Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Uznesenie_6Co-226-2012.pdf
PDF · 79.4 KB
Case nature
Area
Subarea
6Co/226/2012
Uznesenie
Krajský súd v Prešove v právnej veci v právnej veci žalobcu: F. U., nar. X.X.XXXX, bytom T. XX, F., proti žalovaným: 1/ Ing. U. D., nar. XX.X.XXXX, bytom F., F. X. X, 2/ U. C., nar. X.XX.XXXX, bytom F., F. X. X, 3/ H. W. O., nar. XX.X.XXXX, bytom F., F. X. X, 4/ Ing. Y. W., nar. X.XX.XXXX, bytom F., X. X, 5/ Ing. P. W., nar. XX.X.XXXX, bytom F., F. XX, zastúpených PALŠA A PARTNERI ADVOKÁTSKA KANCELÁRIA spol. s r.o., so sídlom v Prešove, Masarykova 13, IČO: 36492086, o náhradu za obmedzovanie vlastníckeho práva, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Prešov č.k. 12C 209/2011-138 z 26.6.2012 jednohlasne takto
rozhodol:
Z r u š u j e rozsudok a vec sa v r a c i a prvostupňovému súdu na ďalšie konanie.
odôvodnenie:
Okresný súd Prešov (ďalej len ,,prvostupňový súd“) napadnutým rozsudkom žalobu zamietol.
Rozhodnutie odôvodnil tým, že „je nesporné, že obmedzenie vlastníckeho práva žalobcu k parcele č. 1509 spočíva v zriadení vecného bremena v prospech vlastníkov bytov nachádzajúcich sa v bytovom dome súp. č. XXXX umiestneného na parc. č. 1509.
Finančná náhrada za zriadenie vecného bremena je nepochybne majetkovým právom vyplývajúcim z vecného bremena, ktoré sa vzťahuje na každého vlastníka zaťaženého pozemku bez ohľadu na spôsob zmeny vlastníctva a teda jeho vznik nemožno posudzovať samostatne u každého nového vlastníka zaťaženého pozemku.
Finančná náhrada za vznik vecného bremena je nepochybne jednorazová a nemá charakter opakujúceho sa plnenia, čo vyplýva aj zo spôsobu jej výpočtu upraveného vo vyhlášky č. 492/2004 Z. z., v zmysle ktorého sa výpočet všeobecnej hodnoty vecného bremena vykoná tak, že práva spojené s nehnuteľnosťou sa odhadnú zistením výhody, ktorú tieto práva prinášajú oprávnenému v období jedného roka a hodnota tejto výhody sa násobí pri právach časovo neobmedzených 20 - timi a pri právach časovo obmedzenými počtom rokov, počas ktorých má právo ešte trvať, najviac však 20-timi.
Aj z uvedenej právnej úpravy výpočtu náhrady za vecné bremeno vyplýva nelogickosť tvrdenia žalobcu, v zmysle ktorého by pri každej zmene vlastníctva mal nový vlastník zaťaženého pozemku nový nárok na finančnú náhradu za už vzniknuté bremeno.
Za takéhoto stavu by potom pri opakovanej zmene vlastníka zaťaženého pozemku pri časovo neobmedzenom vecnom bremene napríklad v priebehu 10 rokov jeho trvania by osoba oprávnená z vecného bremena bola povinná vždy v prospech nového vlastníka zaťaženého pozemku vyplatiť finančnú náhradu za jeho zriadenie vo výške jeho všeobecnej hodnoty v zmysle zák. č. 492/2004 Z. z., teda vo výške hodnoty výhody vynásobenej počtom 20 rokov, čím by nesporne na strane vlastníka zaťaženého pozemku dochádzalo k neoprávnenej finančnej výhode.
Z uvedeného vyplýva tak, ako už bolo vyslovené v rozsudku Krajského súdu v Prešove zo dňa 27.6.2011 pod sp. zn. 18Co10/2010, 18Co11/2011 v obdobnej právnej veci nárok na zaplatenie finančnej náhrady za vznik vecného bremena má iba ten, kto bol vlastníkom zaťaženého pozemku v čase vzniku vecného bremena, teda v účinnosti zákona č. 182/1993 Z. z., t. j. k 1.9.1993. Ďalší vlastník zaťaženej nehnuteľnosti, v danom prípade žalobca už nadobudol pozemok s vecným bremenom a keďže vecné bremená prechádzajú na nového nadobúdateľa spolu s vlastníctvom prevádzanej veci, nie je preto možné, aby ako ďalší nadobúdateľ už zaťaženého pozemku existujúcim vecným bremenom sa mohol úspešne domáhať finančnej náhrady.
Bolo preto vecou pôvodnej vlastníčky, v danom prípade P. U., či si nárok na túto finančnú náhradu uplatní alebo nie, keďže rozhodnutie Okresného súdu v Prešove pod sp. zn. 12C4/1996 je iba deklaratórne, pretože sa nim len osvedčilo vlastnícke právo P. U. titulom dedenia a to dňom X.X.XXXX smrťou poručiteľky F. Q..
Keďže žalobca sa stal vlastníkom sporeného pozemku v roku 2007 spolu s prevodom vlastníckeho práva na neho prešlo aj obmedzenie spočítajúce v trpení zákonom zriadeného vecného bremena k predmetnému pozemku upravujúceho pomery existujúcej stavby - bytového domu k pozemku v jeho vlastníctve. Náhrada na zaplatenie odplaty za užívanie vecného bremena vznikla iba pôvodnej vlastníčke P. U. a nie samotnému žalobcovi.
Tento záver vyslovil aj Krajský súd v rozsudku 3Co165/2008 zo dňa 22.4.2009, Ústavný súd Slovenskej republiky v uznesení sp. zn. 3ÚS 13/2010 zo dňa 20.1.2010 ako aj 2ÚS506/2011 zo dňa 3.11.2011.
Na základe uvedeného súd dospel k záveru , že žalobcovi nepatrí opakovaná finančná náhrada za obmedzenie vlastníckeho práva zriadením vecného bremena ust. § 23 ods. 5 zák. č. 182/1993 Z. z. a žalobu v plnom rozsahu ako nedôvodnú zamietol.“
Žalobca v podanom odvolaní uviedol, že má právo na náhradu za obmedzenie užívania svojho majetku. Nie je povinný trpieť užívanie svojho majetku bezplatne. Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie.
K podanému odvolaniu sa vyjadrili žalovaní v 1. až 5. rade navrhujúc napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdiť.
Krajský súd v Prešove (ďalej len ,,odvolací súd“) preskúmal vec a dospel k záveru, že rozsudok je potrebné zrušiť.
Nesprávnym právnym posúdením veci sa rozumie omyl súdu pri aplikácii práva. O omyl v aplikácii práva ide vtedy, ak súd použil iný právny predpis, než ktorý mal použiť, alebo ak použil síce správny právny predpis, ale ho nesprávne vyložil.
Z obsahu spisu odvolací súd zistil, že žalobca je vlastníkom nehnuteľností nachádzajúcich sa v k. ú. F. zapísaných na LV č. XXXXX, okrem iného aj parcely KN C č. 1509 - zastavaná plocha a nádvorie o výmere 215 m2. Na tejto nehnuteľnosti sa nachádza bytový dom súp. č. XXXX zapísaný na LV č. XXXX, ktorého spoluvlastníkmi sú žalovaní v 1. až 5. rade.
Odvolací súd sa stotožňuje s právnym názorom prvostupňového súdu v tom, že niet zákonnej prekážky považovať primeranú náhradu za vecné bremeno za jednorazovú.
Odvolací súd sa nestotožňuje s názorom, že vlastníkovi trpiaceho pozemku nepatrí náhrada len preto, že sa ním stal po vzniku vecného bremena.
Odvolací súd je toho názoru, že každý vlastník trpiaceho priľahlého pozemku k bytovke má právo na náhradu za to, že musí trpieť vecné bremeno. Nestotožňuje sa preto s právnym názorom prvostupňového súdu, že nárok na zaplatenie odmeny za užívanie vecného bremena vznikol iba pôvodnej vlastníčke pozemku P. U. a že toto právo už nemá žalobca ako vlastník. Pri preexponovaní situácie, by sa ochrana vlastníctva poskytovala pri názore prvostupňového súdu iba osobe, ktorá bola
vlastníkom v trvaní jedného dňa po zriadení záložného práva. Odvolací súd odvodzuje svoj právny názor z podstaty vecného bremena ako práva vecného a nie záväzkového. Právo na náhradu za vecné bremeno nie je právom na vydanie bezdôvodného obohatenia, a teda z protiprávneho stavu, ale právom zo zákonom konštituovaného právneho stavu (vecné bremeno zriadené zákonom).
Odvolací súd je toho názoru, že žalobca má právo na náhradu za trpenie vecného bremena a toto právo zapadá do obsahu jeho vlastníckeho práva.
Vecné bremeno žalovaných v 1. až 5. rade v danom prípade nepochybne vzniklo na základe osobitného zákona (zákona č. 182/1993 Zb. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov), žalobca sa teda mohol od žalovaných domáhať vyplatenia náhrady za vecné bremeno. Zmenou vlastníckeho práva k pozemku nárok na vyplatenie náhrady za zákonné vecné bremeno novému vlastníkovi nezanikol (porov. rozsudok Krajského súdu v Prešove vo veci 20Co 1/2011).
Za tohto stavu bolo dôvodné konštatovať, že prvostupňový súd vec vo vzťahu k aktívnej legitimácii žalobcu nesprávne právne posúdil a pre nesprávne právne posúdenie veci nedostatočne zistil skutkový stav na účely premlčania (čl. 103).
Odvolací súd nie je zástancom kasačných rozhodnutí v prípadoch tzv. nevyhnutného dvojinštančného posúdenia nároku a nemyslí si ani, že princíp dvojinštančnosti je ústavným princípom, keďže v ústave o dvojinštančnosti niet zmienky (porov. nález Ústavního soudu ČR sp. zn. I. ÚS 777/07, ze dne 31. 07. 2008).
No zdá sa, že judikatúra Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v otázke tzv. zmeňujúcich rozsudkov je konštantná. Z odôvodnenia rozhodnutia NS SR sp. zn. 3Cdo 302/2008 z 30. júla 2009:
„Ak odvolací súd dospel k iným právnym záverom pri posúdení zisteného skutkového stavu súdom prvého stupňa, mal správne rozhodnutie prvostupňového súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Požiadavke dôsledného rešpektovania ústavného princípu dvojinštančnosti občianskeho súdneho konania, odvolací súd mohol učiniť zadosť iba kasačným rozhodnutím. Tým, že odvolací súd tak nepostupoval, znemožnil účastníkom realizáciu ich procesných práv, lebo im odoprel možnosť prieskumu správnosti nových, prípadne z pohľadu súdu prvého stupňa dosiaľ bezvýznamných, avšak z hľadiska právneho posúdenia veci odvolacím súdom, však rozhodujúcich skutkových zistení.“
Vo vzťahu k zisťovaniu skutkového stavu je výstižným „české“ rozhodnutie (C. H. Beck č. C 201/2001), citované takmer vo všetkých „slovenských“ komentároch k Občianskemu súdnemu poriadku:
„Je- li ke správnému rozhodnutí o věci samé zapotřebí podstatných (pro rozhodnutí zásadně významných) skutkových zjištení, která neučinil soud prvního stupně, popřípadě která tento soud učinil, ale vzhledem k nesprávnému právnímu názoru, který zaujal, na nich své rozhodnutí nezaložil, nejsou podmínky ani pro potvrzení, ani pro změnu rozhodnutí soudu prvního stupně; odvolací soud proto rozhodnutí zruší a věc vrátí soudu prvního stupně k dalšímu řízení.“
Zároveň takýto postup, podľa NS SR (napr. rozhodnutie sp. zn. 3Cdo 40/2009 z 5. novembra 2009), je zodpovedajúci princípu dvojinštančnosti:
„Pri viazanosti súdu prvého stupňa právnym názorom odvolacieho súdu zostáva dvojinštančnosť zachovaná, nakoľko účastník má po opätovnom rozhodnutí súdu prvého stupňa (po zrušení a vrátení jeho predchádzajúceho rozhodnutia) možnosť znovu ho napadnúť riadnym opravným prostriedkom na inštančne vyššom súde. Skutočnosť, že súd prvého stupňa je po zrušení a vrátení svojho predchádzajúceho rozhodnutia viazaný právnym názorom odvolacieho súdu, je daná priamo zákonom (§ 226 O.s.p.), preto nemôže zakladať vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. (R. Urban; www.otvorenepravo.sk).
V zmysle tejto judikatúry by mal prvostupňový súd vo vyššie naznačených intenciách posúdiť nárok žalobcu ako aktívne legitimovaného na náhradu za užívanie pozemku v nadväznosti na vznesenú námietku premlčania.
Odvolací súd sa v zásade stotožňuje s argumentáciou prvostupňového súdu vo vzťahu k aplikácii § 109 O.s.p. Berúc však do úvahy fakt, že ide o dovolacie konanie vo veci tunajšieho súdu sp. zn. 20Co 1/2011 a v zmysle zásady hospodárnosti má predsa len význam rozhodnutie v dovolacom konaní z dôvodu vyrovnania sa s právnym názorom najvyššieho súdu v otázke jednorazovosti náhrady za zriadenie zákonného vecného bremena, najmä ak ide o obdobný skutkový stav a rovnaké vecné bremeno.
Z uvedených dôvodov odvolací súd zrušil rozsudok v zmysle ust. § 221 ods. 1 písm. h) O.s.p. a vec vrátil na ďalšie konanie. Prvostupňový súd rozhodne aj o trovách odvolacieho konania (§ 224 ods. 3 O.s.p.).
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.