Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_14Co-106-2012.pdf
PDF · 121.28 KB
Case nature
Area
Subarea
14Co/106/2012
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Milana Majerníka a členov senátu JUDr. Ireny Dobňákovej a JUDr. Milana Šebeňa v právnej veci žalobcu: Credium Slovakia, a.s., IČO: 35 845 490, Eisteinova 21, Bratislava, právne zastúpeného spoločnosťou TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o. IČO: 36 613 843, Údernícka 5, Bratislava, konajúcou Mgr. Tomášom Kušnírom, advokátom a konateľom spoločnosti, proti žalovanému: M. C., nar. X. X. XXXX, E. XX, A. E., o zaplatenie 1.560,93 eur s prísl., o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Stará Ľubovňa č. k. 1C/108/2010 - 141 z 23. 8. 2012, zhodou hlasov členov senátu takto
rozhodol:
Čiastočne m e n í rozsudok súdu prvého stupňa v jeho napadnutej zamietavej časti vo veci samej tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi 509,29 eur s 9 % ročným úrokom z omeškania od 16. 2. 2010 do zaplatenia do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.
Vo zvyšnej zamietavej časti vo veci samej rozsudok súdu prvého stupňa
p o t v r d z u j e.
Žalovaný j e p o v i n n ý nahradiť žalobcovi na účet jeho právneho zástupcu TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o. trovy konania vo výške 320,31 eur, pozostávajúcich z trov zaplateného súdneho poplatku vo výške 35,66 eur a z trov právneho zastúpenia vo výške 284,65 eur, všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.
odôvodnenie:
Prvostupňový súd napadnutým rozsudkom uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 568,90 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne za obdobie od
16. 2. 2012 do zaplatenia do 30 dní od právoplatnosti rozsudku. V prevyšujúcej časti žalobu zamietol a zároveň rozhodol, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania.
V dôvodoch rozhodnutia uviedol, že žalobca sa pôvodne podanou žalobou doručenou súdu dňa 18. 11. 2010 domáhal proti žalovanému zaplatenia sumy 1.560,93 eur s 0,1 % denným úrokom z omeškania od 14. 2. 2010 do zaplatenia, ako aj priznania náhrady trov konania. Po čiastočnom späťvzatí žaloby súd uznesením zo dňa 19. 4. 2011 č. k. 1C/108/2010 - 65 zastavil konanie o zaplatenie 2,- eur a tiež konanie v časti týkajúcej sa uplatňovaného úroku z omeškania prevyšujúcej 9 % ročne zo sumy 1.558,93 eur od 14. 2. 2010 do zaplatenia. Žalobca odvádzal uplatňované nároky z leasingového vzťahu založeného Leasingovou zmluvou z 28. 7. 2008, ktorú ako leasingový prenajímateľ (ešte pod menom OTP Leasing, a.s.) uzavrel so žalovaným.
Z vykonaného dokazovania mal súd prvého stupňa za preukázané, že účastníci konania dňa 28. 7. 2008 uzavreli kúpnu a leasingovú zmluvu, ktorej neoddeliteľnou súčasťou boli aj Obchodné podmienky (ďalej len OP). Z textu uzavretej zmluvy, zo splátkového kalendára i OP vyplynulo, že predmetom záväzkového vzťahu účastníkov bol finančný prenájom ojazdeného motorového vozidla Mitsubishi Galant Sedan, rok výroby 1997, ktoré bolo obstarané za obstarávaciu cenu 2.954,26 eur. Žalovaný sa zaviazal ako leasingový nájomca zaplatiť žalobcovi prvú splátku vo výške 886,28 eur i ďalších 36 splátok po 2.595,20 Sk, t.j. 86,14 eur s tým, že zároveň bolo dohodnuté oprávnenie žalovaného odkúpiť predmet prenájmu po uplynutí doby prenájmu za cenu 33,19 eur, zvýšenú o príslušnú sadzbu DPH. Žalovaný zaplatil prvú zvýšenú splátku i 11 mesačných splátok, pričom po následnom nezaplatení ďalších 3 mesačných splátok žalobca listom z 30. 9. 2009 doručeným žalovanému 9. 10. 2009 od zmluvy odstúpil s poukazom na čl. 13 bod 1 písm. b) OP. Po odovzdaní a prevzatí predmetného motorového vozidla žalobca nechal motorové vozidlo oceniť a odpredal ho tretej osobe za cenu 1.248,- eur. Dňa 21. 1. 2010 žalobca vypracoval protokol o finančnom vyporiadaní zaniknutého leasingového vzťahu. Nároky uplatňované proti žalovanému vyčíslil na 1.560,93 eur a vyzval ho, aby tieto nároky uspokojil podľa ich vyčíslenia v protokole z 21. 1. 2010 do 14 dní. Tento protokol bol žalovanému doručený 30. 1. 2010. Žalovaný uplatňované nároky nezaplatil. Súd prvého stupňa uzavretú zmluvu účastníkmi kvalifikoval ako zmluvu tzv. nepomenovanú v zmysle § 51 Obč. zák. Vzhľadom na povahu subjektov, ktoré ju uzavreli skonštatoval, že treba túto zmluvu považovať aj za spotrebiteľskú. Obsah dojednaní, ktoré boli pojaté do OP svedčí tomu, že išlo o hromadnú podobu týchto podmienok, ktoré žalovaný nemohol pri uzatvorení zmluvy ovplyvniť. Zdôraznil, že aj keď je v záverečných ustanoveniach zmluvy uvedené, že sa táto zmluva riadi § 262 ods. 1 Obch. zák., nemožno toto dojednanie považovať za platné, pretože týmto dojednaním si žalovaný ako spotrebiteľ zhoršuje svoje postavenie oproti úprave v Obč. zák., napr. v otázke premlčania, či v otázkach súvisiacich s následkami odstúpenia od zmluvy a pod. Dospel pritom k záveru, že žalobcovi možno priznať z ním uplatňovaných nárokov len sumu zodpovedajúcu trom neuhradeným dohodnutým splátkam vo výške 258,42 eur, ktoré boli splatné 7. 7. 2009, 7. 8. 2009 a 7. 9. 2009, teda do dátumu odstúpenia od zmluvy. Za dôvodné považoval aj nároky týkajúce časti uplatňovaných nákladov súvisiacich s odovzdaním a prevzatím predmetu leasingu, a to náklady na odhlásenie vozidla z evidencie
Dopravného inšpektorátu vo výške 35,- eur, cestovné náklady agentúry, ktorá auto od žalovaného odoberala vo výške 100,- eur, náklady za znalecký posudok spracovaný pre ocenenie prevzatého motorového vozidla vo výške 70,- eur i náklady parkovné vo výške 46,- eur, teda celkom na týchto nákladoch 251,- eur. Okrem toho za dôvodné považoval aj uplatnenie časti nároku týkajúceho sa straty z odpredaja majetku. Poukázal na to, že žalobca si uplatňoval v tejto časti nárok na zaplatenie sumy 197,48 eur. V čase, keď sa zmluva uzatvárala bola obstarávacia hodnota motorového vozidla 2.954,56 eur. V rámci splátok žalovaný zaplatil na tejto položke sumu 1.508,78 eur. Pri dodržaní zmluvy by bol žalovaný zaplatil ešte na splátkach podľa splátkového kalendára 1.445,48 eur. Užívaním motorového vozidla došlo k zníženiu hodnoty vozidla, ktoré po ukončení zmluvy odstúpením podľa posudku spoločnosti SLOVDEKRA s.r.o. č. 20/10 už malo hodnotu iba 1.386,- eur. Preto žalobcovi mohla vzniknúť škoda len vo výške rozdielu medzi sumou 1.445,48 eur, ktorú by mu bol žalovaný zaplatil pri dodržaní zmluvy a sumou, ktorá predstavuje hodnotu motorového vozidla podľa uvedeného posudku. Na tomto nároku teda priznal žalobcovi len sumu 59,48 eur a v časti 138,- eur, predstavujúcej uplatňovanú náhradu straty z odpredaja majetku, žalobu zamietol. Žalobcovi nepriznal ani uplatňovaný poplatok za ukončenie leasingovej zmluvy vo výške 296,31 eur. Žalobca tento nárok odôvodňoval odkazom na čl. 8 bod 13 OP a Sadzobník poplatkov, ktorý pripojil k podaniu doručenému súdu 24. 1. 2011. Čl. 8 bod 13 OP obsahuje neurčité vyjadrenie záväzkov, ktoré by mal žalovaný plniť. Neurčité dojednanie je neplatné podľa § 37 ods. 1 Obč. zák. a neplatné aj s odkazom na aplikáciu § 53 ods. 5 Obč. zák., pretože z textu zmluvy ani z textu OP nevyplýva, že by žalovaný bol pri uzavretí zmluvy so Sadzobníkom oboznámený a aby Sadzobník poplatkov bol súčasťou zmluvy. Predložený Sadzobník poplatkov (nariadenie generálneho riaditeľa NGR/01/2009) neobsahuje dátum účinnosti a nie je podpísaný osobou, ktorá by ho schválila, a preto nebolo možné ani žalobcovi priznať tento nárok odkazujúci na tento Sadzobník. Ani uplatňovaný nárok na zaplatenie istiny 165,97 eur titulom zmluvnej pokuty za nedodržanie doby nájmu nemohol byť žalobcovi priznaný. Žalobca tento nárok odôvodňoval odkazom na čl. 7 bod 5 OP, pričom tam uvedené dojednanie nie je dojednaním o zmluvnej pokute. Žalobca pritom vyslovene tento nárok odôvodňoval ako nárok z dojednanej zmluvnej pokuty. Podobne nebolo možné priznať ani tzv. penalizačné nároky vo výške 13,95 eur. Podľa faktúry by mal žalobca uplatňovať úroky z omeškania vo výške 0,1 % denne. Vzhľadom na spotrebiteľský charakter zmluvy takéto dojednanie je dojednaním, ktoré zhoršuje právne postavenie spotrebiteľa a takéto dojednanie podľa § 53 ods. 5 Obč. zák. je neplatné. Žalobcovi
nebolo možné priznať ani uplatňovaný ušlý zisk vo výške 371,30 eur ako leasingovaného úroku, pretože dojednanie v časti čl. 8 bod 13 vety druhej OP, týkajúce sa ušlého zisku, považoval súd tiež za neplatné. Odstúpením žalobcu od zmluvy zaniklo oprávnenie žalovaného motorové vozidlo užívať, žalobca toto vozidlo následne odpredal tretiemu subjektu, čím v spojení s istinou priznanou mu týmto rozsudkom má žalobca vyrovnanú obstarávaciu cenu dotknutého vozidla ešte pred uplynutím doby leasingu podľa zmluvy, ako aj náklady spojené s predajom vozidla. Žalovaný po dobu trvania zmluvy časť záväzkov uhradil. Úrok, ktorý je uplatňovaný, by znamenal založenie značnej nerovnováhy v právach a povinnostiach účastníkov v neprospech spotrebiteľa. Preto v tejto časti súd žalobu tiež zamietol. Zároveň súd zdôrazňoval, že z týchto zamietnutých istín zamietal aj súvisiace požadované úroky z omeškania. Záverom súd prvého stupňa zdôraznil, že námietky žalovaného, že vozidlo bolo
kazové a musel doň investovať, neboli významné. Žalovaný nijako nepreukázal, že vady vozidla nevznikli v dôsledku jeho užívania. Súd pritom zdôraznil aj aplikáciu čl. 5 bod 3 poslednej vety a bod 13 OP i čl. 2 bod 2 vety tretej OP, podľa ktorých mal žalovaný v prípade vád vozidla postupovať. Výrok o priznaných úrokoch z omeškania súd prvého stupňa odôvodnil tým, že žalovaný sa dostal do omeškania dňom 16. 2. 2010. Od tohto dátumu z priznaných nárokov priznal žalobcovi aj úrok z omeškania.
Výrok o náhrade trov konania súd odôvodnil aplikáciou ust. § 142 ods. 2 O.s.p. Poukázal na to, že v prevažnej miere bol úspešný žalovaný, ktorému však žiadne preukázateľné trovy nevznikli.
Proti tomuto rozsudku, proti výroku, ktorým bola žaloba v prevyšujúcej časti zamietnutá, podal včas odvolanie žalobca. Podľa jeho názoru súd prvého stupňa na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a vec aj nesprávne právne posúdil. Tvrdí, že svoj nárok dostatočne skutkovo a právne zdôvodnil a preukázal ho predloženými listinnými dôkazmi. Všetky položky Protokolu o Finančnom vysporiadaní leasingovej zmluvy riadne špecifikoval a popísal v podaniach doručených súdu prvého stupňa dňa 18. 1. 2011 a 1. 6. 2011. Poplatok vo výške 296,31 uplatňuje žalobca proti žalovanému podľa čl. 8 bodu 13 OP i Sadzobníka poplatkov. Odkaz na Sadzobník poplatkov sa nachádza aj v predmetnom článku OP, pritom žalovaný svojim podpisom v zmysle č. 15 bod 8 potvrdil, že bol oboznámený so všetkými zmluvnými podmienkami v písomnej forme a nepožaduje poskytnutie žiadnych ďalších doplňujúcich informácii. Zaplatenie sumy 165,97 eur z titulu zmluvnej pokuty za nedodržanie doby nájmu je pred súdom prvého stupňa terminologicky nesprávne označené. Nejde o zmluvnú pokutu, ale o nárok, ktorý vyplýva z tohto článku, ktorý žalobca dôvodne uplatnil v tomto konaní. Nárok na stratu z odpredaja majetku bol tiež uplatňovaný zodpovedajúco uzavretej zmluve. Aj z rozhodnutia Krajského súdu v Nitre sp. zn. 26Cob/161/2011 z 9. 2. 2012 vyplynulo, že žalobca nemá žiadnu zmluvnú ani zákonnú povinnosť zohľadňovať predajnú cenu v prospech žalovaného. Ak žalobca z dobrej vôle započítal predajnú cenu vozidla v prospech žalovaného, čím sa žalovanému pohľadávka z leasingovej zmluvy ponížila, dôvodne tento nárok žalobca uplatňoval v konaní. Aj nárok na ušlý zisk vo výške 371,30 eur, predstavujúci položku nesplatený úrok odo dňa ukončenia zmluvy do konca leasingu, bol špecifikovaný v podaní z 18. 1. 2011. Tento dohodnutý nárok nie je dojednaním, ktoré by bolo neplatné podľa § 53 ods. 5 Obč. zák. Takýto nárok napokon ako nárok na ušlý zisk je nielen zmluvným nárokom, ale vyplýva priamo zo zákona.
Navrhuje preto, aby odvolací súd napadnutý rozsudok preskúmal a podľa § 220 O.s.p. ho zmenil tak, že vyhovie žalobe v celom rozsahu a prizná žalobcovi aj náhradu trov prvostupňového i odvolacieho konania.
Žalovaný v písomnom vyjadrení k podanému odvolaniu uviedol, že v celom rozsahu súhlasí s rozsudkom okresného súdu a k veci viac nemá čo dodať.
Na prejednanie podaného odvolania odvolací súd podľa § 214 ods. 1 písm. a) O.s.p. nariadil pojednávanie. Na nariadenom pojednávaní dal priestor účastníkom konania vyjadriť sa k skutočnostiam, ktoré vyplývajú z obsahu OP, ktoré oboznámil a preskúmal napadnutý rozsudok i konanie, ktoré mu predchádzalo v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 212 ods. 1, 3 O.s.p. Bol teda viazaný rozsahom a dôvodmi podaného odvolania, nad rámec ktorých nebol oprávnený ani povinný rozhodnutie súdu prvého
stupňa preskúmavať. Výnimkou sú len prípadné vady konania, pokiaľ by mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.
V tejto súvislosti treba zdôrazniť tú skutočnosť, že rozsudok súdu prvého stupňa, ktorým bolo žalobe čiastočne vyhovené, nebol napadnutý odvolaním. V tomto výroku teda rozhodnutie súdu prvého stupňa nadobudlo právoplatnosť, a preto nebol už priestor pre to, aby tento vyhovujúci výrok rozsudku súdu prvého stupňa bol odvolacím súdom preskúmavaný. Právoplatný výrok rozsudku súdu prvého stupňa je záväzný pre účastníkov, aj pre všetky orgány. Mal význam teda aj pre odvolacie konanie v tom, ako boli otázky medzi účastníkmi konania právoplatne už vyriešené. Odvolací súd z nich aj teda pri prieskume rozhodnutia súdu prvého stupňa v zmysle týchto zásad musel vychádzať (§ 159 ods. 1, 2, § 206 ods. 2 O.s.p.). Po prieskume napadnutej časti rozsudku, t.j. výroku, ktorým bola žaloba v prevyšujúcej časti zamietnutá, ako aj súvisiaceho výroku o náhrade trov konania v zmysle uvedených zásad, dospel odvolací súd k záveru, že odvolaniu žalobcu možno čiastočne vyhovieť.
Vo veci niet pochybnosti v tom, že ide o nároky vyplývajúce z leasingovej zmluvy. Právna podstata leasingu nemá v SR špeciálne zakotvenie v konkrétnom právnom ustanovení, či už Občianskeho alebo Obchodného zákonníka. Z judikatúry vyplýva, že leasingová zmluva je zmluvou nepomenovanou (inominátnou). Nemožno preto mať výhrady voči tomu, ak súd prvého stupňa odkázal na aplikáciu ust. § 51 Obč. zák. Napokon toto nie je rozporované ani v predmetnom odvolacom konaní. Nepochybne v predmetnej veci išlo o druh leasingu označeným termínom leasing finančný, ktorého základnou funkciou (tak ako je to aj v predmetnej veci) je zaobstarávacia funkcia a cieľom je spravidla konečný prevod vlastníctva k predmetu leasingu.
Finančný leasing možno vymedziť ako záväzkový vzťah, ktorého podstatou je záväzok poskytovateľa leasingu (prenajímateľa) odovzdať príjemcovi leasingu (nájomcovi) na určitú dobu do užívania vec, či inú majetkovú hodnotu, ktorú prenajímateľ obvykle za tým účelom zaobstará do svojho vlastníctva na základe dopytu a podľa výberu nájomcu a záväzok nájomcu zaplatiť náklady spojené so zaobstaraním leasingu prostredníctvom leasingových splátok. Nájomca má obvykle právo na kúpu predmetu leasingu do svojho vlastníctva za cenu, ktorá býva označovaná ako zostatková, či zvyšková, pretože vyjadruje rozdiel medzi cenou predmetu leasingu, resp. nákladmi spojenými so zaobstaraním predmetu leasingu na začiatku a celkovou výškou tej časti leasingových splátok, ktorými je nadobúdacia či zaobstaracia cena predmetu leasingu splatená. V tejto súvislosti v judikatúre sa zdôrazňuje zaobstaracia funkcia finančného leasingu, ktorá ho kvalitatívne odlišuje od nájmu, u ktorého je primárnou funkciou užívacia. Nájomca nesie už od samotného začiatku leasingového vzťahu riziká (nebezpečenstvo škôd) spojené s predmetom leasingu, ako aj náklady spojené s jeho užívaním (údržba, dane, poistenie). Leasing je označovaný za leasing finančný práve preto, že sa záväzky prenajímateľa obmedzujú na finančné služby (zaobstaranie veci, odovzdanie do užívania a jej predaj na konci leasingového vzťahu).
Ak teda ide o zmluvu nepomenovanú, relevantným je to, ako tento špecifický súkromnoprávny inštitút práva a povinnosti jeho účastníkov v zmluve konkrétne upravil.
Tak, ako je už uvedené vyššie, z už právoplatne prijatých záverov súdu prvého stupňa vyplýva, že leasingový vzťah predčasne zanikol podľa listu žalobcu z 30. 9. 2009, ktorým žalobca využil oprávnenie na predčasné ukončenie leasingovej zmluvy (ďalej aj LZ) pre porušenie povinnosti žalovaného, ktorý nezaplatil 3 leasingové splátky.
Pri absencii odvolania žalovaného niet dôvodu na prieskum tohto záveru súdu prvého stupňa, ani na iné vyhodnotenie obrany žalovaného uplatnenej pred súdom prvého stupňa, ak poukázal na vady motorového vozidla. Súd prvého stupňa v dôvodoch svojho rozhodnutia, tak ako je už uvedené vyššie, zdôraznil, že táto obrana žalovaného bola nedôvodná a nemohol na ňu prihliadať.
Podobne nebolo možné už teraz preskúmavať (vzhľadom na právoplatne závery vyplývajúce z vyhovujúcej časti rozsudku) aj niektoré z prisúdených nárokov, hoci pri spotrebiteľskom charaktere
tohto vzťahu by mohli byť uplatnené aj v tejto časti dôvodné námietky. Každopádne však pri viazanosti rozsahom a dôvodmi podaného odvolania odvolací súd, vychádzajúc z právoplatných záverov, posudzoval to, čo bolo predmetom odvolacieho konania. Tu treba tiež mať na zreteli to, ako obsah uzavretej inominátnej zmluvy upravil nároky, ktoré vzniknú leasingovému prenajímateľovi v súvislosti s predčasným ukončením zmluvy.
Medzi nárokmi, ktoré súd prvého stupňa žalobcovi proti žalovanému nepriznal, sú aj nároky, ktoré sa týkajú časti zostatku zaobstarávacej ceny leasingu a aj časti úrokov zo zaobstarávacej ceny, ktorú zaplatila leasingová spoločnosť za predmet leasingu, a teda ide o ušlé výnosy, na ktoré by mal žalobca nárok, keby sa bol leasingový vzťah po dohodnutú dobu dodržal.
Vychádzajúc zo splátkového kalendára k LZ od 15. do 36. dohodnutej splátky by bol žalovaný zaplatil žalobcovi na splátkach zaostarávacej ceny motorového vozidla sumu 43.545,80 Sk, t.j. 1.445,45 eur. Už vyššie spomínané právoplatné závery o predčasnom ukončení LZ (i jeho dôvode), aj s odkazom na čl. 13 ods. 1 písm. b) OP, odôvodňujú v zmysle druhej vety uvedeného článku aj nárok žalobcu na neuhradené splátky a platby, na ktoré je leasingový nájomca povinný, a to vrátane budúcich.
Takáto dohoda účastníkov konania nie je odporujúca ani ust. § 48 ods. 2 Obč. zák., pretože aj pri odstúpení od zmluvy zachovala určité nároky leasingového prenajímateľa. Tento záväzok žalovaného teda ani pri odstúpení od zmluvy nezrušila. Aj pri alternatíve, že ide o nárok zo spotrebiteľskej zmluvy, takéto ustanovenie pojaté do OP nie je na ujmu práv a povinností spotrebiteľa. Auto žalobca odpredal za 1.248,- eur. Ak mal nárok na nezaplatené splátky v časti týkajúcej sa vrátky zaobstarávacej ceny, teda až vo výške 1.445,45 eur, rozdiel, ktorý uplatňoval žalobca v konaní vo výške 197,45 eur, bol teda zodpovedajúci zmluvnému dojednaniu účastníkov konania. Ak žalobcovi na tomto nároku bola prisúdená suma 59,46 eur súdom prvého stupňa, rozdiel vo výške 137,99 eur, ktorý bol predmetom odvolacieho konania, bolo možné žalobcovi aj priznať.
Aj nárok na tzv. budúci nesplatený úrok do skončenia leasingu vo výške 371,30 eur je nárokom vyplývajúcim z uvedeného zmluvného dojednania účastníkov konania. Má teda oporu v aplikácii označeného čl. 13 ods. 1 OP, ktorý je nedeliteľnou súčasťou uzavretej leasingovej zmluvy. Úrok, ktorý mal žalovaný žalobcovi zaplatiť od 15. do 36. splátky podľa splátkového kalendára, ktorý je prílohou k LZ, predstavoval celkom 13.548,20 Sk. Ak z tejto časti žalobca uplatňuje 371,30 eur, bolo možné aj v tejto časti odvolaniu žalobcu vyhovieť. Nárok na zaplatenie splátok teda vyplynul z označeného článku OP, aj keď v podstate možno so žalobcom súhlasiť, že suma 371,30 eur je síce zmluvným dojednaním, ale môže zodpovedať ušlému zisku, ktorý pri riadnom priebehu leasingového vzťahu by bol získal. Ide totiž o diskontné ušlé výnosy, ktoré žalobca by bol pri tejto časti splátok podľa LZ od žalovaného získal.
Priznaniu týchto nárokov neodporujú ani normy spotrebiteľského práva, na ktoré poukázal súd prvého stupňa.
V tejto súvislosti je potrebné opäť zdôrazniť to, čo je základom leasingového vzťahu. Leasingovej spoločnosti, hoci aj vlastníkovi predmetu leasingu, na rozdiel od nájomného vzťahu nezáleží na tom, či a do akej miery leasingoví nájomcovia zhodnocujú predmet leasingu. Rovnako tiež nemajú záujem na tom, aby sa vec, ktorej sú po dobu trvania vzťahu vlastníkom, vrátila do ich dispozície, ale ich cieľom spravidla je, aby po zaplatení všetkých leasingových splátok prešiel predmet leasingu do vlastníctva leasingového nájomcu. Je to preto, že leasingová spoločnosť zaobstarávala predmet leasingu do svojho vlastníctva nie s cieľom vyvíjať podnikateľskú činnosť jeho prevádzkovaním, ale z dôvodu uzatvárania leasingovej zmluvy v rámci poskytovaných finančných služieb. Do dispozície leasingovej spoločnosti sa predmet leasingu dostane späť obvykle len vtedy, pokiaľ leasingovú zmluvu nedodrží nájomca, tak ako je to v predmetnej veci, keď dôvodom zrušenia zmluvy bolo neplatenie leasingových splátok. Vrátenie predmetu leasingu žalobcovi nebolo teda prospechom vlastníka. Predmet leasingovej zmluvy bol žalobcovi vrátený, v dôsledku čoho sa nenaplnil dohodnutý účel leasingovej zmluvy. Preto treba mať na zreteli aj tie povinnosti nájomcu, ktoré odstúpením od zmluvy nebolo možné na ujmu žalobcu plniť. Medzi takéto každopádne patrí aj nezaplatený zostatok zaobstarávacej ceny predmetu leasingu,
pojatý do splátok splatných po ukončení zmluvy a aj nezaplatené úroky po odstúpení od zmluvy. Z ekonomického hľadiska pritom zostatok zaobstarávacej ceny leasingu a úroky predstavujú rovnakú čiastku, ktorá sa rovná súčtu zaobstarávacej ceny a úrokov zo zaostarávacej ceny, ktorú leasingová spoločnosť musela znášať. Za takéhoto stavu by bolo na ujmu jej práv tieto nároky nepriznať. Ak v súvislosti s uskutočnením predaja predmetu leasingu sa dlh leasingového nájomcu znížil o výnos z takéhoto predaja, správne žalobca pri kalkulácii zostatku dlhu žalovaného tento dlh ponižoval práve o získanú sumu z predaja motorového vozidla. Splátky splatné po odstúpení od zmluvy, týkajúce sa práve týchto dvoch nárokov, je možné preto žalobcovi priznať. Nebráni tomu ani odstúpenie od zmluvy, ani ust. § 451 Obch. zák., či ust. § 48 ods. 2 Obč. zák. týkajúce sa odstúpenia od zmluvy. Odvolací súd nezistil ani rozpor so zásadami poctivého obchodného styku či rozpor s dobrými mravmi, pre ktorý by tieto nároky žalobcovi nebolo možné priznať.
Preto v tejto časti rozsudok súdu prvého stupňa v zamietavom výroku zmenil tak, že žalobcovi proti žalovanému priznal ešte sumu 509,29 eur pozostávajúcich zo zostatku
nevrátenej nadobúdacej ceny 137,99 eur (1.445,45 - 1.248 = 197,45; 197,45 - 59,46 = 137,99) i zo sumy 371,30 eur pozostávajúcej z ušlých výnosov - úrokov, ktoré mali byť premietnuté v splátkach, ktoré mal povinnosť platiť leasingový nájomca.
V ostatnom sa odvolací súd stotožnil so závermi súdu prvého stupňa, pokiaľ nepriznal žalobcovi zmluvnú pokutu vo výške 165,97 eur za nedodržanie doby nájmu, či sumy 296,31
eur ako poplatku za ukončenie leasingovej zmluvy. Treba súhlasiť so súdom prvého stupňa, že pokiaľ sa týka nároku na sumu 296,31 eur, je takéto dojednanie neurčité a nepresné
a napokon aj pre spotrebiteľa vzhľadom na už vyššie uvedené priznané nároky neprijateľné. Takýto charakter má aj uplatňovaná suma 165,97 eur a treba súhlasiť, že súd prvého stupňa správne vychádzal zo skutkového zdôvodnenia tohto nároku samotným žalobcom. Takáto zmluvná pokuta ani nárok s odkazom na čl. 7 bod 5 OP nebolo možné žalobcovi priznať.
Uplatnené odvolacie dôvody sa bližšie nevenujú zamietnutiu tej časti žaloby, ktorá sa týka penalizačných faktúr vo výške 13,95 eur. Každopádne žalobca už pred súdom prvého stupňa sám uznal, že úroky z omeškania nemôžu byť prisúdené vo výške 0,1 % denne, a preto svoj nárok v tejto časti aj obmedzoval, opomenul však na penalizačnú faktúru na sumu 13,95 eur. Ak sa ani odvolacie dôvody zamietnutia žaloby v tejto časti uplatňovaného nároku nevenujú, nebolo pri viazanosti dôvodmi podaného odvolania sa potrebné ani bližšie tejto časti zamietavého nároku venovať. Každopádne sa však dá stotožniť so súdom prvého stupňa , ak aj v tejto časti žalobný návrh zamietol. Podobne sa nevenuje odvolateľ ani rozdielu, ktorý predstavuje ním uplatňovaná časť z nároku vo výške 628,80 eur. Z tejto sumy predstavoval „ušlý výnos“ na úrokoch sumu 371,30 eur, ktorý bol už, tak ako je už vyššie uvedené, prisúdený a tiež do tejto sumy patrila už súdom prvého stupňa prisúdená istina 251,- eur. Ďalšie položky do tohto súčtu už nie sú predmetom odvolacích dôvodov a sa im ani odvolateľ bližšie nevenuje. Pri absencii takýchto odvolacích dôvodov nebolo možné teda ani bližšie v tejto časti rozhodnutie súdu prvého stupňa o zamietnutí žaloby preskúmavať.
Z prisúdených istín, ktoré boli žalobcovi prisúdené rozhodnutím odvolacieho súdu, ktorým rozhodnutie prvého stupňa postupom podľa § 220 O.s.p. bolo zmenené, boli priznané aj úroky z omeškania, pri výške ktorých odvolací súd nemal dôvod sa odchýliť od záverov, aké už prijal súd prvého stupňa vo svojom rozhodnutí, keď priznával úroky z omeškania z ním prisúdených nárokov.
Okrem zmeňujúcej časti rozhodnutia súdu prvého stupňa (§ 220 O.s.p.) v ostatnej odvolaním napadnutej časti rozhodnutie súdu prvého stupňa o zamietnutí žaloby je správne, preto ho odvolací súd podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.
Pretože rozhodnutie súdu prvého stupňa bolo zmenené, odvolací súd mal povinnosť rozhodnúť o náhrade trov celého konania. Vo vyhlásenom rozhodnutí odvolacím súdom bola žalobcovi prisúdená náhrada trov konania. Žalobca v lehote podľa § 151 ods. 2 O.s.p. uplatňované trovy vyčíslil osobitným podaním. Žalobca však bol v konaní len čiastočne úspešný. Podľa rozhodnutia súdu prvého stupňa mu bolo prisúdených 568,90 eur a odvolacím
súdom 509,29 eur. Celkom tak mu bolo prisúdených 1.078,19 eur. Z pôvodne uplatňovanej sumy 1.560,93 eur mu bolo prisúdených 69,07 %. Úspech žalovaného v konaní predstavoval 30,93 %. Preto pri aplikácii ust. § 224 ods. 1, 2, § 142 ods. 2 i § 151 ods. 1, 2 O.s.p. bolo možné žalobcovi priznať z účelne uplatňovaných a vyčíslených trov len v percentuálne vyjadrení sumu zodpovedajúcu 38,14 %. Aj toto sa však môže vzťahovať iba na trovy pred súdom prvého stupňa. Odvolací súd musel prihliadať aj na to, čo bolo predmetom odvolacieho konania a pre tento úsek konania je pre trovy rozhodujúcim tiež procesný výsledok. Odvolaním (tak ako je to už opakovane zdôraznené vyššie) nebol napadnutý výrok rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým bolo čiastočne žalobe vyhovené (o zaplatenie 568,90
eur s prísl.). Predmetom odvolacieho konania tak bol zamietajúci výrok týkajúci sa zamietnutia žaloby o zaplatenie 990,03 eur. Žalobcov úspech v odvolacom konaní predstavoval v percentuálnom vyjadrení 51,44 %. Z takéhoto výsledku nemožno vyvodiť oprávnenie pre priznanie náhrady trov odvolacieho konania žiadnemu z účastníkov (§ 142 ods. 2 O.s.p.). Keďže však odvolací súd pri zmene rozhodnutia súdu prvého stupňa rozhoduje o náhrade trov celého konania, nie je nevyhnutelné, aby vo výroku svojho rozhodnutia uviedol, že náhradu týchto trov účastníkom nepriznáva. Postačuje, ak vo výroku je obsiahnuté to, čo sa v rámci trov priznáva a v dôvodoch sa uvedie, z akého dôvodu nemožno priznať ďalšiu uplatnenú náhradu.
Za takéhoto stavu možno v rámci náhrady trov vyhodnotiť ako účelné náklady žalobcu, ktorých náhradu si priznáva:
1. zaplatený súdny poplatok zo žaloby vo výške 93,50 eur
2. odmena a náhradu výdavkov advokáta za úkony
a) prevzatie a príprava zastúpenia
b) podanie žaloby
c) zastúpenie na pojednávaní dňa 3. 6. 2011
d) zastúpenie na pojednávaní dňa 23. 8. 2012.
Z týchto úkonov právnej služby je nárok na tarifnú odmenu po 71,37 eur (§ 10 ods. 1, § 14 ods. 1 písm. a), b), c) vyhl. č. 655/2004 Z.z.). K ním podľa § 16 ods. 3 cit. vyhl. patrí náhrada výdavkov (tzv. režijný paušál) po 7,21 eur pri úkonoch pod a), b), 7,41 eur pri úkone pod c) a 7,63 eur pri úkone pod d).
Pri cestách na pojednávania dňa 3. 6. 2011 a 23. 8. 2012 patrí advokátovi pri aplikácii ust. § 17 ods. 1 cit. vyhl. náhrada za stratu času (cesty substitúta z C. do A. E. a späť) vo výške 98.80 eur (8 x 12,35) a 101,66 eur (8 x 12,71).
Okrem toho patrí aj náhrada cestovných výdavkov s použitím vlastného motorového vozidla (§ 16 ods. 4 cit. vyhl., § 7 ods. 1 zák. č. 283/2002 Z.z., opatrenie MPSVaR č. 632/2008 Z.z) pri uvedených cestách na pojednávanie vo výške celkom 106,61 eur (C. - A. E. a späť - 2x - celkom 400 km x 0,183 eur = 73,20 eur + spotrebované PHM - 23,20 litra x 1,44 eur/liter).
Celková suma náhrady trov právneho zastúpenia, vrátane výdavkov spĺňajúca podmienky náhrady trov zodpovedá sume 621,95 eur, po zvýšení o DPH (§ 18 ods. 3 cit. vyhl.) to je 746,34 eur.
Pri aplikácii § 142 ods. 2 O.s.p. z náhrady nákladov priznávaných žalobcovi možno priznať len 38,14 %. Preto odvolací súd priznal zo zaplateného súdneho poplatku náhradu vo výške 35,66 eur a z trov právneho zastúpenia 284,65 eur.
Poučenie:
Proti tomu rozsudku nie je odvolanie prípustné.