Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

9CoP/21/2013

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Ingrid Vallovej a členov senátu JUDr. Marty Polyákovej a JUDr. Kataríny Marčekovej, v právnej veci starostlivosti súdu o maloletú I. K., nar. XX. XX. XXXX, bytom u matky, zastúpenú Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny Nitra ako kolíznym opatrovníkom, dieťa rodičov: matka U. K., nar. XX. XX. XXXX, bytom R., toho času bytom R., C. XX a otec W. K., nar. XX. XX. XXXX, bytom R., H. XXX/XX, zastúpený JUDr. Vierou Šantovou, advokátkou so sídlom v Nitre, Sládkovičova 1, o návrhu matky na určenie výživného na čas do rozvodu, o odvolaní matky proti rozsudku Okresného súdu Nitra zo dňa 17. januára 2013, č. k. -35, takto

rozhodol:

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania.

odôvodnenie:

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa návrh zamietol a o trovách konania rozhodol tak, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania. Svoje rozhodnutie odôvodnil ustanoveniami § 62 ods. 1, 2, 3, 4, § 65 ods. 1, § 75 ods. 1, § 77 ods. 1 Zákona o rodine, ako aj vykonaným dokazovaním, na základe čoho dospel k záveru, že návrh matky nebol podaný dôvodne, pretože v danom prípade neboli splnené zákonné podmienky k tomu, aby súd určil výživné na maloleté dieťa na čas do rozvodu. Matka vo svojom návrhu žiadala určiť výživné od doby, kedy odišla zo spoločnej domácnosti, pričom podľa tvrdenia matky sa tak stalo dňa 01. 06. 2012 a podľa vyjadrenia otca dňa 22. 06. 2012. Uvedené výživné žiadala určiť do nadobudnutia právoplatnosti rozsudku o rozvode a úprave práv a povinností rodičov na čas po rozvode, teda do dňa 07. 11. 2012. Nakoľko matka žiadala určiť výživné spätne

- návrh bol podaný dňa 22. 11. 2012, súd v zmysle ustanovenia § 77 ods. 1 veta tretia Zákona o rodine bol povinný zisťovať, či sú v tomto prípade dané dôvody hodné osobitného zreteľa na spätné určenie výživného. Matka v konaní nepreukázala a súd ani nezistil dôvodnosť a potrebu priznania spätného výživného. Mal za to, že po tom, čo matka s maloletou I. opustila spoločnú domácnosť, nebola maloletá I. len vo výlučnej starostlivosti matky. Počas tohto obdobia si maloletú I. rodičia striedali podľa pracovnej doby matky (matka bola zamestnaná ako predavačka a nemala pravidelnú pracovnú dobu). Obaja rodičia teda rovnako zabezpečovali výchovu a starostlivosť o maloleté dieťa, preto nevidel dôvod, aby matka žiadala výživné na maloletú I. za požadované obdobie. Otec zabezpečoval životné potreby maloletého dieťaťa, navštevoval s ňou lekára a nakupoval oblečenie, lieky, školské pomôcky rovnako ako matka podľa svojich schopností, možností a majetkových pomerov. Súd prvého stupňa prihliadol aj na skutočnosť, že počas tohto obdobia bola matka zamestnaná, preto bolo v jej schopnostiach a možnostiach zabezpečiť výdavky maloletej I.. V prípade, ak by to opodstatňovali potreby maloletej I. v tom čase, mohla matka kedykoľvek podať odôvodnený návrh na určenie výživného pre maloletú I.. Matkou uvádzaný dôvod, že nevedela, že v čase konania o rozvod manželstva môže podať návrh na úpravu rodičovských práv a povinností na čas do rozvodu manželstva, súd prvého stupňa nepovažoval

za dôvod hodný osobitného zreteľa pre spätné priznanie výživného. Ako ani tvrdenie matky, že otec v tomto období vôbec neprispieval na výživu dieťaťa, nepovažoval za pravdivé, pretože sa v rovnakej miere ako matka podieľal na starostlivosti o dieťa, z čoho vyplýva, že musel prispievať na jej výživu. Na základe uvedených skutočností súd prvého stupňa návrh matky ako nedôvodný zamietol.

Uvedený rozsudok včas podaným odvolaním napadla matka, odôvodniac ho tým, že súd prvého stupňa dospel k svojim záverom nedostatočne a neúplne zisteným skutkovým stavom veci a tiež nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, a to tým, že neskúmal majetkové pomery a životnú úroveň rodičov, odôvodnené potreby oprávneného, ktoré boli súdu predložené matkou, ani schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinných osôb. Namietala, že otec dieťaťa nepredložil žiadne dôkazy o tom, že zabezpečoval životné potreby maloletej I. a nakupoval oblečenie, okrem bežných výdavkov na stravu, ubytovanie a ostatné, ktoré si však ona ako matka neuplatnila. Poukázala tiež na skutočnosť, že v predloženom vyúčtovaní si neuplatnila výdavky, na ktoré otec prispel a to, že v čase jeho starostlivosti o maloletú I. zabezpečoval jej výživu. Okrem toho namietala, že súd vôbec nevzal do úvahy jej nepomerne nižší príjem, ako priznal otec z podnikateľskej činnosti, nevzal do úvahy, že otec priznal, že dokonca má príjem, ktorý nepriznáva v majetkovom priznaní, neskúmal skutočnosti, že otec je vlastníkom nehnuteľností, hnuteľných vecí - motorového vozidla, ani sa nezaoberal finančnými prostriedkami na účtoch otca, a teda nemohol použiť ustanovenia Zákona o rodine. Nesúhlasila s tvrdením súdu, že kedykoľvek mohla podať odôvodnený návrh na určenie výživného, pretože nielenže nebola znalá zákona, ale sa aj pokúšala vyriešiť vec mimosúdnou cestou. Domnievala sa preto, že jej snaha vyriešiť rodinný spor mimosúdne by mala byť súdom podporovaná a mala by požívať právnu ochranu, a nie naopak, sankcionovaná ukrátením maloletého dieťaťa. Vzhľadom k primeranému časovému obdobiu, ktoré ubehlo, odkedy rodiča nežili v spoločnej domácnosti, do podania návrhu, ako aj s prihliadnutím na stresovú životnú situáciu, považovala svoje dôvody za hodné osobitného zreteľa v tomto konkrétnom prípade. Zároveň poukázala na dôvodovú správu § 77 ods. 1 Zákona o rodine, majúc za to, že záujmom zákonodarcu bolo predovšetkým zabrániť takým špekuláciám a zneužívaniu, keď napr. jeden z rodičov tvrdí, že druhý si neplnil vyživovaciu povinnosť spätne za obdobie 3 rokov, napr. aj v čase spoločnej domácnosti, pričom povinná osoba aj vzhľadom k dlhšiemu spätnému časovému hľadisku nevie preukázať opak, a nie šikanózne postihnúť maloleté dieťa v tomto prípade, keď matka dieťaťa aj vzhľadom k stresujúcej životnej situácii podala v záujme maloletého dieťaťa návrh na súd, ako inštanciu, ktorá má záujmy maloletého dieťaťa chrániť ex offo. Naviac sa domnievala, že napriek tomu, že rešpektovanie princípu „ignorantia iuris non excusat“ (neznalosť zákona neospravedlňuje) v právnych vzťahoch treba vykladať v najvyššej možnej miere, jeho uplatnenie v neprospech maloletého dieťaťa by malo prichádzať do úvahy len výnimočne, ak to budú odôvodňovať konkrétne okolnosti prípadu. Aj v prípade tohto princípu totiž platí, že v konkrétnych súvislostiach ustupuje dôležitejšiemu princípu, ktorým je princíp ochrany maloletého dieťaťa. Keďže súd prvého stupňa vec nesprávne právne posúdil, navrhla príslušnému súdu, aby napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak, že otca zaviaže prispievať na výživu maloletej I. K., nar. XX. XX. XXXX sumou 80 eur mesačne od 01. 06. 2012 až do právoplatného rozsudku o rozvode, ktoré je otec povinný platiť vždy do 15-teho dňa v mesiaci vopred k rukám matky a zmeškané výživné vo výške 480 eur mu povolil splácať spolu s bežným výživným v mesačných splátkach po 40 eur mesačne od právoplatnosti rozsudku, pod stratou výhody splátok v prípade, ak svoju povinnosť nesplní riadne a včas.

Kolízny opatrovník k odvolaniu matky uviedol, že s napadnutým rozsudkom súhlasí a žiadal, aby návrh matky bol zamietnutý.

Otec vo vyjadrení k odvolaniu matky zastal názor, že matka ani v odvolaní neuviedla nové skutočnosti, ktoré by mali mať za následok zmenu rozsudku, preto rozsudok súdu prvého stupňa považoval za vecne správny, súdom vecne i právne správne posúdený.

Krajský súd v Nitre ako súd odvolací ( ) preskúmal napadnutý rozsudok podľa bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa a dospel k záveru, že odvolanie matky nie je dôvodné, preto rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny podľa , potvrdil, keď súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav veci a vec aj správne právne posúdil.

Predmetom konania je návrh matky na určenie výživného na maloleté dieťa na čas do rozvodu manželstva. Svoj návrh podala dňa 22. 11. 2012 a žiadala ním súd, aby zaviazal otca prispievať na výživu maloletej I. K., nar. XX. XX. XXXX sumou 80 eur mesačne od 01. 06. 2012 až do právoplatnosti rozsudku o rozvode, ktoré je otec povinný platiť vždy do 15-teho dňa v mesiaci vopred k rukám matky a zameškané výživné vo výške 480 eur mu povolil splácať spolu s bežným výživným v mesačných splátkach po 40 eur mesačne pod stratou výhody splátok, v prípade, ak svoju povinnosť nesplní riadne a včas. Okrem toho vo svojom návrhu poukázala na skutočnosť, že dňa 03. 05. 2012 podala návrh na rozvod manželstva a úpravu práv a povinností rodičov na čas po rozvode manželstva, o ktorom dňa 23. 10. 2012 súd prvého stupňa rozhodol rozsudkom zo dňa 23. 10. 2012, č. k. -67 tak, že manželstvo rozviedol a maloletú I. zveril do striedavej osobnej starostlivosti oboch rodičov s tým, že otca zaviazal prispievať na výživu maloletej I. sumou 60,- eur mesačne, k rukám matky od právoplatnosti rozsudku o rozvode. Svoje výdavky na maloletú dcéru v čase, keď nežila s otcom maloletej, vyčíslila na sumu 969,15 eura na oblečenie + cca 100 eur mesačne na stravu, ubytovanie a ostatné výdavky. Keďže v starostlivosti o maloletú I. sa obidvaja rodičia striedali, nežiadala o úhradu mesačných výdajov na stravu, ubytovanie a ostatné výdavky.

Zo skutkových zistení zrejmých zo spisu v tomto prípade súd prvého stupňa dospel k záveru, že návrh matky nebol podaný dôvodne, pretože v danom prípade neboli splnené zákonné podmienky k tomu, aby súd určil výživné na maloleté dieťa na čas do rozvodu.

Podľa názoru odvolacieho súdu, súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav a z takto zisteného skutkového stavu urobil aj správny právny záver a svoje rozhodnutie aj správne odôvodnil. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, a preto s poukazom na ustanovenie sa v odôvodnení tohto rozhodnutia obmedzil iba na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia bez toho, aby odvolací súd tieto dôvody opakoval.

Podľa § 62 odsek 1 Zákona o rodine, plnenie vyživovacej povinnosti rodičov k deťom je ich zákonná povinnosť, ktorá trvá do času, kým deti nie sú schopné samé sa živiť.

Podľa § 62 odsek 2 Zákona o rodine, obaja rodičia prispievajú na výživu svojich detí podľa svojich schopností, možností a majetkových pomerov. Dieťa má právo podieľať sa na životnej úrovni rodičov.

Podľa § 62 ods. 4 Zákona o rodine, pri určení rozsahu vyživovacej povinnosti súd prihliada na to, ktorý z rodičov a v akej miere sa o dieťa osobne stará. Ak rodičia žijú spolu, prihliadne súd aj na starostlivosť rodičov o domácnosť.

Podľa § 77 ods. 1 Zákona o rodine, právo na výživné sa nepremlčuje. Možno ho však priznať len odo dňa začatia súdneho konania. Výživné pre maloleté dieťa možno priznať najdlhšie na dobu troch rokov spätne odo dňa začatia konania, ak sú na to dôvody hodné osobitného zreteľa.

Prispievať na výživu svojich detí je zákonnou povinnosťou oboch rodičov. Kritériá na určenie rozsahu vyživovacej povinnosti rodičov sa určujú podľa schopností, možností a majetkových pomerov rodičov. Každé dieťa má právo podieľať sa na životnej úrovni svojich rodičov, a to aj nielen v pozitívnom, ale aj v negatívnom zmysle. Z ustanovenia § 77 ods. 1 Zákona o rodine vyplýva, že výživné pre maloleté dieťa možno priznať najdlhšie na dobu troch rokov spätne, ktoré sa počítajú odo dňa začatia konania, bez ohľadu na to, či konanie bolo začaté na návrh, alebo z úradnej povinnosti, avšak za predpokladu existencie dôvodov hodných osobitného zreteľa. Súd v týchto prípadoch nie je viazaný návrhom, sám musí určiť začiatok, kedy povinný prestal platiť výživné, alebo ho platil v obmedzenej miere a či v danom prípade existujú dôvody hodné osobitného zreteľa. V prípade, ak súd zistí existenciu dôvodov hodných osobitného zreteľa, pri určovaní výživného za minulé obdobie súd ďalej zisťuje, aké boli konkrétne schopnosti, možnosti, zárobkové pomery povinného, potreby dieťaťa, prihliada na už

poskytnuté plnenia, poskytovanie bývania, osobnej starostlivosti a hodnotí aj ďalšie zákonné kritériá. Súd posudzuje skutočný stav, aký existoval v minulosti.

Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia s ohľadom na dôvody uvádzané matkou v podanom odvolaní odvolací súd uvádza, že podľa dôvodovej správy zákonodarcu k stanoveniu podmienky existencie dôvodov hodných osobitného zreteľa viedla úvaha o potrebe zamedzenia špekulácií a zneužívania možnosti priznávať výživné pre maloleté dieťa. Sprísňujúca úprava od oprávnených vyžaduje zodpovedný a včasný prístup k riešeniu tejto otázky, t.j. aby návrh na určenie výživného podávali bez zbytočného odkladu pri naplnení zákonných podmienok. Pokiaľ však z určitých dôvodov, ktoré možno posúdiť ako výnimočné (s ich existenciou sa musí súd vyporiadať v odôvodnení rozsudku), účastníci žiadajú o určenie výživného s časovým odstupom a v ich konaní nemožno vidieť snahu o zneužívanie tohto inštitútu, súd môže výživné priznať aj spätne. Dôvody hodné osobitného zreteľa treba posudzovať podľa konkrétnych okolností prípadu, avšak z ustálenej judikatúry vyplýva, že výnimočným dôvodom určite nie je matkou uvádzaná neznalosť možnosti uplatňovať si výživné, ako ani osobné konflikty medzi rodičmi. Za relevantné dôvody by bolo možné považovať zdravotný stav oprávnenej osoby, ktorý jej zabránil včas uplatniť nárok, alebo konanie, ktoré má znaky trestného činu spočívajúce v bránení uplatnenia nároku na výživné (vyhrážky, násilie). Omeškanie, pokiaľ ide o podanie návrhu na určenie výživného však nemusí byť veľké, môže ísť o jeden alebo niekoľko mesiacov z dôvodu, že oprávnená osoba nemohla predvídať, že povinný nebude platiť výživné, resp. sa spoliehala na prísľub dodatočného splnenia zo strany povinného, k čomu však nedošlo. Žiadna z takýchto okolností však v danom prípade naplnená nebola, pretože matka nemala prísľub dodatočného splnenia zo strany povinného, nakoľko tento si od samotného začiatku konania stál za svojím názorom, že v osobnej starostlivosti o maloleté dieťa sa striedali. Rovnako tak je vylúčené, aby bola za dôvod hodný osobitného zreteľa považovaná neznalosť možnosti uplatňovať si výživné. S poukazom na uvedené odvolací súd dospel k záveru, že súd prvého stupňa dostatočne zistil skutkový stav veci. V danom prípade bolo potrebné vychádzať najmä zo skutočnosti, že súd prvého stupňa nezistil dôvody hodné osobitného zreteľa, a preto nebolo potrebné ani zisťovať schopnosti, možnosti a zárobkové pomery povinného, ako ani potreby dieťaťa. Práve naopak, pre komplexnosť posúdenia súd prvého stupňa správne prihliadol na už poskytnuté plnenia, poskytovanie bývania, osobnej starostlivosti a tiež hodnotil aj ďalšie zákonné kritériá, pričom bolo potrebné vychádzať najmä zo skutočnosti, že maloleté dieťa bolo rovnaký čas v mesiaci v osobnej starostlivosti obidvoch rodičov. Naviac predmetný návrh bol podaný až po tom, ako nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť rozsudok, ktorým bolo manželstvo rodičov maloletej I. rozvedené a maloletá I. bola zverená do striedavej osobnej starostlivosti a otec bol zaviazaný prispievať na jej výživu sumou 60 eur mesačne. Pokiaľ súd prvého stupňa z takto zisteného skutkového stavu dospel k záveru, že návrh matky zamietol z dôvodu, že v danom prípade neboli splnené podmienky k tomu, aby bolo určené výživné na maloleté dieťa na čas do rozvodu, odvolací súd má za to, že jeho záver bol správny. Odvolací súd nespochybňuje potreby na strane maloletej I., ktoré matke vznikli v čase, keď opustila spoločnú domácnosť, avšak na druhej strane je potrebné uviesť, že obaja rodičia sa striedali pri výchove maloletého dieťaťa, ako aj sa striedali pri zabezpečovaní jej výživy. Naviac v tom čase boli obaja rodičia zamestnaní, a preto mohli uspokojovať každý z nich potreby maloletého dieťaťa podľa svojich schopností, možností a majetkových pomerov.

Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny podľa potvrdil.

O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa a tak, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania, ktoré sa mohlo začať i bez návrhu. Takýmto konaním je i konanie vo veciach starostlivosti súdu o maloleté deti.

Toto rozhodnutie prijal odvolací senát Krajského súdu v Nitre pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.