Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_31S-192-2021.pdf
PDF · 128.4 KB
No categories available
31S/192/2021
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Správny súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Petra Kvietka a členov senátu JUDr. Lukáša Kolibába a JUDr. Michaely Kútikovej, v právnej veci žalobcu: RAMAL s.r.o., so sídlom Beňadovo 20, Beňadovo, IČO: 45 382 115, právne zastúpený: BENČÍK & PARTNERS, s.r.o., so sídlom Aurela Stodolu 12, Prešov, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63, Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 101901961/2021 zo dňa 7.10.2021, takto
rozhodol:
Žaloba sa z a m i e t a.
Žalobcovi sa náhrada trov konania n e p r i z n á v a.
odôvodnenie:
1. Daňový úrad Žilina (ďalej len ,,správca dane”) vykonal u kontrolovaného daňového subjektu – žalobcu daňovú kontrolu na dani z príjmov právnickej osoby za zdaňovacie obdobie roku 2017. Daňová kontrola bola začatá dňa 31.1.2020 na základe oznámenia o daňovej kontrole zo dňa 18.12.2019. O výsledku daňovej kontroly vyhotovil správca dane protokol č. 100632285/2021 zo dňa 19.4.2021. Protokol z daňovej kontroly, ktorého súčasťou bola aj výzva na vyjadrenie sa k zisteniam uvedeným v protokole bol žalobcovi doručený dňa 30.4.2021. Správca dane už v oznámení o začatí daňovej kontroly žiadal žalobcu o predloženie dokladov ku dňu začatia daňovej kontroly. Žalobca sa na začatie daňovej kontroly nedostavil. 2. Správca dane vyzval žalobcu na predloženie dokladov výzvou zo dňa 4.2.2020. Žalobca požadované doklady nepredložil. Správca dane následne vyzval žalobcu na predloženie dokladov aj výzvou zo dňa 25.2.2020. Žalobca predložil doklady, o čom správca dane vyhotovil potvrdenie o zapožičaní dokladov zo dňa 11.3.2020. Správca dane vyzval žalobcu na predloženie dokladov taktiež výzvou zo dňa 12.3.2020. Uvedená výzva sa správcovi dane vrátila s poznámkou neprevzatá v odbernej lehote. Dňa 20.4.2020 žalobca elektronicky doručil žiadosť v zmysle § 6 zákona č. 67/2020 Z.z. o niektorých mimoriadnych opatreniach vo finančnej oblasti v súvislosti so šírením nebezpečnej ľudskej choroby Covid 19, ktorou žiadal o prerušenie daňovej kontroly. Správca dane zaslal žalobcovi výzvu na predloženie dokladov zo dňa 1.10.2020, resp. 19.11.2020. Dňa 30.11.2020 boli správcovi dane predložené účtovné doklady, o čom správca dane vyhotovil potvrdenie o zapožičaní dokladov. 3. Za účelom preverenia a ozrejmenia dodávateľsko – odberateľských vzťahov v súvislosti s výkonom daňovej kontroly na dani z príjmov právnickej osoby za zdaňovacie obdobie roku 2017 správca dane predvolaním zo dňa 20.1.2021 žalobcu predvolal na ústne pojednávanie, ktoré sa malo uskutočniť dňa 25.2.2021. Žalobca sa na ústne pojednávanie nedostavil. Správca dane žalobcovi umožnil podľa § 45 ods. 1 písm. f ) zákona č. 563/2009 Z.z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,Daňový poriadok”) vyjadriť sa k priebehu daňovej kontroly k zisteným skutočnostiam, k spôsobu ich zistenia, ako aj navrhnúť, aby v protokole boli uvedené jeho vyjadrenia k ním. Správca dane v súlade s uvedeným zaslal žalobcovi oznámenie č.
100347315/2021 zo dňa 26.2.2021, ktorého predmetom bolo oboznámenie so zistenými skutočnosťami z daňovej kontroly s možnosťou vyjadrenia sa k ním podľa § 45 ods. 1 písm. f) Daňového poriadku dňa 25.3.2021 na Daňovom úrade Žilina, pobočka Námestovo. Žalobca sa ústneho pojednávania nezúčastnil a ani sa neospravedlnil. 4. Z predložených dokladov správca dane zistil, že žalobca v účtovnom denníku uplatnil náklady v sume 670 150,54 eur. K predmetným uplatneným nákladom v základe dane z príjmov právnickej osoby za zdaňovacie obdobie roku 2017 žalobca nepredložil faktúry, resp. obdobné účtovné doklady (tieto sa nenachádzali medzi predloženými dokladmi). Správca dane v tejto súvislosti vychádzal zo zápisov v účtovnom denníku zo dňa 31.12.2017 a hlavnej knihy, v ktorých sú uvedené zápisy o výdavkoch na stavebné práce a stavebný materiál. Daňovou kontrolou bolo zistené, že žalobca si v roku 2017 v účtovnom denníku uplatnil náklady z faktúr, ktoré sa nenachádzajú v účtovníctve za rok 2017. Správca dane za účelom preverenia dodávateľsko – odberateľských vzťahov v súvislosti s výkonom daňovej kontroly predvolal žalobcu na deň 25.2.2021. Žalobca sa na ústne pojednávanie nedostavil. 5. V priebehu vyrubovacieho konania žalobca dňa 21.5.2021 predložil správcovi dane dodávateľskú faktúru č. 17410002 zo dňa 21.12.2017, vystavenú pre odberateľa es site, spol. s r.o. so základom dane 507 203 eur. Predmetom zmluvy je vykonanie stavebných prác na bytovom dome Sára. Správcovi dane bola predložená aj Zmluva o dielo zo dňa 3.9.2012 uzatvorená medzi žalobcom ako zhotoviteľom a spoločnosťou es site, spol. s r.o ako objednávateľom. Predmetom zmluvy bolo zhotovenie diela – stavba, Bytový dom – ulica A. B., v Banskej Bystrici. V zmluve bol určený čas dokončenia prác na diele najneskôr do 15.11.2013 a odovzdanie diela do 10 dní od dokončenia prác na diele. Správcovi dane bola zároveň predložená aj zmluva o dielo - návrh na doriešenie zmluvného vzťahu zo dňa 17.2.2016 medzi žalobcom a spoločnosťou es site, spol. s r.o. ako aj dohoda o urovnaní, ktorá nebola podpísaná ani jednou zo zmluvných strán. Žalobca predložil aj kópiu preberacieho protokolu zo dňa 31.12.2017, kde ako preberateľ je uvedená spoločnosť es site, spol. s r.o. Po nahliadnutí do informačného systému finančnej správy bolo zistené, že spoločnosť es site, spol. s r.o. podala za rok 2017 daňové priznanie k dani z príjmov právnickej osoby, kde vykázala súčet výnosov v sume 0 eur a súčet nákladov v sume 0 eur. 6. S poukazom na vyššie popísaný priebeh a zistenia z daňovej kontroly, ako i nadväzujúceho vyrubovacieho konania správca dane dospel k záveru, že pokiaľ ide o zahrnutie nákladov, ich vynaloženie na dosiahnutie, udržanie a zabezpečenie zdaniteľných príjmov nebolo dostatočne preukázané. Zvýšil tak základ zdane za zdaňovacie obdobie roku 2017 o sumu 670 150,54 eur podľa § 17 zákona č. 595/2003 Z.z. o dani z príjmov v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,zákon o dani z príjmov”). 7. Správca dane vydal rozhodnutie č. 101083120/2021 zo dňa 22.6.2021, ktorým podľa § 68 ods. 5 Daňového poriadku žalobcovi vyrubil rozdiel dane na dani z príjmov právnickej osoby za zdaňovacie obdobie roku 2017 v sume 119 409,23 eur, s tým, že daň vyrubená podaným riadnym daňovým priznaním, doručeným dňa 6.6.2018 predstavovala sumu 2880 eur, daň zistená správcom dane sumu 122 289,23 eur a rozdiel dane v sume 119 409, 23 eur. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že žalobca nepreukázal žiadnymi relevantnými dokladmi, že uplatnené výdavky (náklady) deklarované v účtovníctve možno považovať za daňové výdavky. Mal za to, že predloženie účtovných záznamov bez dodávateľských faktúr nie je dostatočným dôkazom, že práce a služby, o ktorých bolo účtované boli aj reálne uskutočnené. Tvrdenia o reálnom uskutočnení prác a služieb žalobca nepreukázal. Vyslovil názor, že ak nemožno preveriť účtovné a daňové doklady, dochádza k spochybneniu reálnosti dodania tovaru a služieb. Nebolo tak preukázané, čo bolo predmetom uplatnených nákladov. Správca dane poukázal na ust. § 24 ods. 1 písm. a) až c) Daňového poriadku a uviedol, že daňový subjekt musí vedieť preukázať skutočnosti, ktoré uvádza vo svojich dokladoch. Má nielen povinnosť tvrdiť, ale tieto tvrdenia musí byť schopný i preukázať. Poukázal na znenie § 2 písm. i), ale i § 21 ods. 1 zákona o dani z prímov, podľa ktorého daňovými výdavkami sú iba náklady preukázateľne vynaložené na účely vymedzené v zákone o dani z prímov a zaúčtované v účtovníctve daňovníka. Pokiaľ daňový subjekt výdavky dostatočne nepreukáže, takéto výdavky nie sú daňovými výdavkami. Poukázal aj na to, že daňový subjekt – žalobca v priebehu daňovej kontroly a vyrubovacieho konania nevyužil svoje právo a zároveň si nesplnil povinnosť a dôkazné prostriedky nepredložil. Zároveň sa odvolával na ust, § 17 ods. 1 písm. a) zákona o dani z príjmov a § 7 ods. 1 a 2 a § 32 ods. 1 zákona č. 431/2002 Z.z. o účtovníctve. 8. Proti tomuto rozhodnutiu podal žalobca odvolanie, o ktorom rozhodol žalovaný podľa § 74 ods. 4 Daňového poriadku rozhodnutím č. 101901961/2021 zo dňa 7.10.2021 tak, že napadnuté rozhodnutie správcu dane č. 101083120/2021 zo dňa 22.6.2021 potvrdil. V odôvodnení rozhodnutia úvodom popísal priebeh daňovej kontroly ako i naň nadväzujúceho vyrubovacieho konania (body 1-5 tohto rozsudku). Uviedol, že správca dane konal počas daňovej kontroly a vyrubovacieho konania zákonným spôsobom,
s tým že žalobcovi neuprel právo vyjadrovať sa v priebehu daňovej kontroly k zisteným skutočnostiam a k spôsobu ich zistenia. Poukázal na zásady týkajúce sa rozdelenia dôkazného bremena medzi daňový subjekt a správcu dane. V nadväznosti na to dal do pozornosti ust. § 2 písm. i) ako aj § 21 ods. 1 zákona o dani z príjmov, podľa ktorých za daňové výdavky nemožno považovať také výdavky, ktorých vynaloženie na daňové účely nie je dostatočne preukázané. Ďalej citoval okrem iných ust. § 17 ods. 1 písm. b) zákona o dani z príjmov, § 32 ods. 1 zákona č. 431/2002 Z.z. o účtovníctve v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,zákon o účtovníctve“), § 24 ods. 1, 3, 4 Daňového poriadku. K reakcii na odvolacie námietky žalobcu uviedol, že žalobca nepredložil faktúry a teda nebolo možné posúdiť ich súvislosť s jeho celkovou hospodárskou činnosťou. Žalobca mal právo v priebehu daňovej kontroly a vyrubovacieho konania predkladať dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia a navrhovať dôkazy dostupné správcovi dane. Bol to žalobca, ktorý s poukazom na § 24 ods. 1 Daňového poriadku mal povinnosť preukázať výšku výdavkov, ktoré deklaroval v daňovom priznaní. Nestotožnil sa s námietkou žalobcu, že správca dane nevychádzal z dostatočne zisteného skutkového stavu, keď z odôvodnenia jeho rozhodnutia je zrejmé, na základe akých skutočnosti bolo rozhodnutie vydané a zistený skutkový stav. Nesúhlasil so žalobcom, že by bol správca dane nečinný, bol to práve žalobca, ktorý nepredkladal dôkazy nezúčastňoval sa pojednávaní. Doklady predložené žalobcom vo vyrubovacom konaní nenahrádzajú chýbajúce doklady – faktúry, ktoré mali byť predmetom účtovníctva a návrh na vypočutie konateľa spoločnosti es site, spol. s r.o., či miestne zisťovanie na adrese, na ktorej je postavený bytový dom sú vzhľadom na nepredloženie faktúr bezpredmetné. Žalobca pochybnosti správcu dane neodstránil, pričom postupoval v rozpore s § 8 ods. 1 zákona o účtovníctve a napokon nepreukázal splnenie podmienky preukázateľnosti daňových výdavkov v zmysle § 2 písm. i) zákona o dani z príjmov. 9. Žalobca napadol dňa 25.11.2021 na Krajskom súde v Žiline vyššie označené rozhodnutie žalovaného správnou žalobou. Mal za to, že rozhodnutie žalovaného je v rozpore s Daňovým poriadkom, ako i zákonom o dani z príjmov. Zdôraznil, že uvedeným rozhodnutím bol ukrátený na svojich procesných právach. Poukázal na to, že správca dane i žalovaný vo vyrubovacom konaní vôbec nezobrali do úvahy dôkazy predložené žalobcom a s jeho námietkami sa vysporiadali iba marginálne. K záveru daňových orgánov o tom, že žalobca nepreukázal žiadnymi relevantnými dôkazmi, že uplatnené výdavky vo výške 670 150, 54 eur deklarované v účtovníctve žalobcu možno považovať za daňové výdavky uviedol, že správca dane sa obmedzil iba na doklady žalobcu bez toho, aby v daňovej kontrole a vo vyrubovacom konaní realizoval miestne zisťovanie a na mieste výkonu stavebných prác fyzicky verifikoval, či je stavba postavená. Žalobca si do daňových nákladov uplatnil tie výdavky, ktoré súviseli s dosiahnutím jeho príjmu, a ktoré vynaložil pri svojej podnikateľskej činnosti. Správca dane rovnako nepredvolal na výsluch ani konateľa odberateľa – spoločnosti es siete s.r.o., pre ktorého žalobca vykonával stavebné práce. Uvedené dôkazy žalobca pritom navrhol vykonať v rámci podaného odvolania proti rozhodnutiu správcu dane. Žalovaný namiesto toho, aby dal správcovi dane pokyn na doplnenie dokazovania iba konštatoval, že doplnenie dokazovania je bezpredmetné. Týmto došlo k odňatiu spravodlivosti žalobcovi, keď daňové orgány odmietli vykonať ním navrhované dôkazy, ktorými bolo preukázané, že žalobca si oprávnene uplatnil náklady do daňových výdavkov. Daňové orgány neuviedli, akú výšku výnosov považujú za dosiahnutú. Žalobca deklaroval, že dom stojí, a preto mu museli vzniknúť výdavky, ktoré správca dane spochybnil. Zdôraznil, že ak správca dane nespochybňuje výnosy žalobcu, potom je logické, že nemôže spochybňovať ani výdavky žalobcu, ktoré priamo súviseli s dosiahnutými výnosmi. Mal za to, že správca dane je povinný vykonať v daňovom konaní dokazovanie čo najúplnejšie a objektivizovať skutkový stav veci, čo v danom prípade neučinil. Na podporu svojich argumentov poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.zn.3Sžf/47/2017. Uviedol, že aplikácia zásady voľného hodnotenia dôkazov nedáva správcovi dane právo na svojvoľné a účelové nakladanie so zisteniami získanými v rámci daňovej kontroly alebo daňového konania, ale táto podlieha zákonom stanovenému postupu, keď je správca dane povinný hodnotiť každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti a pritom prihliadať na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo, pričom toto vyhodnotenie musí zodpovedať zásadám logického myslenia a správnej aplikácie relevantných zákonných ustanovení. Ďalej namietal, že v napadnutom rozhodnutí absentuje právna argumentácia v nadväznosti na špecifikáciu konania žalobcu ako daňového subjektu spočívajúca v porušení zákonných ustanovení. Žalovaný sa dostatočne nevysporiadal s odvolacími námietkami žalobcu. Správca dane neoveroval ani materiálnu existenciu zdaniteľného plnenia a v tomto smere nevykonal jediný dôkaz. Uvedeným žalovaný porušil § 63 ods. 5 Daňového poriadku. Žalobca záverom požiadal o priznanie odkladného účinku správnej žaloby a žalobným návrhom žiadal, aby krajský súd napadnuté rozhodnutie žalovaného i správcu dane zrušil a vec im vrátil na ďalšie konanie. 10. Žalovaný sa vo vyjadrení k žalobe nestotožnil s námietkami žalobcu, že vo vyrubovacom konaní neboli vzaté do úvahy dôkazy predložené žalobcom, s námietkami žalobcu sa daňové orgány
nevysporiadali a žalovaný postupoval nezákonne, keď správcovi dane nedal pokyn na doplnenie dokazovania. Žalovaný poukázal na priebeh daňovej kontroly a vyrubovacieho konania, príslušné ustanovenia Daňového poriadku, zákona o dani z príjmov, zákona o účtovníctve a zdôraznil, že k žalobcom uplatneným nákladom v základe dane z príjmov právnickej osoby za zdaňovacie obdobie roku 2017 žalobca nepredložil faktúry, resp. obdobné účtovné doklady, čo znamená , že žalobca nepredložil žiadne prvotné doklady, na základe ktorých by bolo robené šetrenie v danej veci. Uvedené znamená, že žalobca nepredložil doklady, ktoré by preukazovali, že náklady zaúčtované v nákladoch žalobcu spĺňajú podmienky daňových nákladov v zmysle § 2 písm. i) zákona o dani z príjmov. Opätovne uviedol, že žalobcovi bolo umožnené vyjadriť sa k zisteným skutočnostiam a k spôsobu ich zistenia, ktoré právo žalobca nevyužil. Námietka žalobcu ohľadne výnosov v súvislosti s nákladmi je bezpredmetná, pretože nebolo preukázané, čo bolo predmetom uplatnených nákladov. Bolo povinnosťou žalobcu tieto skutočnosti preukázať s odkazom na § 24 ods. 1 Daňového poriadku. Rozhodnutia daňových orgánov pritom obsahujú náležitosti podľa § 63 ods. 5 Daňového poriadku. V tejto spojitosti sa žalovaný vysporiadal aj s návrhmi žalobcu na vykonanie dokazovania. S poukazom na uvedené navrhol, aby krajský súd žalobu zamietol. 11. Replika žalobcu k vyjadreniu žalovaného nebola podaná. 12. Podľa § 3 ods. 3 písm. a) zákona č. 151/2022 Z. z. o zriadení správnych súdov a o zmene a doplnení niektorých zákonov ak § 4 ods. 1 neustanovuje inak, výkon súdnictva prechádza od 1. júna 2023 z krajských súdov na správne súdy vo všetkých veciach, v ktorých je od 1. júna 2023 daná právomoc správnych súdov, a to z Krajského súdu v Banskej Bystrici, Krajského súdu Trenčíne a Krajského súdu v Žiline na Správny súd v Banskej Bystrici. 13. Správny súd v Banskej Bystrici (ďalej len ,,správny súd”) preskúmal zákonnosť rozhodnutia orgánu verejnej správy prvého stupňa a žalovaného, ako aj postup, ktorý predchádzal ich vydaniu podľa § 177 a nasl. S.s.p.. Skonštatoval, že námietky obsiahnuté v žalobných bodoch dôvodné nie sú a v nadväznosti na to podľa § 190 S.s.p. rozhodol o zamietnutí žaloby. Správny súd rozhodol vo veci dňa 27.7.2023 s nariadením pojednávania podľa § 107 ods. 1 písm. a) S.s.p. 14. Predmetom súdneho prieskumu bolo rozhodnutie žalovaného č. 101901961/2021 zo dňa 7.10.2021, ktorým potvrdil rozhodnutie Daňového úradu Žilina č. 101083120/2021 zo dňa 22.6.2021, ktorým podľa § 68 ods. 5 Daňového poriadku žalobcovi vyrubil rozdiel dane na dani z príjmov právnickej osoby za zdaňovacie obdobie roku 2017 v sume 119 409,23 eur, s tým, že daň vyrubená podaným riadnym daňovým priznaním doručeným dňa 6.6.2018 predstavovala sumu 2880 eur, daň zistená správcom dane sumu 122 289,23 eur a rozdiel dane v sume 119 409, 23 eur. 15. Z obsahu pripojeného administratívneho spisu, resp. rozhodnutí žalovaného ako i správcu dane správny súd zistil, že daňové orgány svoje rozhodnutia o vyrubení rozdielu dane na dani z príjmov právnickej osoby žalobcovi za zdaňovacie obdobie roku 2017 odôvodnili tým, že zo strany žalobcu neboli v priebehu daňovej kontroly a ani vyrubovacieho konania predložené žiadne relevantné doklady, ktorými by preukázal že ním uplatnené výdavky (náklady) deklarované v účtovníctve možno považovať za daňové výdavky v zmysle § 2 písm. i), ako aj § 21 ods. 1 zákona o dani z prímov. Za podstatné z hľadiska posúdenia žalobcom uplatnených nákladov ako daňových výdavkov tak považovali predovšetkým nesplnenie podmienky preukázateľnosti výdavkov, keď nebolo preukázané, že tieto boli vynaložené na účely vymedzené v zákone o dani z prímov a riadne zaúčtované v účtovníctve žalobcu. Keďže žalobca nedoložil k účtovným záznamom dodávateľské faktúry, nebolo preukázané, čo bolo predmetom uplatnených nákladov. Tým, že žalobca mal v účtovníctve zaúčtované chýbajúce doklady, postupoval v rozpore s § 8 ods. 1 zákona o účtovníctve. 16. Podľa § 24 ods. 1 Daňového poriadku, daňový subjekt preukazuje: a) skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov, b) skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane pri správe daní, c) vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť. 17. Podľa § 24 ods. 2 Daňového poriadku, správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov. 18. Podľa § 24 ods. 4 Daňového poriadku, ako dôkaz možno použiť všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočnosti rozhodujúcich pre správne určenie dane a čo nie je získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov, svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy a evidencie vedené daňovými subjektmi a doklady k nim.
19. Podľa § 2 písm. i) zákona o dani z príjmov, daňovým výdavkom sa rozumie výdavok (náklad) na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie zdaniteľných príjmov preukázateľne vynaložený daňovníkom, zaúčtovaný v účtovníctve daňovníka alebo zaevidovaný v evidencii daňovníka podľa § 6 ods. 11 pričom pri využívaní majetku, ktorý môže mať charakter osobnej potreby a s ním súvisiacich výdavkov (nákladov), je daňový výdavok uznaný len v pomernej časti podľa § 19 ods. 2 písm. t), v akej sa používa na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie zdaniteľných príjmov, ak tento zákon neustanovuje inak. 20. Podľa § 17 ods. 1 písm. b) zákona o dani z príjmov, pri zisťovaní základu dane alebo daňovej straty sa vychádza u daňovníka účtujúceho v sústave podvojného účtovníctva z výsledku hospodárenia. 21. Podľa § 17 ods. 2 písm. a) zákona o dani z príjmov, výsledok hospodárenia alebo rozdiel medzi príjmami a výdavkami podľa odseku 1 pri zisťovaní základu dane sa zvýši o sumy, ktoré nemožno podľa tohto zákona zahrnúť do daňových výdavkov alebo ktoré boli do daňových výdavkov zahrnuté v nesprávnej výške. 22. Podľa § 21 ods. 1 zákona o dani z príjmov, daňovými výdavkami nie sú výdavky (náklady), ktoré nesúvisia so zdaniteľným príjmom, aj keď tieto výdavky (náklady) daňovník účtoval, výdavky (náklady), ktorých vynaloženie na daňové účely nie je dostatočne preukázané. 23. Podľa § 6 ods. 1, 2 zákona o účtovníctve, účtovná jednotka je povinná doložiť účtovné prípady účtovnými dokladmi (§ 10). Účtovanie účtovných prípadov v účtovných knihách vykoná účtovná jednotka účtovným zápisom iba na základe účtovných dokladov. 24. Podľa § 8 ods. 1 zákona o účtovníctve, účtovná jednotka je povinná viesť účtovníctvo správne, úplne, preukázateľne, zrozumiteľne a spôsobom zaručujúcim trvalosť účtovných záznamov. 25. Podľa § 10 ods. 1 zákona o účtovníctve, účtovný doklad je preukázateľný účtovný záznam, ktorý musí obsahovať a) slovné a číselné označenie účtovného dokladu, b) obsah účtovného prípadu a označenie jeho účastníkov, c) peňažnú sumu alebo údaj o cene za mernú jednotku a vyjadrenie množstva, d) dátum vyhotovenia účtovného dokladu, e) dátum uskutočnenia účtovného prípadu, ak nie je zhodný s dátumom vyhotovenia, f) podpisový záznam osoby (§ 32 ods. 3) zodpovednej za účtovný prípad v účtovnej jednotke a podpisový záznam osoby zodpovednej za jeho zaúčtovanie, g) označenie účtov, na ktorých sa účtovný prípad zaúčtuje v účtovných jednotkách účtujúcich v sústave podvojného účtovníctva, ak to nevyplýva z programového vybavenia. 26. Podľa § 32 ods. 1 zákona o účtovníctve, na účely tohto zákona sa za preukázateľný účtovný záznam považuje iba účtovný záznam, ktorého obsah priamo dokazuje skutočnosť alebo ktorého obsah dokazuje skutočnosť nepriamo obsahom iných preukázateľných účtovných záznamov. 27. Podľa § 34 zákona o účtovníctve, ak účtovná jednotka zistí, že niektorý účtovný záznam jej účtovníctva je neúplný, nepreukázateľný, nesprávny alebo nezrozumiteľný, je povinná vykonať bez zbytočného odkladu jeho opravu spôsobom podľa odseku 2. 28. Správny súd poukazuje na to, že účelom daňového konania je zistenie, či si daňové subjekty splnili v súlade s príslušnými hmotnoprávnymi predpismi svoje povinnosti voči štátnemu rozpočtu. Keďže ide o fiškálne záujmy štátu, daňový poriadok obsahuje osobitnú úpravu zisťovania, preverovania základu dane alebo iných skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane, alebo vznik daňovej povinnosti daňového subjektu. 29. Pokiaľ ide o dokazovanie v daňovom konaní, dôkaznú povinnosť má prioritne daňový subjekt. Správca dane dokazovanie vykonáva, vedie dokazovanie. Jeho úlohou je zistiť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane. Dokazovanie je procesný postup, na základe ktorého správca dane získa poznatky a informácie o všetkých skutočnostiach dôležitých pre správne a objektívne rozhodnutie. Správca dane nie je pri dokazovaní viazaný iba návrhmi daňových subjektov, je však povinný zistiť skutkový stav veci čo najúplnejšie. Daňové konanie nie je konaním vyhľadávacím. Z uvedeného vyplýva, že je to práve správca dane, kto rozhodne, ktoré dôkazy vykoná, akým spôsobom a či vôbec dokazovanie doplní, aké závery vyvodí z jednotlivých dôkazov. V daňovom konaní sa uplatňuje zásada voľného hodnotenia dôkazov a zásada objektívnej pravdy. V zmysle týchto zásad sú príslušné správne orgány povinné postupovať. 30. Z uznesenia Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 377/2018-53 zo dňa 14.11.2018, vyplýva, že daňový subjekt má v daňovom konaní dve základné povinnosti: povinnosť tvrdiť a povinnosť svoje tvrdenia dokázať. Formálne sa obe tieto povinnosti realizujú tak, že daňový subjekt podá riadne vyplnené daňové priznanie (povinnosť tvrdiť), pričom spolu s ním predloží správcovi dane písomné doklady, ktoré je podľa právnych predpisov povinný viesť (dôkazná povinnosť).Takto si daňový subjekt splní svoje povinnosti v daňovom konaní, teda aj povinnosť dôkaznú. Ak však správca dane pri preverovaní uvedených písomných podkladov preukázateľne spochybní vierohodnosť, pravdivosť alebo úplnosť dôkazov predložených daňovým subjektom, potom možno konštatovať, že správca dane splnil svoju dôkaznú povinnosť a v takom prípade je opäť len na daňovom subjekte, či predložením alebo navrhnutím
ďalších dôkazov vyvráti spochybnenie jeho pôvodných dôkazov správcom dane. Týmto spôsobom dochádza v procese dokazovania v daňovom konaní k presúvaniu dôkazného bremena medzi správcom dane a daňovým subjektom, čo predstavuje praktické vyjadrenie kombinácie uplatňovania zásady vyhľadávacej a zásady prejednacej 31. Podľa rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Sžf/30/2014 zo dňa 17.2.2015, aplikácia zásady voľného hodnotenia dôkazov nedáva správcovi dane právo na svojvoľné a účelové nakladanie so zisteniami získanými v rámci daňovej kontroly alebo daňového konania, ale táto podlieha zákonom stanovenému postupu, keď je správca dane povinný hodnotiť každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti a pritom prihliadať na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo, pričom toto vyhodnotenie zistených skutkových okolností musí zodpovedať zásadám logického myslenia a správnej aplikácie relevantných zákonných ustanovení. Zásada objektívnej pravdy ovládajúca daňové konanie nepredstavuje absolútnu povinnosť správcu dane viesť dokazovanie dovtedy, pokým sa bez pochýb nepreukážu a nepotvrdia tvrdenia daňového subjektu ohľadne ním, v daňovom priznaní uvádzaných a správcom dane preverovaných skutočností, nakoľko daňové konanie nie je konaním vyhľadávacím. Preto je na správcovi dane vykonávajúcom dokazovanie a jeho úvahe, aké dôkazy vykoná, akým spôsobom dokazovanie doplní, akú hodnovernosť, dôkaznú silu a schopnosť zvrátiť závery vyplývajúce z realizovaného dokazovania z nich vyvodí, a to predovšetkým s prihliadnutím na skutočnosti a dôkazy vyplývajúce zo zistení, ktoré už má správca dane v priebehu konania k dispozícii. 32. Zistiť alebo preveriť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane alebo dodržiavanie ustanovení osobitných predpisov je účelom daňovej kontroly (§ 44 ods. 1 veta prvá Daňového poriadku). Daňová kontrola teda slúži na získanie a zhromaždenie dôkazného podkladu pre následné rozhodnutie správcu dane vydané vo vyrubovacom konaní. Z tohto pohľadu je daňová kontrola jedným z najvýznamnejších nástrojov v podmienkach správy daní. Daňová kontrola predstavuje verejno- mocenský zásah do individuálnej sféry daňového subjektu, ktorý v konečnom dôsledku najčastejšie smeruje k dorubovaniu daní a sekundárne k ukladaniu sankcií. 33. S poukazom na vyššie popísané aspekty a mechanizmus prenosu dôkazného bremena medzi daňovým subjektom a správcom dane bolo na daňovom subjekte - žalobcovi, aby si v konaní pred daňovými orgánmi splnil svoju povinnosť tvrdiť a tieto tvrdenia zároveň preukázal, tak ako to vyplýva z ust. § 24 ods. 1 písm. a) až c) Daňového poriadku. 34. V predmetnej veci z dokladov predložených žalobcom v priebehu daňovej kontroly dňa 30.11.2020 vyplynulo, že žalobca si v účtovnom denníku uplatnil náklady v sume 670 150, 54 eur. Uvádzajú sa v ňom pritom zápisy o výdavkoch spojených s vykonaním stavebných prác, resp. dodaním materiálu. Žalobca vyššie označené náklady pritom deklaroval v podanom daňovom priznaní k dani z príjmov právnickej osoby za rok 2017 (taktiež vo výkaze ziskov a strát za rok 2017), čím si svoju povinnosť tvrdenia splnil. Pokiaľ si žalobca uplatňoval daňové výdavky na základe dodávateľských faktúr, bolo potrebné, aby v súlade s § 24 ods. 1 Daňového poriadku správcovi dane predložil aj faktúry, resp. obdobné účtovné doklady, ktoré by bolo možné preveriť aj z toho hľadiska, či majú povahu faktu. Iba tak mohol správca dane pristúpiť k verifikácii tvrdení uvádzaných žalobcom a vykonať šetrenie vo veci oprávnenosti ním uplatnených výdavkov. Samotné predloženie účtovných záznamov bez pripojenia dodávateľských faktúr viažucich sa k nim nemožno považovať za relevantný dôkaz svedčiaci záveru o preukázaní, že uplatnené výdavky deklarované v účtovníctve žalobcu možno považovať za daňové výdavky spĺňajúce kritéria v zmysle § 2 písm. i) a § 21 ods. 1 zákona o dani z príjmov. Nepredloženie potrebných dokladov - faktúr je tak spojené s nemožnosťou preverenia predmetu uplatnených výdavkov, , ktoré môže vyústiť aj do určenia dane podľa pomôcok podľa § 48 a § 49 Daňového poriadku. 35. K vyššie označeným nákladom však žalobca požadované faktúry, resp. obdobné účtovné doklady nepredložil (medzi predloženými dokladmi nenachádzali). Neučinil tak ani napriek opakovaným výzvam správcu dane tak v priebehu daňovej kontroly ako i vyrubovacieho, resp. odvolacieho konania. Žalobca tak mal v priebehu daňovej kontroly (na základe jasne formulovaných výziev správcu dane) i v rámci vyrubovacieho konania vytvorený dostatočný priestor na splnenie svojej povinnosti. Procesná pasivita žalobcu sa prejavila nielen v súvislosti s tým, že nereagoval na výzvy správcu dane na predloženie dokladov, ale nedostavil sa ani na ústne pojednávanie pred správcu dane za účelom preverenia jeho dodávateľsko – odberateľských vzťahov v súvislosti s výkonom daňovej kontroly na dani z príjmov právnickej osoby za zdaňovacie obdobie roku 2017. Obdobný prístup žalobcu možno badať i v tom, že nevyužil ani možnosť oboznámiť sa so zistenými skutočnosťami z daňovej kontroly s možnosťou vyjadrenia sa k ním podľa § 45 ods. 1 písm. f) Daňového poriadku . Možno tak konštatovať, že zo strany správcu dane už v počiatočnej fáze daňovej kontroly bolo žalobcovi dostatočne predostreté, aké nedostatky, bolo potrebné z jeho strany odstrániť, aby správca dane vôbec mohol pristúpiť k posúdeniu ním uplatnených nákladov v zmysle kritérií uvedených ust. § 2 písm. i) ako aj § 21 ods. 1 zákona
o dani z príjmov. Nepredloženie požadovaných faktúr žalobcom tak viedlo daňové orgány k neuznaniu ním uplatnených výdavkov, keď nebolo preukázané, že ide o náklady riadne zaúčtované v nákladoch žalobcu a spĺňajúce podmienky daňových nákladov v zmysle § 2 písm. i) zákona o dani z príjmov. Pokiaľ teda žalobca účtoval bez toho, aby disponoval potrebnými dokladmi, nepostupoval ani v súlade s § 8 ods. 1 zákona o účtovníctve. 36. Žalobca vo svojej žalobe namietal, že rozhodnutím žalovaného bol ukrátený na svojich procesných právach. Poukázal na to, že správca dane i žalovaný vo vyrubovacom konaní vôbec nezobrali do úvahy dôkazy predložené žalobcom a s jeho námietkami sa vysporiadali iba marginálne. Správny súd v tejto súvislosti (aj s ohľadom na vyššie popísané zistenia týkajúce sa procesnej pasivity žalobcu) predovšetkým poukazuje na to, že zo strany daňových orgánov bol pre žalobcu vytvorený široký priestor, v rámci ktorého mohol realizovať svoje procesné práva – predkladať dôkazy, resp. navrhovať ich vykonanie a pod., a to či už pred správcom dane alebo pred žalovaným. V súvislosti so žalobnou námietkou že správca dane sa pri výkone daňovej kontroly obmedzil iba na doklady žalobcu, bez toho, aby realizoval ním navrhované miestne zisťovanie a na mieste výkonu stavebných prác fyzicky preveril, či je stavba ,, Bytový dom“ ul. Profesora Sáru v Banskej Bystrici postavená správny súd uvádza, že v zmysle § 24 ods. 2 Daňového poriadku dokazovanie v daňovom konaní vykonáva a vedie správca dane. Správca dane nie je pri dokazovaní viazaný návrhmi daňových subjektov, je teda na ňom, ktoré z dôkazov vykoná, s tým že je viazaný zákonnou požiadavkou, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie. Vychádzajúc však z toho, že je to primárne žalobca, ktorý v zmysle § 24 ods. 1 Daňového poriadku znáša dôkazné bremeno, resp. správca dane nevyhľadáva dôkazy tvoriace obsah tohto dôkazného bremena, je na správcovi dane, ktoré z navrhovaných dôkazov vykoná. Samotné odmietnutie vykonania dokazovania (tak, ako to prezentoval žalobca vo svojej žalobe) ešte bez ďalšieho neznamená, že musí nutne dôjsť aj k porušeniu práv daňového subjektu. Platí, že ak daňový subjekt podá návrh na vykonanie dôkazu, je úlohou správcu dane sa s týmto návrhom v odôvodnení svojho rozhodnutia vysporiadať. V prípade, že tomuto návrhu správca dane nevyhovie, je povinný svoj postup zdôvodniť. Pokiaľ sa týka návrhov na vykonanie dôkazov, tieto nie sú v zásade časovo limitované a teda ich možno predkladať tak v priebehu daňovej kontroly, vyrubovacieho konania, resp. odvolacieho vyrubovacieho konania (obzvlášť vtedy, ak ich nebolo možné z objektívnych dôvodov predložiť/navrhnúť už skôr). 37. V danej veci išlo o návrhy žalobcu (podané v odvolacom konaní) na vykonanie dôkazov – miestneho zisťovania, resp. výsluchu konateľa odberateľa – spoločnosti es site, spol. s r.o., pre ktorého mal žalobca vykonávať stavebné práce. Je pravdou, že daňové orgány k vykonaniu týchto dôkazov nepristúpili, no tento postup v odôvodnení svojich rozhodnutí zrozumiteľne zdôvodnili poukazom na to, že vykonanie uvedených dôkazov je neopodstatnené z dôvodu, nepredloženia faktúr, na základe ktorých mal žalobca účtovať, resp. že bez predloženia faktúr daňové orgány nemali na základe čoho overovať materiálnu existenciu jednotlivých plnení. Pravdivosť tvrdení žalobcu sa tak nedala overiť, pretože bez účtovných dokladov spoločnosti nie je možné preveriť obojstranný účtovný vzťah. Žalobcovi pritom bolo umožnené zaúčtovanie dodávateľských faktúr do daňových nákladov preukázať, no túto možnosť zjavne nevyužil, keď faktúry, na základe ktorých účtoval ani po opakovaných výzvach správcu dane nepredložil. 38. Nemohla obstáť argumentácia žalobcu spočívajúca v tom, že deklaroval vynaloženie výdavkov na stavbu bytového domu, a nakoľko bytový dom stojí, museli mu vzniknúť i výdavky, ktoré však správca dane spochybnil, resp. že bolo potrebné dokazovanie zamerať na existenciu materiálneho plnenia. Tým, že žalobca požadované faktúry nepredložil, správcovi dane neumožnil následne verifikovať tvrdenia žalobcu v predložených dokladoch (aj v kontexte ním navrhnutých dôkazov). Inými slovami bez predloženia požadovaných dokladov spôsobilých preveriť predmet vynaložených nákladov (na účely posúdenia toho, či ich možno považovať za vecné vynaložené, preukázané a zaúčtované daňové výdavky) bol zjavne oslabený význam zaoberať sa v procese dokazovania otázkou, či bytový dom reálne stojí, alebo nie. Úvahy/argumenty žalobcu o nedostatočnom zistení skutkového stavu s požiadavkou na doplnenie dokazovania tak v danej situácii strácajú na význame. V nadväznosti na to, je potrebné prisvedčiť i argumentácii žalovaného o nedôvodnosti námietky žalobcu týkajúcej sa výnosov v súvislosti s nákladmi, keďže na podklade žalobcom predložených dokladov – pri absencii faktúr, nebolo preukázané, čo bolo predmetom uplatnených výdavkov, v dôsledku čoho nebolo možné posúdiť ani ich súvislosť s celkovou hospodárskou činnosťou žalobcu. Z rozhodnutí daňových orgánov pritom vyplýva i predloženie ďalších dôkazov žalobcom dňa 21.5.2021, ktoré boli vyhodnotené obdobným spôsobom. 39. Správny súd mal za to, že daňovým orgánom nebolo možné vytknúť nedôslednosť pri zisťovaní skutkového stavu, keď samotný žalobca, ktorého primárne zaťažuje dôkazné bremeno nevyvinul procesnú aktivitu – vo smere doplnenia účtovných záznamov o faktúry, na základe ktorých si uplatnil daňové výdavky, resp. v nadväznosti na to o dôkazy, ktorými by svoje tvrdenia podporil. Žalobca pritom
nenamietal, že by správcom dane požadované faktúry/doklady predložil (uvedené napokon nevyplýva ani z potvrdenia o prevzatí dokladov), resp. že by ich predloženie pre posúdenie veci bolo právne bezvýznamné. Nepreukázanie výšky výdavkov, (tak ako to vyžaduje ust. § 2 písm. i/ zákona o dani z príjmov), ktoré žalobca sám deklaroval v podanom daňovom priznaní (táto je zásadná pre určenie výsledku jeho hospodárenia a výšky dane z príjmov) vedie k neprípustnému zníženiu základu dane a dane z príjmov. Správca dane tak musel dôvodne pristúpiť k zvýšeniu základu dane a vyrubeniu dane za zdaňovacie obdobie roku 2017 podľa § 17 ods. 2 zákona o dani z príjmov. 40. Rozhodnutia daňových orgánov pritom obsahujú všetky náležitosti požadované ust. § 63 ods. 5 Daňového poriadku, keď je z nich zrejmé, z akých skutočností pri formulovaní svojich záverov vychádzali, ako ich vyhodnotili v nadväznosti na aplikáciu relevantnej právnej úpravy, ale aj akým spôsobom sa vysporiadali s jednotlivými námietkami/návrhmi žalobcu. V tejto súvislosti správny súd nezistil, že by rozhodnutia daňových orgánov odporovali záverom vysloveným v žalobcom označenej časti rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp.zn.3Sžf/47/2017, keď z ich odôvodnenia vyplývajú úvahy, ktoré ich viedli k vydaniu rozhodnutí, ako aj vysporiadane sa s tvrdeniami a návrhmi žalobcu. 41. S poukazom na vyššie uvedené, správny súd nevzhliadol žiaden z dôvodov na zrušenie rozhodnutia žalovaného ako i správcu dane ako nezákonných. Žalobca pritom v žalobe ani vyslovene neoznačil žiaden z dôvodov na zrušenie rozhodnutia v zmysle v ust. § 191 ods. 1 S.s.p., preto ich správny súd vyhodnotil z hľadiska obsahu jednotlivých žalobných námietok. Vzhľadom na to, že správny súd (s ohľadom na žalobcom takto vymedzené žalobné námietky) dospel k záveru o zákonnosti rozhodnutia žalovaného ako i správcu dane, žalobu ako nedôvodnú postupom podľa § 190 S.s.p. zamietol. 42. Žalobcovi, ktorý nebol v konaní úspešný, správny súd náhradu trov konania nepriznal, aplikujúc § 167 ods. 1 S.s.p. a contr. 43. Toto rozhodnutie prijal senát Správneho súdu v Banskej Bystrici jednohlasne (§ 139 ods. 4 S.s.p.).
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť (§ 439 ods. 1, 2 S.s.p.). Kasačná sťažnosť musí byť podaná v lehote jedného mesiaca od doručenia rozhodnutia správneho súdu oprávnenému subjektu, ak tento zákon nestanovuje inak (§ 443 S.s.p.). Zmeškanie lehoty na podanie kasačnej sťažnosti nemožno odpustiť (§ 443 ods. 5 S.s.p.). Lehota na podanie kasačnej sťažnosti je zachovaná, ak počas nej bola kasačná sťažnosť podaná na kasačnom súde (§ 444 ods. 2 S.s.p.). Náležitosti kasačnej sťažnosti sú vymedzené v ust. § 445 S.s.p. Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len dôvodmi uvedenými v ust. § 440 ods. 1 S.s.p. Dôvody kasačnej sťažnosti sa vymedzia spôsobom uvedeným v ust. § 440 ods. 2 S.s.p. Kasačná sťažnosť sa podáva na správnom súde, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal. Podľa § 449 ods. 1, 2 S.s.p. sťažovateľ, alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatila ak má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, ak ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d), a ak je žalovaným centrum právnej pomoci.