Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_10Co-90-2013.pdf
PDF · 90.28 KB
Case nature
Area
Subarea
10Co/90/2013
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Róberta Urbana a členov senátu JUDr. Amálie Paulerovej a JUDr. Erika Vargu, v právnej veci navrhovateľky S. A., rod. H., nar. XX.X.XXXX, bytom F. XX, právne zastúpenej advokátom JUDr. Štefanom Schnellym, so sídlom R., S. P. XXXX/XX, proti odporcom 1/ H. H., nar. XX.X.XXXX, bytom F. XX, 2/ H. H., nar. X.X.XXXX, bytom W. S. XX, 3/ R. H., nar. X.X.XXXX, bytom F. XX, odporcovia v 1/ až 3/ rade právne zastúpení JUDr. Milanom Chovancom, Advokátska kancelária s.r.o., so sídlom Žilina, Vojtecha Tvrdého 17, 4/ M. H., bytom G. D. O., O. XXX/XX, 5/ W. H., bytom G. D. O., Z. XXXX/XX, 6/ V. A., bytom C.-S., V. XX/XX, ČR, t.č. W. XXXX/XXA, C. - A., ČR, 7/ A. O., bytom H. X, R., 8/ N. A., bytom F. XXX, 9/ L. B., bytom W. XXXX/X, R., v konaní zastúpenej opatrovníkom Miroslavom Golisom, nar. XX.X.XXXX, bytom tamtiež, o určenie, že nie sú dané dôvody vydedenia, na základe odvolania odporcov v rade 1/ až 3/ proti rozsudku Okresného súdu Čadca č. k. 12C/97/2004-287 zo dňa 20.9.2010 v spojení s opravným uznesením č. k. 12C/97/2004 - 324 zo dňa 4.4.2011 takto
rozhodol:
P o t v r d z u j e rozsudok okresného súdu vo výroku o určení, že u navrhovateľky nie sú dané dôvody vydedenia uvedené v listine o vydedení, ktorá obsahuje aj závet napísaný formou notárskej zápisnice pod č. N 298/84, Nz 237/84, ktorú napísal poručiteľ V. H., zomrelý X.X.XXXX.
M e n í rozsudok okresného súdu vo výrokoch o náhrade trov konania medzi navrhovateľkou a odporcami v rade 1/ až 9/ tak, že dotknutým účastníkom náhradu trov prvostupňového konania n e p r i z n á v a .
P o t v r d z u j e rozsudok okresného súdu vo výroku o povinnosti odporcov 1/ až 3/ nahradiť spoločne a nerozdielne trovy štátu.
Účastníkom n e p r i z n á v a náhradu trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
Napadnutým rozsudkom okresný súd určil, že u navrhovateľky nie sú dané dôvody vydedenia uvedené v listine o vydedení, ktorú napísal poručiteľ V. H., zomrelý dňa X.X.XXXX. V predmetnej listine poručiteľ vydedil z celého svojho majetku navrhovateľku S. A., rod. H., ako aj jej potomkov, pretože táto v rozpore s pravidlami socialistického spolunažívania mu neposkytuje potrebnú pomoc v jeho starobe, hoci má na to všetky predpoklady.
Okresný súd vychádzal z toho, že len (samotné) hrubé konanie potomka k poručiteľovi bez nevyhnutnosti jeho pomoci nepostačuje ako dôvod vydedenia (R 45/86). Poručiteľ v roku 1984 bol v dobrom zdravotnom stave, nebol obmedzený v pohybe a ani neschopný si sám bez cudzej pomoci obstarať
svoje základné nevyhnutné potreby. Starostlivosť, ktorú mu v tom čase poskytovala rodina H. H., okresný súd nepovažoval za starostlivosť o osobu vyžadujúcu si nevyhnutnú starostlivosť z dôvodu napríklad nevládnosti. Poručiteľ potreboval len bežnú pomoc. Navrhovateľka pritom v danom čase zabezpečovala starostlivosť o druhého rodiča - matku, s ktorou žila na poschodí rodinného domu. Uvedené bolo v podstate dôsledkom nie dobrých vzťahov v rodine účastníkov, v ktorej fakticky existovali dva tábory, pričom vzťahy medzi nimi sa dlhoročnými majetkovými spormi vážne narušili, čo pretrváva doposiaľ. Okresný súd v tejto súvislosti poukázal i na znenie samotného závetu, kde poručiteľ zanechal majetok synovi H. H. „za to, že sa oňho stará“. Taktiež odporcovia 1/ a 2/ výslovne uviedli, že poručiteľ navrhovateľku nežiadal o poskytnutie pomoci. Opačné vyjadrenie svedkyne V. H. (matky odporcovi 1/ až 3/) vyhodnotil ako účelové.
Okresný súd konštatoval, že poručiteľ nebol na starostlivosť zo strany navrhovateľky odkázaný (ani o ňu nežiadal), preto je vydedenie z titulu neposkytnutia potrebnej pomoci v starobe (s prihliadnutím i na fakticky stav v rodine) účelové. Mal za to, že „okolnosť, že v rozpore s pravidlami socialistického spolunažívania neposkytla poručiteľovi potrebnú pomoc v starobe v čase zriadenia závetu a listiny o vydedení nenastala“.
O trovách konania rozhodol okresný súd tak, že uložil odporcom 1/ až 3/ povinnosť spoločne a nerozdielne zaplatiť v spore úspešnej (§ 142 ods. 1 O.s.p.) navrhovateľke titulom ich náhrady sumu 1.455,36 eur na účet jej právneho zástupcu. Predmetnú čiastku podrobne odôvodnil vymedzením jednotlivých úkonov právnej služby (vrátane súvisiacich hotových výdavkov) a ich posúdením podľa príslušných ustanovení vyhlášky č. 655/2004 Z. z. Vo vzťahu medzi navrhovateľkou a odporcami 4/ až 9/ navrhovateľke náhradu trov nepriznal, nakoľko túto nepožadovala. Súčasne uložil odporcom v rade 1/ až 3/ povinnosť nahradiť spoločne a nerozdielne Slovenskej republike trovy štátu v sume 26,25 eur.
Proti tomuto rozsudku v zákonom stanovenej lehote podali (spoločné) odvolanie odporcovia v rade 1/ až 3/, ktorí sa domáhali jeho zmeny tak, že návrh bude zamietnutý. Poukazovali na to, že vzťahy medzi poručiteľom a navrhovateľkou sa vyvíjali dlhodobo (cca 20 rokov), a teda jej vydedenie bolo výsledkom dôsledného zváženia daného stavu poručiteľom. Navrhovateľka poručiteľa nenávidela, osočovala ho, viedla s ním viaceré súdne spory a snažila sa vnútiť tento svoj postoj k nemu i ostatným členom rodiny. Odvolatelia zdôrazňovali incident, pri ktorom navrhovateľka zaútočila na poručiteľa motykou len preto, že si chcel v jej záhradke vykopať „byľku zemiakov“. Takéto správanie možno považovať za závažný prípad odmietnutia pomoci v stave núdze, v ktorej sa poručiteľ náhle ocitol. Je logické, že pri dotknutých vzťahov už poručiteľ od navrhovateľky pomoc nepožadoval. Navrhovateľka totiž jasne prejavila vôľu odmietnuť mu pomoc, čo pretrvávalo až do jeho smrti.
Odvolatelia dávali do pozornosti princíp ochrany nadobudnutých práv a legitímneho očakávania, ktorý princíp je rešpektovaný i v práve „Únie“. Nadväzne nie je možné vôľu poručiteľa a jeho konanie štandardizovať, ale vykladať ju podľa správania tak poručiteľa, ako aj vydedenej osoby; pričom poručiteľ navrhovateľku vydedil z dôvodov výslovne uvedených v zákone. Poručiteľ teda legitímne očakával, že navrhovateľka i súd budú toto jeho legitímne očakávanie rešpektovať. Odvolatelia namietali aj zaviazanie k náhrade trov konania len odporcov 1/ až 3/, keďže s výnimkou odporcu 4/ taktiež ostatní odporcovia s návrhom navrhovateľky nesúhlasili. Zároveň sa domnievali, že bolo na mieste postupovať podľa § 143 O.s.p., nakoľko oni nedali príčinu na podanie návrhu na začatie konania.
Navrhovateľka žiadala rozsudok okresného súdu potvrdiť. Poukazovala na to, že poručiteľ bol v dobrom zdravotnom stave a až do jeho 84 rokov pracoval ako nočný strážnik. Navrhovateľku o poskytnutie pomoci ani nežiadal. Z výpovedí účastníkov bolo pritom jednoznačne preukázané, že v rámci rodiny existovala dohoda, že navrhovateľka sa bude starať o matku a rodina H. H. o otca. Navrhovateľka dodala, že poručiteľ bol prítomný nielen na jej svadbe v roku 1982, ale i na krstinách vnučky v roku 1984.
Ostatní účastníci sa k odvolaniu nevyjadrili.
Krajský súd, ako súd odvolací, vec preskúmal v rozsahu vymedzenom ustanovením§ 212 ods. 1 a bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p. za súčasnej aplikácie § 156 ods. 3 O.s.p.)napadnutý rozsudok vo veci samej a vo výroku a o náhrade trov konania štátu potvrdil ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 O.s.p.; vo výroku o náhrade trov prvostupňového konania medzi navrhovateľkou a
(všetkými) odporcami napadnutý rozsudok zmenil podľa § 220 O.s.p. tak, že účastníkom náhradu trov prvostupňového konania nepriznal.
Okresný súd správne vychádzal nielen zo znenia ustanovenia § 469a Obč. zák., účinného ku dňu spísania listiny o vydedení (citované v napadnutom rozhodnutí), ale aj z ustálenej aplikačnej praxe, ktorej závery sú stále aktuálne. Je síce nepochybné, že vzťahy medzi navrhovateľkou a poručiteľom V. H. (jej otcom) neboli dobré. Na to, aby sa takéto narušenie vzťahov stalo právne významným z hľadiska vydedenia, je však nutná nielen jeho značná intenzita, osobitne zo strany potomka, ale aj kvalifikovaný (vonkajší) prejav v neposkytnutí potrebnej pomoci v chorobe, starobe, alebo inom závažnom prípade.
Snaha odvolateľov priradiť takúto charakteristiku incidentu pri kopaní zemiakov poručiteľom v záhrade navrhovateľky (bez ohľadu na jeho konkrétny priebeh), hoci je pochopiteľná z prirodzenej pozície účastníka sporového konania, je v konečnom dôsledku účelová. Jednak malo ísť len o jednorazovú záležitosť zvýšenej intenzity a jednak tvrdenie o akútnom momentálnom hlade poručiteľa je v nemalej miere prehnané. Jednoznačne totiž nešlo o stav, kedy by poručiteľ bez týchto zemiakov bol vystavený hladu, či akémukoľvek výraznejšiemu strádaniu. Rozhodne preto, ani za situácie, kedy by sa udalosť odohrala presne podľa tvrdení odvolateľov, nejednalo by sa o neposkytnutie pomoci v inom závažnom prípade.
Len pre úplnosť krajský súd dodáva, že iný dôvod vydedenia dotknuté zákonné ustanovenie v rozhodnom čase nevymedzovalo.
Odporcovia 1/ až 3/ nespochybňovali závery okresného súdu o „nepísanej dohode“ v rodine účastníkov, podľa ktorej navrhovateľka (bývajúca na poschodí rodinného domu) sa starala o matku a rodina H. H. (žijúca na prízemí) o otca. Z takejto situácie je logické, že pomoc pri bežných úkonoch, resp. bežnú starostlivosť v širšom zmysle (napr. varenie, pranie, žehlenie...) poskytovali poručiteľovi rodičia odporcov 1/ až 3/, eventuálne i oni samotní. Okresný súd preto správne zdôraznil, že navrhovateľka nemala - odhliadnuc od toho, že poručiteľ ju ani nepožiadal a v užšom slova zmysle ani na pomoc nebol odkázaný
- objektívnu možnosť tomuto poskytovať pomoc.
Taktiež spôsob poukazu na legitímne očakávania zo strany odvolateľov sa (minimálne) javí ako tendenčný. Tento „aplikačný“ inštitút má svoj pôvod v judikatúre Európskeho súdu pre ľudské práva a viaže sa (okrem iného) k predvídateľnému postupu štátnych orgánov, vrátane súdov. Zároveň zahrňuje rešpektovania nadobudnutých práv, osobitne vo vzťahu k neprijateľnosti retroaktívnych legislatívnych zmien. Predvídateľnosť postupu súdu však nemožno stotožňovať s absolútnym rešpektovaním vôle účastníka v zmysle akceptácie a vyhovenia všetkým jeho návrhom a úkonom. Inými slovami, pokiaľ subjekt právnych vzťahov (v súdenej veci poručiteľ) využije svoje zákonné oprávnenie vydediť niektorého z potomkov, princíp legitímnych očakávaní neznamená, že táto jeho vôľa nemôže byť nikým napadnutá a spochybnená. Naopak (v nazeraní prezentovanom práve odvolateľmi) zodpovedá princípu legitímnych očakávaní, že vydedený potomok taktiež využije svoje zákonné oprávnenie a namietne „neplatnosť vydedenia“. Následne je (všeobecný) súd tým orgánom, ktorý v konkrétnostiach prípadu posúdi argumenty a protiargumenty dotknutých účastníkov.
Na základe konštatovaného možno uzavrieť, že taktiež z hľadiska legitímnych očakávaní je meritórne rozhodnutie okresného súdu vecne správne. Nakoľko odvolatelia iné/ďalšie odvolacie dôvody nevymedzili (§ 212 ods. 1 O.s.p.) a v konaní neboli zistené ani vady, na ktoré odvolací súd prihliada ex offo (§ 212 ods. 3 O.s.p.), krajský súd napadnutý rozsudok vo veci samej potvrdil.
Zatiaľ čo v meritórnej časti odvolací súd mohol prihliadať na zlé rodinné vzťahy medzi navrhovateľkou a poručiteľom len v miere ich právnej akceptácie t.j. v miere, v akej boli právne významné z hľadiska vydedenia navrhovateľky, pri rozhodovaní o náhrade trov konania je prípustné zohľadniť aj ich širší (morálno-spoločenský) rozmer. Bez ohľadu na to, že poručiteľ - podľa zistení vyplývajúcich z dokazovania - taktiež prispel k negatívnym vzťahom medzi ním a navrhovateľkou, nie je možné podľa všeobecných mravných kritérií akceptovať jej správanie (navyše pomerne dlhodobé) voči poručiteľovi
- vlastnému otcovi. Osočovanie, otvorené prejavy nevraživosti až nenávisti, či nepriateľstva - osobitne pri nevymedzení skutočne závažného nedostatku v správaní otca k navrhovateľke, či k jej rodine, ktoré
by uvedené aspoň čiastočne ospravedlňovali, alebo vysvetľovali - je neprípustné. Z uvedeného dôvodu hodného osobitného zreteľa krajský súd dospel k záveru, že v zmysle § 150 ods. 1 O.s.p. navrhovateľke nepriznal náhradu trov konania (ani) vo vzťahu k odporcom v rade 1/ až 3/.
Na druhej strane neakceptoval taktiež ani návrh označených odporcov na priznanie im náhrady trov prvostupňového konania podľa § 143 O.s.p. Konanie o neplatnosť závetu, resp. o určenie, že dôvody vydedenia nie sú dané, síce je svojim charakterom (takmer) typickým prípadom, kedy odporca nedá príčinu na podanie návrhu na začatie konania, ale je vždy potrebné zohľadniť aj konkrétnosti súdnej veci. Odporcovia v rade 1/ až 3/ - oprávnení zo závetu, resp. osoby, v ktorých prospech by boli účinky vydedenia - požadovali nielen (všeobecné) rešpektovanie vôle poručiteľa, ale aj aktívne v konaní konkrétnymi úkonmi spochybňovali (hmotné) právo navrhovateľky a presadzovali uplatnenie svojho protichodného (hmotného) práva.
Za procesnej takejto situácie krajský súd zmenil výrok o trovách prvostupňového konania medzi účastníkmi tak, že im nepriznal ich náhradu. Vo vzťahu medzi navrhovateľkou a odporcami v rade 1/ až 3/ tento záver vyplýva z rozoberanej úvahy a vo vzťahu medzi navrhovateľkou a odporcami 4/ až 9/ z neuplatnenia si dotknutého procesného nároku (§ 151 ods. 1 O.s.p.).
Pokiaľ ide o výrok o povinnosti odporcov 1/ až 3/ spoločne a nerozdielne nahradiť štátu sumu 26,25 eur, tento krajský súd potvrdil ako vecne správny. Takáto aplikácia § 148 ods. 1 O.s.p. totiž zodpovedá procesnej situácii v súdenej veci a rešpektuje výsledok konania, ktorý pojem má užší charakter než pojem úspech v konaní v zmysle § 142 O.s.p. Ako už bolo uvedené, odporcovia 1/ až 3/ boli odporcami nielen z hľadiska ich vecnej legitimácie (osoby, povolané dediť závetom), ale aj z hľadiska bezprostrednej účasti na konaní, prezentovaním a uplatňovaním procesných i hmotných práv. Nadväzne je namieste, aby podľa výsledku konania boli zaťažení práve odporcovia 1/ až 3/ povinnosťou náhrady trov konania štátu, ktoré tento preddavkovo platil v súvislosti s výdavkami svedočného.
O trovách odvolacieho konania rozhodol krajský súd tak, že účastníkom ich náhradu nepriznal. Odvolatelia - odporcovia 1/ až 3/ neboli v tomto štádiu konania úspešní, a preto v zmysle § 142 ods. 1 v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. nemajú právo na náhradu jeho trov, pričom úvaha o neprípustnosti aplikácie § 143 vo vzťahu k nim platí i pre účely odvolacieho konania. V odvolacom konaní je rovnako opodstatnenou aj (vyššie rozoberaná) úvaha o aplikácii § 150 ods. 1 O.s.p. vo vzťahu k náhrade jeho trov uplatňovanej navrhovateľkou. Ostatní účastníci si náhradu trov odvolacieho konania neuplatňovali.
Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné