Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

BN-6Cpr/3/2012

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Bánovce nad Bebravou v konaní pred sudcom JUDr. Radoslavom Svitanom, PhD., v právnej veci navrhovateľa: N. D., nar. XX.XX.XXXX, bytom B.. J. R. XXX/XX, XXX XX B., v konaní zastúpeného odborovou organizáciou Európsky zväz pokrokových novinárov, Gorkého 1, 971 05 Prievidza, proti odporcovi: SPPP Slovakia s.r.o., IČO 36 614 939, so sídlom Partizánska 73, 957 01 Bánovce nad Bebravou, v konaní zastúpenému advokátskou kanceláriou B & S Legal s.r.o., Grösslingova 5, 811 09 Bratislava, o neplatnosť dohody o skončení pracovného pomeru, takto

rozhodol:

Okamžité skončenie pracovného pomeru dané odporcom navrhovateľovi zo dňa 13.09.2012, doručené odporcovi 18.09.2012, j e n e p l a t n é .

Odporca j e p o v i n n ý zaplatiť navrhovateľovi náhradu mzdy v sume jeho priemerného zárobku za výpovednú dobu dvoch mesiacov.

Vo zvyšnej časti sa návrh z a m i e t a .

Žiaden z účastníkov konania n e m á p r á v o na náhradu trov konania.

odôvodnenie:

Návrhom podaným dňa 31.10.2012 navrhovateľ žiadal, (1.) aby súd dohodu o skončení pracovného pomeru medzi odporcom a navrhovateľom zo dňa 4.9.2012 vyhlásil za neplatnú v plnom rozsahu a zrušil ju, (2.) aby súd vyhlásil za neplatné rozhodnutie odporcu o okamžitom skončení pracovného pomeru zo dňa 13.9.2012 a (3.) následne zrušil i tento pracovný pomer, pretože od odporcu nemožno spravodlivo požadovať, aby navrhovateľa - zamestnanca naďalej zamestnával. Navrhovateľ ďalej žiadal, (4.) aby súd zaviazal odporcu vyplatiť navrhovateľovi náhradu mzdy v sume jeho priemerného mesačného zárobku odo dňa, kedy mu neumožnil výkon práce až do rozhodnutia súdu o skončení pracovného pomeru, (5.) aby súd zaviazal odporcu - v prípade neplatnosti dohody o skončení pracovného pomeru a následného okamžitého skončenia pracovného pomeru - vyplatiť navrhovateľovi odstupné za dvanásť mesiacov, vypočítané z priemerného mesačného zárobku navrhovateľa. Navrhovateľ tiež žiadal, (6.) aby súd zaviazal odporcu vyplatiť navrhovateľovi neoprávnené krátenia mzdy o odmeny od začiatku zamestnania až do právoplatného rozhodnutia súdu v celkovej výške 100 eur mesačne.

Svoj návrh navrhovateľ odôvodnil tým, že s odporcom - zamestnávateľom uzavrel pracovnú zmluvu na dobu neurčitú s nástupom do práce dňa 1. júla 2008 ako výrobný operátor. Odporca dňa 5.9.2012 vypracoval dohodu o skončení pracovného pomeru podľa , ktorú navrhovateľ odmietol podpísať, keďže nemala zákonné náležitosti, bola neopodstatnená a bezdôvodná.

Napriek tomu, že navrhovateľ túto dohodu nepodpísal, odporca dohodu považoval za relevantnú a navrhovateľovi odobral náležitosti, doklady potrebné na vstup do areálu podniku, a tak mu znemožnil prístup na pracovisko. O osem dní neskôr poslal odporca navrhovateľovi okamžité skončenie pracovného pomeru na základe toho, že nenastúpil na svoje pracovisko. Navrhovateľ považuje rozhodnutie odporcu o okamžitom skončení pracovného pomeru zo dňa 13.9.2012 za protiprávne a v celom rozsahu neplatné. Okrem toho odporca navrhovateľovi počas jeho výkonu práce neoprávnene krátil odmeny zo mzdy.

V doplňujúcom podaní, ktoré bolo súdu doručené 14.3.2013, zástupca navrhovateľa uviedol, že navrhovateľovi bola odobratá vstupná a výstupná karta a každý pracovník bezpečnostnej služby môže potvrdiť, že bez nej nemôže zamestnanca pustiť do objektu, iba ak na vydanie občianskeho preukazu a zaplatenie poplatku 5 eur, ktorý sa mu po odchode vráti. Tieto obmedzujúce opatrenia sú protizákonné. Odobratím dochádzkovej karty zamestnávateľ, odporca, jednoznačne zabránil navrhovateľovi v práci.

Odporca v písomnom vyjadrení k návrhu uviedol, že ustanovenie umožňuje odborovej organizácii zastupovať účastníka konania vo veciach týkajúcich sa pracovnoprávnych vzťahov len pod podmienkou, že ide o člena tejto odborovej organizácie. Podľa stanov Európskeho zväzu pokrokových novinárov sa členom zväzu môže stať len osoba, ktorej prevažnou pracovnou náplňou je novinárska alebo publicistická činnosť, resp. bývalí novinári a redaktori. Vzhľadom na to, že navrhovateľ vykonával pre odporcu prácu skladníka a podľa informácií odporcu žiadnu novinársku ani publicistickú činnosť nevykonával, je zrejmé, že navrhovateľ nie je členom zväzu. Zväz tak nie je oprávnený zastupovať navrhovateľa v tomto konaní.

Odporca ďalej v písomnom vyjadrení k návrhu uviedol, že navrhovateľ si dlhodobo neuspokojivo plnil svoje pracovné povinnosti. Jeho nedostatočná motivácia a nepresnosť v práci spôsobovala pochybenia pri dodaní tovaru a chyby v inventúre. Odporca sa snažil vyriešiť túto situáciu zmierlivo tak, že navrhovateľovi navrhol uzatvorenie dohody o skončení pracovného pomeru, ktorú predložil navrhovateľovi na podpis dňa 5.9.2012. K uzavretiu tejto dohody nikdy nedošlo, nakoľko navrhovateľ odmietol dohodu podpísať. Odporca vôbec nepopiera, že k uzavretiu dohody nikdy nedošlo, preto nie je možné vyhlásiť ju za neplatnú. Po tom, ako navrhovateľ odmietol podpísať dohodu o skončení pracovného pomeru, sa navrhovateľ bez akéhokoľvek vysvetlenia nedostavil na pracovisko. Odporca sa viackrát pokúšal telefonicky skontaktovať s navrhovateľom a zistiť dôvod jeho pokračujúcej absencie, no navrhovateľ akúkoľvek snahu o komunikáciu ignoroval. Po sedemdňovej pokračujúcej absencii v práci, t. j. dňa 13.9.2012 navrhovateľ oznámil odporcovi, že nemá svoju dochádzkovú kartu, preto sa nedostavil do zamestnania. Odporca odmieta tvrdenie navrhovateľa, že odporca mu odobral doklady umožňujúce vstup na pracovisko. Dochádzková karta však nie je podmienkou pre vstup do areálu miesta výkonu práce a jej strata alebo odcudzenie nie je dôvodom na sedemdňovú absenciu v práci. Z toho dôvodu odporca pristúpil k okamžitému skončeniu pracovného pomeru z dôvodu závažného porušenia pracovnej disciplíny. Oznámenie o skončení pracovného pomeru zo dňa 13.9.2012 bolo navrhovateľovi doručené dňa 18.9.2012. Navrhovateľ tým, že odmietol nastúpiť do práce a plniť si svoje pracovné povinnosti počas siedmich pracovných dní aj napriek výzve zamestnávateľa porušil pracovnú disciplínu zvlášť hrubým spôsobom. K návrhu navrhovateľa, aby súd zrušil pracovný pomer, pretože od odporcu nemožno spravodlivo požadovať, aby navrhovateľa naďalej zamestnával odporca uviedol, že navrhovateľ v návrhu a ani predtým žiadnym spôsobom nežiadal odporcu, aby ho ďalej zamestnával. Preto aj keby bolo okamžité skončenie pracovného pomeru neplatné, pracovný pomer by sa na základe zákonnej fikcie skončil dňom, keď sa mal skončiť podľa okamžitého skončenia pracovného pomeru, t. j. dňom doručenia oznámenia o okamžitom skončení pracovného pomeru. K nároku navrhovateľa na náhradu mzdy v sume jeho priemerného mesačného zárobku odo dňa, kedy mu neumožnil výkon práce až do rozhodnutia súdu o skončení pracovného pomeru, odporca uviedol, že navrhovateľ takýto nárok nemá, keďže k skončeniu pracovného pomeru došlo platným okamžitým skončením z dôvodu závažného porušenia pracovnej disciplíny. Avšak aj keby bolo toto skončenie pracovného pomeru neplatné, pracovný pomer by sa skončil v súlade s , keďže navrhovateľ netrvá na tom, aby ho odporca ďalej zamestnával. Navrhovateľ by v takom prípade mal nárok na náhradu mzdy len za obdobie dvoch mesiacov. K žiadosti navrhovateľa o vyplatenie odstupného za dvanásť mesiacov odporca uviedol, že takáto žiadosť nemá oporu v žiadnom právnom predpise ani v pracovnej zmluve. Podobne požiadavku navrhovateľa na vyplatenie neoprávneného krátenia mzdy o odmeny

od začiatku zamestnania až do právoplatného rozhodnutia súdu v celkovej výške 100 eur mesačne označil odporca za neopodstatnenú a absurdnú. Odmeny sa vyplácajú výhradne na základe dobrých pracovných výsledkov, ktoré navrhovateľ dlhodobo nedosahoval a nespĺňal podmienky vyplácania odmien. V nadväznosti na uvedené odporca žiadal, aby súd konanie zastavil z dôvodu podania návrhu neoprávnenou osobou, alebo aby súd návrh navrhovateľa odmietol ako zjavne neopodstatnený a aby navrhovateľa zaviazal zaplatiť odporcovi náhradu trov konania.

K procesnej námietke odporcu týkajúcej sa nedostatku zastúpenia navrhovateľa súd uvádza, že zástupca navrhovateľa na výzvu súdu podaním z 22.11.2012 oznámil súdu, že navrhovateľ je riadnym členom Európskeho zväzu pokrokových novinárov. Na pojednávaní dňa 18.3.2013 navrhovateľ na otázku súdu uviedol, že je členom Európskeho zväzu pokrokových novinárov a súhlasí, aby ho tento zväz zastupoval v tomto konaní. Súd dospel k záveru, že nie je oprávnený skúmať, či prijatie navrhovateľa za člena odborovej organizácie bolo alebo nebolo v súlade s jej stanovami bez kvalifikovaného návrhu oprávneného subjektu (osoby, ktorej sa členstvo priamo týka, pričom odporca nie je oprávnený podať súdu návrh na preskúmanie tejto skutočnosti). V danom prípade súd musí vychádzať zo zhodných tvrdení navrhovateľa a odborovej organizácie o členstve navrhovateľa v danej odborovej organizácii.

Navrhovateľ na pojednávaní dňa 27.6.2013 uviedol, že dňa 5.9.2012 o 13.00 h mu vedúca odovzdala novú pracovnú zmluvu a dodatok k pracovnej zmluve, o hodinu na to ho zavolali do zasadačky riaditeľa a predložili mu výpoveď (z dodatočného upresnenia vyplynulo, že navrhovateľ tu mal na mysli návrh dohody o skončení pracovného pomeru). Po tom, čo povedal, že s tým nesúhlasí a nepodpíše to, mu riaditeľ povedal, aby odovzdal kľúče a na recepcii odovzdal kartičku a aby na druhý deň už nechodil do práce. To, že mal 12.9.2012 telefonát od zamestnávateľa, zistil až večer, keď si našiel neprijatý hovor a SMS od vedúcej, lebo v ten deň bol na záhrade, kam nenosí mobil, lebo tam nemá signál. Na druhý deň mu vedúca volala znova, povedal jej, že dal splnomocnenie právnemu zástupcovi, aby jednali s ním. Na otázku, či sa pokúšal dostať do zamestnania, navrhovateľ uviedol, že áno, bol tam na druhý deň (6.9.2012) so svojím právnym zástupcom, ale chceli, aby na vrátnici odovzdal občiansky preukaz a 5 eur. Požadovaných 5 eur pri sebe nemal a občiansky preukaz nechcel odovzdať, aby nedošlo k zneužitiu jeho údajov. Na otázku, či sa pokúšal skontaktovať so zamestnávateľom, navrhovateľ odpovedal, že nie, lebo dal splnomocnenie právnemu zástupcovi, aby to riešil už on.

Zástupca navrhovateľa k tomu na pojednávaniach dňa 18.3.2013 a dňa 6.5.2013 uviedol, že navrhovateľ na druhý deň (6.9.2012) prišiel na miesto pracoviska, ale nebol vpustený do areálu. Zástupca navrhovateľa bol s navrhovateľom pri vrátnici, navrhovateľ sa mohol poprechádzať, ale nemohol vykonávať prácu.

Na pojednávaní dňa 6.5.2013 svedkyňa S. S., zamestnankyňa odporcu, uviedla, že s prácou navrhovateľa dlhší čas neboli spokojní, dali mu viaceré napomenutia a upozornenia, aj písomne, následne mu bola ponúknutá dohoda o skončení pracovného pomeru. Túto dohodu navrhovateľ odmietol podpísať na mieste s tým, že si ju chce pozrieť, a následne opustil priestory firmy. Po niekoľkých dňoch sa ho snažila kontaktovať telefonicky aj SMS správou, ale nereagoval. Keď sa jej podarilo s navrhovateľom spojiť, odmietol jej čokoľvek povedať. Na otázku, prečo riaditeľ navrhovateľovi odobral čipovú kartu a skrinku, svedkyňa uviedla, že čipovú kartu áno, ale skrinka mu nebola odobratá.

Svedok S. O., zamestnaný u odporcu ako riaditeľ, uviedol, že začiatkom septembra 2012 mali s navrhovateľom rozhovor, kde mu vysvetlili, že sú nespokojní s jeho výsledkami, a predložili mu návrh dohody o skončení pracovného pomeru podpísaný zamestnávateľom. Túto dohodu navrhovateľ nepodpísal s tým, že si ju chce pozrieť v kľude doma. Potom požiadal o svoje veci a viac sa nevrátil. Asi týždeň sa ho pokúšali kontaktovať, chceli zistiť dôvod, prečo odišiel. Potom mu dali výpoveď (okamžité skončenie pracovného pomeru) pre závažné porušenie pracovnej disciplíny. Na otázku, či nepovedal navrhovateľovi, aby už do práce nechodil a aby odovzdal čipovú kartu a kľúče, svedok odpovedal, že nepovedali, že sa nemá vracať, on sám povedal, že chce dohodu preštudovať. Požiadali ho, aby nechal kľúč od skrine a ochranné pomôcky, ak by sa náhodou nevrátil. Na otázku, či mu kázali vrátiť aj čipovú kartu, svedok uviedol, že to nevie, to zariaďuje manažérka na recepcii.

Zástupca navrhovateľa navrhol výsluch svedka U. I., zamestnanca bezpečnostnej služby, ktorá zabezpečuje areál, v ktorom sídli okrem iných firiem aj odporca, resp. ktoréhokoľvek zamestnanca bezpečnostnej služby, ktorí by mohli vypovedať k tomu, aký je systém vstupu do areálu pri odobratí pracovnej karty. Na pojednávaní, na ktoré bol svedok U. I. predvolaný (27.6.2013), však právny zástupca odporcu vzniesol námietku proti výsluchu tohto svedka s poukazom na povinnosť mlčanlivosti, ktorou je svedok viazaný podľa o poskytovaní služieb v oblasti súkromnej bezpečnosti. Súd dospel k záveru, že nie je potrebné žiadať o zbavenie mlčanlivosti svedka. Vzhľadom na skutočnosti vyplývajúce z vyjadrení účastníkov konania a z výpovedí ostatných svedkov, súd nepovažoval už za potrebný výsluch žiadneho z pracovníkov bezpečnostnej služby. Okolnosti, ku ktorým mal byť tento svedok resp. svedkovia vypočutí, a to - či a akým spôsobom je možné dostať sa do areálu firmy bez vstupnej čipovej karty - súd nepovažoval za relevantné pre rozhodnutie vo veci. Takisto súd nepovažoval za potrebné verifikovať svedeckými výpoveďami vyjadrenie navrhovateľa a jeho právneho zástupcu o tom, že dňa 6.9.2012 boli na vrátnici areálu, ale od navrhovateľa bol požadovaný občiansky preukaz a záloha 5 eur a po tom, čo navrhovateľ toto odmietol, nebol do areálu vpustený (k tomu pozri nižšie). Preto súd upustil od výsluchu svedka U. I., prípadne iného zamestnanca bezpečnostnej služby.

Súd vykonal dokazovanie výsluchom navrhovateľa a svedkov S. S. a S. O., ako aj oboznámením listinných dôkazov, a to najmä pracovnej zmluvy z 26.5.2008, dodatku k pracovnej zmluve uzavretého 1.10.2008, dohody o skončení pracovného pomeru (podpísanej len zamestnávateľom) z 5.9.2012, okamžitého skončenia pracovného pomeru z 13.9.2012 spolu s doručenkou potvrdzujúcou prevzatie dňa 18.9.2012, vyjadrenia k neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru z 19.9.2012, odpovede právneho zástupcu odporcu na vyjadrenie k neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru zo 4.10.2012 s doručenkou, výpisov hovorov a SMS komunikácie odporcu zo dňa 12.9.2012 a fotografií textovej správy (SMS) zaslanej navrhovateľovi z displeja mobilného telefónu, a zistil tento skutkový stav:

Navrhovateľ uzavrel s odporcom dňa 26.5.2008 pracovnú zmluvu a dňa 1.10.2008 dodatok k pracovnej zmluve. Dňa 5.9.2012 zástupca odporcu, riaditeľ, predložil odporcovi návrh dohody o skončení pracovného pomeru. Navrhovateľ odmietol dohodu podpísať na mieste s tým, že si ju chce preštudovať, a jedno vyhotovenie si vzal. Navrhovateľ následne na požiadanie zástupcu odporcu vrátil odporcovi kľúče a vstupnú kartu do areálu firmy. V dňoch od 6.9.2012 do 18.9.2012 navrhovateľ nebol v zamestnaní. Dňa 18.9.2012 bolo navrhovateľovi doručené okamžité skončenie pracovného pomeru (datované 13.9.2012).

Podľa neplatnosť skončenia pracovného pomeru výpoveďou, okamžitým skončením, skončením v skúšobnej dobe alebo dohodou môže zamestnanec, ako aj zamestnávateľ uplatniť na súde najneskôr v lehote dvoch mesiacov odo dňa, keď sa mal pracovný pomer skončiť.

Podľa ak tento zákon v prvej časti neustanovuje inak, vzťahujú sa na právne vzťahy podľa odseku 1 všeobecné ustanovenia .

Podľa právny úkon je prejav vôle smerujúci najmä k vzniku, zmene alebo zániku tých práv alebo povinností, ktoré právne predpisy s takýmto prejavom spájajú.

Podľa v znení účinnom k 13.9.2012, zamestnávateľ môže okamžite skončiť pracovný pomer výnimočne a to iba vtedy, ak zamestnanec porušil závažne pracovnú disciplínu.

Podľa okamžité skončenie pracovného pomeru musí zamestnávateľ aj zamestnanec urobiť písomne, musia v ňom skutkovo vymedziť jeho dôvod tak, aby ho nebolo možné zameniť s iným dôvodom, a musia ho v ustanovenej lehote doručiť druhému účastníkovi, inak je neplatné. Uvedený dôvod sa nesmie dodatočne meniť.

Podľa , odo dňa, keď vznikol pracovný pomer, zamestnávateľ je povinný prideľovať zamestnancovi prácu podľa pracovnej zmluvy, platiť mu za vykonanú prácu mzdu,

utvárať podmienky na plnenie pracovných úloh a dodržiavať ostatné pracovné podmienky ustanovené právnymi predpismi, kolektívnou zmluvou a pracovnou zmluvou.

Podľa , ak zamestnávateľ dal zamestnancovi neplatnú výpoveď alebo ak s ním neplatne skončil pracovný pomer okamžite alebo v skúšobnej dobe a ak zamestnanec oznámil zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby ho naďalej zamestnával, jeho pracovný pomer sa nekončí, s výnimkou, ak súd rozhodne, že nemožno od zamestnávateľa spravodlivo požadovať, aby zamestnanca naďalej zamestnával. Zamestnávateľ je povinný zamestnancovi poskytnúť náhradu mzdy. Táto náhrada patrí zamestnancovi v sume jeho priemerného zárobku odo dňa, keď oznámil zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní, až do času, keď mu zamestnávateľ umožní pokračovať v práci alebo ak súd rozhodne o skončení pracovného pomeru.

Podľa , ak zamestnávateľ skončil pracovný pomer neplatne a zamestnanec netrvá na tom, aby ho zamestnávateľ ďalej zamestnával, platí, ak sa so zamestnávateľom nedohodne písomne inak, že sa jeho pracovný pomer skončil dohodou, ak bol pracovný pomer neplatne skončený okamžite alebo v skúšobnej dobe, dňom, keď sa mal pracovný pomer skončiť.

Podľa , v prípadoch ustanovených v odseku 3 písm. b) zamestnanec má nárok na náhradu mzdy v sume svojho priemerného zárobku podľa za výpovednú dobu dvoch mesiacov.

Na základe vykonaného dokazovania, po zistení, že návrh bol podaný v dvojmesačnej lehote podľa , dospel súd k záveru, že návrh je čiastočne dôvodný.

Pokiaľ ide o vyslovenie neplatnosti dohody o skončení pracovného pomeru zo dňa 4.9.2012 (označené vyššie ako bod 1. petitu) - správne má byť zo dňa 5.9.2012 -, súd k tomu uvádza, že navrhovateľ predložil súdu túto dohodu len s podpisom na strane zamestnávateľa (odporcu), nie na strane zamestnanca (navrhovateľa). Zo zhodných vyjadrení účastníkov konania a svedkov vyplynulo, že k podpisu dohody zo strany navrhovateľa nedošlo. Vykonaným dokazovaním nebolo preukázané ani to - a napokon účastníci konania to ani netvrdili -, že by bolo došlo k uzavretiu dohody o skončení pracovného pomeru iným spôsobom.

Keďže neustanovuje definíciu právneho úkonu, v súlade s treba subsidiárne aplikovať príslušné ustanovenie . V súlade s definíciou podľa je právnym úkonom prejav vôle. Pri viacstranných právnych úkonoch sú potrebné zhodné prejavy vôle konajúcich subjektov. Dohoda o skončení pracovného pomeru - ako vyplýva už jej samotného označenia "dohoda" - je dvojstranný právny úkon. K jej vzniku je teda potrebný zhodný prejav vôle zamestnanca a zamestnávateľa (zhodný pokiaľ ide o vôľu skončiť pracovný pomer a dátum jeho skončenia). Keďže navrhovateľ dohodu nepodpísal, naopak - podľa vlastného vyjadrenia navrhovateľa - výslovne povedal zástupcovi zamestnávateľa (riaditeľovi), že s tým nesúhlasí a nepodpíše to, neexistovala zhoda prejavov vôle navrhovateľa a odporcu, a preto nemohlo dôjsť k vzniku dohody o skončení pracovného pomeru. Súd však môže vysloviť len neplatnosť existujúceho právneho úkonu, teda takého, ku ktorému skutočne došlo, ktorý vznikol (aj keď môže byť neplatný). V danom prípade teda nie je možné uvažovať o platnosti či neplatnosti dohody o skončení pracovného pomeru, keďže k jej uzavretiu vôbec nedošlo. V tejto časti preto súd návrh zamietol.

Pokiaľ ide o návrh na vyslovenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru zo dňa 13.9.2012 (bod 2. petitu), v tejto časti súd návrhu vyhovel. Okamžité skončenie pracovného pomeru je jednostranný právny úkon, ktorý je zavŕšený doručením listiny, ktorou sa okamžité skončenie oznamuje, druhej strane. V okamžitom skončení pracovného pomeru sa musí jeho dôvod skutkovo vymedziť tak, aby ho nebolo možné zameniť s iným dôvodom. V danom prípade bolo dôvodom okamžitého skončenia pracovného pomeru zo strany odporcu závažné porušenie pracovnej disciplíny, ktorého

sa mal navrhovateľ dopustiť tým, že v období od 6.9.2012 do 13.9.2012 sa nedostavoval na svoje pracovisko a svoju absenciu nijakým spôsobom neospravedlnil.

Súd sa stotožňuje s vyjadrením odporcu (ktoré odporca podoprel judikatúrou Najvyššieho súdu SR), že "neospravedlnená absencia zamestnanca v práci môže byť pre zamestnávateľa dôvodom pre okamžité skončenie pracovného pomeru pre porušenie pracovnej disciplíny zvlášť hrubým spôsobom podľa " . V súlade s citovaným judikátom (rozhodnutie Najvyššieho súdu SR č. zo dňa 29.10.2010) však o neospravedlnenú absenciu ide vtedy, ak zamestnanec v dohodnutom pracovnom čase neplní svoje pracovné povinnosti vyplývajúce z pracovného pomeru z dôvodu neprítomnosti na dohodnutom pracovisku a ak neprítomnosť nie je spôsobená jeho preukázanou pracovnou neschopnosťou, čerpaním dovolenky v súlade so , udelením neplateného pracovného voľna alebo zákonnou prekážkou v práci.

Z výsluchu svedkov - zamestnancov odporcu S. S. a S. O. súd zistil, že títo zamestnanci odporcu dňa 5.9.2012 po tom, čo navrhovateľ odmietol na mieste podpísať dohodu o skončení pracovného pomeru, požiadali navrhovateľa, aby vrátil čipovú (dochádzkovú) kartu, prípadne aj kľúče od skrine a ochranné pomôcky. Nejednotnosť ich výpovedí (keď S. S. uviedla, že navrhovateľovi bola odobratá len čipová karta, nie skrinka, kým S. O. uviedol, že požiadali navrhovateľa, aby nechal kľúč od skrine a ochranné pomôcky) súd - vzhľadom na to, že išlo o zamestnancov odporcu, ktorí boli priamo prítomní pri rozhovore s navrhovateľom - vyhodnotil v neprospech odporcu tak, že z týchto výpovedí vyplýva, že zástupcovia odporcu požiadali navrhovateľa, aby im vrátil dochádzkovú kartu, prípadne aj kľúč od skrinky a ochranné pomôcky. Napriek tomu, že v písomnom vyjadrení k návrhu odporca naznačoval, že navrhovateľ svoju dochádzkovú kartu stratil alebo mu bola odcudzená, súd považoval za preukázané uvedenými výpoveďami, že ju vrátil odporcovi na základe jeho žiadosti. Práve dochádzková karta je pritom pre zamestnanca podstatným dokladom o odpracovanom čase, teda o tom, že si skutočne plní pracovné povinnosti. Preto bez ohľadu na to, či bol navrhovateľ požiadaný o vrátenie len čipovej karty, alebo aj kľúča a ochranných pomôcok, takúto žiadosť zástupcov odporcu mohol navrhovateľ jednoznačne považovať za prejav vôle neprideľovať mu ďalej prácu a za pokyn, aby nechodil do práce, aj keď sa pracovný pomer neskončil.

Podľa odôvodnenia okamžitého skončenia pracovného pomeru z 13.9.2012 sa p. S. S. v období od 6.9.2012 do 13.9.2012 navrhovateľa "pokúšala viackrát telefonicky kontaktovať, naposledy 12.9.2012 o 17:34 hod.". Odporca však predložil súdu len listinné dôkazy svedčiace o tom, že sa pokúšal kontaktovať navrhovateľa dňa 12.9.2012 v popoludňajších hodinách, nie skôr. Odporca nepredložil žiaden dôkaz o tom, že by bol navrhovateľa vyzval, aby nastúpil späť do práce (po tom, čo mu dňa 5.9.2012 odobral dochádzkovú kartu). Zo zhodných tvrdení navrhovateľa a svedkyne S. S., ako aj z listinného dôkazu (fotografií displeja mobilného telefónu) vyplynulo, že 12.9.2012 v priebehu dňa navrhovateľ nedvíhal telefón. Prvá správa od odporcu, ktorá bola navrhovateľovi preukázateľne doručená, bola SMS správa odoslaná dňa 12.9.2012 o 17:54 h. (navrhovateľ na pojednávaní dňa 27.6.2013 potvrdil, že si ju v ten deň večer prečítal).

Pokiaľ ide o pokusy o kontakt odporcu s navrhovateľom zo dňa 12.9.2012, zo samotnej listiny okamžitého skončenia pracovného pomeru vyplýva, že p. S. S. sa pokúšala kontaktovať navrhovateľa "za účelom zistenia dôvodu Vašej absencie" (citát z okamžitého skončenia pracovného pomeru zo dňa 13.9.2012). Podarilo sa jej kontaktovať ho dňa 13.9.2012 a (opäť citujúc z okamžitého skončenia pracovného pomeru) "pri zisťovaní dôvodu Vašej absencie ste uviedli, že nemáte svoju dochádzkovú kartu". V listine sa neuvádza, že by bol navrhovateľ vyzvaný, aby prišiel do práce. To potvrdzujú aj fotografie vyššie uvedenej SMS správy, ktorú p. S. S. poslala navrhovateľovi dňa 12.9.2012 o 17:54 h, v ktorej sa tiež len pýtala na dôvod jeho absencie, ale nevyzvala ho, aby sa dostavil do práce, prípadne aby si prišiel znovu prevziať dochádzkovú kartu. Z pohľadu navrhovateľa bol dôvod jeho absencie - vzhľadom na odobratie dochádzkovej karty - zjavne odporcovi známy, preto navrhovateľ nemohol považovať otázku na dôvod absencie za vážne mienenú, a už vôbec nie za výzvu, aby opäť nastúpil do práce.

Okrem toho zástupkyňa odporcu sa s navrhovateľom spojila až 13.9.2012 (po tom, čo mu neúspešne volala 12.9.2012 popoludní) a hneď v ten istý deň, 13.9.2012, bolo spísané okamžité skončenie

pracovného pomeru. Teda odporca najprv (5.9.2012) vyzval navrhovateľa, aby odovzdal dochádzkovú kartu, potom ho týždeň nekontaktoval, keď sa s ním zástupkyňa odporcu napokon 13.9.2012 spojila, len sa ho opýtala na dôvod absencie (prípadná práceneschopnosť navrhovateľa alebo iné vážne dôvody by mohli byť ospravedlnením) a po tom, čo jej povedal, že jej nemá k tomu čo povedať a "či tam nebola prítomná" (citát z výpovede svedkyne S. S.), odporca pristúpil k okamžitému skončeniu pracovného pomeru.

Ako porušenie pracovnej disciplíny by mohol odporca hodnotiť to, ak by navrhovateľ neprišiel do práce napriek výzve na nastúpenie do práce prípadne na prevzatie čipovej karty, ktorá by preukázateľne došla do sféry vnímania navrhovateľa (bol by s ňou preukázateľným spôsobom oboznámený) a ktorou by bol odvolaný predchádzajúci prejav vôle odporcu neprideľovať navrhovateľovi prácu. Dôvody uvedené v okamžitom skončení pracovného pomeru však nie je možné dodatočne meniť a podľa tejto listiny je dôvodom nedostavovanie sa na pracovisko v období od 6.9.2012 do 13.9.2012 bez ospravedlnenia absencie. Odporca nepreukázal, že by bol (vzhľadom na predchádzajúce odobratie dochádzkovej karty) relevantým spôsobom vyzval navrhovateľa, aby opätovne nastúpil do práce. Za takýchto okolností považoval súd neprítomnosť navrhovateľa v práci v dňoch od 6.9.2012 do 13.9.2012 za oprávnenú a odôvodnenú neplnením si povinnosti zo strany odporcu podľa prideľovať zamestnancovi prácu, teda zákonnou prekážkou v práci na strane zamestnávateľa, preto nešlo o neospravedlnenú absenciu. Vzhľadom na nemožnosť dodatočne meniť dôvody skončenia pracovného pomeru sa súd vôbec nezaoberal tvrdením odporcu, že navrhovateľ si neuspokojivo plnil svoje pracovné povinnosti a že mu boli dané aj písomné upozornenia - takéto dôvody v okamžitom skončení pracovného pomeru z 13.9.2012 uvedené neboli.

Súd teda dospel k záveru, že dôvod uvedený v okamžitom skončení pracovného pomeru zo dňa 13.9.2012 ako závažné porušenie pracovnej disciplíny v skutočnosti neexistoval, preto súd určil, že okamžité skončenie pracovného pomeru je neplatné.

K návrhu navrhovateľa, aby súd zrušil jeho pracovný pomer s odporcom, pretože od odporcu nemožno spravodlivo požadovať, aby ho naďalej zamestnával (bod 3. petitu) súd uvádza, že možnosť súdu rozhodnúť, že nemožno od zamestnávateľa spravodlivo požadovať, aby zamestnanca naďalej zamestnával, je daná v na ochranu zamestnávateľa a je teda logické, že by sa jej mal domáhať skôr zamestnávateľ ako zamestnanec. Z ustanovenia vyplýva, že ak zamestnávateľ neplatne skončil pracovný pomer so zamestnancom a zamestnanec oznámil zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby ho naďalej zamestnával, jeho pracovný pomer sa nekončí, s výnimkou, ak súd rozhodne, že nemožno od zamestnávateľa spravodlivo požadovať, aby zamestnanca naďalej zamestnával. Predpokladom rozhodnutia súdu o tom, že nemožno od zamestnávateľa spravodlivo požadovať, aby zamestnanca naďalej zamestnával, je teda jednak neplatné skončenie pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa (čo v danom prípade je splnené) a jednak oznámenie zamestnanca, že trvá na tom, aby ho zamestnávateľ naďalej zamestnával. Pretože je to podstatné aj pre nárok na náhradu mzdy (bod 4. petitu), súd skúmal, či navrhovateľ oznámil odporcovi, že trvá na tom, aby ho ďalej zamestnával.

Tu je potrebné rozlíšiť povinnosť zamestnávateľa podľa prideľovať zamestnancovi prácu v čase, keď pracovný pomer z pohľadu obidvoch subjektov trvá (k tomu bolo vyššie uvedené, že aktivita sa vyžaduje na strane zamestnávateľa, nie na strane zamestnanca) od oznámenia zamestnanca, že trvá na ďalšom zamestnávaní (teda na prideľovaní práce) po tom, čo mu došiel úkon zamestnávateľa smerujúci k skončeniu pracovného pomeru, ktorý zamestnanec považuje za neplatný - tu sa už vyžaduje aktívna reakcia zamestnanca, ak má pracovný pomer pokračovať. V danom prípade navrhovateľ reagoval na skončenie pracovného pomeru resp. na neprideľovanie práce tromi prejavmi vôle.

Najprv navrhovateľ reagoval tým, že - podľa vlastného vyjadrenia - prišiel dňa 6.9.2012 na vrátnicu areálu, v ktorom sídli odporca. K tomuto síce došlo ešte pred okamžitým skončením pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa, pričom z povahy oznámenia zamestnanca, že trvá na tom, aby ho zamestnávateľ naďalej zamestnával, vyplýva, že za bežných okolností by chronologicky malo

toto oznámenie zamestnanca nasledovať až po doručení skončenia pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa. Avšak v danom prípade, keď odporca najprv prestal navrhovateľovi prideľovať prácu a potom (o týždeň neskôr) s ním neplatne skončil pracovný pomer, by súd relevantný prejav vôle navrhovateľa pokračovať v práci, predchádzajúci skončenie pracovného pomeru, mohol považovať za pokračujúci aj po doručení okamžitého skončenia pracovného pomeru. Inými slovami, pokiaľ by bol navrhovateľ oznámil odporcovi, že trvá na tom, aby ho ďalej zamestnával, hoci by toto oznámenie prišlo odporcovi skôr než odporca pristúpil k okamžitému skončeniu pracovného pomeru, bolo by možné považovať to (za určitých okolností, spočívajúcich najmä v konkrétnom správaní sa navrhovateľa po doručení okamžitého skončenia pracovného pomeru) za vyjadrenie účinné aj do budúcnosti, teda vzťahujúce sa aj na neskorší úkon odporcu smerujúci k skončeniu pracovného pomeru.

V danom prípade však k takémuto relevantnému prejavu vôle navrhovateľa pokračovať v práci neprišlo. Navrhovateľ síce na pojednávaní dňa 27.6.2013 uviedol, že na druhý deň (dňa 6.9.2012) sa pokúšal dostať do zamestnania, avšak z jeho ďalších slov vyplynulo, že po tom, čo na vrátnici chceli od neho občiansky preukaz a zálohu 5 eur, od tejto snahy upustil. Na otázku, či sa pokúšal skontaktovať so zamestnávateľom, navrhovateľ odpovedal, že nie, lebo dal splnomocnenie právnemu zástupcovi. Ani navrhovateľ ani jeho zástupca však nepredložili súdu relevantný dôkaz (a ani z ich vyjadrení nevyplývalo), že by sa snažili skontaktovať s odporcom, pričom to bolo možné aj iným spôsobom než fyzickým vstupom do areálu, pokiaľ boli podmienky vstupu bez dochádzkovej karty pre nich nesplniteľné resp. neprijateľné (telefonicky, e-mailom, listom a pod.). Teda aj keď bol navrhovateľ - ako uviedol - dňa 6.9.2012 na vrátnici, jeho prejav vôle pokračovať v práci v ten deň nedošiel odporcovi. Pritom z povahy "oznámenia" zamestnanca, že trvá na tom, aby ho zamestnávateľ ďalej zamestnával podľa vyplýva, že toto oznámenie musí byť adresované zamestnávateľovi, teda musí sa stať zamestnávateľovi známym. Keďže súd nepovažoval navrhovateľom uvádzaný príchod na vrátnicu areálu dňa 6.9.2012 za relevantný prejav vôle adresovaný odporcovi, nepovažoval za potrebné ani verifikovať toto tvrdenie navrhovateľa svedeckou výpoveďou svedka U. I..

Druhý úkon navrhovateľa (resp. jeho zástupcu) bol už priamou reakciou na doručenie okamžitého skončenia pracovného pomeru. Zástupca navrhovateľa naň reagoval listom z 19.9.2012, ktorý - ako vyplýva z odpovede právneho zástupcu odporcu - bol odporcovi doručený dňa 22.9.2012. V tomto liste zástupca navrhovateľa uvádza, že rozhodnutie odporcu o okamžitom skončení pracovného pomeru zo dňa 13.9.2012 považuje za protizákonné, neodôvodnené a neplatné. Zároveň v tomto liste zástupca navrhovateľa oznamuje odporcovi, že ak by odporca trval na dohode o skončení pracovného pomeru, tak je ochotný vypracovať novú zákonnú dohodu, a tiež žiada o vyplatenie neoprávneného a bezdôvodného krátenia odmien navrhovateľa počas jeho výkonu práce. V tomto liste sa vôbec neuvádza, že navrhovateľ chce, aby ho odporca ďalej zamestnával, skôr naopak, jeho kontext (najmä ponuka vypracovania novej dohody o skončení pracovného pomeru) sa javí tak, akoby navrhovateľ nemal záujem pokračovať v práci. Aj keď sa v liste uvádza, že okamžité skončenie pracovného pomeru je neplatné (s čím sa súd, ako bolo uvedené vyššie stotožnil), toto vyhlásenie samo o sebe nie je prejavom vôle, aby zamestnávateľ zamestnanca ďalej zamestnával. Tak to vyplýva aj zo systematického výkladu ustanovení a . V obidvoch prípadoch ide o neplatné skončenie pracovného pomeru, avšak len v prvom prípade () sa pracovný pomer neskončí. Naopak, v prípade, ak je skončenie pracovného pomeru dané zamestnávateľom síce neplatné, ale zamestnanec netrvá na tom, aby ho zamestnávateľ ďalej zamestnával, pracovný pomer sa aj napriek neplatnosti právneho úkonu zamestnávateľa skončí fikciou podľa (aj keď inou formou, teda dohodou). Je teda zrejmé, že na to, aby sa pracovný pomer neskončil, nestačí vyhlásenie zamestnanca o neplatnosti skončenia pracovného pomeru, ale vyžaduje sa aj ďalší prejav vôle zamestnanca (či už výslovný, alebo aj konkludentný) adresovaný zamestnávateľovi ("oznámi" zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby ho naďalej zamestnával.

Napokon navrhovateľ (resp. jeho zástupca) reagoval na neplatné okamžité skončenie pracovného pomeru zamestnávateľom žalobou, podanou dňa 31.10.2012. V žalobe sa takisto neuvádza, že by navrhovateľ chcel, aby ho odporca ďalej zamestnával, práve naopak - výslovne je v nej uvedené, že podľa názoru navrhovateľa nemožno od odporcu spravodlivo požadovať, aby navrhovateľa naďalej zamestnával, a preto žiada vyplatenie náhrady mzdy a odstupného.

Ani jeden z troch vyššie popísaných úkonov navrhovateľa teda nepovažoval súd za relevantné oznámenie odporcovi, že navrhovateľ trvá na tom, aby ho odporca ďalej zamestnával. Preto mal súd za to, že na daný prípad je potrebné aplikovať ustanovenie , teda že pracovný pomer sa skončil dohodou dňom, keď sa mal pracovný pomer skončiť neplatným okamžitým skončením pracovného pomeru (teda dňom jeho doručenia navrhovateľovi, 18.9.2012), keďže sa navrhovateľ a odporca nedohodli písomne inak.

Keďže súd dospel k vyššie uvedenému záveru, že pracovný pomer sa skončil pred podaním žaloby zákonnou fikciou podľa , nebolo už potrebné rozhodovať o tom, či možno od odporcu spravodlivo požadovať, aby navrhovateľa naďalej zamestnával. Preto súd túto návrh navrhovateľa v tejto časti (bod 3. petitu) zamietol.

Návrhy navrhovateľa na určenie povinnosti odporcu vyplatiť mu náhradu mzdy a odstupné (body 4. a 5. petitu) posudzoval súd spoločne, ako peňažné nároky navrhovateľa vyplývajúce z neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru. Súd dospel k záveru, že pracovný pomer sa skončil dohodou podľa zákonnej fikcie ustanovenej v a pre tento prípad v ustanovuje nárok zamestnanca na náhradu mzdy v sume jeho priemerného zárobku za výpovednú dobu dvoch mesiacov. Ak zákon výslovne ustanovuje náhradu mzdy za výpovednú dobu a žiadne ďalšie nároky, neexistuje nárok na odstupné. Okrem toho v znení účinnom v septembri 2012 neumožňoval súbeh výpovednej doby a odstupného. Preto súd vyhovel návrhom navrhovateľa v tejto časti len čiastočne a v súlade s ustanovením mu priznal nárok na náhradu mzdy za výpovednú dobu dvoch mesiacov. Vo zvyšnej časti súd nárok navrhovateľa na náhradu mzdy resp. odstupné zamietol.

Napokon, pokiaľ ide o návrh navrhovateľa na vyplatenie "neoprávneného krátenia mzdy vo výške 100 eur mesačne" (bod 6. petitu), navrhovateľ nepodložil tento nárok žiadnymi relevantnými dôkazmi a navyše ani neuviedol - hoci bol tento nárok presne vyčíslený - akým spôsobom dospel k takémuto vyčísleniu a z čoho tento svoj nárok odvodzuje, keďže pracovná zmluva, ktorú predložil, žiaden takýto nárok neobsahuje. Aj keď právne posúdenie je vecou súdu, je povinnosťou navrhovateľa v súdnom konaní nielen prezentovať určitý nárok (nárok na vyplatenie určitej sumy), ale aj zdôvodniť tento nárok skutkovo, teda uviesť, z akých skutočností tento jeho nárok vyplýva. V tomto prípade navrhovateľ uviedol iba, že "navrhovateľovi počas jeho výkonu práce odporca neoprávnene a bezdôvodne krátil odmeny zo mzdy" - bez uvedenia, o aké odmeny malo ísť, z akých dôvodov mali byť navrhovateľovi vyplácané a prečo práve vo výške 100 eur mesačne. V tejto časti teda súd dospel k záveru, že navrhovateľ neuniesol bremeno dôkazu a ani bremeno tvrdenia, preto súd žalobu v tejto časti zamietol.

O náhrade trov konania rozhodol súd v súlade s § 142 ods. 2. Aj keď v tomto prípade nie je možné merať úspech účastníkov konania pomerom požadovaného a priznaného finančného nároku, súd posúdil úspech navrhovateľa a odporcu vo veci ako približne rovnaký, keď navrhovateľ bol úspešný v bode 2. žaloby (podľa vyššie uvedeného označenia jednotlivých bodov petitu) a odporca v bode 1. žaloby - čo boli dva kľúčové body návrhu - a aj pokiaľ išlo o finančné nároky, navrhovateľ aj odporca boli úspešní čiastočne. Súd preto nepriznal náhradu trov konania žiadnemu z účastníkov konania.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu možno podať odvolanie písomne na Okresný súd Bánovce nad Bebravou do 15 dní odo dňa doručenia tohto rozhodnutia.

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (označenie súdu ktorému je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka a čo sleduje, podpis, dátum) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha. Odvolanie je potrebné podať v dvoch rovnopisoch. Ak potrebný počet rovnopisov účastník nepredloží, súd vyhotoví kópie na jeho trovy (, ).

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že:

a) v konaní došlo k vadám uvedeným v , teda:

- sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

- ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania,

- účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený,

- v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

- sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,

- účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom,

- rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát,

- súd prvého stupňa nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav,

- sa rozhodlo bez návrhu, nejde o rozhodnutie vo veci samej a dôvody, pre ktoré bolo vydané, zanikli alebo ak také dôvody neexistovali,

- odvolacím súdom má byť schválený zmier;

b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností;

d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam;

e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené ( );

f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolanie.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie,

oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie.