Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_6Co-52-2013.pdf
PDF · 123.93 KB
Case nature
Area
Subarea
6Co/52/2013
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viktórie Midovej a sudcov JUDr. Alexandra Husivargu a JUDr. Gizely Majerčákovej v právnej veci žalobcu: P. G., nar. XX.XX.XXXX, bytom v A. - Š., J. XX/XX, zastúpený JUDr. Dušanom Antolom, advokátom, so sídlom v Košiciach, Zbrojničná č. 12, proti žalovanému: D.. P. A., správca konkurznej podstaty úpadcu VSŽ Inžiniering, a.s. v likvidácii, so sídlom v Košiciach, Holubyho 14, za účasti vedľajšej účastníčky: Sociálna poisťovňa, pobočka Košice, Festivalové námestie 1, v konaní o náhradu škody na zdraví, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Košice II č.k. 22C/30/2011-63 zo dňa 28.9.2012
rozhodol:
P o t v r d z u j e rozsudok vo výroku o zamietnutí žaloby.
V prevyšujúcej časti z r u š u j e rozsudok a v r a c i a vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
odôvodnenie:
Okresný súd Košice II (ďalej len „súd prvého stupňa“) rozsudkom zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal zaplatenia 47.799,24 € titulom náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia vo výške 60 násobku základného bodového hodnotenia. Rozhodol, že žalovaný a vedľajšia účastníčka na strane žalovaného nemajú právo na náhradu trov konania. Štátu náhradu trov konania nepriznal.
Rozhodol tak po zistení, že žalobca bol zamestnaný u žalovaného, pričom dňa 24.6.2002 bola u neho zistená choroba z povolania, a to ochorenie kostí, kĺbov, šliach a nervov končatín z dlhodobého nadmerného jednostranného zaťaženia (syndróm karpálneho tunela vpravo). Sťaženie spoločenského uplatnenia žalobcu bolo ohodnotené posudkom Kliniky pracovného lekárstva a klinickej toxikológie Fakultnej nemocnice L.Pasteura v Košiciach počtom bodov 400 dňa 5.9.2002. V dôsledku neustále zhoršujúceho sa zdravotného stavu začal mať žalobca psychické problémy a na základe psychiatrického vyšetrenia zo dňa 16.3.2004 F.. L. C., psychológ - sexuológ so sídlom v Košiciach, zistila depresívnu poruchu žalobcu pri somatickom ochorení a sťaženie spoločenského uplatnenia ohodnotila počtom bodov 400. Žalovaný prostredníctvom vedľajšej účastníčky vyplatil žalobcovi jednorázové odškodnenie za sťaženie spoločenského uplatnenia vo výške 24.000,- Sk t.j. za 400 bodov x 60,- Sk a zároveň mu vyplatil aj 100 % - né zvýšenie odškodnenia za sťaženie spoločenského uplatnenia taktiež vo výške 24.000,- Sk. Žalobca od 1.1.2004 poberal úrazovú rentu mesačne vo výške 13.404,- Sk.
Z výpovede žalobcu súd zistil, že u žalovaného pracoval do apríla 2004, kedy bol z dôvodu znižovania stavu zamestnancov prepustený a od toho času je nezamestnaný. Pred zistením choroby z povolania bol aktívny, postavil si dom, v dôsledku choroby z povolania nemôže nič robiť, dom mu chátra, nemôže robiť žiadne práce okolo domu ani v záhrade. Má slabé prsty, nevie do ruky nič uchopiť, nemôže sa venovať ani prácam v domácnosti, stáva sa mu, že zabúda, v noci zle spí, častokrát sa budí a máva stŕpnuté ruky. Má problémy aj pri obliekaní, zaväzovaní šnúrok na topánkach a pod. Je nervózny, pociťuje vnútorné
napätie, čo sa prejavuje aj vo vzťahu k manželke tak, že často na ňu kričí. Z výpovede svedkov F. G. a P. G. zistil, že žalobca bol veselej a milej povahy, v súčasnosti reaguje podráždene, neovláda sa, v noci málo spí, sťažuje sa na bolesti, nemôže robiť žiadne práce okolo domu ani v domácnosti, má problémy pri holení a kúpaní. Pred zistením choroby z povolania žalobca žil spoločensky, chodieval s manželkou na zábavy a do divadla.
Zo znaleckého posudku F.. T. K., znalkyne z odvetvia Choroby z povolania, súd zistil, že u žalobcu ide o chorobu z povolania - ochorenie horných končatín z jednostranného, dlhodobého a nadmerného zaťaženia končatín, pričom poškodenie zdravia vzniklo v príčinnej súvislosti s plnením jeho pracovných úloh. Základné bodové ohodnotenie za sťaženie spoločenského uplatnenia určila počtom bodov 400. Choroba z povolania žalobcu postihnutie pravý stredný nerv v oblasti pravého zápästia a toto postihnutie sa prejavuje tŕpnutím „mravenčením“ 1. - 4. prsta ruky, ktoré sa môže objaviť cez deň, ale i v noci, pričom pacienti sa môžu budiť a nemôžu pre ťažkosti zaspať. Pre syndróm je typické vypadávanie predmetov z ruky a vznikajú problémy pri bežných činnostiach, ako napr. zapnutie si gombíka, neudržanie ihly v rukách, problémy pri vešaní bielizne a pri akomkoľvek dlhšom držaní ruky vo zvislej polohe začne pacient pociťovať brnenie v ruke. Možná je stuhnutosť ruky, zvýšená únavnosť, opuch, ako aj obmedzená pohyblivosť prstov. Choroba z povolania u žalobcu postihuje oba lakťové kĺby v mieste úponu šliach z vonkajšej aj vnútornej strany, čo sa prejavuje bolesťami po väčšej záťaži, aj v pokoji, bolestivosťou pri pohmate v uvedenej oblasti, znížením výkonnosti oboch lakťov pri ich používaní. Choroba z povolania postihuje u žalobcu oba ramenné kĺby, čo sa prejavuje ich bolesťami v pokoji aj pri záťaži, pri pohybe a je možné aj obmedzenie pohybu. Choroba z povolania postihuje iba horné končatiny v oblasti oboch ramien, oboch lakťov a pravej ruky. Úroveň postihnutia jednotlivých častí končatiny izolovane nebola v čase priznania choroby z povolania na mimoriadne závažnej úrovni. Avšak vzhľadom k tomu, že choroba z povolania postihovala viaceré časti horných končatín, bolo sťaženie spoločenského uplatnenia hodnotené maximálnym počtom bodov 400. Ďalšie zvyšovanie bodového hodnotenia u žalobcu z medicínskeho hľadiska neprichádza do úvahy. Zo znaleckého posudku ďalej vyplynulo, že dva roky po priznaní choroby z povolania v roku 2004 žalobca bol hospitalizovaný na klinike pracovného lekárstva za účelom prešetrenia a preliečenia choroby z povolania, kedy udával bolesti v rukách, lakťoch, ramenách, pocit stuhnutých prstov a oslabenie sily v rukách. Na základe realizovaných vyšetrení u žalobcu nedošlo ku progresii jeho choroby z povolania, naopak EMG vyšetrenie postihnutia stredného nervu vpravo dokázalo len známky počínajúceho postihnutia karpálneho tunela. Napriek odporúčaniu kontroly o rok, prípadne podľa potreby, od roku 2004 žalobca nebol na žiadnom kontrolnom vyšetrení na klinike pracovného lekárstva. Znalkyňa zdôraznila, že s chorobou z povolania u žalobcu môžu súvisieť iba ťažkosti týkajúce sa oboch ramien, oboch lakťov a pravej ruky. Iba ochorenia týchto častí tela žalobcu boli hodnotené ako choroba z povolania. S chorobou z povolania u žalobcu nesúvisia nasledujúce ním uvádzané ťažkosti: bolesti krku, chrbta a krížov, nemožnosť predkloniť sa, ťažkosti s chôdzou, bolesti hlavy, ktoré sú spôsobované degeneratívnym ochorením z opotrebenia krčnej, driekovej a hrudníkovej chrbtice vekom, ktoré nemá súvislosť s chorobou z povolania. Poruchy chôdze a mobility súvisia aj s poúrazovým stavom v oblasti pravého kolena a ľavého členka, kde žalobca utrpel zlomeniny a vykĺbenie, ktoré taktiež nesúvisia s chorobou z povolania. Ochorenie krčnej chrbtice sa taktiež môže spolupodieľať na bolestiach vyžarujúcich do oboch horných končatín. Psychické ťažkosti nesúvisia s chorobou povolania. Žalobca od roku 2002 už nevykonáva prácu, ktorá mu spôsobila chorobu z povolania. Od 31.3.2004 ukončil pracovný pomer so zamestnávateľom, u ktorého mu vznikla choroba z povolania, od 1.4.2004 do 1.12.2007 bol evidovaný na úrade práce, od roku 2007 do roku 2011 pracoval ako strážnik a od novembra 2011 je na starobnom dôchodku. V dôsledku choroby z povolania nebol invalidizovaný. Zo znaleckého posudku ďalej vyplynulo, že od roku 2004 nenavštívil kliniku pracovného lekárstva, nevyhľadal ani iného odborného lekára, neurológa, ortopéda v dôsledku ťažkostí s hornými končatinami a nevyhľadal ani svojho praktického lekára za účelom riešenia ťažkostí, postihujúcich horné končatiny, ani za účelom predpisov analgetík. Od roku 2008 nebol u svojho praktického lekára. Znalkyňa konštatovala, že ťažkosti sú subjektívneho charakteru, ktorým nezodpovedá úplne objektívny nález pri jej vyšetrení. Zdravotný stav žalobcu a prežívanie jeho ťažkostí a bolestí sú do veľkej miery ovplyvnené jeho psychikou a depresívnym stavom, na ktorý sa žalobca v súčasnosti nelieči, pričom zlepšenie psychického stavu by mohlo znížiť prežívanie príznakov telesných ochorení. Uviedla ďalej, že žalobca prišiel na vyšetrenie samostatne, nepoužíva pri chôdzi žiadne pomôcky, dokázal sa sám vyzliecť a znovu obliecť, nie je trvale odkázaný na pomoc inej osoby a obmedzenie pohybu kĺbov na horných končatinách nie je závažné. Na stave horných končatín sa spolupodieľajú okrem následkov choroby z povolania aj vekom postihujúce postihnutie vplyvom starnutia a opotrebovania kĺbov a končatín a postihnutie chrbtice. V závere konštatovala, že postihnutie horných končatín žalobcu nemožno hodnotiť
ako mimoriadne závažné. Na ich postihnutí sa podieľa viacero faktorov. Ak by aj bolo postihnutie horných končatín spôsobené len chorobou z povolania, v prípade žalobcu by sa z medicínskeho hľadiska nejednalo o prípad mimoriadneho postihnutia horných končatín v dôsledku choroby z povolania. Do príčinnej súvislosti s chorobou z povolania u žalobcu však možno dať iba jeho postihnutie oboch horných končatín. Znalkyňa svoj znalecký posudok doplnila výpoveďou, v ktorej uviedla, že ak by žalobca v čase priznania choroby z povolania mal aj ďalšie ochorenia, ktoré popisuje, preskúmavalo by sa, či toto ochorenie vzniklo a mohlo byť ohodnotené ako choroba z povolania. V zmysle jej výpovede stav žalobcu je úplne bežný, porovnateľný s daným druhom ochorenia pri iných pacientoch a nie je ničím mimoriadnym, ani závažným. Ochorenia, ktoré v súčasnosti existujú u žalobcu, nemohli vzniknúť alebo rozvinúť sa z existujúcej choroby z povolania, keďže daná choroba z povolania je diagnostikovaná ako postihnutie horných končatín a toto nemôže mať žiadnu súvislosť s ochoreniami dolných končatín a kolena. V čase vzniku choroby z povolania neboli splnené podmienky na chorobu z povolania, spôsobenú vibráciou, toto hodnotené nebolo, hodnotené bolo len jednostranné a nadmerné zaťaženie horných končatín. Hodnotené boli aj vibrácie, avšak na vibrácie kritéria splnené neboli. Konštatovala, že žalobca mal v prípade ním popísaných problémov vyhľadať lekára, aby mu boli predpísané analgetiká, príp. rehabilitácia alebo infúzna liečba, čo by spôsobilo zmiernenie bolestí.
Právne súd posudzoval vec podľa vyhlášky č. 32/1965 Zb. o odškodňovaní bolesti a sťaženia spoločenského uplatnenia v znení neskorších predpisov a vychádzajúc z ust. § 6 ods. 1, 2 a § § 7 cit. vyhl., pri hodnotení nároku žalobcu zisťoval existenciu dôvodov hodných osobitného zreteľa pre priznanie zvýšenej náhrady. Osobitne zisťoval činnosť žalobcu pred vznikom choroby z povolania, ako aj po jej zistení. V dôsledku choroby z povolania v súčasnej dobe žalobca nemôže vykonávať niektoré úkony, resp. tieto môže vykonávať so značnými problémami, pričom ide o bežné životné úkony, ako napr. nemôže robiť žiadne práce okolo domu, v záhrade, nevie sa venovať prácam v domácnosti, má slabé prsty, nevie do ruky nič uchopiť, má slabý stisk. Stáva sa mu, že zabúda, v noci zle spí a častokrát sa budí pre úplné stŕpnutie ruky. Vie sa sám obliecť, ale trvá mu to dlho, má problém napr. pozapínať košeľu alebo zaviazať šnúrky na topánke. Žalobcovi z tohto dôvodu bol vyplatený žalovaným dvojnásobok základnej náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia. Súd nepovažoval vyššie uvedené úkony za hodné mimoriadneho zreteľa, keďže ide o zdravotné problémy, ktoré priznaná choroba z povolania so sebou prináša a sú bežným následkom zistenej choroby z povolania a niektoré problémy sú spôsobené aj pribúdajúcim vekom žalobcu. Z týchto dôvodov nárok žalobcu na 60 násobné zvýšenie sťaženia spoločenského uplatnenia považoval za nedôvodný a keďže u žalobcu nevznikol nárok na mimoriadne zvýšenie sťaženia spoločenského uplatnenia z dôvodu neexistencie dôvodov hodných osobitného zreteľa, jeho žalobu zamietol.
O trovách konania účastníkov rozhodol v zmysle ust. § 150 O. s. p. Aj keď bol žalovaný v konaní plne úspešný, náhradu trov konania mu nepriznal vzhľadom na dôvody hodné osobitného zreteľa, spočívajúce v osobných, majetkových a zárobkových pomeroch žalobcu. Žalobcov príjem je obmedzený práve z dôvodu výkonu práce u žalovaného, v dôsledku čoho mu vznikla choroba z povolania a jediným príjmom žalobcu je renta poskytovaná Sociálnou poisťovňou za chorobu z povolania. Zároveň konštatoval, že nepriznaním trov konania nevznikne žalovanému taká ujma, ktorá by rozhodujúcim spôsobom ohrozila jeho existenciu.
O trovách konania štátu súd rozhodol v zmysle ust. § 148 ods.1 O.s.p. a štátu ich náhradu nepriznal proti neúspešnému žalobcovi, keďže uňho existujú predpoklady pre oslobodenie od súdnych poplatkov z dôvodov vyššie uvedených.
Proti tomuto rozsudku v zákonnej lehote podal odvolanie žalobca z dôvodov podľa ust. § 205 ods.2 písm.d/ a f/ O.s.p. a navrhol napadnutý rozsudok zmeniť a jeho žalobe v celom rozsahu vyhovieť. Namietal záver znalkyne, že s chorobou z povolania nesúvisia bolesti v krku, chrbta, krížov, nemožnosť predkloniť sa a ťažkosti s chôdzou, ako aj bolesti hlavy, keďže už v čase jednotlivých hospitalizácií mal bolesti chrbtice, ale aj dolných končatín (predkolenia). Tieto zdravotné ťažkosti vyplývajú z toho, že pracoval s ťažkou pechovačkou, od ktorej sa otrasy prenášali na celé telo, nie iba na ruky. Nemá síce priznanú chorobu z povolania z dôvodu poškodenia chrbtice, táto sa však z praxi tiež priznáva. Poukázal na to, že v dôsledku choroby z povolania sa začali uňho prejavovať psychické problémy už v roku 2002, v dôsledku ktorých vyhľadal aj psychiatra. Žalobca trpel bolesťami, chcel pracovať, ale nemohol, chcel sa venovať svojim záľubám, ale nemohol, chcel byť prínosom v rodine, ale nemohol. Až uvedomenie si týchto obmedzení v jeho živote ho začalo znepokojovať, z čoho začal byť nervózny
a podráždený a zavŕšením všetkého bolo ukončenie pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa. Následkom choroby z povolania došlo k značným obmedzeniam v živote žalobcu vo všetkých jeho sférach, pričom jeho zdravotný stav sa nezlepšuje. Napriek sústavnej medikamentóznej liečbe musel byť opakovane liečený aj ústavne a jeho zdravotný stav sa podľa prognóz bude ešte zhoršovať. Jeho prípad je teda prípadom hodným osobitného zreteľa. V tejto súvislosti poukázal aj na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pod sp.zn. 1Cdo 215/2006, v zmysle záverov ktorého výnimočnosť sa viaže len ku konkrétnemu poškodenému a o výnimočný prípad ide nielen vtedy, ak bol poškodený vrcholovým športovcom alebo inak pre spoločnosť významnou a známou osobnosťou, ale aj vtedy, ak sa život poškodeného od základov zmenil, nič z toho, čo v minulosti pred poškodením zdravia robil, už robiť nedokáže, je nesebestačný, odkázaný na pomoc iných, hoci pred úrazom bol aktívnym členom rodiny a tej spoločnosti, v ktorej sa pohyboval, ak prišiel o prácu a možnosť uživiť seba a rodinu a prežívať radosti zo záľub a rodinného života. Žalobca mal za to, že preukázal trvalé poškodenie zdravia spojené so stratou zamestnania, stratou schopnosti plnohodnotného pohybu a osobného vyžitia vo všetkých oblastiach života. Má pocit tŕpnutia, mravenčenie a necitlivosti v oboch rukách, pociťuje v rukách slabosť a ruky má nešikovnejšie a slabšie ako predtým, má ich opuchnuté, má bolestivé ramená a všetky kĺby. Z rúk mu vypadávajú predmety a ťažšie predmety neunesie. Bolesti horných končatín sa objavujú tiež v noci, kedy sa prebudí. Pri zmene teplôt, prechode z tepla do chladu a naopak, sa cíti veľmi zle. Bolia ho prsty, dlane, zápästie, tiež predlaktie a lakte, ako aj ramená a plecia, pričom ide o trvalé bolesti. Najväčšie bolesti má pri zdvihnutí ruky hore, pri záťaži, pri zovretí päste, v chlade, kedy mu ruky opúchajú a modrejú mu končeky prstov. V rukách nemá silu, prsty sú necitlivé, akoby drevené. Tieto fyzické komplikácie závažným spôsobom zasiahli do jeho pracovného, spoločenského, rodinného a športového života, z ktorých dôvodov považuje uplatnený nárok za dôvodný.
Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu navrhol rozsudok ako vecne správny potvrdiť a priznať mu náhradu trov odvolacieho konania. Žalobca v odvolaní iba opakovane zdôrazňuje potrebu osobitného skúmania a osobitného posudzovania dôvodov hodných osobitného zreteľa, avšak súd zhodnotil všetky skutočnosti a dôkazy a z týchto nevyplynuli dôvody hodné osobitného zreteľa pre priznanie žalobcom uplatneného nároku.
Vedľajšia účastníčka vo vyjadrení k odvolaniu navrhla rozsudok ako vecne správny potvrdiť, keďže v prípade žalobcu sa nejedná o prípad hodný osobitného zreteľa.
Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd prejednal odvolanie žalobcu bez nariadenia pojednávania v zmysle ust. § 214 ods.2 O.s.p. v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 212 ods.1,3 O.s.p. a z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov (§ 205 ods.2 písm.d/ a f/ O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolaniu nie je možné vyhovieť.
Rozsudok je v zamietavom výroku vecne správny, preto ho odvolací súd v zmysle ust. § 219 ods.1 O.s.p. potvrdil v tomto výroku vo veci samej.
Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach dňa 25.júna 2013 o 9.20 hod., v pojednávacej miestnosti č.dv. 202, II.posch., pričom miesto a čas verejného vyhlásenia rozhodnutia boli zverejnené dňa 18.júna 2013 na úradnej tabuli Krajského súdu v Košiciach v zmysle ust. § 156 ods.1, 3 O.s.p.
Žalobca namieta odvolacie dôvody podľa ust. § 205 ods. 2 písm. d/ a f/ O.s.p., t.j. súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Odvolací dôvod podľa ust. § 205 ods. 2 písm. d/ O.s.p. je v súdnej praxi vykladaný tak, že musí ísť o také skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvého stupňa vec posúdil po právnej stránke a ktoré nemajú v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenia nezodpovedajú vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s ust. § 132 O.s.p., a to vzhľadom na to, že súd vzal do úvahy len skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov účastníkov nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli počas konania najavo.
Nesprávne sú aj také skutkové zistenia, ktoré súd prvého stupňa založil na chybnom hodnotení dôkazov. Typovo ide o situáciu, kde je logický rozpor v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov účastníkov alebo ktoré vyšli najavo inak z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, eventuálne vierohodnosti alebo ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ust. § 133 až 135 O.s.p..
K odvolaciemu dôvodu podľa ust. § 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p. odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením je omyl súdu pri aplikácii práva na správne zistený skutkový stav. O omyl v aplikácii práva ide vtedy, ak súd použil iný právny predpis, než ktorý mal použiť alebo ak použil síce správny právny predpis, ale nesprávne ho interpretoval na daný prípad.
Odvolací súd dospel k záveru, že tieto odvolacie dôvody, pokiaľ ide o rozhodnutie vo veci samej, nie sú naplnené.
Rozhodnutiu súdu vo veci samej nemožno vytknúť nedostatočné zistenie skutkového stavu, ani že by vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov účastníkov nevyplynuli a ani nevyšli za konania najavo, že by opomenul niektoré rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo že by v jeho hodnotení dôkazov bol logický rozpor, prípadne, že by výsledok jeho hodnotenia dôkazov nezodpovedal tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ust. § 133 až § 135 O.s.p., alebo že by na zistený skutkový stav aplikoval nesprávne zákonné ustanovenia alebo použité zákonné ustanovenia nesprávne vyložil. Rozsudok vo veci samej nie je ani nepreskúmateľný a nebola zistená ani iná vada, ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.
Súd prvého stupňa vykonal vo veci dokazovanie v potrebnom rozsahu a náležite zistil skutkový stav, vykonané dôkazy vyhodnotil podľa ust. § 132 O.s.p., z týchto dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam, na ktorých aj založil aj svoje rozhodnutie, zo zisteného skutkového stavu vyvodil aj správny právny záver, preto odvolací súd jeho rozsudok v napadnutej zamietavej časti ako vecne správny podľa ust. § 219 O.s.p. potvrdil.
Správne a zákonu zodpovedajúce sú aj dôvody napadnutého rozsudku vo veci samej, s ktorými sa odvolací súd stotožňuje a na tieto odkazuje (§ 219 ods. 2 O.s.p.).
Žalobca v odvolaní argumentuje skutočnosťami uvádzanými už v konaní pred súdom prvého stupňa, ktoré boli predmetom dokazovania na súde prvého stupňa a s ktorými sa súd správne vysporiadal pri rozhodovaní vo veci.
Ani v odvolacom konaní nevyšli najavo také skutočnosti, ktoré by mali za následok nesprávnosť napadnutého rozhodnutia v jeho potvrdenej časti a odvolacie námietky žalobcu preto nie sú spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku vo veci samej.
Na zdôraznenie správnosti rozhodnutia prvostupňového súdu a k odvolacím námietkam žalobcu odvolací súd uvádza:
Predmetom konania je náhrada za sťaženie spoločenského uplatnenia žalobcu nad sumu zodpovedajúcu základnému počtu bodov, ktorými bolo sťaženie spoločenského uplatnenia ohodnotené posudkom zo dňa 5.9.2002 v súvislosti so zistenou chorobou z povolania (ochorenie kostí, kĺbov, šliach a nervov končatín z dlhodobého, nadmerného a jednostranného zaťaženia), a to vo výške 60 násobku základného bodového hodnotenia, t.j. 400 bodov x 60 Sk x 60, spolu 1.440.000,-Sk, t.j. 47.799,24 €.
Súd prvého stupňa správne aplikoval na danú vec vyhl.č. 32/1965 Zb. o odškodňovaní bolesti a sťaženia spoločenského uplatnenia v znení neskorších predpisov vzhľadom na ust. § 11 ods.1 zák.č. 437/2004 Z.z. o náhrade za bolesť a za sťaženie spoločenského uplatnenia a príslušné ustanovenia citovanej vyhlášky aj správne interpretoval v prejednávanej veci.
Podľa ust. § 4 ods. 1 vyhl.č. 32/65 Zb. sťaženie spoločenského uplatnenia sa odškodňuje, ak poškodenie na zdraví má preukázateľne nepriaznivé dôsledky pre životné úkony poškodeného, pre uspokojovanie
jeho životných a spoločenských potrieb, alebo pre plnenie jeho spoločenských úloh. Odškodnenie za sťaženie spoločenského uplatnenia musí byť primerané povahe následkov a ich predpokladanému vývoju, a to v rozsahu, v akom sú obmedzené možnosti poškodeného uplatniť sa v živote a v spoločnosti.
Podľa ust. § 6 ods. 1 citovanej vyhlášky pri odškodňovaní sťaženia spoločenského uplatnenia sa vychádza zo základného počtu bodov, ktorým bolo toto sťaženie ohodnotené v lekárskom posudku.
Podľa ust. § 6 ods. 2 citovanej vyhlášky suma zodpovedajúca základnému počtu bodov zistenému lekárom sa primerane zvýši až na dvojnásobok podľa predpokladov, ktoré poškodený vo veku, v ktorom bol poškodený na zdraví, má pre uplatnenie v živote a v spoločnosti a ktoré sú v dôsledku poškodenia obmedzené alebo stratené. Týmito predpokladmi sa rozumie najmä možnosť uplatniť sa v rodinnom, politickom, kultúrnom a športovom živote a možnosť voľby povolania a ďalšieho sebavzdelávania, pritom sa prihliada na to, či ide o muža alebo ženu a pri odstrániteľnosti trvalých následkov aj na upozornenie lekára podľa § 10.
Náhrada za sťaženie spoločenského uplatnenia predstavuje jednorázové odškodnenie za nepriaznivé dôsledky pre životné úkony poškodeného, pre uspokojovanie jeho životných a spoločenských potrieb, alebo pre splnenie jeho spoločenských úloh. Sťažením spoločenského uplatnenia treba rozumieť jednak vylúčenie, či obmedzenie účasti poškodeného na plnom osobnom a rodinnom, spoločenskom, politickom, kultúrnom, športovom živote, jednak sťaženie či znemožnenie výkonu a voľby povolania, voľby budúceho životného partnera, resp. možnosti ďalšieho sebavzdelávania. Pre určenie výšky odškodnenia je potrebné skúmať, aké predpoklady mal poškodený pre uplatnenie v živote i v spoločnosti pred vznikom škody a aké predpoklady má po vzniku škodovej udalosti. Z porovnania týchto predpokladov možno potom vyvodiť záver, či a do akej miery boli touto udalosťou zúžené alebo stratené možnosti uplatnenia v živote a v spoločnosti.
Podľa § 7 ods. 1 vyhl. č. 32/1965 Zb., výška odškodnenia za sťaženie spoločenského uplatnenia sa určuje sumou 60,-Sk za jeden bod.
Podľa § 7 ods. 2 vyhlášky č. 32/1965 Zb., celková výška odškodnenia za bolesť a za sťaženie spoločenského uplatnenia z jedného poškodenia na zdraví nesmie presiahnuť sumu 240.000,-Sk; z tohto odškodnenie za bolesť nesmie presiahnuť sumu 72.000,-Sk.
Podľa § 7 ods. 3 vyhl. č. 32/1965 Zb., v prípadoch hodných osobitného zreteľa môže súd odškodnenie za bolesť a za sťaženie spoločenského uplatnenia primerane zvýšiť, a to i nad sumu ustanovenú v odsekoch 1 a 2.
Vo výnimočných prípadoch hodných mimoriadneho zreteľa môže súd odškodnenie primerane zvýšiť nad stanovené najvyššie sadzby odškodnenia bez akéhokoľvek obmedzenia, hlavne bez ohľadu na základný počet bodov zistený lekárom v zmysle zásady plnej a tým i spravodlivej nápravy. Dôvody umožňujúce výnimočné zvýšenie odškodnenia za sťaženie spoločenského uplatnenia treba vyvodzovať predovšetkým z okolností vymedzených v bode II.A Zásad pre hodnotenie odškodnenia za sťaženie spoločenského uplatnenia pri chorobách z povolania tvoriacich prílohu vyhl. č. 32/1965 Zb., najmä, ak ani zvýšenie odškodnenia na dvojnásobok základnej sadzby nepostačuje na primerané zmiernenie ich následkov.
Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvého stupňa, že v prejednávanej veci nejde o prípad hodný osobitného zreteľa, ktorý záver vyplynul z výsledkov vykonaného dokazovania pri zohľadnení vyššie uvedených zásad pre určenie výšky odškodnenia, v zmysle ktorých súd prvého stupňa dôsledne postupoval.
Súd prvého stupňa dostatočne vysvetlil svoje závery, z ktorých mal za to, že vyplatená náhrada za sťaženie spoločenského uplatnenia žalobcovi vo výške dvojnásobku základnej sadzby (48.000,-Sk, t.j. 1.593,31 €) je primeraná povahe následkov a postačuje na ich zmiernenie.
Žalobcovi sa nepodarilo preukázať, že by v danej veci išlo o taký prípad hodný osobitného zreteľa, pri ktorom by bolo odôvodnené zvýšenie odškodnenia za sťaženie spoločenského uplatnenia nad dvojnásobok základnej sadzby.
Hoci žalobca v dôsledku choroby z povolania má do určitej miery obmedzené možnosti uplatnenia v rodinnom, pracovnom i spoločenskom živote, ako aj obmedzenia pri niektorých bežných životných úkonoch, ako boli zistené súdom prvého stupňa a sú uvedené vyššie, nie je zo života vyradený v mimoriadnom rozsahu a jeho možnosti uplatnenia nezanikli, len v určitej miere sťažili mu možnosti výkonu celej škály činností (pracovných, športových, spoločenských a bežných životných úkonov), ktoré pred poškodením zdravia vykonával.
Možno pritom zohľadniť len obmedzenia, ktoré vyplývajú zo zistenej choroby z povolania, ktorá je chorobu (len) horných končatín, ako tieto znalkyňa presne popísala v znaleckom posudku (tŕpnutie prstov na ruke, problémy so zaspávaním, časté budenie, vypadávanie predmetov z ruky, problémy pri zapísaní gombíkov, držaní malých predmetov, pri akomkoľvek dlhšom držaní ruky vo zvislej polohe, zhoršenie citlivosti prstov, brnenie v ruke, stuhnutosť ruky, zvýšená únavnosť, opuch, obmedzená pohyblivosť prstov, bolesti lakťov a ramenných kĺbov v pokoji aj pri záťaži, obmedzenie pohybu) a odvolacia námietka o nezohľadnení bolestí krku, chrbta, krížov, nemožnosti predkloniť sa, ťažkostí s chôdzou a bolestí hlavy ako obmedzení spôsobených degeneratívnym ochorením z opotrebovania krčnej, driekovej a hrudníkovej chrbtice vekom nie je dôvodná.
Žalobca uvádza, že bolesti chrbtice a dolných končatín mal už v čase jednotlivých hospitalizácií na klinike pracovného lekárstva a vyplývajú z toho, že pracoval s ťažkou pechovačkou, ktorej otrasy sa prenášali na celé telo, nielen na ruky. Tieto jeho ťažkosti však v čase hodnotenia choroby z povolania neboli ustálené ako choroba z povolania a žalobca nemal priznanú inú chorobu z povolania ako z dôvodu poškodenia horných končatín.
Správne preto súd prvého stupňa na iné následky, ako súvisiace so zistenou chorobou z povolania, pri posudzovaní primeranosti výšky odškodnenia za sťaženie spoločenského uplatnenia neprihliadol.
Ako nepochybne vyplynulo zo záverov znaleckého dokazovania, ako aj z výpovede znalkyne, vyššie uvádzané ťažkosti žalobcu (iné než ťažkosti horných končatín) nemajú súvislosť s chorobou z povolania a poruchy chôdze a mobility súvisia aj s poúrazovým stavom v oblasti pravého kolena a ľavého členka, kde žalobca utrpel zlomeniny a vykĺbenie.
S chorobou z povolania nesúvisia podľa záverov znalkyne ani psychické ťažkosti žalobcu (depresívne stavy), ohľadne ktorých znalkyňa uviedla, že nie sú liečené, pričom práve zlepšenie psychického stavu by mohlo znížiť prežívanie príznakov telesných ochorení. Podľa zistení znalkyne neliečené sú aj samotné telesné ťažkosti, keď za účelom ich riešenia žalobca od roku 2004 nevyhľadal kliniku pracovného lekárstva, nevyhľadal ani iného odborného lekára, neurológa, či ortopéda a ani svojho všeobecného lekára za účelom predpisu analgetík (od roku 2008 nenavštívil všeobecného lekára podľa záznamov v zdravotnej dokumentácii).
Z vyššie uvedených zistení znalkyne teda vyplýva, že žalobca aj svojím (ne)konaním nepriaznivo ovplyvňuje (zhoršuje) prežívanie ťažkostí a bolestí z telesného poškodenia a celkový svoj zdravotný stav.
Z vykonaného dokazovania je zrejmé, že v prípade žalobcu po porovnaní spôsobu života pred a po zistení choroby z povolania nie je možné konštatovať, že by sa jeho život od základov zmenil, že by nemohol robiť nič z toho, čo robil pred poškodením, že by bol nesebestačný a úplne odkázaný na pomoc iných a v prípade žalobcu nedošlo v dôsledku choroby z povolania ani k strate zamestnania.
Nejde teda o prípad hodný osobitného zreteľa, kedy by prichádzalo do úvahy zvýšenie odškodnenia nad dvojnásobok základnej sadzby bodového hodnotenia, ako toto bolo žalobcovi už vyplatené, preto súd prvého stupňa rozhodol vecne správne, ak žalobu o zvýšenie náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia v požadovanej výške 60 násobku základného bodového hodnotenia zamietol ako nedôvodnú.
Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej ako vecne správny potvrdil.
Nepreskúmateľný je však rozsudok vo výroku o trovách konania účastníkov a štátu, čím došlo v konaní k takej vade, na ktorú odvolací súd prihliada z úradnej povinnosti v zmysle ust. § 212 ods. 3 O.s.p.,
z ktorého dôvodu odvolací súd rozsudok v tejto časti zrušil podľa ust. § 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p. a v zrušenom rozsahu vracia vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
Pre rozhodovanie o trovách konania účastníkov v zmysle ust. § 150 ods. 1 O.s.p. si súd nezabezpečil dostatočný skutkový základ, keď nezisťoval aktuálne osobné, majetkové a zárobkové pomery žalobcu, t.j. pomery v čase rozhodovania súdu, v dôsledku čoho je jeho rozhodnutie aj predčasné. Z odôvodnenia rozsudku tieto pomery nie sú vôbec zrejmé, preto záver o existencii dôvodov hodných osobitného zreteľa pre nepriznanie náhrady trov konania účastníkom je nepreskúmateľný.
Súd prvého stupňa konštatoval, že žalobca poberá úrazovú rentu, ktorá je jeho jediným príjmom a iba na základe tejto skutočnosti konštatoval, že spĺňa predpoklady pre oslobodenie od súdnych poplatkov, z ktorého dôvodu následne štátu nepriznal náhradu trov konania. Tento záver je opäť predčasný a nezodpovedajúci ostatnému obsahu spisu. Zo znaleckého posudku totiž vyplýva, že žalobca je (už) poberateľom starobného dôchodku. Pre záver o (ne)spĺňaní predpokladov pre oslobodenie od súdnych poplatkov je však potrebné zistiť komplexne osobné a majetkové pomery žalobcu a nielen jeho aktuálny príjem (§ 138 O.s.p.).
V zmysle ust. § 150 ods. 1 O.s.p. ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, nemusí súd výnimočne náhradu trov konania celkom alebo sčasti priznať. Súd prihliadne najmä na okolnosti, či účastník, ktorému sa priznáva náhrada trov konania, uviedol skutočnosti a dôkazy pri prvom úkone, ktorý mu patril; to neplatí, ak účastník konania nemohol tieto skutočnosti a dôkazy uplatniť.
Aplikácia vyššie citovaného ustanovenia prichádza do úvahy v prípadoch, keď sú naplnené všetky predpoklady pre priznanie náhrady trov konania, avšak súd dospeje k záveru, že sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré náhradu trov celkom alebo sčasti neprizná. Musí ísť o prípad hodný osobitného zreteľa, pričom výnimočnosť tohto prípadu môže spočívať jednak v okolnostiach danej veci, ale aj v okolnostiach na strane účastníkov konania. Vždy je pritom potrebné zvážiť okolnosti konkrétneho prípadu tak na strane toho, v čí prospech má byť toto ustanovenie použité, ako aj na strane toho, komu inak prislúchajúci nárok nie je priznaný. Aplikácia tohto ustanovenia prichádza do úvahy vo výnimočných prípadoch a má slúžiť k odstráneniu neprimeranej tvrdosti. Úvaha súdu, že ide o výnimočný prípad a či sú dané dôvody hodné osobitného zreteľa, musí vychádzať z posúdenia všetkých okolností konkrétnej veci. Výnimočnosť prípadu musí byť v rozhodnutí aj náležite odôvodnená. Pri skúmaní existencie podmienok hodných osobitného zreteľa treba prihliadnuť v prvom rade k majetkovým, sociálnym, osobným a ďalším pomerom všetkých účastníkov konania, pričom treba zohľadniť aj pomery toho účastníka, ktorému by inak patrila náhrada trov konania z toho hľadiska, aký bude dopad rozhodnutia v zmysle ust. § 150 ods.1 O.s.p. na majetkové pomery tohto oprávneného účastníka. Významnými z hľadiska aplikácie ust. § 150 ods.1 O.s.p. sú tiež okolnosti, ktoré viedli k uplatneniu nároku na súde, postoj účastníkov v priebehu konania a podobne.
Úlohou súdu po vrátení veci bude zistiť aktuálne osobné, majetkové a zárobkové pomery žalobcu a zároveň zohľadniť majetkové pomery žalovaného z toho hľadiska, aký bude dopad rozhodnutia v zmysle ust. § 150 O.s.p. na tieto pomery. Aj pri posudzovaní sociálnej situácie účastníkov, tzn. pri posúdení ich osobných, majetkových, zárobkových a iných pomerov, je potrebné vziať do úvahy aj ostatné okolnosti konkrétneho prípadu, t.j. okolnosti, ktoré viedli k súdnemu uplatneniu nároku, okolnosti, ktoré predchádzali podaniu žaloby, postoj účastníkov v priebehu konania ako aj okolnosť, či žalovaný, ktorému sa priznáva náhrada trov konania, uviedol skutočnosti a dôkazy pri prvom úkone, ktorý mu patril, okrem prípadu, že nemohol tieto skutočnosti a dôkazy uplatniť a na základe týchto zistení opätovne rozhodne o trovách konania účastníkov.
Až po posúdení celého komplexu okolností relevantných pre rozhodnutie o náhrade trov konania v zmysle ust. § 150 ods.1 O.s.p. tak, ako sú vyššie uvedené, bude možné posúdiť, či ide o výnimočný prípad pre nepriznanie náhrady trov konania žalovanému a pri rozhodnutí je potrebné zohľadniť aj výšku trov konania, ktoré žalovanému patria z toho hľadiska, či ich priznaním, resp. nepriznaním nebude neprimerane zasiahnuté do majetkovej sféry niektorého z účastníkov konania.
Zároveň súd zo zistených pomerov žalobcu posúdi, či spĺňa predpoklady pre oslobodenie od súdnych poplatkov a opätovne, rozhodne v závislosti od tohto záveru o trovách konania štátu v zmysle ust. § 148 ods. 1 O.s.p.
V novom rozhodnutí rozhodne súd aj o trovách tohto odvolacieho konania (§ 224 ods. 3 O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach jednohlasne (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z.z.).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.