Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

6CoPr/8/2022

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Stanislavy Kollárovej a členov senátu JUDr. Evy Vékonyovej a Mgr. Marka Anovčina, v spore žalobkyne A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom A., C. X, proti žalovanému D. E. D., so sídlom F. G. XXX, IČO: XX XXX XXX, zastúpenému Mgr. Vladimírom Karáskom, advokátom, so sídlom v Považskej Bystrici, Stred 60/55, o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru a náhradu mzdy, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom č. k. – 126 zo dňa 12. júla 2022, takto

rozhodol:

I. Napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie m e n í tak, že žalobu žalobkyne na náhradu mzdy z a m i e t a.

II. Žiadna zo strán sporu n e m á nárok na náhradu trov konania.

odôvodnenie:

1. Napadnutým, v poradí druhým rozsudkom súd prvej inštancie zaviazal žalovaného zaplatiť žalobkyni náhradu mzdy z titulu neplatného skončenia pracovného pomeru vo výške 3.336,67 eur brutto za obdobie od 01.05.2019 do 23.09.2020, a to do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku a žalobkyni priznal nárok na náhradu trov konania vo výške 100 %. V odôvodnení uviedol, že žalobkyňa sa domáhala, aby súd určil, že okamžité skončenie pracovného pomeru dané jej žalovaným je neplatné a ďalej sa domáhala náhrady mzdy vo výške 700,- eur brutto do konca pracovného pomeru. Súd prvej inštancie rozsudkom č. k. – 71 zo dňa 21.10.2021 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne č. k. – 102 zo dňa 22.02.2022 určil, že skončenie pracovného pomeru dané žalovaným žalobkyni výpoveďou zo dňa 16.03.2020 je neplatné. Rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 15.04.2022. Uvedeným rozsudkom súd prvej inštancie zároveň zaviazal žalovaného zaplatiť žalobkyni náhradu mzdy vo výške 3.336,67 eur, no na odvolanie žalovaného odvolací súd vyššie uvedeným rozsudkom rozsudok súdu prvej inštancie v tejto časti zrušil a v tejto časti mu vrátil vec na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Z vykonaného dokazovania súd prvej inštancie zistil nasledovný skutkový stav: Dňa 23.09.2019 bola uzatvorená pracovná zmluva medzi žalovaným ako zamestnávateľom a žalobkyňou ako zamestnankyňou na pozíciu obchodný zástupca. Žalovaný doručil žalobkyni výpoveď podľa s oznámením, že na základe pretrvávajúceho neuspokojivého plnenia pracovných úloh s ňou ukončuje pracovný pomer v zmysle s výpovednou lehotou 1 mesiac, ktorá začína plynúť prvým dňom nasledujúceho mesiaca po doručení. Žalobkyňa vo výpovedi písomne uviedla, že nesúhlasí, pretože si nie je vedomá zlých výsledkov, nedostala žiadne upozornenie k dnešnému dňu. Dnes 16.03. dostala prvé upozornenie, bolo jej odobraté služobné vozidlo i PC na vykonávanie práce a prípadné odstránenie chýb. Dňa 22.04.2020 žalobkyňa doručila žalovanému žiadosť o prehodnotenie výpovede s tým, že mu oznámila, že výpoveď bola neoprávnená. Požiadala o iné riešenie, ktoré by bolo prijateľné pre obe strany. V inom prípade si bude svoje práva uplatňovať súdnou cestou podľa . Právne vec súd posúdil podľa , , a , a a . Súd uviedol, že na základe vykonaného dokazovania a zisteného skutkového stavu veci, riadiac sa názorom odvolacieho súdu, dospel k záveru, že žaloba je v časti uplatnenej náhrady mzdy dôvodná. Medzi žalovaným ako zamestnávateľom a žalobkyňou ako zamestnankyňou bola uzatvorená pracovná zmluva na dobu určitú od 24.09.2019 do 23.09.2020 na pozíciu obchodný zástupca. Žalovaný doručil žalobkyni výpoveď z dôvodu neuspokojivého plnenia pracovných úloh bez uvedenia konkrétneho skutkového vymedzenia, čím žalovaný nedodržal ustanovenie , čo spôsobuje neplatnosť tohto úkonu, pričom rozhodovanie o tejto časti žalobného návrhu nadobudlo právoplatnosť dňa 15.04.2022. Žalobkyňa sa už pri doručení výpovede jednoznačne písomne vyjadrila, že nesúhlasí s výpoveďou, nie je si vedomá zlých výsledkov, teda mala záujem naďalej pracovať u žalovaného. Za týmto účelom počas výpovednej lehoty napísala list žalovanému, kde ho upozorňuje, že výpoveď považuje za neoprávnenú, dožaduje sa nápravy a hrozí súdnym sporom. To, že žalobkyňa trvala na ďalšom zamestnaní, vyplýva aj zo samotnej žaloby, kde si uplatnila nárok na náhradu mzdy a svoj postoj jednoznačne prezentovala v podaní doručenom súdu dňa 12.02.2021, kde uvádza, že nedostatok písomnej formy v tomto smere ešte neznamená neplatnosť tohto úkonu. Za týchto okolností súd vyhodnotil, že žalobkyňa nesúhlasila s výpoveďou, mala záujem u žalovaného naďalej pracovať a riadne a včas si uplatnila nárok na náhradu mzdy podľa dňa 16.03.2020. Na podporu svojho záveru súd poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa 30.07.2021. Ďalej uviedol, že žalobkyňa si uplatnila nárok na náhradu mzdy vo výške 700,- eur mesačne brutto, pričom žalovaný takto uplatnenú výšku nepoprel, a preto súd pre tento účel vychádzal z tejto sumy ako priemernej výšky náhrady mzdy. Keďže pracovný pomer bol uzatvorený na dobu určitú a výpovedná doba uplynula dňa 30.04.2020, súd priznal žalobkyni náhradu mzdy od 01.05.2020 do 23.09.2020 vo výške 3 336,67 eur brutto (t. j. 4 x 700,- eur + 536,67 eur alikvotne za mesiac september 2020). Námietku, že žalobkyňa počas tejto doby pracovala u iného zamestnávateľa, vyhodnotil súd ako nedôvodnú, nakoľko náhrada mzdy priznaná v rozsahu do 12 priemerných platov je zákonným nárokom, kde súd nemôže uplatniť ani moderačné právo. Súd nezistil, že by nárok žalobkyne bol uplatnený v rozpore s dobrými mravmi, nakoľko ak sa niekto domáha výkonu svojho práva, nemôže ísť o konanie, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi, zvlášť za situácie, keď žalobkyňa ako zamestnankyňa je v pozícii slabšej strany a prvotné porušenie práva (neplatnú výpoveď) spôsobil sám zamestnávateľ. Z týchto dôvodov súd žalobe v časti o náhradu mzdy vyhovel a o trovách konania rozhodol v súlade s v spojitosti s tak, že úspešnej žalobkyni priznal nárok na náhradu trov konania vo výške 100 %.

2. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný, uplatniac odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. d) a h). Uviedol, že napadnutý rozsudok nepovažuje za správny, zákonný a spravodlivý, nakoľko trpí vadou, majúcou za následok nesprávne rozhodnutie o výroku na náhradu mzdy (vrátane trov) a zároveň vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Súd prvej inštancie sa v odôvodnení napadnutého rozhodnutia nedostatočne vysporiadal a nevysvetlil, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty žalovaného s poukazom na názor odvolacieho súdu týkajúci sa obsahu, významu a následkov úkonu žalobkyne vo vzťahu k uplatnenému nároku, vrátane riadneho vysporiadania sa s hmotnoprávnymi námietkami žalovaného. Zároveň sa nedostatočne vysporiadal s dôkazmi, čo viedlo k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci. Žalobkyňa v žiadnom prípade nemala záujem pracovať u žalovaného po doručení jej výpovede, a to z dôvodu, že sa zamestnala v inej firme - spol. TURIECSTAV, kde vykonávala konkurenčnú činnosť, o čom žalovaný predložil do konania dôkaz, a to naviac bez jeho písomného súhlasu. V tejto súvislosti poukázal na a uviedol, že nemôže považovať výkon konkurenčnej činnosti žalobkyne za súladný so zákonom a neporušujúci dobré mravy, čím odôvodňuje práve to, že žalobkyňa nemohla prejaviť vážnu vôľu pracovať u žalovaného naďalej po doručení výpovede, keď jej vôľa sa prejavila navonok práve tým, že pracovala pre inú konkurenčne schopnú spoločnosť. Práve od posúdenia, či mu žalobkyňa oznámila alebo neoznámila to, že trvá alebo netrvá na ďalšom zamestnávaní v jeho spoločnosti vrátane momentu oznámenia mu tejto vôle pracovať u neho, závisí právne posúdenie veci, t. j. jej nároku na náhradu mzdy. Žalovaný zásadne nesúhlasil s tým, že by trvanie na ďalšom zamestnávaní vyplývalo zo samotnej žaloby žalobkyne alebo zo Žiadosti o prehodnotenie výpovede zo dňa 22.04.2020. Podľa posl. veta zamestnancovi patrí náhrada mzdy v sume jeho priemerného zárobku odo dňa, keď oznámil zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní, až do času, keď mu zamestnávateľ umožní pokračovať v práci alebo ak súd rozhodne o skončení pracovného pomeru. Takéto oznámenie však v tejto žiadosti nie je obsiahnuté ani jediným slovom a nemožno ho dovodiť ani inak z textového znenia žiadosti. Vyhodnotenie tejto žiadosti súdom, že má za to, že

podaním žiadosti mienila žalobkyňa pokračovať v práci u žalovaného, nemá potom oporu vo vykonanom dokazovaní a je naviac v rozpore s konaním žalobkyne v tom smere, že v dobe zaslania žiadosti už bola zamestnaná u iného konkurenčného podnikateľského subjektu. Ak zamestnanec takéto oznámenie (trvanie na ďalšom zamestnávaní) neurobí, aplikuje sa následne ods. 4 písm. a) tohto zákonného ustanovenia, z ktorého vyplýva, že ak zamestnávateľ skončil pracovný pomer neplatne a zamestnanec netrvá na tom, aby ho zamestnávateľ ďalej zamestnával, platí, ak sa so zamestnávateľom nedohodne písomne inak, že sa jeho pracovný pomer skončil dohodou, ak bola daná neplatná výpoveď, uplynutím výpovednej doby. S uvedenými zákonnými ustanoveniami sa súd vo svojom rozhodnutí nevysporiadal, pričom dotknuté zákonné ustanovenie je pre posúdenie právnej veci o nároku na náhradu mzdy najpodstatnejšie. Výrok o neplatnom skončení pracovného pomeru výpoveďou nadobudol právoplatnosť a zostalo len vysporiadať sa v celku s obsahom, významom a následkami úkonov žalobkyne vo vzťahu k uplatnenému nároku vrátane hmotnoprávnej námietky žalovaného. Súd prvej inštancie nielenže nesprávne právne posúdil fiktívne ,,oznámenie žalobkyne o ďalšom zamestnávaní“, keď stotožňuje žiadosť o prehodnotenie výpovede zo dňa 22.04.2020 a žalobu s prejavom vôle žalobkyne byť naďalej zamestnaná, hoci tomu jej konanie výrazným a preukázateľným spôsobom odporuje, ale sa nevysporiadal opakovane ani s námietkou týkajúcou sa momentu doručenia tohto oznámenia do dispozície žalovaného. Čo sa týka oznámenia žalobkyne o ďalšom zamestnávaní, ani z jedného z predložených dokumentov táto vôľa nevyplýva, a to ani konaním, ani opomenutím konania. Je pravdou, že úkony strán je potrebné v zmysle platnej právnej úpravy vykladať podľa vôle konajúcej osoby a toho, k čomu tento úkon smeroval, a že v týchto súvislostiach v predmetnej veci nemusí byť takýto úkon urobený písomne. Je však ale v rozpore s výkladom právnej úpravy, keď vôľa nekorešponduje s následkom tohto konania alebo opomenutím tohto konania, a to práve z dôvodu, že žalobkyňa sa zamestnala v inej spoločnosti. Nemohla tak reálne prejaviť záujem navonok pracovať v spoločnosti žalovaného, keď vykonávala prácu alebo prac. činnosti pre tretiu osobu a v rovnakom pracovnom zameraní. Žalobkyňa potom v skutočnosti nechcela pracovať u žalovaného, ale mala vôľu pracovať u iného zamestnávateľa, ktorý jej za výkon práce alebo činnosti platil mzdu alebo odmenu. Takýto výklad a posúdenie súdu o oznámení na ďalšom zamestnávaní je nespravodlivý a nezákonný, keďže vôľa konajúcej strany nebola v žiadnom prípade preukázaná, ale naopak, jej konanie preukazuje priamy opak. Takúto len žiadosť o prehodnotenie výpovede s poukazom na uvedené odvolacie dôvody potom nemožno považovať za spôsobilé oznámenie žalovanému na ďalšom zamestnávaní, dostatočné pre posúdenie, že žalobkyňa na zamestnávaní skutočne trvala, a na takomto chybnom posúdení založiť výrok o náhrade mzdy. V tejto súvislosti potom nemožno súhlasiť ani s tým, že pri nepreukázaní kvalifikovaného oznámenia možno konštatovať, že len žaloba o neplatnosť skončenia pracovného pomeru a náhradu mzdy podaná na súde v lehote uvedenej v nahrádza oznámenie zamestnanca zamestnávateľovi, že na doterajšom zamestnávaní trvá. Takéto konštatovanie súdu však nie je aplikované na predmetnú právnu vec. Súd sa v tejto súvislosti v napadnutom rozhodnutí ďalej nevysporiadal ani so všetkými námietkami, a to najmä hmotnoprávnou námietkou, ktorú žalovaný vzniesol do konania, pretože mu žaloba žalobkyne nebola doručená včas. Súdna prax umožňuje, že ak zamestnanec podá na súde žalobu o neplatnosť skončenia pracovného pomeru a súčasne žiada nahradiť mzdu a neoznámi zamestnávateľovi, že trvá na pokračovaní v práci, takáto žaloba nahrádza predmetné oznámenie. Je ale potrebné, aby dvojmesačná lehota bola zachovaná s tým, že je rozhodujúce, kedy bol doručený rovnopis žaloby zamestnávateľovi, nie kedy bola žaloba podaná na súde (R 36/1979). Táto podmienka zachovania 2 mesačnej prekluzívnej lehoty však splnená takisto nebola, nakoľko žaloba bola žalovanému doručená v novembri 2020, čo je cca 7 mesiacov po skončení pracovného pomeru žalobkyne v spoločnosti žalovaného. Žalovaný poukázal aj na ďalšie rozhodnutie, a to uznesenie Najvyššieho súdu SR publikované v Zbierke stanovísk pod č. R 48/1997, podľa ktorého, ak zamestnanec po doručení okamžitého skončenia pracovného pomeru neoznámi zamestnávateľovi, že na ďalšom zamestnávaní trvá, ale podá žalobu o neplatnosť skončenia pracovného pomeru a o náhradu mzdy, potom je oznámenie voči zamestnávateľovi nahradené dňom doručenia mu žaloby. Okrem odvolacieho dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci a obrany žalovaného, žalovaný poukázal aj na inú vadu konania, čo spôsobuje takisto vydanie nesprávneho rozhodnutia o výroku o náhradu mzdy žalobkyni. Výrok o náhradu mzdy za obdobie od 01.05.2019 do 23.09.2020 nie je správny, pretože zamestnancovi patrí náhrada mzdy v sume jeho priemerného zárobku odo dňa, keď oznámi zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní, až do času, keď mu zamestnávateľ umožní pokračovať v práci alebo ak súd rozhodne o skončení pracovného pomeru. Nakoľko žalobkyňa žalovanému neoznámila, že trvá na ďalšom zamestnávaní, resp. z formy a obsahu jej právneho úkonu absolútne takáto vôľa nevyplývala, je výrok napadnutého rozhodnutia v určení obdobia, za ktoré má žalovaný náhradu mzdy žalobkyni doplatiť, nevykonateľný. Len za teoretického predpokladu, tzn. keby žalobkyňa doručila žalobu o neplatnom skončení prac. pomeru a náhradu mzdy do dispozície žalovaného včas, t. j. v 2 mesačnej lehote, by bola splnená oznamovacia podmienka žalobkyne na ďalšom zamestnávaní (R 36/1979 a R 48/1997). Nemožno však ale opomenúť, že v teoretickom poňatí, ak by takáto dvojmesačná lehota bola zachovaná, čím by bolo splnené zo strany žalobkyne oznámenie vôle žalovanému na ďalšom zamestnávaní, by bolo možné obdobie náhrady mzdy riadne určiť výrokom súdu. V danom prípade to je však od novembra 2020 a nie mája 2019, pričom vzhľadom na dobu uzavretia pracovnej zmluvy do dňa 23.09.2020 by nebolo možné určiť koniec tohto obdobia, z dôvodu čoho by bol tento výrok nevykonateľný. V dôsledku uvedených skutočností žalovaný navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmenil podľa tak, že nárok žalobkyne na náhradu mzdy z titulu neplatného skončenia pracovného pomeru vo výške 3.336,67 eur brutto zamietne a žalovanému prizná náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

3. Žalobkyňa v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalovaného uviedla, že žalovaný len opakuje svoju argumentáciu, pričom sa len nestotožňuje s právnym názorom a závermi súdu prvej inštancie, čo je jeho právo, no odlišnosť záverov automaticky neznamená, že záver toho druhého je nesprávny. Nikde v doterajšej argumentácii žalovaného nepostrehla to, že by uvádzal, že žalobkyňa vykonávala konkurenčnú činnosť bez jeho písomného súhlasu. Uvedená argumentácia, logicky nepokrytá úvahou súdu prvej inštancie, znamená porušenie ustanovenia . I keby tomu tak nebolo, nie je to pre vec samú relevantné. Žalovaný ignoruje najmä obsah 21. odseku odôvodnenia napadnutého rozsudku. Vec je pritom jednoduchá - posudzovanie zamestnania žalobkyne do 12 mesiacov od skončenia pracovného pomeru nemá oporu v hmotnoprávnom predpise (). Ako zamestnanec má žalobkyňa právo voľby - buď akceptuje i neplatnú výpoveď a pracuje u nového zamestnávateľa, alebo chce pracovať ďalej u doterajšieho zamestnávateľa. Ak jej tento neplatí mzdu a ona musí z niečoho žiť, pracuje u iného zamestnávateľa. Ak by bol pôvodný zamestnávateľ reagoval pozitívne na jej stanovisko k výpovedi, u nového zamestnávateľa by bola skončila i zo dňa na deň (v skúšobnej dobe). To však nepatrí medzi záležitosti, ktorými by mohol pôvodný zamestnávateľ (žalovaný) relevantne v tomto konaní argumentovať. Žalovaný zároveň nedokáže vysvetliť, čo mieni zamestnanec tým, že nesúhlasí s výpoveďou (radšej to ignoruje). Ak žalobkyňa nesúhlasí s výpoveďou, má to jediný logický dôsledok - chce ďalej pracovať. Ak chce ďalej pracovať (pretože nesúhlasí s výpoveďou), zamestnávateľ má povinnosť zaplatiť jej náhradu mzdy. Tu mieri aj argumentácia spomenutej časti odôvodnenia napadnutého rozsudku (21. odsek), čo žalobkyňa ako zamestnanec chcela povedať tým, že nesúhlasí s výpoveďou. Ako mohol na tento prejav vôle zareagovať žalovaný ako zamestnávateľ? Mohol skončenie pracovného pomeru zobrať späť (po dohode so žalobkyňou) a mohla ďalej pracovať a v takom prípade by jej musel platiť mzdu. Nič viac, nič menej. Žalovaný zameriava svoju pozornosť na prepiaty formalizmus, ktorý zbavuje príslušné zákonné ustanovenia ich skutočného obsahu. Žalovaným navrhovaný výrok o náhrade trov konania ignoruje doterajší priebeh konania, teda úspech žalobkyne pri určení neplatnosti skončenia pracovného pomeru. Žalobkyňa vzhľadom na uvedené navrhla, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie potvrdil s tým, že jej prizná aj nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu.

4. Žalovaný v replike k vyjadreniu žalobkyne uviedol, že jeho argumentácia o vykonávaní konkurenčnej činnosti žalobkyňou bez jeho písomného súhlasu nie je novotou v zmysle , nakoľko takýto argument ako prostriedok procesnej obrany bol riadne uplatnený v prvoinštančnom konaní, a to priamo na pojednávaní, o čom svedčí aj zápisnica z pojednávania zo dňa 23.09.2021. Žalobkyňa však logicky uvedené nepostrehla, nakoľko sa sama tohto pojednávania dobrovoľne nezúčastnila. Jej argumentácia potom nemá význam, nevzbudzuje žiadnu dôkaznú silu na podporu svojich tvrdení a žalovaný ju označuje za výslovne špekulatívnu, v dôsledku čoho sa nehospodárne a neúčelne navyšujú trovy konania. Naviac, keď sama žalobkyňa sa počas celého konania k výkonu práce pre konkurenčnú spoločnosť nikdy doposiaľ žiadnym spôsobom nevyjadrila, resp. takéto tvrdenie žalovaného ani len nespochybnila. V tejto súvislosti je potom potrebné poukázať na ustanovenie , podľa ktorého sa skutkové tvrdenia strany, ktoré protistrana výslovne nepoprela, považujú za nesporné. Povahu nesporného tvrdenia má teda v tomto prípade aj tvrdenie žalovaného o výkone konkurenčnej činnosti. Ak žalobkyňa tvrdí v odvolacom konaní, že tvrdenia žalovaného o neudelení písomného súhlasu s výkonom konkurenčnej činnosti sú novotou, v zmysle vyššie uvedeného je takýto argument nesprávny a nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, pričom pre konanie a posúdenie veci nie je nesmerodajný, ale naopak obzvlášť dôležitý, a to vo vzájomných intenciách odôvodnenia podaného odvolania. Ak by takéto tvrdenie o

neudelení písomného súhlasu žalovaný aj uviedol po prvý krát až v odvolacom konaní, mohlo by sa jednať o novotu s poukazom na . Žalovaný týmto mal v úmysle poukázať jednoznačne na to, že ako zamestnávateľ žalobkyni nikdy neudelil písomný súhlas s výkonom konkurenčnej činnosti, a preto nemôže považovať výkon konkurenčnej činnosti žalobkyne za súladný so zákonom a neporušujúci dobré mravy, čím odôvodňuje práve to, že žalobkyňa v žiadnom prípade nemohla prejaviť vážnu vôľu pracovať u žalovaného naďalej po doručení výpovede, keď jej vôľa sa prejavila navonok práve tým, že pracovala pre inú konkurenčne schopnú spoločnosť počas pracovného pomeru u žalovaného. Práve od posúdenia, či žalobkyňa oznámila alebo neoznámila to, že trvá alebo netrvá na ďalšom zamestnávaní v spoločnosti žalovaného vrátane momentu oznámenia mu tejto vôle pracovať u neho naďalej, závisí riadne právne posúdenie veci, t. j. jej nároku na náhradu mzdy. Ďalšie tvrdenie žalobkyne ohľadne toho, že ak by žalovaný akceptoval stanovisko k výpovedi, u nového zamestnávateľa by skončila zo dňa na deň, považuje žalovaný za zavádzajúce, nepravdivé a hypotetické tvrdenie. Podstatné na tejto skutočnosti je to, že žalobkyňa najmä nemala vôbec začať pracovať u tohto zamestnávateľa bez toho, že by jej bol udelený písomný súhlas k výkonu činnosti u iného konkurenčne schopného zamestnávateľa, keďže pracovný pomer u žalovaného trval. Ak by táto žalovanému po doručení výpovede riadne oznámila, že na ďalšom zamestnávaní skutočne trvá, pracovný pomer by žalovaný považoval v tom momente za neukončený a žalobkyni by prislúchala náhrada mzdy. Ak teda žalobkyňa na podklade akýchsi sociálno-ekonomických odôvodnení pôsobí na súd tým, že musela z niečoho žiť, v prvom rade si mala riadne plniť pracovné povinnosti a dosahovať minimálne dostačujúce výsledky, v dôsledku čoho by žalovaný nebol pristúpil k ukončeniu prac. pomeru, a keďže sa tak stalo, mala žalobkyňa žalovanému riadne oznámiť, že na zamestnávaní naďalej trvá, a to s poukazom a odkazom na odôvodnenie podaného odvolania, tzn. keďže prehodnotenie výpovede nemožno za takýto úkon považovať, mohla tento úkon nahradiť žaloba o neplatné skončenie prac. pomeru a náhradu mzdy, doručená do dispozície žalovaného max. v lehote 2 mesiacov odo dňa skončenia pracovného pomeru. Keďže úkony žalobkyne (prehodnotenie výpovede a žaloba) nemožno v žiadnom prípade považovať za oznámenie na ďalšom zamestnávaní, nakoľko jej úmysel ďalej byť zamestnávanou nebol prejavený navonok a súčasne nebola dodržaná ani len lehota na doručenie žaloby do dispozície žalovaného, sú takéto argumenty žalobkyne právne bezvýznamné. Na argument žalobkyne, že žalovaný nedokáže vysvetliť, čo mieni zamestnanec tým, že nesúhlasí s výpoveďou (radšej to ignoruje), žalovaný argumentoval tým, že žalobkyňa zrejme nečítala alebo nepochopila vzájomné súvislosti podaného odvolania. Ak by žalovaná bola prítomná na pojednávaní, jednak by neuviedla argument týkajúci sa o novotách a zároveň by pochopila podané odvolanie žalovaného voči rozsudku, pretože sa v ňom nachádza zrozumiteľné a rozsiahle odôvodnenie ako aj odkazy na konkrétne rozhodnutia najvyšších súdnych autorít, z akých dôvodov považuje žalovaný úkony (prehodnotenie výpovede ako aj žalobu) žalobkyne za absolútne nekorešpondujúce s oznámením zamestnanca na ďalšom zamestnávaní ako aj to, na podklade akých zásadných vád (nedodržaná lehota na doručenie žaloby) nemožno takýto úkon ani v prípade absentujúcej formy právneho úkonu a nahradením žalobou, považovať za oznámenie na ďalšom zamestnávaní zamestnanca, čo spôsobuje zásadný dôvod namietať nezákonnosť rozhodnutia podaním samotného odvolania. Na základe uvedeného žalovaný aj po vyjadrení žalobkyne k podanému odvolaniu zotrval na svojom odvolacom návrhu.

5. Žalobkyňa v duplike k replike žalovaného uviedla, že žalovaný svojimi vyjadreniami mení podstatu skončenia pracovného pomeru a žalobkyňa sa nemôže stotožniť s jeho tvrdeniami. Podstatné je to, že chcela pracovať u žalovaného a takto bezprostredne aj prejavila svoju vôľu. Stačil jediný telefonát a bola by sa vrátila späť. Vyvodzovať opak z toho, že pracovala inde, nie je namieste. Žalobkyňa nemá iné prostriedky na zaobstaranie živobytia pre seba a svoju rodinu ako mzdu za jej prácu, a preto si nemôže dovoliť čakať na to, či žalovaný prejaví vôľu alebo nie. Faktom ostáva, že ju neprejavil, a preto je naopak jeho argumentácia špekulatívna.

6. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací po zistení, že odvolanie bolo podané včas ( ), oprávneným subjektom - stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané ( ), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa ( ), po skonštatovaní, že podané odvolanie má základné zákonom predpísané náležitosti ( a ), a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody ( a ), preskúmal napadnuté rozhodnutie podľa a , bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa , keď nebolo potrebné zopakovať ani doplniť dokazovanie a nevyžadoval to ani dôležitý verejný záujem v spojení s a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné podľa zmeniť.

7. Súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie na tom právnom závere, že žalovaný dal žalobkyni výpoveď z pracovného pomeru, o ktorej bolo právoplatne rozhodnuté, že je neplatná, pričom žalobkyňa s výpoveďou nesúhlasila a teda mala záujem u žalovaného naďalej pracovať, pričom počas výpovednej lehoty napísala žalovanému list, kde ho upozorňuje, že výpoveď považuje za neoprávnenú, dožaduje sa nápravy a hrozí súdnym sporom. To, že žalobkyňa trvala na ďalšom zamestnaní, vyplýva aj zo samotnej žaloby, kde si uplatnila nárok na náhradu mzdy a svoj postoj jednoznačne prezentovala v podaní doručenom súdu dňa 12.02.2021, kde uvádza, že nedostatok písomnej formy v tomto smere ešte neznamená neplatnosť tohto úkonu. Žalobkyňa si riadne a včas uplatnila nárok na náhradu mzdy vo výške 700,- eur mesačne brutto, pričom žalovaný takto uplatnenú výšku nepoprel.

8. Žalovaný vo svojom odvolaní uplatnil odvolacie dôvody spočívajúce v tom, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, a že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci ( a ). Odvolacie námietky žalovaného boli sústredené na tvrdenia o tom, že reakcie žalobkyne na výpoveď nemožno považovať za oznámenie zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní, a ak by za takéto oznámenie mala byť považovaná žaloba, tak táto bola žalovanému doručená oneskorene.

9. Odvolací dôvod podľa dopadá na všetky pochybenia v procesnom postupe súdu, ktoré nie sú subsumovateľné pod iné odvolacie dôvody, avšak vždy len za predpokladu, že tieto pochybenia mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Zvyčajne pôjde o prípady nesprávne realizovanej mandukčnej povinnosti súdu, pochybenia vo vykonanom dokazovaní (napr. vykonanie nezákonne získaného dôkazu, vypočutie svedka bez jeho poučenia o práve odoprieť výpoveď a podobne) alebo posúdenie predbežnej otázky v rozpore s existujúcim rozhodnutím príslušného orgánu.

10. Právnym posúdením v zmysle odvolacieho dôvodu podľa je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

11. Odvolací súd preskúmaním veci dospel k záveru, že hoc nebol naplnený odvolací dôvod podľa , t. j. že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, a že sa nemožno stotožniť s úplne všetkými odvolacími námietkami žalovaného, je odvolanie žalovaného dôvodné, keď súd prvej inštancie síce dospel na základe vykonaného dokazovania k správnym skutkovým zisteniam, avšak vec nesprávne právne posúdil, keď zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery, v dôsledku čoho bolo potrebné napadnutý rozsudok zmeniť a žalobu žalobkyne na náhradu mzdy zamietnuť.

12. Žalovaný bol zamestnávateľom žalobkyne a dňa 16.03.2020 jej dal výpoveď. Rozsudkom súdu prvej inštancie č. k. – 71 zo dňa 21.10.2021 bolo okrem iného určené, že uvedená výpoveď je neplatná. V tejto časti bol uvedený rozsudok súdu prvej inštancie potvrdený rozsudkom tunajšieho odvolacieho súdu č. k. – 102 zo dňa 22.02.2022. Uvedený rozsudok tak v tejto časti nadobudol právoplatnosť dňa 15.04.2022.

13. Žalobkyňa sa ďalej domáhala náhrady mzdy z dôvodu uvedeného neplatného skončenia pracovného pomeru výpoveďou zo strany žalovaného ako jej zamestnávateľa.

14. Predpokladom vzniku práva na náhradu mzdy v zmysle ustanovenia je neplatné skončenie pracovného pomeru výpoveďou, okamžitým zrušením alebo v skúšobnej dobe a oznámenie zamestnanca, že trvá na ďalšom zamestnávaní. Právo na náhradu mzdy pri neplatnom rozviazaní pracovného pomeru preto nemôže vzniknúť skôr ako zamestnanec oznámi zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby bol ďalej zamestnávaný. Takéto oznámenie sa môže vzťahovať iba k zamestnávaniu v dobe po dni, kedy by podľa rozväzovacieho úkonu zamestnávateľa mal pracovný pomer medzi účastníkmi skončiť. Uvedené oznámenie môže zamestnanec urobiť najneskôr do rozhodnutia súdu o žalobe na určenie neplatnosti rozviazania pracovného pomeru (viď napr. rozhodnutie NS SR sp. zn. ).

15. Podmienka pre priznanie nároku na náhradu mzdy žalobkyni podľa , ktorou je neplatnosť výpovede, splnená bola. Na to, aby však bolo možné priznať žalobkyni náhradu mzdy, musela splniť v zmysle aj oznamovaciu povinnosť vo vzťahu k žalovanému, že trvá na tom, aby ju naďalej zamestnával, pričom náhrada mzdy by jej patrila odo dňa, keď oznámila zamestnávateľovi (žalovanému), že trvá na ďalšom zamestnávaní.

16. Súd prvej inštancie považoval túto oznamovaciu povinnosť zo strany žalobkyne za splnenú, keď žalobkyňa sa už pri doručení výpovede jednoznačne písomne vyjadrila, že nesúhlasí s výpoveďou, nie je si vedomá zlých výsledkov, čo súd vyhodnotil tak, že mala záujem naďalej pracovať u žalovaného. Podľa súdu prvej inštancie za týmto účelom počas výpovednej lehoty napísala list žalovanému, kde ho upozorňuje, že výpoveď považuje za neoprávnenú, dožaduje sa nápravy a hrozí súdnym sporom. To, že žalobkyňa trvala na ďalšom zamestnaní, vyplýva podľa súdu prvej inštancie aj zo samotnej žaloby, kde si uplatnila nárok na náhradu mzdy a svoj postoj jednoznačne prezentovala v podaní doručenom súdu dňa 12.02.2021, kde uvádza, že nedostatok písomnej formy v tomto smere ešte neznamená neplatnosť tohto úkonu.

17. Súd prvej inštancie z vykonaného dokazovania zistil ten skutkový stav, že žalobkyňa vo výpovedi písomne uviedla, že nesúhlasí, pretože si nie je vedomá zlých výsledkov, nedostala žiadne upozornenie k dnešnému dňu a dňa 22.04.2020 doručila žalovanému žiadosť o prehodnotenie výpovede s tým, že mu oznámila, že výpoveď bola neoprávnená, požiadala o iné riešenie, ktoré by bolo prijateľné pre obe strany, v inom prípade si bude svoje práva uplatňovať súdnou cestou podľa .

18. Takto zistený skutkový stav považoval odvolací súd za správny, avšak súd prvej inštancie z týchto správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nemožno sa stotožniť s názorom súdu prvej inštancie, že by takto formulované výhrady žalobkyne voči výpovedi bolo možné interpretovať v zmysle ako oznámenie o tom, že trvá na tom, aby ju žalovaný naďalej zamestnával. Ani písomné vyjadrenie žalobkyne na samotnej výpovedi, ani jej žiadosť o prehodnotenie výpovede neobsahuje oznámenie o tom, že trvá na tom, aby ju zamestnávateľ naďalej zamestnával. Pokiaľ súd prvej inštancie tieto úkony žalobkyne posúdil ako uvedené oznámenie, vyvodil zo správnych skutkových zistení nesprávne právne závery. Uvedené vyjadrenia žalobkyne formuláciu o tom, že trvá na ďalšom zamestnávaní, neobsahujú a nemožno ich právne posúdiť ako oznámenie podľa ani ich výkladom, a to ani s prihliadnutím na to, že žalobkyňa je slabšou stranou, keď obe tieto vyjadrenia pripúšťajú rôzny výklad ich významu, ako napr. aj ten, že by sa žalobkyňa so žalovaným dohodla na skončení pracovného pomeru. Nemožno sa stotožniť s názorom žalobkyne, že uvedené úkony iný výklad nepripúšťajú, ako ani s tým názorom, že ich posúdenie spôsobom, že nejde o oznámenie o trvaní na ďalšom zamestnávaní, by bolo prepiatym formalizmom.

19. Pokiaľ aj súd prvej inštancie pre podporu svojich právnych záverov poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa 30.07.2021, tak k tomuto odvolací súd uvádza, že odkaz na uvedené rozhodnutie je správny, ako aj jeho použitie v tejto veci, avšak súd prvej inštancie ho neaplikoval úplne správne na skutkové zistenia, ku ktorým dospel z vykonaného dokazovania. V uvedenom rozhodnutí sa okrem iného uvádza, že: „z rozsudku najvyššieho súdu z 23. novembra 1995 sp. zn. , ktoré bolo publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod R 48/1997, vyplýva právna veta, ktorá znie: ak zamestnanec po doručení okamžitého zrušenia pracovného pomeru neoznámil zamestnávateľovi, ktorý tento zrušovací prejav urobil, že trvá na ďalšom zamestnaní, ale podal žalobu o neplatnosť rozviazania pracovného pomeru a o náhradu mzdy, potom je tým oznámenie zamestnanca voči zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní, nahradené dňom jej doručenia. V danom prípade z obsahu žalobného návrhu vyplýva, že žalobca sa domáhal nielen určenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru výpoveďou, ale aj náhrady mzdy. Takáto žaloba je procesnoprávnym právnym úkonom a zároveň i hmotnoprávnym. Oznámenie zamestnanca, že trvá na tom, aby ho zamestnávateľ naďalej zamestnával, nemusí mať písomnú formu. Prejav vôle zamestnanca môže byť uskutočnený konaním alebo opomenutím, môže sa tak stať výslovne alebo iným spôsobom nevzbudzujúcim pochybnosti o tom, čo chcel zamestnanec prejaviť. Preto pri nepreukázaní kvalifikovaného oznámenia možno konštatovať, že len žaloba o neplatnosť skončenia pracovného pomeru a náhradu mzdy podaná na súde v lehote uvedenej v , nahrádza oznámenie zamestnanca zamestnávateľovi, že na doterajšom zamestnávaní trvá.“.

20. Z uvedeného (a nielen z uvedeného) rozhodnutia najvyššieho súdu jasne vyplýva, že oznámenie zamestnanca, že trvá na tom, aby ho zamestnávateľ naďalej zamestnával, nemusí mať písomnú formu. Prejav vôle zamestnanca môže byť uskutočnený konaním alebo opomenutím, môže sa tak stať výslovne alebo iným spôsobom nevzbudzujúcim pochybnosti o tom, čo chcel zamestnanec prejaviť. Zo žiadneho vykonaného dôkazu v tomto konaní nebolo preukázané, že by žalobkyňa oznámila žalovanému, že trvá na ďalšom zamestnávaní, ústne, že by tak urobila konaním alebo opomenutím. Za každých okolností, a to aj v prípade písomnej reakcie zamestnanca na výpoveď zo strany zamestnávateľa, musí byť z prejavu zamestnanca zrejmé, čo chcel zamestnanec povedať, a to spôsobom nevzbudzujúcim pochybnosti. Z vyjadrenia žalobkyne zaznamenanom na výpovedi zamestnávateľa, ako aj z jej žiadosti o prehodnotenie výpovede však nie je zrejmé, čo tým chcela povedať a tieto jej vyjadrenia pripúšťajú rôzny výklad a nejde o oznámenie nevzbudzujúce pochybnosti. Uvedené úkony možno interpretovať aj spôsobom, že hoc žalobkyňa nesúhlasila s výpoveďou, mienila skončiť pracovný pomer u žalovaného (vzhľadom na vyjadrenie o inom riešení prijateľnom pre obe strany), avšak nie výpoveďou z dôvodu, ktorý použil žalovaný, ale z iného dôvodu, prípadne dohodou, aby napr. výpoveď nebola pre ňu z hľadiska jej obsahu nevýhodná pre prípady potreby jej uvádzania, resp. predkladania iným subjektom v rôznych životných situáciách. V tomto prípade však ide iba o teoreticky možný výklad úkonov žalobkyne, na ktorom odvolací súd mienil poukázať na to, že ani jedno z písomných vyjadrení žalobkyne adresovaných žalovanému nie je také, že by nevzbudzovalo pochybnosti o tom, čo tým chcela povedať, a preto ich nemožno považovať za oznámenie o trvaní na ďalšom zamestnávaní, čo je podmienkou pre priznanie nároku na náhradu mzdy.

21. Žalobkyňa tak po tom, čo jej bola zo strany žalovaného doručená neplatná výpoveď, tomuto neoznámila, že trvá na ďalšom zamestnávaní. Za takéto oznámenie však súdna prax považuje aj žalobu o neplatnosť skončenia pracovného pomeru a o náhradu mzdy. Žalobkyňa podala žalobu o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru a zároveň o náhradu mzdy. Touto žalobou teda bolo možné nahradiť dovtedy absentujúce oznámenie žalovanému, že trvá na ďalšom zamestnávaní, čo vyplýva aj z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 23.11.1995, podľa ktorého, ak zamestnanec po doručení okamžitého zrušenia pracovného pomeru neoznámil zamestnávateľovi, ktorý tento zrušovací prejav urobil, že trvá na ďalšom zamestnaní, ale podal žalobu o neplatnosť rozviazania pracovného pomeru a o náhradu mzdy, potom je tým oznámenie zamestnanca voči zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní, nahradené dňom jej doručenia.

22. Oznámenie o trvaní na ďalšom zamestnávaní, pokiaľ teda nebolo žalobkyňou učinené po doručení jej výpovede do začatia súdneho konania, je teda nahradené jej žalobou, avšak až dňom jej doručenia zamestnávateľovi - žalovanému, pretože podľa až odo dňa tohto oznámenia patrí zamestnancovi náhrada mzdy (porovnaj napr. rozhodnutie R 36/1979). Žaloba bola žalovanému doručená až dňa 10.11.2020, avšak jej pracovný pomer, z ktorého dostala neplatnú výpoveď, bol dohodnutý na dobu určitú do 23.09.2020. Keďže žalobkyňa pred podaním žaloby oznámenie o tom, že trvá na ďalšom zamestnávaní, žalovanému nedoručila, a žaloba, ktorá toto oznámenie nahrádza, bola žalovanému doručená až po tom, čo sa mal pracovný pomer žalobkyne skončiť uplynutím doby, na ktorú bol dohodnutý, nemožno žalobkyni náhradu mzdy priznať. Táto patrí odo dňa doručenia oznámenia o trvaní na ďalšom zamestnávaní, avšak keď tento deň pripadol až na obdobie, kedy by už žalobkyňa v pracovnom pomere nebola, nepatrí jej ani náhrada mzdy. Okrem toho si ju aj samotná žalobkyňa uplatňovala za obdobie predchádzajúce dňu doručenia oznámenia o trvaní na ďalšom zamestnávaní (v tomto prípade vo forme žaloby) žalovanému.

23. Na základe uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa zmenil tak, že žalobu žalobkyne na náhradu mzdy zamietol.

24. Pre úplnosť odvolací súd uvádza, že námietka žalovaného spočívajúca v tom, že žalobkyňa si uplatnila nárok na náhradu mzdy po uplynutí prekluzívnej lehoty, nebola dôvodná, pretože ako vyplýva aj z ustálenej súdnej praxe, a to aj z vyššie uvedených rozhodnutí, oznámenie o trvaní na ďalšom zamestnávaní môže zamestnanec urobiť najneskôr do rozhodnutia súdu o žalobe na určenie neplatnosti rozviazania pracovného pomeru (ktorá bola podaná včas a bolo jej vyhovené), pričom nárok na náhradu mzdy sa neprekluduje, ale premlčiava, čím však nie je potrebné sa bližšie zaoberať, keďže

žalovaný premlčanie nenamietal a v prvom rade žalobkyňa nesplnila podmienky na priznanie nároku na náhradu mzdy z titulu neplatného skončenia pracovného pomeru. Z tohto dôvodu a s poukazom na princíp hospodárnosti konania nie je potrebné sa zaoberať ani tým, či nárok žalobkyne bol prípadne v rozpore s dobrými mravmi alebo nie v nadväznosti na jej zamestnanie sa po doručení výpovede zo strany žalovaného u iného zamestnávateľa, kde mala vykonávať konkurenčnú činnosť.

25. Keďže odvolací súd zmenil napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie, rozhodol podľa o trovách celého konania (prvoinštančného, ako aj odvolacieho), a to v zmysle . Odvolací súd zmenil napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie tak, že žalobu o náhradu mzdy zamietol, v dôsledku čoho bol žalovaný v konaní v časti o náhrade mzdy úspešný. Predmetom konania však bolo aj určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru, v ktorej časti bolo právoplatne rozhodnuté už skôr a v tej časti bola úspešná žalobkyňa. Keďže predmetom celého konania boli dva nároky žalobkyne, z ktorých v jednom bola úspešnou a v druhom bol úspešný žalovaný, rozhodol odvolací súd vzhľadom na čiastočný úspech každej zo sporových strán o trovách celého konania podľa tak, že vyslovil, že žiadna zo strán nemá nárok na náhradu trov konania.

26. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( ).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( ).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( ).