Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Uznesenie_5CoE-36-2013.pdf
PDF · 93.33 KB
Case nature
Area
Subarea
5CoE/36/2013
Uznesenie
Krajský súd v Košiciach vo veci oprávneného PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o., Bratislava, Mliekarenská 10, IČO: 35 792 752, proti povinným 1.) G. Y.Z., D. J. XXX, X.) J. Y., D. J. XXX o vykonanie exekúcie pre 3.399,27 eur s prísl., o odvolaní oprávneného proti uzneseniu 11Er 365/2011-25 z 29.12.2011 Okresného súdu Rožňava
rozhodol:
P o t v r d z u j e uznesenie.
Oprávnený nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
Súd prvého stupňa (ďalej len súd) uznesením žiadosť súdneho exekútora ( ďalej len exekútor) o udelenie poverenia v časti zmluvnej pokuty vo výške 843,43 eur zamietol. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že oprávnený sa domáhal vykonania exekúcie voči povinným na základe a v rozsahu rozhodcovského rozsudku JUDr. Michala Krnáča z 9.9.2010, č. k. RK - 1523/10- MK, ktorý zaväzoval povinných k zaplateniu sumy 3.399,27 eur s 9 % ročným úrokom od 7.6.2010 až do zaplatenia a na náhradu trov konania 49,79 eur a že ho exekútor požiadal o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v rozsahu vymoženia istiny 3.399,27 eur s prísl., trov konania 49,79 eur, súdneho poplatku na vydane poverenia 16,50 eur a trov exekúcie. Citujúc § 251 ods. 4, § 103 O.s.p. vyslovil, že exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej a ak bude nesprávne nariadená podľa titulu, ktorý tieto požiadavky nespĺňa musí byť v každom štádiu konania i bez návrhu zastavená. Vychádzajúc z § 41 ods. 1, 2, § 44 ods. 2 písm. d), § 57 ods.2, 3 zák. č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „EP“) a § 45 ods.1,2 zák. č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „ZRK“) sa oboznámil s predloženými listinnými dôkazmi ( rozhodcovským spisom, rozhodcovským rozsudkom, Zmluvou o revolvingovom úvere a jej zmluvnými dojednaniami) skúmal súlad žiadosti o udelenie poverenia, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul so zákonom a zistil, že medzi účastníkmi bola 22.7.2009 uzatvorená zmluva o revolvingovom úvere, na základe ktorej oprávnený poskytol povinným úver 1.493,73 eur (45.000,00 Sk), ktorí sa zaviazali uhradiť v pravidelných mesačných splátkach po 91,28 eur ( 2.750,- Sk), že, zmluvná odmena za poskytnutie úveru bola vypočítaná v sume 1.244,77 eur ( 37.500, -Sk) a ročná percentuálna miera nákladov (RPMN) 62,79 % a že im zároveň bola poskytnutá čiastka revolvingu 739,39 eur ( 22.275,- Sk) so zmluvnou odmenou za poskytnutie revolvingu vo výške 903,70 eur ( 27.225,- Sk) s predpokladanou RPMN úveru po poskytnutí revolvingu predstavuje 55,38 %. Citujúc znenie ust. § 2 a), b), § 3 ods. 1, 2, 3 zák. č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, § 52 ods. 1, 2, § 53 ods. 1,2,3,4,5 § 54 ods. 1,2 OZ konštatoval, že vyššie uvedená úverová zmluva je zmluvou spotrebiteľskom úvere. Uviedol, že oprávnený pri poskytovaní úveru postupoval v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti a povinní vystupovali v zmluve ako fyzické osoby- nepodnikatelia, ktorí nekonajú v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Konštatoval ďalej, že dôkazné bremeno na preukázanie nespotrebiteľského charakteru na preukázanie skutočnosti, že úver
bol poskytnutý na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania povinných, ťaží oprávneného a že nespotrebiteľský charakter zmluvy musí byť preukázaný spôsobom nevzbudzujúcim odôvodnené pochybnosti. Ďalej uviedol, že zmluva o revolvingovom úvere obsahuje údaj o ročnej percentuálnej miere nákladov (RPMN) a ust. § 53 ods. 1 O.Z. vylučuje posudzovanie ceny predmetu plnenia z hľadiska neprijateľných zmluvných podmienok v spotrebiteľskom úvere a preto nepovažoval priznané právo v rozsahu istiny tvoriacej sumu nesplateného úveru, ktorého súčasťou sú aj dohodnuté úroky za plnenie v rozpore so zákonom alebo s dobrými mravmi. Citoval znenie § 14. Zmluvných dojednaní zmluvy o revolvingovom úvere a vyslovil, že rozhodcovským súdom priznaná čiastka 3.399,27 eur je tvorená nesplatenou istinou vo výške 2.555,84 eur (vrátane zmluvnej odmeny za poskytnutie úveru) a nesplatenej zmluvnej pokuty 843,43 eur. S poukazom na čl 3 ods.1, 3 Smernice Rady 93/13/EHS ust. § 53 ods.4 OZ vyslovil, že priznaná zmluvná pokuta 843,43 eur je v rozpore s ust. § 53 ods. 4 písm. k) OZ a že vzhľadom na výšku poskytnutého úveru spolu s dohodnutým navýšením, ktoré sa premietlo do RPMN a do dohodnutého úroku z omeškania, dojednanie zmluvnej pokuty vo výške uplatnenej oprávneným vyžaduje od spotrebiteľa platiť neprimerane vysoké sumy ako sankciu spojenú s nesplnením si jeho záväzku, teda sa jedná o neprijateľnú a absolútne neplatnú podmienku a preto v tejto časti nemohol žiadosti exekútora o udelenie poverenia vyhovieť. Proti tomuto uzneseniu súdu podal v zákonnej lehote odvolanie oprávnený a navrhol napadnuté uznesenie zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Zároveň si uplatnil náhradu trov odvolacieho konania vo výške 80, 08 eur. Vychádzajúc z ust. § 44 ods. 2, EP ( jeho znenie citoval) a § 45 ods.1,2 ZRK ( taktiež citoval ich znenie) uviedol, že rozsah preskúmavacej právomoci exekučného súdu vo vzťahu k exekučnému titulu ( rozhodcovského rozsudku) daný a vymedzený na preskúmavanie materiálnej a formálnej vykonateľnosti exekučného titulu, pričom ako vyplýva z odôvodnenie rozsudku NS, sp. zn. 3 Cdo 164/96 publikovaného pod číslom R 568/1997 formálna stránka vykonateľnosti je vyjadrená doložkou o vykonateľnosti, ktorá preukazuje, že sú splnené formálne podmienky vykonateľnosti predpísané procesným právom a materiálna stránka vykonateľnosti je zase naplnená tým, že rozhodnutie obsahuje okrem presnej individualizácie oprávneného a povinnej hlavne určitý výrok, doplnenie exekučného titulu a dôkaz preukazujúci zmeny v osobách oprávneného a povinnej ( § 256 O.s.p. a pod.), taktiež, že je vymedzená na posúdenie rozporu plnenia priznaného exekučným titulom ako plnenia objektívne možného, plnenia právom dovoleného alebo plnenia v súlade s dobrými mravmi, pričom hypotéza § 45 ods. 1 písm. c) zák. o rozhodcovskom konaní obmedzuje rozsah preskúmavacej právomoci exekučného súdu výlučne na plnenie vyplývajúce z exekučného titulu a jeho skúmanie ako objektívne nemožné, nedovolené či v rozpore s dobrými mravmi, pričom z tohto ustanovenia ani v širšom zmysle nevyplýva, že exekučný súd má právo preskúmavať právny dôvod, na základe ktorého sa v rozhodcovskom konaní plnenie uplatnilo. Ďalej uviedol, že posúdenie hmotnoprávneho základu plnenia je obmedzené len na nachádzacie konanie ako také, čo je dané § 35, § 51 ods. 3 zák. o rozhodcovskom konaní k ust. 159 ods. 3 O.s.p., § 40 ods. 1 zák. o rozhodcovskom konaní v znení do 30.6.2009 a v znení po 1.7.2009 a oddelením nachádzacieho konania a konania exekučného. Namietal aj postup súdu, kedy sa tento zaoberal zmluvou a posudzoval je podmienky za účelom posudzovania súladu plnenia priznaného exek. titulom podľa § 45 zák. o rozhodcovskom konaní. Považoval ho za rozporný so zákonom, keďže exekučný súd nie je oprávnený o takejto otázke vôbec konať a rozhodovať, nakoľko jedinou procesne relevantnou možnosťou z hľadiska zák. o rozhodcovskom konaní by bolo preskúmavanie rozsudku rozhodcom alebo postup v rámci konania o zrušenie rozhodcovského rozsudku. Podľa jeho názoru svojim postupom exek. súd porušil elementárnu zásadu sporového konania - dispozičnosť a kontradiktórnosť vyjadrenú v nutnosti podať návrh na súd stranou zmluvy, aby bola zmluva preskúmavaná. Ochrana spotrebiteľa, ktorú sa súd bez správneho zistenia skutkového stavu a správnej aplikácie relevantných ustanovení pokúšal zaviesť napadnutým uznesením nemôže spočívať v porušovaní zákonných ustanovení či v porušení práva na súdnu a inú právnu ochranu uvedeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy, ktoré podľa názoru ústavného súdu nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní, ale že jeho obsahom je i zákonom upravené relevantné konanie súdov a iných orgánov SR (m.m. I. ÚS 26/94). Poukázal na to, že plnením priznaním exekučným titulom sa myslí plnenie vyplývajúce z výrokovej časti rozhodcovskej časti a nie dohoda samotná, pričom plnenie na ktoré zaväzuje rozhodcovský rozsudok sa posudzuje ako objektívne (ne)možné, právom (ne) dovolené, či v súlade (rozpore) s dobrými mravmi. Správnosti záveru, že súd môže posudzovať len plnenie, na ktoré zaväzuje rozhodcovský rozsudok a nie plnenie, na ktoré zaväzuje zmluva resp. iný právny dôvod zodpovedá aj gramatický výklad predmetného ustanovenia a preto neobstojí postup súdu, ktorý v rámci posudzovania materiálnej vykonateľnosti rozhodcovského rozsudku posudzoval zmluvu. Odhliadnuc od zásadného nedostatku právomoci súdu
za neopodstatnené považoval aj tvrdenia o neprijateľnosti ustanovení zmluvy o revolvingovom úvere č. 8200024226 z 22.7.2009 o sankciách -zmluvných pokutách. Ďalej oprávnený vytýkal súdu prvého stupňa, že pri posudzovaní zmluvných pokút neskúmal tieto skutočnosti a ani oprávnenému neposkytol možnosť ich uviesť, čím účastníkovi odňal možnosť konať pred súdom. Ako vyplýva z čl. 14 zmluvy, jediným dôvodom pre vznik a uplatnenie nároku na zmluvnú pokutu je omeškanie dlžníka so splácaním a teda vznikla ako sankcia za nesplnenie povinnosti splatiť dlh. Namietal aj skutočnosť, že exekučný súd v odôvodnení opomenul zásadné ustanovenie smernice Rady 93/13/EHS vyjadrujúce jej cieľ, pričom v súvislosti s uvedeným podotkol, že neplnenie povinností prevzatých dobrovoľne na základe platného právneho úkonu nepredstavuje žiadne základné právo spotrebiteľa a preto pri posudzovaní konkrétneho zmluvného ustanovenia je potrebné ust. § 53 ods. 1 resp. ods. 4 písm. k) OZ aplikovať v súlade s cieľom smernice. Podotkol, že „ povinný sa dostali do omeškania so splácaním úveru napr. pri splátke 2,6,7 atď, pričom splátky č. 6 a nasledujúce do dnešného dňa neuhradil ani čiastočne a že ani na základe predchádzajúcich sankcií uplatnených pri ich omeškaní nespôsobilo, že začal riadne plniť svoje povinnosti a nespravil tak ani vtedy keď sa celý jej záväzok zo zmluvy stal v dôsledku omeškania so splácaním splatný“. Zdôraznil, že zo znenia článku 14 zmluvy je zrejmé, že výška pokuty závisela od doby trvania porušovanie povinnosti zo strany dlžníka tým, že súd zobral do úvahy výlučne celkovú sumu zmluvných pokút a na základe toho zamietol žiadosť o udelenie poverenia, tak takýmto postupom podľa jeho názoru postavil neplnenie povinnosti dlžníka postavil na rovnakú úroveň ako riadne plnenie zmluvy. Taktiež takýmto postupom bolo porušovanie zmluvy „povinným“ posúdené vo svojich dôsledkoch ako skutočnosť „pre neho“ priaznivá , keďže na základe tohto porušenia vznikol nárok na pokuty v najvyššej možnej výške. Podľa jeho názoru súd pri posudzovaní pokút opomenul skutočnosť, že „povinný neplatením úveru porušil zmluvu tým najzávažnejším spôsobom“, pričom sa nezaoberal ani ďalšími skutočnosťami, ktoré sa týkajú zmluvného vzťahu napr. neexistencia iného zabezpečovacieho prostriedku ( napr. zmenky, záložného práva), menej náročné podmienky pre získavanie úveru s porovnaní s bankami a pod.. Z napadnutého rozhodnutia tiež nevyplývalo, prečo súd prvého stupňa za neprimeranú považoval aj sankciu podľa čl. 14 ods. 14.1 zmluvy vo výške 0,20 % zo sumy nesplatených splátok za každý deň omeškania, teda jednu 500-inu zo zabezpečenej sumy. Takáto výška zmluvnej pokuty v porovnaní s výškou splátky ako zabezpečenou povinnosťou, významom tejto povinnosti a predpokladmi vzniku nároku na ňu v rozpore s dobrými mravmi podľa jeho názoru rozhodne nie je. Uviedol, že pri posudzovaní primeranosti zmluvných pokút mal súd vychádza z porovnania výšky sankcie a zabezpečenej povinnosti a z významu zabezpečenej povinnosti. K svojej argumentácii odkázal na rozsudok KS v Nitre a taktiež na rozsudok KS v Prešove, sp. zn. 3 Co 67/2008, ktorý vyslovil, že ak je možnosť dvoch výkladov, z ktorých jeden ponecháva právny úkon aspoň v určitej podobe v platnosti a druhý ho úplne zneplatňuje, potom prednosť má ten výklad, ktorý podporuje aspoň čiastočnú platnosť, pričom z uznesenia nevyplýva, žeby sa súd zaoberal skúmaním porušovania povinnosti zo strany povinných a teda vyššie relevantné skutočnosti ani nezisťoval. Opätovne zdôraznil, že výška zmluvnej pokuty závisela od správania „povinného“. Záver súdu, kedy porovnával len výšku sankcií bez zreteľa na skutočnosti uvedené v čl. 14 zmluvy vedie podľa jeho názoru nielen k záveru o obsolétnosti zmluvných pokút ale rovnako k tomu, že dlhodobé porušovanie povinnosti zo strany dlžníka je akceptovateľný stav. Samotná kumulatívnosť zmluvných pokút nespôsobovala nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Zmyslom zmluvnej pokuty je pohrozenie citeľnou majetkovou sankciou dlžníkovi pre prípad, že nesplní svoju povinnosť z hlavného záväzkového vzťahu a tiež zabezpečenie veriteľa proti prípadnej ujme spôsobenej mu nesplnením záväzku. Odvolací súd prejednal odvolanie oprávneného v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 212 ods. 1, 3 O.s.p., bez nariadenia pojednávania postupom podľa § 214 ods. 2 O.s.p., a dospel k záveru, že odvolanie n i e j e dôvodné. Podľa § 219 ods. 2 O.s.p. odvolací súd sa stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia a k odvolaniu oprávneného uvádza nasledovné: Oprávnený v podanom odvolaní namietal rozsah preskúmavacej právomoci exekučného súdu vo vzťahu k rozhodcovskému rozsudku a nedôvodné posúdenie zmluvnej pokuty ako neprijateľnej, a teda neplatnej podmienky. K oprávneným tvrdenej materiálnej stránke právoplatnosti rozhodcovského rozsudku, odvolací súd uvádza, že táto nie je bezvýnimočná, ale z vážnych, v zákone stanovených dôvodov existujú z nej výnimky. Práve takouto výnimkou je ustanovenie § 45 zákona o rozhodcovskom konaní, ktoré obsahuje osobitný prieskumný inštitút, a to prieskumnú právomoc exekučného súdu. Toto ustanovenie umožňuje exekučnému súdu zastaviť exekučné konanie ohľadom nároku priznanému rozhodcovským rozsudkom, ak tento vykazuje niektorú z vád uvedených v § 45 zákona o rozhodcovskom konaní. Podľa uvedeného
ustanovenia je exekučný súd oprávnený posudzovať rozhodcovský rozsudok tak, ako keby právoplatný nebol a dáva mu právo posudzovať ho z hľadísk uvedených v § 45 zákona o rozhodcovskom konaní. Zo znení uvedených ustanovení vyplýva, že exekučný súd je oprávnený a povinný posudzovať, či rozhodcovský rozsudok nezaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom, a to berúc do úvahy vzťah výroku rozhodnutia, jeho odôvodnenia a zmluvy, na základe ktorej rozhodcovský súd nárok oprávneného posudzoval. Na základe uvedeného považuje odvolací súd oprávneným namietaný postup súdu prvého stupňa pri preskúmavaní rozhodcovského rozsudku za súladný so zákonom. K neprimeranej výške zmluvnej pokuty odvolací súd uvádza, že podľa § 545a Občianskeho zákonníka, neprimerane vysokú zmluvnú pokutu môže súd znížiť s prihliadnutím na hodnotu a význam zabezpečenej povinnosti. Uvedené ustanovenie upravuje fakultatívnu možnosť, nie povinnosť súdu znížiť neprimerane vysokú zmluvnú pokutu. Súd posudzuje primeranosť zmluvnej pokuty podľa hodnoty a významu zabezpečenej povinnosti a svoje rozhodnutie, ktorým konštatuje neprimeranosť zmluvnej pokuty a stanovuje rozsah jej zníženia, musí aj náležite odôvodniť. Nárok na zmluvnú pokutu je samostatným majetkovým právom, ktorý netvorí príslušenstvo pohľadávky. V prípade, ak je zmluvná pokuta viazaná na omeškanie s plnením peňažného dlhu, je dlžník zaviazaný k jej zaplateniu popri úrokoch z omeškania. Ide o dva rôzne právne inštitúty, ktoré - aj keď sa viažu k porušeniu tej istej povinnosti - môžu obstáť vedľa seba. Úrok z omeškania je zákonným dôsledkom omeškania, pričom zmluvná pokuta je dohodnutou sankciou za omeškanie. S tým je potrebné počítať pri stanovení výšky zmluvnej pokuty, aby pri súčasnej existencii oboch nárokov nebola zmluvná pokuta neprimerane vysoká. Pri omeškaní trvajúcom dlhšie ako 15 dní mal oprávnený podľa zmluvy okrem iného nárok na zmluvnú pokutu vo výške 8 % z nominálnej hodnoty úveru, v prípade omeškania o viac ako 30 dní bol oprávnený požadovať nad rámec zmluvnej pokuty úhradu zmluvnej pokuty vo výške 13 % z výšky dlžnej splátky. V prípade omeškania povinného ( dlžníka) s úhradou záväzkov, ktoré sa z dôvodu omeškania povinného ( dlžníka) s úhradou splátky úveru o viac ako 3 mesiace stali okamžite splatnými bol oprávnený ( veriteľ) oprávnený požadovať nad rámec zmluvnej pokuty úhradu zmluvnej pokuty vo výške 30 % zo sumy nesplatených splátok. V prípade, že povinný ( dlžník) neuhradil všetky svoje peňažné záväzky podľa Zmluvy v lehote 30 dní odo dňa, kedy sa stali okamžite splatnými všetky záväzky povinného ( dlžníka) je oprávnený (veriteľ) oprávnený požadovať nad rámec zmluvnej pokuty zmluvnú pokutu vo výške 0,20 % zo sumy nesplatených splátok za každý deň omeškania.
Odvolací súd k tomu doplňuje, že takto dohodnutú zmluvnú pokutu nemožno považovať za primeranú a v súlade s dobrými mravmi, najmä s prihliadnutím na skutočnosť, že v posudzovanom prípade ide o vzťah spotrebiteľský. Európska únia venuje problematike ochrany spotrebiteľa mimoriadnu pozornosť. Súdny dvor Európskych spoločenstiev vo viacerých svojich rozhodnutiach zdôraznil povinnosť súdu aj v rámci núteného výkonu rozhodnutia chrániť práva spotrebiteľov ako slabšej zmluvnej strany extenzívnym spôsobom /napr. rozsudok Súdneho dvora zo 6.10.2009 vo veci Asturcom Telecomunicaciones SL/. V uznesení vo veci POHOTOVOSŤ c/a Korčkovská (C-76/10) uviedol, že: „smernica 93/13 (o neprijateľných podmienkach v spotrebiteľských zmluvách) ukladá vnútroštátnemu súdu, ktorý rozhoduje o návrhu na nútený výkon právoplatného rozhodcovského rozhodnutia vydaného bez účasti spotrebiteľa, povinnosť aj bez návrhu posúdiť nekalú povahu sankcie obsiahnutej v zmluve o úvere uzavretej poskytovateľom úveru so spotrebiteľom a uplatnenej v tomto rozhodnutí, ak tento súd má na tento účel k dispozícii nevyhnutné informácie o právnom a skutkovom stave a podľa vnútroštátnych procesných pravidiel môže uvedený súd vykonať takéto posúdenie v rámci obdobných konaní na základe vnútroštátneho práva.“ Základná právna úprava nekalých podmienok v spotrebiteľských zmluvách, pred ktorými je súd povinný spotrebiteľa chrániť, je obsiahnutá v Smernici Rady Európskej únie č. 93/13/ EHS z 5.4.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Podľa čl. 3 ods. 1 Smernice Rady č. 93/13/EHS, zmluvná podmienka, ktorá nebola individuálne dohodnutá sa považuje za nekalú, ak napriek požiadavke dôvery spôsobí značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán vzniknutých na základe zmluvy, ku škode spotrebiteľa. Podľa čl. 3 ods. 3 Smernice Rady č. 93/13/EHS, príloha obsahuje indikatívny a nevyčerpávajúci zoznam podmienok, ktoré sa môžu považovať za nekalé. Takouto podmienkou podľa bodu 1 písm. e/ Prílohy je aj podmienka, ktorej zmyslom alebo účinkom je požadovať od spotrebiteľa, ktorý nesplnil svoj záväzok, aby zaplatil neprimerane vysokú sumu ako náhradu. Podľa čl. 6 ods. 1 Smernice Rady 93/13/EHS, členské štáty zabezpečia, aby nekalé podmienky použité v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľom zo strany predajcu alebo dodávateľa podľa ich vnútroštátneho práva, neboli záväzné pre spotrebiteľa a aby zmluva bola podľa týchto podmienok
naďalej záväzná pre strany, ak je jej ďalšia existencia možná bez nekalých podmienok. Odvolací súd k tomu uvádza, že v zmysle ust. § 544 a nasl. Občianskeho zákonníka veriteľ má nepochybne právo zabezpečiť svoju pohľadávku voči dlžníkovi zabezpečovacími prostriedkami, avšak v podmienkach, keď je účastníkom právneho vzťahu a dlžníkom spotrebiteľ, je potrebné zvýšenú pozornosť venovať tomu, aby dojednané zabezpečenie nenapĺňalo povahu nekalej podmienky v zmysle Smernice Rady č. 93/13/ EHS. V tomto smere nemožno zmluvnú pokutu v dohodnutej výške považovať za primeranú a súladnú s dobrými mravmi, a možno konštatovať, že v tejto časti rozsudok rozhodcovského súdu zaväzuje účastníka na plnenie právom nedovolené a odporujúce dobrým mravom (§ 45 z. č. 244/2002 Z. z.). Súd prvého stupňa preto správne v napadnutom uznesení poukázal na neprimeranú výšku zmluvnej pokuty a preto správne v tejto časti žiadosti exekútora o udelenie poverenia nevyhovel. Podľa § 224 ods.1 O. s. p. ustanovenia o trovách konania pred súdom prvého stupňa platia i pre odvolacie konanie. Podľa § 142 ods.1 O. s. p. účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal. Podľa § 151 ods.1 O. s. p. o povinnosti nahradiť trovy konania rozhoduje súd na návrh spravidla v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Oprávnený nemal v odvolacom konaní úspech, preto nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania Výsledok hlasovania - pomer hlasov: 3 hlasy za (§ 3 ods. 9 tretia veta zák. č. 757/04 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.