Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

5C/50/2011

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Bratislava IV v konaní pred samosudkyňou JUDr. Idou Takáčovou v právnej veci navrhovateľa: Y.. U. C., bytom L. XX, Bratislava, zastúpený Škodler & PARTNERS, s.r.o., so sídlom Dobšinského 12, Bratislava, proti odporcovi: SPOLOČNOSŤ 7 PLUS, s.r.o., so sídlom Panónska cesta 9, Bratislava, IČO: 31 347 291, zastúpený JUDr. Rudolfom Adamčíkom, advokátom advokátskej kancelárie so sídlom v Bratislave, ul. Liptovská 2/A, o ochranu osobnosti a náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, takto

rozhodol:

Súd návrh v plnom rozsahu z a m i e t a .

Navrhovateľ je p o v i n n ý zaplatiť odporcovi náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 897,36 eura k rukám právneho zástupcu odporcu JUDr. Rudolfa Adamčíka, advokáta advokátskej kancelárie so sídlom v Bratislave, ul. Liptovská 2/A, do 15 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

odôvodnenie:

Navrhovateľ sa návrhom vo veci samej domáhal (v znení zmeny návrhu pripustenej súdom na pojednávaní dňa 15.03.2013), aby súd uložil odporcovi povinnosť v najbližšom čísle uverejniť na strane číslo 126 v týždenníku Plus 7 dní ospravedlnenie a odvolanie nepravdivých výrokov nižšie uvedeného znenia, a to rovnakou veľkosťou písma, názvu ospravedlnenia a rovnakou veľkosťou textu ospravedlnenia ako boli použité v článku „Doktor Trest" ktorý bol uverejnený v článku Plus 7 dní dňa 07.10.2010 - „Ospravedlnenie Y.. U.Í. C. : Dňa 7.10.2010 bol v týždenníku Plus 7 dní uverejnený článok „Doktor Trest". V tomto článku boli uverejnené na adresu Y.. U. C. nepravdivé a difamujúce výroky „Doktor Trest", „Tento viacnásobne trestne stíhaný lekár...", „Český lekár U. C. zamestnávateľovi na Slovensku zatajil, že za poškodenie pacientok pri výkone povolania mu české súdy vymerali právoplatné tresty", „Doktor C.: Nemocnici zatajil podstatné informácie zo svojej minulosti", „Primár: Y.. C.. Tabuľka s menom primára Y.. C. bola na dverách ešte v piatok ráno, teda aj po jeho oficiálnom odvolaní z funkcie", za čo sa spoločnosť SPOLOČNOSŤ 7 PLUS s.r.o. vydavateľ týždenník PLUS 7 dní Y.. U. C. ospravedlňuje." Ďalej žiadal od odporcu náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 20 000,- eur.

Svoj návrh odôvodnil tým, že uverejnením predmetných nepravdivých a difamujúcich tvrdení došlo k zásahu do práva na ochranu jeho osobnosti, konkrétne do práva na ochranu občianskej cti a ľudskej dôstojnosti. Poukázal na to, že odporca nepreukázal tvrdenie, že české média mu dali prezývku „Doktor Trest", pričom výrok „Tento viacnásobne trestne stíhaný lekár..." použila autorka článku s cieľom zveličovania a čo najväčšieho pôsobenia tohto výrazu na čitateľa. Ďalej poukázal na to, že v čase uverejnenia článku bol občanom SR a vykonával povolanie na území SR, pričom pri prijatí do zamestnania v SR, ako aj pri výberovom konaní na funkciu primára predložil všetky doklady, ktoré boli podmienkou na jeho prijatie. Navyše v čase uverejnenia článku mu boli tresty uložené v ČR zo zákona zahladené, na čo treba prihliadať aj vtedy, ak v čase uverejnenia článku tieto neboli vymazané z registra trestov ČR. Z uvedeného dôvodu považoval za nepravdivé tvrdenie, že: „Český lekár U. C. zamestnávateľovi na Slovensku zatajil, že za poškodenie pacientov pri výkone povolania mu české súdy vymerali právoplatné tresty" a „H. C.: v nemocnici zatajil podstatné informácie zo svojej minulosti". Uviedol tiež, že nie je pravdivý výrok, že: „Primár: Y.. C.. Tabuľka s menom primára Y.. C. bola na dverách ešte v piatok ráno, teda aj po jeho oficiálnom odvolaní z funkcie", nakoľko z vyhotovenej fotografie, na ktorej je zachytená táto tabuľka, sa nedá zistiť, kedy bola vyhotovená, navyše z funkcie primára odstúpil dobrovoľne a nebol z funkcie odvolaný. Uviedol, že zásah do jeho práv bol veľmi intenzívny, keďže uverejnenie článku malo za následok jeho odstúpenie z funkcie primára, ako aj rozviazanie pracovného pomeru s vtedajším zamestnávateľom, atmosféra na pracovisku sa stala po stránke profesionálnej a ľudskej neakceptovateľnou a jeho uplatnenie pri výkone povolania chirurga už v SR nebolo možné. Preto žiadal náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 20 000,- eur.

Odporca žiadal návrh v celom rozsahu zamietnuť. Poukázal na to, že výrok „Doktor Trest" nemožno považovať za tvrdenie faktu, ale ide o ironický hodnotiaci úsudok, hodnotenie osoby navrhovateľa, ktorý bol viackrát trestne stíhaný a odsúdený za pochybenia pri výkone zdravotnej starostlivosti. Čo sa týka výroku „Tento viacnásobne trestne stíhaný lekár..." uviedol, že tento výrok je pravdivý, nakoľko navrhovateľ bol dvakrát právoplatne odsúdený za nedbanlivostné trestné činy spáchané pri poskytovaní výkonov zdravotnej starostlivosti, čo vyplynulo aj z výpisu z registra trestov ČR zo dňa 26.10.2010, kde ešte uvedený deň bol zapísaný rozsudok Okresného súdu Bruntál. Okrem toho bol navrhovateľ trestne stíhaný aj tretí raz, teda viackrát - viacnásobne. Uviedol, že rovnako je pravdivý výrok „Český lekár U. C. zamestnávateľovi na Slovensku zatajil, že za poškodenie pacientov pri výkone povolania mu české súdy vymerali právoplatné tresty", nakoľko pôsobil ako lekár v ČR 16 rokov a počas výkonu lekárskej praxe žil a býval s rodinou v ČR. Čo sa týka použitého slova „zatajil", uviedol, že toto je ekvivalentom slova „zamlčal", ktoré použila hovorkyňa UNB A. Č., pričom navrhovateľ vedel o svojich odsúdeniach v čase, keď sa uchádzal o miesto primára, predkladal aj profesionálny životopis a výpis z registra trestov SR, mal teda vedomosť, že prípadné právoplatné odsúdenie za spáchanie trestného činu je pre zamestnávateľa relevantným údajom. Poukázal na to, že pravdivý je aj výrok „Primár: Y.. C.. Tabuľka s menom primára Y.. C. bola na dverách ešte v piatok ráno, teda aj po jeho oficiálnom odvolaní z funkcie", keďže článok vyšiel 07.10.2010, čo bol štvrtok a predchádzajúci piatok, kedy bola fotografia zachytávajúca predmetnú tabuľku vyhotovená, bol 01.10.2010, pričom navrhovateľ skončil výkon funkcie primára dňa 30.09.2010. Bol toho názoru, že v danej veci absentuje neoprávnenosť zásahu, článok obsahuje legitímnu kritiku navrhovateľa zverejnenú spôsobom, ktorý je konformný s chráneným právom na slobodu prejavu.

Súd vykonal vo veci dokazovanie oboznámením článku „Doktor Trest" publikovaný dňa 07.10.2010 v týždenníku PLUS 7 dní, výpisu z evidencie registra trestov ČR zo dňa 26.10.2010 a z 18.11.2010, prehľadu správ uverejnených v ČR o navrhovateľovi, fotodokumentácie na CD nosiči, výsluchom svedkov L. Q., Y. C., R. M., Y.. E. N.E., Y.. T. L., Y. V. a výsluchom navrhovateľa.

Odporca namietol vykonanie dokazovania výsluchom svedkov L. Q., Y. C. E. R. M., nakoľko navrhovateľ tieto dôkazy neoznačil na najneskôr do skončenia prvého pojednávania v zmysle . Súd túto námietku odporcu nepovažoval za dôvodnú, nakoľko navrhovateľ na prvom pojednávaní dňa 17.02.2012 navrhol vykonať dokazovanie výsluchom svedkov s tým, že ich mená a adresy oznámi dodatočne. Súd mu následne uložil lehotu 10 dní na splnenie tejto povinnosti, v ktorej navrhovateľ uloženú povinnosť splnil.

Z rovnakého dôvodu namietol navrhovateľ vykonanie dokazovania oboznámením prehľadu správ uverejnených v ČR o navrhovateľovi a fotodokumentácie predloženej odporcom. Súd túto námietku rovnako nepovažoval za dôvodnú, keďže odporca už na prvom pojednávaní dňa 17.02.2012 uviedol, že predloží prehľad správ o osobe navrhovateľa uverejnených v ČR. Čo sa týka fotodokumentácie, tento dôkazný prostriedok odporca predložil ako reakciu na zmenu návrhu zo strany navrhovateľa, keďže skutočnosti, ktoré sa mali uvedeným dôkazným prostriedkom preukázať, neboli dovtedy predmetom konania. Súd navyše poukazuje na to, že predmetný dôkazný prostriedok nebol pre zistenie skutkového stavu relevantného pre posúdenie veci rozhodujúci.

Napokon súd zamietol námietku, ktorou navrhovateľ namietal, že pred výsluchom svedka Y. V. bola na tom istom pojednávaní vypočutá aj svedkyňa Y.. E. N., pričom po opustení pojednávacej miestnosti svedkyňou až po samotný výsluch označeného svedka došlo k určitému časovému priestoru, kedy sa mohli svedkovia dohovoriť. V tejto súvislosti treba poukázať na to, že súd nemá možnosť zabrániť tomu, aby sa svedkovia navzájom kontaktovali a dohodli na výpovedi (k čomu môže dôjsť aj pred samotným pojednávaním), a práve preto je súdu ponechaná možnosť (a zároveň aj povinnosť) zaoberať sa touto otázkou v rámci hodnotenia dôkazov, kde súd hodnotí aj vierohodnosť svedkov, a to okrem iného aj s poukazom na obsah ich výpovede, spôsob reagovania na položené otázky a pod.. Tak tomu bolo aj v tomto prípade, pričom z výpovedí oboch označených svedkov nevyplynuli žiadne skutočnosti, ktoré by naznačovali pochybnosti v uvedenom zmysle, t.j. že by ich výpovede boli napr. absolútne identické, dopredu pripravené a pod.

Po vyhodnotení vykonaných dôkazov jednotlivo ako aj v ich vzájomnej súvislosti súd ustálil nasledovný skutkový stav podstatný pre rozhodnutie súdu vo veci:

Odporca uverejnil v týždenníku PLUS 7 dní dňa 07.10.2010 článok s titulom „Doktor Trest", v ktorom okrem iného uviedol aj tieto výroky: „Tento viacnásobne trestne stíhaný lekár...", „Český lekár U. C. zamestnávateľovi na Slovensku zatajil, že za poškodenie pacientok pri výkone povolania mu české súdy vymerali právoplatné tresty", „Doktor C.: Nemocnici zatajil podstatné informácie zo svojej minulosti", „Primár: Y.. C.. Tabuľka s menom primára Y.. C. bola na dverách ešte v piatok ráno, teda aj po jeho oficiálnom odvolaní z funkcie".

Z výpisu z evidencie registra trestov ČR zo dňa 26.10.2010 súd zistil, že navrhovateľ mal v uvedený deň v evidencii registra trestov záznam o uložení peňažného trestu 50 000,- CZK, náhradného trestu: 6 mesiacov a trestu zákazu činnosti lekára - chirurga - vedúceho operatéra na 1 rok za trestný čin podľa § 9 ods. 2 a § 223 zákona č. 140/1961 Sb., ktorý mu bol uložený Okresným súdom Bruntál zo dňa 18.06.2007.

Z výpisu z evidencie registra trestov ČR zo dňa 18.11.2010 súd zistil, že v tento deň už navrhovateľ nemal v evidencii registra trestov žiadny záznam.

Z prehľadu správ uverejnených v ČR o navrhovateľovi súd zistil, že o navrhovateľovi bolo v súvislosti s jeho trestnými stíhaniami, resp. odsúdeniami uverejnených množstvo článkov s takými titulkami ako napr. „Chirurg F. nemocnice U. C. byl potrestán", „Zabil pacienta, už nesmí léčit", „Stíhaný lekár má zákaz vstupu na operační sál", „Chirurg v F. zatajil, že ho stíha policie", „Trojnásobně stíhaný lékař už nesmí na operační sál", a pod..

Z fotodokumentácie na CD nosiči súd zistil, že na zhotovených obrazových záznamoch je okrem iného zachytená informačná tabuľa nachádzajúca sa na dverách oddelenia cievnej chirurgie s menom navrhovateľa ako primára a jeho návštevnými hodinami.

Z výsluchu svedkyne Y.. L. Q. súd zistil, že s navrhovateľom pracovala ako lekárka v nemocnici v F. v rokoch 2006 - 2009, a tiež boli kolegovia na cievnej chirurgií v E. nemocnici až do decembra 2009. Uviedla, že keď spolupracovali v F., navrhovateľ vykonával funkciu lekára, jeho práca bola na dobrej úrovni, žiadne pracovné ani iné problémy s navrhovateľom neboli, pričom celý kolektív vedel, že navrhovateľ mal v prechádzajúcich nemocniciach problém a že bolo proti nemu vedené trestné stíhanie a bol odsúdený. Poukázala na to, že počas pôsobenia v F. navrhovateľ požíval dôveru a dobrú povesť. Keď prišla pracovať do Bratislavy do E. nemocnice, navrhovateľ ešte nebol vo funkcii primára cievnej chirurgie, vymenovaný bol až neskôr. Poukázala na to, že situácia na oddelení po vyjdení článku ohľadom navrhovateľa bola veľmi zlá, malo to veľmi zlý vplyv aj na kolektív pracovníkov cievnej chirurgie. Bola toho názoru, že pre chirurga tak cievnej chirurgie, ako aj iného, je takýto článok koniec, lebo nikto k nemu nebude mať dôveru. Čo sa týka kolektívu, tento bol k navrhovateľovi zdržanlivý a rozpačitý. Následne sa navrhovateľ vzdal funkcie primára. Uviedla tiež, že kolektív bol s navrhovateľom spokojný, neboli problémy, lebo navrhovateľ umožňoval každému odborne rásť, a tiež bol veľmi ústretový k všetkým pacientom. Keď sa navrhovateľ vzdal funkcie primára, tak robil bežného sekundárneho lekára, čo bolo kolektívu na cievnej chirurgii ľúto, a takisto aj pacientom to bolo veľmi ľúto. Bola toho názoru, že navrhovateľ odišiel z E. nemocnice preto, lebo po takejto udalosti sa nabúra dôvera pacienta k lekárovi a lekár nemôže v takomto prostredí dobre pracovať. Poukázala na to, že predmetný článok čítali aj ďalší pracovníci nemocnice, pričom ho komentovali ako nepravdu. Uviedla tiež, že pacient si môže vybrať, ktorý lekár ho bude operovať, nevedela však uviesť, či sa stalo, že by pacient navrhovateľa odmietol.

Z výsluchu svedkyne Y. C., manželky navrhovateľa, súd zistil, že predmetný článok mal negatívny vplyv na ich vzťah, rodinu, ale aj známych. Poukázala na to, že v čase, keď bol článok publikovaný, žili v ČR a mali záujem prísť na Slovensko, ale pochopili, že to nie je možné, lebo nikto by sa nenechal operovať navrhovateľom po vyjdení obsahu takéhoto článku. Uviedla, že navrhovateľ bol v strese, unavený, bez nálady, pričom na Slovensko sa chceli vrátiť preto, že navrhovateľ chcel ísť za kvalitnejšou a lepšou prácou potom, ako sa v Čechách vyskytli problémy z predchádzajúcich súdnych sporov, ale aj kvôli tomu, že matka navrhovateľa potrebovala starostlivosť.

Z výsluchu svedka Y.. R. M., primára cievnej chirurgie v W. D. v Bratislave, súd zistil, že navrhovateľa pozná od roku 1986, považuje ho za odborníka, pričom počas ich spolupráce nebola na navrhovateľa žiadna sťažnosť. Pred uverejnením článku nevedel, že navrhovateľ mal problémy v ČR. Po prečítaní tohto článku sa aj s ostatnými kolegami z cievnej chirurgie zhodli, že nie je pravdivý. Po vydaní inkriminovaného článku sa navrhovateľ dobrovoľne vzdal funkcie primára, lebo nie je mysliteľné, aby naďalej zostal a riadil tím lekárov a ostatný personál, keď riaditeľ povedal, že došlo k poškodeniu dobrého mena nemocnice. Navrhovateľ aj potom, keď nebol primárom, ale radovým lekárom, sa ku kolegom a k pacientom správal veľmi slušne, rovnako aj oni k nemu. Poukázal na to, že na jednotlivých kongresoch a sympóziách sa hovorilo o obsahu článku a tento článok bol odcudzovaný, kolegovia boli toho názoru, že nevhodným spôsobom ovplyvnil postavenie navrhovateľa ako cievneho chirurga.

Z výsluchu svedkyne Y.. E. N., autorky sporného článku, súd zistil, že publikovaním článku sledovala verejný záujem, keďže široká verejnosť by sa mala dozvedieť o takýchto závažných a podstatných skutočnostiach. Pred publikovaním článku si tieto informácie overovala, a to prostredníctvom českých médií, českej polície, oslovila aj hovorkyňu nemocnice v F., a takisto aj hovorkyňu Univerzitnej nemocnice p. Č., ktorá potvrdila, že navrhovateľ zatajil svojmu zamestnávateľovi o sebe vážne skutočnosti týkajúce sa svojho predchádzajúceho pôsobenia ako lekára. Poukázala na to, že pred publikovaním článku mala snahu skontaktovať sa s navrhovateľom, ale keď prišla aj s fotografom do E. nemocnice, navrhovateľ nemal záujem sa s ňou stretnúť a diskutovať. Uviedla tiež, že v čase, keď článok tvorila, nemala informácie o tom, že navrhovateľ má tresty uložené českými súdmi zahľadené, ale aj keby takúto informáciu mala, tak by článok publikovala, lebo o takýchto závažných pochybeniach a skutočnostiach musí byť verejnosť informovaná. Poukázala na to, že pacient má právo dostať informáciu, ak jeho ošetrujúci lekár v minulosti profesne pochybil, prípadne, že jeho konanie malo za následok smrť, alebo ťažké poškodenie zdravia. Čo sa týka označenia „český lekár" uviedla, že toto označenie použila preto, lebo navrhovateľ došiel z Čiech, pričom vôbec neskúmala národnosť navrhovateľa. K publikovanému tvrdeniu, že navrhovateľ zatajil svojmu zamestnávateľovi svoju minulosť svedkyňa uviedla, že len citovala stanovisko nemocnice. Čo sa týka informačnej tabule s menom navrhovateľa ako primára, potvrdila, že táto tabuľa bola na dverách ešte v čase, keď už navrhovateľ nebol primárom, teda tak, ako sa to uvádza v spornom článku.

Z výsluchu svedka Y.. T. L., zástupcu riaditeľa G. a primára na chirurgickej klinike G. nemocnice E., súd zistil, že v čase keď navrhovateľ pracoval na oddelení cievnej chirurgie, tak zastával funkciu riaditeľa G.. Uviedol, že navrhovateľ robil najskôr sekundárneho lekára a keď sa uvoľnilo miesto primára na cievnej chirurgii, tak bolo vypísané výberového konanie, do ktorého sa prihlásil aj navrhovateľ. Uviedol, že bol členom výberovej komisie, pričom navrhovateľ spĺňal všetky podmienky. Následne bol vybratý výberovou komisiou a ustanovený riaditeľom do funkcie. Poukázal na to, že neexistuje žiaden interný predpis zamestnávateľa, podľa ktorého by mal navrhovateľ informovať o tom, že v predchádzajúcom období bol trestne stíhaný a trest je už zahľadený. Navrhovateľ mal čistý register, ktorý predložil zamestnávateľovi. Uviedol tiež, že na základe publikovaného článku sa navrhovateľ vzdal funkcie primára. Čo sa týka minulosti navrhovateľa v ČR, uviedol, že výberová komisia nemohla tušiť, že register trestov SR nie je prepojený s českým a keďže navrhovateľ predložil čistý register zo SR, tak nebolo dôvodu, aby sa nezúčastnil výberového konania. Poukázal však na to, že keď sa prišiel navrhovateľ rozlúčiť, tak mu vyčítal, že tieto skutočnosti zatajil a nepovedal o svojej minulosti. Rovnako aj riaditeľ bol veľmi sklamaný, že navrhovateľ tieto skutočnosti predtým neoznámil zamestnávateľovi. Čo sa týka informačnej tabule oznamujúcej, že navrhovateľ je primárom, uviedol, že výmenu tabúľ robí technický úsek, pričom sa mohlo stať, že navrhovateľ nebol primárom a na informačnej tabuli ešte bolo uvedené jeho meno, keďže centrálne vedenie je v C. nemocnici, kde námestníci majú na starosti jednotlivé úseky v nemocniciach, a kým sa tá informácia z C. W. dostane do E., je tam určitý časový posun.

Z výsluchu svedka Y. V., fotografa odporcu, súd zistil, že do nemocnice išiel s p. N. odfotiť navrhovateľa. Pri prvej návšteve v nemocnici odfotil len navrhovateľa a nemocnicu ako celok, teda bežné ilustračné zábery k článku. Potom mu bolo zamestnávateľom povedané, aby tam išiel opäť a zistil, či je naďalej na informačnej tabuli uvedený navrhovateľ ako primár.

Z výsluchu navrhovateľa súd zistil, že pôsobil asi 16 rokov v ČR ako primár, ale potom sa rozhodol vrátiť na SR, lebo tu mal byt a matku, ktorá mala vysoký vek. Preto si podal žiadosť o sekundárneho lekára v univerzitnej nemocnici E., pričom v tom čase už mal všetky súdne spory ukončené a tresty zahľadené. Neskôr asi o 3 mesiace od riaditeľa E. nemocnice dostal ponuku, aby sa prihlásil do výberového konania. Predložil všetky doklady, ktoré boli potrebné, medzi inými aj register trestov. Uviedol, že raz po vizite došla za ním autorka článku a opýtala sa nevyberaným spôsobom, či je pravda, že bol trestaný v ČR, na čo jej neodpovedal, nakoľko bol toho názoru, že sa s ňou nemusí baviť o tom, či bol alebo nebol trestaný. Potom redaktorka išla na riaditeľstvo nemocnice, kde riaditeľovi povedala o skutočnostiach, ktoré uvádzala v článku. Následne si ho riaditeľ zavolal a vyčítal mu, že mu zatajil, že bol trestne stíhaný, a že stratil jeho dôveru. Neskôr požiadal po dohode s riaditeľom o vzdanie sa funkcie. Poukázal na to, že sa cítil nepríjemne, pociťoval posmešky za chrbtom a cítil určitú nedôveru kolegov aj pacientov, prestal chodiť na obedy do jedálne, výrazne sa zredukovala jeho klientela. Rovnako to malo negatívny dopad aj na jeho rodinu a deti. Pod takýmto spoločenským a psychickým tlakom sa rozhodol rozviazať pracovný pomer a odísť z Bratislavy. Potvrdil, že v minulosti bol trikrát trestne stíhaný.

Takto ustálený skutkový stav súd po právnej stránke posúdil nasledovne:

Podľa fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy.

Podľa , , fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jeho osobnosti, aby sa odstránili následky týchto zásahov a aby mu bolo dané primerané zadosťučinenie.

Podľa pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa odseku 1 najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jeho vážnosť v spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.

Podľa výšku náhrady podľa odseku 2 určí súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo.

Základným predpokladom úspešného uplatnenia práva na ochranu osobnosti je jednak to, že došlo k neoprávnenému zásahu a jednak, že tento zásah je objektívne spôsobilý privodiť dotknutej osobe ujmu na jej osobnostných právach. Obidve náležitosti pritom musia byť splnené súčasne, aby vznikol právny vzťah, obsahom ktorého je právo domáhať sa ochrany podľa . Na úspešné uplatnenie práva na ochranu osobnosti sa nevyžaduje vyvolanie následkov zásahu, ale postačuje, že zásah bol objektívne spôsobilý narušiť alebo ohroziť práva chránené ustanovením .

Neoprávneným zásahom do práva na ochranu osobnosti je zásadne každé nepravdivé tvrdenie alebo obvinenie. Neoprávneným zásahom môže byť aj pravdivé tvrdenie, ak sa dotýka intímnej sféry života určitej osoby. Pokiaľ ide o zásah spočívajúci na skutkových tvrdeniach týkajúcich sa okolností mimo intímnej sféry života určitej osoby, potom právo na ochranu osobnosti nebude úspešne uplatnené, ak sa v konaní preukáže, že tvrdenia sú pravdivé (S III, str. 172-173 - Zborník stanovísk Najvyššieho súdu ČSSR z roku 1980). Čo sa týka skutkových tvrdení, tieto z hľadiska posúdenia neoprávnenosti zásahu do práva na ochranu osobnosti podliehajú tzv. „dôkazu pravdy", pričom dôkazné bremeno preukázania pravdivosti týchto tvrdení zaťažuje toho, kto do práva na ochranu osobnosti iného takýmito tvrdeniami zasahuje. Do práva na ochranu osobnosti možno neoprávnene zasiahnuť nielen skutkovými tvrdeniami, ale aj uverejnením neprípustných hodnotiacich úsudkov o určitej fyzickej osobe, teda neprípustnou kritikou fyzickej osoby alebo jej konania. Kritika vždy vyjadruje názor toho, kto takéto hodnotiace úsudky prejavuje, má teda vždy subjektívnu povahu, a preto nepodlieha „dôkazu pravdy". Treba pritom rozlišovať kritiku oprávnenú (prípustnú) a neoprávnenú. Oprávnená kritika je iba taká kritika, ktorá je vecná, konkrétna a zároveň primeraná, to znamená, že nevybočuje z medzí nevyhnutných na dosiahnutie sledovaného a zároveň spoločensky uznávaného cieľa. Požiadavka vecnosti vyžaduje, aby kritika vychádzala z pravdivých skutočností, ako podkladu pre hodnotiaci úsudok. Hodnotiaci úsudok musí byť súčasne záverom, ktorý na základe uvedených skutočností možno logicky vyvodiť.

V prejednávanej veci podľa názoru navrhovateľa malo dôjsť k neoprávnenému zásahu do práva na ochranu jeho osobnosti nasledovnými skutkovými tvrdeniami:

a) „Doktor Trest"

b) „Tento viacnásobne trestne stíhaný lekár..."

c) „Český lekár U. C. zamestnávateľovi na Slovensku zatajil, že za poškodenie pacientok pri výkone povolania mu české súdy vymerali právoplatné tresty"

d) „H. C.: v nemocnici zatajil podstatné informácie zo svojej minulosti"

e) „Primár: Y.. C.. Tabuľka s menom primára Y.. C. bola na dverách ešte v piatok ráno, teda aj po jeho oficiálnom odvolaní z funkcie"

Čo sa týka výroku pod písmenom a), išlo o titulok článku, preto ho treba hodnotiť v kontexte s jeho obsahom, ako aj účelom titulku. K účelu, ktorý plní titulok v printových médiách, sa vyjadril Ústavný súd SR v náleze z 18.09.2012, sp. zn. , keď uviedol, že jeho „funkciou (účelom) je upútať a zaujať čitateľa k tomu, aby si článok prečítal a až na tomto základe si osvojil tlačou ponúkané informácie a urobil si o nich vlastný úsudok. Vychádzajúc z tejto funkcie titulku možno aj z hľadiska ochrany práva na súkromie dotknutých osôb vo všeobecnosti akceptovať a tolerovať, že sa v titulku objavujú expresívnejšie, provokujúce či zveličujúce vyjadrovacie prostriedky, a to zvlášť vtedy, ak ide o médium bulvárneho typu". Tiež uviedol, že „novinárom sa dokonca umožňuje určitá miera preháňania a provokácie", pričom zdôraznil potrebu zohľadniť „organickú väzbu medzi titulkom (nadpisom) určitého článku a jeho vecným obsahom". S uvedenými závermi ústavného súdu sa súd stotožňuje a pri formulovaní svojich názorov z nich vychádzal.

Vyššie uvedený výrok súd nepovažoval za skutkové tvrdenie, ale za hodnotiaci úsudok (kritiku), ktorým odporca hodnotil osobu navrhovateľa ako doktora, ktorý bol v súvislosti s výkonom svojho povolania trikrát trestne stíhaný a z toho dvakrát právoplatne odsúdený, za čom mu aj boli uložené tresty. Na dosiahnutie účelu titulku bolo v predmetnej veci použité zovšeobecnenie predchádzajúcich odsúdení navrhovateľa, ktoré vyplynuli z ďalšieho obsahu článku. Bola teda zachovaná „organická" väzba medzi titulkom článku a jeho vecným obsahom. Vychádzajúc z vyššie uvedených záverov ústavného súdu, na dosiahnutie účelu titulku je potrebné pripustiť použitie aj určitých expresívnejších výrazov, ktoré kritizovaný subjekt ironizujú, odsudzujú, zavrhujú alebo zosmiešňujú. V danom prípade cieľom použitého titulku (ako aj celého článku) bolo vzbudenie záujmu verejnosti o osobu navrhovateľa ako doktora (osobu verejného záujmu), ktorý bol v minulosti v súvislosti s výkonom svojho povolania trikrát trestne stíhaný, z toho dvakrát právoplatne odsúdený a boli mu uložené tresty. Uvedený cieľ možno nepochybne považovať za legitímny, keďže poskytovanie zdravotnej starostlivosti sa týka celej spoločnosti, a verejnosť preto musí mať aj dostatok relevantných informácii o subjektoch, ktoré túto starostlivosť poskytujú. Navyše použitý titulok vychádza z pravdivých informácii o osobe navrhovateľa, ktorý bol v minulosti skutočne dvakrát právoplatne odsúdený a boli mu uložené tresty v súvislosti s výkonom jeho povolania. Možno ho preto považovať za primeraný a adekvátny sledovanému cieľu.

Čo sa týka námietky navrhovateľa, že odporca nebol oprávnený uverejniť skutočnosť uloženia trestu v čase, keď tresty už boli zahladené, súd poukazuje na nasledovné závery Najvyššieho súdu ČSSR uverejnené v Zborníku stanovísk z roku 1980, S III, str. 195-196 : „Zahladenie odsúdenia má za následok, že na páchateľa sa hľadí, akoby nebol odsúdený. Týmito právnymi účinkami zahľadenia odsúdenia nemôže však byť opomenutá existencia skutočností, ktoré tvoria podklad pre trestné stíhanie a odsúdenie. Ak potom v budúcnosti niekto uvedené skutočnosti vytýka alebo ich tvrdí a ak sa preukáže, že sú pravdivé, treba predovšetkým uvážiť, za akých okolností a súvislostí a na aké ciele boli tieto údaje uvedené. Ak sa tak stalo za okolností, keď sa od občanov vyžaduje, aby kritizovali a hodnotili svojich spoluobčanov v súvislosti s tým, že vykonávajú, prípadne majú vykonávať určité verejné funkcie, potom nedošlo k neoprávnenému zásahu do práva na ochranu osobnosti a toto právo na ochranu nemožno úspešne uplatňovať. Inak sa javí situácia v prípade, v ktorom by cieľ poukazovania na minulú trestnú činnosť bol iný, najmä ak by sledoval účel znevážiť postihnutého v očiach spoluobčanov bez spojitosti s hodnotením jeho osoby pre výkon verejnej funkcie (napr. len v snahe znevážiť ho v očiach iného spoluobčana alebo kolektívu spoluobčanov). Nebude teda rozhodujúca skutočnosť, že trest uložený za trestnú činnosť postihnutého bol zahladený, ale rozhodujúci bude účel prejavu a napokon aj forma prejavu a miesto, kde k nemu dochádza.". Rovnako možno poukázať na závery uvedené v náleze Ústavného súdu ČR zo dňa 04.04.2005, sp. zn. , podľa ktorých skutočnosť, že odsúdenie bolo zahladené, nemá vplyv na pravdivosť tvrdenia, že sa trestný čin stal; zahladenie odsúdenia odstraňuje negatívne dopady odsúdenia, ktoré by inak sťažovali začlenenie odsúdeného do spoločnosti. Pre konanie o ochrane osobnosti, kde sa skúma pravdivosť tohto tvrdenia, to nič nemení na tom, že trestný čin sa stal. Vychádzajúc z uvedených záverov možno uviesť, že skutočnosť, či navrhovateľ v čase uverejnenia článku mal v registri trestov Českej republiky zahladené odsúdenia za svoju trestnú činnosť alebo nie, resp. kto je zodpovedný za to, že v tomto čase mal navrhovateľ ešte odsúdenie zaznamenané, hoci ho už nemal mať (porovnaj výpis z registra trestov zo dňa 26.10.2010 a 18.11.2010), nie je významná. V konaní bolo preukázané, že táto informácia je pravdivá a jej zverejnenie sledovalo legitímny cieľ - hodnotiť osobu navrhovateľa v súvislosti s výkonom jeho povolania lekára, resp. funkcie primára. Keďže uvedená spojitosť s výkonom povolania navrhovateľa bola v predmetnom prípade zachovaná, nemožno zverejnené informácie o minulej trestnej činnosti navrhovateľa považovať za svojvoľné a už vôbec nie za znevažujúce, resp. zneucťujúce navrhovateľa v očiach verejnosti. Z uvedených dôvodov v tomto prípade nemohlo dôjsť k neoprávnenému zásahu do práva na ochranu osobnosti navrhovateľa.

K výroku pod písmenom b) možno uviesť, že ide o skutkové tvrdenie, ktoré je pravdivé. V konaní nebolo sporené a potvrdil to aj samotný navrhovateľ, že v minulosti bol trikrát trestne stíhaný, čo nepochybne zodpovedá použitému výrazu „viacnásobne trestne stíhaný". Ani v tomto prípade teda nedošlo k neoprávnenému zásahu do práva na ochranu osobnosti navrhovateľa, pričom k otázke legitimity poukazovania na minulé trestné stíhania navrhovateľa súd odkazuje na výklad podaný vyššie.

Čo sa týka výroku pod písmenom c), možno ho rozdeliť na dve časti. V prvej navrhovateľ namietal, že v čase uverejnenia článku bol občanom Slovenskej republiky a vykonával povolanie na území Slovenskej republiky, preto označenie „český lekár" je nepravdivé. K tomu možno uviesť, že navrhovateľ pôsobil ako lekár v Českej republike 16 rokov, kde aj žil s rodinou. Odporca v článku netvrdil, že by išlo o občana Českej republiky, pričom nie je rozhodujúce, že v čase uverejnenia článku vykonával povolanie na území Slovenskej republiky. Z kontextu článku vyplýva, že toto označenie sa vzťahuje na obdobie, keď navrhovateľ vykonával povolanie lekára v Českej republike a keď mu súdy Českej republiky uložili tresty za trestné činy spáchané pri výkone jeho povolania na území Českej republiky. Tiež možno poukázať na výpoveď svedkyne Y.. N., ktorá vo svojej výpovedi uviedla, že toto označenie použila preto, lebo „navrhovateľ došiel z Čiech, pričom vôbec neskúmala národnosť navrhovateľa". Z tohto hľadiska možno potom označenie „český lekár" považovať za akceptovateľné. Bez ohľadu na uvedené však označenie „český lekár" samo o sebe nemožno považovať za difamujúce, a teda objektívne ani nebolo spôsobilé privodiť navrhovateľovi ujmu na jeho osobnostných právach.

V druhej časti navrhovateľ namietal, že zamestnávateľovi nič nezatajil, nakoľko nemal povinnosť informovať o svojich predchádzajúcich trestných stíhaniach, resp. odsúdeniach, a navyše v čase uverejnenia článku mal uložené tresty už zahľadené. K uvedenému treba uviesť, že odporca pri použití výrazu „zatajil" vychádzal zo stanoviska hovorkyne UNB, ktorá v ňom konštatovala, že navrhovateľ „zamlčal" vážne skutočnosti z jeho predchádzajúceho pôsobenia v Českej republike. Použitý výraz „zatajil" možno pritom považovať za ekvivalent slova „zamlčal". Navyše stanovisko hovorkyne bolo citované aj v uverejnenom článku, čo možno hodnotiť za korektný prístup autorky článku, ktorý čitateľom umožnil vytvoriť si vlastný obraz o publikovaných skutočnostiach. Je síce pravda, že od navrhovateľa sa na účely výberového konania na funkciu primára nevyžadovalo informovanie zamestnávateľa o svojich predchádzajúcich trestných stíhaniach, resp. odsúdeniach v inom štáte, avšak vzhľadom na to, že sa jednalo o trestné stíhania, resp. odsúdenia v súvislosti s výkonom jeho povolania, možno takúto informáciu považovať za zásadnú a minimálne z morálneho a etického hľadiska mal navrhovateľ o týchto skutočnostiach svojho zamestnávateľa informovať. To zvlášť za situácie, keď sa uchádzal o takú významnú a zodpovednú funkciu, akou funkcia primára nepochybne je. Z tohto hľadiska skutočnosť, či navrhovateľ v čase uverejnenia článku mal v registri trestov Českej republiky zahladené odsúdenia za jeho trestnú činnosť alebo nie, nie je významná. Podstatné pre posúdenie veci je to, že navrhovateľ túto informáciu svojmu zamestnávateľovi neoznámil, hoci si musel byť vedomý jej významu z hľadiska svojho pôsobenia vo funkcii primára. V tejto súvislosti možno poukázať aj na výpoveď svedka Y.. T. L., ktorý uviedol, že navrhovateľovi „vyčítal, že tieto skutočnosti zatajil a nepovedal o svojej minulosti", a tiež, že „aj riaditeľ bol veľmi sklamaný, že navrhovateľ tieto skutočnosti predtým neoznámil zamestnávateľovi". Navyše treba poukázať na to, že informácia o tom, že navrhovateľovi „české súdy vymerali právoplatné tresty", je pravdivá. Uvedeným výrokom preto nedošlo k neoprávnenému zásahu do práva na ochranu osobnosti navrhovateľa, pričom rovnaké dôvody sa vzťahujú aj na výrok uvedený pod písmenom d).

Výrok uvedený pod písmenom e) súd vyhodnotil ako pravdivý. Vychádzal pritom z výpovede svedkyne Y.. N. a svedka Y. V. (fotografa odporcu), ktorí zhodne potvrdili, že informačná tabuľa s menom navrhovateľa ako primára bola na dverách oddelenia cievnej chirurgie aj po skončení pôsobenia navrhovateľa vo funkcii primára, k čomu došlo dňa 30.09.2010. Túto možnosť pripustil vo svojej výpovedi aj riaditeľ nemocnice Y.. T. L., keď uviedol, že výmenu informačných tabúľ zabezpečuje technický úsek, pričom centrálne vedenie je v C. nemocnici, a preto môže dôjsť k určitému časovému posunu, kým sa daná informácia dostane z C. nemocnice do E. nemocnice. Výpovede uvedených svedkov súd hodnotil zo všetkých relevantných hľadísk tak, ako na to súd poukázal už vyššie, pričom ich výpovede vyhodnotil ako vierohodné a logické, keďže v nich nezistil žiadne okolnosti, ktoré by ich výpovednú hodnotu znižovali, resp. oslabovali logickú väzbu relevantných časových súvislostí a udalostí. Čo sa týka použitého výrazu „po jeho oficiálnom odvolaní z funkcie" súd pripúšťa, že nevyjadruje celkom presne tú skutočnosť, že navrhovateľ sa svojej funkcie dobrovoľne vzdal, avšak v predmetnom článku je zároveň citované stanovisko hovorkyne nemocnice, v ktorom sa konštatuje, že navrhovateľ ponúkol svoje odstúpenie z funkcie primára, pričom riaditeľ nemocnice jeho návrh prijal. Uvedené umožňovalo čitateľovi urobiť si vlastný úsudok o spôsobe ukončenia výkonu funkcie primára. Vyššie uvedený výraz teda nemožno posudzovať izolovane, ale v kontexte s touto časťou článku. Navyše skutočnosť, či bol navrhovateľ z funkcie odvolaný alebo z nej sám odstúpil, nebola pre predmetný článok podstatná. Uvedená skutočnosť sa v článku nijako bližšie nerozoberá, a ani samotný výrok nebol zameraný na spôsob ukončenia výkonu funkcie primára. Cieľom výroku, v ktorom bol výraz „odvolanie" použitý, bolo výlučne poukázanie na to, že informačná tabuľa s menom navrhovateľa vo funkcii primára bola na dverách oddelenia cievnej chirurgie aj v čase, keď navrhovateľ už v tejto funkcii nebol. Bez ohľadu na uvedené však súd označený výrok nepovažoval za spôsobilý vôbec vyvolať zásah do osobnostných práv navrhovateľa, keďže za včasnú výmenu informačných tabúľ zodpovedá technický úsek nemocnice, a nie samotný lekár, ako to napokon vyplynulo aj z výpovede riaditeľa nemocnice Y.. L.. V predmetnom prípade možno preto skôr uvažovať o „nepriamej kritike" samotnej nemocnice, ktorá pripustila, aby v jej priestoroch bola vyvesená neaktuálna informačná tabuľa.

Na základe uvedeného možno uzavrieť, že v predmetnom prípade nedošlo označenými výrokmi uverejnenými v týždenníku PLUS 7 dní dňa 07.10.2010 k neoprávnenému zásahu do práva na ochranu osobnosti navrhovateľa, preto súd návrh navrhovateľa v celom rozsahu ako nedôvodný zamietol.

Na okraj súd dáva do pozornosti (ako to vyplynulo z predloženého prehľadu správ uverejnených v ČR o navrhovateľovi), že navrhovateľ bol v súvislosti s prejednávanou problematikou predmetom záujmu a kritiky mnohých médií, pričom zverejnené informácie týkajúce sa navrhovateľa sa v značnej miere zhodovali s tvrdeniami obsiahnutými v spornom článku odporcu. Použité titulky, ako aj obsah článkov možno pritom hodnotiť ako podstatne expresívnejšie, resp. provokujúcejšie a zavrhujúcejšie, ako tomu bolo v spornom článku odporcu. Navrhovateľ už teda bol v minulosti opakovane objektom značnej mediálnej pozornosti práve v súvislosti s prejednávanou problematikou.

O náhrade trov konania rozhodol súd v súlade s v spojení s tak, že navrhovateľovi ako neúspešnému účastníkovi uložil povinnosť zaplatiť odporcovi náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 897,36 eura za:

I. 6 úkonov právnej služby po 91,29 eura:

a) prevzatie a príprava zastúpenia dňa 09.06.2011

b) písomné podanie na súd - vyjadrenie k žalobe zo dňa 24.10.2011

c) účasť na pojednávaní dňa 17.02.2012 (v trvaní viac ako 2 hod.)

d) účasť na pojednávaní dňa 27.04.2012 (v trvaní viac ako 2 hod.)

e) účasť na pojednávaní dňa 12.10.2012 (v trvaní viac ako 2 hod.)

f) účasť na pojednávaní dňa 15.03.2013

II. 1 úkon právnej služby po 22,82 eura:

a) účasť na pojednávaní dňa 07.12.2011 (odročené bez prejednania veci)

III. 3x režijný paušál po 7,41 eura, 3x režijný paušál po 7,63 eura, 1x režijný paušál po 7,81 eura,

(náhrada trov právneho zastúpenia vyčíslená v zmysle , , , , , , , , vyhlášky č. ).

Súd nepriznal odporcovi náhradu trov právneho zastúpenia za úkony právnej služby - záverečné zhrnutie zo dňa 17.05.2013 a účasť na pojednávaní dňa 24.5.2013. K úkonu - záverečné zhrnutie súd uvádza, že ho nemožno považovať za samostatný úkon právnej služby, keďže malo byť súčasťou záverečného návrhu odporcu na pojednávaní dňa 15.03.2013. Záverečný návrh účastníkov je pravidelná súčasť pojednávania, ktorá nasleduje po vyhlásení dokazovania za skončené a zároveň pred vyhlásením rozhodnutia vo veci samej. Na predmetnom pojednávaní súd vyhlásil dokazovanie za skončené a chystal sa vyhlásiť rozsudok, na čo predstúpil právny zástupca odporcu a požiadal súd o poskytnutie časového priestoru na vypracovanie záverečnej reči v písomnej forme. Súd jeho žiadosti vyhovel a pojednávanie na tento účel odročil. Na ďalšom pojednávaní potom došlo k vyhláseniu rozsudku. Uvedeným postupom došlo k neúčelnému rozdeleniu pojednávania fakticky na dve časti, k čomu však súd pristúpil iba na základe žiadosti právneho zástupcu odporcu a len preto, aby zachoval právo odporcu vyjadriť sa vo svojom záverečnom návrhu dôsledne a podrobne k celému priebehu konania. Takýto záverečný návrh však odporca mohol a mal predniesť už na predchádzajúcom pojednávaní. Ak sa tak nestalo iba z dôvodov na strane odporcu musí z toho plynúce nepriaznivé dôsledky znášať rovnako iba odporca. Preto súd zároveň nepriznal odporcovi náhradu trov právneho zastúpenia za účasť na pojednávaní, na ktorom došlo k vyhláseniu rozsudku, a ktoré (nebyť žiadosti odporcu) nemuselo nasledovať.

Súd ďalej nepriznal navrhovateľovi náhradu trov právneho zastúpenia za účasť na pojednávaní dňa 07.12.2011 v celej uplatnenej výške, ale iba vo výške jednej štvrtiny základnej sadzby tarifnej odmeny, a to s poukazom na ustanovenie vyhlášky č. , keďže predmetné pojednávanie bolo odročené bez prejednania veci.

Súd tiež nepriznal odporcovi režijný paušál za jednotlivé úkony právnej služby v uplatnenej výške, ale vo výške zodpovedajúcej v spojení s vyhlášky č. .

Napokon súd nepriznal odporcovi DPH, nakoľko súdu nepreukázal, že je platiteľom DPH.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie v lehote do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Okresnom súde Bratislava IV.

Odvolanie proti rozsudku musí obsahovať všeobecné náležitosti každého podania podľa (ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sleduje, podpísané datované, v dostatočnom počte rovnopisov a s prílohami, v opačnom prípade bude rovnopis s prílohami vyhotovený na trovy účastníka), a náležitosti podľa (proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, v čom sa rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha).

Odvolanie proti rozsudku, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len tým, že ( ):

a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1,

b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,

d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,

e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a),

f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.