Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_14CoPr-3-2012.pdf
PDF · 112.21 KB
Case nature
Area
Subarea
14CoPr/3/2012
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Trubanovej, PhD. a členov senátu JUDr. Márie Podhorovej a JUDr. Petra Priehodu, v právnej veci žalobcu : PRESSKAN BB., spol. s r.o., so sídlom 974 01 Banská Bystrica, Pod Urpínom 7/1485, IČO : 36 019 330, zastúpený splnomocneným advokátom JUDr. Ondrejom Tóthom, so sídlom 945 05 Komárno, Dunajské nábrežie 14, proti žalovanému : P.. Z. D., narodený XX.XX.XXXX, bytom XXX XX H., F. XX, zastúpený splnomocnenou advokátkou JUDr. Soňou Matúškovou, so sídlom Advokátska kancelária 974 01 Banská Bystrica, Horná 16, o zaplatenie 313 030,61 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu zo dňa 03.01.2012 a odvolaní žalovaného zo dňa 04.01.2012 proti rozsudku Okresného súdu Banská Bystrica číslo konania 9C/232/2010-333 zo dňa 21.12.2011, takto
rozhodol:
Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .
Žiaden z účastníkov n e m á právo na náhradu trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
Napadnutým rozsudkom okresný uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 164 495,38 eur spolu s 5 % - ným úrokom z omeškania ročne od 16.01.2010 do zaplatenia, v lehote do troch dní odo dňa právoplatnosti rozhodnutia. V prevyšujúcej časti súd návrh zamietol a rozhodol o náhrade trov konania, keď s poukazom na ustanovenie § 142 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku č. 99/1963 Zb. v znení neskorších predpisov (ďalej aj „O.s.p.“) vyslovil, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov prvostupňového konania, nakoľko pomer úspechu a neúspechu účastníkov bol približne rovnaký.
V odôvodnení svojho rozhodnutia okresný súd uviedol, že predmetom sporu bol nárok žalobcu, obchodnej spoločnosti a súčasne zamestnávateľa, na vydanie bezdôvodného obohatenia, uplatnený v zmysle ustanovenia § 451 Občianskeho zákonníka, neskôr právne prekvalifikovaný ako nárok podľa § 222 Zákonníka práce, a to za obdobie od 01.01.2005 do 31.10.2009, v dôsledku prijatia sumy 313 030,61 eur žalovaným, ako spoločníkom žalobcu, bývalým konateľom žalobcu a súčasne bývalým zamestnancom žalobcu. Podľa okresného súdu nebolo sporné medzi účastníkmi, že žalovanému vznikol v spoločnosti žalobcu pracovný pomer na dobu neurčitú na základe pracovnej zmluvy zo dňa 01.01.1998. Spornou bola platnosť Dohody o zmene pracovného pomeru zo dňa 29.03.2002, ako aj internej smernice žalobcu prijatej dňa 29.03.2002 „Mzdový predpis“, pričom platnosť právnych úkonov namietal žalobca s poukazom na časť 6 bodu 6.6. Spoločenskej zmluvy, bodu 6.8 Spoločenskej zmluvy, v spojení s ustanovením § 134 a § 135a ods. 1 Obchodného zákonníka. Súd prvého stupňa skúmal dôvody, pre ktoré žalobca namietal platnosť uvedených právnych úkonov a konštatoval, že zákonné ustanovenie § 134 Obchodného zákonníka nedefinuje, čo má na mysli pod pojmom obchodné vedenie spoločnosti. Vychádzajúc z komentárov k predmetnému ustanoveniu Obchodného
zákonníka, v spojení s ustanovením § 81 Obchodného zákonníka, však súd prijal záver, že sa jedná o rozhodovanie o denných prevádzkových záležitostiach spoločnosti, najmä rozhodovanie o otázkach organizačného charakteru, o veciach vnútornej prevádzky podniku, o technických otázkach, o konkretizácii podnikateľského zámeru, vedení účtovníctva a podobne. Podľa názoru súdu prvého stupňa medzi obchodné vedenie nespadajú právne úkony vo vzťahu k uzatváraniu pracovných zmlúv, prípadne dohôd o zmene pracovného pomeru. Avšak prijatie mzdového predpisu, ako vnútornej organizačnej štruktúry vo vzťahu ku všetkým zamestnancom podniku, už vyžaduje súhlas väčšiny konateľov v zmysle ustanovenia § 134 Obchodného zákonníka, nakoľko sa podľa názoru súdu jedná o vec obchodného vedenia spoločnosti. Následne súd vyslovil, že mzdový predpis považoval za neplatný z dôvodu, že sa jednalo o vec obchodného vedenia podliehajúcu s poukazom na ustanovenie § 134 Obchodného zákonníka schváleniu väčšiny konateľov, k čomu nedošlo, pretože tento interný predpis schválil žalovaný ako jeden z dvoch konateľov bez vedomia a schválenia druhého z konateľov žalobcu. Dohodu o zmene pracovnej zmluvy zo dňa 29.03.2002 považoval súd za neplatnú z dôvodu neurčitosti a nezrozumiteľnosti (výšku prémií pre žalovaného stanovoval žalovaný sám bez akýchkoľvek kritérií) a tiež z dôvodu, že svojim obsahom a účelom sa prieči zákonu a obchádza ho, a to s poukazom na ustanovenie § 242 zák. č. 65/65 Zb. Zákonníka práce, v spojení s ustanovením § 39 Občianskeho zákonníka a čl. III posledná veta Zákonníka práce č. 65/1965 Zb., v zmysle ktorého výkon práv a povinností z pracovnoprávneho vzťahu musí byť v súlade s pravidlami slušnosti a občianskeho spolužitia a nikto nesmie tieto práva zneužívať na škodu druhého zamestnanca alebo zamestnávateľa. Súd taktiež vyslovil, že zjavne sa jednalo zo strany žalovaného o úmysel obísť zákon tesne pred účinnosťou ustanovenia § 7 ods. 3 nového Zákonníka práce č. 311/2001 Z.z., ktorý bol prijatý dňa 02.07.2001 a mal nadobudnúť účinnosť dňom 01.04.2002, teda tri dni po uzatvorení Dohody o zmene pracovnej zmluvy žalovaného, ktorú uzatvoril žalovaný s cieľom priviesť pre seba značný finančný prospech na úkor žalobcu. Súd sa vysporiadal aj so vznesenou námietku premlčania zo strany žalovaného, a to nárokov za obdobie od januára 2005 do januára 2007 vo výške 140 191,36 eur a s poukazom na ustanovenie § 243 ods. 3 Zákonníka práce č. 65/1965 Zb. v tejto časti nárok zamietol, ako v čase uplatnenia nároku žalobcu už premlčaný. Z neplatného právneho úkonu následne súd podľa ustanovenia § 243 ods. 3 Zákonníka práce č. 65/1965 Zb. priznal potom žalobcovi z titulu bezdôvodného obohatenia sumu 162 209,59 eur za obdobie september 2007 až september 2009, ďalej rozdiel vo výške 2 285,79 eur, ako rozdiel medzi vyplateným odstupným + náhrada za dovolenku a toho, čo by mu podľa rozhodnutia žalobcu malo patriť - 3x 1 991,64 eur (8 260,71 - 5974,92 eur). Spolu potom priznal súd žalobcovi nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia v sume 164 495,38 eur, pričom v prevyšujúcej časti súd nárok ako nedôvodný a premlčaný zamietol. Súd taktiež s poukazom na ustanovenie § 517 Občianskeho zákonníka, v spojení s Nariadením vlády SR č. 87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka, priznal žalobcovi aj úroky z omeškania vo výške 5% ročne z priznanej sumy od 16.01.2010, teda odo dňa plnenia stanoveného vo výzve na plnenie zo dňa 21.12.2009 (v súlade s ustanovením § 563 Občianskeho zákonníka) až do zaplatenia.
Proti rozsudku okresného súdu podali v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca i žalovaný.
Žalobca namietal správnosť rozsudku súdu prvého stupňa v časti výrokov, ktorými súd zamietol zvyšok nároku žalobcu a rozhodol o náhrade trov konania. Nestotožnil sa so záverom súdu, že je zvyšok nároku premlčaný a domáhal sa aplikácie ustanovenia § 451 a § 456 Občianskeho zákonníka, v spojení s ustanovením § 107 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Nárok žaloval z titulu bezdôvodného obohatenia žalovaného ako konateľa, nie zamestnanca. Nie je preto možné na daný prípad aplikovať ustanovenia Zákonníka práce, upravujúce trojročnú premlčaciu dobu. Nestotožňuje sa ani so záverom súdu, že pod pojem obchodné vedenie nespadajú právne úkony vo vzťahu k uzatváraniu pracovných zmlúv. S poukazom na komentár k ustanoveniu § 134 Obchodného zákonníka žalobca má za to, že pod pojem obchodné vedenie spoločnosti je nutné zahrnúť všetky úkony pri akejkoľvek činnosti spoločnosti, okrem vystupovania v mene spoločnosti navonok v postavení štatutárneho orgánu. Patrí sem aj personálna politika spoločnosti, teda aj prijímanie a prepúšťanie zamestnancov. Žalovaný konal v postavení konateľa v rozpore so záujmami spoločnosti a úmyselne, a pokiaľ sa jednalo o úmyselné bezdôvodné obohatenie konateľa, nie zamestnanca, na úkor spoločnosti, mal súd prvého stupňa na tento prípad aplikovať 10 ročnú premlčaciu lehotu v zmysle ustanovenia § 107 ods. 3 Občianskeho zákonníka. Navrhuje preto napadnutý rozsudok v zamietajúcej časti zmeniť a priznať žalobcovi uplatnený nárok v celom rozsahu istiny 313 030,61 eur s príslušenstvom.
Voči výroku rozsudku, ktorým súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 164 495,38 eur s príslušenstvom podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie aj žalovaný. Namietal nesprávne právne posúdenie veci, pokiaľ súd vyhodnotil mzdový predpis ako neplatný z dôvodu, že patrí pod obchodné vedenie spoločnosti a podlieha schváleniu väčšiny konateľov. Taktiež namietal správnosť záveru prvostupňového súdu o neplatnosti dohody o zmene pracovnej zmluvy z dôvodu neurčitosti a nezrozumiteľnosti tohto právneho úkonu a z dôvodu, že svojim obsahom a účelom odporuje zákonu a obchádza ho. Dohoda o zmene pracovnej zmluvy bola podpísaná v súlade s platným a účinným Zákonníkom práce, žalovaný ako konateľ žalobcu, mohol konať samostatne, jedná sa o určitý a zrozumiteľný právny úkon, a to s poukazom na závery auditu zo dňa 17.06.2009 vypracovaného audítorom P.. D.. Žalovaný taktiež poukázal na skutočnosť, že spoločníci schválili na valnom zhromaždení konanom dňa 24.04.2008 účtovnú závierku za rok 2007, čím potvrdili aj výšku základnej mzdy a odmien, ktoré boli vyplácané žalovanému. Nešlo teda zo strany žalovaného o bezdôvodné obohatenie a mzda a odmeny boli vyplácané žalovanému na základe platného právneho úkonu. Navrhuje preto, aby odvolací súd napadnutý rozsudok okresného súdu zmenil a žalobu zamietol a uložil žalobcovi povinnosť nahradiť žalovanému trovy konania.
Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného uviedol v podstate zhodné skutočnosti, akými argumentoval vo svojom odvolaní. Zdôraznil, že uzatváranie pracovných zmlúv a dohôd o zmene pracovných zmlúv patrí pod pojem obchodné vedenie spoločnosti a taktiež mzdový predpis žalovaný schválil dňa 29.03.2002 neoprávnene a protiprávne. Okrem toho žalovaný hrubo porušil aj ustanovenie § 135a ods. 1 Obchodného zákonníka, nakoľko zjavne a vedome nekonal v súlade so záujmami žalobcu. Pokiaľ sa žalovaný odvoláva na závery auditu zo dňa 17.06.2009, žalobca uvádza, že je podľa jeho názoru nutné vziať do úvahy závery nezávislého audítora P.. A. D. na str. 5 bod 4 jeho Správy o vykonaní auditu a zároveň sa oboznámiť s obsahom Zápisu z prerokovania mzdového auditu zo dňa 20.07.2009. Tieto listiny dokazujú, že mzdový predpis neobsahoval ustanovenia o maximálnej a minimálnej mesačnej prémii a nebol premietnutý do pracovných zmlúv ostatných zamestnancov žalobcu, iba žalovaného. Žalobca trvá na svojich argumentoch vyjadrených v odvolaní a žiada, aby odvolací súd napadnutý rozsudok okresného súdu zmenil a žalobe v celom rozsahu vyhovel.
Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu taktiež v podstate uviedol zhodné skutočnosti, ako boli obsiahnuté v jeho odvolaní. Zdôraznil opakovane najmä, že dňa 24.04.2008 bola schválená účtovná závierka za rok 2007 valným zhromaždením spoločnosti a tým boli odsúhlasené všetkými spoločníkmi príjmy, pracovné zmluvy a ich dodatky za rok 2006 a 2007. Na tomto valnom zhromaždení neboli vznesené spoločníkmi žiadne výhrady a pripomienky k výške príjmov, ani k práci žalovaného za roky 1998 až 2009. Taktiež žalovaný uviedol, že nesúhlasí so spätným stanovením výšky mzdy určenej 22.09.2009 rozhodnutím per rollam vo výške 1 991,64 eur pre žalovaného. Opätovne taktiež žalovaný zdôraznil, že spoločníci spoločnosti nemali nikdy snahu a záujem nahliadať do účtovných dokladov spoločnosti a ani sa nezaujímali o prácu ostatných zamestnancov a fungovanie spoločnosti. Dohoda o zmene pracovnej zmluvy nebola podpísaná s úmyslom obísť nový Zákonník práce, nakoľko žalovaný v čase podpísania dohody ani nemal vedomosť, aké príjmy bude mať v období po jej podpísaní a nemohol vedieť v čase podpísania tejto dohody, že pre seba prinesie značný finančný prospech. Prémie boli vyplácané na základe obratu žalobcu a v prípade, že by tento obrat žalovaný nezabezpečil, prémia a ani mimoriadna prémia by mu nebola vyplatená. Nereálne rozdiely v mzdových podmienkach medzi konateľmi boli podľa tvrdenia žalovaného z dôvodu, že aj druh práce, výkon práce a zabezpečovanie obratu spoločnosti boli rozdielne. Žalovaný v závere vyjadrenia k odvolaniu spochybnil, akým spôsobom spoločníci dospeli k dátumu 01.01.2005 pri spätnom stanovení výšky čistej mzdy. Žalovaný má za to, že mzda sa spätne určiť nedá a tento dátum uviedli z dôvodu, že žalovaný za roky 2002 až 2005 nedosahoval príjem 1991,64 eur mesačne, a teda túto mzdu by mu musel žalobca doplatiť. V závere vyjadrenia žalovaný zhrnul, že má za to, že nedošlo z jeho strany k bezdôvodnému obohateniu a mzda a prémie mu boli vyplácané na základe platného právneho úkonu a vo výške, ktorá zodpovedala jeho pracovnej pozícii a obratom, ktoré pre žalobcu zabezpečoval. Ako uviedol žalovaný v odvolaní, navrhuje, aby odvolací súd rozsudok okresného súdu zmenil tak, že žalobu v celom rozsahu zamietne.
V dôsledku odvolania krajský súd ako súd odvolací (§ 10 ods. l O.s.p.), vec preskúmal v medziach daných ustanovením § 212 ods. 1 O.s.p. a v súlade s ustanovením § 214 ods. 2 O.s.p. bez nariadenia
pojednávania napadnutý rozsudok okresného súdu podľa ustanovenia § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správny potvrdil.
Žalobca sa žalobou datovanou dňa 29.09.2010 domáhal voči žalovanému zaplatenia sumy 313 030,61 eur s príslušenstvom, z titulu prijatia bezdôvodného obohatenia z neplatného právneho úkonu. Predmetom sporu bol nárok žalobcu, obchodnej spoločnosti a súčasne zamestnávateľa žalovaného, uplatnený v zmysle ustanovenia § 451 Občianskeho zákonníka, neskôr právne prekvalifikovaný ako nárok podľa § 222 Zákonníka práce, a to za obdobie od 01.01.2005 do 31.10.2009, v dôsledku prijatia sumy 313 030,61 eur žalovaným, ako spoločníkom žalobcu, bývalým konateľom žalobcu a súčasne bývalým zamestnancom žalobcu. Pracovný pomer vznikol platne (jeho platnosť žalobca nespochybnil) uzatvorením pracovnej zmluvy zo dňa 01.01.1998, ktorú podpísal žalovaný jednak ako konateľ žalobcu, z pozície štatutárneho zástupcu žalobcu, ako zamestnávateľa a jednak ako fyzická osoba, s ktorou sa pracovný pomer uzatvára - zamestnanec. Pracovná zmluva bola uzatvorená na dobu neurčitú s tým, že platové podmienky v nej stanovené neboli. V tej dobe platný a účinný zákon č. 65/1965 Zb. Zákonník práce však v ustanovení § 29 a nasl. nevyžadoval pre platnosť pracovnej zmluvy ako jej obligatórnu náležitosť aj uvedenie platových podmienok zamestnanca. Žalobca ako zamestnávateľ, zastúpený opäť žalovaným ako konateľom žalobcu, uzatvoril dňa 29.03.2002 so žalovaným, ako zamestnancom Dohodu o zmene pracovnej zmluvy zo dňa 01.01.1998, ktorou nastala zmena oproti pôvodne dohodnutým podmienkam v pracovnej zmluve zo dňa 01.01.1998 v druhu práce s účinnosťou od 01.04.2002, ale najmä v určení mzdových (platových) podmienok a to tak, že bola určená základná mzda v pevnej sume 25 000,- Sk do 31.12.2002 s tým, že každý kalendárny rok bude základná mzda upravená minimálne o 20% so zaokrúhlením na celé 100,- Sk nadol, taktiež mesačné prémie budú dosahovať maximálne 35% obratu spoločnosti, mimoriadne prémie - 13. plat do výšky 3 násobného základného platu pri dosiahnutí a zabezpečení rastu obratu spoločnosti minimálne o 30% oproti roku 2002 a taktiež maximálna výška odmeny za rok nesmie prekročiť 20% obratu spoločnosti. Takto určené mzdové podmienky nadväzovali na internú smernicu žalobcu Mzdový predpis, s dátumom spracovania smernice dňa 25.03.2002 a s dátumom schválenia dňa 29.03.2002, teda v deň totožný, v akom bola uzatvorená Dohoda o zmene pracovnej zmluvy žalovaného. Žalobca v konaní spochybnil platnosť oboch právnych úkonov vykonaných za žalobcu žalovaným, a to schválenie Mzdového predpisu a uzatvorenie Dohody o zmene pracovnej zmluvy, oba zo dňa 29.03.2002. Žalobca s poukazom na ustanovenie § 134 Obchodného zákonníka argumentoval, že oba právne úkony spadajú pod obchodné vedenie spoločnosti, a tak nebol žalovaný, ako jeden z dvoch konateľov, oprávnený za žalobcu konať sám a prijímať za žalobcu interné smernice a vykonávať právne úkony bez schválenia a súhlasu väčšiny konateľov žalobcu - v danom prípade druhého z konateľov žalobcu - P.. N. O..
Okresný súd vykonal vo veci dokazovanie zamerané na skutočnosti, ktoré boli z hľadiska právneho posúdenia oprávnenosti uplatneného nároku relevantné, a to výsluchom účastníkov konania, svedkov a oboznámením sa s obsahom predložených a vyžiadaných listinných dôkazov a po ich zvážení a vyhodnotení následne na podklade takto zisteného skutkového stavu zaujal právne stanovisko obsiahnuté v rozsudku. Spornou v konaní - a zároveň smerodajnou z hľadiska správnosti rozhodnutia prvostupňového súdu - je vysporiadanie sa s otázkou, či právne úkony vykonané žalovaným, z pozície jedného z dvoch štatutárnych zástupcov žalovaného - a to prijatie a schválenie interného mzdového predpisu a uzatvorenie dohody o zmene pracovnej zmluvy, je možné považovať za úkon spadajúci pod „obchodné vedenie spoločnosti“. Ozrejmenie si tejto právne významnej skutočnosti potom má za následok vyhodnotenie platnosti úkonov vykonaných žalovaným v mene žalovaného z hľadiska naplnenia zákonných podmienok pre platnosť takéhoto úkonu podľa ustanovenia § 134 Obchodného zákonníka.
Podľa ustanovenia § 134 Obchodného zákonníka, na rozhodnutie o obchodnom vedení spoločnosti, ktoré patrí do pôsobnosti konateľov, sa vyžaduje súhlas väčšiny konateľov, ak spoločenská zmluva neurčí vyšší počet hlasov.
Pojem „obchodné vedenie“ nie je v Obchodnom zákonníku nikde vymedzené, ani inak definované. Pod pojmom obchodné vedenie sa rozumie (uplatniac judikatúru a extenzívny výklad) vnútorná pôsobnosť konateľov. Jedná sa o rozhodovanie všetkých otázok, ktoré majú vplyv na riadenie a chod spoločnosti s ručením obmedzeným, teda vrátane rozhodovania o obchodnej, personálnej, mzdovej, ekonomickej,
účtovnej, technickej a podnikateľskej stratégii, ako aj rozhodovanie o schvaľovaní a vydávaní vnútorných firemných smerníc.
Podľa ustálených obchodných zvyklostí je obchodným vedením rozhodovanie o všetkých otázkach organizačných, technických, vnútornej prevádzky, vedení účtovníctva, obchodnej taktiky, prípravy obchodných zmlúv, personálnej a mzdovej agendy a rozhodovanie o podnikateľských zámeroch, okrem otázok, ktorých rozhodovanie je zverené spoločenskou zmluvou (zakladateľskou listinou) alebo je vyhradené stanovami alebo rozhodnutím (uznesením) najvyššiemu orgánu spoločnosti, teda valnému zhromaždeniu spoločnosti.
Obchodné vedenie je ťažiskom kompetencií konateľov ako štatutárnych orgánov spoločnosti. Rozhodnutia konateľského obchodného vedenia tvoria základ pre právne úkony robené obchodnou spoločnosťou voči tretím osobám, a nespochybniteľne majú zásadný vplyv na fungovanie spoločnosti. Pre platnosť týchto úkonov, týkajúcich sa obchodného vedenia spoločnosti, zákon vyžaduje súhlas väčšiny konateľov, práve z dôvodu zásadných následkov a vplyvu, aké majú tieto právne úkony na chod obchodnej spoločnosti. Ide o ochranu spoločníkov pred konaním konateľov, ktoré by sa vymkli kontrole spoločníkov, a to vrátane konateľov z radov spoločníkov. Na rozdiel od konania navonok, v súvislosti s ktorým môže spoločenská zmluva upraviť buď samostatné alebo spoločné oprávnenie konateľov konať v mene spoločnosti, v prípade obchodného vedenia je neprípustné, aby spoločenská zmluva na výkon pôsobnosti obchodného vedenia oprávňovala len jedného alebo iba niektorých z viacerých konateľov. Pôsobnosť obchodného vedenia patrí kogentne všetkým konateľom, pričom na prijatie rozhodnutia o obchodnom vedení sa s účinnosťou od 1. januára 2002 vyžaduje najmenej súhlas väčšiny konateľov, ak spoločenská zmluva nevyžaduje ešte vyšší počet hlasov. To znamená, že o záležitostiach týkajúcich sa obchodného vedenia spoločnosti rozhodujú konatelia vždy ako kolektívny orgán (pokiaľ ich je viac ako jeden). Ustálená súdna prax prijala záver, že pojem „obchodné vedenie spoločnosti“ je nutné vykladať zoširoka, teda skôr extenzívne ako reštriktívne. Odvolací súd poznamenáva, že takáto definícia a vykladanie pojmu „obchodné vedenie spoločnosti“ bolo vyslovené aj v rozhodnutí Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Obdo/12/2009 zo dňa 30. apríla 2009. V predmetnom rozhodnutí Najvyšší súd SR vyslovil, že pod pojem obchodného vedenia spoločnosti možno zahrnúť rozhodovanie o otázkach organizačného charakteru, o technických otázkach, o veciach vnútornej prevádzky, ako aj o podnikateľskom zámere.
Vychádzajúc tak z citovaného výkladu pojmu „obchodné vedenie spoločnosti“ odvolací súd, na rozdiel od právneho záveru prijatého súdom prvého stupňa, zastáva názor, že pod obchodné vedenie spoločnosti, pokiaľ má pokrývať rozhodovanie o otázkach organizačného charakteru, vnútornej prevádzky spoločnosti, rozhodovanie o podnikateľských zámeroch, vedení účtovníctva, obchodnej taktiky, prípravy obchodných zmlúv a taktiež personálnej a mzdovej agendy, je nutné pod tento pojem zahrnúť aj právne úkony vykonané za spoločnosť žalovaným ako konateľom a mať za to, že nielen prijatie internej vnútornej smernice žalobcu, ktorá sa bezprostredne a priamo týka organizačného charakteru, vnútornej prevádzky a financovania spoločnosti, ale aj uzatváranie pracovných pomerov a zmien už uzatvorených pracovných pomerov, sú svojím charakterom obchodným vedením spoločnosti, pretože sa týkajú vnútorného vedenia a organizácie spoločnosti. Pokiaľ z ustanovenia § 134 Obchodného zákonníka vyplýva požiadavka, že na takéto rozhodnutia sa vyžaduje súhlas väčšiny konateľov, v danom prípade oboch konateľov, a nepochybne žalovaný tieto úkony vykonal bez súhlasu a vedomia druhého konateľa, sú neplatné z dôvodu rozporu s ustanovením § 134 Obchodného zákonníka oba tieto právne úkony vykonané v mene žalobcu žalovaným, ako konateľom žalobcu. Odvolací súd preto považuje nielen prijatie internej smernice - Mzdového predpisu zo dňa 29.03.2002, ale aj Dohody o zmene pracovnej zmluvy zo dňa 29.03.2002, spadajúce pod obchodné vedenie spoločnosti, za neplatné, z dôvodu ich rozporu s ustanovením § 134 Obchodného zákonníka. Na neplatnosť právneho úkonu ako následku nedostatku právneho úkonu spočívajúceho v nedodržaní zákona, nemá vplyv ani skutočnosť, že spoločníci schválili na valnom zhromaždení konanom dňa 24.04.2008 účtovnú závierku za rok 2007, čím podľa mienky žalovaného aj potvrdili a teda schválili výšku základnej mzdy a odmien, ktoré boli vyplácané žalovanému. Odvolací súd už len okrajovo poznamenáva, že pokiaľ sa žalobca dovolával v konaní neplatnosti týchto úkonov aj z dôvodu porušenia povinností žalovaného, ako štatutárneho zástupcu žalobcu podľa ustanovenia § 135a Obchodného zákonníka, súd prvého stupňa v rozsudku správne konštatoval, že následkom porušenia tejto právnej povinnosti konateľa spoločnosti nie je neplatnosť právneho úkonu, ale možnosť domáhať sa náhrady škody v zmysle ustanovenia § 135a ods. 2 Obchodného zákonníka. Rovnako odvolací súd odmieta argumenty žalovaného namietajúceho platnosť rozhodnutia spoločnosti per rollam zo dňa 22.09.2009, ktorým spoločníci rozhodli o spätnom
stanovení výšky čistej mzdy spoločníka a zamestnanca spoločnosti P.. Z. D. s tým, že od 01.01.2005 je výška jeho mzdy netto určená v sume 60 000,- Sk (1 991,54 eur) mesačne. Okrem skutočnosti, že tieto námietky nie sú obsiahnuté ako odvolacie dôvody žalovaného, ale len ako argumenty v jeho vyjadrení k odvolaniu žalovaného, a teda sa nimi odvolací súd, viazaný dôvodmi a rozsahom odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p), ani nemôže právne a skutkovo zaoberať, odvolací súd len pre úplnosť poznamenáva, že žalovaný ako jeden zo spoločníkov žalobcu mal k dispozícii právne prostriedky namietať neplatnosť tohto rozhodnutia spoločnosti v súlade s ustanovením § 131 Obchodného zákonníka.
Podľa ustanovenia § 451 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí obohatenie vydať. Bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný plnením bez právneho dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov.
Podľa ustanovenia § 456 Občianskeho zákonníka predmet bezdôvodného obohatenia sa musí vydať tomu, na úkor koho sa získal. Ak toho, na úkor koho sa získal, nemožno zistiť, musí sa vydať štátu.
Podľa § 458 ods. 1 vety prvej Občianskeho zákonníka musí sa vydať všetko, čo sa nadobudlo bezdôvodným obohatením.
Z titulu prijatia plnenia z neplatného právneho úkonu žalovaným sa žalobca domáhal vydania sumy 313 030,61 eur ako bezdôvodného obohatenia za roky 2005 až 2009. Pracovný pomer žalovaného ako zamestnanca u žalobcu ako zamestnávateľa skončil dňom 31.10.2009 v dôsledku výpovede zo dňa 16.07.2009, ktorej platnosť nespochybnila žiadna zo sporových strán. Žalovaný vzniesol námietku premlčania uplatneného nároku za obdobie od januára 2005 do októbra 2008. S námietkou premlčania žalovaným sa okresný súd vysporiadal s poukazom na ustanovenie § 243 ods. 3 zák. č. 65/1965 Zb. Zákonníka práce.
Vychádzajúc z ustanovenia § 243 ods. 1 a 2 zák. č. 65/1965 Zb. Zákonníka práce, ak zamestnanec získa neoprávnene majetkový prospech na úkor zamestnávateľa alebo zamestnávateľ na úkor zamestnanca, musí ho vydať. Neoprávneným majetkovým prospechom je prospech získaný plnením bez právneho dôvodu alebo plnením z neplatného právneho úkonu.
Podľa citovaného ustanovenia, odseku 3, vrátenie neprávom vyplatených súm môže však zamestnávateľ na zamestnancovi požadovať, len ak zamestnanec vedel alebo musel z okolností predpokladať, že ide o sumy nesprávne určené alebo omylom vyplatené, a to v lehote troch rokov od ich výplaty.
Z citovaných ustanovení Zákonníka práce vyplýva trojročná premlčacia lehota, v ktorej je zamestnávateľ oprávnený požadovať od zamestnanca neprávom prijaté vyplatené sumy. Pokiaľ sa žalobca v priebehu konania a v odvolaní domáha aplikácie ustanovenia § 107 ods. 2 Občianskeho zákonníka, teda námietku premlčania žalovaného nezohľadniť, nakoľko malo dôjsť k prijatiu úmyselného bezdôvodného obohatenia, ktoré sa premlčí za desať rokov odo dňa, keď k nemu došlo, odvolací súd sa s týmto argumentom nestotožňuje. Nesporné je, že žalovaný prijal sumu bezdôvodného obohatenia ako zamestnanec, plnenie mu bolo vyplácané žalobcom ako zamestnancovi z titulu pracovného pomeru, ktorého platnosť ani sám žalobca nespochybnil a pokiaľ osobitná právna úprava Zákonníka práce upravuje premlčaciu lehotu v prípade prijatia bezdôvodného obohatenia zamestnanca na úkor zamestnávateľa, niet dôvodu ani právnej opory na aplikáciu premlčacej lehoty podľa Občianskeho zákonníka ako lex generalis.
Možno potom zhrnúť, že právne závery, na základe ktorých prvostupňový súd meritórne rozhodol, boli vecne správne. Žalovaný získal bezdôvodné obohatenie prijatím plnenia z neplatného právneho úkonu a v dôsledku toho prijaté plnenie musí vydať tomu, na úkor koho sa bezdôvodne obohatil (§ 451 a § 456 Občianskeho zákonníka). Súd prvého stupňa taktiež správne zamietol nárok žalobcu za obdobie tri roky spätne odo dňa výplaty sumy, ktorá tvorí bezdôvodné obohatenie a následne žalobe vyhovel len v časti prijatého bezdôvodného obohatenia za obdobie september 2007 až september 2009 a priznal žalobcovi právo na vydanie sumy 164 495,38 eur z titulu bezdôvodného obohatenia, ako aj úroky z
omeškania vo výške 5% ročne z priznanej sumy, od 16.01.2010, teda odo dňa stanoveného vo výzve na plnenie (v súlade s ustanovením § 563 Občianskeho zákonníka) až do zaplatenia a v prevyšujúcej časti žalobu zamietol.
Odvolací súd potom na základe uvedeného, po oboznámení sa s dôvodmi odvolania, po zvážení všetkých relevantných skutočností rozsudok okresného súdu vo všetkých jeho výrokoch podľa ustanovenia § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správny potvrdil.
O trovách odvolacieho konania krajský súd rozhodol podľa ustanovenia § 142 ods. 2 O.s.p. v spojení a ustanovením § 224 ods. 1 O.s.p. a vyslovil, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania, nakoľko ani jednému z podaných odvolaní vyhovené nebolo, a tak v odvolacom konaní boli neúspešní obaja účastníci konania.
Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.