Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Uznesenie_3CoE-31-2013.pdf
PDF · 104.62 KB
Case nature
Area
Subarea
3CoE/31/2013
Uznesenie
Krajský súd v Košiciach v exekučnej veci oprávneného: EOS KSI Slovensko, s.r.o., Údernícka 5, 851 01 Bratislava, IČO: 35 724 803 zast. TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o., Údernícka 5, 851 01 Bratislava, IČO: 36 613 843 proti povinnému: T. F., W.. X.XX.XXXX, F. V. XX, pre vymoženie pohľadávky vo výške 291,30 eur s príslušenstvom, vedenej na Exekútorskom úrade súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého so sídlom v Bratislave, Záhradnícka 60, pod sp. zn. EX 24735/12, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Rožňava sp. zn. 8Er/1226/2012-23 zo dňa 19.12.2012 takto
rozhodol:
P o t v r d z u j e uznesenie.
N e p r i z n á v a účastníkom a súdnemu exekútorovi náhradu trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
Napadnutým uznesením súd prvého stupňa žiadosť súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého, Exekútorský úrad so sídlom v Bratislave, Záhradnícka 60, o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol.
Na zdôvodnenie svojho rozhodnutia uviedol, že oprávnený návrhom zo dňa 18.10. 2012 navrhol vykonať exekúciu voči povinnému na podklade exekučného titulu, ktorým je Rozhodcovský rozsudok rozhodcovského súdu zriadeného pri Slovenskej hospodárskej komore v Košiciach, č. k. VP 60216/09 zo dňa 17.10.2011 (ďalej len „rozhodcovský rozsudok). Súd prvého stupňa s poukázaním na § 44 ods. 1, 2, § 41 ods. 2 písm. d) zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len „Exekučný poriadok“), § 44 ods. 1, § 45 ods. 1, 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní preskúmal žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul a žiadosť o aktiváciu BANKOMATKY QUATRO z hľadiska ich súladu resp. rozporu so zákonom. Súd prvého stupňa z predložených listinných dôkazov zistil, že predchodca oprávneného (Všeobecná úverová banka, a.s.) a povinný uzavreli dňa XX.XX.XXXX Žiadosť o aktiváciu BANKOMATKY QUATRO, na základe ktorej bol povinnému schválený hotovostný limit (úverový rámec) vo výške 298,75 eur (9 000,00 Sk), ktorý sa povinný zaviazal splácať v pravidelných mesačných splátkach. Podľa bodu 11 časti Ďalšie užívateľské informácie Obchodných podmienok pre vydanie a používanie kreditných platobných kariet vydávaných VÚB, a.s. v spolupráci so spoločnosťou Consumer Finance Holding, a.s.: Mimosúdne riešenie sporov a Rozhodcovská doložka, sa zmluvné strany dohodli, že všetky spory, ktoré by v budúcnosti medzi nimi vznikli zo Zmlúv, sa budú riešiť prednostne dohodou zmluvných strán. Sk nedôjde k dohode podľa predchádzajúcej vety, Banka navrhla a klient súhlasil s tým, že v akomkoľvek spore, nároku alebo rozpore vzniknutom zo Zmluvy, alebo v súvislosti s ňou (vrátane všetkých otázok týkajúcich sa ich existencie, platnosti alebo ukončenia) bude rozhodovať Stály rozhodcovský súd Slovenskej bankovej asociácie podľa jeho rozhodcovských pravidiel, ktoré sa na základe tohto odkazu stávajú súčasťou tejto Zmluvy alebo príslušný všeobecný súd. Sídlom rozhodcovského konania je Bratislava. S poukázaním na § 52 a nasl. Občianskeho
zákonníka, § 2 zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch súd prvého stupňa predmetnú Žiadosť posúdil ako zmluvu o spotrebiteľskom úvere, nakoľko napĺňa znaky spotrebiteľskej zmluvy predvídané v ust. § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka. Dospel k záveru o tom, že rozhodcovská doložka, ktorá tvorí súčasť obchodných podmienok dodávateľa, nebola osobitne spotrebiteľom dojednaná, vyplýva zo štandardnej zmluvy, neumožňuje spotrebiteľovi dosiahnuť rozhodovanie sporu všeobecným súdom a spotrebiteľ vzhľadom na jej splynutie s ostatnými zmluvnými podmienkami, mal možnosť žiadosť ako celok odmietnuť alebo sa podrobiť všetkým obchodným podmienkam určeným oprávneným ako dodávateľom, a teda spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, čím napĺňa znaky neprijateľnej podmienky v zmysle § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka a je v súlade s § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka absolútne neplatná. Nakoľko rozhodcovská doložka, ktorá mala založiť legitimitu pre exekučný titul, je neprijateľnou a absolútne neplatnou, aj výkon práv a povinností z takejto doložky odporuje zákonu a dobrým mravom. Vzhľadom na skutočnosť, že právomoc rozhodcovského súdu na rozhodnutie predmetnej veci je založená na absolútne neplatnom právnom úkone, exekučný titul je vydaný v rozpore so zákonom a preto súd prvého stupňa v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku návrh na vykonanie exekúcie zamietol.
Proti uzneseniu podal oprávnený v zákonnej lehote odvolanie z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci. Navrhol, aby odvolací súd napadnuté uznesenie zrušil, vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie a priznal mu trovy odvolacieho konania 23,31 eur s DPH.
V odôvodnení odvolania namietal, že súd v prejednávanej veci prekročil rámec svojej preskúmavacej činnosti, ktorú mu zveril Exekučný poriadok, ustanovenia § 35 a § 45 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní a § 159 Občianskeho súdneho poriadku. Uviedol, že v zmysle citovaných ustanovení právoplatný rozhodcovský rozsudok má tie isté vlastnosti ako právoplatný rozsudok všeobecného súdu a tvorí prekážku pre opätovné prejednanie veci, je právne záväzný a spôsobilý byť podkladom na vykonanie exekúcie. Zdôraznil, že podľa § 45 zákona č. 244/2002 Z. z. je exekučný súd oprávnený exekučné konanie zastaviť, nemôže však rozhodnúť o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie. Exekučný súd tiež nemôže meritórne skúmať súlad plnenia priznaného rozhodcovským rozsudkom s hmotným právom, nakoľko by tým pôsobil ako súd konajúci o opravnom prostriedku proti exekučnému titulu. Uviedol, že exekučný súd pri preskúmavaní rozhodcovského rozsudku z hľadiska uvedeného v ustanovení § 45 zákona č. 244/2002 Z. z. skúma len vlastnosti uloženej povinnosti, nie však rozhodnutie samotné a exekúciu zastaví len vtedy, ak priznané plnenie je v rozpore s právnym poriadkom. Oprávnený poukázal na rozhodnutie Súdneho dvora ES (C - 40/08) a uviedol, že vychádzajúc zo zásady rovnocennosti ochrana garantovaná spotrebiteľovi v rámci exekučného konania musí byť porovnateľná s ochranou garantovanou mu vnútroštátnym právom v rámci výkonu iných exekučných titulov. Podľa oprávneného nemožno z európskeho práva vyvodzovať záver, podľa ktorého by exekučný súd mal povinnosť preskúmavať exekučný titul a nahradiť tak pasivitu spotrebiteľa, ktorý síce vedel o svojich právach, no neuplatnil si ich. Komunitárne právo neukladá vnútroštátnemu exekučnému súdu právomoc preskúmavať vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku, okrem prípadu narušenia zásady rovnocennosti. Poukázal tiež na znenie ustanovenia § 52
- 54 Občianskeho zákonníka účinné do 31.12.2007, v zmysle ktorých sa za spotrebiteľské zmluvy považovali len kúpna zmluva, zmluva o dielo a iné zmluvy upravené v 8. časti OZ, ako aj zmluva podľa § 55 OZ. Tvrdil, že zmluva bola uzavretá pred 1.1.2008, preto nie je možné aplikovať ustanovenia § 52 až 54 Občianskeho zákonníka. Zdôraznil, že namietaným postupom exekučného súdu dochádza k neoprávnenému zásahu do základného práva oprávneného na súdnu ochranu a k porušovaniu princípu právnej istoty, čím je oprávnenému znemožnené efektívne uspokojenie jeho pohľadávky v exekučnom konaní. Poukázal tiež na dôvodovú správu k ustanoveniu § 53 ods. 4 písm. r/ Občianskeho zákonníka, podľa ktorej ak by niektoré ustanovenie rozhodcovskej doložky zakladalo výlučnú právomoc rozhodovať spor iba v rozhodcovskom konaní, nemá to za následok vyslovenie neplatnosti celej rozhodcovskej doložky. Spotrebiteľovi ako aj dodávateľovi ostáva možnosť riešiť spor v rozhodcovskom konaní alebo na všeobecnom súde. Tiež zdôraznil, že oprávnený, resp. jeho právny predchodca uzavretím rozhodcovskej zmluvy plnil len povinnosť, ktorú im ukladá ustanovenie § 93b zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách. Poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 MCdo 11/2010 zo dňa 26.9.2011, podľa ktorého v spotrebiteľských zmluvách preskúmanie správnosti rozhodcovského rozsudku exekučným súdom je možné, len pokiaľ ide o dôvod uvedený v § 45 ods. 1 písm. c/ zákona č. 244/2002 Z.z. (rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom). Z uvedeného
zákonného ustanovenia vyplýva, že rozpor s dobrými mravmi je viazaný na plnenie a nie iba na to, či samotná spotrebiteľská zmluva obsahuje neprijateľnú podmienku, nie každá skutočnosť hodnotená ako neprijateľná podmienka, spôsobuje aj rozpor plnenia s dobrými mravmi. Rozhodujúcim bude len, či plnenie, ktoré má byť vykonané, odporuje alebo neodporuje dobrým mravom, len tento zákonný dôvod umožňuje zastaviť exekučné konanie. Na základe uvedeného žiadal napadnuté uznesenie zrušiť.
Napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa bolo vydané vyššou súdnou úradníčkou a bolo odvolaciemu súdu predložené na rozhodnutie o odvolaní so stanoviskom sudkyne súdu prvého stupňa, že odvolaniu nemieni vyhovieť v celom rozsahu podľa § 374 ods. 4 O.s.p.
Odvolací súd prejednal odvolanie oprávneného v rozsahu vyplývajúcom z ustanovenia § 212 ods. 1 a 3 O.s.p. bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p., pretože nejde o odvolanie podľa § 214 ods. 1 O.s.p., na prejednanie ktorého je potrebné nariadiť odvolacie pojednávanie, odvolanie smeruje proti uzneseniu a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné.
Podľa § 219 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku odvolací súd sa stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia. Na doplnenie jeho odôvodnenia a k odvolaniu oprávneného uvádza nasledovné:
Oprávnený v podanom odvolaní predovšetkým namietal, že exekučný súd prekročil svoju právomoc danú mu zákonom, ak vecne preskúmaval exekučný titul, ktorým je rozhodcovský rozsudok.
Podľa § 44 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučného poriadku), súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul; ak ide o exekučné konanie vykonávané na podklade rozhodnutia vykonateľného podľa § 26 zákona č. 231/1999 Z. z. o štátnej pomoci v znení neskorších predpisov, exekučný titul sa nepreskúmava. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c/ a d/. Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.
V citovanom ustanovení je vyjadrená zodpovednosť exekučného súdu za vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, pretože poverenie môže vydať len vtedy, ak žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul sú v súlade so zákonom. Len súlad všetkých troch uvedených písomností so zákonom umožňuje poverenie udeliť, nesúlad i len jednej z nich udelenie poverenia vylučuje. Podľa tohto zákonného ustanovenia má exekučný súd nielen možnosť, ale i povinnosť zamietnuť žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v prípade nesúladu žiadosti o udelenie poverenia alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom.
S poukazom na uvedené oprávneným namietané obmedzené právo exekučného súdu preskúmať rozhodcovský rozsudok vrátane rozhodcovskej doložky, nezodpovedá existujúcej právnej úprave. Ustanovenie § 45 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní obsahuje totiž osobitný prieskumný inštitút a ustanovuje prieskumnú právomoc exekučného súdu, keď umožňuje exekučnému súdu zastaviť exekučné konanie: a/ z dôvodov uvedených v osobitnom predpise, b/ ak rozhodcovský rozsudok má nedostatok uvedený v § 40 písm. a/ a b/ alebo c/ ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. V prípade zistených nedostatkov podľa § 45 ods. 1 písm. b/ alebo c/ súd zastaví exekučné konanie aj bez návrhu (ods. 2 citovaného ustanovenia). Ustanovenie § 45 zákona o rozhodcovskom konaní teda dáva exekučnému súdu oprávnenie posudzovať rozhodcovský rozsudok tak, ako keby nebol právoplatný a posudzovať ho z hľadísk uvedených v tomto ustanovení. Exekučný súd je preto nielen oprávnený, ale aj povinný zisťovať, či rozhodcovský rozsudok nezaväzuje účastníka
rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. Pokiaľ súd prvého stupňa v tomto smere rozhodcovský rozsudok ako exekučný titul posudzoval, nekonal nad rozsah stanovený zákonom.
Na oprávnenie exekučného súdu preskúmať rozhodcovský rozsudok ako exekučný titul nemá vplyv ani skutočnosť, že povinný z rozhodcovského rozsudku bol v rozhodcovskom konaní pasívny a nepodal žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku. Podľa uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 21.03.2012, sp. zn. 6 Cdo 1/2012, princíp „vigilantibus iura sripta sunt“ v spotrebiteľských veciach v konkrétnych súvislostiach ustupuje dôležitejšiemu princípu, ktorým je ochrana práv spotrebiteľa. To znamená, že aj keď účastník rozhodcovského konania, ktorým je spotrebiteľ, nevyužije možnosť spochybniť existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy podľa ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy a v prípade zisteného nedostatku v tomto smere konštatovať rozpor rozhodcovského rozsudku zo zákonom znamenajúci materiálnu nevykonateľnosť tohto exekučného titulu. Takýmto postupom exekučný súd napĺňa príkaz vyplývajúci z princípu ochrany práv spotrebiteľa v zhode s judikatúrou Európskeho súdneho dvora.
Oprávnený v odvolaní poukazuje na články 36 a 47 rozhodnutia Súdneho dvora C-40/08 vo veci Asturcom Telecomunicaciones SL proti Cristine Rodríguezovej Nogueirovej tvrdiac, že komunitárne právo neukladá vnútroštátnemu exekučnému súdu povinnosť preskúmať rozhodcovský rozsudok.
Podľa rozsudku Súdneho dvora v danej veci sa však „Smernica Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách sa má vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorý rozhoduje o návrhu na výkon právoplatného rozhodcovského rozsudku, ktorý bol vydaný bez účasti spotrebiteľa, musí hneď po tom, ako sa oboznámi s právnymi a so skutkovými okolnosťami potrebnými na tento účel, preskúmať ex offo nekalú povahu rozhodcovskej doložky uvedenej v zmluve uzavretej medzi podnikateľom a spotrebiteľom v rozsahu, v akom podľa vnútroštátnych procesných pravidiel môže takéto posúdenie vykonať v rámci obdobných opravných prostriedkov vnútroštátnej povahy. Ak je to tak, prináleží vnútroštátnemu súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho podľa daného vnútroštátneho práva vyplývajú, s cieľom zabezpečiť, aby spotrebiteľ nebol uvedenou doložkou viazaný.“
Z uvedeného vyplýva, že exekučný súd má vzhľadom na vnútroštátnu úpravu obsiahnutú v ustanovení § 44 ods. 2 Exekučného poriadku nielen právo, ale aj povinnosť zo zákona preskúmať v spotrebiteľských zmluvách nekalú povahu rozhodcovskej doložky. Súd prvého stupňa pri posudzovaní žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie postupoval teda v súlade s vnútroštátnou právnou úpravou i právnou úpravou Európskeho spoločenstva.
Nemožno súhlasiť s námietkou oprávneného, že ustanovenie § 45 zákona o rozhodcovskom konaní na daný prípad nedopadá, lebo podľa tohto ustanovenia môže súd exekúciu len zastaviť. Súd pri rozhodovaní o udelení poverenia na vykonanie exekúcie sa musí totiž riadiť predovšetkým ustanoveniami Exekučného poriadku. Ak súd podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul a zistí, že nie sú splnené zákonné podmienky, v dôsledku čoho poverenie na vykonanie exekúcie nemožno udeliť, môže žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie len zamietnuť. Exekučné konanie zastaví následne po právoplatnosti uznesenia o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie (§ 44 ods. 3 Exekučného poriadku). Konečným dôsledkom nedostatkov podľa § 45 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní je teda zastavenie exekučného konania, ako to citované ustanovenia aj stanovuje.
Pokiaľ oprávnený namietal nesprávne právne posúdenie žiadosti resp. zmluvy o aktivácii BANKOMATKY QUATRO ako zmluvy spotrebiteľskej, táto jeho odvolacia námietka nie je dôvodná.
Z obsahu spisu odvolací súd zistil, že právny predchodca oprávneného Všeobecná úverová banka a.s., Bratislava a povinný uzavreli dňa 10.6.2008 žiadosť/zmluvu o aktivácii BANKOMATKY QUATRO, na základe ktorej veriteľ poskytol povinnému úverový rámec vo výške 9.000,- Sk, ktorý sa povinný zaviazal vrátiť v 30 mesačných splátkach po 300,- Sk.
Podľa 2 zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch v znení platnom v čase vzniku zmluvy na účely tohto zákona sa rozumie
a) spotrebiteľským úverom dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme odloženej platby, pôžičky alebo v inej právnej forme,
b) zmluvou o spotrebiteľskom úvere zmluva, ktorou sa veriteľ zaväzuje poskytnúť spotrebiteľovi spotrebiteľský úver a spotrebiteľ sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a uhradiť celkové náklady spojené so spotrebiteľským úverom.
Podľa § 3 ods. 1 a 2 citovaného zákona veriteľom je fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá poskytuje spotrebiteľský úver v rámci svojho podnikania; v závislosti od formy poskytovaného spotrebiteľského úveru môže byť veriteľom aj predávajúci. Spotrebiteľom je fyzická osoba, ktorej bol poskytnutý spotrebiteľský úver na iný účel ako na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania.
Je pravdou, že v čase uzavretia úverovej zmluvy medzi účastníkmi konania Občiansky zákonník v ustanovení § 52 ods. 1 za spotrebiteľské zmluvy považoval kúpnu zmluvu, zmluvu o dielo alebo iné odplatné zmluvy upravené v ôsmej časti tohto zákona a zmluvu podľa § 55, ak zmluvnými stranami boli na jednej strane dodávateľ a na druhej strane spotrebiteľ, ktorý nemohol individuálne ovplyvniť obsah dodávateľom vopred pripraveného návrhu na uzavretie zmluvy. Išlo teda len o zmluvy uzatvárané podľa ustanovení Občianskeho zákonníka, vzhľadom však na to, že zmluvu o úvere bolo možné aj v tom čase uzavrieť len podľa ustanovení Obchodného zákonníka a s poukazom na charakteristiku spotrebiteľského úveru, nepochybne aj zmluva o úvere, ak spĺňala ďalšie podmienky stanovené zákonom o spotrebiteľských úveroch, mala charakter zmluvy spotrebiteľskej. To znamená, že aj spotrebiteľovi, ktorý uzavrel zmluvu o úvere, bolo potrebné poskytnúť takú ochranu, ako pri iných spotrebiteľských zmluvách v rozsahu podľa ustanovení Občianskeho zákonníka.
Z výpisu z obchodného registra o zápise oprávneného vyplýva, že predmetom podnikania oprávneného je poskytovanie úverov z vlastných zdrojov. Na strane druhej, povinný je fyzická osoba a podľa obsahu zmluvy mu úver nebol poskytnutý na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania, čím sú splnené podmienky podľa § 3 zákona č. 258/2001 Z. z. preto, aby predmetný úver bolo možné považovať za spotrebiteľský úver. Vzhľadom na uvedené súd prvého stupňa postupoval správne, keď právny vzťah medzi oprávneným a povinným posúdil ako právny vzťah vyplývajúci zo spotrebiteľského úveru. S jeho záverom sa odvolací súd stotožňuje.
Nemožno súhlasiť s odvolacou námietkou, že rozhodcovskú doložku si účastníci konania dojednali platne vo všeobecných obchodných podmienkach.
Podľa § 4 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní (ďalej len ZRK) rozhodcovská zmluva môže mať formu osobitnej zmluvy alebo formu rozhodcovskej doložky k zmluve.
Podľa § 4 ods. 2 ZRK rozhodcovská zmluva musí mať písomnú formu, inak je neplatná. Písomná forma je zachovaná, ak je rozhodcovská zmluva obsiahnutá v dokumente podpísanom zmluvnými stranami alebo vo vzájomne vymenených listoch, ak je dohodnutá telefaxom alebo pomocou iných telekomunikačných zariadení, ktoré umožňujú zachytenie obsahu rozhodcovskej zmluvy a označenie osôb, ktoré ju dohodli.
Podľa § 4 ods. 3 ZRK nedodržanie písomnej formy rozhodcovskej zmluvy možno nahradiť vyhlásením zmluvných strán do zápisnice pred rozhodcom najneskôr do začatia konania vo veci samej v
rozhodcovskom konaní o podrobení sa právomoci rozhodcovského súdu. Obsahom zápisnice je rozhodcovská zmluva podľa § 3.
Z citovaných ustanovení Zákona o rozhodcovskom konaní vyplýva, že na platnú existenciu rozhodcovskej doložky je potrebné splniť okrem iných podmienok podmienku písomnej formy. Písomná forma rozhodcovskej doložky v predmetnej zmluve uzatvorenej medzi účastníkmi splnená nebola. Podľa § 4 ZRK rozhodcovská zmluva môže mať formu osobitnej zmluvy alebo formy rozhodcovskej doložky k zmluve. Rozhodcovská zmluva musí mať písomnú formu, inak je neplatná. Písomná forma je zachovaná, ak je rozhodcovská zmluva obsiahnutá v dokumente podpísanom zmluvnými stranami alebo vo vzájomne výmenných listoch, ktoré umožňujú zachytenie obsahu rozhodcovskej zmluvy a označenie osôb, ktoré ju dohodli. V konaní nebola zo strany účastníkov doložená rozhodcovská zmluva vo forme osobitnej zmluvy.
Pokiaľ oprávnený poukazuje na Všeobecné obchodné podmienky (VOP), je potrebné zdôrazniť, že pripojené VOP nespĺňajú náležitosti, ktoré vyžaduje zákon, lebo nedošlo k ich podpísaniu obidvoma stranami, čím by priamo vo Všeobecných obchodných podmienkach dohodli rozhodcovskú doložku. Uvedená zmluva a VOP neboli ani len technicky spojené. Navyše, ani zo samotného technického spojenia zmluvy a VOP by nebolo možné vyvodiť, že obsahujú nepochybný prejav vôle účastníkov zmluvy o úvere, že sú s ňou oboznámení a súhlasia s VOP.
Rozhodcovská doložka je najčastejším spôsobom uzatvárania rozhodcovskej zmluvy. Štandardná rozhodcovská doložka sa použije priamo v konkrétnej zmluve, ako jej článok alebo ustanovenie. V prípade, ak sa rozhodcovská zmluva uzavrela osobitnou zmluvou musí sa v nej uviesť odkaz na konkrétnu zmluvu alebo iný právny vzťah. V predmetnej veci tieto podmienky neboli dodržané s poukazom na ustanovenie § 4 ZRK, a preto súd prvého stupňa dospel k správnemu záveru, že rozhodcovská doložka platne uzavretá nebola.
Zmluvné strany si v článku v čl. XI. Bod 61 všeobecných obchodných podmienok dohodli rozhodcovskú doložku, podľa ktorej všetky spory, ktoré by v budúcnosti medzi nimi vznikli z tejto zmluvy, budú rozhodované v rozhodcovskom konaní Stálym rozhodcovským súdom Slovenskej bankovej asociácie alebo príslušným všeobecným súdom.
Tieto všeobecné obchodné podmienky však neboli bankou a povinným podpísané, čo je podmienkou platnosti písomného právneho úkonu, akým nepochybne dohoda o rozhodcovskej dohode je, preto medzi účastníkmi konania nedošlo k uzavretiu platnej rozhodcovskej doložky.
Z uvedeného vyplýva, že ak účastníci konania neuzavreli platne rozhodcovskú doložku, ani rozsudok rozhodcovského súdu, ktorý založil svoju právomoc vo veci konať a rozhodnúť práve na tejto rozhodcovskej doložke, nie je spôsobilým exekučným titulom, na základe ktorého možno nariadiť výkon exekúcie (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.: 2 Cdo 245/2010 zo dňa 30.11.2011).
Odvolací súd preto podľa § 219 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku potvrdil uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne.
O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s ustanovením § 142 ods. 1 O.s.p. a účastníkom nepriznal náhradu trov odvolacieho konania, pretože oprávnený nebol v tomto konaní úspešný a ostatným účastníkom trovy odvolacieho konania nevznikli.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.