Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Uznesenie_21CoE-18-2013.pdf
PDF · 103.4 KB
Case nature
Area
Subarea
21CoE/18/2013
Uznesenie
Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v exekučnom konaní vedenom súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým, so sídlom Exekútorského úradu W. XX, XXX XX T., vo veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35807598, práv. zast. Advocate, s.r.o., so sídlom Pribinova č. 25, Bratislava, zastúpená konateľom JUDr. Martinom Máčajom, proti povinnej: D. P., nar. XX.XX.XXXX, bytom XXX XX R. XX, o vymoženie 924,87 Eur s prísl., o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Žilina č. k. 2Er/2227/2012-11 zo dňa 05.09.2012, takto jednomyseľne
rozhodol:
uznesenie okresného súdu potvrdzuje.
odôvodnenie:
Napadnutým uznesením prvostupňový súd zamietol podľa § 44 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti v znení neskorších právnych predpisov (ďalej iba „Exekučný poriadok“) žiadosť súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie vedenej na jeho exekútorskom úrade pod sp. zn. EX 11568/12.
Exekučný titul v predmetnom konaní predstavuje rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu spoločnosti Slovenská rozhodcovská, a.s. sp. zn. SR 00580/11 zo dňa 18.03.2011. Právnym dôvodom konania pred rozhodcovským súdom bolo domáhanie sa plnenia zo zmenkového záväzkového vzťahu na základe Zmenky vyplnenej v súlade s Dohodou o vyplnení zmenky (bod 14 VOP zmluvy o úvere). Povinný dňa 21.10.2009 vystavil zmenku, v ktorej v čase vystavenia absentovala zmenková suma a dátum začiatku úročenia zmenkovej sumy. Touto neúplnou zmenkou (blankozmenkou) oprávnený a povinný zabezpečili svoj iný záväzkový vzťah (zmluvu o úvere zo dňa 21.10.2009). Oprávnený v súlade s Dohodu o vyplnení zmenky doplnil chýbajúce údaje, a to zmenkovú sumu a dátum začiatku úročenia zmenkovej sumy, ktorá mala byť predložená povinnému na zaplatenie dňa 26.10.2010, pričom k jej úhrade zo strany povinného nedošlo.
Z predmetnej zmluvy o úvere mal súd prvého stupňa preukázané, že v prejednávanej veci sa jedná o spotrebiteľský právny vzťah, ktorý je potrebné posudzovať podľa noriem spotrebiteľského práva, ktoré sa aplikujú vždy, bez ohľadu na to, podľa akých zákonov bola spotrebiteľská zmluva uzavretá. Povinný pri uzatváraní zmluvy nekonal v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti. Na daný právny vzťah nebolo podľa názoru okresného súdu možné aplikovať aj ustanovenia zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, ktorý definuje spotrebiteľa ako osobu, ktorej bol poskytnutý spotrebiteľský uver na iný účel ako na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania, keďže zo zmluvy vyplýva, že finančné prostriedky boli poskytnuté na účel zamestnania. Je však nepochybné, že v danej veci sa jedná o spotrebiteľský vzťah, vzhľadom na postavenie zmluvných strán dodávateľ - spotrebiteľ. Spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Takéto neprijateľné podmienky v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné (53 ods. 1, 5 Občianskeho zákonníka). Okresný súd poukázal na závery v rozsudku ESD C-40/08 Asturcom Telecomunicaciones, o povinnosti ex offo preskúmavať
nekalú povahu rozhodcovskej doložky obsiahnutej v zmluve medzi predávajúcim alebo poskytovateľom a spotrebiteľom a vyvodiť všetky dôsledky, aby spotrebiteľ nebol takouto doložkou viazaný. Poukázal na to, že s účinnosťou od 01.01.2008 bol zákonom č. 568/2007 Z.z. v § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka rozšírený indikatívny výpočet neprijateľných zmluvných podmienok, okrem iného aj zákaz rozhodcovskej doložky, ktorá by vyžadovala od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní. Zmluvná podmienka, ktorá vyžaduje od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní, bráni tomu, aby na základe nej vydaný rozhodcovský rozsudok na návrh dodávateľa mohol byť exekučným titulom na udelenie poverenia pre exekútora.
Rovnako považoval súd za neprijateľnú podmienku aj celú dohodu o zabezpečení úveru blankozmenkou a predovšetkým dohodu o ľubovoľnom vyplnení zmenkovej sumy vyplývajúcej z pohľadávky veriteľa zo zmluvy o úvere.
V predmetnej veci založil rozhodcovský súd svoju právomoc na základe doložky (bod 15 VOP poskytnutia úveru), ktorá je v spotrebiteľských právnych vzťahoch neprijateľnou podmienkou v spotrebiteľskej zmluve, a teda je v z mysle § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka neplatná. Nekalý charakter rozhodcovskej doložky videl okresný súd v tom, že nebola spotrebiteľom osobitne vyjednaná a povinný nemal možnosť podstatným spôsobom obsah predmetnej zmluvy ovplyvniť vzhľadom na splynutie rozhodcovskej doložky s ostatnými štandardnými podmienkami. Poukázal na zlú čitateľnosť doložky. Rozhodcovská doložka, ktorá mala založiť legitimitu pre exekučný súd v predmetnom konaní, znemožňuje voľbu spotrebiteľa dosiahnuť rozhodovanie sporu všeobecným súdom, ak dodávateľ ešte pred spotrebiteľom podal žalobu u vopred ním vybraného rozhodcovského súdu, čím reálne došlo k narušeniu zákonom sledovanej rovnováhy medzi zmluvnými stranami v neprospech spotrebiteľa. Značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán spôsobuje aj neprijateľné miesto rozhodcovského konania.
Dojednanie rozhodcovskej doložky v predmetnej zmluve a následne konanie pred rozhodcovským súdom viedli vo svojich dôsledkoch k tomu, že spotrebiteľovi bola odopretá ochrana, ktorú mu poskytujú ustanovenia § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka a Smernica 93/13/EHS.
Proti uzneseniu okresného súdu podal v zákonnej lehote odvolanie oprávnený, ktorý žiadal napadnuté rozhodnutie zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
Uviedol, že súd prvého stupňa prekročil rámec svojej preskúmavacej činnosti, ktorý mu zveril Exekučný poriadok v spojení so zákonom o rozhodcovskom konaní. Súd o. i. nesprávne aplikoval aj ustanovenia § 45 zákona o rozhodcovskom konaní na správne zistený skutkový stav. Ustanovenie § 45 ods. 1 a 2 zákona o rozhodcovskom konaní síce upravuje povinnosť exekučných súdov zastaviť exekučné konanie v prípade, ak rozhodcovský rozsudok ukladá povinnosť, ktorá odporuje dobrým mravom, ale okresný súd dané ustanovenie nesprávne aplikoval. Exekučný súd v konaní o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie posudzuje exekučný titul z formálnej a materiálnej stránky. Formálne preskúmavanie exekučného titulu sa obmedzuje na dodržanie všetkých formálnych náležitostí exekučného titulu tak, ako ich vyžaduje ustanovenie § 34 zákona o rozhodcovskom konaní. Preskúmavaním materiálnej stránky zisťuje exekučný súd, či sú splnené hmotnoprávne predpoklady exekučného titulu - dovolenosť, možnosť a súlad s dobrými mravmi. Rozpor s týmito kritériami však musí mať charakter zjavného nedostatku a nemôžu vyplývať z vád konania. Postupom okresného súdu došlo k nahradeniu konania o zrušenie rozhodcovského rozsudku (§ 40 zákona o rozhodcovskom konaní).
Odvolateľ tiež vytkol súdu prvého stupňa nedostatky v odôvodnení rozhodnutia, ktoré sa dostatočne nevysporiadalo s právnym vzťahom medzi účastníkmi a nevysvetlilo, v čom spočíva jeho spotrebiteľský charakter. Súd musí mať napevno ustálené, že fyzická osoba, ktorá uzatvára zmluvu na predtlačenom formulári, je v skutočnosti spotrebiteľom, t. j. že úver sa netýka jej podnikateľskej činnosti alebo výkonu povolania a že fyzická osoba nemala reálnu možnosť ovplyvniť obsah zmluvy. Okresný súd v tomto smere žiadne dokazovanie nevykonával; otázne je, či naň mal vôbec zákonný priestor. Pri rozhodovaní mal súd dbať na zásadu pacta sunt servanta. Na záver oprávnený pripomenul, že svojho práva sa už nebude môcť účinne domôcť z dôvodu prekážky veci rozhodnutej.
Sudca podanému odvolaniu proti rozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka nevyhovel, a preto vec podľa § 374 ods. 4 Občianskeho súdneho poriadku, (ďalej len „O.s.p.“), predložil na rozhodnutie odvolaciemu súdu. Uviedol, že neplatnosť rozhodcovskej doložky je samo o sebe postačujúci dôvod, aby súd odoprel udelenie poverenia. Nevyhnutným následkom neplatnosti rozhodcovskej doložky je to, že nemohla byť platne založená právomoc rozhodcovského súdu a rozhodnutie vydané takýmto orgánom má povahu nulitného právneho aktu. V súvislosti s posúdením rozhodcovskej doložky ako neprijateľnej zmluvnej podmienky poukázal na uznesenie Ústavného súdu SR z 24.02.2011, č. k. IV. ÚS 55/2011-19 a rozhodnutie Najvyššieho súdu SR z 21.03.2012, sp. zn. 6 Cdo 1/2012.
Krajský súd ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p., ďalej len O.s.p.) po zistení, že odvolanie bolo podané včas účastníkom konania (§ 204 ods. 1 O.s.p., § 37 ods. 1 Exekučného poriadku) proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom (§ 44 ods. 2 posledná veta Exekučného poriadku), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.), preskúmal rozhodnutie v napadnutom rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní (§ 212 ods. 1 O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné, a preto uznesenie okresného súdu ako vecne správne potvrdil podľa ust. § 219 ods. 1 a 2 O.s.p. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s náležitým a presvedčivým odôvodnením napadnutého rozhodnutia a len na zdôraznenie jeho správnosti a v súvislosti s odvolacími námietkami dopĺňa ďalšie dôvody.
Na doplnenie, vo vzťahu k námietke oprávneného o nedostatku právomoci exekučného súdu rozhodnúť o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora o udelenia poverenia na vykonanie exekúcie z dôvodu absencie materiálnej vykonateľnosti exekučného titulu, odvolací súd uvádza, že je rovnako ako súd prvostupňový toho názoru, že exekučný súd je v exekučnom konaní oprávnený skúmať rozhodcovský rozsudok z hľadísk spĺňania formálnych i materiálnych predpokladov, za ktorých možno vykonať exekúciu. Ustanovenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku ukladá exekučným súdom pri rozhodovaní o udelení poverenia preskúmať súlad exekučného titulu so zákonom. Súladom exekučného titulu so zákonom pritom treba rozumieť nielen formálne náležitosti exekučného titulu, ale aj to, či je na jeho základe možné exekúciu vykonať, teda či tu nie sú také zákonné ustanovenia, ktoré by bránili vykonaniu exekúcie na základe tohto exekučného titulu. Tieto zákonné ustanovenia pritom môžu mať rozmanitý charakter - môže ísť o ustanovenia paušálne vylučujúce určité nároky z uspokojenia v exekúcii, prípadne ustanovenia ustanovujúce tzv. exekučné imunity a pod. Výnimočne môže ísť aj o ustanovenia, ktoré ustanovujú povinnosť exekučného súdu skúmať aj materiálnu správnosť exekučného titulu, teda posúdiť, či nárok priznaný exekučným titulom je v súlade s právom.
Takýmto ustanovením je aj ustanovenie § 45 zákona rozhodcovskom konaní, ktoré umožňuje exekučnému súdu skúmať materiálnu správnosť rozhodcovského rozsudku z hľadísk uvedených v tomto ustanovení, a to sčasti aj bez návrhu. Z ustanovenia § 45 zákona rozhodcovskom konaní preto možno vyvodiť, že na to, aby mohla byť vykonaná exekúcia na základe rozhodcovského rozsudku, musí byť rozhodcovský rozsudok aj v súlade s týmto ustanovením, teda nesmie byť vydaný v rozhodcovskom konaní, ktoré trpelo vadou uvedenou v § 40 písm. a) alebo b) zákona rozhodcovskom konaní, a nesmie zaväzovať na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. Keď rozhodcovský rozsudok odporuje týmto zákonným ustanoveniam, tieto jeho nedostatky predstavujú hmotnoprávnu prekážku vykonania exekúcie na jeho základe.
Z vyššie uvedeného plynie, že súlad rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu s § 45 zákona rozhodcovskom konaní je hmotnoprávnym predpokladom vykonania exekúcie. Exekučný súd je tak povinný od začiatku konania prihliadať na to, či tu sú dôvody neprípustnosti exekúcie na základe rozhodcovského rozsudku uvedené v § 45 zákona rozhodcovskom konaní.
Tento záver je napokon aj v súlade so zásadou hospodárnosti exekučného konania (§ 6 v spojení s § 251 ods. 4 O.s.p.). Exekučný súd je v zmysle tejto zásady povinný v rámci svojich možností dbať o to, aby trovy exekúcie tak na strane súdneho exekútora, ako aj na strane účastníkov (a konečne i na strane súdu) boli čo najmenšie. Výklad, podľa ktorého by mal súd vydať poverenie pre súdneho exekútora aj vtedy, ak je zjavné, že exekučný titul - rozhodcovský rozsudok odporuje ustanoveniu § 45 zákona rozhodcovskom konaní, a následne by mal exekučné konanie zastaviť, je s touto požiadavkou na exekučné konanie v priamom rozpore. Nemožno totiž strácať zo zreteľa, že vydaním poverenia
exekútorovi vzniká povinnosť postarať sa o vykonanie exekúcie (§ 46 ods. 1 Exekučného poriadku), teda povinnosť vydať upovedomenie, na ktoré môže povinný reagovať námietkami. Vydanie upovedomenia, ako aj námietky povinného sú pritom procesné úkony, ktoré sú na strane exekútora, resp. povinného spojené s trovami. Tieto povinnosti má exekútor aj v čase, keď už bolo vydané uznesenie o zastavení exekúcie, no ešte nenadobudlo právoplatnosť, pričom proti uzneseniu o zastavení exekúcie podľa § 45 zákona rozhodcovskom konaní je odvolanie vždy prípustné (odsek 3 citovaného paragrafu). Navyše, tento postup exekučného súdu by predstavoval i plytvanie časom, silami a v neposlednom rade i rozpočtovými prostriedkami súdu na zbytočné vydávanie viacerých aktov (súdneho poverenia a uznesenia o zastavení exekúcie), ich následné doručovanie a pod.
Exekučný súd teda môže skúmať (podľa § 45 ods. 2 zákona rozhodcovskom konaní aj bez návrhu), či rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené, alebo ak odporuje dobrým mravom. Nedovolenosť priznaného plnenia nemožno odvodzovať len zo samotného výroku rozhodnutia. Priznané plnenie totiž navonok vôbec nemusí vykazovať znaky protizákonnosti; spravidla až z odôvodnenia rozhodnutia možno zistiť pochybenia v aplikácii hmotného, či dokonca aj procesného práva. Nedovolenosť, nemožnosť a rozpor s dobrými mravmi sú pojmami hmotného práva a pri zisťovaní takýchto nedostatkov exekučného titulu má exekučný súd plné oprávnenie "vstúpiť" do rozhodnutia a vyvodiť tomu zodpovedajúce závery.
Právny vzťah založený zmluvou o úvere medzi oprávneným a povinným mal aj podľa názoru odvolacieho súdu spotrebiteľský charakter. Súd prvého stupňa ohľadom hodnotenia daného vzťahu prezentoval v odôvodnení napadnutého rozhodnutia podrobné a vyčerpávajúce argumenty, s ktorými sa odvolací súd stotožnil. Nie je možné prisvedčiť námietkam odvolateľa, ktorý mal za to, že rozhodnutie je nepreskúmateľné. Práve naopak, napadnuté uznesenie rozsiahlym spôsobom vyhodnotilo všetky právne osobitnosti posudzovanej veci. Pokiaľ odvolateľ namietal nedostatočne vykonané dokazovanie ohľadom posúdenia vzťahu medzi účastníkmi, mohol v plnej miere uplatniť svoje právo predkladať dôkazy aj v odvolacom konaní (§ 205a ods. 1 O.s.p. a contrario). Dôkazné bremeno na preukázanie skutočnosti, že nešlo o spotrebiteľský vzťah, spočívalo na oprávnenom, nakoľko sa práve on domáhal realizácie svojich práv v exekučnom konaní. Spotrebiteľská zmluva nesmie obsahovať neprijateľné podmienky, ktoré sú neplatné.
Exekučný súd teda aj v exekučnom konaní skúma nekalé podmienky a to aj v prípade, ak spotrebiteľ žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku sám nepodal. Systém ochrany zavedený smernicou 93/13/ EHS vychádza z myšlienky, že spotrebiteľ sa v porovnaní s predajcom alebo dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ako aj o úroveň informovanosti, a táto situácia ho vedie k tomu, že pristúpi na podmienky vopred pripravené predajcom alebo dodávateľom bez toho, aby mohol vplývať na ich obsah. Vzhľadom na také znevýhodnené postavenie jednej zo zmluvných strán článok 6 ods. 1 smernice 93/13/EHS zaväzuje členské štáty stanoviť, aby nekalé podmienky „podľa ich vnútroštátneho práva neboli záväzné pre spotrebiteľa". Ako vyplýva z judikatúry ESD (rozsudky ESD C-240/98, C-240-244/98 Océano Grupo Editorial a Salvat Editores, C-168/02 Mostaza Claro, C-40/08 Asturcom Telecomunicaciones), ide o kogentné ustanovenie smerujúce k nahradeniu formálnej rovnováhy, ktorú zmluva nastoľuje medzi právami a povinnosťami zmluvných strán, skutočnou rovnováhou, ktorá medzi nimi môže znovu zaviesť rovnosť. S cieľom zabezpečiť úroveň ochrany, ktorú chce smernica 93/13 dosiahnuť, Súdny dvor viackrát zdôraznil, že tento nerovný stav medzi spotrebiteľom a predajcom alebo dodávateľom môže byť kompenzovaný iba pozitívnym zásahom vonkajším vo vzťahu k samotným účastníkom zmluvy.
Osobitosť postavenia rozhodcovského súdu spočíva medzi iným v tom, že jeho právomoc vec prejednať a rozhodnúť sa odvodzuje od rozhodcovskej zmluvy. Predpokladom právomoci rozhodcovského súdu je teda platné uzavretie rozhodcovskej zmluvy medzi zmluvnými stranami, a to či už vo forme osobitnej zmluvy alebo rozhodcovskej doložky. Ak teda právomoc rozhodcovského súdu je závislá od existencie platnej rozhodcovskej zmluvy a exekučný súd má povinnosť v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, okrem iného, zisťovať rozpor exekučného titulu so zákonom, t.j. aj to, či bol vydaný orgánom s právomocou na jeho vydanie, je logické, že exekučný súd musí pri tomto zisťovaní posúdiť nielen to, či rozhodcovská zmluva bola medzi zmluvnými stranami vôbec uzavretá, ale aj to, či bola uzavretá platne.
Iba platná rozhodcovská zmluva môže totiž založiť právomoc rozhodcovského súdu na jej základe určitú vec prejednať a rozhodnúť; absolútna neplatnosť právneho úkonu má za následok, akoby právny úkon nebol nikdy uzavretý.
Odvolací súd poukazuje aj na závery Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v uznesení zo dňa 21.03.2012, sp. zn. 6 Cdo/1/2012: To znamená, že aj keď účastník rozhodcovského konania, ktorým je spotrebiteľ, nevyužije možnosť spochybniť existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy podľa ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy a v prípade zisteného nedostatku v tomto smere konštatovať rozpor rozhodcovského rozsudku zo zákonom znamenajúci materiálnu nevykonateľnosť tohto exekučného titulu. Takýmto postupom exekučný súd napĺňa príkaz vyplývajúci z princípu ochrany práv spotrebiteľa. V preskúmavanej veci súdy v exekučnom konaní správne konštatovali neprijateľnosť a tým aj neplatnosť rozhodcovskej doložky z dôvodu, že nebola individuálne dojednaná a že spôsobovala nevyváženosť v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech povinnej.
Súd preskúmal povahu rozhodcovskej doložky ako zmluvnej podmienky zmluvy uzavretej medzi oprávneným a povinným, ktorá bola uvedená v čl. 15 všeobecných podmienok poskytnutia úveru. V zmysle čl. 15 všeobecných podmienok sa oprávnený s povinným dohodli na rozhodcovskej doložke, podľa ktorej „Všetky spory, ktoré vzniknú z tejto zmluvy o úvere, ručiteľského vyhlásenia, vrátane sporu o ich platnosť, výklad alebo zrušenie, ako aj spory, ktoré vzniknú z dohody o vyplnení zmenky zabezpečujúcej túto úverovú zmluvu a uplatnenia práv z takto vyplnenej zmenky, vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie, budú riešené: a) pred Stálym rozhodcovským súdom zriadeným spoločnosťou Slovenská rozhodcovská a.s. so sídlom Karloveské rameno 8, 841 04 Bratislava, IČO: 35 922 761, zapísanou v Obchodnom registri Okresného súdu Bratislava I, Oddiel : Sa, vložka č. 3530/ B (ďalej len „rozhodcovský súd“), ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom súde; rozhodcovské konanie bude vedené podľa vnútorných predpisov rozhodcovského súdu, a to jedným rozhodcom ustanoveným podľa vnútorných predpisov rozhodcovského súdu, b) pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca strana podá žalobu na súde podľa príslušného právneho predpisu (zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok). Zmluvné strany sa dohodli, že pokiaľ ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu o rozhodnutie akéhokoľvek sporu, ktorý vznikne z tejto zmluvy o úvere, ručiteľského vyhlásenia, vrátane sporu o jej platnosť, výklad alebo zrušenie, ako aj sporu, ktorý vznikne z dohody o vyplnení zmenky zabezpečujúcej túto úverovú zmluvu a uplatnenia práv z takto vyplnenej zmenky, vrátane sporu o jej platnosť, výklad alebo zrušenie, na všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku tejto rozhodcovskej doložky; ustanovenie tejto vety sa nepoužije v prípade, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je touto rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornými predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc rozhodcovského súdu.
Rozhodcovská doložka (bod 15 VOP pre poskytnutie úveru) bola dojednaná na vopred vytlačenom tlačive pre neobmedzený počet klientov, a teda nie individuálne s povinným spolu s riadnym poučením o následkoch uzavretia rozhodcovskej doložky. Absentuje poučenie spotrebiteľa o rozdieloch medzi rozhodcovským a súdnym konaním. Rozhodcovská doložka splýva s ostatnými podmienkami v štandardnej zmluve. V porovnaní s ostatnými zmluvnými podmienkami je však význam rozhodcovskej doložky osobitný, pretože v prípade vzniku sporu súkromná osoba rozhodne o právach a právom chránených záujmoch. Súd zastáva názor, že ak rozhodcovská zmluva nebola osobitne spotrebiteľom vyjednaná, ale vyplýva zo štandardnej zmluvy, a teda zo vzťahu fakticky nerovnovážneho, obava, že slabšia strana si svoj osud v závažnej veci, akou je prípadný neskorší rozhodcovský proces, nedokáže náležite naplánovať, je oprávnená. Rozhodcovskú doložku si spotrebiteľ osobitne nevyjednal a nemal na výber vzhľadom na jej splynutie s ostatnými podmienkami. Mohol len zmluvu ako celok odmietnuť alebo sa podrobiť všetkým všeobecným podmienkam. Možnosť zmeny štandardných podmienok zo strany spotrebiteľa je len iluzórna a je zrejmé, že ide o rovnosť len formálnu. Priemerný spotrebiteľ má nielen problém porozumieť a v krátkom čase sa zorientovať a zvážiť dôsledky vyplývajúce aj z rokovacieho poriadku rozhodcovského súdu. Odvolací súd má vážne obavy, že priemerný spotrebiteľ rozsiahle zmluvné podmienky vrátane rokovacieho poriadku rozhodcovského súdu ani len neprečíta, ak sa k nemu vôbec pri uzatváraní zmluvy dopracuje. Ten je pritom dôležitý na zváženie dôsledkov rozhodcovskej doložky. Odvolací súd je presvedčený, že tak ako banky, aj nebankové inštitúcie majú
na to prostriedky, aby vysvetlili spotrebiteľovi vážne dôsledky rozhodcovského konania, poukázali na rozdiel a nechali sa mu za primeraných okolností rozhodnúť (porov. § 90 ods. 3 zákona č. 492/2009 Z. z. o platobných službách).
Z uvedeného dôvodu súd vyhodnotil všetky odvolacie námietky odvolateľa ako nedôvodné. Odvolací súd uzatvára, že exekučný súd správne rozhodol o zamietnutí udelenia poverenia na vykonanie exekúcie z dôvodu neprijateľnej rozhodcovskej doložky, ktorá od spotrebiteľa vyžaduje riešenie sporov s dodávateľom výlučne v rozhodcovskom konaní. O doložku, ktorá vyžaduje, aby spotrebiteľ riešil spory výlučne v rozhodcovskom konaní ide aj vtedy, ak síce spotrebiteľ podľa nej má možnosť vybrať si medzi rozhodcovským a štátnym súdom, ale ak by podľa tejto doložky začalo rozhodcovské konanie na návrh dodávateľa, spotrebiteľ by bol nútený nezvratne podrobiť sa rozhodcovskému konaniu. Rozhodcovská doložka je teda neprijateľná, pretože núti spotrebiteľa, aby sa podrobil rozhodcovskému konaniu a znemožňuje tak voľbu spotrebiteľa dosiahnuť rozhodovanie sporu štátnym súdom. Neprijateľná rozhodcovská doložka (ako každá neprijateľná zmluvná podmienka) sa prieči dobrým mravom a výkon práv a povinností z takejto doložky preto odporuje dobrým mravom (rozhodcovský súd odvodzoval svoju právomoc od neprijateľnej rozhodcovskej doložky).
O náhrade trov odvolacieho konania krajský súd potom nerozhodoval, pretože tu nešlo o konečné rozhodnutie, ale je len podkladom pre následné zastavenie exekúcie s povinnosťou vyporiadania sa s otázkou trov až v takomto rozhodnutí (§ 57 ods. 2 a § 58 ods. 5 Exekučného poriadku). Práve absencia rozhodnutia o trovách konania v rozhodnutí súdu prvého stupňa je potom dôvodom, pre ktorý je súd prvého stupňa povolaný rozhodnúť aj o trovách odvolacieho konania skončeného týmto uznesením (§ 224 ods. 4 O.s.p. per analogiam).
Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e prípustné.