Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_9Co-357-2012.pdf
PDF · 115.33 KB
Case nature
Area
Subarea
9Co/357/2012
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Barcajovej a členiek senátu JUDr. Márie Klepancovej a JUDr. Andrey Moravčíkovej, PhD., v právnej veci žalobcu: JUDr. Martina Mrázová, správca konkurznej podstaty TAZ, a.s., v likvidácii, Coburgova 84, Trnava, IČO: 36 227 803, proti žalovanému: T. F., narodený XX.X.XXXX, R. XX, M., za účasti vedľajšieho účastníka na strane žalovaného: Mgr. Ing. Pavol Korytár, správca konkurznej podstaty úpadcu Trnavské automobilové závody, štátny podnik v konkurze, IČO 00 009 199, so sídlom Trnava, zastúpený advokátom: Mgr. Mgr. Pavol Sojka, Námestie Matice slovenskej 1713/8, Dubnica nad Váhom, o zaplatenie 459,95 eura s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu a vedľajšieho účastníka na strane žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Trnava č.k. 27C/56/2011-166 zo dňa 10. septembra 2012 takto
rozhodol:
Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti vo veci samej a v časti trov prvostupňového konania žalovaného p o t v r d z u j e .
Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti trov prvostupňového konania vedľajšieho účastníka m e n í tak, že žalobca je p o v i n n ý zaplatiť vedľajšiemu účastníkovi náhradu trov prvostupňového konania a to právneho zastúpenia v sume v sume 323,06 eura k rukám jeho právneho zástupcu do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku.
Žalovanému sa n e p r i z n á v a náhrada trov odvolacieho konania.
Žalobca je p o v i n n ý zaplatiť vedľajšiemu účastníkovi náhradu trov odvolacieho konania a to právneho zastúpenia v sume 75,08 eura k rukám jeho právneho zástupcu do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku.
odôvodnenie:
Rozsudkom napadnutým odvolaním súd prvého stupňa zamietol žalobu vo veci samej, ktorou sa žalobca domáhal uloženia povinnosti žalovanému zaplatiť mu sumu 459,95 eura s príslušenstvom, o trovách konania rozhodol tak, že žalovanému náhradu trov konania nepriznal, žalobcovi uložil povinnosť zaplatiť vedľajšiemu účastníkovi náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 295,24 eura do troch dní od právoplatnosti rozsudku k rukám jeho právneho zástupcu. Svoje rozhodnutie súd právne odôvodnil ust. § 153 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, § 123 Občianskeho zákonníka, § 14 ods. 1 písm. a) zákona č. 328/1991 Zb. a § 44 ods. 1 zákona č. 7/2005 Z.z.. V posudzovanom prípade súd prvého stupňa za základ svojho rozhodnutia mal predovšetkým zistenie, že v konaní vedenom na Okresnom súde Trnava pod spisovou značkou 44Cbi/6/2007 bola žaloba žalobcu o vylúčenie sporného bytu z konkurznej podstaty úpadcu Trnavské automobilové závody, štátny podnik v likvidácii, IČO 00 009 199,
so sídlom Paulínska 20, Trnava, rozsudkom Okresného súdu Trnava číslo konania 44Cbi/6/2007-653 zo dňa 26.3.2008 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Trnave číslo konania 21CoKR/4/2008-767 zo dňa 23.9.2008 a s dopĺňacím rozsudkom Krajského súdu v Trnave číslo konania 21CoKR/4/2008-915 zo dňa 29.10.2009 zamietnutá. V uvedenom konaní sa súd zaoberal predbežnou otázkou vlastníctva sporného bytu a konštatoval, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno a nepreukázal právo vylučujúce zapísanie majetku do súpisu. Z obsahu spisu jednoznačne vyplýva, že žalobca napriek márnemu poučeniu podľa § 120 ods. 4 Občianskeho súdneho poriadku v konaní nepredložil súdu a ani nenavrhol vykonať žiadne relevantné dôkazy na preukázanie jeho tvrdenia, že úpadcovi TAZ, a.s., v likvidácii, IČO 36 227 803, so sídlom Coburgova 84, Trnava, ku dňu vyhlásenia konkurzu na jeho majetok patrilo vlastnícke právo k spornému bytu, obsahom ktorého je právo vec užívať a požívať jej plody a úžitky, právo vecou disponovať a právo vec držať. Uplatnená pohľadávka predstavovala dlžné nájomné za užívanie bytu za rok 2008 nachádzajúceho sa v M. na ulici R. XX na X. podlaží, pozostávajúceho z troch izieb a príslušenstva. Na základe výsledkov dokazovania dospel súd k záveru, že žalobca poskytol žalovanému služby spojené s užívaním bytu za rok 2008, čo nebolo sporné, i keď bez právneho dôvodu, nakoľko medzi žalobcom a žalovaným nevznikol platný nájom bytu. Žalobcovi sa nepodarilo v prejednávanej veci preukázať, že v rozhodnom období bol úpadca TAZ, a.s., v likvidácii vlastníkom sporného bytu, resp. že žalobca bol osobou oprávnenou nakladať so sporným bytom. V konaní nebolo sporné, že žalobca poskytol žalovanému služby spojené s užívaním bytu za rok 2008, čím mu vzniklo právo na vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške poskytnutého plnenia. Žalobca plnil namiesto vedľajšieho účastníka, ktorý ako vlastník bytu mal poskytovať služby spojené s bývaním žalovanému, z tohto dôvodu sa bezdôvodne obohatil vedľajší účastník a teda žalovaný nie je pasívne legitimovaný, čo je dôvod na zamietnutie návrhu. Súd mal preukázané, že žalovaný v roku 2008 užíval predmetný byt a na základe vyúčtovania poskytnutých služieb za rok 2008, ktoré nebolo sporné, mal za rok 2008 zaplatiť vlastníkovi bytu sumu 1.583,56 eura. Žalovaný zaplatil žalobcovi sumu 1.123,61 eura a sumu 3x 112,36 eura žalovaný zaplatil vedľajšiemu účastníkovi, ktorý tieto sumy zaplatil dňa 27.2.2009, t.j. pred podaním návrhu na súd dňa 16.2.2011 žalobcovi. Spolu za rok 2008 za poskytnuté služby spojené s užívaním bytu zaplatil žalovaný žalobcovi sumu 1.460,69 eura rozdiel vo výške 122,87 eura zaplatil žalovaný na účet vedľajšieho účastníka. Z titulu bezdôvodného obohatenia bola žalobcovi uhradená zo žalovanej sumy 456,95 eura suma 337,08 eura už pred podaním návrhu na súd, čo je tiež dôvod na zamietnutie návrhu v tejto časti. Vzhľadom na vznesenú námietku premlčania sa súd zaoberal i touto otázkou a dospel k záveru, že uplatnený nárok je premlčaný, nakoľko žalobca poskytoval služby do 31.12.2008 za predmetné obdobie a najneskôr dňa 1.1.2009 si mohol uplatniť vydanie bezdôvodného obohatenia voči vedľajšiemu účastníkovi a to vo výške zálohových platieb spolu 224,72 eura. Premlčacia lehota uplynula v časti istiny vo výške 224,72 eura dňa 1.1.2011 a návrh žalobca podal dňa 16.2.2011 po uplynutí premlčacej lehoty v tejto časti. Súd návrh zamietol v celom rozsahu z dôvodu nedostatku pasívnej legitimácie. Naviac je návrh nedôvodný v časti istiny 337,08 eura, ktorá bola žalobcovi uhradená pred podaním návrhu a z tejto sumy je časť istiny vo výške 224,72 eura tiež i premlčaná, na základe čoho návrh ako nedôvodný v celom rozsahu zamietol. O trovách konania rozhodol v zmysle § 142 ods. 1 OSP tak, že plne úspešnému žalovanému ich náhradu nepriznal, nakoľko si náhradu trov neuplatnil. Súd prvého stupňa vedľajšiemu účastníkovi na strane žalovaného priznal náhradu trov právneho zastúpenia, náhradu za stratu času, cestovné výdavky, 20% DPH, spolu 295,24 eura, no nepriznal mu náhradu za jeden úkon a to vyjadrenie k výzve súdu zo dňa 15.11.2011, nakoľko sa v spise nenachádzalo. Trovy právneho zastúpenia súd priznal v súlade s § 10 ods. 1, § 16 ods. 3 a 4, § 17 ods. 1 a § 18 ods. 3 vyhlášky č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb spolu vo výške 295,24 eura, ktoré súd zaviazal zaplatiť k rukám právneho zástupcu vedľajšieho účastníka v zmysle § 149 ods. 1 OSP.
Proti tomuto rozsudku súdu prvého stupňa podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca a žiadal napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zmeniť tak, že súd jeho žalobe vyhovie. Žalobca vo svojom odvolaní uviedol, že súd prvého stupňa na základe vykonaného dokazovania dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a taktiež napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, a teda sú tu dané odvolacie dôvody v zmysle ustanovenia § 205 ods. 2 písm. d), písm. f) OSP. Žalobca sa návrhom domáhal zaplatenia pohľadávky proti žalovanému z titulu nedoplatku na nájomnom za užívanie bytu za obdobie roka 2008, keď nájomný vzťah medzi účastníkmi konania, založený na základe zmluvy o nájme bytu nebol dosial spochybňovaný. Žalobca je správcom konkurznej podstaty úpadcu TAZ, a.s., v likvidácii, keď do súpisu majetku, patriaceho do podstaty, bol zaradený aj byt v užívaní žalovanému. Súd prvého stupňa v odôvodnení napadnutého rozsudku spochybnil jeho aktívnu
legitimáciu s odôvodnením, že sa mu nepodarilo preukázať vlastnícke právo k spornej nehnuteľnosti. Právoplatným rozhodnutím Okresného súdu Trnava sp. zn. 44Cbi/6/2007 došlo k vylúčeniu veci patriacich do konkurznej podstaty úpadcu Trnavské automobilové závody, štátny podnik v likvidácii, avšak nebola ním definitívne vyriešená otázka vlastníckeho práva k predmetným nehnuteľnostiam, keďže vo výroku tohto rozhodnutia súd autoritatívne určil len skutočnosť, že nevylučuje veci (zároveň aj predmetný byt) z konkurznej podstaty úpadcu Trnavské automobilové závody, štátny podnik v likvidácii, a nie skutočnosť, že vlastníkom predmetných nehnuteľností v danom období bol niekto iný ako žalobca. Tvrdenie, že žalobca v predmetnom období nebol vlastníkom predmetného bytu, resp. oprávnenou osobou, ktorá môže vykonávať vlastnícke práva k bytu, považuje za nesprávne s poukazom na § 14 písm. a) v spojení s ustanovením § 19 zákona č. 328/1991 Zb., podľa ktorých je oprávnenie správcu vec držať, užívať a požívať jej plody a úžitky bez ohľadu na to, či je úpadca vlastníkom predmetnej veci, a to až do doby, pokiaľ nebude právoplatne rozhodnuté o vylúčení predmetnej veci z konkurznej podstaty úpadcu. V prípade súpisu majetku podstaty úpadcu TAZ, a.s. v likvidácii, nebolo ešte rozhodnuté o vylúčení veci zo súpisu podstaty, a teda v zmysle citovaných ustanovení oprávnenie nakladať s majetkom podstaty svedčí správcovi konkurznej podstaty úpadcu TAZ, a.s. v likvidácii. Odvolateľ poukázal na rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 1CoKr/17/2009 zo dňa 29.01.2009, z ktorého vyplýva, že práva a povinnosti, spojené so súpisom majetku do konkurznej podstaty svedčia tomu správcovi konkurznej podstaty, ktorý majetok spísal ako prvý. Týmto oprávneným správcom konkurznej podstaty je JUDr. Dušan Pohovej ako správca konkurznej podstaty úpadcu TAZ, a.s. v likvidácii, a taktiež poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 29Cdo/249/2008, z ktorého vyplýva, že práva a povinnosti spojené so súpisom majetku do konkurznej podstaty svedčia tomu správcovi, ktorý majetok spísal ako prvý, a teda správca úpadcu TAZ, š. p., vôbec nemal právo zapísať do súpisu všeobecnej podstaty dotknuté nehnuteľnosti. Do marca 2009 bol žalobca vedený ako vlastník predmetných nehnuteľností v katastri nehnuteľností. Na základe uvedeného je odvolateľ toho názoru, že žalovaný si nesplnil svoju povinnosť, ktorá mu vyplýva z nájomnej zmluvy a z ustanovenia § 685 ods. 1 Občianskeho zákonníka a neuhradil žalobcovi za predmetné obdobie žalované nájomné. Súd prvého stupňa nesprávne konštatoval, že žalobca plnil namiesto vedľajšieho účastníka, ktorý ako vlastník bytu mal poskytovať služby spojené s bývaním žalovaného a z toho dôvodu sa obohatil vedľajší účastník a nie žalovaný, ktorý nie je pasívne legitimovaný. Považoval za nesporné, že žalobca bol vlastníkom predmetných nehnuteľností do 29. marca 2009 a za toto obdobie mu patrí úhrada za služby spojené s nájmom bytu. Žalovaný mal uzatvorenú zmluvu o nájme bytu, v predmetnom konaní je preto pasívne legitimovaný. V časti trov prvostupňového konania poukázal na to, že tieto boli priznané aj vedľajšiemu účastníkovi, čo však nepovažuje za správne a to z dôvodu neexistencie právneho vzťahu medzi hlavnými účastníkmi a vedľajším účastníkom. Uviedol, že medzi žalovaným a vedľajším účastníkom nebol v predmetnom období žiaden právny vzťah, nakoľko vlastníkom bytu bol do 29. marca 2009 žalobca, vedľajší účastník v uvedenom období nemohol byť vlastníkom predmetného bytu. Preto ani rozhodnutie o trovách prvostupňového konania, ktoré súd priznal vedľajšiemu účastníkovi, nie je správne.
Žalobca v odvolacom konaní doplnil svoje odvolanie listinnými dôkazmi - rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č.k. 3 Obdo/17/2012 zo dňa 31. 8. 2012, č.k. 3 Obdo/36/2011 zo dňa 27. 9. 2012, kde bolo zaujaté stanovisko vo veci návrhu žalobcu na vymáhanie neuhradeného nájomného za obdobie od novembra 2008 až do marca 2009. Poukázal na záver vyplývajúci z rozhodnutia, že riešenie otázky oprávnenosti zaradenia veci do podstaty zákon zveruje osobitnému konaniu podľa § 19 ZKV. Najvyšší súd sa stotožnil s názorom žalobcu, že rozsudok o zamietnutí jeho vylučovacej žaloby proti TAZ, štátny podnik v likvidácií nemá zároveň účinky vylúčenia vecí zo súpisu podstaty TAZ, akciová spoločnosť. Záver súdu o tom, že byt nepatrí do podstaty a z toho vyplývajúci záver o nedostatku aktívnej legitimácie žalobcu je preto predčasný. Najvyšší súd považoval za potrebné vyčkať na výsledok konania o vylučovacej žalobe a podľa jeho výsledku vo veci znovu rozhodnúť. Poukázal súčasne za rozpis vyúčtovania a nedoplatku žalovanému za predmetný byt, ktoré preukazuje dôvodnosť uplatneného nároku.
Proti tomuto rozsudku súdu prvého stupňa podal v zákonnej lehote odvolanie aj vedľajší účastník a to proti výroku o náhrade trov konania vedľajšieho účastníka. Svoje odvolanie odôvodnil ustanovením § 205 ods. 2 písm. b) OSP, pretože konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a v zmysle § 205 ods. 2 písm. b) OSP, keďže súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Poukázal na to, že vedľajší účastník pripojenou kópiu výzvy s odtlačkom pečiatky podateľne Okresného súdu Trnava preukazuje realizáciu úkonu právnej
služby - vyjadrenie na základe výzvy súdu zo dňa 15.11.2011, doručené súdu dňa 16.11.2011, preto mu patrí a mala mu byť aj priznaná náhrada aj za tento úkon právnej pomoci. Nepriznaním náhrady aj za tento úkon v zmysle § 205a ods. 1 písm. b) OSP došlo v konaní k vadám, ktoré mali za následok nesprávne rozhodnutie o trovách konania. Preto žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok v časti priznania náhrady trov konania vedľajšieho účastníka zmenil tak, že uloží žalobcovi povinnosť zaplatiť mu náhradu trov prvostupňového konania v sume 334,20 eura k rukám právneho zástupcu vedľajšieho účastníka do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Súčasne si uplatnil náhradu trov odvolacieho konania (v sume 47 eur spísanie odvolania 1 úkon á 31,54 eura, režijný paušál 7,63 eura a 20% DPH).
Žalovaný a vedľajší účastník sa k doručenému odvolaniu žalobcu písomne vyjadrili, rozsudok súdu prvého stupňa navrhli ako vecne správny potvrdiť.
Žalobca sa k odvolaniu vedľajšieho účastníka písomne vyjadril, s priznaním náhrady trov prvostupňového konania vedľajšiemu účastníkovi nesúhlasil a preto rozsudok súdu prvého stupňa považoval za vecne správny.
Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku - ďalej len OSP), po zistení, že odvolanie bolo podané oprávnenou osobou - podal ho včas účastník konania (§ 201, 204 OSP), proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok prípustný (§ 202 OSP), v zákonom stanovenej lehote (§ 204 OSP), preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania, vec prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 OSP) a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej je vecne správny, no v časti trov konania vedľajšieho účastníka rozsudok zmenil(§ 220 OSP).
Odvolací súd vo veci rozhodol podľa § 214 ods. 2 OSP bez nariadenia odvolacieho pojednávania tak, že rozsudok verejne vyhlásil, keďže vec bola ústne prejednaná pred súdom prvého stupňa a v odvolacom konaní nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, nejde o konanie vo veciach porušenia zásady rovnakého zaobchádzania, a nariadenie pojednávania nevyžaduje ani dôležitý verejný záujem. Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0, čiže jednomyseľne (§ 3 ods. 9 posledná veta zákona č. 757/2004 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení).
Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku a celého obsahu spisového materiálu dospel k záveru, že súd prvého stupňa zistil v potrebnom rozsahu skutkový stav, na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvého stupňa je vecne správne.
Podľa § 219 ods. 1, 2 OSP odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
Odvolací súd k odôvodneniu vecne správneho napadnutého rozhodnutia uvádza k veci nasledovné:
V zmysle zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní (v súčasnosti zákon č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii) základným podkladom pre speňaženie podstaty je súpis konkurznej podstaty, ktorý vykonáva správca konkurznej podstaty. Predmetom konkurzu sú veci, byty a nebytové priestory, práva a iné majetkové hodnoty, ktoré patrili dlžníkovi v deň vyhlásenia konkurzu, a majetok, ktorý dlžník nadobudol počas konkurzu, ako aj majetok, ktorým dlžník zabezpečil svoj záväzok. V súpise musí byť zachytený celý rozsah konkurznej podstaty. Správca konkurznej podstaty úpadcu zaradí do súpisu každú vec, o ktorej je presvedčený, že patrí alebo môže patriť do podstaty. Nemá pritom povinnosť skúmať existenciu vlastníckeho práva úpadcu k zapisovaným veciam a vec do súpisu zaradí aj v prípade, ak má pochybnosti, či skutočne do podstaty patrí. Vtedy ju ale zapíše do podstaty s poznámkou o nárokoch uplatnených inými osobami alebo o iných dôvodoch, ktoré jej zaradenie do súpisu spochybňujú. Konkurzný súd posúdi dôvody spochybňujúce zaradenie veci do podstaty a buď vec
z podstaty vyradí, alebo osobe, ktorá spochybňuje zaradenie veci do podstaty, uloží lehotu na podanie vylučovacej žaloby. Táto žaloba má procesnú povahu a nedodržanie stanovenej lehoty má za následok to, že vec sa považuje ako do súpisu oprávnene zahrnutá a dotknutá osoba sa už nemôže domáhať svojho práva k nej. Rovnaký záver je potrebné urobiť aj v prípade, ak osoba, ktorá sa cíti byť vlastníkom určitej veci, nenamieta jej zapísanie do konkurznej podstaty, nedovoláva sa teda svojho vlastníckeho práva k nej a nežiada ju ani vylúčiť z podstaty, alebo svoje námietky voči zaradeniu veci do podstaty vezme späť. Potom totiž platí, že do podstaty patria veci, ktoré patrili dlžníkovi v deň vyhlásenia konkurzu. Súpis podstaty tvorí právny podklad pre speňaženie majetku patriaceho do podstaty, lebo speňažený môže byť len ten majetok, ktorý bol spísaný, pričom správca je oprávnený takto spísaný majetok speňažiť okrem prípadu, ak bol zo súpisu zákonným spôsobom vylúčený.
Ustanovenie § 78 zákona č. 7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii výslovne ustanovuje, že súd uloží tomu, kto uplatňuje, že sa vec nemala do súpisu zaradiť, aby v lehote určenej súdom podal žalobu proti správcovi na súde, ktorý vyhlásil konkurz. V prípade, že žaloba nie je podaná včas, predpokladá sa, že vec je do súpisu zahrnutá oprávnene. V prípade určovacej žaloby podľa § 78 zákona č. 7/2005 Z.z. ide v rámci žalôb podľa § 80 písm. c) OSP o určovaciu žalobcu sui generis, kde naliehavý právny záujem je daný existujúcim konkurzným konaním a z neho vyplývajúcou požiadavkou rýchlosti a hospodárnosti konania v zmysle § 6 OSP, ktorej realizácia je zabezpečená tým, že sa v ňom rieši otázka vlastníctva (ÚS SR 202/2011). Správne súd prvého stupňa riešil ako predbežnú otázku to, kto bol prenajímateľom, resp. osobou oprávnenou disponovať s predmetným bytom v rozhodnom období. Žalobca síce predložil list vlastníctva, v ktorom je zapísaný úpadca ako vlastník predmetného bytu, avšak dňa 26.03.2008 Okresný súd Trnava rozsudkom č.k. 44Cbi/6/2007-653 zamietol žalobu žalobcu o vylúčenie nehnuteľností (vrátane predmetného bytu) zo súpisu všeobecnej podstaty úpadcu Trnavské automobilové závody, štátny podnik v konkurze, Trnava, a dňa 23.09.2008 Krajský súd v Trnave rozsudkom č.k. 21CoKr/4/2008-767 potvrdil uvedený rozsudok Okresného súdu Trnava, ktorý rozsudok nadobudol právoplatnosť 20.11.2008. Najvyšší súd SR uznesením sp. zn. 6Obdo/38/2009 zo dňa 18.02.2010 odmietol dovolanie žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Trnave č.k. 21CoKr/4/2008-767. Ústavný súd SR uznesením č.k. II. ÚS 312/2010-19 odmietol ústavnú sťažnosť JUDr. Dušana Pohoveja.
Z odôvodnenia rozsudku Okresného súdu Trnava č.k. 44Cbi/6/2007-653 zo dňa 26.03.2008 vyplýva, že žalobca neuniesol dôkazne bremeno a nepreukázal právo, ktoré zapísanie majetku do súpisu úpadcu Trnavské automobilové závody, štátny podnik v konkurze vylučuje. Žalobca nepreukázal existenciu platného právneho úkonu, ktorým došlo k nadobudnutiu vlastníctva k predmetným nehnuteľnostiam na FNM a následne na žalobcu, a preto súd návrh ako nedôvodný zamietol. V odôvodnení rozhodnutia Krajského súdu v Trnave č.k. 21CoKR/4/2007 - 767 zo dňa 23.09.2008 sa okrem iného uvádza, že žalobca na svoje tvrdenia nepredložil a ani nenavrhol vykonať žiadne relevantné dôkazy a preto súd prvého stupňa správne konštatoval, že neuniesol dôkazné bremeno a nepreukázal právo vylučujúce zapísanie majetku do súpisu. V danom prípade žalobca svoje vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam postupom podľa § 78 zákona o konkurze a reštrukturalizácii neosvedčil, keď nebola úspešná jeho žaloba o vylúčenie nehnuteľností (vrátane predmetného bytu) zo súpisu všeobecnej podstaty úpadcu Trnavské automobilové závody, štátny podnik v konkurze, a preto tu platí zákonná domnienka (aj keď nie je výslovne uvedená v ust. § 67 zák. č. 7/2005 Z.z. účinného v čase vyhlásenia konkurzu), že sporné nehnuteľnosti boli do súpisu úpadcu zapísané oprávnene, a teda ich vlastníkom bol úpadca Trnavské automobilové závody, štátny podnik v konkurze, aj keby v konečnom dôsledku nebolo išlo o jeho majetok.
V súvislosti s vyššie uvedeným odvolací súd uvádza, že aplikovanie zásady priority v prípade kolízie zápisov identického majetku do viacerých konkurzných podstát považuje za správny. Tento názor vyplýva aj z rozsudku Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 29Cdo/249/2008. V čase zapísania majetku do súpisu oboch konkurzných podstát zákon č. 328/1991 Zb. resp. zák. č. 7/2005 Z.z. tento duplicitný zápis nezakazoval tak, ako je to upravené v súčasnosti ust. § 78 ods. 9 zák. č. 7/2005 Z.z., avšak odvolateľ uvedený právny názor nesprávne interpretuje na danú vec, v ktorej je odlišná situácia. V súčasnosti už bolo rozsudkom Okresného súdu Trnava č.k. 44Cbi/6/2007-653 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Trnave č.k. 21CoKr/4/2008-767 právoplatne rozhodnuté o nedostatku vlastníckeho práva úpadcu k dotknutému majetku, čím zásada priority stratila opodstatnenie. Pokiaľ v rámci speňažovania podstaty správca takúto vec predá, nemôže sa tretia osoba úspešne domáhať
určenia vlastníckeho práva, prípadne vydania veci, lebo v zmysle § 132 Občianskeho zákonníka, takéto nadobudnutie má právne účinky prevodu vlastníctva aj proti pôvodnému vlastníkovi (ÚS SR 263/2009).
Z vyššie uvedeného vyplýva, že sporné byty sú predmetom konkurzného konania vyhláseného na majetok úpadcu Trnavské automobilové závody, štátny podnik v konkurze, Trnava, a iba správca uvedeného úpadcu je oprávnený disponovať s uvedenými nehnuteľnosťami. Na základe uvedeného sa tak domnienka o vlastníctve, svedčiaca osobe zapísanej na liste vlastníctva v rozhodnom čase v zmysle ust. § 70 a nasl. zákona č. 162/1995 Z.z. považuje za vyvrátenú citovanými právoplatnými rozsudkami o zamietnutí vylúčenia nehnuteľnosti zo súpisu všeobecnej podstaty úpadcu Trnavské automobilové závody, štátny podnik v konkurze, Trnava. Keďže žalobca nebol a ani nie je vlastníkom bytov, nemohol nájomcom týchto bytov voči nemu vzniknúť nedoplatok na nájomnom. Z tohto dôvodu nemôže byť žalobca aktívne vecne legitimovaný v tomto konaní a súd prvého stupňa správne dospel k záveru, že neuniesol dôkazné bremeno svojich tvrdení o aktívnej vecnej legitimácii v konaní.
Rozhodnutia súdov, ktoré predložil v odvolacom konaní žalobca, a ktoré boli vydané po rozhodnutí súdu prvého stupňa, nemajú rozhodujúci vplyv na správnosť záveru obsiahnutého v napadnutom rozhodnutí. V súčasnosti už bolo rozsudkom Okresného súdu Trnava č.k. 44Cbi/6/2007-653 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Trnave č.k. 21CoKr/4/2008-767 právoplatne rozhodnuté o nedostatku vlastníckeho práva úpadcu k dotknutému majetku, čím zásada priority stratila opodstatnenie, keď v podrobnostiach odvolací súd poukazuje na aj rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 29Cdo/249/2008.
V konaní bolo nepochybne preukázané aj to, že žalovaný nedoplatok, ktorý je predmetom tohto konania uhradil, ktorú skutočnosť preukázal pred súdom prvého stupňa, preto odvolaciemu súdu neostalo iné, len rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdiť.
Vzhľadom na uvedené, pokiaľ súd stupňa žalobu žalobcu zamietol, rozhodol vecne správne, a preto odvolací súd v súlade s ustanovením § 219 ods. 1 OSP napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej a v časti trov prvostupňového konania žalovaného potvrdil.
Ani argumenty žalobcu obsiahnuté v jeho odvolaní v súvislosti s priznanými trovami konania vedľajšiemu účastníkovi nie sú dôvodné. Vedľajší účastník oznámil svoj vstup do konania a na základe námietky žalobcu bolo jeho účastníctvo v konaní vyriešené uznesením Okresného súdu Trnava č. k. 27C/56/2011
- 66a zo dňa 14.10.2011 v spojení s uznesením Krajského súdu v Trnave č. k. 24Co 286/2011 - 106 zo dňa 9.5.2012 tak, že vedľajšie účastníctvo Mgr. Ing. Pavla Korytára, správcu úpadcu Trnavské automobilové závody, štátny podnik v konkurze je prípustné. Preto ďalšie námietky v súvislosti s účasťou vedľajšieho účastníka na strane žalovaného neobstoja, preto aj vedľajší účastník má právo na náhradu trov konania voči účastníkovi, ktorý v konaní úspešný nebol.
Odvolací súd dospel k záveru, že odvolanie vedľajšieho účastníka proti výroku o trovách prvostupňového konania, ktorým mu nepriznal trovy právneho zastúpenia za vyjadrenie k odvolaniu (odvolanie podané proti uzneseniu, ktorým nebolo rozhodnuté vo veci samej - § 13a ods. 2 písm. b) vyhlášky č. 655/2004 Z.z.) je dôvodné.
Vedľajší účastník k svojmu odvolaniu pripojil podanie zo dňa 15.11.2011 (č.l. 175, ktoré sa súčasne nachádza i na č.l. 92 spisu), za ktoré sa domáha priznania trov právneho zastúpenia. Vedľajší účastník preto preukázal, že takýto úkon právnej pomoci vykonal, preto bolo dôvodné rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti trov prvostupňového konania vedľajšieho účastníka zmeniť a priznať mu náhradu trov právneho zastúpenia i za tento úkon právnej pomoci, keďže obsahom spisu je nepochybne preukázané, že vedľajší účastník tento úkon na výzvu súdu prvého stupňa vykonal, a tak niet dôvodu k tomu, aby mu náhrada za takýto úkon právnej pomoci nebola priznaná.
Preto odvolací súd v zmysle § 220 OSP zmenil rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti trov vedľajšieho účastníka tak, že uložil žalobcovi povinnosť zaplatiť vedľajšiemu účastníkovi náhradu trov
prvostupňového konania v sume 323,06 eura do troch dní od právoplatnosti rozsudku k rukám právneho zástupcu vedľajšieho účastníka (295,24 + 27,82 eura - 31,54 :2 = 15,77 eura, režijný paušál 7,41 eura a 20% DPH - 4,64 eura).
O náhrade trov odvolacieho konania žalobcu a žalovaného odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 OSP v spojení s ustanovením § 142 ods. 1 OSP a hoci žalovaný bol v odvolacom konaní plne procesne úspešný, náhradu trov odvolacieho konania mu nepriznal, nakoľko si ich náhradu návrhom v zmysle § 151 ods. 1 OSP neuplatnil.
V zmysle § 224 ods.1, § 142 ods. 1 § 151 ods. 4 OSP, § 13a ods. 2 písm. b) vyhlášky č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb odvolací súd priznal vedľajšiemu účastníkovi náhradu trov odvolacieho konania a to za jeho odvolanie - za jeden úkon právnej pomoci 28,08 eura (31,54 :2 = 15,77 eura, režijný paušál 7,63 eura a 20% DPH - 4,68 eura). Vedľajšiemu účastníkovi patrí aj odmena za vyjadrenie k odvolaniu žalobcu v sume 47 eur (1 úkon á 31,54 eura, režijný paušál 7,63 = 39,17 a 20% DPH - 7,83), spolu 75,08 eura.
Medzičasom došlo k zmene osoby správcu konkurznej podstaty TAZ, a.s., v likvidácii, vykonávaním ktorej je súdom poverená JUDr. Martina Mrázová.
Z listín dodatočne zaslaných súdom prvého stupňa odvolací súd zistil, že po rozhodnutí odvolacieho súdu (25.06.2013) žalobca podaním zo dňa 28.06.2013 oznámil súdu prvého stupňa, že žalobu berie v celom rozsahu späť a žiada konanie zastaviť. Tento právny úkon späťvzatia žaloby však už nebol účinný, pretože odvolací súd vo veci rozhodol už dňa 25.06.2013 týmto rozsudkom.
Poučenie:
Tento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním.