Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Rozsudok_6Co-49-2013.pdf
PDF · 103.7 KB
Case nature
Area
Subarea
6Co/49/2013
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viktórie Midovej a sudcov JUDr. Alexandra Husivargu a JUDr. Gizely Majerčákovej, v právnej veci žalobkyne: G. L., bytom v L., T. XX/XX, zast. C.. Q. L., advokátkou so sídlom v L., L. XX, proti žalovanému: K. L. - B., so sídlom v L.B., T. XX/XX, IČO: XX XXX XXX, zast. C.. N. K., advokátom so sídlom v L., Q. XX, v konaní o náhradu mzdy, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Košice I č.k. 37C/37/2011-43 zo dňa 21.10.2011 v spojení s opravným uznesením č.k. 37C/37/2011-63 zo dňa 25.10.2012
rozhodol:
P o t v r d z u j e rozsudok v spojení s opravným uznesením vo vyhovujúcom výroku a vo výroku o trovách konania.
O d m i e t a odvolanie proti výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti.
Nepriznáva účastníkom náhradu trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
Okresný súd Košice I (ďalej len „súd prvého stupňa“) rozsudkom zaviazal žalovaného zaplatiť žalobkyni 1.044,96 € spolu s úrokom z omeškania vo výške 9,5% ročne z dlžnej sumy od 19.1.2007 do zaplatenia do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. V prevyšujúcej časti žalobu zamietol. Žalobkyni náhradu trov konania nepriznal.
Rozhodol tak o nároku žalobkyne na náhradu mzdy z neplatného rozviazania pracovného pomeru, ktorý nárok vylúčil na samostatné konanie z konania pôvodne vedeného pod sp.zn. 37C/98/2006 o neplatnosť skončenia pracovného pomeru a o náhradu mzdy medzi tými istými účastníkmi.
Z odôvodnenia rozsudku vyplýva, že rozsudkom Okresného súdu Košice I č.k. 37C/98/2006-136 zo dňa 2.10.2009 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Košiciach č.k. 6Co/20/2010-164 zo dňa 21.12.2010 súd určil, že skončenie pracovného pomeru okamžitým skončením podľa ust. § 68 ods.1 písm.b/ Zákonníka práce zo dňa 7.4.2006 je neplatné. Nárok žalobkyne na náhradu mzdy z neplatného rozviazania pracovného pomeru súd vylúčil na samostatné konanie. Rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 14.1.2011. Vykonaným dokazovaním mal za preukázané, že okamžité skončenie pracovného pomeru bolo žalobkyni doručené dňa 21.4.2006. Za rozhodné obdobie pre výpočet priemerného zárobku na účely náhrady mzdy preto v zmysle ust. § 134 Zákonníka práce v znení účinnom do 31.8.2007 považoval prvý štvrťrok roku 2006, ktorý je predchádzajúcim kalendárnym štvrťrokom pred skončením pracovného pomeru. Pri výpočte priemerného zárobku vychádzal z ust. § 134 Zákonníka práce. V rozhodnom období prvého štvrťroku 2006, t.j. za mesiace január až marec 2006 žalobkyňa mala hrubú mzdu zúčtovanú na výplatu v celkovej výške 47.222,-Sk, t.j. 1.567,48 € (v januári 2006 v sume 16.659,- Sk, vo februári 2006 v sume 15.021,-Sk a v marci 2006 v sume 15.542,-Sk), v tomto období odpracovala 420 hodín (v januári 2006 - 150 hodín, vo februári 2006 - 135 hodín a v marci 2006 - 135 hodín) a 56 dní (v januári 2006 - 20 dní, vo februári 2006 - 18 dní a v marci 2006 - 18 dní). Takto priemerný hodinový zárobok v danom období predstavoval 112,43 Sk, t.j. 3,73 € (47.222,-Sk : 420 hodín). V rozhodujúcom období odpracovala priemerne 140 hodín za mesiac, teda priemerný mesačný zárobok žalobkyne v rozhodujúcom období bol vo výške 15.720,20 Sk (112,43 Sk x 140). Keďže žalobkyňa na pojednávaní dňa 17.1.2007 vo veci neplatnosti skončenia pracovného pomeru prehlásila, že netrvá na ďalšom zamestnávaní, súd vychádzajúc z ust. § 79 ods.3, 4 Zákonníka práce uzavrel, že má nárok na náhradu mzdy v sume priemerného zárobku za dobu 2 mesiacov, t.j. 15.740,20 Sk x 2 mesiace, teda 31.480,40 Sk, čo v prepočte na menu euro predstavuje 1.044,96 €. V tejto výške súd zaviazal žalovaného zaplatiť žalobkyni náhradu mzdy a v prevyšujúcej časti požadovanej náhrady mzdy nad túto sumu žalobu ako nedôvodnú zamietol.
O príslušenstve pohľadávky, t.j. o úrokoch z omeškania, súd rozhodoval v zmysle ust. § 517 ods.1,2 Obč.zák. v spojení s ust. § 3 nar. vl. č. 87/1995 Z.z. Prvý deň omeškania súd ustálil v zmysle ust. § 563 Obč.zák. tak, že žalovaný bol povinný zaplatiť dlžnú sumu prvý deň po tom, čo ho žalobkyňa požiadala o splnenie. Za kvalifikované požiadanie o splnenie súd považoval deň, kedy žalobkyňa oznámila žalovanému, že netrvá na tom, aby ju ďalej zamestnával, t.j. na pojednávaní dňa 17.1.2007. Deň splatnosti nároku na náhradu mzdy takto určil od 18.1.2007 a od tohto dňa priznal žalobkyni úroky z omeškania. V prevyšujúcej časti uplatnených úrokov z omeškania žalobu ako nedôvodnú zamietol.
S obranou žalovaného, spočívajúcou v jeho prejave, ktorým uplatnil proti žalobkyni pohľadávku na započítanie vo výške 37.500,-Sk, t.j. 1.244,77 €, t.j. so započítacou námietkou žalovaného sa vyporiadal tak, že inštitút započítania pohľadávok jednostranným úkonom, ako aj dohodou, obsiahnutý v prvej hlave ôsmej časti Obč.zák., nie je možné v pracovno-právnych vzťahoch aplikovať z dôvodu, že subsidiárna pôsobnosť Občianskeho zákonníka sa na ustanovenia ôsmej časti Občianskeho zákonníka nevzťahuje. Vychádzal pritom z ust. § 1 ods.4 Zákonníka práce, ktorý upravuje subsidiárnu pôsobnosť Občianskeho zákonníka vo vzťahu k všeobecnej prvej časti Zákonníka práce tak, že: „Ak tento zákon v prvej časti neustanovuje inak, vzťahujú sa na tieto právne vzťahy všeobecné ustanovenia Občianskeho zákonníka“. To, čo Zákonník práce neupravil špeciálne v prvej všeobecnej časti, t.j. v § 1 až v § 40, sa spravuje všeobecnými ustanoveniami § 1 až § 122 Obč.zák., medzi ktorými inštitút započítania pohľadávok nie je obsiahnutý. Z týchto dôvodov konštatoval, že žalovaný si musí predmetný nárok uplatniť samostatnou žalobou.
O trovách konania súd rozhodol podľa ust. §142 ods.3 O.s.p. v spojení s ust. § 151 ods.1, 2 O.s.p. Keďže žalobkyňa mala v konaní úspech, pri vyhlásení rozsudku priznal jej náhradu trov konania s tým, že ich výška bude určená v písomnom vyhotovení rozsudku. Keďže však žalobkyňa nevyčíslila náhradu trov konania v lehote 3 pracovných dní od vyhlásenia tohto rozsudku, v zmysle ust. § 151 ods.2 O.s.p. súd jej náhradu trov konania nepriznal.
Proti tomuto rozsudku v zákonnej lehote podal odvolanie žalovaný z dôvodov podľa ust. § 205 ods.2 písm.d/ a f/ O.s.p. a navrhol napadnutý rozsudok zrušiť (správne zmeniť - poznámka odvolacieho súdu) a žalobu v celom rozsahu zamietnuť. V dôvodoch odvolania namietal, že rozsudok Okresného súdu Košice I č.k. 37C/98/2006 z 2.10.2009 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Košiciach č.k. 6Co/20/2010 z 21.12.2010 nie je správny, pretože kritickú situáciu na pracovisku súdy posúdili ako manželskú hádku, a nie ako hrubé porušenie pracovnej disciplíny. Poukázal ďalej, že žalobkyňa mala dohodnutú brutto mzdu 15.000,-Sk mesačne. Poukázal na rozpory v písomnom podaní navrhovateľky, ktorá za rozhodné obdobie pre výpočet priemerného zárobku považuje 4. štvrťrok 2002 a následne konkretizuje mzdu za obdobie mesiacov október až december 2006, pričom v mesiaci 2006 uvádza mzdu 29.161,-Sk napriek tomu, že jej dohodnutá mzda predstavovala 15.000,-Sk mesačne. Uviedol ďalej, že žalobkyňa v období od 4.2.2006 do 8.4.2006 prevzala z pokladne žalovaného celkove sumu 37.500,-Sk a tieto finančné prostriedky nevrátila. Podľa žalovaného nárok žalobkyne je v rozpore s ust. § 79 ods.3, 4 a § 134 Zákonníka práce a sporný je aj nárok uplatnených úrokov z omeškania.
Žalobkyňa sa k podanému odvolaniu nevyjadrila.
Opravným uznesením zo dňa 25.10.2012 súd opravil záhlavie rozsudku, pokiaľ ide o dátum narodenia žalobkyne.
Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd prejednal odvolanie žalovaného bez nariadenia pojednávania v zmysle ust. § 214 ods.2 O.s.p. v rozsahu vyplývajúcim z ust. § 212 ods.1,3 O.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie proti zamietavému výroku je potrebné odmietnuť a v prevyšujúcej časti odvolaniu nie je možné vyhovieť.
Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach dňa 28.mája 2013 o 9.00 hod., v pojednávacej miestnosti č.dv. 202/II.posch, pričom miesto a čas verejného vyhlásenia rozhodnutia boli zverejnené na úradnej tabuli Krajského súdu v Košiciach dňa 21.mája 2013 v zmysle ust. § 156 ods.1, 3 O.s.p.
Rozsudok súdu prvého stupňa je vo vyhovujúcom výroku a vo výroku o trovách konania vecne správny, preto ho odvolací súd v týchto výrokoch podľa ust. § 219 ods.1 O.s.p. potvrdil.
Žalovaný namieta odvolacie dôvody podľa ust. § 205 ods.2 písm.d/, f/ O.s.p., t.j. súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Odvolací dôvod podľa ust. § 205 ods. 2 písm. d/ O.s.p. je v súdnej praxi vykladaný tak, že musí ísť o také skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvého stupňa vec posúdil po právnej stránke a ktoré nemajú v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenia nezodpovedajú vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s ust. § 132 O.s.p., a to vzhľadom na to, že súd vzal do úvahy len skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov účastníkov nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli počas konania najavo.
Nesprávne sú aj také skutkové zistenia, ktoré súd prvého stupňa založil na chybnom hodnotení dôkazov. Typovo ide o situáciu, kde je logický rozpor v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov účastníkov alebo ktoré vyšli najavo inak z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, eventuálne vierohodnosti alebo ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ust. § 133 až 135 O.s.p..
K odvolaciemu dôvodu podľa ust. § 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p. odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením je omyl súdu pri aplikácii práva na správne zistený skutkový stav. O omyl v aplikácii práva ide vtedy, ak súd použil iný právny predpis, než ktorý mal použiť alebo ak použil síce správny právny predpis, ale nesprávne ho interpretoval na daný prípad.
Odvolací súd v prejednávanej veci dospel k záveru, že tieto odvolacie dôvody nie sú naplnené.
Rozhodnutiu súdu nemožno vytknúť nedostatočné zistenie skutkového stavu, ani že by vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov účastníkov nevyplynuli a ani nevyšli za konania najavo, že by opomenul niektoré rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo že by v jeho hodnotení dôkazov bol logický rozpor, prípadne, že by výsledok jeho hodnotenia dôkazov nezodpovedal tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ust. § 133 až § 135 O.s.p., alebo že by na zistený skutkový stav aplikoval nesprávne zákonné ustanovenia alebo použité zákonné ustanovenia nesprávne vyložil.
Súd prvého stupňa vykonal vo veci dokazovanie v potrebnom rozsahu a náležite zistil skutkový stav, vykonané dôkazy vyhodnotil podľa ust. § 132 O.s.p., z týchto dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam, na ktorých aj založil svoje rozhodnutie, zo zisteného skutkového stavu vyvodil aj správny právny záver, pričom nebola zistená žiadna vada, ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, preto odvolací súd rozsudok ako vecne správny podľa ust. § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.
Odvolací súd sa stotožňuje so správnymi skutkovými a právnymi závermi, ku ktorým dospel súd prvého stupňa, ako aj s odôvodnením napadnutého rozsudku, na ktoré v celom rozsahu poukazuje (§ 219 ods.2 O.s.p.).
Správne, zákonu zodpovedajúce, presvedčivé a podrobné sú dôvody napadnutého rozsudku, s ktorými sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje a na tieto odkazuje (§ 219 ods.2 O.s.p.).
Odvolanie žalovaného je totožné s jeho vyjadrením vo veci samej z 22.6.2011 (č.l. 21 spisu). S argumentmi v ňom uvádzanými sa súd prvého stupňa náležite a správne vyporiadal pri rozhodovaní v danej veci a žalovaný v odvolaní neuvádza žiadne skutočnosti, ktoré by boli spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku.
Predmetom konania v prejednávanej veci je náhrada mzdy titulom neplatného skončenia pracovného pomeru okamžitým skončením dňa 21.4.2006 a keďže žalobkyňa netrvala na ďalšom zamestnaní, súd správne aplikoval pri rozhodovaní o nároku navrhovateľky ust. § 79 ods.3, 4 Zákonníka práce v znení účinnom v čase tohto okamžitého skončenia pracovného pomeru.
V zmysle ust. § 79 ods.3 Zákonníka práce v znení účinnom do 31.8.2007, ak zamestnávateľ skončil pracovný pomer neplatne a zamestnanec netrvá na tom, aby ho zamestnávateľ ďalej zamestnával, platí, ak sa so zamestnávateľom nedohodne písomne inak, že sa jeho pracovný pomer skončil dohodou, ak
a) bola daná neplatná výpoveď, uplynutím výpovednej doby,
b) bol pracovný pomer neplatne skončený okamžite alebo v skúšobnej dobe, dňom, keď sa mal pracovný pomer skončiť.
V zmysle ust. § 79 ods.4 citovaného Zákonníka práce v prípadoch ustanovených v ods.3 písm.b/ zamestnanec má nárok na náhradu mzdy v sume svojho priemerného zárobku podľa § 134 za výpovednú dobu dvoch mesiacov.
Z vyššie citovaného zákonného ustanovenia vyplýva, že základným a rozhodujúcim predpokladom vzniku nároku na náhradu mzdy v súvislosti s neplatným skončením pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa je neplatnosť skončenia pracovného pomeru. Prisúdenie nároku na náhradu mzdy titulom neplatného skončenia pracovného pomeru nie je možné skôr, než súd rozhodol o neplatnosti skončenia pracovného pomeru. Uvedené rozhodnutie o neplatnosti skončenia pracovného pomeru predstavuje nevyhnutnú podmienku, bez splnenia ktorej nie je možné rozhodnúť o nároku na náhradu mzdy.
Rozhodnutím súdu o určení platnosti alebo neplatnosti skončenia pracovného pomeru je súd rozhodujúci o náhrade mzdy podľa § 79 Zákonníka práce viazaný a bez kladného rozhodnutia o neplatnosti skončenia pracovného pomeru sa nemožno s úspechom domáhať nároku na náhradu mzdy.
V prejednávanej veci otázka neplatnosti skončenia pracovného pomeru medzi účastníkmi konania bola vyriešená právoplatným rozhodnutím súdu - rozsudkom Okresného súdu Košice I č.k. 37C/98/2006-136 zo dňa 2.10.2009 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Košiciach č.k. 6Co/20/2010-164 zo dňa 21.decembra 2010, ktorým rozsudkom súd určil, že skončenie pracovného pomeru okamžitým skončením podľa ust. § 68 ods.1 písm.b/ Zákonníka práce pre závažné porušenie pracovnej disciplíny zo dňa 7.4.2006 je neplatné. Tento rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 14.1.2011.
V zmysle ust. § 159 ods.2 O.s.p. je výrok tohto rozsudku záväzný tak pre účastníkov, ako aj pre súd a otázka (ne) platnosti skončenia pracovného pomeru nemôže byť opätovne posudzovaná.
Spochybňovanie vecnej správnosti vyššie uvedených rozsudkov žalovaným je preto nenáležité a neprípustné.
Súd prvého stupňa vychádzajúc z právoplatného rozhodnutia o určení neplatnosti skončenia pracovného pomeru následne rozhodoval o nároku žalobkyne na náhradu mzdy titulom neplatného rozviazania pracovného pomeru v zmysle ust. § 79 ods.3, 4 Zákonníka práce v spojení s ust. § 134 Zákonníka práce, keďže žalobkyňa prehlásila, že netrvá na ďalšom zamestnávaní.
Správne postupoval súd prvého stupňa pri výpočte náhrady mzdy prislúchajúcej žalobkyni, tento postup podrobne uviedol v odôvodnení rozsudku s odkazom na príslušné zákonné ustanovenia, ktoré aplikoval pri jej výpočte, správne určil rozhodné obdobie pre výpočet priemerného zárobku, výšku priemerného zárobku, ako aj výšku konečného nároku na náhradu mzdy, preto odvolacie námietky týkajúce sa použitia nesprávneho rozhodného obdobia (4. štvrťrok roku 2005) ako aj odvolacie námietky, v zmysle ktorých priznaný nárok je v rozpore s ust. § 79 ods.3, 4 Zákonníka práce a § 134 Zákonníka práce, sú nedôvodné.
Odvolací súd odkazuje na podrobný výpočet náhrady mzdy uvedený v odôvodnení napadnutého rozsudku.
Pri rozhodovaní o úrokoch z omeškania síce súd prvého stupňa nesprávne určil začiatok omeškania žalovaného s plnením vychádzajúc z ust. § 563 Obč.zák., v dôsledku čoho nepriznal žalobkyni úroky z omeškania v celej prislúchajúcej výške, keďže však žalobkyňa proti zamietavej časti rozsudku ako oprávnená osoba nepodala odvolanie a vzhľadom na zákaz reformatio in peius platný v odvolacom konaní, v zmysle ktorého nie je možné rozhodnúť v neprospech odvolateľa a v prospech osoby, ktorá odvolanie nepodala, odvolací súd potvrdil rozsudok aj vo výroku o úrokoch z omeškania.
Splatnosť náhrady mzdy z titulu neplatného skončenia pracovného pomeru je určená právnym predpisom (§ 129 ods.1, 3 Zákonníka práce v spojení s § 132 Zákonníka práce) a je stanovená rovnako ako u mzdy (viď rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 1Cdo/116/2008 zo 17.12.2009). Čas uspokojenia nároku na náhradu mzdy je teda ustanovený právnym predpisom, preto aplikácia ust. § 33 ods.3 Zákonníka práce je vylúčená (správne mal súd aplikovať ust. § 33 ods.3 Zákonníka práce v prípade, že lehota na uspokojenie nároku by nebola ustanovená právnym predpisom - poznámka odvolacieho súdu). Aplikácia ust. § 563 Obč.zák. neprichádza vôbec do úvahy, pretože toto ustanovenie nie je obsiahnuté v prvej časti Občianskeho zákonníka - všeobecné ustanovenia, pričom v zmysle ust. § 1 ods.4 Zákonníka práce možno na právne vzťahy, ktoré nie sú upravené v prvej časti Zákonníka práce použiť iba všeobecné ustanovenia Občianskeho zákonníka.
Nevyplatenie náhrady mzdy v lehote splatnosti má za následok omeškania s možnosťou požadovať úroky z omeškania vo výške ustanovenej pre občianskoprávne vzťahy, teda podľa Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z.
Aj v prejednávanej veci teda náhrada mzdy bola splatná rovnako ako mzda, t.j. najneskôr do konca nasledujúceho kalendárneho mesiaca po skončení pracovného pomeru, ak sa nedohodlo inak, v zmysle ust. § 129 ods.1, 3 Zákonníka práce (t.j. 30.5.2006) a pokiaľ žalovaný nevyplatil túto náhradu v takto určenej lehote splatnosti, dostal sa do omeškania s plnením nasledujúcim dňom, t.j. 31.5.2006 a od tohto dňa vzniklo žalobkyni právo požadovať zaplatenie úrokov z omeškania vo výške určenej Nariadením vlády SR č. 87/1995 Z.z.
Za situácie, keď žalobkyni bol priznaný úrok z omeškania v nižšej než prislúchajúcej výške, je rozhodnutie v prospech žalovaného.
Pokiaľ však súd žalobu o zaplatenie úrokov z omeškania za obdobie do 18.1.2007 zamietol, v tejto časti rozsudok nadobudol právoplatnosť a nebol predmetom odvolacieho prieskumu.
Správne sa súd prvého stupňa vysporiadal aj so vznesenou započítacou námietkou žalovaného s poukazom na skutočnosť, že započítanie pohľadávok v pracovnoprávnych vzťahoch je vylúčené z dôvodov, ako ich výstižne a správne uviedol súd prvého stupňa.
Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov, ako aj dôvodov uvedených v odôvodnení napadnutého rozsudku je odvolanie žalovaného z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov nedôvodné.
O odmietnutí odvolania žalovaného proti zamietavému výroku rozsudku odvolací súd rozhodol v zmysle ust. § 218 ods.1 písm.b/ O.s.p., keďže žalovaný nie je osobou oprávnenou na podanie odvolania proti zamietavému výroku, lebo sa ním rozhodlo v jeho prospech. V zmysle ust. § 201 O.s.p. je síce k podaniu odvolania subjektívne legitimovaný účastník konania, ktorým je aj žalovaný, avšak nie každý účastník môže podať odvolanie. Odvolanie nemôže podať ten účastník, ktorému výrokom rozhodnutia nebola spôsobená ujma na jeho právach a ani účastník, o ktorého právach a povinnostiach sa nerozhodovalo.
Keďže v prípade zamietnutia žaloby sa rozhodlo v neprospech žalobkyne, je iba žalobkyňa osobou oprávnenou na podanie odvolania proti tomuto výroku.
O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ust. § 224 ods.1 O.s.p. v spojení s ust. § 142 ods.1 O.s.p. Žalobkyňa bola v odvolacom konaní úspešná, trovy odvolacieho konania jej však nevznikli, žalovaný pre neúspech v odvolacom konaní nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania, preto odvolací súd účastníkom náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.
Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach jednohlasne (§ 3 ods.9 zák.č. 757/2004 Z.z.).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.