Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

6S/209/2012

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Valérie Mihalčinovej a členov senátu JUDr. Milana Končeka a JUDr. Pavla Naďa, v právnej veci žalobcu: NAFT - SM Gastro Slovakia s.r.o., so sídlom Veľká Bara č. 45, zastúpený: JUDr. Martina Gombosová, advokátka, Advokátska kancelária so sídlom Moldavská cesta č. 21/A, Košice, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, Lazovná 63, Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného zo dňa 06.06.2012 č. 1020503/1/537171-1023896/2012/4897, takto

rozhodol:

Žalobu z a m i e t a.

Žalobcovi n e p r i z n á v a právo na náhradu trov konania.

odôvodnenie:

Včas podanou žalobou sa žalobca domáhal zrušenia rozhodnutia žalovaného zo dňa 06.06.2012 č. 1020503/1/537171-1023896/2012/4897, ktorým podľa o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov v nadväznosti na o správe daní

(daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov dodatočný platobný výmer Daňového úradu Kráľovský Chlmec č. /Bac zo dňa 26.10.2011, ktorým podľa nebol priznaný nadmerný odpočet dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie júl 2010 v sume 25.844,45 Eur potvrdil. Dodatočný platobný výmer bol vydaný na základe výsledku daňovej kontroly za zdaňovacie obdobie júl 2010, z ktorej bol vyhotovený protokol č. I/332/92752/2011/Kmeť zo dňa 19.09.2011, ktorý bol prerokovaný a doručený 25.10.2011.

V kontrolovanom zdaňovacom období júl 2010 si žalobca ako platiteľ dane uplatnil právo na odpočítanie dane z pridanej hodnoty v celkovej čiastke 25.844,45 Eur z týchto faktúr:

- z faktúry č. 010710/TM zo dňa 01.07.2010 od dodávateľa TOJAJ MUŠKÁT SK s.r.o., Veľká Bara 45 za 23.100 ks drevených kolíkov, 3x5x110 po 3,70 €/ks, DPH 16.239,30 Eur,

- z faktúry č. 060710/V zo dňa 06.07.2010 od dodávateľa Mikuláš Vareha - VENIKOM, Malá Tŕňa 125 za hranoly, foršne, dosky, DPH 2.257,20 Eur,

- z faktúry č. 020710/V zo dňa 02.07.2010 od dodávateľa Mikuláš Vareha - VENIKOM, Malá Tŕňa 125 za 300 m3 guľatiny smrek, DPH 5.415,00 Eur,

- zo šiestich faktúr od Slovenského plynárenského priemyslu, a.s., Bratislava, DPH v celkovej sume 9,89 Eur,

- z dvoch faktúr od Východoslovenskej energetiky a.s., Košice, DPH v celkovej sume 1.899,04 Eur,

- z dvoch faktúr od Východoslovenskej vodárenskej spoločnosti, a.s., Košice, DPH v celkovej sume 24,02 Eur.

Správca dane v priebehu kontroly na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu za zdaňovacie obdobie júl 2010 opakovane vyzýval daňový subjekt na predloženie dokladov preukazujúcich všetky hospodárske operácie, účtovné operácie a účtovné prípady, evidencie a záznamy rozhodujúce pre určenie dane z pridanej hodnoty za dané zdaňovacie obdobie (upovedomenie o vykonaní daňovej kontroly číslo I/332/PD-60/2010/Kana z 05.10.2010, výzva na predloženie a zapožičanie dokladov č. I/332/16650-120174/2010/Kaná z 23.11.2010). Štatutárny zástupca žalobcu 01.12.2010 predložil evidenciu dodávateľských faktúr, hlavnú knihu faktúr, pokladničné doklady a došlé faktúry. Správca dane po ich predložení dospel k záveru, že neboli predložené všetky požadované doklady, a preto 03.01.2011 zaslal žalobcovi - daňovému subjektu výzvu na predloženie dôkazov a podanie vysvetlení č. I/332/16650-374/2011/Kaná a následne opakované výzvy č. I/332/16650-9053/2011/Kaná z 25.01.2011 a č. I/332/16650-17599/2011/Kaná zo 14.02.2011. Napriek tomu, že daňový subjekt výzvy prevzal, so správcom nekomunikoval, neposkytol žiadne z požadovaných dôkazov k svojim tvrdeniam, ani požadované vysvetlenie v zmysle výziev, čím nevyužil svoje právo priznané mu v a a zároveň porušil povinnosť, ktorá mu vyplýva z , a .

Ku komodite drevené kolíky podľa faktúry č. 010710/TM z 01.07.2010 od dodávateľa TOKAJ MUŠKÁT SK s.r.o., Veľká Bara 45 zistil, keďže žalobca mu predložil iba faktúru, účtovníctvo a skladovú kartu zásob guľatiny, drevené kolíky daňového subjektu NAFT - SM Gastro Slovakia s.r.o. nahliadnutím do spisov iných daňových subjektov prepojených osobou P. Q. st. zistil, že nákup a predaj drevených kolíkov v kontrolovanom zdaňovacom období prebiehal výlučne medzi spoločnosťami, ktoré boli prepojené osobou konateľa P. Q. X... Bola spochybnená výroba drevených kolíkov, pretože neboli preukázané množstvá materiálu, z ktorých by drevené kolíky mohli byť vyrobené. Mikuláš Vareha - VENIKOM (mal byť výrobcom drevených kolíkov) guľatinu, z ktorej sa mohli vyrobiť drevené kolíky a iné výrobky z dreva, predal v I. štvrťroku 2010 ako komoditu guľatinu - smrek a už k 31.03.2010 nemal z čoho vyrobiť drevené výrobky, teda ani drevené kolíky. Nemohol predať guľatinu ako tovar a súčasne z tej istej guľatiny vyrábať drevené kolíky, napriek tomu ale fakturoval drevené kolíky svojím personálne prepojeným spoločnostiam aj po marci 2010. Zo skladovej karty zásob drevených kolíkov Mikuláš Vereha - VENIKOM k 01.01.2010 bol zistený počiatočný stav 2.308.700 ks, príjem zistení nebol, len výdaj spoločnostiam personálne prepojených s osobou P. Q. a k 30.01.2010 vykázal zostatok drevených kolíkov 646 ks. Z predloženej skladovej evidencie vyplynulo, že Mikuláš Vareha - VENIKOM predal v januári 2010 všetky drevené kolíky z produkcie roka 2009 a jeho stav k 31.01.2010 bol - 32.954 ks a nie 646 ks, ako je uvedené na skladovej karte. Správca dane zistil, že nákup a predaj drevených kolíkov sa uskutočňoval v skladových priestoroch bez prepravy, tovar sa prekladal z jedného miesto na iné, teda „papierovo nereálne“ obiehal v rámci reťazca spoločností prepojených osobou P. Q. st.. Na základe toho konštatoval, že v danom prípade nejde o ekonomickú činnosť reálne vykonávanú podnikateľskými subjektmi, že predmetné plnenia nepredstavujú hospodársku činnosť a samotné predloženie dokladov - faktúr a účtovníctva nie je dôkazom o tom, že sa zdaniteľné obchody uskutočnili tak, ako je to deklarované faktúrami, pretože len technicky je možné vyhotoviť akýkoľvek doklad.

Ku komoditám hranoly, foršne, dosky (faktúra č. 060710/V zo 06.07.2010 od dodávateľa Mikuláš Vareha

- VENIKOM, Malá Tŕňa zistil, keďže žalobca ako daňový subjekt nespolupracoval so správcom dane a predložil iba faktúru, účtovníctvo a skladovú kartu zásob komodity foršne, správca dane nahliadnutím do spisu daňového subjektu Mikuláš Vareha - VENIKOM zistil, že nákup a predaj hranolov, foršní a dosiek prebiehal výlučne medzi spoločnosťami prepojenými osobou konateľa P. Q. st., bola spochybnená výroba hranolov, foršní a dosiek, pretože neboli preukázané množstvá materiálu, z ktorých by hranoly, foršne a dosky mohli byť vyrobené. Mikuláš Vareha - VENIKOM predal v I. štvrťroku 2010 ako komoditu guľatina - smrek, z čoho bolo možné vyrobiť drevené výrobky, čím potom nemal z čoho vyrobiť uvedené

výrobky. Aj nákup a predaj týchto komodít , t. j. hranolov, foršní a dosiek sa uskutočnilo v skladových priestoroch v Strede nad Bodrogom bez prepravy, pričom tovar sa len prekladal z miesta na miesto, resp. zostal na mieste a prekladala sa iba tabuľka s označením spoločnosti.

Ku komodite guľatina - smrek z faktúry č. 020710/V z 02.07.2010 od dodávateľa Mikuláš Vareha - VENIKOM, Malá Tŕňa za 300 m3 guľatiny smrek uviedol, že aj tu daňový subjekt nespolupracoval so správcom dane, predložil správcovi dane iba faktúru, účtovníctvo a skladovú kartu zásob komodity guľatina, a preto správca dane nahliadnutím do spisov iných daňových subjektov prepojených osobou P.Y. Q. st. zistil u C. C. - Fufra, ktorý mal byť sprostredkovateľom obchodu v reťazci dodávok dreva v miestnom zistení skladovacích priestorov guľatiny - smrek Streda nad Bodrogom a vo Svätej Márii v súčinnosti s Obvodnými lesnými úradmi Snina, Poprad, Kežmarok a Michalovce a konzultácii na Generálnom riaditeľstve Lesy SR, š. p. v evidencii ani v účtovníctve nezistil údaje o spotrebe guľatiny na výrobu drevených kolíkov, prípadne ďalších výrobkov z dreva. Nebol preukázaný skutočný nákup tovaru tak ako to deklarovala predložená faktúra, čím nebol preukázaný ani vznik daňovej povinnosti u dodávateľa.

K uplatnenému právu na odpočítanie dane zo šiestich faktúr od Slovenského plynárenského priemyslu, a.s., Bratislava, dvoch faktúr od Východoslovenskej energetiky a.s., Košice a dvoch faktúr od Východoslovenskej vodárenskej spoločnosti, a.s. Košice vzhľadom k tomu, že daňový subjekt - žalobca nereagoval na výzvy správcu dane, nepredložil vysvetlenie - vyjadrenie k jednotlivým nehnuteľnostiam, čím nepreukázal použitie fakturovaných dodávok plynu, elektriny a vody na účely svojho podnikania.

Žalovaný v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že v danom prípade správca dane pri dokazovaní a hodnotení zisteného skutkového stavu postupoval v súlade s , podľa ktorého sa berie do úvahy vždy skutočný obsah právneho úkonu alebo inej skutočnosti rozhodujúcej pre určenie alebo vybratie dane. Pretože správca dane mal pochybnosti o vierohodnosti, úplnosti a pravdivosti daňových subjektov z predložených dokladov, nevychádzal len z dokladov, ktoré predložil daňový subjekt, ale k tomuto účelu vykonal rozsiahle dokazovanie zamerané na preverenie dodania drevených kolíkov od spoločnosti TOKAJ MUŠKÁT s.r.o. dodanie hranolov, foršní, dosiek, guľatiny - smrek od Mikuláš Vareha -VENIKOM. Správca dane zabezpečoval dôkazné prostriedky v súlade s procesnoprávnou normou a výsledky šetrenia je možné použiť ako dôkaz v súlade s Správca dane zaobstaral konkrétne dôkazy v súlade s a toho istého zákona jednotlivo a potom všetky vykonané dôkazy vo vzájomnej súvislosti, prioritou pritom bola ich pravdivosť a preukazná hodnota. Dôkazy hodnotil podľa svojho uváženia a v súlade s zásadou voľného hodnotenia dôkazov, pričom hodnotením dôkazov zabezpečil objektívne, pravdivé a úplné zistenie skutkového stavu veci.

K odvolacej námietke porušenia princípu proporcionality a neprimeraného dôkazného zaťaženia kontrolovaného daňového subjektu uviedol, že daňové orgány tým, že vykonávali daňové kontroly súčasne u daňových subjektov prepojených osobou P. Q. st., nepostupovali v rozpore s platnými právnymi predpismi, ale cieľom takéhoto postupu bolo čo najúplnejšie zistiť skutkový stav, nie daňové orgány vytvorili tento stav, ale daňový subjekt tým, že zvolil takúto formu svojho podnikania. Daňové subjekty, u ktorých bol štatutárnym zástupcom P. Q. st. teda boli prepojené jednou osobou, mohli poskytovať informácie a doklady v krátkom časovom priestore a tým uplatniť svoje práva, ktoré im prislúchali. Štatutárny zástupca mohol svoje spoločnosti personálne obsadiť tak, aby k danému stavu nedošlo, alebo mohol využiť možnosť inštitútu splnomocneného zástupcu v zmysle . Z obsahu spisu vyplynulo, že kontrolné orgány nezaťažovali kontrolovaný daňový subjekt viac ako to bolo nevyhnutné pre správny výkon daňovej kontroly, cieľom ktorej bolo úplne zistiť skutkový stav a správnu výšku dane.

K námietke, že ťažiskovým a vlastne jediným dôkazom na podklade ktorého daňový orgán nezákonným spôsobom postupoval voči žalobcovi je totožnosť osoby ako spoločníka, resp. konateľa v spoločnosti uviedol, že totožnosť osoby ako spoločníka resp. konateľa v daných spoločnostiach nie je ani ťažiskovým a ani jediným dôkazom na základe ktorého bolo vydaný dodatočný platobný výmer. Z rozhodnutia je zrejmé, že správca dane vykonal súbor procesných krokov, zabezpečil a označil dôkazy k jednotlivým

faktúram a komoditám, ktorých vyhodnotenie jednotlivo a všetkých vo vzájomnej súvislosti, prihliadajúc pritom na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo, viedlo ku konečnému rozhodnutiu v danej veci. Podkladom pre vydanie dodatočného platobného výmeru bola skutočnosť, že daňový subjekt nepredložil všetky požadované doklady, nesplnil povinnosť úzko spolupracovať so správcom dane a dostatočne nepreukázal skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v priznaní, hlásení a vyúčtovaní a na preukázanie ktorých bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňového konania.

K námietke týkajúcej sa nesprávnej aplikácie a rozsudku ESD C-454/98, z ktorého podľa žalobcu vyplýva, že fiktívne dodávky nie je možné považovať za dodávky podliehajúce dani a z uvedeného dôvodu na fiktívne dodávky nie je možné aplikovať uvedené ustanovenie. Uvádza, že čl. 203 Smernice Rady 2006/112/ES o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty stanovuje, že daň z pridanej hodnoty platí každá osoba, ktorá uvedie túto daň na faktúre. Uvedené je premietnuté do ust. , v zmysle ktorého každá osoba, ktorá uvedie vo faktúre alebo v inom doklade o predaji vyššiu sumu dane ako je povinná, je povinná zaplatiť túto daň a do ust. zákona, podľa ktorého ak platiteľ vo faktúre alebo inom doklade o predaji uvedie vyššiu sumu dane, ako je povinný platiť podľa tohto zákona, je povinný platiť túto vyššiu sumu dane. Ak teda daňový subjekt vystavil odberateľské faktúry v zmysle , je povinný daň z pridanej hodnoty uvedenú na týchto faktúrach odviesť do štátneho rozpočtu Slovenskej republiky aj napriek tomu, že správca dane neuznal reálnosť zdaniteľných obchodov. Ustanovenie v súlade s platnou Smernicou Rady 2006/112/ES pojednáva o faktúre alebo o inom doklade o predaji nevynímajúc faktúry, ktorých predmet fakturácie neodráža skutočnosť. Za situácie kedy si odberatelia uplatnia odpočítanie dane z faktúr by neponechanie dane z pridanej hodnoty, ktorú daňový subjekt je povinný odviesť vo výške uvedenej v daňovom priznaní by došlo k narušeniu princípu neutrality dane z pridanej hodnoty. Námietka týkajúca sa nesprávnej aplikácie nie je v danej veci opodstatnená, pretože správca dane v dodatočnom platobnom výmere za zdaňovacie obdobie júl 2010 uvedené ustanovenie neaplikoval.

K námietke, že daňový subjekt nemusí za určité zdaňovacie obdobie dosiahnuť zákonite ako hospodársky výsledok zisk uviedol, že zistenia z vykonaných daňových kontrol nenasvedčujú tomu, že účelom podnikania daňového subjektu je dosahovanie zisku tak, ako je to uvedené v , podľa ktorého sa podnikaním rozumie sústavná činnosť vykonávaná samostatne podnikateľom vo vlastnom mene a na vlastnú zodpovednosť za účelom dosiahnutia zisku. Zachytenie celého toku dodávok za dlhšie obdobie, ale i za zdaňovacie obdobie júl 2010 poukázalo na nereálnosť deklarovaných plnení. Spoločnosti personálne prepojené osobou P. Q. st. pri vzájomných deklarovaných dodávkach tovarov vytvárali dojem ekonomickej činnosti, ktorá sa pri posudzovaní vzťahu dodávateľ - odberateľ javila ako skutočná, ale pri posúdení a zohľadnení celej štruktúry vzťahov, išlo len o fiktívnu ekonomickú činnosť bez reálneho podkladu.

V časti k odvolaniu, kde poukázal na rozsudok Súdneho dvora ES vo veci C-255/02 „Halifax plc“ v súvislosti s konštatovaním, že správca dane dospel k záveru, že hlavným cieľom predmetných plnení bolo získanie daňovej výhody pre daňový subjekt bez toho, aby mal reálnu možnosť brániť sa proti týmto tvrdeniam. Uviedol, že daňovému subjektu NAFT - SM Gastro Slovakia s.r.o. boli v súvislosti s výkonom daňovej kontroly doručené výzvy na predloženie dôkazov a podanie vysvetlení, ale daňový subjekt napriek tomu, že tieto výzvy prevzal, nepredložil všetky požadované doklady a nepodal žiadne vysvetlenie k žiadaným skutočnostiam. Daňový subjekt má právo vedome usmerňovať a ovplyvňovať dokazovanie, ktoré vedie správca dane počas výkonu daňovej kontroly až do dátumu ukončenia daňovej kontroly. Skutočnosť, že daňový subjekt počas výkonu daňovej kontroly toto svoje právo nijakým spôsobom nevyužije, nemôže byť pripisované v neprospech výsledkov získaných bez súčinnosti kontrolovaného daňového subjektu.

K tvrdeniu, že správca dane nemôže suplovať činnosť orgánov činných v trestnom konaní, keď sa odvoláva na judikatúru Európskeho súdneho dvora a to rozsudok C 440/04, na tento rozsudok správca dane v odôvodnení napadnutého dodatočného platobného výmeru ani neodkazuje. Podľa Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (rozsudok č. ) je na správcovi dane, resp. na orgánoch činných

v trestnom konaní, aby zisťovali, či sa dodávateľ tovaru dopustil podvodného konania, alebo nie. Preto ak odvolací orgán konštatuje, že ak správca dane pri vyvodení záverov poukáže na rozsudky ESD, resp. ich aplikuje, takýto postup nie je v rozpore s právnymi predpismi. Správna dane v odôvodnení dodatočného platobného výmeru nevyslovil názor a hodnotiaci úsudok o vine a treste daňového subjektu, ale v zmysle uviedol skutočnosti, ktoré boli podkladom pre vydanie rozhodnutia, aké úvahy ovplyvnili hodnotenie dôkazov a použitie právnych predpisov na základe ktorých sa rozhodovalo.

K námietke týkajúcej sa pochybenia daňového orgánu, ktorý ho neoboznámil s dokazovaním a neumožnil mu klásť otázku a navrhovať dôkazy a ktorý neodôvodnil a nevyhodnotil zistené dôkazy uviedol, že daňový subjekt - žalobca nepreukázal samotnú realizáciu zdaniteľných obchodov medzi ním a spoločnosťou TOKAJ MUŠKÁT - SK s.r.o. a Mikuláš Vareha - VENIKOM, čím nepreukázal, že fakturovaný tovar mu bol skutočne dodaný iným platiteľom dane ako to predpokladá . Daňový subjekt počas výkonu daňovej kontroly napriek opakovaným výzvam nepredložil dostatočné dôkazy, ktoré by deklarovali dodávky tovaru zachytili čo do priebehu a výsledku, nepreukázal vierohodnosť a pravdivosť svojich tvrdení o realizovaní obchodov v spoločnostiach prepojených osobou P. Q. st., a preto správca dane správne dospel k záveru, že daňový subjekt neuniesol dôkazné bremeno a nepreukázal vznik práva na odpočítanie dane v zmysle ustanovení .

Včas podanou žalobou žalobca žiadal rozhodnutie žalovaného zo dňa 06.06.2012 č. 1020503/1/537171-1023896/2012/4897 zrušiť a vrátiť žalovanému na ďalšie konanie. Zároveň si uplatnil aj náhradu trov konania. Má jednoznačne za to, že rozhodnutie žalovaného, ako aj rozhodnutie správcu dane zo dňa 26.10.2011 č. /Bac je nezákonné a preto ho napáda v celom rozsahu. Považuje napadnuté rozhodnutie vydané v rozpore s ustanovením , a za neodôvodnené a tým aj za nepreskúmateľné. Tvrdí, že správca dane nepostupoval v súlade s ustanovením , v ktorom je zakotvená zásada proporcionality a tým aj podľa článku 1 ods. 1 . Princíp proporcionality, t. j. primeranosti znamená predovšetkým primeraný vzťah medzi cieľom (účelom) sledovaným štátom a použitými prostriedkami, ktoré musia byť vhodné a nevyhnutné na dosiahnutie cieľa. Z judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky vyplýva povinnosť všetkých štátnych orgánov zabezpečiť reálnu možnosť uplatnenia práv tým subjektom, ktorým boli priznané. V danom prípade zákonnoi povinnosťou žalovaného bolo poskytnúť mu reálnu možnosť uplatniť svoje práva a splniť svoju dôkaznú povinnosť, nie vytvárať stav, ktorým sa neprimerane zaťažil a dostal sa do podstatne nevýhodnejšej polohy oproti daňovým orgánom. Uviedol, že správcom dane bol opakovane vyzývaný na predloženie dokladov a podanie vysvetlení v čase, keď sa nachádzal vo väzbe a dokumenty daňových subjektov personálne prepojených P. Q. st. boli zaistené orgánmi činnými v trestnom konaní v rámci vykonávaných domových prehliadok. Doklady boli zaistené hromadne, bez spísania odovzdávajúceho a preberajúceho protokolu a do dnešného dňa nemá vedomosť aké doklady mu boli odňaté. Túto skutočnosť, resp. nesprávny postup orgánov činných v trestnom konaní on ovplyvniť nemohol, za ich stratu nezodpovedá a táto skutočnosť nemôže byť daná na jeho ťarchu. Nemohol splniť výzvy správcom dane aj z dôvodu, že zastupovaním poveril spoločnosť Advokátska kancelária Kolesár a partneri s.r.o., napriek tomu, že zastupovanie advokátskou kanceláriou zaniklo smrťou štatutárneho zástupcu a spoločníka - splnomocnenca 30.05.2011, do dnešného dňa napriek opakovaným výzvam neboli mu podklady odovzdané advokátskej kancelárii vrátené a nemá vedomosť aké úkony boli zo strany splnomocnenca vykonané vo veci zaistenia dokladov.

Súčasťou zámeru zaťažiť ho a spoločnosti prepojené p. P. Q. boli aj stovky výziev, miestnych zisťovaní a ústnych pojednávaní, kde daňové orgány vyžadovali účasť P. Q. ako osoby nezastupiteľnej a vyžadovali od neho tisícky odpovedí bez reálnej výpovednej hodnoty. Dôkazom tejto skutočnosti je to, že jeden deň mu bolo doručených 13 protokolov o výsledku daňovej kontroly a skutočnosť, že v septembri 2009 sa u subjektov personálne prepojených P. Q. vykonávalo viac ako 300 daňových kontrol a ďalšie kontroly sa otvárali.

Ťažiskovým a vlastne jediným dôkazom, na ktorom postavil správca dane svoje rozhodnutie je totožnosť osoby ako spoločníka, resp. konateľa v spoločnostiach, medzi ktorými došlo k uskutočneniu zdaniteľného plnenia. Výlučné konštatovanie, že deklarované zdaniteľné obchody sa uskutočňovali

medzi spoločnosťami, ktoré majú totožnú osobu v postavení spoločníka a konateľa priamo ani nepriamo bez ďalšieho nepreukazuje, že k zdaniteľnému plneniu nedošlo. Skutočnosť, že medzi spoločnosťami personálne prepojenými jednou osobou nie je sama o sebe spôsobila mať výpovednú hodnotu vo vzťahu k uskutočneniu akéhokoľvek plnenia. Aj preto, že u dodávateľa pri daňovej kontrole nebolo konštatované, že by k zdaniteľným obchodom nedošlo.

Podľa článku 2 ods. 3 , každý môže konať, čo nie je zákonom zakázané a nikoho nie je možné nútiť konať niečo, čo zákon neukladá. P. Q. tým, že založil viacero obchodných spoločnosti, neporušil žiadne zákonné ustanovenie, naopak využil právo slobodne podnikať. To, že bol štatutárnym zástupcom viacerých obchodných spoločností mu nemôže byť na ťarchu, čo však nekorešponduje s postupom daňového úradu.

V zmysle správca dane dbá, aby skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov uviedol, že účelom daňovej kontroly nie je, aby štátne orgány postupovali tak, aby úmyselne vytvorili stav, za ktorého si žalobca nemôže riadne plniť svoje povinnosti, ale zistiť čo najúplnejšie skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane. Do situácie ukracujúcej jeho práva sa nedostal sám tým, že spoločník a bývalý konateľ P. Q. založil viac obchodných spoločnosti, ale táto protiprávna situácia bola zavinená postupom žalovaného, ktorý v rozpore s a článku 2 ods. 2 môžu konať iba na základe Ústav v jej medziach, v rozsahu a spôsobom, ktorý stanoví zákon.

Jeho aktivity ako aj ďalších spoločností nemožno označiť za fiktívne, lebo ide o obchodné spoločnosti, ktoré vytvárajú reálne hodnoty a túto skutočnosť nemôže správca dane opomenúť, keďže spoločnosti okrem iného boli opakovane medializované Každý môže konať to, čo nie je zákonom zakázané, rovnako ako i on. Nie je zakázané obchodovať s personálne prepojenými podnikateľskými subjektmi, ani uprednostňovať hotovostný platobný styk pred bezhotovostným platobným stykom. Skutočnosť, že neúčtuje o režijných nákladoch (vodné, stočné, spotreba elektrickej energie) ešte neznamená, že žiadnu činnosť reálne nevykonával a nemá vytvorené reálne podmienky na uskutočňovanie reálnych zdaniteľných obchodov. Pretože štatutárny zástupca P. Q. riadil niekoľko spoločnosti, nebolo účelné, aby každá z týchto spoločnosti bola osobne odberateľom telekomunikačných služieb, energie, vody a plynu, prípadne ďalších služieb, ktoré obvykle využívajú podnikateľské subjekty pri svojej podnikateľskej činnosti. Nie je zákonom zakázané, aby jeden podnikateľský subjekt využíval so súhlasom ďalšieho podnikateľského subjektu služby telekomunikačných operátorov, energie, vody, či plynu. Podnikateľské subjekty v podstate fungovali vo forme blízkej holdingu, ktorý spojuje výhody veľkých podnikov s výhodami podnikov menších jednotiek holdingu. Z faktu, že si neúčtoval prevádzkovú réžiu a nemal zamestnancov, prípadne že nemal vlastné skladovacie priestory, nie je možné automaticky vyvodiť, že uskutočnené zdaniteľné obchody boli nereálne. K námietke personálneho prepojenia poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci sp. zn. Obdo V 53/2003, podľa ktorého samotné personálne prepojenie obchodných spoločnosti nie je protiprávne.

Poukázal na rozsudok Súdneho dvora ES z 21.02.2006 vo veci C-255/02 „Halifax plc“, z ktorého je zrejmé, že preukázanie zneužitia na jednej strane vyžaduje, aby predmetné plnenie napriek formálnemu dodržaniu podmienok stanovených v príslušných ustanoveniach šiestej smernice a vo vnútroštátnej právnej úprave preberajúcej túto smernicu viedli k získaniu daňovej výhody, ktorej poskytnutie by bolo v rozpore s cieľom sledovaným týmito ustanoveniami. Na druhej strane musí z celku objektívnych prvkov takisto vyplývať, že hlavný cieľ predmetných plnení je získať daňovú výhodu.

V zmysle (od 01.01.2012 ustanovenie ) správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom má prihliadať na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo. Správca dane pri posudzovaní vzniku práva na odpočítanie dane podľa neho nedostatočne zistil skutkový stav veci a zistené skutočnosti nedostatočne resp. vôbec nevyhodnotil v ich vzájomnej súvislosti a s týmto rozhodnutím sa plne stotožnil aj žalovaný.

Poukázal na skutočnosť, že vzťahy medzi podnikateľmi sú upravené v prvom rade ustanoveniami . spočíva na princípe neformálnosti zmlúv, ktoré sa môžu dojednať aj ústne alebo dokonca aj konkludentne. Vzhľadom k tomu nemôže mu byť v žiadnom prípade kladená na ujmu skutočnosť, že zmluvy neboli vyhotovené v písomnej forme, zmluvné vzťahy vznikali prirodzene, konkludentne počas výkonu podnikateľskej činnosti, prípadne skutočnosť, že platby prebiehali výlučne v hotovosti. Má výhrady aj k úvahám žalovaného, že žalobca a jeho bývalý konateľ P. Q. uzatváral zmluvy sám so sebou, fakturoval sám sebe a platil sám sebe. Obchodné spoločnosti teda aj žalobca boli personálne prepojené osobou P. Q., sú však samostatnými právnymi subjektmi odlišnými od osôb, ktoré sú ich spoločníkmi ako aj od osôb prostredníctvom ktorých konajú. Je si vedomý toho, že pri takom veľkom rozsahu podnikateľskej činnosti nie je vylúčená možnosť vzniku drobných nedostatkov ako je absencia niektorých dokladov, alebo neuskutočnenie niektorých ďalších úkonov. Je si vedomý aj toho, že za takéto pochybenie mu môže byť príslušnými orgánmi uložená sankcia za porušenie právnych predpisov, ale v konečnom dôsledku nemôžu viesť k záveru, že predmetné zdaniteľné obchody neboli uskutočnené.

Nakúpil tovar, čo korešponduje s predmetom činnosti, na ktorý má daňový subjekt platné živnostenské oprávnenie. Nadobudol vlastnícke právo k tovaru - hnuteľnej veci, v súlade s príslušnými ustanoveniami , jeho prevzatím od predávajúceho. Spoločnosť nemala žiadne náklady s prepravou tovaru, nakoľko dopravu zabezpečoval predávajúci a ide o bežný spôsob dojednania bežných obchodných podmienok. Má za to, že záver správcu dane, s ktorým sa stotožnil aj žalovaný, že prostredníctvom dodávky tovaru fiktívnej hodnoty a fiktívneho množstva v rámci svojich spoločností vytvoril P. Q. podmienky, na základe ktorých získal neoprávnený prospech, pričom predstieral ekonomickú podstatu podnikania, nie je riadne odôvodnený, ani preukázaný. Strata spoločnosti neodráža skutočný stav efektivity podnikania spoločnosti, išlo len o účtovnú stratu (spôsobenú napr. odpismi nadobudnutého majetku).

Z ustanovenia vyplýva, že správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom má prihliadať na všetko, čo v daňovom konaní vyšla najavo. Podľa jeho mienky správca dane pri posudzovaní vzniku práva na odpočítanie dane podľa v nadväznosti na zákona o DPH nedostatočne zistil skutkový stav veci a zistené skutočnosti nedostatočne, resp. vôbec nevyhodnotil v ich vzájomnej súvislosti. Poukázal v tejto súvislosti na , podľa ktorého možno daňovú povinnosť ukladať alebo priznávať práva len rozhodnutím, pričom rozhodnutie, ktorým sa daň vyrubuje odchýlne od daňového priznania, musí obsahovať odôvodnenie a v odôvodnení je potrebné uviesť, ktoré skutočnosti boli podkladom rozhodnutia, aké úvahy ovplyvnili hodnotenie dôkazov a použitie právnych predpisov, na základe ktorých sa rozhodovalo. Má za to, že bez vyhodnotenia zistených skutočnosti v daňovej kontrole a získaných dôkazov je rozhodnutie správcu dane ako aj žalovaného nepreskúmateľné. Rozhodnutie žalovaného je jednoznačným dôkazom toho, že pri vykonávaní daňových kontrol nesledoval cieľ určený zákonom voči nemu, postupoval šikanózne s cieľom zaťažiť ho a k tomu boli zvolené adekvátne postupy a prostriedky. Z objektívnych príčin nemohol predložiť väčšinu dôkazov, a preto navrhuje, aby si ich súd vyžiadal priamo zo spisu daňového úradu. Žiadané doklady mu boli zaistené Úradom boja proti organizovanej kriminalite v rámci trestného konania.

Zároveň navrhol, aby súd uznesením odložil vykonateľnosť žalobou napadnutého rozhodnutia, nakoľko mu hrozí závažná ujma zo strany daňových orgánov titulom nezákonného postupu z ich strany. Ani následný úspech v tomto spore by nemusel znamenať pre neho napravenie tohto stavu, nakoľko mu hrozí, že konaním žalovaného sa dostane do takého ekonomického tlaku, že spoločnosť sa dostane do predĺženia a nebude schopná vykonávať podnikateľskú činnosť a plniť iné záväzky.

Žalovaný v písomnom vyjadrení navrhol žalobu zamietnuť a vysloviť, že žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania.

K žalobným námietkam uviedol toto:

K námietke nereagovania a nepredloženia dôkazov, ako aj podania vysvetlenia k žiadaným skutočnostiam uviedol, že daňová kontrola bola začatá 26.10.2010 a ukončená 25.10.2011 a žalobca v rámci tejto kontroly nepredložil všetky požadované doklady v zmysle upovedomenia o vykonaní daňovej kontroly z 05.10.2010, ako aj výziev na predloženie dokladov na podanie písomného vyjadrenia k skutočnostiam, ktoré boli obsahom predmetných výziev, hoci táto povinnosť pre neho vyplýva z ustanovení a . Na splnenie uvedenej povinnosti v priebehu daňovej kontroly mal žalobca dostatočný časový priestor, pretože do väzby nastúpil 01.03.2011 a všetky výzvy na predloženie dokladov a poskytnutie vysvetlení boli mu doručené ešte pred vzatím do väzby. Vzatie do väzby nie je dôvodom, aby nemohol konateľ spoločnosti reagovať na výzvy kontrolnej skupiny. Daňové orgány nezodpovedajú za porušenie povinnosti vyplývajúcich z právneho vzťahu medzi žalobcom a Advokátskou kanceláriou Kolesár a partneri s.r.o. a tiež za postup orgánov činných v trestnom konaní.

K námietke nedostatočného odôvodnenia dodatočného platobného výmeru uviedol, že napadnuté rozhodnutie žalovaného, ako aj správcu dane bolo vydané v daňovom konaní a má všetky náležitosti v zmysle a . V odôvodnení rozhodnutia sa dostatočným spôsobom vysporiadal so všetkými námietkami, ktoré boli obsahom odvolania.

K námietke porušenia princípu proporcionality a neprimerané dôkazné zaťažovanie uviedol, že prioritnou úlohou orgánov daňovej správy je zabezpečiť, aby daňové subjekty, ktorým vznikne povinnosť platenia dane za podmienok uvedených v príslušných hmotnoprávnych predpisov upravujúcich jednotlivé druhy dane, tieto dane uhradil do štátneho rozpočtu a tým naplnili jeho príjmovú časť. Pri plnení tejto úlohy daňové orgány v súlade s článkom 2, ods. 2 konajú na základe v jej medziach, v rozsahu a spôsobom ktorý stanoví zákon. Jednou z foriem realizácie tejto úlohy je aj výkon daňovej kontroly upravenej v , ktorou správca dane zisťuje alebo preveruje základ dane alebo iné skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane, alebo vznik daňovej povinnosti. Daňová kontrola sa vykonáva v rozsahu, ktorý je nevyhnutne potrebný na dosiahnutie účelu podľa tohto zákona alebo osobitného predpisu. Spoločnosti majetkovo a personálne prepojené osobou P. Q. pravidelne vykazovali v daňových priznaniach nadmerný odpočet, preto u týchto spoločnosti správca dane vykonal kontroly zamerané na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenia nadmerného odpočtu. Vzhľadom na skutočnosti, že P.Š. Q. bol konateľom, prípadne splnomocneným zástupcom vo viacerých spoločnostiach (viac ako 50), pričom za každú spoločnosť konal sám a to nielen ako konateľ, ale zabezpečoval realizáciu obchodných operácii v rámci celého reťazca. Pre splnenie účelu kontrolu v zmysle správca dane vykonal súbežne viaceré kontroly. Pri výkone týchto kontrol postupoval v súlade s , umožnil v rámci kontroly uplatniť práva žalobcu upravených v ods. 5 uvedeného ustanovenia a tiež mu bola daná možnosť splniť si svoje povinnosti vyplývajúce pre neho z uvedeného zákona. Nebolo zámerom zaťažiť žalobcu a spoločnosti prepojené personálne p. P. Q. vyžadovaním veľkého počtu dokladov, ale zámerom ako aj jeho povinnosťou bolo dodať dôkazy, aby skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti boli zistené čo najúplnejšie. Do situácie sa žalobca dostal sám založením väčšieho množstva spoločností, pričom v každej tejto spoločnosti bol konateľom a z titulu tohto postavenia prevzal na seba povinnosť predkladania dôkazných prostriedkov za jednotlivé spoločnosti, ako aj vykonávanie všetkých procesných úkonov voči správcovi dane. Daňové orgány neupierajú žalobcovi možnosť vykonávať podnikateľskú činnosť takouto formou, avšak aj pri takejto forme podnikania je nutné zabezpečiť, aby každá spoločnosť, ktorá je samostatnou účtovnou jednotkou, ako taká má svoje práva aj povinnosti, si tieto povinnosti aj riadne plnila i keď je personálne prepojená jednou osobou.

K námietke, že ťažiskovým a vlastne jediným dôkazom na ktorom postavili daňové orgány svoje rozhodnutie je totožnosť osoby, ako aj spoločníka, resp. konateľa v spoločnostiach, medzi ktorými došlo k uskutočneniu zdaniteľných plnení. Uviedol, že z obsahu odôvodnenia dodatočného platobného výmeru, ako aj preskúmavaného rozhodnutia vyplýva, že kontrolná skupina v rámci kontroly vykonala rozsiahle dokazovanie zamerané na preverenie dodania hranolov, foršní, dosiek, guľatiny - smrek od Mikuláš Vareha - VENIKOM dodanie drevených kolíkov spoločnosťou TOJAK MUŠKÁT s.r.o., Veľká Bara a uplatnenie odpočítania dane z faktúr od SPP, a.s., VSE, a.s. a VVS, a.s.. Žalobca však neuniesol dôkazné bremeno, pretože nepredložil všetky požadované doklady v zmysle výziev z 23.11.2010, 25.01.2011, 03.01.2011 a 14.02.2011 obsahom ktorých bola požiadavka o písomné vysvetlenie k

uskutočneniu deklarovaných obchodov v zmysle sporných faktúr a predloženie dôkazných prostriedkov potvrdzujúcich reálnosť týchto obchodov. Išlo o konkrétne skutočnosti, ktoré mali preukázať pravdivosť a vierohodnosť údajov uvedených v sporných faktúrach. Existencia samotnej faktúry ešte nedeklaruje, že došlo k dodávke tovaru, ktorý bol jej predmetom. Dôkazné prostriedky predložené žalobcom neboli spôsobilé preukázať, že k deklarovanému plneniu fakticky došlo a tým aj spôsobile vyvrátiť pochybnosti správcu dane o reálnosti deklarovaných obchodných transakcií. Žalobcovi nevznikli žiadne prevádzkové náklady, ktoré súvisia s podnikateľskou činnosťou, v účtovných dokladoch nie sú vykázané prepravné náklady, nebol preukázaný prenájom vozidiel iným spoločnostiam, nezamestnáva pracovníkov, nie je účtovaný prenájom pracovnej sily, nevyužíva bezhotovostný platobný styk. Podľa evidencie smrekovej guľatiny, z ktorej mali byť vyrobené hranoly, foršne, dosky a následne drevené kolíky P. Q. nemal dostatočné množstvo materiálu na ich výrobu. Ani na jednej skladovej karte sa nenachádza výdaj zo skladu za účelom spracovania smrekovej guľatiny na uvedené komodity. Výsledky miestnych zisťovaní v skladových priestoroch Streda nad Bodrogom a v areáli Svätá Mária poukazujú na to, že obchodované komodity boli stále tie isté, ale patrili viacerým spoločnostiam, pričom nebolo preukázané komu a v akom rozsahu patria, nemanipulovalo sa s nimi, uskladnené boli na jednom mieste, dochádzalo len k presunu tabuliek s názvami daňových subjektov, čiže tovar sa neprekladal v rámci skladových priestorov jednotlivých spoločností. Cenu drevených kolíkov, ako aj smrekovej guľatiny, s ktorými sa obchodovalo v rámci spoločností prepojených osobou P. Q., určoval P. Q., pričom tieto ceny nezodpovedajú trhovej hodnote tovaru, (napr. 3,50 Eur za kus drevené kolíky, ak cena bola cca 0,48 Eur za kus, 98,00 Eur za m3 guľatiny, pričom trhová cena bola v rozpätí 33,- až 70,- Eur/m3 guľatiny). Dodávateľ komodít hranoly, foršne, dosky, guľatiny - smrek, ktorý bol súčasne aj prvovýrobcov drevených kolíkov Mikuláš Vareha - VENIKOM bolo zistené, že nemal vytvorené technické, materiálne, finančné, ani personálne podmienky na reálne uskutočňovanie dodávky tovarov v zmysle sporných faktúr. Žalobca nepreukázal ani nárok na odpočítanie dane z faktúr od SPP, a.s., VSE, a.s. a VVS, a.s..

Uvedené skutočnosti v reťazci vzájomne prepojených firiem preukazujú, že nebol vytvorený predpoklad ekonomickej činnosti v rozsahu ako to deklaroval žalobca v daňovom priznaní a dokladoch predložených pri kontrole. Obchodné operácie sa javia ako účelové a neboli vytvorené za ekonomickým účelom, ale výlučne s cieľom získania daňovej výhody - odpočítania dane z pridanej hodnoty.

V tejto súvislosti poukazuje na rozsudok Najvyššieho správneho súdu Českej republiky vo veci sp. zn. Afs 61/2008 z 27.11.2008, podľa ktorého za dodanie tovaru v zmysle zákona o DPH nemožno považovať umelo vytvorené transakcie, ktoré fakticky dodanie tovaru len predstierajú a z takto vykázaných transakcií nie je možné ani úspešné uplatniť nárok na odpočet dane v zmysle , . Právo nárokované platiteľom dane by malo byť odopreté, pokiaľ relevantná hospodárska činnosť nemá žiadne objektívne vysvetlenie než práve získanie nároku na odpočet dane. Plnenia, resp. konania, ktoré nie sú uskutočnené v rámci obvyklých obchodných podmienok, absentuje akýkoľvek ekonomický zmysel a sú deklarované len s cieľom získania výhod upravených zákonom, nemožno považovať inak len za zneužitie objektívneho daňového práva.

Nespochybňuje skutočnosť, že podľa mohol p. P. Q. založiť viac spoločností. Právnická osoba má v zmysle ustanovenia spôsobilosť nadobúdať práva a povinnosti a v zmysle , právne úkony právnickej osoby vo všetkých veciach robia tí, ktorí sú na to oprávnení zmluvou o zriadení právnickej osoby, zakladacou listinou alebo zo zákona (štatutárny orgán). Za právnickú osobu môžu robiť právne úkony iní pracovníci, pokiaľ je to určené vo vnútorných predpisoch právnickej osoby, alebo je to vzhľadom na ich pracovné zaradenie obvyklé. Konania štatutárnych orgánov, ktorými sú konatelia spoločnosti vo všetkých veciach, ako aj ďalších osôb uvedených v citovaných ustanoveniach sú konaním samotnej právnickej osoby. Právne úkony P. Q. ako štatutárneho orgánu, prípadne splnomocneného zástupcu sú právnymi úkonmi jednotlivých spoločností ako právnických osôb. V prípade spoločností personálne prepojených jeho osobou, ktorý konal za obchodné spoločností a vykonával všetky činnosti súvisiace s obchodnoekonomickými a organizačno- výrobnými aktivitami spoločností je zavádzajúce tvrdenie, že ide o samostatné právne subjekty odlišné od osôb, ktoré sú ich spoločníkmi, ako aj od osôb prostredníctvom ktorých konajú.

K námietke ohľadne skutočnosti, že daňový subjekt nemusí za určité zdaňovacie obdobie dosiahnuť zákonite ako hospodársky výsledok zisk uviedol, že z vykonaných kontrol u spoločnosti prepojených personálne p. P. Q. bolo preukázané, že účelom obchodných transakcií realizovaných medzi týmito spoločnosťami nie je dosiahnutie zisku v zmysle . Žalobca, ako aj jeho obchodní partneri v kontrolovanom zdaňovacom období, ako aj v ostatných rokoch v daňových priznaniach k dani z pridanej hodnoty vykazovali prevažne nadmerné odpočty a na dani z príjmu právnických osôb daňové straty. Žalobcovi v súvislosti s deklarovanou ekonomickou činnosťou režijné náklady vôbec nevznikli. Používanie energií, tovarov, podnikateľských priestorov, ako aj pracovných síl iných daňových subjektov bez adekvátnej prefakturácie ich odberateľovi nie je dôkazom uskutočnenia deklarovaných obchodov. Výsledky kontrol vykonaných v spoločnostiach prepojených osobou P. Q. preukazujú, že v rovnakom rozsahu nebol preukázaná existencia režijných nákladov u ostatných dodávateľských a odberateľských personálne prepojených obchodných spoločností, a preto nemožno hovoriť o fungovaní spoločností vo forme blízkej holdingu.

Súd v konaní podľa a nasl. bez nariadenia pojednávania za podmienok splnených v preskúmal napadnuté rozhodnutie žalovaného, oboznámil sa so žalobou, písomným vyjadrením žalovaného, administratívnymi spismi žalovaného a správcu dane a dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná.

Z predložených administratívnych spisov správcu dane ako aj žalovaného súd zistil, že žalobca ako daňový subjekt podal za kontrolované zdaňovacie obdobie júl 2010 dňa 25.08.2010 riadne daňové priznanie e. č. 515602, v ktorom vykázal nadmerný odpočet vo výške 25.844,45 Eur. Nepodal za kontrolované zdaňovacie obdobie dodatočné daňové priznanie, nadmerný odpočet neodpočítal od vlastnej daňovej povinnosti v nasledujúcom zdaňovacom období podľa . Kontrola na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu podľa za mesiac júl 2010 bola u žalobca začatá 26.10.2010. Dňa 01.12.2010 štatutárny zástupca žalobcu Mikuláš Vareha predložil evidenciu dodávateľských faktúr hlavnú knihu, pokladničné doklady a došlé faktúry. Správca dane po preverení dokladov, ktoré boli predložené dospel k záveru, že daňový subjekt nepredložil všetky požadované doklady, a preto ho písomne vyzval na predloženie dôkazov a podanie vysvetlenia. Prvá výzva bola zasielaná 23.11.2010 a opakované výzvy dňa 25.01.2011, 03.01.2011 a ostatná 14.02.2011. Všetky výzvy žalobca prevzal, ale ani na jednu z týchto výziev nereagoval, nepredložil ďalšie doklady, ani nepodal požadované vysvetlenia. Správca dane v zmysle , a zaobstaral si dôkazy prostredníctvom Obecného úradu W., Sociálnej poisťovne, Československej obchodnej banky, a.s., Tatra banky, a.s., Okresného riaditeľstva PZ DI Trebišov, Národnej diaľničnej spoločnosti, a.s. a nahliadnutím do spisov daňových subjektov personálne prepojených osobou P. Q.. Ohľadne predloženia listinných dôkazov a skladové karty zásob (eurohranoly, foršne, Tokajské samorodé suché, drevené kolíky, guľatina - smrek) bola spísaná aj zápisnica o ústnom pojednávaní 04.11.2010 a zápisnica dňa 01.12.2010 kedy predložené doklady boli vrátené.

Z odpovede o súčinnosti, ktorú si vyžiadal správca dane od OÚ W., Sociálna poisťovňa - ústredie, ČSOB, a.s., Tatra banka, a.s., Dopravný inšpektorát OR PZ v Trebišove, Národná diaľničná spoločnosť Bratislava a zistil: Žalobca na adrese Q. W. č. XX nie je vedený ako platiteľ miestnej dane, ide o neobývaný dom. Nemá na obecnom úrade ohlásené prevádzkové priestory, nemá zamestnancov, nie je registrovaný na dani z motorových vozidiel, nevyužíva ich na podnikateľskú účely a nebolo preukázané uskutočnenie prepravných služieb. Nerealizoval bezhotovostný platobný styk a v Tatra banke na jeho účte nie sú evidované pohyby peňažných prostriedkov, v ČSOB bol konečný zostatok k 31.07.210 vo výške 41,94 Eur.

Ku komodite drevené kolíky žalobca predložil iba faktúru č. 010710/TM z 01.07.2010 od dodávateľa TOKAJ MUŠKÁT SK s.r.o., Veľká Bara XX za 23.100 ks drevených kolíkov 3x5x110 po 3,70 €/ks, DPH 16.239,30 Eur, ku komodite hranoly, foršne, dosky predložil iba faktúru č. 060610/V zo dňa 06.07.2010 od dodávateľa Mikuláš Vareha - VENIKOM, Malá Tŕňa XXX, DPH 2.257,20 Eur, ku komodite guľatina - smrek predložil iba faktúru č. 020710/V zo dňa 02.07.2010 od dodávateľa Mikuláš Vareha - VENIKOM, Malá Tŕňa XXX za 300 m3 guľatiny - smrek, DPH 5.415,00 Eur. K uplatneniu práva na odpočítanie dane za odber elektriny, vody a plynu predložil 6 faktúr od SPP, a.s. Bratislava v celkovej sume 9,89 Eur,

2 faktúry od VES, a.s. Košice, DPH v celkovej sume 1.899,04 Eur a dve faktúry od VVS, a.s. Košice DPH v celkovej sume 24,02 Eur. Žalobca ako vyplýva z obsahu pripojených administratívnych spisov napriek opakovaným výzvam, ktoré prevzal nepredložil žiadne ďalšie listinné dôkazy, ku ktorým bol vyzývaný na preukázanie vzniku daňovej povinnosti, nepodal žiadne písomné vyjadrenie, ani vysvetlenie k predmetným faktúram, teda nevyužil svoje právo, ktoré mu je priznané v a a zároveň porušil povinnosť, ktorá mu vyplýva z , a tým, že nereagoval na doručené výzvy správcu dane napriek tomu, že ich riadne prevzal.

Z uvedených dôvodov správca dane vychádzal iba z predložených faktúr samotným žalobcom, účtovníctva a skladových kárt, zásob obchodovaných komodít, nahliadnutím do spisu daňového subjektu Mikuláš Vareha - VENIKOM, MIMIX -SK, s.r.o., ktoré boli personálne prepojené so žalobcom osobou P. Q. zo zistení vykonaných u C. C. - Fufra, miestnom zisťovaní skladových priestorov v Strede nad Bodrogom a vo Svätej Márii, zisteniami z Generálneho riaditeľstva Lesy SR, š. p., Obvodného lesného úradu Banská Bystrica, Ministerstva pôdohospodárstva Slovenskej republiky, Obvodných lesných úradov Snina, Poprad, Kežmarok a Michalovce a z vykonaného dokazovania, ktoré je podrobne uvedené v protokole z kontroly na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu zo dňa 19.09.2011 č. I/332/92752/2011/Kmeť, ako aj z dodatočného platobného výmeru správcu dane zo dňa 26.10.2011 č. /Bac, ako aj preskúmavaného rozhodnutia žalovaného zo dňa 06.06.2012 č. 1020503/1/537171-1023896/2012/4897, v ktorých sú podrobne uvedené aké dôkazy boli vykonané, s akým výsledkom, čo predložil samotný žalobca, z ktorého dôvodu súd v rozhodnutí už uvádzané skutočnosti podrobne rozvádzať, nepovažuje za potrebné. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že pri obchodovaní žalobca ako daňový subjekt nedodržal zákonné podmienky na uplatnenie nároku na odpočítanie dane podľa za zdaňovacie obdobie júl 2010, a preto podľa mu nebolo priznané ako platiteľovi dane z pridanej hodnoty nadmerný odpočet dane z pridanej hodnoty v sume 25.844,45 Eur.

Podľa právo odpočítať daň z tovarov alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť.

Platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odseku 2 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané ( ).

V zmysle a pri každom dodaní tovaru a dodaní služby v tuzemsku pre zdaniteľnú osobu a právnickú osobu, ktorá nie je zdaniteľnou osobou je platiteľ povinný vyhotoviť faktúru. Ak platiteľ vo faktúre alebo inom doklade o predaji uvedie vyššiu sumu dane ako je povinný platiť podľa tohto zákona, je povinný platiť túto vyššiu sumu dane.

Podľa správca dane postupuje v daňovom konaní v úzkej súčinnosti s daňovými subjektmi a pri vyžadovaní plnenia ich povinnosti v tomto konaní použije len také prostriedky, ktoré ich najmenej zaťažujú a umožňujú pritom správne vyrubiť a vybrať daň.

K námietke žalobcu v žalobe, že správcovi na jeho výzvu predložil relevantné účtovné doklady k daňovej kontrole za zdaňovacie obdobie júl 2010, a preto nebol dôvod zasielať mu výzvy na predkladanie ďalších dokladov a podanie vysvetlení, naviac už v čase, keď sa nachádzal vo väzbe a dokumenty daňových subjektov personálne prepojených osobou P. Q. boli zaistené orgánmi činnými v trestnom konaní a že doklady odovzdal Advokátskej kancelárii Kolesár a partneri s.r.o., ktorá aj po zániku zastupovania mu tieto nevrátila. Poukazuje na to, že daňová kontrola u žalobcu za zdaňovacie obdobie júl 2010 bola začatá 26.10.2010 a ukončená dňom prerokovania a doručenia protokolu o daňovej kontrole z 19.09.2011 č. I/332/92752/2011/Kmeť dňa 15.10.2011, i keď sa žalobca k správcovi dane nedostavil a nezúčastnil sa na prerokovaní protokolu. Žalobca v rámci daňovej kontroly nepredložil všetky požadované doklady, preto bol písomne vyzývaný správcom dane na predloženie listinných dôkazov

na preukázanie dodania komodít, ktoré vyplývali s ním predložených faktúr a napriek opakovaným písomným výzvam z 23.11.2010, 25.01.2011, 03.01.2011 a 14.02.2011 nereagoval, nepredložil žiadne doklady, nepodal žiadne vysvetlenie k skutočnostiam, ktoré boli obsahom týchto výziev. Žalobca bol vzatý do väzby 01.03.2011 a všetky písomné výzvy, ktoré boli žalobcovi zasielané boli prevzaté skôr, než štatutárny zástupca spoločnosti P. Q. teda nastúpil do väzby. Žalovaný správne poukázal, že on nezodpovedá za porušenie povinnosti vyplývajúcich z právneho vzťahu medzi žalobcom a advokátskou kanceláriou, ktorú splnomocnil na zastupovanie a taktiež za postup orgánov činných v trestnom konaní. Z uvedených dôvodov túto námietku súd považuje za nedôvodnú.

Za nedôvodnú súd považuje aj námietku, že rozhodnutie žalovaného, ako aj správcu dane nemá náležitosti, ktoré predpisuje a to v a 48 ods. 6 uvedeného zákona. Správca dane ako aj samotný žalovaný v odôvodnení svojich rozhodnutí dostatočným spôsobom sa vysporiadali so všetkými námietkami daňového subjektu a to predovšetkým žalovaný námietkami, ktoré žalobca uviedol v odvolaní proti rozhodnutiu správcu dane. Správca dane, ako aj žalovaný vychádzali z dôkazov, ktoré predložil samotný žalobca, ako aj z dôkazov, ktoré si správca dane zabezpečil v súčinnosti s inými štátnymi orgánmi. Uviedli, akými právnymi úvahami sa pri rozhodovaní riadili, jednotlivé dôkazy hodnotili podľa svojej úvahy a to každý dôkaz jednotlivo, všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, prihliadali na všetko čo v daňovom konaní vyšlo najavo, teda preskúmavané rozhodnutie má náležitosti, ktoré vyžaduje ustanovenie , .

K námietke porušenia princípu proporcionality a neprimerané dôkazné zaťaženie žalobcu súd poukazuje na to, že z obsahu pripojených administratívnych spisov nevyplýva, že postupom daňových orgánov nedošlo k porušeniu zásady proporcionality zakotvenej v , ktorá patrí medzi základné princípy právneho štátu podľa článku 1 ods. 1 . Tento princíp znamená primeraný vzťah medzi cieľom (účelom) sledovaným štátom a použitými prostriedkami, ktoré musia byť vhodné a nevyhnutné na dosiahnutie cieľa. Princíp proporcionality je normatívne zakotvený v článku 52 ods. 2 Charty základných práv v EÚ a predstavuje jednu zo všeobecných právnych zásad, ktoré sú základom Právneho poriadku EÚ. Je rešpektovaná v rozhodovacej činnosti Súdneho dvora EÚ, ako aj Ústavného súdu SR. Ten v Náleze č. poskytol výklad tejto zásady: „tento princíp predovšetkým znamená primeraný vzťah medzi cieľom (účelom) sledovaný štátom a použitými prostriedkami. V týchto súvislostiach cieľ (účel) sledovaný štátom smie byť sledovaný; prostriedky štát použije smú byť použité; použitie prostriedkov na dosiahnutie účelu je vhodné; použitie prostriedkov na dosiahnutie účelu je potrebné a nevyhnutné. Kritérium alebo princíp vhodnosti znamená, že stav, ktorý štát vytvorí zásahom a stav, v ktorom treba sledovať cieľ, vidieť ako uskutočnený sa nachádza vo vzájomnej súvislosti - cieľ musí byť v súlade s prostriedkom. Nevyhnutnosť znamená, že neexistuje iný stav, ktorý štát bez veľkej námahy môže rovnako vytvoriť, ktorý občana zaťažuje menej a ktorý súvisí so stavom, v ktorom treba sledovaný účel pokladať za uskutočnený. Inými slovami cieľ nesmie byť dosiahnutý rovnako účinným, ale menej zaťažujúcim prostriedkom“.

Podstatou zásady proporcionality zovšeobecnil Ústavný súd SR aj v Náleze tak, „že (obmedzenie), resp. zasahovanie do chránených práv a slobôd je ústavne akceptovaný len vtedy, ak je ustanovené zákonom, zodpovedá niektorému ustanovenému legitímnemu cieľu a je nevyhnutné v demokratickej spoločnosti na dosiahnutie sledovaného cieľa, t. j. ospravedlňuje ho existencia naliehavej spoločenskej potreby a primerane (spravodlivo) vyvážený vzťah medzi použitými prostriedkami a sledovaným cieľom.“ Nespornou skutočnosťou je, že P. Q. st. bol spoločníkom a konateľom niekoľko desiatok obchodných spoločností, ktoré uskutočňujú medzi sebou ako platitelia dane z pridanej hodnoty zdaniteľné obchody. Vtedajší konateľ žalobcu P. Q. st. súčasne vykonával v týchto spoločnostiach všetky činnosti súvisiace s obchodno-ekonomickými a organizačno-výrobnými aktivitami týchto spoločností. Podľa vlastného vyjadrenia bol v celom reťazci svojich obchodných spoločností nezastupiteľný, ku všetkým preverovaným skutočnostiam mohol iba on podať vyjadrenia a predkladať dôkazné prostriedky ku kontrole, preto bol súbežný výkon daňových kontrol u viacerých týchto spoločností nevyhnutný v záujme najúplnejšieho zistenia skutkového stavu. Dôvod súbežného výkonu daňových kontrol u viacerých obchodných spoločností, ktorých spoločníkom a konateľom bol P. Q. st., bol dostatočne zdôvodnený nielen v dodatočnom platobnom výmere správcu dane, ale aj v preskúmavanom rozhodnutí žalovaného.

Žalobca ako daňový subjekt, ktorého konateľ bol konateľom aj väčšieho počtu ďalších obchodných spoločností, nemohol byť z toho dôvodu zvýhodnený oproti daňovému subjektu, ktorého konateľ nie je konateľom aj v iných obchodných spoločnostiach. Preto nemôže žalobca namietať nezákonnosť postupu správcu dane len z toho dôvodu, že je konateľ väčšieho počtu obchodných spoločností, ktoré navzájom medzi sebou uskutočňujú obchodné transakcie, a preto mal byť nadmerne zaťažený tým, že u týchto obchodných spoločností prebiehali daňové kontroly a bolo len na ňom, či v čase výkonu daňových kontrol nepoverí aj niekoho iného, aby ho zastupoval, predkladal na základe výzvy požadované dôkazy, prípadne dával vyjadrenia a vysvetlenie, o ktoré bol žiadaný. Treba uviesť, že pritom nutnosť a nevyhnutnosť súbežného vykonania daňových kontrol u daňových subjektov takto personálne prepojených jednou osobou, t. j. P. Q. st., žalovaný ako aj správca dane náležite v rozhodnutiach zdôvodnili. Reálnosť uskutočnených obchodov bolo možné preukazovať iba zisťovaním pohybu tovarov v reťazci spoločností, v ktorých P. Q. st. bol konateľom. Snahou správcu dane bolo zistiť pôvod tovaru, t. j. kto bol prvotným dodávateľom tovaru, cez ktorú obchodnú spoločnosť v reťazci obchodných spoločností, v ktorých bol P. Q. st. konateľom sa tovar do tohto reťazca dostal, resp. kedy tovar a cez ktorú spoločnosť opustil tento reťazec obchodných spoločnosti. Postup správcu dane bol v danom prípade v súlade so zásadou proporcionality. Cieľom (účelom) sledovaným štátom bolo zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu žalobcovi zo štátneho rozpočtu, pričom použitie prostriedkov na dosiahnutie tohto účelu bolo potrebné a nevyhnutné (dospieť) k uvedenému cieľu bolo možné len súbežným výkonom kontrol v reťazci obchodných spoločností personálne prepojených osobou P. Q. st., ale nie samostatnými izolovanými daňovými kontrolami jednotlivých obchodných spoločností.

P. Q. st., ktorý bol konateľom žalobcu, ako aj konateľom ďalších obchodných spoločností si musel byť vedomý toho, že pri uplatňovaní nároku na vrátenie nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty môže byť dôvodnosť uplatnených nárokov predmetom daňových kontrol zo strany príslušného správcu dane. Pri týchto daňových kontrolách správcovia dane realizujú len svoje zákonné oprávnenie. Z uvedeného dôvodu nie je akceptovateľná námietka žalobcu týkajúca sa veľkého počtu súčasne vykonávaných daňových kontrol v obchodných spoločnostiach prepojených osobou P. Q. st. a jeho nadmerným zaťažovaním P. Q. st. založením väčšieho počtu obchodných spoločností len realizoval svoje ústavné právo slobodne podnikať, no na druhej strane je však povinný akceptovať aj postupy orgánov daňovej správy, ktoré realizujú svoje zákonné oprávnenia pri správe daní.

Súd námietku žalobcu, že z obsahu napadnutých rozhodnutí vyplýva, že ťažiskovým a vlastne jediným dôkazom, na ktorom postavili svoje rozhodnutie je totožnosť osoby ako spoločníka, resp. konateľa v spoločnostiach, medzi ktorými došlo k uskutočneniu zdaniteľného plnenia nepokladá za dôvodnú. Z obsahu odôvodnenia dodatočného platobného výmeru, ako aj napadnutého rozhodnutia a napokon to vyplýva aj z obsahu pripojených administratívnych spisov, že kontrolná skupina v rámci kontroly vykonala rozsiahle dokazovanie zamerané na preverenie dodania hranolov, foršní, dosiek, guľatiny - smrek od Mikuláš Vareha - VENIKOM, dodanie drevených kolíkov spoločnosťou TOKAJ MUŠKÁT SK s.r.o. a uplatnenia odpočítania dane z faktúr od SPP, a.s., VSE, a.s., VVS, a.s. treba uviesť, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno, ktoré pre neho vyplýva z , a . Ustanovenia vymedzuje právo platiteľa dane na odpočítanie dane. Toto právo vzniká v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť (). Ide o všeobecný princíp, ktorý ešte neznamená automatické odpočítanie dane. Platiteľ dane môže odpočítať daň, ktorú voči nemu uplatní iný platiteľ dane ak sú splnené ďalšie podmienky v zmysle tohto zákona. Ustanovenie uvedeného zákona vymedzuje formálnu stránku uplatnenia práva na odpočítanie dane, t. j. právo na odpočítanie dane, bude môcť platiteľ dane uplatniť len ak má k dispozícii doklady, ktoré budú preukazovať právo na odpočítanie dane podľa uvedeného zákona. Podľa tohto ustanovenia platiteľ dane môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa ods. 3 a 7. Platiteľ dane môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dane dodané. Podmienky, z ktorých platiteľovi dane vzniká nárok na odpočítanie dane z pridanej hodnoty sú hmotnoprávnej povahy. Keďže ide o hmotnoprávne podmienky, k takému záveru nestačí len existencia konkrétnej faktúry, hoci táto by obsahovala všetky formálno- právne náležitosti. Musí sa overiť, či údaje v nej uvedené naozaj dokladujú predmetnú skutočnosť. Faktúra predovšetkým deklaruje, že došlo k zdaniteľnému obchodu medzi dvoma platiteľmi dane z pridanej hodnoty, pričom jednému vzniká daňová povinnosť a druhému vzniká nárok na odpočítanie dane. Preto k rozhodnutiu, či uznať alebo neuznať uplatňovaný nárok na odpočítanie dane nestačí len

mechanické porovnanie výšky odpočítanej dane s príslušnou faktúrou, ale je potrebné zabezpečiť aj iné dôkazy. Z ustanovenia vyplýva, že splnenie podmienok pre uplatnenie nároku na odpočítanie dane preukazuje daňový subjekt, t. j. platiteľ dane z pridanej hodnoty. Preukazuje skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v priznaní, hlásení a vyúčtovaní alebo na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňového konania, ako aj vierohodnosť, správnosť, alebo úplnosť povinných evidencií, alebo záznamov vedených daňových subjektov. V daňovom konaní ťažisko dôkazného bremena je na daňovom subjekte. Dôkazná povinnosť je spojením povinnosti tvrdenia a povinnosti doložiť svoje tvrdenie dôkazmi. Keďže žalobca nepredložil všetky požadované doklady v zmysle výziev z 23.11.2010, 25.01.2011, 03.01.2011 a 14.02.2011 obsahom ktorých bola aj požiadavka o písomné vysvetlenie k uskutočneniu deklarovaných obchodov v zmysle sporných faktúr a predloženie dôkazných prostriedkov potvrdzujúcich reálnosť týchto obchodov, na výzvy nereagoval, nepredložil žiadne ďalšie dôkazy, ani nezaslal vyjadrenie, resp. vysvetlenie, že došlo k reálne uskutočneným obchodom, teda neuniesol dôkazné bremeno, z ktorého dôvodu vzhľadom na rozsiahle odôvodnenie správcu dane, ako aj žalovaného v rozhodnutiach neobstojí námietka, že ako správca dane tak aj žalovaný rozhodnutie odôvodnili jediným dôkazom založeným na totožnosti osoby personálne prepojenej medzi spoločnosťami, ktoré uskutočnili obchod.

Dôkazné prostriedky, ktoré predložil ku kontrole žalobca neboli spôsobilé preukázať, že k deklarovanému plneniu fakticky aj došlo, neboli ani spôsobilé vyvrátiť pochybnosti správcu dane o reálnosti deklarovaných obchodných transakcií a žalobca žiadnym spôsobom nepreukázal vznik prevádzkových nákladov, ktoré súvisia s podnikateľskou činnosťou. V účtovných dokladoch nie sú vykázané žiadne prepravné náklady, nebol preukázaný prenájom vozidiel iným spoločnostiam, nezamestnával žalobca pracovníkov, nemal účtovaný prenájom pracovných síl, nevyužíval bezhotovostný platobný styk. Všetky obchody boli dojednávané jednou osobou personálne prepojenou medzi obchodnými spoločnosťami a to P. Q. st., dodávky boli dojednávané ústne, sám stanovoval ako nákupnú cenu, tak aj predajnú cenu, pričom bolo preukázané, že cena za 1 drevený kolík 3,50 Eur bola nadhodnotená, pretože v tom čase trhová cena dreveného kolíka bola cca 0,48 Eur/ks a cena za m3 guľatiny 98,00 Eur, takisto bola nadhodnotená, lebo trhová cena v tom čase sa pohybovala od 33,- do 70,- Eur za m3.

Žalobca v žalobe sa odvoláva aj na rozsudok Súdneho dvora ES z 11.02.2006 vo veci C-255/02 „Halifax plc“, že šikanóznym postupom správcu dane sa dostal do stavu, že nebolo v jeho možnostiach a schopnostiach reagovať v stanovených lehotách na výzvy správcu dane a využiť svoje zákonné právo predkladať dôkazy a vysvetlenia na podporu svojich tvrdení. Súd uvádza a stotožňuje sa so závermi správcu dane, že obchodné spoločnosti založené P. Q. st. nepodnikajú štandardným spôsobom a podnikateľskú aktivitu iba predstierajú v záujme získania daňových výhod - čerpanie nadmerných odpočtov. Nič nebránilo žalobcovi, aby tieto závery správcu dane vyvrátil navrhnutím a predložením dôkazov, ktoré by preukazovali reálnosť predmetných plnení. Len samotná argumentácia závermi uvedeného rozsudku v danom prípade je neadekvátna, pretože sám konateľ žalobcu P. Q. st. je zároveň konateľom vo všetkých obchodných spoločnostiach, ktoré boli zapojené do obchodného reťazca s tovarom, ako aj konateľom ďalších obchodných spoločností, ktoré sú personálne prepojené s osobou P. Q., a preto objektívne musel mať vedomosť o tom, že ide o fiktívne obchody s cieľom získať daňovú výhodu. Napokon dôvodom pre nepriznanie nadmerného odpočtu z dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie júl 2010 nebolo prepojenie obchodných spoločností, ktoré boli personálne prepojené osobou P.Y. Q. st., ale skutočnosť, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno a nepreukázal dostatočným spôsobom, že došlo k reálnemu uskutočneniu obchodov, ktoré boli obsahom predmetných faktúr. Žalobca sám nevyužil možnosť, ktorá mu vyplýva zo zákona o správe daní a poplatkov a na výzvy správcu dane, aby predložil dôkazy, resp. podal vyjadrenia, vysvetlenia k uskutočneným obchodom zo sporných faktúr, žiadnym spôsobom doposiaľ nereagoval a doposiaľ ani v žalobe žiadnym spôsobom nespochybnil dôkazy, ktoré si správca dane zadovážil v súčinnosti s inými orgánmi, ktoré sú podrobne uvedené nielen v protokole o vykonaní daňovej kontroly zo dňa 19.09.2011 č. I/332/92752/2011/Kmeť, ale sú aj obsahom dodatočného platobného výmeru správcu dane, ako aj rozhodnutia žalovaného. Žalobca nielenže nepreukázal vierohodným spôsobom, že došlo k zdaniteľným plneniam v zmysle predložených sporných faktúr, ale nepreukázal ani nárok na odpočítanie dane z faktúr od SPP, a.s., VSE, a.s. a VVS, a.s..

V konaní žalobcu v reťazci vzájomne prepojených firiem nebol vytvorený predpoklad ekonomickej činnosti v takom rozsahu, ako to deklaroval v daňovom priznaní a dokladoch predložených pri kontrole. Obchodné operácie sa preto javia dôvodne ako účelové a neboli vytvorené za ekonomickým účelom, ale výlučne s cieľom získania daňovej výhody - odpočítania dane z pridanej hodnoty. V tejto súvislosti žalovaný poukázal aj na rozsudok Najvyššieho správneho súdu Českej republiky vo veci Asf 61/2008 zo dňa 27.11.2008, z ktorého vyplýva právo nárokované platiteľom dane by malo byť odopreté, pokiaľ relevantná hospodárska činnosť nemá žiadne objektívne vysvetlenie, než práve získanie nároku na odpočet dane. Plnenie, resp. konania, ktoré nie sú uskutočnené v rámci obvyklých obchodných podmienok absentujú akýkoľvek ekonomický zmysel a sú deklarované len s cieľom získania výhod upravených zákonom nemožno považovať inak, len za zneužitie objektívneho daňového práva.

Upovedomením z 08.04.2013 súd nevyhovel žiadosti žalobcu o odklad vykonateľnosti preskúmavaného rozhodnutia žalovaného.

Po preskúmaní rozhodnutia a postupu správneho orgánu v rozsahu a z dôvodov uvedených v žalobe dospel k záveru, že rozhodnutie a postup správneho orgánu v medziach žaloby bol v súlade so a , a preto žalobu ako nedôvodnú podľa zamietol.

O trovách konania súd rozhodol podľa a žalobcovi, ktorý v konaní nebol úspešný nepriznal právo na ich náhradu.

Toto rozhodnutie bolo senátom Krajského súdu v Košiciach prijaté v pomere 3:0 (ustanovenie ).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie na Najvyšší súd Slovenskej republiky v Bratislave prostredníctvom Krajského súdu v Košiciach do 15 dní odo dňa doručenia rozsudku, pričom odvolanie musí byť písomné a v takom počte vyhotovení, aby jeden rovnopis zostal na súde a aby každý účastník dostal jeden rovnopis.

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach ( ) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že v konaní došlo k vadám uvedeným v , konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho posúdenia veci.