Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

9Co/9/2022

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Gizely Majerčák a členov senátu JUDr. Dany Popovičovej a JUDr. Aleny Mikovej, v právnom spore žalobkyne: A. A., B., B. XX, nar. XX.XX.XXXX, splnomocnený zást. C. D. A., B., E. XX, nar. XX.X.XXXX, proti žalovanému: E. E. F., B., G. X, nar. X.X.XXXX, zást. JUDr. Peter Franko, advokátska kancelária s.r.o., Košice, Popradská 82, IČO: 47 254 980, za ktorého ako konateľ koná advokát JUDr. Peter Franko, za účasti intervenienta KOOPERATIVA poisťovňa, a.s. Vienna Insurance Group, Bratislava, Štefanovičova 4, IČO: 00 585 441, o náhradu škody, o odvolaní žalobkyne a o odvolaní žalovaného proti rozsudku bývalého Okresného súdu Košice II č. k. - 599 z 13. septembra 2019

rozhodol:

M e n í rozsudok vo vyhovujúcom výroku tak, že žalobu z a m i e t a . Zamietavý výrok rozsudku v napadnutom rozsahu 190,41 € p o t v r d z u j e. Žalobkyňa j e p o v i n n á nahradiť trovy štátu v rozsahu 100 %. Žalovanému proti žalobkyni priznáva nárok na plnú náhradu trov prvoinštančného i odvolacieho konania.

odôvodnenie:

1. Bývalý Okresný súd Košice II ako súd prvej inštancie (ďalej aj len ako „súd“) rozsudkom označeným v záhlaví, jeho I. výrokom žalovaného zaviazal do 3 dní od právoplatnosti rozsudku žalobkyni titulom náhrady škody zaplatiť 16 429,91 € (z toho 16 260,47 € zodpovedajúcu náhrade mzdy a 169,44 € ako cestovné), II. výrokom žalobu vo zvyšku (nad prisúdenú istinu do 24 389,08 €) zamietol, III. výrokom žalovanému uložil povinnosť štátu nahradiť trovy konania v rozsahu 100 % a IV. výrokom žalobkyni náhradu trov konania nepriznal.

2. Vychádzal zo zistenia, že žalobkyňa ako zamestnanec z dôvodu, že výpoveď zamestnávateľa z pracovného pomeru jeho listom z 25.4.2007 považovala za neplatnú, tomuto listom z 8.8.2007 oznámila, že trvá na tom, aby naďalej ju zamestnával a 28.8.2007 žalobou na Okresnom súde Bratislava IV v súdnom konaní sp. zn. uplatnila nároky z neplatného rozviazania pracovného pomeru od 21.11.2007 vrátane nároku na náhradu mzdy za obdobie od 8.8.2007 do právoplatného skončenia pracovného pomeru (správne do právoplatného skončenia konania o neplatnosť skončenia pracovného pomeru – pozn. odvolacieho súdu). V danom súdnom konaní žalobkyňa bola zastúpená advokátom JUDr. Jánom Žolkom (žalovaný v tomto konaní o náhradu škody; ďalej aj len ako „advokát žalobkyne“ alebo aj len ako „žalovaný“). V tomto konaní čiastočným rozsudkom súdu č. k. – 90 z 21.1.2008 v spojení s rozsudkom odvolacieho súdu zo 17.12.2008 pod č. k. - 113 dňom 6.2.2009 právoplatne bolo rozhodnuté, že skončenie pracovného pomeru žalobkyne výpoveďou jej zamestnávateľa je neplatné. Na nasledujúcom pojednávaní v tejto veci 16.9.2009 na základe návrhu žalujúcej strany z 13.5.2009 uznesením okresného súdu bola pripustená zmena žaloby ( ) tak, že predmetom konania sa stala náhrada mzdy za obdobie od 1.7.2007 do 31.1.2008 spolu vo výške 60 144 Sk (1 996,42 €) s príslušenstvom. Vzhľadom na to, že na danom pojednávaní advokát žalobkyne za túto vyhlásil, že žalobkyňa už netrvá na ďalšom zamestnávaní, s odôvodnením, že v dôsledku toho jej pracovný pomer u žalovaného zamestnávateľa, s ktorým táto dohodu o skončení pracovného pomeru neuzavrela, súd uzavrel, že sporný pracovný pomer podľa skončil uplynutím výpovednej doby a žalobkyňa má preto nárok na náhradu mzdy v sume priemerného zárobku za výpovednú dobu dvoch mesiacov. S odkazom na rozsudkom č. k. - 152 zo 7.10.2009 na odvolanie žalobkyne v spojení s rozsudkom odvolacieho súdu pod č. k. - 191 z 3.6.2010 dňom 13.7.2010 právoplatne žalobe preto v rozsahu 848,42 € brutto vyhovel a vo zvyšku túto ako neopodstatnenú zamietol. Zmenu postoja žalobkyne k otázke jej ďalšieho zamestnávania (vyjadrenú po pojednávaní konanom 16.9.2009 – pozn. odvolacieho súdu) súd neakceptoval s odôvodnením, že žalobkyňa v priebehu konania nemôže účinne odvolať svoje vyhlásenie ohľadom ďalšieho zamestnávania, nakoľko podľa prejav jej vôle zo 16.9.2009 má za následok skončenie pracovného pomeru dohodou, nepovažujúc pritom za rozhodujúce, že tento bol učinený jej advokátom, nakoľko ten je jej splnomocnencom pre celé konanie a je oprávnený na všetky úkony, ktoré v konaní môže urobiť ona ako účastník.

3. Pri rozhodovaní v tejto veci o náhradu škody v majetkovej sfére žalobkyne predstavovanej a) náhradou mzdy od bývalého zamestnávateľa za dobu trvania pracovnoprávneho sporu, b) stratou príjmu ako ušlého zisku v dôsledku straty zamestnania v priamej súvislosti so zmarením úspechu v konaní v období 3.6.2010 - 4.6.2012, kedy sa jej podarilo získať prácu náplňou a príjmom porovnateľnú so stratenou, c) stratou 110,17 € mesačne za obdobie od 8.8.2007 do 4.6.2012 na výške budúceho starobného dôchodku, d) stratou na dani z príjmov, e) nákladmi na cestovné do Bratislavy spolu 169,44 €, to všetko so zákonnými úrokmi z omeškania od splatnosti náhrady mzdy za jednotlivé mesiace vo výplatných termínoch za príslušný mesiac a f) nemajetkovou ujmou (3. odsek napadnutého rozsudku), viazaný právnym názorom odvolacieho súdu vysloveným v jeho predchádzajúcom zrušujúcom uznesení v tejto veci z 23.4.2014 pod č. k. - 199 ( ) mal za nesporné, že žalobkyňa ako zamestnanec v konaní o náhradu mzdy z neplatného rozviazania pracovného pomeru neúspešnou bola z dôvodu vyhlásenia žalovaného ako jej advokáta na pojednávaní 16.9.2009, že „v súvislosti s neplatným skončením jej pracovného pomeru táto netrvá na ďalšom zamestnávaní“. Po vykonanom dokazovaní v tomto konaní o náhradu škody uzavrel, že pri tomto vyhlásení žalovaný nepostupoval dôsledne v súlade so záujmami svojej klientky, keď nezvážil dôsledky tohto svojho vyjadrenia a z dôvodu, že nevedel preukázať svoju obranu, že na daný prednes bol poverený priamo žalobkyňou v rámci ich predchádzajúcej porady z 11.9.2009, uzavrel, že žalovaný zodpovedá žalobkyni za jej spôsobenú škodu, a to vo výške jej zákonných finančných nárokov, ktoré by jej boli priznané v jej pracovnoprávnom spore sp. zn. so zamestnávateľom, a to titulom náhrady mzdy (i) za obdobie od 8.8.2007, kedy oznámila zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní, do 6.2.2009, t. j. právoplatnosti rozsudku o neplatnosti výpovede, kedy boli vytvorené podmienky na to, aby zamestnávateľ umožnil žalobkyni pokračovať v práci a tiež (ii) titulom ušlej mzdy aj za obdobie po 6.2.2009, a to až do 4.6.2012, kedy žalobkyňa získala prácu náplňou a príjmom porovnateľnú so stratenou. Pri rozhodnutí o výške týchto peňažných nárokov vychádzal zo mzdy žalobkyne za obdobie 8.8.2007 - 6.2.2009 vo výške 6 719,86 € brutto, vyčíslenej znaleckým posudkom C. G. č. 27/2018 z 15.8.2018 a titulom náhrady škody za obdobie 8.8.2007 – 4.6.2012 po odrátaní vyplatených nemocenských dávok a náhrady mzdy žalobkyni prisúdenej v konaní sp. zn. jej priznal náhradu škody vo výške 16 260,47 € a titulom náhrady škody predstavovanej vynaložením cestovných nákladov na súdne pojednávania v Bratislave 169,44 €, t. j. spolu celkom 16 429,91 € a uplatnený nárok vo zvyšku zamietol ako neopodstatnený.

4. S odôvodnením, že žalobkyňa ako strana sporu, ktorá v základe uplatneného nároku v spore bola úspešná aspoň sčasti, pričom výška prisúdeného nároku v danom prípade závisela výlučne od znaleckého posudku, žalobkyni ako v konaní plne úspešnej strane proti plne neúspešnému žalovanému postupom podľa v spojení s priznal nárok na plnú náhradu jej trov a v konaní plne neúspešnému žalovanému zároveň uložil povinnosť štátu plne nahradiť jeho trovy vyplatené z jeho finančných prostriedkov na trovy znaleckého dokazovania.

5. Proti tomuto rozsudku, čo do jeho vyhovujúceho výroku, žalovaný z dôvodov ustanovených v , a podáva odvolanie navrhujúc, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil (správne zmenil – pozn. odvolacieho súdu) tak, že žalobu zamietne. S poukazom na odôvodnenie predchádzajúceho zrušujúceho uznesenia odvolacieho súdu namieta, že v danom prípade absentuje hmotnoprávny základ na posúdenie prípadného nároku žalobkyne na výplatu náhrady škody titulom ušlého zisku a v podrobnostiach ďalej odkazuje na odôvodnenie tohto zrušujúceho uznesenia. Namieta, že v danom prípade v konaní sp. zn. v spojení s potvrdzujúcim rozsudkom odvolacieho súdu nevyvrátiteľná právna domnienka, že pracovný pomer žalobkyne u zamestnávateľa skončil dohodou k 30.6.2009 podľa , bola prijatá v dôsledku neprejavenia skutočného záujmu žalobkyne o nástup do práce u svojho zamestnávateľa, s ktorým sa súdila a žalobkyňa u tohto do práce nenastúpila napriek viacerým a dostatočne dôrazným výzvam zástupcu jej zamestnávateľa v tomto súvisiacom konaní pred Okresným súdom Bratislava IV, aby tak urobila, čo zároveň vyvracia tvrdenie žalobkyne, že nebola informovaná o tom, že sa má hlásiť u zamestnávateľa, kde do práce navyše nenastúpila ani po právoplatnosti určenia, že výpoveď je neplatná, čím hrubo porušila pracovnú disciplínu. Výroky žalobkyne prednesené na pojednávaní 7.3.2012, že „do zamestnania u žalovaného zamestnávateľa nenastúpila, lebo už bola zamestnaná, po 6.2.2009 o prácu u neho sa neuchádzala, nevedela, že tak má urobiť, vzťahy v NIKÉ boli hrubo narušené, došlo k strate dôvery a pod.“, podľa odvolateľa jednoznačne vylučujú akýkoľvek skutočný záujem žalobkyne o prácu v NIKÉ a zároveň preukazujú absenciu hmotnoprávnej podmienky pre priznanie žalobou uplatňovaného nároku na náhradu škody. Okrem toho zotrváva na svojej obrane, že v konaní sp. zn. sporný prednes na pojednávaní 16.9.2009 urobil na základe výslovného pokynu žalobkyne a namieta, že táto toto teraz popiera účelovo a cieľavedome. Najprv totiž sama žiadala, aby súdu predložil poznámky, ktoré on ako advokát si robil z každej porady a po zistení, že tento jej pokyn sa v nich nachádza, vyhlásila, že ide o ňou nepodpísané a preto neplatné čarbanice, čo súd na jeho prekvapenie v konaní si osvojil. Namieta preto, že pre vznik žalobkyňou uplatňovaného nároku neboli splnené hmotnoprávne podmienky ustanovené v a a konaním žalovaného žalobkyni nevznikla žiadna škoda, keďže on konal podľa pokynov žalobkyne.

6. Žalobkyňa vo vyjadrení k odvolaniu navrhuje, aby odvolací súd rozsudok v napadnutom vyhovujúcom výroku potvrdil, pretože jeho rozhodnutie je vecne správne. Žalobkyňa spĺňa obe hmotnoprávne podmienky pre priznanie nároku na náhradu škody titulom ušlého zisku (i) zamestnávateľ s ňou ako so zamestnancom pracovný pomer skončil neplatne a (ii) ona tomuto listom z 8.8.2007 zároveň oznámila, že trvá na ďalšom zamestnávaní, v dôsledku čoho v zmysle odo dňa tohto oznámenia jej patrí náhrada mzdy vo výške priemerného zárobku. Po právoplatnosti čiastočného rozsudku o neplatnosti výpovede z 21.1.2008 vo februári 2009 bolo preto povinnosťou zamestnávateľa žalobkyňu vyzvať k nástupu do zamestnania, čo sa ale nestalo, zamestnávateľ jej neumožnil nastúpiť späť do práce, k žiadnemu porušeniu pracovnej disciplíny z jej strany dôjsť preto nemohlo. Súd v konaní sp. zn. záver o tom, že ako zamestnanec neprejavila skutočný záujem o nástup do práce v NIKÉ, prijal pritom vychádzajúc zo svojvoľného vyjadrenia žalovaného ako vtedajšieho advokáta žalobkyne (na pojednávaní 16.9.2009 - pozn. odvolacieho súdu), že žalobkyňa netrvá na jej ďalšom zamestnávaní, čím tento poškodil záujmy svojej klientky, nakoľko žalobkyňa na takýto prednes svojho advokáta nikdy nepoverila, ona svoj, ešte 8.8.2007 prejavený záujem na ďalšom zamestnávaní v NIKÉ, nikdy nezmenila, ona od začiatku pracovnoprávneho sporu so zamestnávateľom vedela, bola na to upozornená aj pracovníkom CPP, že podmienka trvania na ďalšom zamestnávaní je jednou z podmienok na úspešné vedenie sporu. Napadnutým rozsudkom v tejto veci o náhradu škody žalobkyni bola priznaná len čiastka, o ktorú táto bola poškodená svojvoľným konaním žalovaného, nemôže preto ísť o jej bezdôvodné obohatenie na úkor žalovaného; výška priznaného plnenia vychádza pritom z podkladov Sociálnej poisťovne a znaleckého posudku.

7. Odvolateľ v odvolacej replike poukazuje na to, že vzhľadom na to, že v konaní sp. zn. bola prijatá nevyvrátiteľná právna fikcia skončenia pracovného pomeru žalobkyne u žalovaného zamestnávateľa dohodou k 30.6.2007, žalobkyni bola priznaná náhrada mzdy, v tomto konaní náhradu mzdy žiada preto duplicitne. Jej list z 8.8.2007 v tomto konaní je irelevantný z časového aj obsahového hľadiska, výsledky vykonaného dokazovania nepreukazujú priamy príčinný vzťah medzi konaním žalovaného a vznikom škody žalobkyni, tá svoje korene má v nenastúpení do práce a z toho vyplývajúcim hrubým porušení pracovnej disciplíny. Nie svedkyňa, ale žalobkyňa v tejto veci 7.3.2012 uviedla, že po 6.2.2009 o prácu v NIKÉ sa neuchádzala, lebo nevedela, že tak má urobiť, v tom čase bola zamestnaná a vzťahy v NIKÉ boli narušené, došlo k strate dôvery.

8. Žalobkyňa v odvolacej duplike poukazuje na snahu žalovaného vyvolať dojem, že k zmareniu jej úspechu v jej pracovnoprávnom spore došlo pre porušenie jej pracovných povinností po právoplatnosti rozsudku o neplatnosť výpovede zamestnávateľa nastúpiť do práce a trvá na tom, že súd prvej inštancie v tejto veci rozhodol vecne správne, pokiaľ rozhodol, že k zmareniu jej úspechu v danej veci došlo pre vyhlásenie žalovaného ako jej advokáta na pojednávaní 16.9.2009 konanom bez jej prítomnosti, pretože toto malo za následok prijatie priamej fikcie ukončenia pracovného pomeru žalobkyne dohodou k termínu 30.6.2007. Z toho dôvodu žalobkyňa rovnako stratila možnosť opäť nastúpiť do práce a stratila aj nárok na náhradu mzdy vrátane úrokov z omeškania za dobu, keď zamestnávateľ jej neumožnil vykonávať prácu, pretože nebyť tohto jeho vyhlásenia, žalobkyňa v pracovnoprávnom spore mohla dosiahnuť úspech a s ním aj finančné nároky z toho vyplývajúce. Práve zmarenie možnosti pokračovať v práci a s tým spojená strata finančného nároku je dôvodom tejto žaloby o náhradu škody, vzniknutej tým, že žalovaný v postavení jej advokáta nehájil jej záujmy ako svojho klienta, ale naopak svojím konaním tohto veľmi výrazne poškodil, a to nielen hmotne, ale aj nehmotne.

9. Odvolateľ elektronickým podaním odoslaným 25.2.2020 dopĺňa dôvody odvolania o. i. vytýkajúc, že v konaní na súde prvej inštancie nebola dostatočne bezpečne a jednoznačne preukázaná otázka príčinnej súvislosti a žalovaný neuniesol preto dôkazné bremeno (správne žalobkyňa – pozn. odvolacieho súdu) a ďalej namieta skutočnosti, ktoré podľa jeho názoru ovplyvňujú výšku škody a tiež otázky príčinnej súvislosti. Vyhovujúcemu výroku napadnutého rozsudku vytýka jeho nezákonnosť, ktorá tkvie v neakceptovateľnej, tzv. neobmedzenej kauzalite a žalovanému pričíta zodpovednosť za „všetko“. Bráni sa, že tým, že žalobkyňa nevyužila všetky možné opravné prostriedky, aby sa domáhala nápravy postupu Okresného súdu Bratislava IV, resp. Krajského súdu v Bratislave ako súdu odvolacieho, svojím konaním prerušila vzťah príčiny a následku medzi konaním žalovaného a vzniknutou škodou, pričom tento kauzálny nexus sa prerušil tiež nezáujmom žalobkyne nastúpiť do zamestnania, ktoré jej konanie je dôvodom vzniknutej škody.

10. Proti rozsudku odvolanie podáva aj žalobkyňa dôvodiac, že súd prvej inštancie pri stanovení výšky náhrady škody vychádzal zo znaleckého posudku znalca C. A. G., č. 27/2018 z 15.8.2018, pričom v tomto za obdobie 8.8.2007 - 31.8.2007 namiesto 18 pracovných dní, omylom bolo zarátaných iba 6 pracovných dní, v dôsledku čoho vyhovujúci výrok napadnutého rozsudku namiesto správnej sumy 299,90 € kalkuluje len so sumou 109,49 €; ide pritom o pochybenie, ktoré uznal aj znalec a vypracoval opravu znaleckého posudku. Ako odvolateľka navrhuje preto, aby odvolací súd vzniknutý rozdiel 190,41 € v neprospech žalobkyne napravil tak, že celkovo jej bude prisúdená náhrada škody vo výške 16 620,32 € a zároveň budú opravené aj finančné hodnoty v príslušných odsekoch odôvodnenia napadnutého rozsudku.

11. Žalovaný ani intervenient, ktorým odvolanie žalobkyne bolo doručené 10.4.2022, resp. 22.12.2021, nevyužili svoje zákonné právo a k odvolaniu protistrany sa nevyjadrili.

12. Intervenientovi v konaní boli doručené všetky podania strán v odvolacom konaní, v odvolacom konaní tento zostal nečinný. Žiadna zo strán ďalšie vyjadrenie vo veci neurobila.

13. Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací po kladnom posúdení včasnosti a prípustnosti odvolania žalovaného proti vyhovujúcemu výroku rozsudku a odvolania žalobkyne proti zamietnutiu žaloby v rozsahu 190,41 €, viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania a tiež viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie, bez nariadenia odvolacieho pojednávania z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie napadnutom rozsahu spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo ( a a nasl. o odvolaní) a dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne neobstojí a že vo vzťahu k vyhovujúcemu výroku nie sú splnené podmienky ani na potvrdenie, ani na zrušenie rozsudku, preto ho postupom podľa zmenil tak, že žalobu v tomto rozsahu zamietol.

14. Rozsudok v časti zamietavého výroku nad 190,41 € nie je dotknutý odvolaním, zamietavý výrok nad 190,41 € nadobudol preto právoplatnosť a z toho dôvodu nemohol byť predmetom odvolacieho prieskumu; predmetom odvolacieho prieskumu mohol byť preto len vyhovujúci výrok rozsudku v celom jeho rozsahu a zamietavý výrok rozsudku v rozsahu zamietnutia žaloby o 190,41 € a závisiaci výrok o trovách konania vrátane výroku o trovách štátu ( a ).

15. Rozsudok odvolacieho súdu verejne bol vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach 19.7.2023 o 10.10 hodine v pojednávacej miestnosti č. dv. 202/II. poschodie, trakt D. Miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku od 13.7.2023 boli zverejnené na úradnej tabuli odvolacieho súdu a tiež na jeho webovej stránke ( a za použitia ).

16. Z hľadiska skutkového stavu v preskúmavanej veci bolo zistené, že žalobkyňa listom z 8.8.2007 svojmu zamestnávateľovi (N I K É , spol. s r.o.), ktorý listom z 25.4.2007 jej dal výpoveď z pracovného pomeru z organizačných dôvodov, oznámila, že trvá na tom, aby ju naďalej zamestnával a od 28.8.2007 v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava IV pod sp. zn. žalobou vo veci samej sa domáhala jednak (i) určenia neplatnosti tejto výpovede z pracovného pomeru a jednak aj (ii) náhrady mzdy, čiastočným rozsudkom daného súdu z 21.1.2008 v spojení s potvrdzujúcim rozsudkom odvolacieho súdu zo 17.12.2008 pod. č. k. - 113 dňom 6.2.2009 právoplatne bolo určené, že predmetná výpoveď z pracovného pomeru je neplatná.

17. Ku dňu nadobudnutia právoplatnosti čiastočného rozsudku z 21.1.2008 dňom 6.2.2009 predmetom konania v pracovnoprávnej veci žalobkyne s jej zamestnávateľom pod sp. zn. bol už len nárok žalobkyne na náhradu mzdy za obdobie od 8.8.2007 do právoplatného skončenia sporu, uplatnený ešte 21.11.2007 a na pojednávaní konanom 16.9.2009 na základe návrhu žalobkyne z 13.5.2009 došlo k zmene žaloby o náhradu mzdy tak, že predmetom konania sa stala náhrada mzdy za obdobie od 1.7.2007 do 31.1.2008 spolu vo výške 60 144 Sk (1 996,42 €) s príslušenstvom ( ). Na tomto pojednávaní žalovaný ako advokát žalobkyne zároveň vyhlásil, že žalobkyňa už netrvá na tom, aby zamestnávateľ ju naďalej zamestnával a s odôvodnením, že z toho dôvodu jej pracovný pomer u žalovaného zamestnávateľa podľa skončil uplynutím výpovednej doby a rozsudkom č. k. - 152 zo 7.10.2009, na odvolanie žalobkyne v spojení s rozsudkom odvolacieho súdu pod č. k. - 191 z 3.6.2010 dňom 13.7.2010 právoplatne žalobe v rozsahu nároku na náhradu mzdy v sume priemerného zárobku za výpovednú dobu dvoch mesiacov (848,42 € brutto) preto vyhovel a vo zvyšku žalobu ako neopodstatnenú zamietol.

18. Súd prvej inštancie pri svojom rozhodovaní v tejto veci v zmysle bol viazaný záväzným právnym názorom (iného, než o odvolaniach strán aktuálne rozhodujúceho senátu) odvolacieho súdu, vysloveným v jeho predchádzajúcom zrušujúcom uznesení, že v preskúmavanej veci žalobkyňa v konaní o náhradu mzdy vo veci sp. zn. neúspešná nesporne bola z dôvodu vyhlásenia žalovaného na pojednávaní 16.9.2009, že v súvislosti s neplatným skončením jej pracovného pomeru táto netrvá na ďalšom zamestnávaní.

19. Týmto právnym názorom odvolacieho súdu vysloveným v jeho predchádzajúcom zrušujúcom uznesení, strany sporu, aj keď pochopiteľne to nie je prípad žalobkyne, ktorá v odvolacom konaní až na zamietnutie žaloby v rozsahu 190,41 € s napadnutým rozsudkom súdu prvej inštancie v tejto veci v podstate sa stotožňuje, viazané však nie sú a rovnako tak nie je ním viazaný ani senát 9Co ako iný senát odvolacieho súdu v súlade so zákonom a rozvrhom práce na kalendárny rok 2022 (platný a účinný v čase nápadu veci na odvolací súd) aktuálne rozhodujúci o odvolaniach strán v tejto veci.

20. Žalovaný, vychádzajúc z obsahu jeho odvolania proti vyhovujúcemu výroku rozsudku súdu prvej inštancie preto prípadne aj úspešne naďalej môže namietať spornosť dôvodu, pre ktorý došlo k zmareniu úspechu žalobkyne s jej nárokom na náhradu mzdy v pracovnoprávnom spore sp. zn. po právoplatnosti čiastočného rozsudku o určení neplatnosti výpovede dňom 6.2.2009, ako to o. i. namietaním absencie hmotnoprávnych podmienok ustanovených v a pre vznik žalobkyňou uplatneného nároku, či irelevantnosti listu žalobkyne z 8.8.2007 zamestnávateľovi v tomto konaní o náhradu škody, ako aj namietaním pretrhnutia údajnej príčinnej súvislosti medzi jeho konaním a vznikom škody tým, že žalobkyňa nevyužila všetky možné opravné prostriedky, aby sa domohla nápravy proti postupu súdu v jej pracovnoprávnom spore, žalovaný v odvolacom konaní napokon aj činil tvrdiac, že k zmareniu úspechu žalobkyne s jej nárokom na náhradu mzdy v danom prípade došlo v dôsledku absencie jej skutočného záujmu po právoplatnom určení neplatnosti výpovede zamestnávateľa dňom 6.2.2009 u žalovaného zamestnávateľa v práci reálne pokračovať.

21. Žalobkyňa dôvod zmarenia jej úspechu s nárokom na náhradu mzdy, o ktorom ako v ďalšom štádiu daného pracovnoprávneho sporu pod sp. zn. sa rozhodovalo po 6.2.2009, (aj) v odvolacom konaní vzhliada v samozvanom vyhlásení jej advokáta na pojednávaní 16.9.2009 konanom bez jej prítomnosti, že žalobkyňa viac netrvá na jej ďalšom zamestnávaní u žalovaného zamestnávateľa N I K É , spol. s r.o., pretože toto malo za následok prijatie priamej fikcie ukončenia pracovného pomeru žalobkyne u tohto zamestnávateľa ich dohodou k termínu 30.6.2007, t. j. v zhode s tým, ako otázku porušenia právnej povinnosti žalovaného advokáta hájiť záujmy žalobkyne ako svojej vtedajšej klientky a jeho zodpovednosti za takto vzniknutú škodu, vyriešil súd prvej inštancie v tejto veci o náhradu škody.

22. Úlohou súdu v tomto sporovom konaní o náhradu škody nie je posudzovať ani polemizovať, či súd v danom pracovnoprávnom spore žalobkyne s jej zamestnávateľom (ne)postupoval zákonne a správne. Právoplatnými výrokmi rozsudkov súdu vydaných v tomto pracovnoprávnom spore, a to tak čiastočného rozsudku z 21.1.2008 právoplatného dňom 6.2.2009, ako aj ďalšieho rozsudku zo 7.10.2009 právoplatného dňom 13.7.2010 tak otázka neplatnosti skončenia pracovného pomeru žalobkyne u jej zamestnávateľa jeho výpoveďou z 25.4.2007, ako aj otázka nárokov žalobkyne z tohto neplatného rozviazania pracovného pomeru vo výške 848,42 € pre strany daného sporu (inter partes), t. j. pre žalobkyňu a pre jej zamestnávateľa boli vyriešené záväzne ( ).

23. Vzhľadom na to, že v tomto konaní o náhradu škody na základe žaloby žalobkyne ako so žalovaným súd koná s advokátom, ktorý žalobkyňu v jej pracovnoprávnom spore zastupoval, a teda koná s niekým, kto nebol stranou právoplatne skončeného a rozhodnutého pracovnoprávneho sporu na Okresnom súde Bratislava IV pod sp. zn. , výroky v danom konaní vydaných právoplatných rozsudkov vo vzťahu medzi žalobkyňou a žalovaným advokátom záväzné nie sú, ale nie sú ani predmetom posudzovania v tomto sporovom konaní. O to menej vo vzťahu medzi žalobkyňou a žalovaným advokátom je záväzné to, ako s určitými, a to najmä aj pre toto konanie a rozhodovanie o nároku na náhradu škody relevantnými otázkami súd v pracovnoprávnom spore sa vysporiadal v odôvodnení svojich rozsudkov. Tieto otázky súd v tomto konaní o náhradu škody môže pritom posúdiť preto aj inak, než ako ich posúdil súd v súvisiacom pracovnoprávnom spore. Na nárok uplatnený v tomto konaní o náhradu škody, ktorá mala vzniknúť konaním advokáta žalobkyne v súvisiacom pracovnoprávnom spore, musí totiž hľadieť cez prizmu toho, či táto vôbec vznikla a v kladnom prípade, či bola spôsobená žalovaným v súvislosti s výkonom advokácie, t. j. či je daná aj príčinná súvislosť medzi výkonom advokácie a vznikom škody.

24. Zákonný senát 9Co odvolacieho súdu rozhodujúci v tejto veci o náhradu škody o odvolaniach oboch sporových strán proti rozsudku súdu prvej inštancie č. k. – 599 z 13.9.2019, na rozdiel od právneho názoru predchádzajúceho senátu odvolacieho súdu zastáva pritom právny názor, že v danom prípade žalobkyňa v konaní o náhradu mzdy na Okresnom súde Bratislava IV vedenom pod sp. zn. neúspešná nebola z dôvodu vyhlásenia žalovaného ako jej advokáta na pojednávaní 16.9.2009, že v súvislosti s neplatným skončením jej pracovného pomeru táto viac netrvá na jej ďalšom zamestnávaní v N I K É , spol. s r.o., a to bez ohľadu na to, či žalovaný na toto vyhlásenie žalobkyňou (ne)bol zmocnený, prípadne či toto vyhlásenie (ne)urobil samozvane a zároveň bez docenenia právnych následkov, t. j. porušením jeho právnej povinnosti svedomito využívať všetky právne prostriedky a uplatňovať v záujme klienta všetko, čo podľa svojho presvedčenia pokladá za prospešné ( o advokácii), a to z nasledovných dôvodov.

25. Podľa v znení platnom ku dňu doručenia výpovede zamestnávateľa žalobkyni, „ak zamestnávateľ dal zamestnancovi neplatnú výpoveď (...) a ak zamestnanec oznámil zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby ho naďalej zamestnával, jeho pracovný pomer sa nekončí, s výnimkou, ak súd rozhodne, že nemožno od zamestnávateľa spravodlivo požadovať, aby zamestnanca naďalej zamestnával. Zamestnávateľ je povinný zamestnancovi poskytnúť náhradu mzdy. Táto náhrada patrí zamestnancovi v sume jeho priemerného zárobku odo dňa, keď oznámil zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní, až do času, keď mu zamestnávateľ umožní pokračovať v práci alebo ak súd rozhodne o skončení pracovného pomeru.“.

26. Uvedené znamená, že je (bolo) na žalobkyni ako zamestnancovi, ktorý v súdnom konaní sa domáha určenia neplatnosti pracovného pomeru výpoveďou zamestnávateľa z 25.4.2007, ako prejaví svoju vôľu vo vzťahu k ďalšej existencii jej pracovného pomeru, pričom ide o jeho hmotnoprávny úkon voči zamestnávateľovi, pričom len v prípade, že zamestnanec netrvá na tom, aby ho zamestnávateľ, ktorý s ním pracovný pomer výpoveďou skončil neplatne, ďalej zamestnával, pokiaľ so zamestnancom sa nedohodne písomne inak, podľa platí, že jeho pracovný pomer uplynutím výpovednej doby sa skončil dohodou.

27. Zamestnanec tento hmotnoprávny úkon (ne)trvania na tom, aby zamestnávateľ ho naďalej zamestnával, môže preto učiniť kedykoľvek, ale len kým toto jeho oznámenie môže mať z hľadiska právny význam, t. j. kým jeho právne vzťahy so zamestnávateľom v dôsledku neplatnej výpovede sú neisté, a teda do právoplatného skončenia konania o neplatnosť skončenia pracovného pomeru v danom prípade výpoveďou, pretože týmto stav vzniknutej neistoty v ich právnych vzťahoch končí.

28. Aj v zmysle ustálenej rozhodovacej praxe najvyšších súdnych autorít zamestnanec môže zamestnávateľovi oznámiť, že trvá na tom, aby ho naďalej zamestnával kedykoľvek po tom, čo mu zamestnávateľ dal neplatnú výpoveď (...), najneskoršie ale do právoplatnosti rozhodnutia súdu, ktorým konanie o neplatnosť skončenia pracovného pomeru bolo ukončené. Zamestnanec svoje stanovisko, aby zamestnávateľ ho naďalej zamestnával, môže pritom aj zmeniť, ale z hľadiska zhora uvedeného ( a ) je rozhodujúce, aké svoje stanovisko o tom, že (ne)trvá na tom, aby zamestnávateľ ho naďalej zamestnával, tomuto oznámil v dobe vyhlásenia súdneho rozhodnutia o určení neplatnosti skončenia pracovného pomeru. Stanovisko zamestnanca, že (ne)trvá na tom, aby ho zamestnávateľ naďalej zamestnával, z hľadiska má totiž význam vtedy, ak zamestnanec právny úkon v tomto smere urobí v rozhodnom období, t. j. do rozhodnutia súdu o žalobe o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru (rozsudok NS SR sp. zn. z 31.1.2012, rozsudok NS ČR sp. zn. z 11.10.2001).

29. Uvedená limitácia právnej relevancie vyhlásenia zamestnanca voči zamestnávateľovi, že (ne)trvá na tom, aby zamestnávateľ ho naďalej zamestnával, príp. zmeny tohto jeho vyhlásenia právoplatnosťou rozhodnutia súdu o (ne)platnosti skončenia pracovného pomeru, je opodstatnená aj tým, že právoplatný výrok takéhoto rozhodnutia súdu pre strany daného sporu je záväzný ( ), t. j. pokiaľ tento právoplatný výrok vyznie v prospech žalujúceho zamestnanca, ktorý v relevantnom čase trval na tom, aby zamestnávateľ ho naďalej zamestnával, tak vzhľadom na zákonnú úpravu v tento rozsudok pre strany je záväzný aj v tom jeho účinku, že pracovný pomer určením neplatnosti jeho skončenia výpoveďou, neskončil, t. j. tento ďalej trvá (pokiaľ súd zo zákonných dôvodov ustanovených v nerozhodol o ukončení pracovného pomeru).

30. Z týchto dôvodov pokiaľ v posudzovanej veci žalovaný ako advokát žalobkyne v jej pracovnoprávnom spore 16.9.2009, t. j. až po tom, čo čiastočný rozsudok súdu z 21.1.2008 o určení neplatnosti skončenia pracovného pomeru od 6.2.2009 už bol právoplatný, t. j. keď právne vzťahy zamestnanca so zamestnávateľom sporné už neboli, zmenil pôvodné vyhlásenie žalobkyne jej listom z 8.8.2007 tak, že žalobkyňa viac netrvá, aby žalovaný zamestnávateľ ju naďalej zamestnával, táto zmena pôvodného prejavu žalobkyne vzhľadom na zhora uvedenú zákonnú úpravu vrátane záväznosti právoplatného čiastočného rozsudku z 21.1.2008 (aj) v tom, že pracovný pomer žalobkyne u jej zamestnávateľa neplatnou výpoveďou neskončil a nemožno ho preto následne zmeniť vyhlásením zamestnanca, že tento netrvá na tom, aby ho zamestnávateľ naďalej zamestnával. Z týchto dôvodov podľa platného hmotného práva vyhlásenie advokáta žalobkyne zo 16.9.2009 vo vzťahu k ďalšiemu trvaniu pracovného pomeru žalobkyne u žalovaného a poť. preto ani vo vzťahu k jej nároku na rozsah uplatnenej náhrady mzdy nemalo žiadnu právnu relevanciu a nemalo preto ani tie právne účinky, aké mu súd pripísal v súvisiacom pracovnoprávnom spore sp. zn. . Z týchto dôvodov príčinou vzniku škody na majetku žalobkyne nemohlo byť (a preto ani nebolo) konanie žalovaného advokáta v súvislosti s výkonom advokácie, ktorý preto za škodu žalobkyňou ako jeho klientom uplatnenú v tomto sporovom konaní pre nedostatok príčinnej súvislosti preto ani nezodpovedá ( o advokácii, a contrario), t. j. nie je nositeľom hmotnoprávnej povinnosti, ktorá na základe predmetnej žaloby je predmetom tohto konania.

31. Pre nedostatok pasívnej vecnej legitimácie žalovaného v konaní neboli preto splnené podmienky na potvrdenie, ani na zrušenie odvolaním žalovaného napadnutého vyhovujúceho výroku rozsudku súdu prvej inštancie, odvolací súd toto vyhovujúce rozhodnutie postupom podľa preto zmenil tak, že žalobu na náhradu škody ako neopodstatnenú zamietol a odvolaním žalobkyne napadnutú časť zamietavého výroku napadnutého rozsudku (o 190,41 €) postupom podľa ako vecne správny potvrdil.

32. Pretože ide o zmeňujúce rozhodnutie odvolacieho súdu, ktorým konanie sa končí, odvolací súd zároveň rozhodol o nároku na náhradu trov, a to aj na súde prvej inštancie ( v spojení s ), a to v súlade so zásadou úspechu zakotvenou v tak, že v konaní v celom rozsahu úspešnému žalovanému proti v rovnakom rozsahu neúspešnej žalobkyni priznal nárok na plnú náhradu jeho trov, a to tak pred súdom prvej inštancie ako aj v odvolacom konaní. Neúspešnú žalobkyňu zároveň zaviazal aj na plnú náhradu trov štátu, ktoré v priebehu konania preddavkovo boli vyplatené z jeho finančných prostriedkov. Odvolací súd na rozhodnutie o trovách konania v tejto veci nevzhliadol pritom dôvody hodné osobitného zreteľa na výnimočnú aplikáciu nepriznaním nároku na ich náhradu úspešnému žalovanému, a to vzhľadom na okolnosti na jeho strane (nevyliečiteľná choroba, vek 76 – 88 rokov), keď dôvodom zamietnutia žaloby proti nemu bol nedostatok jeho pasívnej vecnej legitimácie v tomto konaní. O výške náhrady trov v zmysle po právoplatnosti tohto rozhodnutia rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením.

33. Toto rozhodnutie senátu odvolacieho súdu bolo prijaté pomerom hlasov 2:1.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu dovolanie j e p r í p u s t n é , ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu dovolanie j e p r í p u s t n é, ak jeho rozhodnutie záviselo od vyriešenia právnej otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii.

S výnimkou prípadov ustanovených v v dovolacom konaní dovolateľ musí byť zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).