Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_19Co-129-2012.pdf
PDF · 115.26 KB
Case nature
Area
Subarea
19Co/129/2012
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Eriky Zajacovej a sudkýň JUDr. Emílie Zimovej a JUDr. Alice Beňovej v právnej veci žalobkyne JUDr. P. N., A., A. úrad so sídlom P. XXX/XX, v G., právne zastúpená JUDr. Dušanom Divkom, advokátom, so sídlom v Považskej Bystrici, Šoltésovej 346/1 proti žalovanému: Slovenská republika - Ministerstvo vnútra SR so sídlom Pribinova 2, Bratislava, o náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom, na odvolanie navrhovateľky proti rozsudku Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom zo dňa 25.01.2012, č.k. 5C/25/2009-89, jednohlasne takto
rozhodol:
Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .
odôvodnenie:
Napadnutým rozsudkom súd prvého zamietol žalobu, na základe ktorej sa žalobkyňa domáhala voči žalobcovi náhrady škody vo výške 33.193,92 eur titulom škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom. Súd prvého stupňa po právnej stránke svoje rozhodnutie odôvodnil ust. § 3 ods. 1, 2, § 4 ods. 1 písm. b/, § 9 ods. 1, 2, § 15 ods. 1 zák.č. 514/2003 Z.z. a tiež ust. § 420 ods. 1 OZ, čl. 46 ods. 1, 2 Ústavy SR a § 17 ods. 1, 3, 5 zák.č. 171/1993 Z.z.. Uviedol, že žalobkyňa bola v návrhu povinná v zmysle § 79 ods. 1 O.s.p. pravdivo opísať rozhodujúce skutočnosti a označiť dôkazy, ktorých sa dovoláva a tiež prispieť k dosiahnutiu účelu konania pravdivým a úplným opísaním potrebných skutočností. Vykonaným dokazovaním mal súd za preukázané, že poverený príslušník policajného zboru v odôvodnení uznesenia o zastavení trestného stíhania pre trestný čin podvodu okrem iných skutočností uviedol, že vypočul okrem svedkov aj žalobkyňu, ktorá uviedla, že nakoľko pobyt za Q. X. hradila tretia osoba, U. X. dňa 20.06.2005 previedol zo svojho účtu zostávajúcu finančnú hotovosť späť na účet Q. X.. U. X. preinvestoval 17.748,50 Sk, pričom použitie finančných prostriedkov zdokladoval a zvyšok tejto sumy chcel odovzdať žalobkyni spolu s vkladnými knižkami na prejednanie dedičstva po neb. Q. X.. Žalobkyňa sa domáhala plnenia titulom náhrady škody, preto súd skúmal, či boli preukázané pre priznanie takéhoto nároku, t.z. či bola preukázaná škoda zo strany žalobkyne, či sa žalovaný dopustil nesprávneho úradného postupu a či ku vzniku škody na strane žalobkyne došlo v príčinnej súvislosti s protiprávnym postupom žalovaného. Orgány činné v trestnom konaní v rámci kompetencií, ktorú im umožňuje trestný poriadok vykonávajú v skrátenom vyšetrovaní spísanie záznamu so svedkom namiesto zápisnice z vyžiadaného vysvetlenia, pričom v tomto prípade poverený policajný orgán túto možnosť využil a vzhľadom k tomu, že nešlo o výsluch svedka, ktorý by bol osobne prítomný pri spáchaní trestného činu, tento úkon bol vyhodnotený ako postačujúci. Preto neobstojí tvrdenie žalobkyne, že tieto dôvody uvedené v odôvodnení uznesenia o zastavení trestného stíhania voči tretej osobe považuje za nesprávny úradný postup. Osobitný predpis nedefinuje pojem škoda a neupravuje rozsah náhrady škody, preto treba vychádzať z príslušných ustanovení Občianskeho zákonníka a škodu vo všeobecnosti chápať ako ujmu, ktorá nastala v nemajetkovej sfére poškodeného vyjadrenej v peniazoch a je napraviteľná poskytnutím nemajetkového plnenia. Súd v danej veci preskúmal vznik škody, a keďže
nebol preukázaný prvý atribút pre priznanie náhrady škody a to protiprávne konanie žalovaného, teda nesprávny úradný postup, ďalšie dokazovanie v tomto smere považoval súd za nadbytočné, neúčelné a nehospodárne. Napokon ani v prípade, ak by bola preukázaná zodpovednosť žalovaného, v dôsledku jeho nesprávneho úradného postupu, nie je preukázaná škoda na strane žalobkyne a už vôbec by neexistovala priama príčinná súvislosť medzi protiprávnym konaním a škodou. Odôvodnenie uvedené v uznesení o zastavení trestného stíhania voči U. X. nie je v priamej príčinnej súvislosti s prípadným nesprávnym úradným postupom a vzniknutou škodou na strane žalobcu. Preto súd dovodil, že žalobkyňa nepreukázala v konaní zákonné predpoklady zodpovednosti žalovaného z titulu nesprávneho úradného postupu a preto žalobu v celom rozsahu ako nedôvodnú zamietol. Uviedol, že o trovách konania súd rozhodne po právoplatnosti tohto rozhodnutia.
Proti tomuto rozhodnutiu podala včas odvolanie žalobkyňa, ktorá žiadala, aby odvolací súd zmenil napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa a zaviazal žalovaného k náhrade trov prvostupňového i odvolacieho konania. Namietala, že súd prvého stupňa vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci. Poukazovala na tú skutočnosť, že prvostupňový súd opomenul aplikovať na daný spor ustanovenia o ochrane osobnosti, ktoré vyplývajú jednak z čl. 19 ods. 1 zák.č. 460/90 Zb., teda Ústavy SR s tým, že prvostupňový súd sa zameral len na zák.č. 514/2003 Z.z.. Poukázala na tú skutočnosť, že vyšetrovateľ v odôvodnení uznesenia uviedol, že zbytok 27.651,50 Sk odovzdal JUDr. N. spolu s vkladnými knižkami Q. X., čo potvrdila aj JUDr. N.. U.. N. uviedla, že konanie je vedené pod č. 29D 264/05 a pojednávanie vo veci dedičstva zatiaľ neprebehlo. Údaje o jej osobe sú teda nepravdivé a zavádzajúce. V predmetnej veci vyšetrovateľ nepredvolal na výsluch ako svedka JUDr. N. a taktiež nespisoval s ňou žiadnu zápisnicu. Následne bola žiadosť predložená na ďalšie konanie inšpekcii Ministerstva vnútra a na základe tejto žiadosti bolo začaté trestné stíhanie vo veci prečinu zneužívania právomoci verejného činiteľa. Uznesením zo dňa 13.11.2008 bolo trestné stíhanie zastavené, avšak inšpekcia zistila, že konanie príslušného policajta vykazuje znaky disciplinárneho previnenia v zmysle § 52 ods. 1 zák.č. 73/1998 Z.z.. Poverený príslušník teda nepostupoval v súlade so zákonom 79/98 Z.z. a to konkrétne s ust. § 48 ods. 3 písm. a/ cit. zákona. Na základe týchto skutočností si navrhovateľka podala žalobný návrh, kedy žalovaný zodpovedá za škodu podľa zák.č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, ktorú spôsobil príslušník PZ nesprávnym úradným postup. Nesprávny úradný postup definuje zákon v § 9. Poukázala na ust. § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka, kedy ide o inštitút, ktorý umožňuje ochranu rôznorodým prejavom fyzickej osoby a toto právo poskytuje ochranu len proti jednaniu, ktoré je objektívne spôsobilé privodiť ujmu na osobnosti subjektu práva tým, že znižuje jeho česť u iných ľudí a tým ohrozuje vážnosť jeho postavenia v spoločnosti. Občianskoprávna zodpovednosť je objektívna čo znamená, že pôvodca zásahu sa nemôže exkulpovať tvrdením, že konal v dobrej viere alebo vynaložil všetko úsilie na zistenie pravdivosti informácii, ktoré možno od neho očakávať. Následne sa dňa 15.07.2008 konalo dedičské pojednávanie u navrhovateľky, kedy na tomto pojednávaní boli prítomní dedičia s tým, že to čo bolo uvedené v danom uznesení sa dozvedeli aj tretie osoby, ktoré sa zúčastnili pojednávania a navodili dojem, že navrhovateľka je úplatkárska, keďže p. Ing. D. X. toto uznesenie všetkým prítomným ukázala. Vyslovila presvedčenie, že tu bola znížená vážnosť navrhovateľky z dôvodu, že poverený policajný príslušník nekonal v rámci zákona a navrhovateľku označil ako svedka, ktorý mu v telefonickom rozhovore potvrdil, že zobrala úplatok, čo samozrejme policajt zle prepočul a takto spísal uznesenie bez jej vypočutia a predvolania. Poukázala na znenie § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka, z ktorého v konečnom dôsledku vyplýva, že ak sa difamujúce tvrdenie dostane na vedomosť tretej osoby má to za následok porušenie práva na česť a dôstojnosť. Poukázala tiež na znenie ust. § 17 ods. 3 písm. a/, b/, c/, d/ zák.č. 514/2003 Z.z. s tým, že závažnosť následkov v spoločenskom uplatnení vidí v tom, že prítomní účastníci dedičského konania vedeli, že vyšetrovateľ zaznamenal do záznamu, že navrhovateľka zobrala úplatok a na dedičskom konaní, o ktoré sa jednalo na notárskom úrade sa jej dedičia vysmievali a považovali ju za nezodpovednú. Ich názor na navrhovateľku bol taký, že berie úplatky aj z dôvodu, že účastníci dedičského konania si podali námietku zaujatosti vzhľadom na predmetné uznesenie. Poukázala na rozsudok NS SR sp.zn. 3Cdo 137/2008, kedy za závažnú ujmu treba považovať ujmu, ktorú by fyzická osoba vzhľadom na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo, intenzitu zásahu jeho trvania alebo dopad a dôsledky považuje za ujmu značnú. Nie sú rozhodujúce jej subjektívne pocity, ale objektívne hľadisko, teda či predmetnú ujmu v takto danom mieste a čase vnímala aj každá iná fyzická osoba. Poukázala tiež na rozhodnutie NS ČR sp.zn. 30Cdo 1526/2004, kde a contrário môžeme povedať, že pokiaľ orgány v trestnom konaní nekonajú v medziach konania, ktoré im dovoľuje zákon a dôjde k zásahu do osobnostných práv, ide o zásah neoprávnený a teda nezákonný.
K podanému odvolaniu sa písomne vyjadril žalovaný, ktorý žiadal rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdiť. Uviedol, že súd prvého stupňa zistil v predmetnej veci skutkový stav a zároveň sa správne vysporiadal so všetkými tvrdeniami účastníkov a vykonal dostatočné dokazovanie na vydanie konečného rozhodnutia vo veci. Pokiaľ žalobkyňa vo veci uvádzala, že súd prvého stupňa má aplikovať ust. § 11 a nasl. OZ poukázal na tú skutočnosť, že žalobkyňa svoj návrh označila ako žalobu na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom a zároveň z obsahu žaloby vyplýva, že svoj nárok opierala o ustanovenie zák.č. 514/2003 Z.z., ktorý svojou povahou má charakter lex specialis k Občianskemu zákonníku. Komulácia ust. § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka a zák.č. 514/2003 Z.z. je preto v tomto prípade vylúčená a nevhodná. V prípade aplikácie ust. § 11 a nasl. OZ nie je možné ako odporcu označiť Slovenskú republiku. Čo sa týka samotného nároku na náhradu nemajetkovej ujmy žalobkyňa nepreukázala, že došlo k zníženiu jej cti, ľudskej dôstojnosti, resp. že poklesla jej vážnosť v spoločnosti. Dostatočne nepreukázala vznik ujmy a narušenie súkromného života, či spoločenského uplatnenia. Dôkazné bremeno je na žalobkyni. Čo sa týka úrokov z omeškania, ktoré si uplatňuje, tieto považuje žalovaný za nedôvodné, pretože z konštantnej judikatúry vyplýva, že pri nemajetkovej ujme nie je možné si uplatňovať úroky z omeškania.
Krajský súd ako súd odvolací vec preskúmal podľa § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvého stupňa je potrebné ako vecne správny potvrdiť podľa § 219 ods. 1, 2 O.s.p. z nasledovných dôvodov:
V prejednávanej veci je nepochybné, že žalobkyňa sa žalobou doručenou na súd prvého stupňa dňa 27.04.2009 domáhala náhrady škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom, kedy príslušník OR PZ v odôvodnení uznesenia o zastavení trestného stíhania pre trestný čin podvodu nepravdivo uviedol, že v rámci vyšetrovania vypočul okrem iných svedkov aj žalobkyňu JUDr. P. N. s tým, že na základe sťažnosti žalobkyne adresovanej Okresnej prokuratúre Nové Mesto nad Váhom prokurátorka OP konštatovala, že žalobkyňa v prejednávanej veci nebola vypočutá v procesnom postavení svedka a preto poverený príslušník OR PZ nebol oprávnený do odôvodnenia predmetného uznesenia o zastavení trestného stíhania uviesť, že vypočul okrem iných svedkov aj JUDr. P. N. a ďalšie uvádzané skutočnosti.
Na základe tejto žiadosti bolo začaté trestné stíhanie proti príslušníkovi OR PZ vo veci prečinu zneužívania právomoci verejného činiteľa, ktoré bolo uznesením zo dňa 13.11.2008 zastavené, pretože skutok nie je trestným činom a nie je dôvod na postúpenie veci.
Následne prebehlo dedičské konanie, ktoré žalobkyňa prejednávala ako poverená súdna komisárka s tým, že v rámci tohto dedičského konania neter poručiteľa predložila uznesenie o zastavení trestného stíhania s tým, že poukazovala na skutočnosti uvedené v odôvodnení tohto uznesenia. Zároveň ako uviedla vo výpovedi žalobkyňa neter poručiteľa ňou ako notárkou, pohŕdala počas tohto dedičského konania a tiež podala námietku zaujatosti voči žalobkyni ako notárke na Okresný súd Trenčín.
Preto v konečnom dôsledku mala žalobkyňa za to, že zodpovednosť žalovanej strany je daná objektívne za nesprávny úradný postup podľa § 9 ods. 1 zák.č. 514/2003 Z.z., kedy v zmysle § 17 ods. 2 cit. zákona sa v prípade, ak iba samotné konštatovania porušenia práva nie je dostatočné zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nesprávnym úradným postupom uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch. Mala preto za to, že v danom prípade samotné konštatovanie práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu, ktorá jej bola spôsobená nesprávnym úradným postupom príslušníka OR PZ ako notárke štátom určenej a splnomocnenej osoby na vykonávanie notárskej činnosti. Náhrada škody by mala predstavovať spravodlivé zadosťučinenie a zahŕňať napr. peňažnú náhradu nemajetkovej ujmy, teda morálnu ujmu ako aj iné formy zadosťučinenia. Škodu si preto vyčíslila na čiastku 33.193,92 eur s 9,5% ročným úrokom z omeškania od 24.03.2009 do 07.04.2009 z dlžnej sumy a od 08.04.2008 do zaplatenia.
Z uznesenia zo dňa 13.11.2008 Ministerstvo vnútra SR sekcia kontroly a inšpekčnej služby Policajného zboru Bratislava vyplýva, že týmto uznesením bolo zastavené trestné stíhanie vo veci prečinu zneužívania právomoci verejného činiteľa, ktorého sa mal dopustiť poverený príslušník OSV v Novom Meste nad Váhom na tom skutkovom základe, že pri vyšetrovaní trestnej veci podvodu v odôvodnení uznesenia o zastavení trestného stíhania zo dňa 25.02.2006 uviedol zavádzajúce a nepravdivé skutočnosti, ktoré sa nezakladajú na pravde, čím vykonával svoju právomoc spôsobom odporujúcim zákonu a nepostupoval v zmysle § 2 ods. 10 Trestného poriadku tak, aby bol zistený skutkový stav veci, o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti a to v rozsahu nevyhnutnom na ich rozhodnutie, a tak svojim
konaním mal zabezpečiť neoprávnený prospech spočívajúci v ďalšom trestnom stíhaní podozrivej osoby. Trestné stíhanie bolo zastavené pretože tento skutok nie je trestným činom a nie je dôvod na postúpenie veci s tým, že v tomto prípade konanie príslušníka OR PZ nebude môcť byť posudzované ako prečin, pretože toto nespĺňa obligatórne znaky skutkovej podstaty prečinu a to vzhľadom na spôsob vykonania činu a jeho následky, mieru zavinenia a pohnútky páchateľa.
Z námietky zaujatosti voči notárke JUDr. P. Zimanovej, (teda voči žalobkyni) zo dňa 17.07.2008 adresovanej do konania vedeného pod sp.zn. 29D 264/2005 je tiež zrejmé, že dedičia namietajú zaujatosť notárskeho úradu spočívajúceho v postupe notárky pri zabezpečení vydania kľúčov od garáže po nebohom, zapečatenie bytu, zabezpečenie veci zo žltého kovu a tiež daná námietka zaujatosti reagovala na uznesenie OR PZ v Trenčíne, odbor skráteného vyšetrovania s tým, že žalobkyňa mala vypovedať, čo z hnuteľného majetku bola prevzaté notárskym úradom. Dedičia tiež namietali, že notárka vyžadovala na pojednávaniach doklady od jednej strany a žiadali preto vylúčiť notárku z prejednávania a rozhodovania danej dedičskej veci.
Podľa § 3 ods. 1 zák.č. 514/2003 Z.z. štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci okrem tretej časti tohto zákona pri výkone verejnej moci a/ nezákonným rozhodnutím, b/ nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, c/ rozhodnutím o treste o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, d/ nesprávnym úradným postupom.
Podľa ods. 2 tohto ustanovenia zodpovednosti podľa ods. 1 sa nemožno zbaviť.
Podľa § 9 ods. 1 cit. zákona štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásad do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb.
Podľa ods. 2 tohto ustanovenia právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom má ten komu bola takýmto postupom spôsobená škoda.
Podľa § 15 ods. 1 cit. zákona nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody rozhodnutím o treste o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred prerokovať na základe písomnej žiadosti poškodeného o predbežné prerokovanie nároku (ďalej len žiadosť s príslušným orgánom podľa § 4 a § 11).
Podľa § 16 ods. 1 cit. zákona, ak príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu škody alebo jeho časť do 6 mesiacov odo dňa prijatia žiadosti, môže sa poškodený domáhať uspokojenia nároku alebo neuspokojenej časti na súde.
V súlade s platnou právnou úpravou pre vznik nároku na náhradu škody je potrebné preukázať existenciu základných predpokladov vzniku tejto zodpovednosti. Nevyhnutými predpokladmi vzniku zodpovednosti za škodu sú protiprávny úkon, resp. škodová udalosť vznik škody ako aj príčinná súvislosť, teda kauzálny nexsus medzi protiprávnym úkonom, škodovou udalosťou a vznikom škody a zavinenie. Zodpovednosť za škodu môže byť subjektívna alebo objektívna. V prípade subjektívnej zodpovednosti za škodu treba na jej vznik splnenie všetkých uvedených predpokladov. V prípade objektívnej zodpovednosti, nie je podstatné, či zodpovedný subjekt vznik škody zavinil alebo nie.
Zodpovednosť za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci je zák. č. 514/2003 Z.z. koncipovaná ako zodpovednosť objektívna, čo znamená, že zo strany oprávneného subjektu, teda poškodeného nie je potrebné preukazovať zavinenie vo forme úmyslu, resp. nedbanlivosť, ale stačí preukázať, že škoda je výsledkom činnosti príslušného orgánu štátu, t.z. zodpovednosť za výsledok. Ústavným základom uvedenej zodpovednosti je čl. 46 ods. 3 Ústavy SR, kedy každý má právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu iného štátneho orgánu, či orgánu verejnej správy alebo nesprávnym úradným postupom.
Predmetom tohto konania je potom náhrada škody spôsobená orgánom verejnej moci, jeho nesprávnym úradným postupom. Aj keď cit. zákonný pojem „nesprávny úradný postup“ orgánu verejnej moci
výslovnej nedefinuje, možno vyvodiť, že ide o taký jeho úradný postup, ktorý má vadu, ktorá nie je v súlade s príslušnou právnou úpravou, teda ide o úradný postup, pri ktorom dôjde k porušeniu pravidiel stanovených právnymi predpismi pre konanie orgánu verejnej moci alebo porušeniu poriadku, ktoré vyplýva z povahy funkcie alebo cieľov tejto činnosti, teda o postup nezákonný. Skutočnosť, že ide o nesprávny úradný postup taktiež určuje fakt, že musí ísť o úradný postup priamo súvisiaci s výkonom právomoci orgánu verejnej moci. Nesprávnym úradným postupom nie sú prípady, v ktorých orgán verejnej moci priamo koná, teda pri rozhodovacej činnosti. Pretože úradný postup nie je možné v právnom predpise upraviť do najmenších podrobností tak, aby zahŕňal všetko čo je potrebné pri výkone právomoci orgánu verejnej moci vykonať treba správnosť úradného postupu posudzovať aj z hľadiska účelu.
Podľa § 17 ods. 1, 2 zák.č. 514/2003 Z.z. platného a účinného ku dňu 31.12.2008 uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis neustanovuje inak. V prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenie práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak.
V prejednávanej veci je nepochybné, že žalobkyňa sa podanou žalobou domáhala náhrady škody voči štátu titulom nesprávneho úradného postupu príslušníka PZ, ktorý v odôvodnení uznesenia o zastavení trestného stíhania použil nepravdivé údaje voči žalobkyni. V dôsledku tohto jeho konania bolo voči nemu začaté trestné stíhanie, ktoré bolo v konečnom dôsledku zastavené, pretože sa v rámci neho preukázalo, že jeho postup nie je trestným činom, ani prečinom avšak v prípise okresnej prokurátorky sa konštatuje, že postup príslušníka PZ správny nebol.
V dôsledku tohto nesprávneho postupu bola vznesená námietka zaujatosti voči žalobkyni v dedičskom konaní po poručiteľovi, avšak obsahom tejto námietky nebolo len to čo konštatoval príslušník PZ v odôvodnení uznesenia, ale aj ďalšie skutočnosti namietané dedičmi v rámci konania o dedičstve po poručiteľovi.
Vyššie citované zákonné ustanovenie odráža nutnosť spravodlivého zadosťučinenia s tým, že predchádzajúca právna úprava v zák.č. 58/69 Zb. umožňovala priznať poškodenému iba skutočnú škodu a nie aj náhradu nemajetkovej ujmy, teda morálnu ujmu ako aj iné formy zadosťučinenia ako verejné ospravedlnenie, uverejnenie zrušujúceho rozsudku a stručného znenia odôvodnenia a podobne. Nemajetková ujma by mala zahŕňať ujmu spôsobenú poškodením občianskej cti, dobrej povesti v dôsledku morálneho utrpenia v prípade zadržania, väzby v súvislosti s trestným stíhaním, prípadne s nesprávnym úradným postupom. V prejednávanej veci neobstojí námietka zo strany žalobkyne v tom smere, že súd prvého stupňa mal aplikovať ust. § 17 ods. 3 zák.č. 513/2003 Z.z. pretože ust. ods. 3 bolo do daného zákona doplnené až s účinnosťou od 01.01.2009, kedy článkom III. bol novelizovaný zák.č. 514/2003 zákonom č. 517/2008 a to tak, že ust. § 17 bolo doplnené ďalšími odsekmi upravujúcimi určenie kritérií, ktoré súd v rámci rozhodovacej činnosti zohľadňuje.
Neobstojí námietka zo strany žalobkyne v tom smere, že súd prvého stupňa na daný právny vzťah aplikoval nesprávny právny predpis. Žalobkyňa v celom svojom konaní namietala nesprávny úradný postup s poukazom na ust. zák. č. 514/2003 Z.z a celý svoj žalobný nárok aj o túto skutočnosť opierala. Nemožno v prejednávanej veci v rámci odvolania poukazovať na tú skutočnosť, že žalobkyňa sa vo svojom návrhu domáhala ochrany osobnosti titulom ust. § 11 a nasl. OZ, nakoľko tieto ustanovenia vychádzajú z odlišného právneho a skutkového základu s odlišnou vecnou pasívnou legitimáciou na strane žalovaného. Pokiaľ si žalobkyňa uplatnila náhradu škody voči štátu z titulu nesprávneho úradného postupu jedná sa o osobitný právny predpis, ktorý má prednosť pri posudzovaní daného právneho vzťahu.
Na druhej strane pokiaľ vychádzame zo samotného pojmu náhrada škody aj v tomto prípade sú predpokladom vzniku škody porušenie právnej povinnosti, vznik škody a existencia príčinnej súvislosti medzi porušením povinnosti a vznikom škody a zavinenie s tým, že zodpovednosť štátu je objektívna, t.z. bez ohľadu na to, či k nesprávnemu úradnému postupu došlo zavinením príslušného orgánu štátu. Na druhej strane pri výške nemajetkovej náhrady, ktorú súd určuje voľnou úvahou, nemôže ísť o úvahu nepreskúmateľnú, resp. o úvahu svojvoľnú. Určenie prípadnej výšky nemajetkovej ujmy má byť vzhľadom na okolnosti konkrétneho prípadu v súlade s požiadavkou spravodlivosti. Súd musí mať preukázanú najmä skutočnosť, pre ktorú dospel k záveru, že zadosťučinenie podľa prvého ods. ust. §
17 cit. zákona nie je postačujúce predovšetkým z hľadiska intenzity trvania a rozsahu nepriaznivých následkov vzniknutých žalobcovi vzhľadom na jeho postavenie v rodine a spoločnosti.
Na druhej strane pri takejto ochrane a zásahu do cti je potrebné uznať aj dôvody vylučujúce neoprávnenosť difamujúcich skutkových tvrdení, ak k zásahu do cti došlo v rámci primeraného hájenia chránených záujmov, či už vlastných, cudzích alebo verejných pri výkone zákonom stanoveného subjektívneho práva alebo plnenia zákonom uloženej právnej povinnosti.
Preto, ako správne konštatoval súd prvého stupňa na to, aby vznikol žalobkyni nárok na náhradu nemajetkovej ujmy tak ako ju predpokladá ust. § 17 ods. 2 cit. zákona, je potrebné, aby žalobkyňa preukázala nielen to, že došlo k nesprávnemu úradnému postupu zo strany príslušného policajného orgánu, ale aj to, že v dôsledku tohto protiprávneho postupu došlo na jej strane ku škode, ktorá by spočívala v porušení jej práva na ochranu osobnosti a zároveň aj s preukázaním následkov aké táto vzniknutá škoda mala. Z hľadiska občianskeho práva, prípadne zák.č. 514/2003 Z.z. je možné uznať za vylúčenie neoprávnenosti zásahu do cti, pokiaľ možno takýto zásah v rámci uplatnenia subjektívnych práv alebo oprávnených záujmov na súde alebo v iných orgánov v rámci plnenia povinnosti uložených zákonov považovať za nutný.
V prejednávanej veci, ako vyplýva z dokazovania vykonaného pred súdom prvého stupňa v dôsledku nesprávneho úradného postupu policajného orgánu, ktoré spočívalo v nesprávnom odôvodnení uznesenia o zastavení trestného stíhania, kde bolo nepravdivo označené konanie žalobkyne, dedičia vzniesli námietku zaujatosti v dedičskom konaní po poručiteľovi. Následne však z dedičského konania vyplýva, že žalobkyňa toto dedičské konanie prejednávala s tým, že obsahom vznesenej námietky zaujatosti nebolo len toto nesprávne odôvodnenie v uznesení o zastavení trestného stíhania, ale aj ďalší postup notárky v rámci dedičského konania.
Z tohto potom následne vyplýva, že v prípade ak by žalobkyňa žiadala nemajetkovú ujmu v peniazoch z dôvodu, že jej nepostačuje samotné konštatovanie porušenia práva v dôsledku nesprávneho úradného postupu, bolo by nutné, aby uniesla dôkazné bremeno a preukázala intenzitu tohto zásahu do takej miery, že by samotné konštatovanie porušenia práva nesprávnym úradným postupom nebolo dostačujúce. Takéto dôkazné bremeno však žalobkyňa v prejednávanej veci neuniesla. Z obsahu spisu súdu prvého stupňa je zrejmé, že táto bola riadne súdom prvého stupňa poučená o svojej povinnosti tvrdiť a navrhovať dôkazy, avšak túto svoju možnosť nevyužila.
Žalobkyňa v konaní nepreukázala z hľadiska intenzity, trvania, rozsahu nepriaznivých následkov vzniknutých na jej postavení v rodine a v spoločnosti, dostatočným spôsobom skutočnosť, že v dôsledku takéhoto nesprávneho úradného postupu došlo takej ujme na jej cti, ktorá by odôvodňovala jej právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.
Ako teda vyplýva z vyššie uvedeného na to, aby vznikol žalobkyni nárok na prípadnú náhradu škody z nesprávneho úradného postupu tak, ako ho predpokladá ust. § 17 ods. 2 zák.č. 514/2003 Z.z. je potrebné, aby žalobkyňa preukázala, že v prejednávanej veci došlo nielen k nesprávnemu úradnému postupu, ale následne, že v dôsledku tohto nesprávneho úradného postupu jej vznikla škoda a zároveň je nutné, aby preukázala príčinnú súvislosť medzi vznikom škody a týmto nesprávnym úradným postupom a následne nevyhnutne, aby preukázala, že samotné konštatovanie porušenia práva na jej strane nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím a preto jej vznikol nárok na nemajetkovú ujmu v peniazoch.
Pokiaľ by sme teda pripustili, že v prejednávanej veci došlo k nesprávnemu úradnému postupu zo strany príslušníka OR PZ mala by teda následne preukázať, že v dôsledku tohto nesprávneho úradného postupu došlo na jej strane k takej nemajetkovej ujme, teda k poškodeniu občianskej cti dobrej povesti, prípadne morálnemu utrpeniu, ktoré by zakladalo právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.
Toto dôkazné bremeno žalobkyňa v konaní neuniesla.
Faktom je, že v dôsledku nesprávneho úradného postupu príslušníka PZ, teda nesprávneho odôvodnenia v uznesení o zastavení trestného stíhania následne dedičia vzniesli námietku zaujatosti voči žalobkyni. Na druhej strane však odvolací súd poukazuje na tú skutočnosť, že obsahom takto vznesenej námietky zaujatosti nebolo len samotné odôvodnenie uznesenia o zastavení trestného
stíhania v časti týkajúcej sa osoby samotnej žalobkyne, ale aj samotný postup žalobkyne v konaní o prejednaní dedičstva po poručiteľovi, v rámci ktorého bola poverená ako notárka, teda súdna komisárka. Obsahom takto vznesenej námietky v tomto konaní však bol predovšetkým postup samotnej notárky v tomto konaní. Pokiaľ vychádzame z ust. § 17 ods. 2 O.s.p. v spojení s ust. § 14 až 16 O.s.p. odvolací súd dodáva, že samotné vznesenie takejto námietky zaujatosti nemožno považovať za dôvod zakladajúci právo žalobkyne na náhradu nemajetkovej ujmy. Meradlom pre hodnotenie objektivity notára ako povereného súdneho komisára nemôže byť subjektívne hľadiska účastníka konania, ktoré je spravidla motivované tým, že notár prípadne nekoná a nerozhoduje podľa jeho predstáv. Takéto hodnotenie správnosti konania pred povereným notárom nepatrí účastníkom konania a samo o sebe nemôže objektívne zakladať pochybnosti o prípadnej zaujatosti daného notára. Účelom ust. § 14 ods. 1 O.s.p. je prispieť k nestrannému prejednaniu veci k nezaujatému prístupu účastníkom alebo k ich zástupcom a tiež predísť možnosti neobjektívneho rozhodovania. Žalobkyňa v konaní o prejednaní dedičstva konala na základe poverenia podľa § 38 ods. 1 O.s.p. s tým, že je právom účastníka vyjadriť sa o skutočnostiach, pre ktoré by mal byť prípadne notár vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci a jedná sa o jeho procesné právo, avšak na druhej strane s tým, že zákon presne vymedzuje aké sú náležitosti vznesenia námietky zaujatosti a tiež s tým procesným dôsledkom, že dôvodom na vylúčenie notára nie sú okolnosti, ktoré spočívajú v postupe notára v konaní o prejednávanej veci alebo o rozhodovaní v iných veciach.
Preto ako vyplýva z vyššie uvedeného samotné vznesenie námietky zaujatosti zo strany dedičov, prípadne ich ďalšie správanie sa počas dedičského konania po poručiteľovi samo o sebe nezakladá právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch tak ako sa v tomto konaní domáhala žalobkyňa.
Preto bol v konečnom dôsledku správny postup súdu prvého stupňa, ktorý návrh žalobkyne ako nedôvodný zamietol.
O náhrade trov konania súd nerozhodoval v náväznosti na ust. § 151 ods. 3 O.s.p., kedy súd prvého stupňa o trovách prvostupňového konania pri rozhodovaní čo do veci samej nerozhodol, preto odvolací súd zvolil postup podľa ust. § 224 ods. 4 O.s.p. s tým, že o trovách odvolacieho aj prvostupňového konania rozhodne následne súd prvého stupňa.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .