhodca, nevylučuje. Občiansky zákonník však jasne definuje neprijateľnú podmienku, podľa ktorej nemá spotrebiteľ inú možnosť, ako prípadný spor riešiť výlučne pred rozhodcom. Exekučnému súdu neprislúcha rozhodovať o neplatnosti rozhodcovskej zmluvy, môže však posúdiť vykonateľnosť rozhodnutia, ktoré vydal rozhodcovský súd bez právomoci konať vo veci samej. Vykonaným dokazovaním súd dospel k názoru, že exekučný titul nespĺňa podmienku formálnej vykonateľnosti, nakoľko došlo k vade základného predpokladu stanoveného zákonom o rozhodcovskom konaní, ktorý upravuje tvorbu exekučného titulu. Chýbajúca právomoc rozhodcovského súdu má za následok vadu formálnej vykonateľnosti rozhodcovského rozsudku. Exekučný súd nemôže poskytnúť právnu ochranu nároku oprávneného (formou udelenia poverenia na vykonanie exekúcie) na základe exekučného titulu vydaného orgánom, ktorý na rozhodovanie nemal žiadnu právomoc. Na základe vyššie uvedeného preto súd žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol. Po právoplatnosti tohto rozhodnutia súd exekučné konanie zastaví aj bez návrhu. Predmetným rozhodnutím nie je dotknuté právo oprávneného domáhať za zákonnou cestou svojich nárokov buď na rozhodcovskom súde, ktorý bude mať právomoc rozhodnúť vec na základe platne uzatvorenej rozhodcovskej zmluvy, alebo na civilnom súde návrhom na začatie konania.
Proti tomuto uzneseniu podal odvolanie oprávnený prostredníctvom svojho splnomocneného zástupcu, ktorý navrhol uznesenie okresného súdu zmeniť tak, že poverí súdneho exekútora vykonaním exekúcie, tak ako o to žiada v žiadosti o udelenie. Vytýkal súdu, že jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, keď súd zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia z dôvodu neplatnosti rozhodcovskej doložky obsiahnutej v čl. 9 ods. 2 Všeobecných obchodných podmienok, ktoré tvoria prílohu zmluvy o úvere uzavretej medzi povinným a Poštovou bankou, a.s., a svoje tvrdenia oprel okrem iného o ust. § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, ust. Smernice a judikatúru Súdneho dvora (ES). Oprávnený aj napriek neúčinnosti ust. § 54 ods. 4 písm. r/ Občianskeho zákonníka v čase podpisu zmluvy o úvere medzi povinnou a Poštovou bankou, a. s., dal súdu do pozornosti nasledovnú dôvodovú správu Národnej rady SR k predmetnému ust. § 53 ods. 4 písm. r/ Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorej je interpretácia tohto ustanovenia súdom v rozpore so zmyslom a účelom právnej úpravy, ktorý jej priradil zákonodarca: „Cieľom tejto úpravy je umožniť spotrebiteľom rozhodnúť sa, kde uplatnia svoje práva. Ak by niektoré z ustanovení rozhodcovskej doložky zakladalo výlučne právomoc rozhodovať spor iba v rozhodcovskom konaní, navrhovaná úprava považuje takéto ustanovenie za neprijateľné, čo však nemá za dôsledok zrušenie platnosti celej rozhodcovskej doložky. Spotrebiteľovi, ako aj dodávateľovi ostáva možnosť riešiť spor v zmysle dojednanej rozhodcovskej doložky v rozhodcovskom konaní, ale spotrebiteľ môže svoje práva voči dodávateľovi uplatňovať nie iba v zmysle dojednanej rozhodcovskej
doložky, ale ak sa tak rozhodne, v občianskoprávnom konaní a zmluvná podmienka, ktorá by mu v tom bránila, bude v zmysle navrhovaného ustanovenia považovaná za neprijateľnú. Uvedené ustanovenie teda v žiadnom prípade nespôsobuje neplatnosť celej rozhodcovskej doložky“. Podľa tejto dôvodovej správy je teda predmetná rozhodcovská doložka v súlade so zákonom, keďže nebráni dlžníkovi, aby si svoje práva voči veriteľovi uplatnil na príslušnom všeobecnom súde a zároveň umožňuje veriteľovi, aby si uplatnil svoje práva voči dlžníkovi na príslušnom rozhodcovskom súde v zmysle rozhodcovskej doložky. Zároveň oprávnený poukázal aj na ust. § 93b ods. 1 a 2 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách (ďalej len „zákona o bankách“) v znení účinnom do 30. 11. 2009, v zmysle ktorého banky a pobočky zahraničných bánk sú povinné ponúknuť svojim klientom neodvolateľný návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy 88j o tom, že ich prípadné vzájomné spory z obchodov (§ 5 písm. i/) budú rozhodnuté v rozhodcovskom konaní stálym rozhodcovským súdom zriadeným podľa osobitného zákona. V nadväznosti na ustanovenia § 93b ods. 1, 2 zákona o bankách si oprávnený predložením návrhu na uzavretie rozhodcovskej zmluvy súčasne s úverovou zmluvou plnil povinnosť, ktorá mu vyplývala z ust. § 93b ods. 1 zákona o bankách. Predmetné ustanovenia v tomto smere predstavujú špeciálny predpis upravujúci prípustnosť rozhodcovskej zmluvy a podmienky jej uzavretia v spotrebiteľských vzťahoch, kde dodávateľom je banka. Ďalej tvrdil v nadväznosti na ust. Smernice Rady 93/13/EHS, že slovenský preklad predmetného ustanovenia Smernice Rady 93/13/EHS je chybný. V zmysle Smernice Rady 93/13EHS za nekalú podmienku sa považuje taká rozhodcovská doložka, ktorá od spotrebiteľa vyžaduje, aby spory, v ktorých je spotrebiteľ aktívne legitimovaný, predkladal na riešenie výlučne v rozhodcovskom konaní, ktoré nie je upravené právnymi predpismi. Oprávnený tiež uviedol, že rozhodcovský rozsudok predstavuje prekážku res iudicata a podľa ust. § 159 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O. s. p.“) je tak výrok právoplatného rozhodcovského rozsudku záväzný a nezmeniteľný vo vzťahu k účastníkom konania a pre všetky orgány a z vyššie citovaných ustanovení je záväzný aj pre exekučný súd. Výnimku z viazanosti exekučného súdu právoplatným rozhodcovským rozsudkom predstavuje § 45 ods. 1 a 2 zákona o rozhodcovskom konaní, v zmysle ktorých môže exekučný súd aj bez návrhu zastaviť exekučné konanie, ak rozhodcovský rozsudok má nedostatok uvedený v ust. § 40 písm. a/ a b/ zákona o rozhodcovskom konaní alebo ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. Okresný súd odvolávajúc sa práve na ust. § 45 ods. 1 a 2 zákona o rozhodcovskom konaní zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie z dôvodu rozporu plnenia s dobrými mravmi, pričom rozpor plnenia, na ktorého povinného zaviazal rozhodcovský súd, s dobrými mravmi, spočíva v rozhodcovskej doložke, ktorú súd vyhodnotil ako neprijateľnú podmienku. Podľa oprávneného z ust. § 45 ods. 1 písm. c/ zákona o rozhodcovskom konaní vyplýva, že exekučný súd je oprávnený skúmať výlučne súlad plnenia, na ktorého povinného zaviazal rozhodcovský súd so zákonom, resp. dobrými mravmi, pričom nedovolenosť plnenia (resp. jeho rozpor s dobrými mravmi) by sa mala skúmať z hľadiska predmetu záväzku, a nie z hľadiska platnosti alebo neprijateľnosti jednotlivých ustanovení zmluvy o úvere a VOP. Vo zvyšku, vrátane posúdenia obsahu zmluvy o úvere a VOP predstavuje právoplatný rozhodcovský rozsudok pre exekučný súd prekážku res iudicata, tzv. rozhodcovský rozsudok je nezmeniteľný a záväzný. Ďalej oprávnený nepovažoval za riadne odôvodnené pre nepoukázanie na zákonné ustanovenia tvrdenie súdu, že súd, ktorý rozhoduje o návrhu na vykonanie exekúcie vyplývajúceho z rozhodcovského rozsudku, a ktorý bol vydaný vo veci vyplývajúcej zo spotrebiteľského vzťahu a bez účasti spotrebiteľa, musí preskúmať ex offo aj prípadnú nekalú povahu rozhodcovskej zmluvy, resp. doložky uvedenej v zmluve, uzavretej medzi podnikateľom a spotrebiteľom. Podľa oprávneného z ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyplýva, že exekučný súd je oprávnený skúmať ex offo iba súlad exekučného titulu so zákonom. To znamená formálnu a materiálnu stránku vykonateľnosti tohto titulu, nie vecnú správnosť (skutkové a právne závery) exekučného titulu. Okresný súd tak nie je oprávnený v exekučnom konaní skúmať povahu rozhodcovskej doložky vzhľadom na právoplatnosť a vykonateľnosť rozhodcovského rozsudku, ktorý má charakter rei iudicatae a predstavuje tak prekážku veci rozhodnutej a zároveň vzhľadom na nedostatok právomoci v zmysle ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v nadväznosti na čl. 2 ods. 2 Ústavy SR.
Povinná sa k odvolaniu oprávneného písomne nevyjadrila.
Sudca odvolaniu proti rozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka nevyhovel, preto vec v zmysle ust. § 374 ods. 4 O. s. p. predložil na rozhodnutie odvolaciemu súdu. Vo svojom stanovisku uviedol, že rozhodcovský rozsudok nie je v danej veci spôsobilým exekučným titulom, nakoľko ho vydal orgán na to nepríslušný, keď svoju právomoc konať a rozhodnúť odvodzoval od neprijateľnej podmienky v spotrebiteľskej zmluve, ktorou je oprávneným predložená rozhodcovská doložka, ktorá je v rozpore s ust. § 53 ods. 4 písm. r/ Občianskeho zákonníka. Taktiež poukázal na to, že forma uzatvorenia rozhodcovskej doložky je v rozpore so znením § 4 ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní.
Krajský súd, ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O. s. p.), po zistení, že odvolanie podal včas účastník konania (§ 204 ods. 1 O. s. p., § 37 ods. 1 Exekučného poriadku), proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom (§ 202 ods. 2 O. s. p., § 44 ods. 2 Exekučného poriadku), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O. s. p.), preskúmal rozhodnutie v napadnutom rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní (§ 212 ods. 1 O. s. p.) a uznesenie okresného súdu ako vecne správne potvrdil (§ 219 ods. 1 O. s. p.) z nasledovných dôvodov:
Odvolací súd podrobne preskúmal všetky rozhodujúce otázky, ktoré boli vo veci vznesené a v plnom rozsahu sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi prvostupňového súdu. Okresný súd v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre posúdenie danej veci, vecne správne rozhodol a svoje rozhodnutie odôvodnil v súlade s ustanovením § 157 ods. 2 O. s. p. Odôvodnenie rozhodnutia okresného súdu je vecne správne, pričom v bližších podrobnostiach naň poukazuje aj odvolací súd. Z uvedených dôvodov sa v odvolacom konaní obmedzil iba na konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia (§ 219 ods. 2 O. s. p.).
V prvom rade odvolací súd poznamenáva, že okresný súd postupoval správne, keď pred skúmaním obsahu rozhodcovského rozsudku vykonal prieskum právomoci rozhodcovského súdu, ktorá mala byť v danom prípade založená v čl. 11.2 Obchodných podmienok pre úver platných a účinných od 15. 03. 2007. Oprávnený preto nesprávne v odvolaní poukazuje na čl. 9 ods. 2 Všeobecných obchodných podmienok.
Odvolací súd uvádza, že rovnako ako súd prvostupňový bol toho názoru, že exekučný súd je v exekučnom konaní oprávnený skúmať rozhodcovský rozsudok z hľadísk spĺňania formálnych i materiálnych predpokladov, za ktorých možno vykonať exekúciu. Ustanovenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku ukladá exekučným súdom pri rozhodovaní o udelení poverenia preskúmať súlad exekučného titulu so zákonom. Súladom exekučného titulu so zákonom pritom treba rozumieť nielen formálne náležitosti exekučného titulu, ale aj to, či je na jeho základe možné exekúciu vykonať, teda či tu nie sú také zákonné ustanovenia, ktoré by bránili vykonaniu exekúcie na základe tohto exekučného titulu. Tieto zákonné ustanovenia pritom môžu mať rozmanitý charakter - môže ísť o ustanovenia paušálne vylučujúce určité nároky z uspokojenia v exekúcii, prípadne ustanovenia ustanovujúce tzv. exekučné imunity a pod. Výnimočne môže ísť aj o ustanovenia, ktoré ustanovujú povinnosť exekučného súdu skúmať aj materiálnu správnosť exekučného titulu, teda posúdiť, či nárok priznaný exekučným titulom je v súlade s právom.
Takýmto ustanovením je aj ustanovenie § 45 zákona rozhodcovskom konaní, ktoré umožňuje exekučnému súdu skúmať materiálnu správnosť rozhodcovského rozsudku z hľadísk uvedených v tomto ustanovení, a to sčasti aj bez návrhu. Z ustanovenia § 45 zákona rozhodcovskom konaní preto možno vyvodiť, že na to, aby mohla byť vykonaná exekúcia na základe rozhodcovského rozsudku, musí byť rozhodcovský rozsudok aj v súlade s týmto ustanovením, teda nesmie byť vydaný v rozhodcovskom konaní, ktoré trpelo vadou uvedenou v § 40 písm. a/ alebo b/ zákona rozhodcovskom konaní, a nesmie zaväzovať na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. Keď rozhodcovský rozsudok odporuje týmto zákonným ustanoveniam, tieto jeho nedostatky predstavujú hmotnoprávnu prekážku vykonania exekúcie na jeho základe. Súlad rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu s § 45 zákona rozhodcovskom konaní je hmotnoprávnym predpokladom vykonania exekúcie. Exekučný súd je tak povinný od začiatku konania prihliadať na to, či tu sú dôvody neprípustnosti exekúcie na základe rozhodcovského rozsudku uvedené v § 45 zákona rozhodcovskom konaní. Exekučný súd teda môže skúmať (podľa § 45 ods. 2 zákona rozhodcovskom konaní aj bez návrhu), či rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené, alebo ak odporuje dobrým mravom. Nedovolenosť priznaného plnenia nemožno odvodzovať len zo samotného výroku rozhodnutia. Priznané plnenie totiž navonok
vôbec nemusí vykazovať znaky protizákonnosti; spravidla až z odôvodnenia rozhodnutia možno zistiť pochybenia v aplikácii hmotného, či dokonca aj procesného práva. Nedovolenosť, nemožnosť a rozpor s dobrými mravmi sú pojmami hmotného práva a pri zisťovaní takýchto nedostatkov exekučného titulu má exekučný súd plné oprávnenie "vstúpiť" do rozhodnutia a vyvodiť tomu zodpovedajúce závery.
Odvolací súd uvádza, že v danom prípade prvostupňový súd nevykonal prieskum právoplatného rozhodcovského rozsudku v zmysle § 45 ods. 1 písm. c/ zákona o rozhodcovskom konaní, t.j. neučinil právny záver, že právoplatný rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom, t. j. neposudzoval rozhodcovský rozsudok v jeho merite (hoci by tak mohol učiniť za predpokladu, že rozhodcovská doložka je platná). K zamietnutiu žiadosti na vydanie poverenia došlo čisto z procesného dôvodu, a to že rozhodcovská doložka v úverovej zmluve ako neprijateľná podmienka v spotrebiteľskej zmluve je absolútne neplatná, a teda pre nedostatok právomoci rozhodcovského súdu vôbec rozhodcovský rozsudok vydať.
Dojednanie o rozhodcovskej doložke v posudzovanej veci je zaradené do obchodných podmienok pre úver, ktoré sú obsahovo neoddeliteľnou súčasťou predmetnej zmluvy. Z uvedeného je zrejmé, že rozhodcovská doložka nebola dojednaná individuálne a povinný pri uzatváraní zmluvy nemohol ovplyvniť jej obsah.
Obsah vyššie spomínanej rozhodcovskej doložky je nasledovný: „Zmluvné strany sa dohodli, že akékoľvek spory, ktoré vzniknú zo ZoÚ a OP, budú riešené dohodou. V prípade nedosiahnutia dohody Klient prijíma návrhy Banky na riešenie vzájomných sporov vzniknutých na základe alebo súvisiacich s ZoÚ a OP, vrátane sporov o platnosť, výklad a zánik ZoÚ a OP, v rozhodcovskom konaní pred Stálym rozhodcovským súdom zriadenom pri spoločnosti ROZHODCOVSKÁ, ARBITRÁŽNA a MEDIAČNÁ, a.s., IČO: 35 862 882, zapísaná v OR SR OS Bratislava 1, odd. Sa, vl. č. 3157/B [RAM] podľa jeho vnútorných predpisov. Strany sporového konania sa rozhodnutiu RAM podriadia s tým, že toto rozhodnutie bude pre nich konečné a záväzné. Miestom rozhodcovského konania je Bratislava.“
Keďže Občiansky zákonník len demonštratívne vypočítava okruh neprijateľných zmluvných podmienok, súd môže označiť za neprijateľnú aj inú zmluvnú podmienku. Súdu pritom nebráni, aby judikoval neprijateľnosť zmluvnej podmienky aj na vzťahy, ktoré predchádzali zaradeniu zmluvnej podmienky medzi neprijateľné podmienky priamo do zákona. Smernica Rady 93/13/EHS odporúčajúcim spôsobom vypočítava niektoré nekalé podmienky, pričom v prílohe sa dotýka aj rozhodcovskej doložky v štandardných zmluvách za stavu, že proces pred rozhodcom nie je právne regulovaný.
V súvislosti s rozhodcovským konaním je potrebné si uvedomiť, že rozhodcovský súd je, i napriek výsledku svojej činnosti v podobe rozhodcovského rozsudku, súkromnoprávny orgán a rozhodcovské konanie je súkromnoprávnym konaním. Rozhodcovský súd nie je zriadený zákonom ako orgán štátu, rozhodcovským súdom sú subjekty súkromného práva ustanovené do funkcie rozhodcu dohodou zmluvných strán (i keď na základe zákona), nie štátom (zákonom), ako je to v prípade (súdov) sudcov všeobecných súdov.
Predmetná rozhodcovská doložka jednoznačne spĺňa charakteristiku neprijateľnej zmluvnej podmienky podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka účinného do 31. 12. 2007. Táto rozhodcovská doložka, ktorá mala založiť legitimitu pre exekučný titul v predmetnom konaní, znemožňuje voľbu spotrebiteľa dosiahnuť rozhodovanie sporu inak ako v rozhodcovskom konaní. Od spotrebiteľa totiž vyžaduje, aby všetky spory vzniknuté zo zmluvy alebo s ňou súvisiace, v prípade, ak nebudú vyriešené dohodou zmluvných strán, boli riešené v rozhodcovskom konaní rozhodcovským súdom Stálym rozhodcovským súdom zriadeným pri spoločnosti ROZHODCOVSKÁ ARBITRÁŽNA A MEDIAČNÁ, a.s., podľa jeho vnútorných predpisov s tým, že toto rozhodnutie bude pre obe zmluvné strany konečné a záväzné. Spotrebiteľ nemal inú možnosť a viac-menej „musel súhlasiť“ so všeobecnými obchodnými podmienkami, v ktorých je rozhodcovská doložka zakomponovaná. Dojednanie rozhodcovskej doložky a následné konanie pred rozhodcovským súdom viedlo k tomu, že spotrebiteľovi bola v konečnom dôsledku odopretá ochrana, ktorú mu poskytujú ustanovenia § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka a ustanovenia zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa (v nadväznosti na Smernicu Rady č. 93/13/ EHS).
Odvolací súd poukazuje na nutnosť objektívneho posúdenia rozhodcovskej doložky. Nie je rozhodujúca vôľa účastníka zmluvného vzťahu a v tomto zmysle ani jeho aktivita. Neprijateľná rozhodcovská doložka je absolútne neplatná (§ 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka; podľa platnej právnej úpravy ods. 5) a je povinnosťou nielen súdu, ale aj rozhodcu z tohto právneho posúdenia vyvodiť všetky právne dôsledky a poskytnúť náležitú ochranu pred neprijateľnými zmluvnými podmienkami. Neuniklo pozornosti odvolacieho súdu, že rozhodca iba zriedkavo pristupuje k posúdeniu platného založenia vlastnej právomoci, resp. túto iba formalisticky skonštatuje ako danú. Odvolací súd tak nadobudol presvedčenie, že aj toto konanie je prejavom nerešpektovania práv spotrebiteľov, resp. reflexiou absencie nestrannosti a nezaujatosti rozhodcu.
Exekučný súd teda v exekučnom konaní skúma nekalé podmienky, a to aj v prípade, že spotrebiteľ žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku sám nepodal, a preto poukazovanie oprávneného na podanie žaloby zo strany povinného podľa § 40 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní je irelevantný.
Odvolací súd preto preskúmal povahu rozhodcovskej doložky ako zmluvnej podmienky zmluvy uzavretej medzi oprávneným a povinným, ktorá bola uvedená v čl. 11.2 Obchodných podmienok pre úver a dospel k záveru, že okresný súd správne túto doložku posúdil ako neprijateľnú podmienku v spotrebiteľskej zmluve. Rozhodcovská doložka bola dojednaná na vopred vytlačenom tlačive pre neobmedzený počet klientov, a teda nie individuálne s povinným spolu s riadnym poučením o následkoch uzavretia rozhodcovskej doložky. Absentuje poučenie spotrebiteľa o rozdieloch medzi rozhodcovským a súdnym konaním. Rozhodcovská doložka splýva s ostatnými podmienkami v štandardnej zmluve. V porovnaní s ostatnými zmluvnými podmienkami je však význam rozhodcovskej doložky osobitný, pretože v prípade vzniku sporu súkromná osoba rozhodne o právach a právom chránených záujmoch. Súd zastáva názor, že ak rozhodcovská zmluva nebola osobitne spotrebiteľom vyjednaná, ale vyplýva zo štandardnej zmluvy, a teda zo vzťahu fakticky nerovnovážneho, obava, že slabšia strana si svoj osud v závažnej veci, akou je prípadný neskorší rozhodcovský proces, nedokáže náležite naplánovať, je oprávnená. Rozhodcovskú doložku si spotrebiteľ osobitne nevyjednal a nemal na výber vzhľadom na jej splynutie s ostatnými podmienkami. Mohol len zmluvu ako celok odmietnuť alebo sa podrobiť všetkým všeobecným podmienkam. Možnosť zmeny štandardných podmienok zo strany spotrebiteľa je len iluzórna a je zrejmé, že ide o rovnosť len formálnu. Priemerný spotrebiteľ má nielen problém porozumieť a v krátkom čase sa zorientovať a zvážiť dôsledky vyplývajúce aj z rokovacieho poriadku rozhodcovského súdu. Odvolací súd má vážne obavy, že priemerný spotrebiteľ rozsiahle zmluvné podmienky vrátane rokovacieho poriadku rozhodcovského súdu ani len neprečíta, ak sa k nemu vôbec pri uzatváraní zmluvy dopracuje. Ten je pritom dôležitý na zváženie dôsledkov rozhodcovskej doložky. Odvolací súd je presvedčený, že tak ako aj banky, aj nebankové inštitúcie majú na to prostriedky, aby vysvetlili spotrebiteľovi vážne dôsledky rozhodcovského konania, poukázali na rozdiel a nechali sa mu za primeraných okolností rozhodnúť (porov. § 90 ods. 3 zákona č. 492/2009 Z. z. o platobných službách).
Vzhľadom na to, že súd prvého stupňa svoje rozhodnutie nezaložil na spornom „preklade“ uvedenej smernice, ani nespochybňoval vo všeobecnosti oprávnenie rozhodcovského súdu rozhodovať vo veciach, v ktorých je rozhodcovská doložka dojednaná platne, len posúdil obsah konkrétnej rozhodcovskej doložky ako neprijateľnú podmienku v spotrebiteľskej zmluve, nepodstatnými sú v súdenej veci tak prípadné nezrovnalosti v slovenskej verzii vyššie označenej smernice.
Záver o prijateľnosti (neprijateľnosti) rozhodcovskej doložky však nešlo oprieť ani o v odvolaní citovanú úpravu zákona o bankách. Podľa § 93b ods. 1 cit. zákona banky a pobočky zahraničných bánk sú povinné ponúknuť svojim klientom neodvolateľný návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy (odkaz poznámkou č. 88j v zákone na § 4 ods. 1 a 2 zákona o rozhodcovskom konaní) o tom, že ich prípadné vzájomné spory z obchodov [§ 5 písm. i)] budú rozhodnuté v rozhodcovskom konaní stálym rozhodcovským súdom zriadeným podľa osobitného zákona (v tomto prípade odkaz na poznámku č. 88k v zákone na zákon o rozhodcovskom konaní a tiež § 67 ods. 1 zákona č. 510/2002 Z. z. o platobnom styku a o zmene a doplnení niektorých zákonov zakotvujúci kolektívnu povinnosť bánk a pobočiek zahraničných bánk zriadiť osobitný rozhodcovský súd).
Podľa § 93b ods. 2 zákona o bankách návrh rozhodcovskej zmluvy podľa odseku 1 sú banky a pobočky zahraničných bánk povinné predložiť svojim klientom najneskôr pri uzatváraní obchodu, na ktorý sa nevzťahuje už uzavretá rozhodcovská zmluva. Klient nie je povinný prijať návrh rozhodcovskej zmluvy predložený podľa odseku 1; ak klient neprijme návrh rozhodcovskej zmluvy predložený podľa odseku
1, tak prípadné spory z obchodu s takýmto klientom sa riešia postupom podľa osobitných predpisov (ktorými sú podľa poznámky č. 88l v zákone o bankách Občiansky súdny poriadok a Exekučný poriadok). Už prekračuje rámec úvah potrebných na vyriešenie príslušného problému, či zákonodarcu k „obohateniu" zákona o bankách predovšetkým prvým zo zhora citovaných ustanovení viedla nedôvera v schopnosť všeobecných súdov dostatočne rýchlo či účinne zabezpečiť vymožiteľnosť pohľadávok bankového sektora alebo presvedčenie o poskytnutí aj klientom bánk dostatočného prostriedku ochrany práv alternatívou v podobe rozhodcovského konania (ktoré presvedčenie sa práve v mnohých tunajšiemu súdu známych prípadoch ukázalo mylným), či dokonca tu boli iné pohnútky; pretože už samotný postup predchodcu oprávneného bol svedectvom neriadenia sa takouto úpravou (resp. neurobenia tak korektne). Jednak totiž požiadavkou na neodvolateľnosť návrhu na uzavretie rozhodcovskej zmluvy v zmysle § 93b ods. 1 zákona o bankách treba rozumieť len požiadavku, aby pre prípad rozhodnutia sa klienta z akéhokoľvek dôvodu pre uzavretie rozhodcovskej zmluvy nemusel čeliť prípadnému rozmysleniu si takéhoto zámeru zo strany banky, najmä však návrhom na uzavretie rozhodcovskej zmluvy v kontexte ust. § 93b ods. 1 a ods. 2 vety druhej zákona o bankách môže byť len návrh v podobe umožňujúcej klientovi (spotrebiteľovi) jeho pomerne jednoduché odlíšenie od ostatných zmluvných podmienok predkladaných mu druhou stranou zmluvného vzťahu a tiež jeho rovnako bezproblémové oddelenie od ostatného obsahu zmluvy (tak, aby klientovi nepôsobilo žiadne ťažkosti vrátane prípadného rizika čakania na prepracovanie návrhu zmluvy trvanie na odstránení pre neho neakceptovateľnej rozhodcovskej zmluvy, resp. doložky). Požiadavku na takto ponúknutý (predložený) návrh nemožno považovať za splnenú, ak banka návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy začlení (bez preháňania ukryje) medzi iné zmluvné podmienky a to dokonca ani nie priamo do zmluvy (o samostatnej rozhodcovskej zmluve ani nehovoriac), ale len do vlastných všeobecných obchodných podmienok, u ktorých je známe, že sa s nimi klient (spotrebiteľ) v čase pred uzavretím zmluvy dostatočne podrobne či často i vôbec neoboznamuje (hoci spravidla v zmluve potvrdzuje presný opak). Nepochybne to bolo pritom práve nedôsledné napĺňanie zámeru vyvoditeľného už z pôvodného znenia zákona č. 603/2003 Z. z. (ktorým bol do zákona o bankách doplnený § 93b) v praxi, ktoré viedlo k neskoršej úprave odseku 1 tu diskutovaného paragrafu zákona o bankách doplnením doň (s účinnosťou od 1. decembra 2009) aj povinnosti poskytnúť klientovi možnosť voľby a tiež zodpovedajúceho poučenia. Práve oprávnený tak nad rámec neprimeranej (dnes neprijateľnej) podmienky konštatovanej napadnutým uznesením a predstavovanej konkrétnou podobou rozhodcovskej doložky odvolaním upozornil na ďalší dôvod, pre ktorý rozhodcovskú doložku bolo treba považovať za neprijateľnú. Rovnako ako v iných tzv. spotrebiteľských veciach, v ktorých došlo k uplatneniu rozhodcovskej doložky a následnému sporu o to, či na vykonanie rozhodcovského rozsudku možno udeliť poverenie, tak aj v prejednávanej veci muselo platiť, že ak na neprijateľnosť treba usudzovať už v prípadoch podoby doložky poskytujúcej spotrebiteľovi na výber medzi rozhodcovským a všeobecným súdom, nútiacej ho však pre prípad zvolenia rozhodcovského súdu dodávateľom podrobiť sa právomoci rozhodcovského súdu, tým skôr to musí platiť aj u podôb doložky obsahovo zhodných s tou v prejednávanej veci - majúcich charakter výlučnej rozhodcovskej doložky (u akej na neprijateľnosť a neplatnosť bolo by treba usúdiť z už uvedeného zhora ak nie pre nič iné, tak za použitia právneho argumentu „a minori ad maius" - od menšieho k väčšiemu). Na veci pritom nič nemenilo, že v intenciách tu posudzovaného konkrétneho prípadu nástup alternatívy v podobe všeobecného súdnictva podmieňuje nepristúpenie klientom (spotrebiteľom) na návrh rozhodcovskej zmluvy (ust. § 93b ods. 2 časti vety druhej za bodkočiarkou zákona o bankách), keďže z už uvedeného vyššie vyplýva jednak možnosť takéhoto počínania klienta len v prípade predloženia mu návrhu podľa odseku 1 ustanovenia (rozumej dostatočne zrejmého a objasneného návrhu predpokladajúceho informované rozhodovanie sa spotrebiteľa) a opäť za použitia už spomenutého právneho argumentu „a minori ad maius" treba trvať na tom, že ak vylúčenie následku v podobe rozhodcovského konania spôsobí už informovaný nesúhlas klienta s návrhom rozhodcovskej zmluvy, tým skôr to musí platiť vtedy, ak informovaný nesúhlas tu nie je preto, že klient (spotrebiteľ) k rozhodnutiu (zmluvu uzavrieť či naopak návrh neprijať) pristupoval za vytvorenia (a to práve jeho zmluvným partnerom) takej situácie, pri ktorej bol zákonom predpokladaný postup a teda i informovaný súhlas či nesúhlas vylúčený.
Záver o neprimeranej a nekalej povahe predmetnej rozhodcovskej doložky možno vyvodiť tiež zo stanoviska Súdneho dvora vo veci C-243/08 zo 04. 07. 2009 bod 40, v ktorom konštatuje, že vopred stanovená podmienka, ktorá nebola individuálne dohodnutá a ktorá priznáva právomoc pre všetky spory vyplývajúce zo zmluvy súdu, v obvode ktorého sa nachádza sídlo predajcu alebo dodávateľa, spĺňa
všetky podmienky, aby mohla byť kvalifikovaná ako nekalá. Podmienky „nekalosti“ teda spĺňa už (len) dojednanie, že príslušným na riešenie sporov zo spotrebiteľskej zmluvy je všeobecný súd, v obvode ktorého má dodávateľ sídlo; a nie všeobecný súd spotrebiteľa. Ak pôžička bola poskytnutá na základe štandardnej formulárovej zmluvy, povinný ju mohol prijať ako celok vrátane všeobecných obchodných podmienok a v nich obsiahnutej rozhodcovskej doložky, alebo ju odmietnuť ako celok.
Primárnym základom záveru okresného súdu je nekalosť samotnej rozhodcovskej doložky, s ktorým konštatovaním sa na základe vyššie uvedeného stotožnil i odvolací súd. Neplatnosť rozhodcovskej doložky následne spôsobila, že rozhodcovský rozsudok vydaný na jej základe nie je materiálne vykonateľným exekučným titulom.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti opísané vyššie uvedenými úvahami, súd dospel k rovnakému záveru ako súd prvého stupňa o potrebe vyhodnotenia rozhodcovskej doložky tvoriacej podklad vydania rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu za neprimeranú (neprijateľnú) a preto neplatnú zmluvnú podmienku.
O trovách odvolacieho konania krajský súd potom nerozhodoval, pretože tu nešlo o konečné rozhodnutie, ale toto bolo len podkladom pre následné zastavenie exekúcie s povinnosťou vyporiadania sa s otázkou trov až v takomto rozhodnutí (§ 57 ods. 2 a § 58 ods. 5 Exekučného poriadku). Práve absencia rozhodnutia o trovách konania v rozhodnutí súdu prvého stupňa je potom aj dôvodom, pre ktorý je súd prvého stupňa povolaný rozhodnúť aj o trovách odvolacieho konania skončeného týmto uznesením (§ 224 ods. 4 O. s. p. per analogiam).
Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e prípustné.