Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

19C/209/2009

Potvrdené rozhodnutím 5Co/189/2013
„ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Eriky Zajacovej a členiek JUDr. Emílie Zimovej a JUDr. Márie Vrtochovej v právnej veci žalobkyne G. R., bytom D. XXX, zastúpenej JUDr. Jozefom Bičanom, advokátom so sídlom Trenčín, M.R. Štefánika 120 proti žalovaným 1/ Mgr. I. A., bytom B., Q. XXX/X a 2/ G.. M. O., bytom Česká republika, R., A. X., obe právne zastúpené JUDr. Dušanom Divkom, advokátom, spol. s r.o. so sídlom Považská Bystrica, Šoltésovej 346/1, o vrátenie daru, na odvolanie žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Trenčín zo dňa 18. januára 2013, č.k. 19C/209/2009-269 jednohlasne takto rozhodol: Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e . Žalobkyňa j e p o v i n n á zaplatiť žalovaným 1/ a 2/ náhradu trov odvolacieho konania 81,46 eur do troch dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia na účet právneho zástupcu žalovaných 1/ a 2/, advokáta JUDr. Dušana Divka."

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Trenčín samosudkyňou JUDr. Máriou Tóthovou v právnej veci žalobkyne G. R., bytom D. XXX, zastúpenej JUDr. Jozefom Bičanom, advokátom so sídlom Trenčín, M.R. Štefánika 120 proti žalovaným 1/ G.. I. A., bytom B., Q. XXX/X a 2/ G.. M. O., bytom W. republika, R., A. 5, obe právne zastúpené JUDr. Dušanom Divkom, advokátom, spol. s r.o. so sídlom Považská Bystrica, Šoltésovej 346/1 o vrátenie daru takto

rozhodol:

Žaloba s a z a m i e t a .

Žalobkyňa j e p o v i n n á zaplatiť žalovaným 1/, 2/ náhradu trov konania v sume 854,27 € zaplatením advokátovi JUDr. Dušanovi Divkovi, do 15 dní od právoplatnosti rozsudku.

odôvodnenie:

Žalobou podanou na súde dňa 02.11.2009 sa právny predchodca žalobkyne (E. Q.) domáhal proti žalovanej 1/, 2/ a proti žalovanej G. O., aby súd vyniesol rozsudok, ktorým by sa obnovilo jeho vlastnícke právo k nehnuteľnostiam zapísaných v listoch vlastníctva LV č. XXXX v k. ú. B., LV č. XXXX v k. ú. B., LV č. XXXX v k. ú. B., LV č. XXXX v k. ú. B., LV č. XXXX v k. ú. D., LV č. XXXX v k. ú. D., LV č. XXXX v k. ú. D., LV č. XXXX v k. ú. T. D., LV č. XXXX v k. ú. L., LV č. XXX v k. ú. G. L. D., LV č. XXXX v k. ú. B. a LV č. XXXX v k. ú. B.

v podieloch tak, ako je to uvedené v predmetnej darovacej zmluve uzatvorenej dňa 10.10.2006. Uvedené dôvodil tým, že darovacou zmluvou uzatvorenou dňa 10.10.2006 daroval žalovanej 1/ uvedené nehnuteľnosti. Poukázal na to, že okrem darovaných nehnuteľností previedol na žalovanú 1/ a jej manžela kúpnou zmluvou uzatvorenou dňa 01.08.2003 aj rodinný dom s.č. 106 a pozemky na LV č. XX pre k.ú. B.. Podľa uvedenej kúpnej zmluvy sa žalovaná 1/ a jej manžel zaviazali realizovať vecné bremeno v prospech E. Q., a to bezplatné právo doživotného bývania a užívania rodinného domu. Zároveň sa zaviazali, že mu poskytnú doživotnú primeranú starostlivosť. Podľa vyjadrenia E. Q. rodinný dom bol prevedený za značne podhodnotenú cenu a na takýto prevod bol v podstate nahovorený žalovanou 1/ a jej manželom s tým, že mu bude poskytovaná dostatočná starostlivosť. V žalobe tvrdil, že po prevode domu sa žalovaná 1/ a jej manžel začali správať k nemu nedôstojne a hrubo s tým, že mu vykrikovali, že v dome nemá žiadne právo, aby bol ticho, lebo ho inak vykopnú. Podľa jeho tvrdenia mu dokonca bez jeho súhlasu a jeho prítomnosti odcudzili z uzamknutej skrine finančnú hotovosť, ktorú uložili na svojom účte a až následne na atak rodinných príslušníkov toto bolo prevedené na účet žalobcu. V tejto situácii E. Q. previedol darovacou zmluvou na žalovanú 1/ ďalšie nehnuteľnosti a tvrdil, že to bolo tiež pod určitým nátlakom a nie z absolútneho presvedčenia, ale len na základe toho, že mu bolo sľúbené a zdôrazňované, že mu bude poskytovaná zo strany žalovanej 1/ starostlivosť a opatera, čo sa však podľa tvrdení terajšej žalobkyne nestalo. Naopak, E. Q. bol umiestnený do domova dôchodcov, kde o neho nebol prejavovaný riadny záujem a nedostával patričnú a primeranú starostlivosť. Táto

bola prenechaná na tretie osoby - pracovníkov zariadenia. Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti mala žalobkyňa za to, že žalovaná 1/ hrubo porušila dobré mravy, a to predovšetkým v tom, že E. Q. neposkytla dostatočnú starostlivosť a opateru a nezabezpečovala mu právo doživotného užívania a bývania v rodinnom dome s.č. 106 ako aj pozemkov na parcele č. 979 a 980 v k.ú. B., ale namiesto toho ho umiestnila do domova dôchodcov.

Žalovaná 1/ a 2/ k žalobe uviedli, že ju žiadajú zamietnuť v celom rozsahu ako nedôvodnú a zároveň si uplatnili právo na náhradu trov konania. Doznali, že bola uzavretá darovacia zmluva medzi E. Q. a žalovanou 1/, ktorej vklad bol povolený dňa 27.04.2007. Poukázali zhodne na to, že žalovaná 1/ odkúpila od E. Q. rodinný dom, za ktorý bola kúpna cena riadne vyplatená.

Žalovaná 1/ uviedla, že sa voči žalobcovi slušne a riadne správala, ako aj k členom jeho rodiny, nenarušila žiadne občianske vzťahy, nezobrala mu žiadne finančné prostriedky. So žalobcom dobre vychádzala od roku 2000, keďže poznala jeho matku, ktorej jej rodičia predali dom. Poukázala na to, že S. Q. mal už v minulosti zdravotné problémy, preto sa o neho postarala, vyhľadala zdravotnú starostlivosť v nemocnici, kde ho začala navštevovať spolu manželom. Vozili ho i na lekárske prehliadky do polikliniky do Dubnice nad Váhom. Postupom času sa však S. Q. stával imobilným. Viackrát ho našla ležať ráno na zemi a vzhľadom na jeho váhu musela požiadať mužov o pomoc, aby jej ho pomohli zdvihnúť zo zeme. Postupom času nevládal chodiť, bol preto problém zabezpečiť mu riadnu hygienu, keďže v dome, kde býval, nie je kúpeľňa, sociálne zariadenie, preto nevyhnutne potreboval odbornú starostlivosť. Aj z toho dôvodu bol umiestnený v SaSS Dubnica nad Váhom a po roku prevezený do DD- DSS v Dubnici and Váhom, kde mal zabezpečený prechodný pobyt a odbornú zdravotnú starostlivosť. K jeho umiestneniu došlo plne s jeho súhlasom. Postupom času však práve jeho rodinní príslušníci, ktorí zistili ako naložil s majetkom, začali ju upodozrievať, že odcudzila peňažné prostriedky, čo nie je pravda. Poukázala na to, že práve jeho príbuzní, najmä terajšia žalobkyňa, sa domáhali vrátenia daru a v tomto smere naňho

vyvíjali nátlak. Zdôraznila, že počas jeho života (S. Q.) riadne o neho prejavovala starostlivosť, navštevovala ho. Dokonca jej sám pôvodný žalobca povedal, že on tento spor nechce viesť, ale že bol na to navedený, a že chcel mať pokoj, lebo nemôže hovoriť proti svoje rodine. Okrem týchto skutočností žiadala žalobu zamietnuť aj preto, že neporušila dobré mravy tak, ako to predpokladá ustálená súdna prax, nikdy darcu hrubo neurazila, vždy mu poskytla potrebnú pomoc a mala k nemu dobrý vzťah.

Žalovaná 2/ poukázala na to, že žalobca sa voči nej nedomáhal vrátenia daru jednostranným právnym úkonom, len bez bližšieho zdôvodnenia podal voči nej žalobu. Preto namietla, že nie je pasívne legitimovaná v tomto konaní a žiadala aj z tohto dôvodu žalobu zamietnuť, keďže od žalobcu nič nedostala.

Na základe vykonaného dokazovania oboznámením sa s kúpnou zmluvou zo dňa 01.08.2003, darovacou zmluvou zo dňa 10.10.2006, listami vlastníctva, listom zo dňa 01.07.2009, trestným oznámením, znaleckým posudkom č. 38/2012, výsluchom žalobkyne, E. Q., výsluchom svedkov K. L., C. R., L. A. a B. D. mal súd za preukázaný tento právny a skutkový stav:

Uznesením č. k. -147 zo dňa 27.09.2010 súd voči pôvodnej žalovanej 3/ G. O. zastavil podľa konanie, a to v dôsledku späťvzatia žaloby proti nej.

Pôvodný žalobca E. Q. dňa 06.03.2012 zomrel. Uznesením č. k. -49 zo dňa 06.09.2012 bolo dedičské konania po ňom zastavené z dôvodu, že nezanechal žiaden majetok. Spísal však testament, ktorým určil, že jedinou dedičkou jeho majetku sa o základe závetu stáva G. R., teda žalobkyňa.

Po právnej stránke treba mať za to, že smrťou pôvodného žalobcu S. Q. došlo k strate jeho spôsobilosti byť účastníkom konania v zmysle § 19 Obč. zákonníka. V danom prípade je však predmetom sporu majetkové právo vyplývajúce z vlastníctva, ktoré smrťou nezaniká, pretože nie je viazané na osobu účastníka, a preto prechádza na právneho nástupcu. Procesné nástupníctvo vo všeobecnosti je odvodené od hmotnoprávneho, a preto procesným nástupcom je vždy ten, kto podľa hmotného práva prevzal právo alebo povinnosť, o ktorú v konkrétnom prípade ide. Je tomu tak preto, že so smrťou fyzickej osoby v majetkových veciach sa spája univerzálna sukcesia podľa § 460 a nasl. Občianskeho

zákonníka. Dedičstvo sa síce nadobúda smrťou poručiteľa, avšak princíp ingerencie štátu ( a nasledujúce ) ostáva zachovaný tým, že celé dedičstvo musí byť podľa súdom prejednané a rozhodnuté. Podľa uznesenia súdu o potvrdení dedičstva, alebo o vyporiadaní dedičov ( ) sa nadobúda dedičstvo až týmto rozhodnutím, aj keď ku dňu smrti poručiteľa.

V posudzovanej veci je predmetom konania majetkový nárok, ktorý by mohol byť súčasťou dedičstva po zomrelom žalobcovi, ktorý sa domáhal na súde vrátenia daru. Žalované 1/, 2/ neuznali jeho nárok a on v priebehu tohto konania zomrel.

Podľa ustálenej súdnej praxe sa darovacia zmluva ruší v okamžiku, keď dôjde k obdarovanému platný a dôvodný prejav vôle darcu smerujúci k vráteniu daru. S účinkami „ex nunc“ sa potom obnoví vlastníctvo darcu k darovanej veci a obdarovaný má povinnosť túto nehnuteľnosť vydať. Zrušenie darovacej zmluvy je síce osobným právom darcu, ktoré

zaniká smrťou, avšak nároku z neho vyplývajúceho sa môžu dedičia darcu domáhať, ak urobí darca za svojho života prejav vôle smerujúci k vráteniu daru (samozrejme platný a dôvodný). V danej veci nastala práve takáto situácia, lebo bol uplatnený majetkový nárok, ktorý síce nebol predmetom dedičstva po pôvodnom žalobcovi, zároveň je však potrebné konštatovať, že podľa závetu S. Q. je jedinou dedičkou do úvahy pripadajúcou žalobkyňa. Súd v takomto prípade nevydáva žiadne rozhodnutie o okruhu účastníkov, ale automaticky pokračuje v konaní so sukcesormi, t.j. dedičmi, ktorí sa stali nositeľmi práva, o ktoré je spor vedený. V konkrétnom prípade sa nositeľmi práv po E. Q. stala žalobkyňa ako testamentárna dedička jeho celého majetku. Bola teda aktívne legitimovaná na vedenie predmetného sporu týkajúceho sa dedičstva po S. Q.. Žalované 1/, 2/ sú naďalej vedené v liste vlastníctva ako spoluvlastníčky nehnuteľností, preto žaloba správne smeruje proti ním. Sú teda pasívne legitimované v danej veci.

Vzhľadom na smrť pôvodného žalobcu a vstup žalobkyne do konania, súd uznesením vyhláseným na pojednávaní dňa 04.06.2013 pripustil zmenu petitu tak, ako to žalobkyňa navrhla, a to že v čase smrti bol E. Q. vlastníkom sporných nehnuteľností zapísaných v LV č. LV č. XXXX v k. ú. B., LV č. XXXX v k. ú. B., LV č. XXXX v k. ú. B., LV č. XXXX v k. ú. B., LV č. XXXX v k. ú. D., LV č. XXXX v k. ú. D., LV č. XXXX v k. ú. D., LV č. XXXX v k. ú. T. D., LV č. XXXX v k. ú. L., LV č. XXX v k. ú. G. L. D., LV č. XXXX v k. ú. B. a LV č. XXXX v k. ú. B. v podieloch tak, ako je to uvedené v predmetnej darovacej zmluve uzatvorenej dňa 10.10.2006.

Podľa návrhom na začatie konania možno uplatniť, aby sa rozhodlo o určení, či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem.

Platný v citovanom zákonnom ustanovení výslovne upravuje, že žalobca sa môže domáhať určovacou žalobou vydania autoritatívneho výroku súdu, že určitý právny vzťah alebo právo tu je (pozitívne vymedzenie), alebo tu nie je (negatívne vymedzenie). Z uvedeného teda vyplýva, že naliehavý právny záujem na určovacej žalobe je daný vtedy, ak je tu aktuálny stav objektívnej právnej neistoty medzi žalobcom a žalovaným, ktorý je ohrozením žalobcovho právneho postavenia a ktorý možno týmto právnym prostriedkom odstrániť.

Povinnosť preukázať, že v čase rozhodovania súdu na určení právneho vzťahu alebo práva je naliehavý právny záujem zaťažuje žalobcu. Pre žalobcu to znamená nevyhnutnosť tvrdiť a dokázať skutočnosti, z ktorých vyplýva existencia naliehavého právneho záujmu na žiadanom určení, čo je jednou z podmienok toho, aby súd mohol žalobu meritórne prejednať a prípadne jej vyhovieť. Z tohto dôvodu bolo potrebné zaoberať sa predovšetkým tou skutočnosťou, či žalobkyňou uplatnený žalobný petit, ktorým žiadala, aby sa určilo, že S. Q. mal ku dňu smrti vo vlastníctve nehnuteľnosti prevedené darovacou zmluvou zo dňa 10.10.2006, spĺňa kritéria ustanovenia , teda, či na takomto petite je právny záujem.

Súd mal za to, že žalobkyňou uplatnenému žalobnému petitu nebolo možné vyhovieť, pretože existencia (prípadne neexistencia) právneho vzťahu alebo práva nemôže byť určená za dobu minulú, ako to žalobkyňa žiadala. Vyplýva to jednak z gramatického výkladu ustanovenia pripúšťajúceho iba určenie, či tu právny vzťah „je alebo nie je“ (nie určenia, či tu právo „bolo alebo nebolo“) a jednak z ustanovenia ,

podľa ktorého je pre rozsudok rozhodujúci stav v čase jeho vyhlásenia. Treba zdôrazniť, že naliehavosť právneho záujmu predpokladaného v ustanovení sa musí vždy skúmať v súvislosti s petitom, ktorý žalobca uplatnil. V danom prípade žalobkyňou upravený petit je podľa zákona neprípustný, pretože žiada o určenie práva ku dňu smrti jej právneho predchodcu, teda určenia vlastníctva do minulosti, čo nie je v súlade s ustanovením

Danú vec teda bolo potrebné právne posúdiť s prihliadnutím na ustanovenie S poukazom na uvedené právne zdôvodnenie súd žalobu zamietol. Z opatrnosti sa však zaoberal aj meritom s prihliadnutím na hmotnoprávne predpisy veci sa týkajúcej a zistil:

Z kúpnej zmluvy zo dňa 01.08.2003 mal súd preukázané, že sa právny predchodca žalobkyne E. Q. ako predávajúci zaviazal, že žalovanej 1/ a jej manželovi prevedie rodinný dom s. č. 106 a pozemky na parc. č. 979 a 980 v k.ú. B. a žalovaná 1/ a jej manžel sa zaviazali za to zaplatiť cenu 197.670,- Sk. V článku V. tejto zmluvy sa zmluvné strany dohodli na zriadení vecného bremena v prospech predávajúceho, a to bezplatné právo doživotného bývania a užívania týchto nehnuteľností. Zároveň sa kupujúci zaviazali poskytnúť mu doživotnú primeranú starostlivosť a zabezpečenie dôstojného pohrebu. Predávajúci sa zaviazal, že si bude sám hradiť poplatky spojené s užívaním domu (najmä vodné, stočné, elektrinu, plyn, za odvoz odpadkov). Táto kúpna zmluva nadobudla účinnosť povolením vkladu dňa 04.08.2003 po sp.zn. V 1636/2003 Správy katastra Ilava. Jej platnosť napadnutá nebola.

Z darovacej zmluvy zo dňa 10.10.2006 súd zistil, že právny predchodca žalobkyne E. Q. previedol vlastnícke právo k nehnuteľnostiam, ktorých vrátenia sa žalobkyňa domáha. Táto zmluva nadobudla platnosť dňom jej podpísania (teda 10.10.2006), ale účinnosť až 27.04.2007, kedy bol povolený vklad do katastra nehnuteľnosti Správou katastra Ilava.

Z listov vlastníctva, ako aj zo zhodných tvrdení účastníkov mal súd preukázané, že darované nehnuteľnosti boli zo žalovanej 1/ prevedené na žalovanú 2/, kde vklad bol povolený v roku 2009 a na pôvodne žalovanú G. O., kde vklad bol povolený v roku 2008 a ktorá neskôr v priebehu konania tieto nehnuteľnosti previedla naspäť na žalovanú 1/.

Vyššie uvedené skutočnosti neboli medzi účastníkmi konania sporné.

Z listu zo dňa 01.07.2009 je zrejmé, že pôvodný žalobca E. Q. prostredníctvom svojho právneho zástupcu vyzval žalovanú 1/ na vrátenie darovaných nehnuteľností z dôvodu, že mu nezaistila primeranú starostlivosť a bezplatné doživotné právo bývania v rodinnom dome, na čo sa zaviazla v kúpnej zmluve, ale ho umiestnila do doma dôchodcov, kde o neho neprejavuje patričnú starostlivosť. Tento list nebol podpísaný E. Q. a nebola k nemu ani priložená plná moc JUDr. Bičana.

Zo zhodných tvrdení účastníkov - zo žaloby a z vyjadrenia žalovanej 1/ a 2/ k žalobe, ako i z vyjadrenia sanitárnej pracovníčky SaSS Dubnici nad Váhom mal súd preukázané, že približne od 20.03.2007 bol predchodca žalobkyne S. Q. umiestnený v SaSS Dubnica nad Váhom, odkiaľ bol dňa 18.04.2008 umiestnený do DD DSS v Dubnici nad Váhom, ako to je preukázané z listu o dňa 23.11.2009 (č.l. 92 spisu).

Z výpovede svedkyne G.. Bc. K. L., riaditeľky Centra sociálnych služieb (predtým Domova dôchodcov), mal súd za preukázané nasledujúce skutočnosti: V čase, keď E. Q. ešte žil vo svojom dome, potreboval celodennú starostlivosť. Šetrenie v jeho domácnosti bolo vykonané na základe toho, že mal žiadosť o umiestenie v domove dôchodcov. Keď mu bolo navrhnuté, že tam môže ísť, nebránil sa, práve naopak, sám o to žiadal. V DD DSS v Dubnici nad Váhom, v ktorom sa nachádzal od 18.04.2008 bol navštevovaný aj žalobkyňou aj žalovanou 1/ striedavo. Z evidencie, ktorú mala svedkyňa k dispozícii vyplynulo, že v poslednom období častejšie chodila žalobkyňa, pričom v roku 2008 to bolo približne rovnaké. Podmienky na žitie v rodinnom dome, kde mal trvalé bydlisko, neboli pre pána Q. vyhovujúce z dôvodu jeho imobility, na ktorú bývanie nemal prispôsobené. E. Q. mal podľa svedkyne ťažkú povahu, bol stále nespokojný so všetkým, mával negativistický postoj, a tak sa aj prejavoval. Nikdy však nebolo zaznamenané, že by mal tendencie z ústavu odísť.

Zo žiadosti o umiestnenie do domova zo dňa 20.11.2006, ako aj z výpovede Mgr. Bc. K. L. treba mať za to, že E. Q. sám požiadal o umiestnenie do domova.

Zo znaleckého posudku MUDr. Imricha Glézla je zrejmé, že E. Q. nemal duševnú poruchu ani ochorenie, ktoré by mohlo mať za následok obmedzenie ale pozbavenie jeho spôsobilosti na právne úkony a že bol spôsobilý podať na súde predmetnú žalobu a uvedomoval si jej dôsledky. To znamená, že mal aj spôsobilosť uzavrieť darovaciu zmluvu pri plnom vedomí. K ustanoveniu znalca v konaní došlo potom, ako sa realizoval výsluch žalobcu, ktorý sa nevedel, príp. nechcel k samotnej žalobe, ktorú podal, vôbec vyjadrovať. Zo znaleckého posudku MUDr. Glézla vyplynulo, že pôdny žalobca S. Q. mal „svojskú“ povahu, bol osobnosťou jednoduchšie štrukturovanou, ktorý bol v minulosti vyšetrovaný aj psychiatrom, a to skôr pre jeho správanie sa (emočnú labilitu, dráždivosť, výbuchy hnevu). Ani takáto psychická porucha však nebola dôvodom predpokladať uňho zmenu spôsobilosti na právne úkony.

Svedok C. R., syn žalobkyne, uviedol, že E. Q. mu povedal, že peniaze za predaj domu nedostal. Na jeho návrh nech odstúpi od zmluvy mu uviedol, že to radšej nespraví, lebo sa „ich“ bojí. Doznal, že peniaze neskôr žalovaná 1/ vyplatila a on už k nemu prestal chodiť. Chodil tam asi po dobu štvrť roka, nosieval tam obedy, čo mohlo byť okolo roku 2004-2005. Keď tam chodieval, vždy sa S. Q. sťažoval, že chce tú chalupu späť a mal výčitky, že ju previedol.

Z výsluchu svedka L. A. mal súd za preukázané, že si ho E. Q. zavolal k sebe, keď riešili, či ísť alebo nie do domova dôchodcov. On mu to odobril vzhľadom na jeho zdravotný stav a S. Q. sa s tým uspokojil a rozhodol sa tam odísť. Pred ním na žalovanú 1/ nepovedal nič zlé, skôr opačne, chválil ju.

Svedok B. D. sa vyjadril, že často spolu sedávali na lavičke. Nikdy S. Q. nehovoril o problémoch s peniazmi, že by mu chýbali, alebo že by sa niekto domáhal nejakého jeho majetku.

Zistený skutkový stav súd subsumoval pod ustanovenie , podľa ktorého sa darca môže domáhať vrátenia daru, ak sa obdarovaný správa k nemu alebo členom jeho rodiny tak, že tým hrubo porušuje dobré mravy.

Dikcia citovaného ustanovenia zakotvuje pre darcu možnosť jednostranným úkonom zrušiť právne následky pôvodnej darovacej zmluvy. Za určitých podmienok tak darca môže od obdarovaného požadovať, aby mu poskytnutý dar vrátil. V žiadnom prípade nemôže k takémuto kroku dôjsť na základe ľubovôle darcu. Je totiž potrebné si v tejto súvislosti uvedomiť, že i právne vzťahy založené darovacou zmluvou zakladajú právny stav, ktorý má a musí mať právnu istotu, požíva právnu ochranu s tým, že záväznosť z toho vyplývajúcu zmluvné strany na seba prevzali dobrovoľne. Preto v záujme zachovania právnej istoty je možné domáhať sa vrátenia daru iba v špecifických, zákonom predpokladaných a presne vymedzených dôvodov. V zmysle § 630 Obč. zákonníka je na to potrebné naplnenie dvoch skutočností, a to jednak právny úkon darcu, ktorým sa domáhal vrátenia daru a jednak také správanie obdarovaného, ktorým porušuje voči darcovi, prípadne voči členom jeho rodiny, dobré mravy, a to kvalifikovaným spôsobom - hrubo.

Z predtým uvedeného zákonného ustanovenia totiž vyplýva, že predpokladom úspešného uplatnenia práva darcu na vrátenie daru nie je akékoľvek nevhodné správanie sa obdarovaného alebo len samotná jeho nevďačnosť, ale také správanie sa, ktoré s ohľadom na v š e t k y okolnosti konkrétneho prípadu možno kvalifikovať ako hrubé porušenie dobrých mravov. Pojem dobré mravy predstavuje pravidlá správania sa, ktoré sú v prevažnej miere v spoločnosti uznávané a tvoria základ fundamentálneho hodnotového poriadku. Negatívne správanie sa obdarovaného k darcovi, alebo jeho rodine, sa teda musí prejavovať objektívne, nie subjektívne z pohľadu darcu a musí spĺňať kritérium hrubosti.

Nehnuteľnosti, ktoré sú predmetom sporu boli platne darované žalovanej 1/ pôvodným žalobcom E. Q.. Súd nezistil, že by táto zmluva bola z nejakých dôvodov neplatná, či neúčinná. Takúto neplatnosť nenamietala ani žalobkyňa, či jej právny predchodca. Na to, aby sa k týmto nehnuteľnostiam opäť prinavrátilo vlastnícke právo E. Q. bolo preto potrebné preukázať naplnenie skutkovej podstaty predtým citovaného zákonného ustanovenia a teda to, že došlo z jeho strany k jednostrannému odstúpeniu

od darovacej zmluvy, že toto odstúpenie bolo ako právny úkon konkrétne, zrozumiteľné, určité, ale aj dôvodné, a tým zákonné.

Pôvodný žalobca E. Q. prostredníctvom svojho právneho zástupcu listom zo dňa 01.07.2009 vyzval žalovanú 1/ na vrátenie darovaných nehnuteľností. Nebolo sporné, že tento list, ktorý mal charakter odstúpenia od darovacej zmluvy, bol žalovanej 1/ doručený. V konaní však nebolo preukázané, či k takémuto úkonu žalobca splnomocnil JUDr. Bičana, ktorý tak za neho urobil, pretože k tomuto úkonu pôvodný žalobca nepredložil plnú moc. Ak by tomu tak nebolo, k odstúpeniu od darovacej zmluvy došlo doručením žaloby o vrátenie daru. Dôvodom odstúpenia podľa žaloby, aj prvého prejavu realizovaného advokátom, malo byť to, že žalovaná 1/ nezaistila S. Q. primeranú starostlivosť a bezplatné doživotné právo bývania v rodinnom dome, na čo sa zaviazala v kúpnej zmluve, ale ho umiestnila do doma dôchodcov, kde o neho neprejavovala patričnú starostlivosť.

Povinnosťou súdu bolo teda preskúmať, či tieto dôvody odstúpenia od darovacej zmluvy boli preukázané a či išlo v nich o hrubé porušenie dobrých mravov, tak ako to vyžaduje ustanovenie § 630 Obč. zákonníka.

Pri posudzovaní, či určité konkrétne správanie sa obdarovaného možno považovať za hrubé porušenie dobrých mravov, treba vychádzať aj z princípu vzájomnosti. Zachovanie dobrých vzťahov je totiž vecou vzájomnej tolerancie oboch, teda darcu aj obdarovaného,

prípadne ich rodinných príslušníkov, nielen niektorého z nich. Tak ako bolo predtým uvedené, nestačí, aby išlo len o porušenie dobrých mravov, ale musí ísť o porušenie hrubé. Obvykle ide o porušenie značnej intenzity alebo porušovanie sústavné. Ani každé správanie sa, ktoré nie je v súlade s uznávanými pravidlami slušného správania vo vzájomných vzťahoch medzi ľuďmi, nenapĺňa znaky uvedené v , ak ho nemožno kvalifikovať ako hrubé porušenie dobrých mravov. Takisto sa nemôže jednať o také správanie, ktoré nastalo pred uzavretím darovacej zmluvy a darca aj obdarovaný o ňom v čase uzavretia darovacej zmluvy vedeli.

Z vykonaného dokazovania v danom prípade podľa názoru súdu nemožno konštatovať, že obdarovaná svojim správaním voči darcovi alebo členom jeho rodiny dobré mravy porušila, a teda už vôbec nemožno konštatovať, že ich porušila hrubo. Nie je totiž možné súhlasiť s tvrdením, že E. Q. nebolo zaistené právo bezplatného doživotného bývania v rodinnom dome, načo sa mali kupujúci zaviazať v kúpnej zmluve, nakoľko v konaní nebolo vôbec preukázané, že by žalovaná 1/ v tomto práve E. Q. nejako bránila. Ako vyplýva z predtým citovanej kúpnej zmluvy, bezplatnosť sa vzťahovala len na právo bývania a užívania rodinného domu, avšak s výnimkou poplatkov uvedených v treťom odseku čl. V. kúpnej zmluvy, v ktorej sa predávajúci E. Q. zaviazal uhrádzať poplatky spojené s užívaním domu. To znamená, že priamo za umožnenie bývania a užívania nehnuteľnosti nebol E. Q. nič povinný kupujúcim platiť, musel si však uhrádzať poplatky. E. Q. užíval nehnuteľnosti prevedené kúpnou zmluvou nerušene až do jeho rozhodnutia nechať sa umiestniť do domova dôchodcov. Aj po tomto umiestnení mal v dome trvalé bydlisko a nijakým dôkazom nebolo preukázané, že sa z domova dôchodcov chcel vrátiť domov, ale nestalo sa tak preto, že by mu v tom žalovaná 1/ bránila. Práve naopak, z výsluchu svedkov vyplynulo, že sám S. Q. bol iniciátorom opustenia bývania tohto domu, keď požiadal o svoje umiestnenie v domove dôchodcov. Stalo sa tak veľmi krátku dobu potom, ako uzavrel so žalovanou 1/ darovaciu zmluvu, a to ešte v čase, keď táto ešte ani nenadobudla účinnosť. Pôvodný žalobca sa sám rozhodol požiadať o umiestnenie v domove dôchodcov, čo je preukázané výpoveďou riaditeľky domova dôchodcov, ako aj ním podpísanou žiadosťou, ale aj výpoveďou svedka L. A..

Z pojmu primeraná starostlivosť o pôvodného žalobcu (dohodnutá v kúpnej zmluve ako vecné bremeno) nevybočuje jeho umiestnenie v domove dôchodcov, teda akceptovanie jeho umiestnenia v domove dôchodcov nie je porušením primeranej starostlivosti (ku ktorej sa žalovaná 1/ zaviazala), obzvlášť za zdravotného stavu, kedy bol E. Q. imobilný. Primeranú starostlivosť nemožno zamieňať so starostlivosťou osobnou. Pritom tu treba akceptovať aj vlastnú vôľu darcu byť umiestnený v domove dôchodcov, ktorý je už bežnou súčasťou spoločnosti a zabezpečuje dôstojnú starostlivosť o starších ľudí. Súd mal za preukázané, že aj počas jeho umiestnenia v domove dôchodcov mu bola žalovanou 1/ poskytovaná primeraná starostlivosť, keď tá ho navštevovala a nosievala mu jedlo, či vody. Teda aj tu bola prejavovaná o E. Q. patričná starostlivosť. Ak by aj E. Q. nebol navštevovaný, nebolo by toto nenavštevovanie posudzovať ako hrubé porušenie dobrých mravov, maximálne iba ako porušenie

dobrých mravov, nakoľko hrubo porušiť dobré mravy možno nekonaním spôsobiť len veľmi ťažko, teda chýbala by tu intenzita porušenia. S ohľadom na postupne zhoršujúci sa stav E. Q., kedy už z hľadiska jeho mobility nebolo bývanie v rodinnom dome preňho vhodné, spĺňa aj jeho navštevovanie v domove dôchodcov znaky primeranej starostlivosti o jeho osobu.

Čo sa týka tvrdení uvedených v žalobnom návrhu, že po prevode domu sa žalovaná a jej manžel začali správať k E. Q. nedôstojne a hrubo s tým, že mu vykrikovali, že v dome nemá žiadne právo, aby bol ticho, lebo ho inak vykopnú, tieto skutočnosti neboli v konaní jednoznačne preukázané. Zároveň je treba uviesť, že podľa svedka, ktorý to tvrdil, mali nastať pred uzavretím darovacej zmluvy, a teda ani na ich prípadnú existenciu by nebolo možné prihliadnuť, nakoľko darca aj obdarovaný by si ich museli byť vedomí, a napriek tejto vedomosti prejavili vôľu darovaciu zmluvu uzavrieť.

Skutočnosti tvrdené svedkom C. R. (blízkym príbuzným žalobkyne), že E. Q. sa bál odstúpiť od kúpnej zmluvy, nemožno pokladať za relevantné, nakoľko mali nastať ešte v rokoch 2004-2005, teda pred uzavretím darovacej zmluvy dňa 10.10.2006. Naopak, z vykonaného dokazovania vyplynulo, že počas celej doby sa vzťah E. Q. a žalovanej 1/ nejavil navonok ako konfliktný, čo potvrdzuje výpoveď svedkov L. A., B. D., ktorí ich vzťah hodnotili pozitívne, resp. o nejakých problémoch nemali vedomosť. Tomu nasvedčuje aj správanie sa pôvodného žalobcu počas jeho osobného výsluchu v domove dôchodcov, kde sa rozhodol nevypovedať, nevyjadrovať sa k danej veci. Ak by jeho pocity vo vzťahu k žalovanej 1/ boli negatívne a bol by presvedčený o tom, že mu ukrivdila, prípadne sa voči nemu správala neadekvátne, nič mu nebránilo tieto skutočnosti do zápisnice uviesť. Najmä, ak z jeho povahových vlastností popisovaných svedkami i znaleckým posudkom vyplývala všeobecná nespokojnosť a negativistický prístup ku všetkému. Pôvodný žalobca sa však odmietol vyjadriť aj k tomu, či podaná žaloba bola jeho ozajstným prejavom vôle, a či teda mienil od darovacej zmluvy naozaj odstúpiť. Správal sa tak, že súd z opatrnosti ustanovil znalca na to, či bol spôsobilý rozpoznať v tomto smere svoje konanie. Znalec z odboru psychiatrie však o jeho duševnom zdraví pochybnosti nemal. Všetky tieto okolnosti nasvedčujú tvrdeniu žalovanej 1/, že sa pre odstúpenie a žalobu o vrátenie daru rozhodoval najmä pod vplyvom žalobkyne a jej príbuzných.

V konaní nebolo preukázané ani to, že odobratie 200.000,- Sk žalovanou 1/ od E. Q. bolo protiprávnym, či svojvoľným. Počas celej doby, keď odňatie peňazí malo nastať, sa E. Q. neprejavil navonok tak, že by sa dalo domnievať, že peniaze mu boli neprávom odňaté žalovanou 1/. Naopak jeho susedia uviedli, že o problémoch s peniazmi nič nehovoril, na žalovanú 1/ nepovedal nič zlé. Vzhľadom na to, že sa jednalo o nezanedbateľnú sumu peňazí a povahu S. Q. sa javí nepravdepodobné, že by sa o tomto úkone nedozvedeli zamestnanci domova sociálnych služieb a zároveň, že by to nevytýkal vo svoje výzve k vráteniu nehnuteľností, kde síce vytýkal nezaistenie primeranej starostlivosti, bezplatného dožitia v rodinnom dome, neprejavovanie patričnej starostlivosti, ale nie bezprávne prisvojenie tejto nezanedbateľnej čiastky. Tieto argumenty nepoužil ani pri osobnom výsluchu počas súdneho konania.

S poukazom na uvedené skutkové a právne závery súd žalobu zamietol.

Súčasťou rozsudku je aj výrok o trovách konania.

Podľa účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech súd prizná náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal.

V zmysle ak advokát zastupoval účastníka, ktorému bola priznaná náhrada trov konania, je ten, komu bola uložená náhrada týchto trov povinný zaplatiť ju advokátovi.

Žalobkyňa mal vo veci plný neúspech, nakoľko súd žalobu zamietol, a preto súd v zmysle zaviazal žalobkyňu na náhradu trov konania žalovaným 1/ a / v sume 854, € titulom náhrady trov právneho zastúpenia, a to za 8 úkonov právnej služby po 4 x 55,49 €, 1 x 58,69 €, 3 x 60,07 € ( Vyhlášky č. ) + 4 x 7,21 €, 1 x 7,63 € a 3 x 7,81 € režijný

paušál - prevzatie a príprava zastúpenia, písomné podanie na súd - vyjadrenie k žalobe, účasť na pojednávaní dňa 12.08.2010, výsluch žalobcu E. Q. v Dubnici n/V. dňa 15.11.2010, písomné podanie na súd - vyjadrenie k zmene petitu 18.04.2012, písomné podanie na súd - vyjadrenie k znaleckému posudku 09.01.2013, účasť na pojednávaní dňa 08.03.2013 a účasť na pojednávaní dňa 18.06.2013. Ďalej súd priznal žalovaným 1/, 2/ náhradu trov právneho zastúpenia ako náhradu za stratu času pri účasti na pojednávaní dňa 12.08.2010 za 4 polhodiny v sume 48,08 € za cestu z Považskej Bystrice do Trenčína a späť, pri účasti na výsluchu žalobcu v Dubnici n/V. dňa 15.11.2010 za 4 polhodiny v sume 48,08 € za cestu z Považskej Bystrice do Dubnice n/V. a späť, pri účasti na pojednávaní dňa 08.03.2013 za 4 polhodiny v sume 52,04 € za cestu z Považskej Bystrice do Trenčína a späť, pri účasti na pojednávaní dňa 18.06.2013 za 4 polhodiny v sume 52,04 € za cestu z Považskej Bystrice do Trenčína a späť a takisto priznal aj náhradu cestovného na pojednávanie dňa 12.08.2010, 08.03.2013, 18.06.2013 za cestu Považská Bystrica - Trenčín a na výsluch žalobcu dňa 15.11.2010 za cestu Považská Bystrica

- Dubnica n/V. osobným motorovým vozidlom v sume 31,63 € (3 x 88 km, 1 x 58 km, cena PHM k 12.08.2010 1,13 €/l, k 15.11.2010 1,141 €/l, k 08.03.2013 1,422 €/l, k 18.06.2013 1,364 €/l, spotreba 7,7 l/100km). Právny zástupca žalovaných si uplatnil DPH 19% na úkony právne služby a režijné paušály vykonané v roku 2010, t.j. sumu 47,65 € a 20% DPH za úkony a režijné paušály vykonané v roku 2012 a 2013, t.j. sumu 53,99 €, ktorú mu súd takisto priznal, nakoľko preukázal, že je platcom DPH a DPH bola vypočítaná správne. Celkovo tak súd zaviazal žalobkyňu na náhradu trov v sume 854,27 €, a to zaplatením advokátovi v intenciách ustanovenia

Lehotu na splnenie povinnosti určil súd podľa veta prvá za bodkočiarkou

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu možno podať odvolanie prostredníctvom tunajšieho súdu na Krajský súd v Trenčíne do 15 dní od jeho doručenia.

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (označenie súdu ktorému je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka a čo sleduje, podpis, dátum) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha. Odvolanie je potrebné podať v počte 2 rovnopisov, ak potrebný počet rovnopisov účastník nepredloží, súd vyhotoví kópie na jeho trovy (, ).

Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej možno odôvodniť len tým, že

- sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

- ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania,

- účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený,

- v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

- sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,

- účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom,

- rozhodoval vylúčený sudca,

- súd prvého stupňa nesprávne právne posúdil vec, a preto nevykonal ďalšie navrhované dôkazy,

- konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

- súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,

- súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,

- doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (dôkazy sa týkajú podmienok konania, vecnej príslušnosti súdu, vylúčenia sudcu, dôkazmi má byť preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej, odvolateľ nebol riadne poučený podľa § 120 ods. 4, účastník konania bez svojej viny nemohol dôkazy označiť alebo predložiť do rozhodnutia súdu prvého stupňa),

- rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (, , ).

Ak nebude povinnosť uložená týmto rozsudkom dobrovoľne splnená, možno podať návrh na exekúciu podľa osobitného predpisu.