Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

11Co/66/2013

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu Mgr. Fedora Benku a sudcov JUDr. Silvie Hýbelovej a Mgr. Jozefa Mačeja v právnej veci žalobcu: K. F., nar. XX.XX.XXXX, bytom Y. XX, zastúpený advokátkou JUDr. Darinou Kurňavovou, Kapitulská 5, Trnava, proti žalovaným: 1. M.V. partners, s.r.o. (predtým BENEFIT INVEST, s.r.o.), so sídlom Staničná 16/1062, Trenčín, IČO: 36 337 617, zastúpený advokátkou JUDr. Annou Žedényiovou, Palackého 85/5, Trenčín, 2. Singel, s.r.o., so sídlom Slovenského národného povstania 3/5, Nová Dubnica, IČO: 36 348 023 (13.03.2012 vymazaný z Obchodného registra), 3. EXICA, s.r.o., so sídlom Račianska 66, Bratislava, IČO: 36 333 671, zastúpený splnomocnenkyňou: Studio Legale, s.r.o., so sídlom Červeňova 20, Bratislava, IČO: 36 811 874 a 4. O. M., nar. XX.XX.XXXX, bytom Y. XXX/X, J. L., zastúpený advokátkou JUDr. Annou Žedényiovou, Palackého 85/5, Trenčín, o určenie vlastníckeho práva, o odvolaní žalovaných proti rozsudku Okresného súdu Trnava č.k. - 231 zo dňa 4. februára 2009, takto

rozhodol:

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej vyhovujúcej časti p o t v r d z u j e .

Žiadny z účastníkov nemá právo na náhradu trov tohto konania.

odôvodnenie:

Rozsudkom napadnutým odvolaním súd prvého stupňa určil, že výlučným vlastníkom nehnuteľností nachádzajúcich sa v obci Y., kat. úz. Y., zapísaných na Správe katastra Trnava na LV č. XXXX ako parc. č. 1772/6 zastavané plochy a nádvoria o výmere 1.042 m2, parc. č. 1772/32 zastavané plochy a nádvoria o výmere 3.394 m2 a hospodárska budova stojaca na parc. č. 1772/6, je žalobca a vo zvyšku žalobu (v časti určenia neplatnosti zmlúv) zamietol. O trovách konania súd rozhodol tak, že žiadny z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania. Ďalej napadnutým rozsudkom súd žalobcovi uložil zaplatiť sumu 199,- eur Okresnému súdu Trnava do 3 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku. Vyhovujúcu časť rozsudku súd právne odôvodnil použitím ust. § 37 ods. 1, § 39 a § 553 ods. 1 a 2 Obč. zák., keď na základe vykonaného dokazovania mal preukázané, že žalovaný 1. poskytol žalobcovi úver v celkovej výške 144.000,- Sk, pričom na zabezpečenie vrátenia úveru uzavrel žalovaný 1. so žalobcom aj dohodu o zabezpečení záväzku, a to prevedením nehnuteľností patriacich žalobcovi do vlastníctva žalovaného 1. nakoľko žalobca meškal so zaplatením 2 splátok, žalovaný 1. dňa 05.03.2007 vyhlásil v zmysle v zmluve dohodnutých podmienok predčasnú splatnosť úveru a požiadal, aby žalobca v lehote do 12.03.2007 zaplatil úver v celom zostatku, t.j. vo výške 144.000,- Sk. Žalobca dňa 08.03.2007 zaplatil žalovanému 1. sumu 14.560,- Sk a dňa 20.03.2007 sumu 4.800,- Sk. Medzičasom však došlo k zmene vlastníctva predmetných nehnuteľností v prospech žalovaného 1. a dňa 21.03.2007 žalovaný 1. zaslal späť žalobcovi sumu 19.360,- Sk. Žalobca si túto sumu na pošte neprevzal. Dňa 25.03.2007 bola do notárskej úschovy prijatá suma 150.000,- Sk od žalobcu ako zložiteľa v prospech žalovaného 1. ako veriteľa. Kúpnou zmluvou zo dňa 19.03.2007 previedol žalovaný 1. predmetné nehnuteľnosti na žalovaného 2., ktorý dňa 17.04.2007 previedol predmetné nehnuteľnosti na žalovaného 3., ktorý

následne opätovne nadobudol predmetné nehnuteľnosti do vlastníctva i na základe dobrovoľnej dražby, konanej dňa 03.12.2007. Súd bol toho názoru, že dohoda o zabezpečovacom prevode vlastníckeho práva, na základe ktorej má omeškanie dlžníka už i s jednotlivými splátkami úveru privodiť ten následok, že veriteľ sa bez ďalšieho stane trvalým vlastníkom prevedeného majetku, je absolútne neplatná v zmysle § 39 Obč. zák., nakoľko sa prieči účelu zmluvy o zabezpečovacom prevode práva, ktorým je dočasnou stratou prevedeného práva pôsobiť na dlžníka, aby si splnil svoju povinnosť. V skutočnosti takáto dohoda sleduje účel - nadobudnúť nehnuteľnosť a nie domôcť sa zabezpečenej pohľadávky. V danej veci nastala práve takáto situácia, keď žalovaný 1. potom, ako si žalobca nesplnil svoju povinnosť včas zaplatiť jednotlivé splátky úveru, vyhlásil predčasnú splatnosť úveru a poskytol žalobcovi lehotu na zaplatenie úveru v plnej výške. Žalobca si následne svoj záväzok po uplynutí tejto lehoty splnil. Vzhľadom na promptné konanie žalovaného 1., ktorý dňa 05.03.2007 vyhlásil predčasnú splatnosť úveru, v lehote do 12.03.2007 vyzval žalobcu na zaplatenie zostatku úveru vo výške 144.000,- Sk, neprijal ďalšie splátky úveru od žalobcu zaplatené dňa 08.03.2007 a 20.03.2007 v celkovej výške 19.360,- Sk, dňa 19.03.2007 previedol predmetné nehnuteľnosti na žalovaného 2., je zrejmé, že žalovaný 1. ako veriteľ nemal záujem na splnení záväzku žalobcom ako dlžníkom tak, ako to predpokladala zmluva o zabezpečovacom prevode práva, ale jeho úmyslom bolo získať nehnuteľnosť v nepomerne vyššej hodnote, ako bola výška jeho pohľadávky voči dlžníkovi, resp. zisk z jej predaja. Z uvedeného je zrejmé, že tento právny úkon

- zmluva o zabezpečení záväzkov dlžníka prevodom vlastníckeho práva zo dňa 14.11.2006, uzavretá medzi žalovaným 1. ako veriteľom a žalobcom ako dlžníkom, je neurčitý, svojim účelom odporuje zákonu a je v rozpore s dobrými mravmi, keď je evidentné, že podmienky, za ktorých došlo k prevodu predmetných nehnuteľností, sú zjavne nevýhodné pre žalobcu. Podľa názoru súdu je nemysliteľné a spoločensky nežiaduce, aby takýmto právnym úkonom došlo platne k prevodu vlastníckeho práva k nehnuteľnosti. Tento právny úkon je teda absolútne neplatný v zmysle ust. § 37 ods. 1 i § 39 Obč. zák. Vzhľadom na zásadu, platnú pri prevodoch nehnuteľností, podľa ktorej nikto nemôže previesť viac práv než má sám, v prípade, ak je neplatný prevod nehnuteľností, je neplatný aj nasledujúci prevod, a to bez ohľadu na dobromyseľnosť osoby na strane nadobúdateľa, s poukazom na čo súd po zistení, že právny úkon - zmluva o zabezpečovacom prevode práva, uzavretá medzi žalobcom a žalovaným 1., je absolútne neplatná, už neskúmal platnosť ostatných právnych úkonov, na základe ktorých došlo k prevodu predmetných nehnuteľností ako takých, ani záložnej zmluvy, keď „osud“ absolútne neplatného právneho úkonu sleduje i právny úkon s akcesorickou povahou. Z dôvodu absolútnej neplatnosti zmluvy o zabezpečovacom prevode práva a uvedenú zásadu, platnú pri prevodoch nehnuteľností sa súd v predmetnom konaní nezaoberal platnosťou dobrovoľnej dražby ako takej, keď mal za to, že vyššie uvedená zásada sa vzťahuje i na tento spôsob nadobudnutia vlastníctva k predmetnej nehnuteľnosti. Zamietnutie žaloby vo zvyšku súd právne odôvodnil ust. , keď dospel k záveru o nedostatku naliehavého právneho záujmu žalobcu na takomto určení, keď otázku platnosti zmlúv v danom prípade súd riešil iba ako otázku predbežnú v súvislosti s určením vlastníctva k predmetnej nehnuteľnosti. O trovách konania súdu rozhodol podľa a vzhľadom na pomer úspechu účastníkov v konaní rozhodol tak, že žiadny z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania. Súčasne súd v súlade s ust. a o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov uložil žalobcovi zaplatiť súdny poplatok z návrhu na určenie vlastníctva k predmetným nehnuteľnostiam vo výške 99,50 eur a návrh na určenie neplatnosti záložnej zmluvy vo výške 99,50 eur.

Proti vyhovujúcej časti rozsudku podali v zákonnej lehote odvolanie žalovaní 1. a 4., ktorí navrhli rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti zmeniť a žalobu zamietnuť. Odvolanie odôvodnili tým, že súd prvého stupňa nesprávne aplikoval ustanovenia o dobrovoľných dražbách a nesprávne právne posúdil otázku platnosti dobrovoľnej dražby a otázku naliehavého právneho záujmu žalobcu na určení vlastníckeho práva. Podľa názoru žalovaných v danej veci nebolo sporné, že žalovaný 3. nadobudol vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam na základe o dobrovoľných dražbách, a to príklepom licitátora na dobrovoľnej dražbe, teda došlo k prechodu vlastníckeho práva k predmetu dražby na vydražiteľa - žalovaného 3. v rámci dobrovoľnej dražby, pričom táto okolnosť bola jednoznačne preukázaná predloženým listom vlastníctva a bolo tiež preukázané, že žalobca sa súdnou cestou neplatnosti dobrovoľnej dražby nedomáhal, a teda lehota mu už uplynula. Súd prvého stupňa vyslovil právny záver, že zmluva o úvere a zmluva o zabezpečení záväzku prevodom vlastníckeho práva sú absolútne neplatnými právnymi úkonmi, a že v zmysle zásady, podľa ktorej nikto nemôže previesť na iného viac práv ako má sám, sú neplatné aj ďalšie nasledujúce právne úkony - prevody, a teda nie je pravda, že by sa súd nezaoberal otázkou neplatnosti nasledujúcich právnych úkonov. Namietli, že vo svojej podstate prvostupňový súd riešil ako prejudiciálnu otázku neplatnosť dobrovoľnej dražby, čo však podľa ustálenej judikatúry nebolo možné. Neplatnosť zverenej

dražby nemôže súd posudzovať v inom konaní, ale len v konaní podľa § 21 zákona o dobrovoľných dražbách, pričom súd nemôže skúmať neplatnosť dražby ani ako otázku predbežnú. V prípade, ak dotknutá osoba nepodá v zákonom stanovenej 3-mesačnej prekluzívnej lehote žalobu o vyslovenie neplatnosti dobrovoľnej dražby, nastane nenávratný a nezvratný stav - nevyvrátiteľná právna domnienka, že dobrovoľná dražba je platná a vydražiteľ je nezvratným vlastníkom predmetu dražby, pričom v danom prípade je vyjadrený princíp právnej istoty. S poukazom na to, že žalobca v zákonnej 3-mesačnej prekluzívnej lehote nepodal na súd žalobu o určenie neplatnosti dobrovoľnej dražby podľa a Zákona o dobrovoľných dražbách, súd mal žalobu žalobcu s poukazom na ust. pre nepreukázanie naliehavého právneho záujmu na určení, že je vlastníkom predmetných nehnuteľností zamietnuť ako bezzákladnú.

Proti vyhovujúcej časti rozsudku podali odvolanie žalovaní 2. a 3., ktorí navrhli rozsudok v napadnutej časti zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Odvolanie odôvodnili tým, že súd prvého stupňa nesprávne aplikoval ustanovenia o dobrovoľných dražbách a nesprávne právne posúdil otázku platnosti dobrovoľnej dražby a otázku naliehavého právneho záujmu žalobcu na určení vlastníckeho práva. V zmysle ust. zákona o dobrovoľných dražbách, a tiež v súlade s inštitútom preklúzie je zrejmé, že v prípade, ak si osoba, ktorá tvrdí, že bola dotknutá na svojich právach v prekluzívnej lehote svoje právo neuplatní, toto právo zanikne. Mali za to, že súd zásadu, podľa ktorej nikto nemôže na iného previesť viac práv, ako sám má, zle interpretoval a vo svojej zásade použil aj na toto konanie. V zmysle tejto zásady sú neplatné aj nasledujúce právne úkony a nie je teda pravda, že súd sa nezaoberal platnosťou (neplatnosťou) dražby zo dňa 03.12.2007. Súd teda uvedenú otázku v predmetnom konaní riešil, pričom vôbec nebral do úvahy ust. zákona o dobrovoľných dražbách a tiež nebral do úvahy ani inštitút preklúzie. Súd otázku platnosti dražby riešil ako prejudiciálnu, pričom je zrejmé, že súd otázku platnosti dražby riešiť v tomto konaní nesmie.

Krajský súd v Trnave rozsudkom zo dňa 01.12.2010, č.k. - 335 odvolanie žalovaného 3. odmietol, rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej vyhovujúcej časti zmenil tak, že žalobu i v tejto časti zamietol a žalobcovi uložil zaplatiť žalovaným 1. a 4. náhradu trov konania vo výške 3.541,42 eur k rukám ich advokátky a žalovaným 2. a 3. náhradu trov konania vo výške 4.814,29 eur ich splnomocnenkyni do 3 dní. Rozhodnutie v časti odmietnutia odvolania odôvodnil poukazom na , keďže dospel k záveru, že odvolanie žalovanej 3. bolo podané po lehote stanovenej zákonom. V ďalšom odvolací súd poukázal na to, že 19. marca 2007 previedla žalovaná 1. kúpnou zmluvou predmetné nehnuteľnosti na žalovanú 2. Následne bola uzatvorená zmluva o prevode vlastníctva medzi žalovanou 2. ako predávajúcou a žalovanou 3. ako kupujúcou (13. apríla 2007). Dňa 4. apríla 2007 bola uzatvorená záložná zmluva medzi žalovaným 4. ako záložným veriteľom a žalovanou 2. ako záložcom na zabezpečenie peňažnej pohľadávky - pôžičky vo výške 25.000.000,- Sk, pričom predmetom zálohu boli sporné nehnuteľnosti. Priebeh dobrovoľnej dražby bol osvedčený notárkou zápisnicou (N 1048/2007, NZ 51122/2007, NCR Is 508790/2007 z 3. decembra 2007, spísaná notárom JUDr. Petrom Kriškom), pričom príklep bol udelený pre dražiteľa - žalovanú 3. za podanie v sume 1.700.000,- Sk, ktoré bolo zo strany vydražiteľky uhradené. Odvolací súd sa stotožnil s právnym záverom súdu prvého stupňa o neplatnosti uzatvorenej zmluvy o zabezpečovacom prevode vlastníckeho práva. Odvolací súd poukázal na to, že tzv. prepadná klauzula je neprijateľná pri zabezpečovacom prevode práva, ako aj pri iných druhoch zabezpečenia záväzkov. Dojednanie o spôsobe uspokojenia pohľadávky tým, že veriteľ si ponechá predmet zabezpečenia odporuje účelu v znení pred 1. januárom 2008 a je v rozpore s dobrými mravmi. Rovnako odvolací súd súhlasil s názorom súdu prvého stupňa o existencii zásady platnej pri prevodoch vlastníckeho práva, podľa ktorej nikto nemôže previesť na iného viac práv, než sám má (nemo plus iuris ad alium transfere potest, yuam ipse habet). Uvedená zásada je však v niektorých prípadoch v záujme právnej istoty prelomená. Takto je tomu i v prípade nadobudnutia vlastníckeho práva v rámci dobrovoľnej dražby. Ak uhradil vydražiteľ cenu dosiahnutú vydražením v ustanovenej lehote, prechádza na neho vlastnícke právo alebo iné právo k predmetu dražby udelením príklepu ( o dobrovoľných dražbách a o doplnení o notároch a notárskej činnosti (Notársky poriadok) v znení neskorších predpisov). Predpokladom prechodu vlastníckeho práva k draženej veci na vydražiteľa je zaplatenie ceny dosiahnutej vydražením v ustanovenej lehote, pričom vlastníctvo neprechádza na vydražiteľa príklepom, ale ku dňu príklepu až zaplatením tejto ceny. S prihliadnutím na to, že predaj na dražbe je treba považovať za verejnoprávny úkon, vzhľadom k povahe predaja ako verejnoprávneho úkonu v rámci dražby prejde na vydražiteľa vlastníctvo veci, aj pokiaľ by sa neskôr ukázalo, že vec nebola predmetom vlastníctva povinného. Proti uvedeným dôsledkom dražby možno brojiť len postupom

podľa § 21 Zákona o dobrovoľných dražbách podaním žaloby o určenie neplatnosti dražby, a to v zákonnej prekluzívnej lehote troch mesiacov odo dňa príklepu. Vzhľadom na to, že žalobca v zákonom určenej lehote platnosť dražby na súde nenapadol, otázkou platnosti dražby sa už nemožno zaoberať ako otázkou predbežnou v inom konaní a je potrebné vychádzať z toho, že vlastníkom predmetných nehnuteľností sa na základe udeleného príklepu a uhradenia ceny dosiahnutej vydražením v stanovenej lehote stal vydražiteľ - žalovaná 3. Z uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej vyhovujúcej časti podľa zmenil tak, že žalobu i v tejto časti zamietol. O trovách konania (prvostupňového i odvolacieho) odvolací súd rozhodol podľa a v spojení s

Proti tomuto rozsudku krajského súdu v jeho zmeňujúcej časti na základe podnetu žalobcu podal mimoriadne dovolanie generálny prokurátor Slovenskej republiky. Žiadal zrušiť rozsudok krajského súdu v napadnutej časti a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Namietal nesprávne právne posúdenie veci ( ). Poukázal na až , , , , , v znení účinnom do 31. decembra 2007, o dobrovoľných dražbách a o doplnení o notároch a notárskej činnosti (Notársky poriadok) v znení neskorších predpisov. S názormi okresného a krajského súdu o neplatnosti zmluvy o zabezpečovacom prevode ako aj o existencii zásady „nemo plus iuris“ pri prevodoch nehnuteľností sa stotožnil a tento názor súdov pokladá generálny prokurátor za správny. Uviedol však, že nie je možné súhlasiť s názorom odvolacieho súdu o prelomení tejto zásady v prípade dobrovoľnej dražby (ktorá mimochodom prebehla počas tohto konania o určenie vlastníckeho práva). Vydražiteľom sa stala žalovaná 3., ktorej dobromyseľnosť pri nadobudnutí vlastníctva dražbou je vzhľadom na všetky skutkové a právne okolnosti vylúčená. Ochranu jej vlastníckeho práva k týmto nehnuteľnostiam nepripúšťa objektívne právo. Súd musí nielen rešpektovať právo, ale jeho výklad a aplikácia musia smerovať k spravodlivému výsledku. Súdu prislúcha, aby sa zaoberal otázkou či mechanická a formalistická aplikácia zákona bez ohľadu na zmysel a účel záujmu chráneného právnou normou nemôže priniesť absurdné následky a v prípade, že tomu tak je, aby takúto interpretáciu zákona odmietol a zvolil výklad v duchu zákona. V danom prípade je predmetom konania ochrana vlastníctva žalobcu, ktorého vlastnícke právo bolo narušené absolútne neplatnými právnymi úkonmi. Zásada „nemo plus iuris“ svedčí v prospech žalobcu a nemôže byť spochybnená ani dražbou. Argumentom k tomuto tvrdeniu je samotný titul nadobudnutia vlastníctva dražbou, ktorým je len iný typ súkromnoprávnej zmluvy, v ktorej zásada „nemo plus iuris“ jednoducho platí a jej prelomenie by zákonodarca musel výslovne ustanoviť. Bez ohľadu na to, či dobrovoľná dražba je len osobitným zmluvným typom alebo inou skutočnosťou podľa , ustanovenie, ktoré by zásadu „nemo plus iuris“ výslovne prelamovalo zákon o dobrovoľných dražbách neobsahuje. Keďže takéto ustanovenie neexistuje, musí platiť aj v prípade dobrovoľnej dražby všeobecná zásada súkromného práva, ktorou je zásada „nemo plus iuris...“.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací uznesením zo dňa 18. decembra 2012, sp. zn. rozsudok Krajského súdu v Trnave z 1. decembra 2010, sp. zn. v časti výroku, ktorým zmenil rozsudok súdu prvého stupňa tak, že žalobu jej v tejto časti zamietol a súvisiaci výrok o trovách konania zrušil a vec mu v rozsahu zrušenia vrátil na ďalšie konanie, pričom konanie o mimoriadnom dovolaní vo vzťahu k žalovanej 2. zastavil.

V odôvodnení svojho rozhodnutia dovolací súd uviedol, že názory o originálnej povahe nadobúdania vlastníckeho práva v dobrovoľnej dražbe zrejme nachádzajú svoju oporou aj v paralele s ustanovením Exekučného poriadku. Pritom príklep v dražbe v rámci exekučného konania bol už judikatúrou (porovnaj napr. ) označený za spôsob originárneho nadobúdania vlastníckeho práva (dobromyseľným) vydražiteľom. Takáto paralela však neobstojí. Okrem principiálneho rozdielu medzi povahou dražby v rámci exekučného konania, konanej súdnym exekútorom ako vykonávateľom verejnej moci ( Exekučného poriadku) pod dozorom exekučného súdu ( Exekučného poriadku), je podstatný rozdiel v zákonnej úprave. Podľa Exekučného poriadku totiž musí dražobná vyhláška obsahovať výzvu, aby sa uplatnenie práv, ktoré nepripúšťajú dražbu, preukázalo pred začatím dražby, s upozornením, že inak by také práva nemohli byť uplatnené na ujmu dobromyseľného vydražiteľa. Z citovaného ustanovenia (najmä v spojení s extenzívnou interpretáciou exekučného poriadku, ktorú dlhodobo presadzuje judikatúra) je tak zrejmí, že zákonodarca vyslovene počíta s tým, že v rámci exekučnej dražby môže (a má) dôjsť k nadobudnutiu vlastníckeho práva (dobromyseľným) vydražiteľom, i keď povinný nebol vlastníkom

nehnuteľnosti. však neobsahuje žiadne podobné ustanovenia, z ktorých by sa dalo vyvodiť, že by mal v dobrovoľnej dražbe (dobromyseľný) vydražiteľ nadobúdať vlastnícke právo k predmetu dražby aj vtedy, ak navrhovateľ dražby nie je ani vlastníkom predmetu dražby, ani ním nie je ten, v čiom mene navrhovateľ koná (napr. záložca pri dražbe v rámci výkonu záložného práva). Z uvedeného je zrejmé, že zo znenia samotného nemožno vyvodiť záver o tom, že by dobrovoľná dražba mala viesť k nadobudnutiu vlastníckeho práva aj do nevlastníka a teda, že by došlo k prelomeniu zásady „nemo plus iuris“. V tejto súvislosti dovolací súd poukázal na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky z 13. apríla 2011, sp. zn. . Dovolací súd záverom ešte uviedol, že otázkou platnosti dobrovoľnej dražby sa dovolací súd nezaoberal, nakoľko toto nie je možné riešiť v tomto konaní (žalobca v zákonom určenej lehote platnosť dražby na súde nenapadol, otázkou platnosti dražby sa už nemožno zaoberať ako otázkou predbežnou v inom konaní), no zároveň treba uviesť, že riešenie danej otázky nie je pre toto konanie v konečnom dôsledku ani potrebné.

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací ( ), po zistení, že odvolanie podali oprávnené osoby - účastníci konania ( a ), proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok prípustný ( a ), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania ( ), opätovne preskúmal napadnutý rozsudok v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania ( ), ako aj v rozsahu danom zrušujúcim uznesením dovolacieho súdu a dospel k záveru, že odvolania žalovaných nie sú dôvodné, pretože rozsudok súdu prvého stupňa je v napadnutej časti vecne správny.

Odvolatelia odvolanie odôvodnili tým, že napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci ( ). Uvedený odvolací dôvod je daný, ak súd prvého stupňa posúdil vec podľa právnej normy, ktorá na zistený skutkový stav nedopadá, alebo právnu normu, síce správne určenú, nesprávne vyložil, prípadne ju na daný skutkový stav nesprávne aplikoval.

Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku, ako aj celého obsahu spisového materiálu dospel k záveru, že súd prvého stupňa vykonal dokazovanie v dostatočnom rozsahu potrebnom pre vyhlásenie rozsudku, na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam a vec i správne právne posúdil.

Z obsahu spisového materiálu vyplynulo, že medzi žalobcom ako dlžníkom a žalovaným 1. ako veriteľom bola uzatvorená zmluva o úvere č. 0109-2006 zo dňa 14.11.2006 so zabezpečením záväzku prevodom vlastníckych práv k nehnuteľnostiam, na základe ktorej bol žalobcovi poskytnutý úver vo výške 100.000,- Sk spolu s navýšením 124.000,- Sk za účelom výkonu podnikateľskej činnosti. V zmysle čl. 3 uzatvorenej zmluvy sa dlžník na zabezpečenie splatenia úveru a jeho príslušenstva zaviazal zmluvou o zabezpečení záväzku prevodom práva k nehnuteľnosti podľa § 553 Obč. zák. v prospech veriteľa, previesť vlastnícke práva k nehnuteľnostiam parc.č. 1772/6 zastavané plochy a nádvoria o výmere 1042 m2, parc.č. 1772/32 zastavané plochy a nádvoria o výmere 3394 m2, hospodárska budova, stojaca na parc. č. 1772/6, nachádzajúce sa v kat. úz. Y., zapísané na LV č. XXXX Správy katastra Trnava. V zmysle článku 5 zmluvy bol veriteľ oprávnený v prípade, ak je dlžník v omeškaní so zaplatením 2 po sebe idúcich splátok, alebo ak celková výška uhradených splátok k daným termínom, určeným splátkovým kalendárom bude v negatívnom rozpore s celkovou výškou splátok podľa tohto kalendára po dobu dlhšiu ako 3 mesiace, vyhlásiť úver za predčasne splatný v celom jeho zostatku spolu s príslušenstvom. Dodatkom č. 1 k zmluve sa dlžník zaviazal na zabezpečenie splatenia úveru v celkovej výške 124.000,- Sk, previesť vlastnícke práva k nehnuteľnostiam na veriteľa. Zmluvou č. 0109/2006 o zabezpečení záväzkov prevodom vlastníckeho práva zo dňa 14.11.2006, uzatvorenou medzi žalobcom ako dlžníkom a žalovaným 1. ako veriteľom sa zmluvné strany dohodli na zabezpečení záväzkov - dlhu vo výške 124.000,- Sk prevodom vlastníckeho práva dlžníka voči veriteľovi k nehnuteľnostiam špecifikovaným vyššie s tým, že veriteľ tieto nehnuteľnosti prijal do svojho výlučného vlastníctva a zmluvné strany sa dohodli, že hodnota nehnuteľnosti, ktoré sú predmetom prevodu za účelom zabezpečenia záväzkov dlžníka predstavuje 124.000,- Sk. Vklad vlastníckeho práva bol Správou katastra Trnava povolený dňa 16.03.2007 pod č. V 6082/06. Nakoľko žalobca meškal so zaplatením dvoch splátok úveru, žalovaný 1. dňa 05.03.2007 vyhlásil predčasnú splatnosť úveru a požiadal, aby žalobca v lehote do 12.03.2007 zaplatil úver v celom zostatku. Žalobca dňa 08.03.2007 zaplatil žalovanému 1. sumu 14.560,- Sk a dňa 20.03.2007 sumu 4.800,- Sk, ktoré sumy dňa 21.03.2007 žalovaný 1. zaslal späť žalobcovi, ktorý ich neprevzal. Dňa 25.03.2007 bola do notárskej úschovy zo strany žalobcu prijatá suma 150.000,- Sk ako

zložiteľa v prospech žalovaného 1. ako veriteľa. Dňa 19.03.2007 previedol žalovaný 1. kúpnou zmluvou predmetné nehnuteľnosti na žalovaného 2. za dohodnutú kúpnu cenu vo výške 595.000,- Sk. Následne bola uzatvorená zmluva o prevode vlastníctva k predmetným nehnuteľnostiam medzi žalovaným 2. ako predávajúcim a žalovaným 3. ako kupujúcim dňa 13.04.2007, pričom kúpna cena bola dohodnutá vo výške 21.420.000,- Sk. Dňa 04.04.2007 bola uzatvorená záložná zmluva medzi žalovaným 4. ako záložným veriteľom a žalovaným 2. ako záložcom na zabezpečenie peňažnej pohľadávky - pôžičky vo výške 25.000.000,- Sk, pričom predmetom zálohu boli sporné nehnuteľnosti. Notárskou zápisnicou sp. zn. N 1048/2007, NZ 51122/2007, NCR 1s 508790/2007 zo dňa 03.12.2007, spísanej notárom JUDr. Petrom Kriškom, Notársky úrad v Bratislave, Mlynské nivy 43, bol osvedčený priebeh dobrovoľnej dražby zo dňa 26.10.2007, predmetom ktorej boli sporné nehnuteľnosti, pričom príklep bol udelený pre dražiteľa

- žalovaného 3. za podanie vo výške 1.700.000,- Sk, ktoré bolo zo strany vydražiteľa uhradené.

Odvolací súd sa stotožňuje s právnym záverom súdu prvého stupňa o neplatnosti uzatvorenej zmluvy o zabezpečovacom prevode vlastníckeho práva. Poukazuje na to, že podmienky, za akých boli Zmluva o úvere a Zmluva o zabezpečovacom prevode uzatvorené a samotný výkon zabezpečovacieho prevodu práva zo strany veriteľa - žalovaného 1., nemôžu byť v prevažnej miere v spoločnosti uznávané a nemôžu predstavovať súčasť fundamentálneho hodnotového poriadku.

Odvolací súd poukazuje na to, že tzv. prepadná klauzula je neprijateľná pri zabezpečovacom prevode práva, ako aj pri iných druhoch zabezpečenia záväzkov, pričom dojednanie o spôsobe uspokojenia pohľadávky tým, že si veriteľ ponechá predmet zabezpečenia, odporuje účelu ust. § 553 Obč. zák. v znení pred 01.01.2008 a je v rozpore s dobrými mravmi. Rozpor právneho úkonu s dobrými mravmi nemusí vyplývať iba s jeho obsahu, ale tiež z celkového charakteru dojednania, zahrňujúceho zohľadnenie obsahu, pohnútky a účelu, pričom sú dôležité predovšetkým všetky okolnosti, za ktorých bol právny úkon uzatvorený.

Odvolací súd poukazuje na odôvodnenie uznesenia dovolacieho súdu, v ktorom dovolací súd vyslovil, že názory o originálnej povahe nadobúdania vlastníckeho práva v dobrovoľnej dražbe zrejme nachádzajú svoju oporou aj v paralele s ustanovením Exekučného poriadku. Pritom príklep v dražbe v rámci exekučného konania bol už judikatúrou (porovnaj napr. ) označený za spôsob originárneho nadobúdania vlastníckeho práva (dobromyseľným) vydražiteľom. Takáto paralela však neobstojí. Okrem principiálneho rozdielu medzi povahou dražby v rámci exekučného konania, konanej súdnym exekútorom ako vykonávateľom verejnej moci ( Exekučného poriadku) pod dozorom exekučného súdu ( Exekučného poriadku), je podstatný rozdiel v zákonnej úprave. Podľa Exekučného poriadku totiž musí dražobná vyhláška obsahovať výzvu, aby sa uplatnenie práv, ktoré nepripúšťajú dražbu, preukázalo pred začatím dražby, s upozornením, že inak by také práva nemohli byť uplatnené na ujmu dobromyseľného vydražiteľa. Z citovaného ustanovenia (najmä v spojení s extenzívnou interpretáciou exekučného poriadku, ktorú dlhodobo presadzuje judikatúra) je tak zrejmí, že zákonodarca vyslovene počíta s tým, že v rámci exekučnej dražby môže (a má) dôjsť k nadobudnutiu vlastníckeho práva (dobromyseľným) vydražiteľom, i keď povinný nebol vlastníkom nehnuteľnosti. však neobsahuje žiadne podobné ustanovenia, z ktorých by sa dalo vyvodiť, že by mal v dobrovoľnej dražbe (dobromyseľný) vydražiteľ nadobúdať vlastnícke právo k predmetu dražby aj vtedy, ak navrhovateľ dražby nie je ani vlastníkom predmetu dražby, ani ním nie je ten, v čiom mene navrhovateľ koná (napr. záložca pri dražbe v rámci výkonu záložného práva). Z uvedeného je zrejmé, že zo znenia samotného nemožno vyvodiť záver o tom, že by dobrovoľná dražba mala viesť k nadobudnutiu vlastníckeho práva aj do nevlastníka a teda, že by došlo k prelomeniu zásady „nemo plus iuris“.

Zmluvné prevody vlastníckeho práva sú v Slovenskej republike v zásade založené na princípe, že nikto nemôže previesť viac práv, než sám má. Inak povedané, ani existencia platnej zmluvy medzi prevodcom a nadobúdateľom nemôže spôsobiť prevod vlastníckeho práva na nadobúdateľa, ak prevodca sám nebol vlastníkom, alebo ak neexistuje výslovné zákonné ustanovenie, ktoré by ustanovovalo opak (napr. , , o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov, o cenných papieroch a investičných službách a o zmene a doplnení niektorých zákonov). Niet preto dôvodu, prečo by sa zásada „nemo plus iuris“ nemala vzťahovať aj na ďalší inštitút zmluvnej povahy a to dobrovoľnú dražbu. to znamená, že ani platná dobrovoľná dražba, proti ktorej v lehote uvedenej

v nebola podaná žaloba o neplatnosť, nemôže spôsobiť nadobudnutie vlastníckeho práva vydražiteľom, ak navrhovateľ dražby (alebo záložca) nebol sám vlastníkom predmetu dražby. Opačnému výkladu by okrem toho, že mu chýba zákonný podklad, bránil , podľa ktorého musí byť výklad zákonov v súlade s .

Príklep v dobrovoľnej dražbe udeľuje licitátor, ktorým je podľa a zamestnanec dražobníka, ktorý je oprávnený robiť na dražbe úkony v mene a na účet dražobníka. Dražobník je podľa až 3 tohto zákona podnikateľom, ktorý organizovanie dobrovoľných dražieb vykonáva ako svoje podnikanie na základe živnostenského oprávnenia. Z uvedených dvoch ustanovení je zrejmé, že činnosť licitátora a dražobníka pri dražbe je činnosťou súkromnoprávneho charakteru (obaja nevykonávajú verejnú moc). Súkromnoprávnu povahu činnosti dražobníka a licitátora ďalej dosvedčuje aj , podľa ktorého sa priebeh dražby osvedčuje notárskou zápisnicou. Zo (Notársky poriadok) ťažko možno súdiť, že by notár bol oprávnený osvedčovať priebeh verejnoprávnych skutočností, teda priebeh úradných výkonov; naopak, ním osvedčované skutočnosti sú súkromnoprávneho charakteru.

Čl. 20 ods. 1 zaručuje každému právo vlastniť majetok a každému vlastníkovi rovnaký obsah a ochranu jeho vlastníckeho práva. Podľa konštantnej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky toto ustanovenie nezaručuje právo nadobudnúť určitú konkrétnu vec do vlastníctva, ale zaručuje naopak každému, kto v súlade s právnym poriadkom určitú konkrétnu vec do vlastníctva nadobudol, že svoje vlastnícke právo stratí opäť iba v súlade so zákonom.

Rýdzo ekonomický pohľad jednostranne zohľadňujúci len investíciu vydražiteľa je nezlučiteľný s vyššie uvedenou ústavnou ochranou existujúceho vlastníckeho práva skutočného vlastníka predmetu dražby. Vlastník má právo užívať svoj majetok „pokojne“, a nemôže byť teda nútený pravidelne si zisťovať, či jeho majetku náhodou nehrozí zo strany tretích osôb zásah.

Dobrovoľná dražba, ktorej navrhovateľom nie je skutočný vlastník, je konaním, ktoré sa vedie absolútne mimo vôle a i bez pričinenia skutočného vlastníka, bez akejkoľvek predbežnej kontroly súdu alebo iného orgánu verejnej moci, výlučne pod kontrolou dražobníka, ktorý je súkromnoprávnym subjektom vykonávajúcim svoju činnosť ako podnikanie, teda za účelom dosiahnutia zisku. Podľa názoru odvolacieho súdu je nezlučiteľné s zásadou rovnosti všetkých subjektov v právach ( SR), aby mohol konanie (právne úkony) určitých subjektov zasahovať do právneho postavenia tretej osoby, bez jej súhlasu. Dovolací súd len pre úplnosť uvádza, že nie je možné porovnávať dobrovoľnú dražbu s dražbou konanou v rámci exekúcie, ktorú vykonáva exekútor ako štátom splnomocnená osoba ( Exekučného poriadku) a to pod kontrolou súdu ( Exekučného poriadku).

V predmetnej veci je tiež potrebné uviesť, že otázkou platnosti dobrovoľnej dražby sa už nemožno zaoberať v tomto konaní, nakoľko žalobca v zákonom určenej lehote platnosť dražby na súde nenapadol a otázkou platnosti dražby sa už nemožno zaoberať ako otázkou predbežnou v inom konaní, pričom však riešenie tejto otázky nie je ani pre toto konanie v konečnom dôsledku potrebné.

Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej vyhovujúcej časti podľa z dôvodu vecnej správnosti potvrdil.

O trovách konania (prvostupňového, odvolacieho i dovolacieho) odvolací súd rozhodol podľa a v spojení s a vzhľadom na to, že žiaden z účastníkov nebol úspešný v celom rozsahu (žalobca bol úspešný v časti určenia vlastníckeho práva a žalovaní boli úspešní v časti zamietnutia žaloby žalobcu na určenie neplatnosti zmlúv) o trovách konania rozhodol tak, že žiadny z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania.

Senát krajského súdu uvedený rozsudok prijal pomerom hlasov 3:0, teda jednohlasne.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.