Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_6S-12-2009.pdf
PDF · 168.42 KB
Case nature
Area
Subarea
6S/12/2009
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Milana Končeka a členov senátu JUDr. Evy Baranovej a JUDr. Pavla Naďa, v právnej veci žalobcu REALMAN, s.r.o., Stará Vajnorská č.37, Bratislava, právne zast. JUDr. Ing. Ľubomírom Niedelským, advokátom, Moyzesova 34, Košice, proti žalovanému Obvodnému úradu v Košiciach, Komenského č.52, Košice (pôvodne Krajskému stavebnému úradu v Košiciach) , za účasti účastníkov pribratých do konania: 1. T. Košice, spol. s r.o., Prievozská 4, Bratislava, zast. Mgr. Marcelom Sedlákom, advokátom, Karadžičova 12, Bratislava, 2. P., spol. s r.o., Štítová 17, Košice, 3. F. A., Tr. Q.. XX/A, Košice, zast. JUDr. Vladimírom Vrabeľom, advokátom, Priemyselná 7, Košice, 4. G. H. B., a.s., Michalská 18, Bratislava, 5. F..U..C., spol. s r.o., Rozvojova 2, Košice, 6. D. Košice, a.s., Hlavná 1, Košice, 7. V. I. X., a. s., Q. K. 1, Košice, v konaní o žalobe žalobcu proti rozhodnutiu žalovaného zo dňa 14.01.2009 č. 2009/00256, takto
rozhodol:
Podľa ust. § 250j ods. 2 písm. a) a e) Občianskeho súdneho poriadku z r u š u j e rozhodnutie žalovaného (bývalého Krajského stavebného úradu Košice) zo dňa 14. januára 2009 č. 2009/00256, ako aj rozhodnutie Obce Čaňa zo dňa 26. septembra 2008 č. 395/2008-Ča a v r a c i a vec žalovanému na ďalšie konanie.
Žalobcovi p r i z n á v a právo na náhradu trov konania v sume 1.483,66 eur, ktorú sumu je žalovaný p o v i n n ý zaplatiť na účet právneho zástupcu žalobcu č. ú. 2620771016/1100, vedený v Tatrabanke, a.s., a to do troch dní od právoplatnosti rozsudku.
Pribratým účastníkom do konania právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a .
odôvodnenie:
Žalovaný žalobou napadnutým rozhodnutím uvedeným v záhlaví tohto rozsudku, rozhodujúc o odvolaní žalobcu proti rozhodnutiu Obce Č. č. 385/2008-Ča zo dňa 26.09.2008, ktorým bola umiestnená stavba Z. - I. C. T. A., časť E2 - vonkajšie inžinierske objekty, SO 200 komunikácie, dopravné riešenie, rozhodol tak, že podľa § 59 ods. 2 zákona č.71/1967 Zb. o správnom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „Správny poriadok“), z výroku rozhodnutia obce Č. vypustil pozemok parcela č.2591/2 v katastrálnom území Q. F. a v ostatnej časti rozhodnutie potvrdil v celom rozsahu.
Žalobca ako účastník územného konania v konaní o umiestnení stavby v odvolaní proti prvostupňovému rozhodnutiu namietal, že vydané rozhodnutie je v rozpore s § 38 a § 110 stavebného zákona, pričom uviedol, že „1. navrhovateľ síce prejavil záujem získať časti pozemkov odvolateľa, avšak len jedinou ponukou, a to odkúpením týchto pozemkov za cenu 7 000,- Sk za m2. Keďže doposiaľ nie sú ešte vyčerpané všetky ďalšie zákonné možnosti dohody a spôsoby na získanie dotknutých pozemkov, nie sú splnené
podmienky na vyvlastnenie. Pokiaľ navrhovateľ nemá vlastnícky alebo iný vzťah k pozemku, stavebný zákon neumožňuje stavebnému úradu vydať takéto rozhodnutie.
2. Vydané rozhodnutie č. 385/2008-Ča zo dňa 26.09.2008 je v rozpore s platným regulačným plánom (RP), komplexný návrh časť B - východná časť námestia. a) vzdialenosť plánovaného chodníka pre peších od jestvujúceho objektu O. vo vzdialenosti 18,0 m, ale táto regulatívna kóta v PD na územné konanie nie je dodržaná, b) línia úrovne uličnej čiary so zakresleným objektom „Q.“ je podľa RP rovnobežná s cestným telesom, ale v PD pre územné konanie je tento objekt, resp. jeho nástupná časť výrazne vysunutá do uličnej čiary a tým znemožňuje, resp. obmedzuje možnosti zrealizovania odbočovacieho pruhu - výjazdu od objektu O. na ul. X., c) komunikácia medzi objektom O. a plánovanou výstavbou objektu Q. je podľa RP obojstranná, ale podľa PD pre územné konanie je táto komunikácia len jednosmerná, t. j. bez výjazdu na ul. X..
3. Vydané rozhodnutie nerešpektovalo našu oprávnenú požiadavku predloženia PD - technického riešenia nástupu do objektu O., z dôvodu nutnosti zabezpečenia prevádzkovania objektu počas stavebných prác. Predloženie PD až v rámci stavebného konania je pre spoločnosť neprijateľné.
4. Vydané rozhodnutie je v rozpore so stavebným zákonom, pretože umožňuje umiestniť novú stavbu na už jestvujúcu stavbu (schody a parkovacie miesta), ktorá je ešte v riadnej prevádzke.“
Žalovaný v žalovanom rozhodnutí s odvolacími námietkami žalobcu sa vysporiadal nasledovne.
K bodu 1 uviedol, že podľa § 39 stavebného zákona v územnom rozhodnutí stavebný úrad vymedzí územie na navrhovaný účel a určí podmienky, ktorými sa zabezpečia záujmy spoločnosti v území, najmä súlad s cieľmi a zámermi územného plánovania, vecná a časová koordinácia jednotlivých stavieb a iných opatrení v území a predovšetkým starostlivosť o životné prostredie včítane architektonických a urbanistických hodnôt v území a rozhodne o námietkach účastníkov konania. Podľa § 38 stavebného zákona ak nemá navrhovateľ k pozemku vlastnícke alebo iné právo, možno bez súhlasu vlastníka územné rozhodnutie o umiestnení stavby vydať len vtedy, ak možno na navrhovaný účel pozemok vyvlastniť. Podľa § 110 ods. 2) stavebného zákona vyvlastnenie musí byť v súlade s cieľmi a zámermi územného plánovania a ten sa dokazuje územným rozhodnutím. Z dikcie uvedených ustanovení vyplýva, že prípadnému vyvlastňovaciemu konaniu predchádza územné rozhodnutie, v ktorom sa z pohľadu skúmania vzťahu k pozemkom, ktoré sú predmetom konania, skúma či je naplnený právny titul § 38 stavebného zákona. V danom prípade právny titul ust. § 38 stavebného zákona je naplnený, pretože investícia, ktorá je predmetom územného rozhodnutia je v súlade s územným plánom - zmenami a doplnkami regulačného plánu Z. H.Ľ. A., lokalite Q., schváleného Mestským zastupiteľstvom v A. uznesením č. 1205 z XXV. rokovania, zo dňa 26.10.2006. Konanie stavebného úradu v intenciách § 35 a nasl. stavebného zákona je teda v súlade so zákonom, pretože rozhodnutie o umiestnení stavby sa nevyžaduje podľa § 39a ods. 3 písm. a) stavebného zákona na stavby, ktorých podmienky na umiestnenie podrobne rieši územný plán zóny, ak je to v jeho záväznej časti uvedené. Keďže lokalitu, kde sa umiestňuje predmetná investícia nerieši územný plán zóny, je nevyhnutné, aby sa podmienky umiestnenia stavby určili v územnom rozhodnutí. V zmysle horeuvedeného je nutné zo strany tunajšieho úradu konštatovať, že námietky týkajúce sa ponuky na odkúpenie nehnuteľnosti sú v tomto konaní irelevantné.
K bodom 2) a 3) odvolacích námietok uviedol, že platný regulačný plán Z. H. - časť doprava má zadefinovaný odstup komunikácie, nie chodníka pre peších od existujúceho objektu O., a to vzdialenosť 16,5 m. Táto vzdialenosť je v riešení dodržaná. Túto skutočnosť potvrdil aj Útvar hlavného architekta mesta A. ako „strážca urbanizmu a architektúry“ vo všeobecnosti a v danom prípade je z hľadiska územnoplánovacieho garantom dodržania platného regulačného plánu pri tejto stavbe. Dopravný výkres regulačného plánu Z. H. vôbec nerieši dopravné napojenie objektu O. priamo na novoriešenú zbernú komunikáciu MS - 20,5/60. Nedovoľuje to platná STN 73 6110 Projektovanie miestnych komunikácií v časti vzdialenosť križovatiek. V návrhu je riešený vjazd k objektu O., výjazd je riešený cez existujúce obslužné komunikácie za objektom v smere k ulici X.. Takto je riešená aj dokumentácia pre susediacu stavbu O. Q., pričom tunajší úrad k tejto námietke dodáva, že otázka riešenia prístupu O. Q. nie je predmetom tohto konania. Počas výstavby je zabezpečený peší prístup do objektu O. z bočného schodiska. Nové riešenie napojenia stavieb Č. a O. pre peších nie je predmetom tohto konania. Keďže
v danej lokalite prebiehajú viaceré samostatné konania, je povinnosťou stavebného úradu v zmysle § 3 ods. 4 a § 32 Správneho poriadku zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie, pričom nie je viazaný len návrhmi účastníkov konania. Stavebný úrad v danom konaní uvedené ustanovenia naplnil.
K bodu 4) odvolacích námietok uviedol, že stavebný úrad v napadnutom rozhodnutí, v podmienkach (viď. bod 2) sa s uvedenou skutočnosťou vysporiadal. Rozhodnutie o umiestnení stavby vymedzuje územie na navrhovaný účel a určuje ďalšie zákonom dané podmienky, pričom neoprávňuje navrhovateľa, aby s realizáciou stavby začal. V zmysle § 55 ods. 1) stavebného zákona sa vyžaduje stavebné povolenie, pokiaľ tento zákon a vykonávacie predpisy k nemu alebo osobitné predpisy neustanovujú inak, pri stavbách každého druhu bez zreteľa na ich stavebnotechnické vyhotovenie, účel a čas trvania. Umiestňovaná stavba je stavbou dopravnou, ktorú v súlade s § 120 stavebného zákona je príslušný povoliť špeciálny stavebný úrad.
Preto z uvedených dôvodov námietkam navrhovateľa pod bodom 1) až 4) nevyhovel. Rozhodnutie žalovaného bolo doručené žalobcovi dňa 21.01.2009.
Včas podanou žalobou zo dňa 10.02.2009 doručenou tunajšiemu súdu dňa 10.02.2009 osobne na podateľni súdu, vrátane jej doplnku z 18.03.2009 doručeným osobne na podateľni súdu dňa 19.03.2009, sa žalobca domáhal len zrušenia rozhodnutia žalovaného a vrátenia veci žalovanému na ďalšie konanie.
Rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu Obce Č. žalobou nenapadol.
Žalobca v žalobe podanej na súde dňa 10.02.2009 tvrdil, že „žalovaný vo svojom rozhodnutí sa nevysporiadal s otázkou, či navrhovateľ územného konania T. A., Q.. Q. J..H.. má k stavbám na parcele Č.. XXXX/XXX, k. ú. Q., ktorých časť sa má zbúrať, a na ktorých má byť umiestnená stavba v zmysle napadnutého rozhodnutia, sp. zn. 2009/00256, vlastnícke alebo iné právo, pretože v zmysle výkladu § 38 stavebného zákona, o ktorý žalovaný svoje rozhodnutie opiera, môže stavebný úrad bez súhlasu vlastníka rozhodnúť o umiestnení stavby iba na „pozemku“. Bez súhlasu vlastníka však s využitím § 38 stavebného zákona nemôže umiestniť stavby na iných stavbách, ak k nim nemá navrhovateľ územného konania vlastnícke alebo iné právo. A to bez ohľadu na to, či je možné stavby na navrhovaný účel vyvlastniť. Žalovaný vedel, že na X.. Č..XXXX/XXX, k. ú. Q., ktorý je vo vlastníctve žalobcu, sa nachádzajú stavby, pretože sám samotný stavebný úrad 1. stupňa v bode 2. svojho rozhodnutia zaviazal navrhovateľa územného konania, aby požiadal pred vydaním stavebného povolenia príslušný stavebný úrad na odstránenie časti stavby na uvedenej parcele. No aj napriek správne zistenému skutkovému stavu, túto skutočnosť nevzal do úvahy. Z uvedených dôvodov žalovaný tým, že rozhodnutím sp. zn. 2009/00256 zo dňa 14.01.2009 umiestnil stavbu aj na parc. Č.. XXXX/XXX, A.. Ú.. Q., na ktorej už stoja stavby vo vlastníctve žalobcu bez jeho súhlasu, rozhodol v rozpore so zákonom“.
V doplnku žaloby podanom na súde dňa 19.03.2009 dôvodil, rozšíriac ním skorší bod žaloby o ďalšie žalobné body, nasledovne „a) žalobca sa domnieva, že Obec Č., ktorá vydala rozhodnutie o umiestnení stavby, číslo 386/2008-Ca, ktoré bolo potvrdené žalobou napadnutým rozhodnutím Krajského stavebného úradu, nebola v zmysle § 117 ods. 1 zákona č. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku (stavebný zákon) v znení neskorších predpisov (ďalej len „stavebný zákon“) príslušná takéto rozhodnutie vydať, ako orgán 1. stupňa. Stavebným úradom 1. stupňa malo byť Mesto A.D., keďže sa stavba neumiestňuje v územnom obvode dvoch alebo viacerých stavebných úradov, Mesto A. nie je ani stavebníkom, vlastníkom stavby, a ani navrhovateľom územného konania (§ 119 stavebného zákona), takže ani krajský stavebný úrad nemohol určiť Obec Č. ako príslušný stavebný úrad,
b) prvostupňové rozhodnutie Obce Č., 386/2008-Ca, ani napadnuté rozhodnutie krajského stavebného úradu, sp. zn. 2009/00256, neurčujú vo výrokovej časti požiadavky na odstup umiestnenej stavby od hraníc dotknutých pozemkov a od susedných stavieb (napr. od budovy Č.Q., T..Q.., od budovy vo vlastníctve žalobcu), čo je v rozpore s § 39 ods. 2 písm. b) stavebného zákona. Taktiež neobsahujú vecnú a časovú koordináciu jednotlivých etáp stavby, a ich nadväznosť na hlavný objekt výstavby „Z. - I. C. T.“, čo je v nesúlade s § 39 stavebného zákona, ktorý vyžaduje, aby územné rozhodnutie určilo aj časovú koordináciu jednotlivých stavieb v území,
c) napadnuté rozhodnutie nie je v súlade s § 3b ods. 3 zákona č.135/1991 Zb. o pozemných komunikáciách (cestný zákon) a § 140b ods. 1 stavebného zákona, keďže nebolo podporené nevyhnutným záväzným stanoviskom príslušného cestného orgánu, pretože predmetom konania o umiestnení stavby bolo aj pripojenie pozemných komunikácií, zriaďovanie, úpravy, resp. zrušenie vjazdov z cesty alebo miestnej komunikácie na susedné nehnuteľnosti,
d) napadnutým rozhodnutím stavebný úrad porušil zásadu nestrannosti, pretože pri sporných výrokoch sa opiera výlučne o názor odborne spôsobilej osoby Ing. X. K., projektanta, ktorý je súčasne aj spracovateľom dokumentácie pre vydanie územného rozhodnutia. Stavebný úrad neskúma alternatívne riešenia, varianty technických riešení a možnosti usporiadania stavby. Preferovanie iba projektanta sa javí žalobcovi, s prihliadnutím na vyjadrenia a stanoviská účastníkov konania, za nedostatočné,
e) napadnuté rozhodnutie je v rozpore s regulačným plánom lokality - Z. H. v A., ako aj s podkladmi predloženými navrhovateľom T. A., Q.. Q. .J..H.. žalobcovi pred začatím územného konania v tom, že v územnom pláne je miestna komunikácia medzi objektami O. vo vlastníctve žalobcu a budúceho hotela Q. vedená ako obojsmerná priamo s výjazdom na X. ulicu, no správny orgán v napadnutom rozhodnutí túto skutočnosť napriek námietkam žalobcu a ÚHA Mesta A. nerešpektoval, opierajúc sa iba o názor D.. X. K., projektanta konajúcom výlučne v záujme navrhovateľa T. A., Q.. Q. J..H.., no v rozpore s územným plánom, technickými normami a záujmami obyvateľov dotknutej lokality (v dôkazoch vyznačené oranžovým) a miestnu komunikáciu vytvoril iba ako jednosmernú (v dôkazoch vyznačené oranžovým).“
Žalovaný vo vyjadrení k žalobe žalobcu zo dňa 24.03.2009 uviedol, že vo veci rozhodol správne, keď potvrdil odvolaním napadnuté rozhodnutie stavebného úradu s tým, že využil svoju kompetenciu odvolacieho orgánu a v zmysle § 59 ods. 2 Správneho poriadku zmenil výrok napadnutého rozhodnutia. K námietke žalobcu uvedenej v žalobe z 10.02.2009 uviedol, že „to, čo namieta žalobca v obsahu žaloby, tunajší úrad vyhodnotil aj v odvolacom konaní v bode 4 žalobou napadnutého rozhodnutia. Tu je treba si uvedomiť, že územné rozhodnutie môže byť vydané aj na majetkoprávne nevysporiadaný pozemok, pokiaľ sú naplnené podmienky dané v § 38 stavebného zákona. S uvedenou skutočnou sa tunajší úrad vysporiadal v odvolacom konaní, kedy vyhodnotil námietku odvolateľa uvedenú v bode 1). Je pravdou, že nie je možné povoliť stavbu na pozemku, na ktorom existuje stavba, avšak žalobou napadnuté rozhodnutie nie je stavebné povolenie, ktorým sa povoľuje stavba. Napadnuté rozhodnutie je územným rozhodnutím, ktorým sa podľa § 39 ods. 1 stavebného zákona určuje stavebný pozemok, umiestňuje sa stavba na ňom, určujú sa podmienky na umiestnenie stavby, určujú sa požiadavky na obsah projektovej dokumentácie a čas platnosti územného rozhodnutia. Z uvedeného teda vyplýva, že pokiaľ navrhovateľ nemá vzťah k pozemku v zmysle § 58 ods. 2 stavebného zákona, je to zákonná prekážka pre stavebný úrad, aby konal vo veci žiadosti o stavebné povolenie. V danom prípade po nadobudnutí právoplatnosti územného rozhodnutia, je povinnosťou navrhovateľa najprv pozemok, ktorý je predmetom územného rozhodnutia, majetkoprávne vysporiadať. Z podmienok daných v § 108 stavebného zákona je možné vyvlastniť pozemky, stavby a práva k nim, potrebné na uskutočnenie stavieb alebo opatrení vo verejnom záujme, uvedených v odseku 2 tohto ustanovenia. Predmet žalobou napadnutého územného rozhodnutia spĺňa požiadavku verejného záujmu, nakoľko v zmysle § 108 ods. 2 písm. a) stavebného zákona má charakter verejnoprospešnej stavby a taktiež podľa písm. f) citovaného ustanovenia ide o výstavbu ciest a miestnych komunikácií. Okrem účelu vyvlastnenia a existencie verejného záujmu je nevyhnutná aj tá zákonná požiadavka, že vyvlastneniu musí predchádzať pokus o dohodu. Musí byť zrejmé, že vlastník odmietol dohodu o zmluvnom prevode pozemku alebo stavby. Pred vyvlastnením, ktoré je núteným zásahom do vlastníctva, zákon dôsledne uprednostňuje aj všetky iné spôsoby, ktorými možno získať práva k pozemkom a stavbám. Vychádzajúc z horeuvedeného nie je pravda to, čo tvrdí žalobca vo svojej žalobe, že žalovaný sa nevysporiadal s otázkou, či navrhovateľ územného rozhodnutia má k stavbám na parcele č. 1723/103 v k. ú. Q. vlastnícke alebo iné právo. Pokiaľ by teraz mal tunajší úrad prejudikovať ďalší postup navrhovateľa a stavebného úradu, je zrejmé, že po nadobudnutí vlastníckeho alebo iného práva k pozemku Č.. XXXX/XXX v k. ú. Q. a stavby na nej, je povinný navrhovateľ v zmysle podmienky 2 uvedenej vo výroku napadnutého územného rozhodnutia, požiadať stavebný úrad o povolenie odstránenia stavby v zmysle § 88 ods. 3 stavebného zákona. Po nadobudnutí právoplatnosti uvedeného rozhodnutia môže požiadať o vydanie stavebného povolenia na predmetnú investíciu, ktorá bola predmetom územného rozhodnutia. Na základe horeuvedeného tunajší úrad navrhuje, aby Krajský súd v Košiciach po prejednaní veci vyslovil rozsudkom, že sa žaloba zamieta“.
K žalobným námietkam žalobcu uvedeným v doplnku žaloby doručenej súdu dňa 19.03.2009 uviedol, že žalobca v doplnenej žalobe uvádza „také skutočnosti, ktoré neboli namietané v územnom konaní, ktoré viedol stavebný úrad na základe určenia stavebného úradu listom Krajského stavebného úradu v Košiciach č. 2008/00700 zo dňa 18.04.2008. Dôvodom na určenie stavebného úradu podľa § 119 ods. 3 stavebného zákona bola tá zákonom daná skutočnosť, že aj Mesto A. je vlastníkom pozemkov a komunikácií na nich, ktoré sú v zmysle stavebného zákona stavba, na ktorých sa žalobou napadnutá investícia umiestňuje. S obsahom odvolania proti rozhodnutiu stavebného úradu sa tunajší úrad ako odvolací orgán náležite vysporiadal, pričom ani v odvolaní žalobca neuvádzal tie skutočnosti, ktoré namieta v doplnenej žalobe. Výnimku tvorí námietka uvedená v bode e) doplnenej žaloby, v ktorej žalobca teraz a aj predtým namietal dodržanie schválenej územnoplánovacej dokumentácie pre dané územie. S touto námietkou sa stavebný úrad, ako aj tunajší úrad kvalifikovane vysporiadal, nakoľko v zmysle § 37 ods. 1 stavebného zákona podkladom pre vydanie územného rozhodnutia sú územné plány obcí a zón. Ako vyplýva z § 37 ods. 4 stavebného zákona, pokiaľ by stavebný úrad po posúdení návrhu podľa odseku 1 zistil, že návrh nie je v súlade s podkladmi podľa odseku 1, návrh by zamietol. V danom prípade však obsah tohto ustanovenia nie je naplnený. Následne v územnom konaní v zmysle § 39 stavebného zákona stavebný úrad vymedzil územie na navrhovaný účel a určil podmienky, ktorými sa zabezpečia záujmy spoločnosti v území, najmä súlad s cieľmi a zámermi územného plánovania a pod.“. Preto aj z uvedených dôvodov navrhol žalobu zamietnuť.
Súd v súlade s ustanovením § 250 ods. 1 posledná veta O.s.p. uznesením zo dňa 21. mája 2009 č. k. 6S/12/2009-62 pribral do konania účastníkov správneho konania, ktorých práva a povinnosti by mohli byť zrušením správneho rozhodnutia dotknuté, ktorí sú uvedení v záhlaví rozsudku a ktorí rozhodnutie žalovaného nenapadli žalobou.
Tunajší súd svojim rozsudkom zo dňa 06.05.2010 č. k. 6S/12/2009-119 žalobu žalobcu zamietol a účastníkom právo na náhradu trov konania nepriznal.
Najvyšší súd SR svojím uznesením zo dňa 8. decembra 2010 č. k. 4Sžo/12/2010 zrušil odvolaním žalobcu napadnutý rozsudok tunajšieho súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Dôvodom zrušenia rozsudku tunajšieho súdu bolo, že ústavno-konformným spôsobom podľa článku 46 Ústavy SR a § 157 ods. 2 O.s.p. nezdôvodnil svoje rozhodnutie v časti žalobcom namietanej miestnej nepríslušnosti Stavebného úradu obce Č., čo môže mať vplyv na zákonnosť žalovaného rozhodnutia. Ďalej Najvyšší súd SR dôvodil, že podľa rozhodnutia žalovaného č. 2008/00700 zo dňa 18. apríla 2008 požiadala spoločnosť O. J. F., Q.. Q. J..H.., zastúpená na základe plnomocenstva z 9. októbra 2007 splnomocneným zástupcom - spoločnosťou P., Q.. Q. J..H.. o určenie stavebného úradu vo veci vydania územného rozhodnutia pre stavby „komunikácie, dopravné riešenie, statická doprava, vonkajšie inžinierske objekty“, v meste A., na ulici Š. - X., pričom žiadateľ (O. J. F. Q.. Q. J..H..) o určenie staveného úradu a navrhovateľ v konaní o žiadosti o vydanie územného rozhodnutia - spoločnosť T. A., Q.. Q. J..H.., žiadajúca vydať územné rozhodnutie na stavbu „Z. - I. C. T. A.“, časť E2, vonkajšie inžinierske objekty v kat. území Q. F., Q., nie sú totožné subjekty práv a povinností. Poukázal tiež na to, že aj z označenia stavby nie je zrejmé, či ide o totožnú stavbu (rozdielne pomenovanie stavieb v žiadostiach). Preto vytkol tunajšiemu súdu, že tento si nevyžiadal a nepripojil v súdnom konaní aj spis žalovaného č. 2008/00700, čo podľa Najvyššieho súdu SR spôsobuje nielen nepreskúmateľnosť rozsudku ale aj porušenie práva na súdnu ochranu (článok 46 ods. 1 Ústavy SR) a práva na spravodlivý súdny proces (článok 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd). Najvyšší súd SR ďalej dôvodiac, že námietka miestnej nepríslušnosti prvostupňového stavebného orgánu je právne relevantná, keďže príslušnosť orgánu na vydanie rozhodnutia je základnou podmienkou jeho zákonnosti, preto uložil tunajšiemu súdu v ďalšom konaní povinnosť pripojiť si administratívny spis žalovaného č. 2008/00700 a vo veci opätovne rozhodnúť a vyporiadať sa so všetkými relevantnými námietkami žalobcu, najmä jeho námietkou, či rozhodoval zákonným spôsobom určený miestne príslušný správny orgán a svoje rozhodnutie ústavne konformným spôsobom odôvodniť. Súčasne uložil tunajšiemu súdu rozhodnúť aj o trovách odvolacieho konania .
Krajský súd svojím rozsudkom zo dňa 17. februára 2011 č. k. 6S/12/2009-170 žalobu žalobcu zamietol a účastníkom právo na náhradu trov konania nepriznal.
Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením zo dňa 29. septembra 2011 č. k. 8Sžp/13/2011 rozsudok krajského súdu zo dňa 17. februára 2011 č. k. 6S/12/2009-170 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie
s tým, že v predchádzajúcom ďalšom konaní sa súd nezaoberal rozhodnutiami predloženými žalobcom a z nich plynúcich rozporov s vlastným odôvodnením, t. j. ak v inom konaní za obdobného skutkového stavu - umiestňovala sa stavba aj na pozemkoch mesta A., kedy nebol potrebný postup podľa § 119 ods. 3 stavebného zákona a ktorý rozpor krajský súd neodstránil relevantnou ústavne konformnou argumentáciou ani neuviedol, z akých dôvodov sa obsahom týchto rozhodnutí nezaoberal. Najvyšší súd dal do pozornosti krajského súdu, že k základným právam účastníka konania obsiahnutým v práve na spravodlivý proces, patrí právo na uvedenie dostatočných dôvodov, na ktorých je rozhodnutie založené. Porušením práva na spravodlivý proces môže byť aj situácia, kedy v hodnotení skutkových zistení absentuje určitá časť skutočností, ktoré vyšli v konaní najavo, ale súd ich náležitým spôsobom v celom súhrne posudzovaných skutočností nezhodnotil. (nález ÚS SR sp. zn. III.ÚS 36/2010.). V súvislosti s riadnym odôvodnením je potrebné uviesť, že vychádzajúc z konštantnej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (o. i. veci U. J. proti Š., rozsudok zo dňa 21.01.1999 týkajúci sa sťažnosti č. 30544/96, J. K. proti Š., rozsudok zo dňa 09.12.1994, týkajúci sa sťažnosti č. 18390/91, V.Z. L. O. proti O., rozsudok zo dňa 19.04.1994, týkajúci sa sťažnosti č. 16034/90), judikatúry Ústavného súdu SR (sp. zn. I. ÚS 226/03 zo dňa 12.05.2004, III. ÚS 209/04 zo dňa 23.06.2004, sp. zn. III. ÚS 95/06 zo dňa 15.03.2006, sp. zn. III. ÚS 260/06 zo dňa 23.08.2006), nie je nutné, aby na každú žalobnú námietku bola daná súdom podrobná odpoveď a rozsah povinnosti odôvodniť súdne rozhodnutie sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia a musí byť analyzovaný s ohľadom na okolnosti každého prípadu, ak však súd v odôvodnení nereaguje na zásadnú, relevantnú námietku, súvisiacu s predmetom súdnej ochrany prednesenú žalobcom, je potrebné tento nedostatok považovať za prejav arbitrárnosti (svojvoľnosti). Námietku príslušnosti stavebného orgánu je potrebné považovať za právne významnú a zásadnú, keďže vydanie správneho rozhodnutia pri nedostatku príslušnosti na konanie predstavuje závažné procesné pochybenie, pričom na takúto vadu by správny súd prihliadať musel ex officio podľa § 250i ods. 3 O.s.p. Pretože v prejednávanom prípade sa krajský súd dostatočne a vyčerpávajúcim spôsobom nevysporiadal s námietkou príslušnosti stavebného úradu uplatnenou žalobcom, odvolací súd považoval rozsudok v tejto časti za nepreskúmateľný pre nedostatok dôvodov, ktorým postupom krajského súdu bola účastníkovi odňatá možnosť konať pred súdom, a preto neostalo mu iné ako napadnutý rozsudok podľa § 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p. v spojení s § 250j ods. 3 vety druhej O.s.p. zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie (§ 221 ods. 3 O.s.p.). Preto v ďalšom konaní uložil krajskému súdu ústavne konformným spôsobom vysporiadať sa so vznesenou námietkou týkajúcou sa príslušnosti stavebného úradu a svoje nové rozhodnutie riadne v tomto smere odôvodniť. Ostatné námietky žalobcu namietané v jeho odvolaní zo dňa 10.04.2011, doručeného krajskému súdu dňa 11.04.2011 najvyšší súd nepovažoval za dôvodné.
Krajský súd rozsudkom z 02.02.2012 č.k. 6S/12/2009 - 229 opätovne zamietol žalobu žalobcu a v súlade s uznesením Najvyššieho súdu SR z 29.09.2011 č.k. 8Sžp/13/2011 sa vysporiadal so vznesenou námietkou týkajúcou sa príslušnosti stavebného úradu a v tomto smere svoje rozhodnutie riadne odôvodnil.
Najvyšší súd SR svojim uznesením zo dňa 23.05.2013 č.k. 8Sžp/13/2012 zrušil rozsudok Krajského súdu v Košiciach zo dňa 02.02.2012 č.k. 6S/12/2009-229 a vec mu vrátil na ďalšie konanie, a to z dôvodu, že tunajší súd pri rozhodovaní vo veci vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci s tým, že Najvyšší súd SR podal výklad ustanovenia § 119 ods.3 stavebného zákona s týmto záverom:
„Ustanovenia týkajúce sa stavebných úradov sú zaradené v piatej časti Stavebného zákona a sú aplikovateľné vo všetkých konaniach podľa Stavebného zákona, nemožno ich vzťahovať len na územné konanie. Pojmy obsiahnuté v § 119 ods. 3 Stavebného zákona je preto potrebné vykladať so zreteľom na konkrétnu terminológiu vlastnú jednotlivým druhom konaní podľa Stavebného zákona. Príkladmo nemožno pojem stavebník terminologicky aplikovať v územnom konaní, keďže tento patrí do stavebného prípadne kolaudačného konania, hoc by aj (fakticky totožná) osoba stavebníka vystupovala v územnom konaní ako jeho navrhovateľ.
Prvé dva odseky § 119 Stavebného zákona upravujú postup v prípade stavieb alebo opatrení, ktoré sa majú uskutočniť, teda ktorých realizácia je predmetom konkrétneho konania v zmysle Stavebného zákona; meritum veci. Zásadne platí, že paragraf je ucelenou obsahovou jednotkou týkajúcou sa jednej veci, a teda aj obsah jednotlivých častí paragrafu sa musí týkať jednej veci. Ak zákonodarca v treťom odseku § 119 Stavebného zákona použil vo vedľajšej vete spojenie ktoré sú predmetom konania, tento kvalifikačný znak je potrebné, vychádzajúc zo systematického zaradenia tohto odseku do § 119 Stavebného zákona, vztiahnuť aj na predchádzajúce pojmy vo vete obsiahnuté (stavebník a vlastník
stavby) a tento odsek vykladať tak, že je na mieste určiť iný stavebný úrad, pokiaľ je obec stavebníkom alebo vlastníkom stavby, ktorá je predmetom konania.
Pokiaľ je v zmysle vyššie uvedených argumentov potrebné § 119 ods. 3 Stavebného zákona vykladať tak, že sa vzťahuje na vlastníka stavby, ktorá je predmetom konania, najvyšší súd dospel k záveru, že nemožno tento aplikovať v priebehu konania o umiestnení stavby. K stavbe ako k nehnuteľnej veci v zmysle Občianskeho zákonníka, možno vlastnícke právo nadobudnúť až okamihom jej vytvorenia v spojení so zápisom v osobitnej evidencii - katastri nehnuteľností (a to aj k rozostavanej stavbe). Z uvedeného vyplýva, že pokiaľ stavba v priebehu konania o umiestnení stavby fakticky ani právne neexistuje, nemôže byť predmetom vlastníckeho práva, a teda nemožno vymedziť ani žiadnu osobu, ktorá by spĺňala obsah pojmu vlastník stavby.
K záveru krajského súdu a žalovaného, ohľadne vlastníctva stavieb, na ktorých sa stavba v konaní o umiestnení stavby umiestňovala, je potrebné uzavrieť, že tieto stavby neboli predmetom konania, nakoľko v konaní o umiestnenie stavby je potrebné za predmet konania (okrem iného) považovať práve stavbu, o umiestnenie ktorej ide (§ 39a ods. 1 Stavebného zákona).
Určenie iného orgánu na konanie a rozhodovanie vo veci ako by bol príslušný, je potrebné, ako výnimku z pravidla, uplatňovať reštriktívne. Stavebný zákon taxatívne vymedzuje situácie, ktoré odôvodňujú aplikáciu § 119 ods. 3 a tieto nemožno rozširovať. Účelom § 119 ods. 3 Stavebného zákona je predovšetkým vylúčiť stret záujmov obce ako stavebného úradu a obce v postavení navrhovateľa územného konania, stavebníka pri žiadosti o stavebné povolenie a v kolaudačnom konaní, vlastníka stavby v kolaudačnom konaní alebo pri odstraňovaní stavieb, žiadateľa o povolenie terénnych úprav, prác a zariadení, prípadne obce v takomto postavení aj v iných konaniach podľa Stavebného zákona (konanie o dodatočné povolenie stavby, konanie o zmene užívania stavby, nariadenie zabezpečovacích prác a. i.). Opačný postup by znamenal alebo s prihliadnutím na okolnosti konkrétnej veci mohol znamenať rozhodovanie vo vlastnej veci, o vlastnom návrhu, keďže predstaviteľom obce a zároveň najvyšším výkonným orgánom obce je starosta. Prihliadajúc na tú skutočnosť, že na určenie príslušného stavebného úradu sa nevzťahuje Správny poriadok, a teda krajský stavebný úrad/obvodný úrad v sídle kraja nemusí toto určenie podložiť relevantnými dôvodmi, je potrebné dbať na to, aby takýto postup neznamenal prejav svojvôle správneho orgánu.
Najvyšší súd Slovenskej republiky sa v ďalšom nezaoberal ostatnými námietkami vznesenými v odvolaní, nakoľko tieto jednak už boli predmetom odvolacieho konania a najvyšší súd sa s nimi vysporiadal v skoršom uznesení č. k. 8Sžp/13/2011 - 204 zo dňa 29. septembra 2011 a naviac vzhľadom na posúdenie námietky týkajúcej sa príslušnosti stavebného úradu, nepovažoval takýto postup za potrebný.
V ďalšom konaní krajský súd vec posúdi s ohľadom na právny názor vyslovený v tomto rozhodnutí. V novom rozhodnutí rozhodne prvostupňový súd i o náhrade trov tohto odvolacieho konania (§ 224 ods. 3 O. s. p. v spojení s § 246c ods. 1 vetou prvou O. s. p.).“
Krajský súd opätovne na základe ustanovení § 244 a nasl. O.s.p., podľa § 247 a nasl. O.s.p. preskúmal žalobou napadnuté rozhodnutie žalovaného v rozsahu a z dôvodov uvedených v žalobe žalobcu, vrátane jej doplnku podanom na súde dňa 19.03.2009 (§ 249 ods. 2 O.s.p.) a po oboznámení sa s obsahom vyžiadaných si administratívnych spisov žalovaného, ako aj prvostupňového správneho orgánu, po opätovnom vypočutí účastníkov konania, viazaný právnym názorom odvolacieho súdu (§ 226 O.s.p.) vyslovenom v jeho uznesení zo dňa 23.05.2013 č.k. 8Sžp/13/2012 dospel k záveru, že žalobou napadnuté rozhodnutie žalovaného ako aj rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu nebolo vydané v súlade so zákonom pre procesné pochybenie žalovaného a nesprávne právne posúdenie veci žalovaným z ďalej uvedeného dôvodu.
V správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí postupov orgánov verejnej správy (§ 244 ods. 1 O.s.p.). Za správne orgány sa považujú orgány štátnej správy, orgány územnej samosprávy, ako aj orgány záujmovej samosprávy a ďalšie právnické osoby, ako aj fyzické osoby, pokiaľ im zákon zveruje rozhodovanie o právach a povinnostiach fyzických a právnických osôb v oblasti verejnej správy ( § 244 ods. 2). Rozhodnutiami správnych orgánov sa rozumejú rozhodnutia vydané nimi v správnom konaní ako aj v ďalšie rozhodnutia, ktoré zakladajú,
menia alebo zrušujú oprávnenia a povinnosti fyzických alebo právnických osôb alebo ktorými môžu byť práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb priamo dotknuté. Postupom správneho orgánu sa rozumie aj jeho nečinnosť (§ 244 ods. 3).
Pre súd je rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia správneho orgánu (§ 250i ods. 1 prvá veta O.s.p.).
Podľa ustanovenia § 245 ods. 1 a 2 O.s.p. pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu posúdi súd i zákonnosť prv urobeného správneho rozhodnutia, o ktoré sa preskúmavané rozhodnutie opiera, ak bolo preň prv urobené rozhodnutie záväzné a ak nie je na jeho preskúmanie určený osobitný postup.
Pri rozhodnutí, ktoré správny orgán vydal na základe zákonom povolenej voľnej úvahy (správne uváženie), preskúmava súd iba, či také rozhodnutie nevybočilo z medzí a hľadísk ustanovených zákonom. Súd neposudzuje účelnosť a vhodnosť správneho rozhodnutia.
Podľa § 247 ods. 1 O.s.p. sa podľa ustanovení tejto hlavy postupuje v prípadoch, v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu.
Pri rozhodnutí správneho orgánu vydaného v správnom konaní je predpokladom postupu podľa tejto hlavy (II. hlavy piatej časti O.s.p.), aby išlo o rozhodnutie, ktoré pri vyčerpaní riadnych opravných prostriedkov, ktoré sa pripúšťajú, nadobudlo právoplatnosť (§ 247 ods. 2 O.s.p.).
Podľa ustanovenia § 250i ods. 3 O.s.p. pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu súd prihliadne len na tie vady konania pred správnym orgánom, ktoré mohli mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia.
Podľa ustanovenia § 37 ods. 1 zákona č. 50/1976 Zb. v platnom znení (ďalej len „stavebný zákon“) podkladom pre vydanie územného rozhodnutia sú územné plány obcí a zón.
Podľa ustanovenia § 37 ods. 4 stavebného zákona, ak stavebný úrad po posúdení návrhu podľa ods. 1 až 3 zistí, že návrh alebo predložená dokumentácia nie je v súlade s podkladmi podľa ods. 1, s predchádzajúcimi územnými rozhodnutiami, so všeobecnými technickými požiadavkami alebo s predpismi uvedenými v ods. 2 návrh zamietne.
Podľa ustanovenia § 110 ods. 1 stavebného zákona, vyvlastniť možno len vtedy, ak cieľ vyvlastnenia nemožno dosiahnuť dohodou alebo iným spôsobom.
Podľa ustanovenia § 110 ods. 2 stavebného zákona, vyvlastnenie musí byť v súlade s cieľmi a zámermi územného plánovania, a ten sa dokazuje územným rozhodnutím. Pokiaľ účel, na ktorý sa vyvlastňuje, nevyžaduje vydanie územného rozhodnutia, skúma sa súlad s cieľmi a zámermi územného plánovania priamo vo vyvlastňovacom konaní.
Podľa ustanovenia § 38 zákona č.50/1976 Zb. v platnom znení (ďalej len „stavebný zákon“) ak nemá navrhovateľ k pozemku vlastnícke alebo iné právo, možno bez súhlasu vlastníka územné rozhodnutie o umiestnení stavby alebo rozhodnutie o využití územia vydať len vtedy, ak možno na navrhovaný účel pozemok vyvlastniť.
Rozhodnutím o umiestnení stavby sa určuje stavebný pozemok, umiestňuje sa stavba na ňom, určujú sa podmienky na umiestnenie stavby, určujú sa požiadavky na obsah projektovej dokumentácie a čas platnosti rozhodnutia. Umiestnenie stavby sa vyznačuje v grafickej prílohe územného rozhodnutia (§ 39a ods. 1 stavebného zákona).
V odvolacom konaní sa neprihliadne na námietky a pripomienky, ktoré neboli uplatnené v prvostupňovom konaní v určenej lehote, hoci uplatnené mohli byť. Stavebný úrad je povinný účastníkov konania na to upozorniť v oznámení o začatí územného konania (§ 42 ods. 4 stavebného zákona).
Stavebným pozemkom sa rozumie časť územia určená územným plánom obce alebo územným plánom zóny, alebo územným rozhodnutím na zastavenie a pozemok zastavaný stavbou (§ 43h ods. 1 stavebného zákona).
Na odstránenie stavby, pokiaľ nebolo nariadené, je potrebné povolenie stavebného úradu. O povolenie môže žiadať vlastník stavby (§ 88 ods. 3 prvá a druhá veta stavebného zákona).
Pozemky, stavby a práva k nim, potrebné na uskutočnenie stavieb alebo opatrení vo verejnom záujme, uvedených v odseku 2 možno vyvlastniť alebo vlastnícke práva k pozemkom a stavbám možno obmedziť (10a) rozhodnutím stavebného úradu (ďalej len „vyvlastniť“), (§ 108 ods. 1 stavebného zákona).
Vyvlastniť možno len vo verejnom záujme pre verejnoprospešné stavby podľa schválenej územnoplánovacej dokumentácie, pre výstavbu a správu diaľnic, ciest a miestnych komunikácií, vrátane zriadenia ich ochranných pásiem podľa osobitných predpisov (§ 108 ods. 2 písm. a) a f) stavebného zákona).
Na pojednávaní súdu dňa 20.06.2013 právny zástupca žalobcu zotrval na podanej žalobe a s poukazom na právny názor Najvyššieho súdu SR navrhol žalované rozhodnutie ako aj rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa zrušiť a vrátiť vec na ďalšie konanie.
Splnomocnená zástupkyňa žalovaného na pojednávaní súdu dňa 20.06.2013 uviedla:
„Vedela by som sa stotožniť s názorom najvyššieho súdu v prípade, pokiaľ by sa jednalo o umiestnenie novej stavby, teda územné rozhodnutie vydané pre novú stavbu, pretože ozaj je pravda, že v čase návrhu na vydanie územného rozhodnutia stavba ako taká neexistuje tak, ako hovorí najvyšší súd. Ale v danom prípade jednalo sa o stavebné úpravy existujúcich komunikácií, čo vyplýva z merita toho pôvodného územného rozhodnutia z roku 2009 a vlastníkom týchto komunikácií je jednoznačne podľa predložených dôkazov, ktoré sú v spise, je Mesto Košice. To znamená, že stavebné úpravy podľa § 139b ods. 5 písm. b) stavebného zákona sú okrem iného prístavby k existujúcim stavbám. Pokiaľ vychádzame z toho, že komunikácia je stavba, lebo je stavba, tak ten jeden pruh, ktorý bol predmetom toho územného rozhodnutia, okrem iného, ako novostavba, je pravda, že je to stavebná úprava existujúcej stavby, a tou stavbou je komunikácia. Preto trváme na tom našom právnom názore, že prekážka na určenie stavebného úradu bola predexistencia stavby, pretože podľa § 119 ods. 3 určí sa stavebný úrad vtedy, ak obec je zároveň navrhovateľom - stavebníkom alebo vlastníkom stavby. Máme za to, že obec je vlastníkom stavby. Je to nespochybniteľné, že je vlastníkom stavby, a tou stavbou je komunikácia. To je právne zdôvodnenie. Ďalej by som chcela poukázať na to, že je bežná prax pri určovaní stavebných úradov, resp. pri takýchto konaniach, pokiaľ je obec stavebným úradom a zároveň vlastníkom hoci len jedného bytu v obytnom dome, ktorý by mal byť predmetom konania pred stavebným úradom, vždy sa určuje iný stavebný úrad, pretože je vlastníkom stavby, alebo teda konkrétne, pokiaľ by som hovorila o stavbe. Tým, že pokiaľ by sme mali vlastne vychádzať z tohto uznesenia, máme za to, že je to veľmi dôležitý precedens a nebezpečný pre rozhodovanie stavebných úradov, pretože rozhodovacia naša prax vychádzala z toho výkladu, o ktorom hovorím a posledné hľadisko, ktoré považujem za dôvodné povedať je to, že vlastne zrušením tohto územného rozhodnutia sa dostaneme do stavu nevykonateľnosti vety, pretože stavba je už právoplatne povolená, stavba je skolaudovaná, stavba je užívaná, všetci dobre vieme, o ktorý objekt sa nám jedná - o T., takže pokiaľ bolo treba, aby bolo vydané nové územné rozhodnutie príslušným stavebným úradom tak, ako to hovorí najvyšší súd, stavebný úrad nebude vedieť vydať územné rozhodnutie, pretože je tam prekážka stavby, pretože podľa § 39 stavebného zákona jednoznačne sa hovorí o tom, že územným rozhodnutím sa umiestňuje stavby a tá stavba už je umiestnená, povolená, skolaudovaná. Takže mám za to, že to rozhodnutie je nevykonateľné z hľadiska, pokiaľ vychádzame z právnych predpisov stavebného zákona, ktorý hovorí o tom, že ako treba konať v tých veciach. Pokiaľ navrhovateľ má pocit, že mu vzniklo právo na náhradu škody, mám za to, že sa to dá riešiť iným spôsobom, inou formou, ale táto forma podľa stavebného zákona je nevykonateľná jednoducho. Tým, že vlastne v priebehu celého konania sme poukazovali na to, že dôvodom na určenie stavebného úradu nebolo to, že je vlastníkom alebo teda stavebníkom je kto, lebo stavebník bol jasný, navrhovateľom bol T., ale bola tam prekážka stavby, a preto z toho hľadiska žalobca porovnáva neporovnateľné, pokiaľ hovorí o tom druhom rozhodnutí, ktoré pojednáva o hlavnej stavbe, pretože tam bol tiež navrhovateľom T., ale vlastníkom stavby, teda tá právna prekážka uvedená v § 119 ods. 3 neexistovala, pretože navrhovateľom bol T., mal vzťah k pozemku tým, že pozemok bol
mestský a T. mal nájomnú zmluvu alebo iné právo, ktoré ho oprávňovalo v intenciách stavebného zákona umiestniť, povoliť, skolaudovať, čiže tam nebolo dôvodné určiť stavebný úrad. V danom prípade trváme na tom, že prekážka stavby, pretože komunikácia je stavba a v územnom rozhodnutí sa nerealizovala len prístavba, ako mi to voláme toho jedného jazdného pruhu, ktorý zasiahol tie schody žalobcu, ale sa rekonštruovala, resp. stavebne sa upravovala existujúca komunikácia. Urobil sa vjazd do T.-R., do tých podzemných parkovísk, rozšírili sa jazdné pruhy aj na tú ľavú stranu, čo je odbočka smerom už na železničnú stanicu. Jasne je to zdokumentované v tom územnom rozhodnutí vydanom v tom roku 2009. Ja si myslím, že nikto asi nezabúda, čo som chcela povedať, a preto mám za to, že krajský súd, aby zvážil svoje rozhodnutie“.
Splnomocnená zástupkyňa T. s.r.o. sa priklonila k prednesu poverenej zástupkyne žalovaného v plnom rozsahu.
K obsahu žalobnej námietky žalobcu uvedenej v žalobe doručenej súdu dňa 10.02.2009 súd uvádza, že žalovaný sa s touto námietkou dostatočne vysporiadal v žalovanom rozhodnutí, teda jasne uviedol vo svojom rozhodnutí, že územné rozhodnutie môže byť vydané aj na majetkoprávne nevysporiadaný pozemok, pokiaľ sú naplnené podmienky ustanovené v § 38 stavebného zákona. Z obsahu rozhodnutia žalovaného vyplýva, že žalovaný si je vedomý toho, že na pozemku, na ktorom existuje stavba nie je možné povoliť stavbu, teda vydať stavebné povolenie, ktorým sa povoľuje stavba. V danom prípade však rozhodnutie žalovaného je územným rozhodnutím, ktorým ako to vyplýva z ustanovenia § 39 ods. 1 stavebného zákona sa určuje stavebný pozemok, umiestňuje sa stavba na ňom, určujú sa podmienky na umiestnenie stavby, určujú sa požiadavky na obsah projektovej dokumentácie a stanovuje sa stav platnosti územného rozhodnutia. Námietka žalobcu uvedená v žalobe by bola prekážkou vydania stavebného povolenia, nie prekážkou vydania územného rozhodnutia. Je vecou navrhovateľa v stavebnom konaní, aby na základe vydaného žalovaného územného rozhodnutia pred podaním žiadosti o stavebné povolenie, resp. pred vydaním stavebného povolenia a po nadobudnutí právoplatnosti územného rozhodnutia pozemok, ktorý je vo vlastníctve navrhovateľa, buď odkúpil a v prípade nedohody na kúpe a predaji ho inak majetkoprávne vysporiadal postupom podľa § 108 a nasl. stavebného zákona, keďže je zjavné, že dôvody na vyvlastnenie uvedené v ustanovení § 108 ods. 2 písm. a) a f) sú nepochybne v danom prípade dané, keďže je tu splnená požiadavka verejného záujmu, ako aj požiadavka verejnoprospešnej stavby, ako aj požiadavka výstavby miestnej komunikácie. Z obsahu administratívneho spisu žalovaného vyplynulo, že navrhovateľ v stavebnom konaní sa pokúšal o dohodu pred podaním návrhu na vyvlastnenie, čo nie je sporné, avšak vzhľadom na to, že k dohode nedošlo bude nútený nadobudnúť právo k pozemkom a stavbám na základe návrhu na vyvlastnenie. Pretože napadnuté rozhodnutie žalovaného rieši výlučne umiestnenie stavby pri určení tam uvedených podmienok podľa § 39a stavebného zákona a nie povolenie stavby a toto rozhodnutie je v súlade s cieľmi a úlohami územného plánovania, nie je možné považovať túto žalobnú námietku žalobcu za dôvodnú. Žalovaný sa podľa názoru súdu s touto rozhodnou odvolacou námietkou žalobcu dostatočne vysporiadal v odôvodnení žalovaného rozhodnutia. Podľa názoru súdu nemožno si vykladať účelovo ustanovenie § 38 stavebného zákona, pretože toto nerieši otázku vyriešenia vlastníckeho práva navrhovateľa územného konania k stavbám na pozemku, na ktorý je bez súhlasu vlastníka pozemku možno umiestniť stavbu v zmysle § 38 stavebného zákona.
V preskúmavanom prípade stavba, ktorá je predmetom napadnutého územného rozhodnutia, je v súlade s územným plánom jeho zmenami a doplnkami, regulačného plánu Z. H. A., lokalita Q., schváleného Mestským zastupiteľstvom v A. uznesením č. 1205 z XXV. zo dňa 26.10.2006. Treba pritom dodať, že časti pozemkov, ktoré sú vo vlastníctve žalobcu, ležia v kat. území Q. v čase vydania napadnutého rozhodnutia vrátane parcely Č.. XXXX/XXX kat. územia Q. sú určené na výstavbu miestnej štvorprúdovej komunikácie významného verejného charakteru, a to na realizáciu úseku východno-západné mestské komunikácie námestia v úseku križovatky P., X., X. B. južným okrajom Z.F. H. s napojením na Š. R., pričom táto komunikácia má byť funkčnej triedy B - 2 a prebudovaná v kategórii MS-20,5/60 so stredným deliacim pásom š = 4,5 m. Súd preto dospel k záveru, že nakoľko v danom prípade je jednoznačne preukázané, že stavba, ktorá je predmetom žalovaného rozhodnutia je v súlade s územným plánom obce podľa ustanovenia § 37 ods. 3 stavebného zákona a ide o stavbu verejného charakteru, žalovaný správne aplikoval ustanovenie § 38 stavebného zákona, nakoľko sú tu naplnené predpoklady požadované v ustanovení § 110 ods. 2, § 108 ods. 1 a ods. 2 písm. a/ a f/ stavebného zákona pre vyvlastnenie časti pozemkov vo vlastníctve žalobcu. Súd si nemohol osvojiť účelový názor žalobcu, že žalovaný mal postupovať pri posudzovaní návrhu na vydanie napadnutého rozhodnutia v určitých
fázach, pričom v prvej fáze územného konania mal podľa žalobcu posudzovať návrh podľa ustanovenia § 37 ods. 4 stavebného zákona a až v ďalšej fáze aplikovať ustanovenie § 38 stavebného zákona. K tomu súd uvádza a je potrebné dodať, že stavebnému úradu takýto postup striktne určujúci po sebe vykonať jednotlivé nasledujúce kroky alebo ako to tvrdí žalobca fázy, nevyplýva zo žiadneho právneho predpisu. Naopak úlohou žalovaného je skôr vyhodnotiť všetky podklady k územnému rozhodnutiu ako celok zohľadniac pritom všetky vzájomné súvislosti. V prípade ak sú naplnené predpoklady na vyvlastnenie a navrhovaná stavba je v súlade s územnou plánovacou dokumentáciou je logicky vylúčené, aby žalovaný zohľadňoval zároveň ak predchádzajúce územné rozhodnutia vydané na danom území, ktoré nie sú v súlade so súčasnou územnoplánovacou dokumentáciou. V opačnom prípade by nikdy nebolo možné bez súhlasu vlastníka zastaveného pozemku umiestňovať stavby vymedzené v územnoplánovacej dokumentácii, a to aj napriek tomu, že pre také stavby zákon umožňuje vyvlastnenie, čo by bolo v rozpore s úmyslom zákonodarcu chrániť potreby verejného záujmu. Podľa názoru súdu nie je prípustné a zo žiadneho právneho predpisu to ani nevyplýva, aby iba z toho titulu, že ide o pozemok zastavaný, bol právny režim pre umiestnenie stavieb v prípade nesúhlasu vlastníka odlišný ako je tomu v prípade nezastavaného pozemku. Pokiaľ ide o právne a majetkové vysporiadanie sa so stavbami na pozemku, ktorý je možné vyvlastniť podľa ustanovenia § 38 stavebného zákona, tak to je cieľom vyvlastňovacieho konania. S použitím logického výkladu ustanovenia § 38 stavebného zákona je nutné dôjsť k záveru, že účelom daného ustanovenia je vytvorenie podmienok pre vydanie územného rozhodnutia pre prípad ak vlastník pozemku neudelil súhlas a zároveň je možné na navrhovaný účel pozemok vyvlastniť. Tá skutočnosť, že zákonodarca v ustanovení § 38 stavebného zákona pojednáva iba o súhlase vlastníka pozemku a o možnosti vyvlastniť pozemok pre navrhovaný účel, nie je možné vykladať s použitím extenzívneho výkladu tak, že je potrebný aj osobitný, ďalší súhlas vlastníka stavieb nachádzajúcich sa na pozemku. Takýto súhlas vlastníka stavby na danom pozemku nepredpokladá a nevyžaduje ustanovenie žiadneho právneho predpisu. Dôkazom toho je aj skutočnosť, že pre účely stavebného konania vyžaduje stavebný zákon v ustanovení § 58 ods. 2 taktiež iba preukázanie vlastníckeho alebo iného práva (podľa ustanovenia § 139 ods. 1 stavebného zákona) k pozemku, ktoré ho oprávňuje zriadiť na ňom požadovanú stavbu, pričom sa ďalej uvádza, že takéto právo k pozemku nie je potrebné preukázať v stavebnom konaní, ak takéto právo k pozemku bolo preukázané v územnom konaní. Z uvedeného teda jednoznačne vyplýva, že pre účely územného rozhodnutia je vždy zákonom požadované preukázať iba vzťah, resp. právo navrhovateľa k pozemku a nie k stavbe. Preto z vyššie uvedených dôvodov nie je možné súhlasiť s názorom žalobcu, v zmysle ktorého je možné využiť ustanovenie § 38 stavebného zákona na umiestnenie stavby bez súhlasu vlastníka iba na nezastavaný pozemok vo vlastníctve niekoho iného ako navrhovateľa územného konania, pričom nie je možné použiť ustanovenie § 38 zákona ani vtedy, ak ide o zastavaný pozemok stavbami, ku ktorým nemá navrhovateľ územného konania vlastnícke právo. Ak by totiž malo tomu byť tak, ako to tvrdí žalobca, potom by využitie ustanovenia § 38 stavebného zákona bolo nezmyselne limitujúce, čo ale nebolo cieľom zákonodarcu a takýto zámer zákonodarcu nevyplýva zo žiadneho ustanovenia stavebného zákona ani z iného osobitného právneho predpisu. Taktiež by prakticky nikdy nebolo možné dosiahnuť vydanie územného rozhodnutia bez súhlasu vlastníka na zastavané pozemky, čo doterajšia prax jednoznačne vyvracia, nakoľko do dnešného dňa bolo na území Slovenskej republiky pre zastavané pozemky vydaných viacero územných rozhodnutí bez súhlasu vlastníka, nakoľko existovala tu vždy možnosť vyvlastniť pozemok a stavby pre navrhovaný účel. Ak je podľa ustanovenia § 108 ods. 1 a nasl. stavebného zákona daná možnosť vyvlastniť pozemok a stavbu pre navrhovaný účel, je tým daná aj možnosť vyvlastniť stavby nachádzajúce sa na tomto pozemku. Pre prípad, že by nebolo možné v územnom konaní získať súhlas vlastníka pre pozemok, ktorý je možné vyvlastniť a na pozemku sa nachádzajú aj stavby a na danom území má podľa územného plánu byť umiestnená miestna komunikácia podľa ustanovenia § 108 ods. 2 písm. a/ a písm. f/ stavebného zákona, stavebný zákon potom umožňuje vyvlastniť nie len pozemok, ale aj stavby na ňom sa nachádzajúce, pričom náhradu za takéto vyvlastnenie rieši stavebný zákon priamo. Nebolo by vôbec odôvodnené osobitne riešiť súhlas vlastníka k pozemku a osobitne súhlas vlastníka k stavbám na pozemku pre účely ustanovenia § 38 stavebného zákona, nakoľko podmienky pre možnosť vyvlastnenia sú jednotné pre pozemok ako aj pre stavby na ňom umiestnené.
K žalobnej námietke žalobcu uvedenej v žalobe podanej na tunajšom súde 10.02.2009 súd ešte dodáva, že stavebný zákon dáva stavebnému úradu oprávnenie, aby správnym aktom vydaným v správnom konaní zasiahol do vlastníckeho práva jeho obmedzením alebo zmenou vlastníctva na základe vyvlastnenia alebo vydal prechodné opatrenie v súlade s ustanovením § 135 ods. 1 stavebného zákona. Stavebný úrad je podľa zákona príslušný na konanie a rozhodnutie vo veciach spojených
s územným plánovaním a stavebným konaním, pričom skončením stavebného konania kompetencia rozhodnutia stavebného úradu na založenie nových práv končí. (pozri rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Sž-o-ks/93/2004). Aj vlastnícke právo k nehnuteľnosti chránené Ústavou Slovenskej republiky, od ktorého žalobca odvíja túto žalobnú námietku nemožno preto právne vnímať ako absolútnu a neodstrániteľnú právnu prekážku pre umiestnenie a realizáciu stavby v prípade, keď vlastník susediacej nehnuteľnosti nesúhlasí s umiestnením stavby a územným riešením iných, najmä verejnoprospešných stavieb súvisiacich s výstavbou ciest a miestnych komunikácií, ako aj dopravnými riešeniami na nich a s umiestnením inžinierskych sietí s nimi súvisiacich.
K námietke žalobcu uvedenej pod písmenom e) doplnenej žaloby, v ktorej žalobca namietal aj v predchádzajúcom správnom konaní - dodržanie schválenej územnoplánovacej dokumentácie, tak aj s touto námietkou sa žalovaný a prvostupňový správny orgán - stavebný úrad Obec Č. kvalifikovane vysporiadal, pretože podľa § 37 ods. 1 stavebného zákona podkladom pre vydanie územného rozhodnutia sú územné plány obcí a zón a ako to vyplýva z ustanovenia § 37 ods. 4 stavebného zákona, ak by stavebný úrad zistil, že návrh navrhovateľa v stavebnom konaní nie je v súlade s týmito podkladmi uvedenými v § 37 ods. 1 stavebného zákona, návrh by musel zamietnuť. Pretože ustanovenie § 37 ods. 4 stavebného zákona nebolo naplnené stavebný úrad v územnom konaní podľa § 39 stavebného zákona vymedzil územie na navrhovaný účel, určil podmienky, ktorými sa zabezpečia záujmy spoločnosti v území, najmä súlad s cieľmi a zámermi územného plánovania. Pri aplikácii ustanovenia § 38 stavebného zákona vo vzťahu k ustanoveniu § 37 ods. 4 stavebného zákona je potrebné uviesť, že ustanovenie § 37 ods. 4 stavebného zákona v prvom rade ukladá povinnosť stavebnému úradu posúdiť, či návrh na územné rozhodnutie alebo predložená dokumentácia je v súlade s územným plánom obce a zóny.
Pokiaľ ide o to, či stavba „Z.-I. C. T.“ je identická so stavbou vonkajšie inžinierske objekty SO 200 komunikácie, dopravné riešenia súd vychádzal obdobne ako žalovaný z objektovej skladby stavby, ktorá tvorí obsah návrhu účastníka podľa ustanovenia § 35 stavebného zákona, ktorý návrh sa dokladá dokumentáciou ustanovenou vykonávacími predpismi okrem iného aj z ustanovenia § 39 a 39a stavebného zákona, pričom nie je rozhodné ako žiadateľ svoj návrh nazve, pretože podľa ustanovenia § 19 Správneho poriadku za použitia ustanovenia § 140 stavebného zákona návrh sa posudzuje podľa obsahu. Tak ho posudzoval aj žalovaný. Ak teda územné rozhodnutie bolo vydané na stavbu „Z.-I. C. T. Q.. Q. J..H.. A.“, časť E2 - vonkajšie inžinierske objekty, SO 200 komunikácie, dopravné riešenia, ktorá stavba pozostáva z prvej etapy SO 201-SO 215 a z druhej etapy v objektovej skladbe SO 2101 a 2104, ku ktorej bola doložená dokumentácia pre územné konanie, ako to vyplýva z obsahu administratívneho spisu žalovaného, súd dospel k záveru, že sa jednalo v celku oboch etáp o totožnú stavbu.
Pretože námietky žalobcu uvedené v doplnku žaloby pod písmenami b) až d) žalobca nenamietal v odvolaní v odvolacom konaní pred žalovaným, žalovaný sa s týmito námietkami ani nemohol vysporiadať, a preto ani súd ich v uvedenom rozsahu s výnimkou námietky pod bodom a) doplnku žalobu nemohol preskúmavať, keďže nie sú predmetom rozhodovania, a preto nie sú ani obsahom rozhodnutia žalovaného.
Podľa ustanovenia § 119 ods. 3 stavebného zákona ak je na konanie príslušná obec alebo stavebný úrad a je zároveň navrhovateľom, stavebníkom alebo vlastníkom stavby alebo žiadateľom o povolenie terénnych úprav, prác alebo zariadení, ktoré sú predmetom konania, určí krajský stavebný úrad, ktorý stavebný úrad vykoná konanie a vydá rozhodnutie.
Podľa ustanovenia § 43a ods. 3 písm. a/ stavebného zákona sú inžinierskymi stavbami aj miestne a účelové komunikácie.
Pokiaľ išlo v poslednom rade o námietku príslušnosti stavebného orgánu súd túto námietku považoval za právne významnú a zásadnú, pretože vydanie žalovaného správneho rozhodnutia pri nedostatku príslušnosti na konanie predstavuje závažné procesné pochybenie, na ktoré pochybenie súd musí prihliadať ex offo v zmysle ustanovenia § 250i ods.3 O.s.p.
Súd rešpektujúc právny názor Najvyššieho súd SR vyslovený v jeho uznesení zo dňa 23.05.2013 č.k. 8Sžp/13/2012, ktorým uznesením bol zrušený rozsudok tunajšieho súdu zo dňa 02-02-2012 č.k. 6S/12/2009-229 a vec vrátená na ďalšie konanie, podľa ktorého právneho názoru nemožno ustanovenie § 119 ods.3 stavebného zákona aplikovať v priebehu konania o umiestnení stavby, tunajší
súd rešpektujúc tento právny názor musel preto zrušiť rozhodnutie žalovaného ako aj rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu na základe ustanovenia § 226 O.s.p. s poukazom na vyššie citovaný právny názor Najvyššieho súdu SR uvedený v jeho zrušujúcom uznesení z 23.05.2013, a preto považoval rozhodnutie žalovaného za vydané v rozpore so zákonom, a preto ho podľa § 250j ods.2 písm.a/ a e/ O.s.p. musel ako procesne nesprávne zrušiť a vrátiť vec žalovanému na ďalšie konanie.
Preto z vyššie uvedeného dôvodu súd rozhodol tak ako je to uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku.
Úspešný žalobca prostredníctvom svojho právneho zástupcu vyčíslil trovy konania podaním podaným osobne na tunajšom súde dňa 25.06.2013 takto:
Rok 2009
Odmena advokáta (základná odmena) Tarifa za 1 úkon právnej služby (§ 11 ods.1 písm.c/ vyhlášky) 53,49 € Úkony právnej služby:
- prevzatie a príprava zastúpenia 53,49 €
- podanie návrhu na súde vo veci samej (žaloba) 53,49 €
- písomné podanie na súd vo veci samej (vyjadrenie zo dňa 10.05.2009 53,49 € Náhrada hotových výdavkov
- hotové výdavky za úkony advokáta 3x6,95 € 20,85 €
- súdny poplatok spojený s podaním návrhu vo veci samej 66,-- €
Rok 2010
Odmena advokáta (základná tarifná odmena) Tarifa za 1 úkon právnej služby (§ 11 ods.1 písm.c/ vyhlášky) 55,49 €
- podanie návrhu na súd vo veci samej (návrh na odklad výkonu rozhodnutia) 55,49 €
- účasť na pojednávaní dňa 06.05.2012 55,49 €
- podanie návrhu na súde vo veci samej (odvolanie) 55,49 €
- účasť na pojednávaní dňa 08.12.2010 (vyhlásenie rozhodnutia na NS) 13,87 € Náhrada hotových výdavkov
- hotové výdavky za úkony advokáta 4x7,21 € 28,84 €
- súdny poplatok spojený s podaním odvolania 66,-- €
- náhrada za používanie cestného motorového vozidla: 0,183 € za 1 km na trase Košice-Bratislava a späť dňa 08.12.2010, spolu km:808 147,86 €
- náhrada za čas strávený cestou do miesta, ktoré nie je sídlom advokáta a späť trasa Košice-Bratislava a späť dňa 08.12.2010, náhrada za jednu polhodinu 12,02 € spolu polhodín 24x12,02 € 288,48 €
- náhrada za spotrebované pohonné hmoty: vozidlo, priemerná spotreba podľa technického preukazu 6,1 1/100 km, cena benzínu Natural 95: 1,288 € dňa 08.12.2010 spolu km: 808 63,48 €
Rok 2011
Odmena advokáta (základná tarifná odmena) Tarifa za 1 úkon právnej služby (§11 ods.1 písm.c/ vyhlášky) 57,-- €
- účasť na pojednávaní dňa 17.02.2011 57,-- €
- podanie návrhu na súde vo veci samej (odvolanie) 57,-- € Náhrada hotových výdavkov
- hotové výdavky za úkony advokáta 2x7,41 € 14,82 €
- súdny poplatok spojený s podaním odvolania 66,-- €
Rok 2012
Odmena advokáta (základná tarifná odmena) Tarifa za 1 úkon právnej služby (§ 11 ods.1 písm.c/ vyhlášky
- účasť na pojednávaní dňa 02.02.2012 58,69 €
- podanie návrhu na súde vo veci samej (odvolanie) 58,69 € Náhrada hotových výdavkov
- hotové výdavky za úkony advokáta 2x7,63 € 15,26 €
- súdny poplatok spojený s podaním odvolania 66,-- €
Rok 2013
Odmena advokáta (základná tarifná odmena) Tarifa za 1 úkon právnej služby (§ 11 ods.1 písm.c/ vyhlášky) 60,07 €
- účasť na pojednávaní dňa 20.06.2013 60,07 € Náhrada hotových výdavkov
- hotové výdavky za úkony advokáta 7,81 €
Spolu odmeny advokáta: 632,26 € Spolu náhrada hotových výdavkov: 851,40 €
Spolu odmena a náhrady: 1.483,66 €
K vyčísleniu trov konania žalobca pripojil osvedčenie o evidencii - časť druhá technický preukaz o vlastníctve osobného motorového vozidla.
Vzhľadom na to, že vyčíslenie trov konania právny zástupca žalobcu vykonal v súlade s vyhláškou č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytnutie právnych služieb v znení neskorších predpisov, súd mu trovy právneho zastúpenia priznal v plnej výške v súlade s ustanovením § 250k ods.1 O.s.p. za použitia ustanovenia § 149 ods.1 O.s.p. a ustanovenia § 151 O.s.p. Vo veci rozhodol senát pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Najvyšší súd SR v Bratislave prostredníctvom Krajského súdu v Košiciach, a to písomne v dvoch vyhotoveniach.
V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods.3 O.s.p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.
Odvolanie možno odôvodniť len tým, že v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods.1 O.s.p., konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.