Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

15CoE/27/2013

Uznesenie

Krajský súd v Prešove v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, právne zastúpeného Advocate, s.r.o., so sídlom Bratislava, Pribinova 25, IČO: 36 865 141, proti povinnému: Z. U., nar. XX.XX.XXXX, bytom T. XXX, o vymoženie príslušenstva pohľadávky, vedenej súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým, Exekútorský úrad so sídlom v Bratislave, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Vranov nad Topľou zo dňa 27.12.2012, č. k. -10, zhodou hlasov členov senátu takto

rozhodol:

P o t v r d z u j e uznesenie.

Náhradu trov odvolacieho konania účastníkom n e p r i z n á v a.

odôvodnenie:

Prvostupňový súd napadnutým uznesením žiadosť súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zo dňa 13.7.2012 doručenú tamojšiemu súdu dňa 20.8.2012 zamietol.

Svoje rozhodnutie právne odôvodnil ustanoveniami §, ods. 2 o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (ďalej aj „“), (ďalej len „“) v znení účinnom do 31.12.2007 a znení účinnom od 1.1.2008, §, , , ods. 1 v znení účinnom v čase uzavretia spotrebiteľskej zmluvy a , o spotrebiteľských úveroch v znení platných a účinných predpisov v čase uzavretia spotrebiteľskej zmluvy, článku 169 ods. 1 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (v čase uzavretia zmluvy medzi účastníkmi článok 153 ods. 1 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva), článku 6 ods. 1, článku 2 písm. a), článku 3 ods. 1,3 Smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (ďalej len „smernica“). Zároveň na podporu svojej argumentácie citoval závery rozsudkov Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-240/98 zo dňa 27.6.2000 Océano Grupo Editorial SA proti Roció Murciano Quintero, vo veci C-168/05 zo dňa 26.10.2006 Elisa María Mostaza Claro proti Centro Móvil Milenium SL bod 38, vo veci C-243/08 zo dňa 04.06.2009 Pannon GSM Zrt. proti Erzsébet Sustikné Győrfi bod 43.

Ďalej v odôvodnení uviedol, že v posudzovanej veci sa oprávnený domáha návrhom vykonanie exekúcie spísaným pred exekútorom do zápisnice zo dňa 11.07.2012 vymoženia príslušenstva pohľadávky na podklade exekučného titulu, ktorým je rozhodcovský rozsudok vydaný Stálym rozhodcovským súdom zriadeným zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská a.s. so sídlom v Bratislave. Rozhodcovská doložka je súčasťou obsahu formulárovej zmluvy, ktorú oprávnený v rámci svojej podnikateľskej činnosti používa v prípadoch uzatvárania zmlúv rovnakého druhu a neurčitého počtu. Podľa názoru prvostupňového súdu je však dojednanie rozhodcovskej doložky v spotrebiteľskej zmluve neprijateľnou podmienkou,

ktorá je zmysle neplatná. O neprijateľnú podmienku ide aj vtedy, ak síce spotrebiteľ podľa nej má možnosť vybrať si medzi rozhodcovským a štátnym súdom, ale ak by podľa takejto doložky začalo rozhodcovské konanie na návrh dodávateľa, spotrebiteľ by bol nútený podrobiť sa rozhodcovskému konaniu alebo podať návrh na štátnom súde, ak by chcel zabrániť rozhodcovskému konaniu. Názor prvostupňového súdu sa opieral o to, že spotrebiteľ sa v porovnaní s dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ale aj úroveň informovanosti, a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky vopred pripravené dodávateľom bez toho aby mohol podstatným spôsobom ovplyvniť ich obsah. Aj v predmetnom prípade povinný nemal možnosť podstatným spôsobom obsah predmetnej zmluvy ovplyvniť, nakoľko jej súčasťou sú aj všeobecné obchodné podmienky. Povaha zmluvy je teda adhézna, teda spotrebiteľ ju mohol prijať buď ako celok resp. odmietnuť. Obsah rozhodcovskej doložky bol dodávateľom vopred pripravený. Len veľmi ťažko možno predpokladať, že si spotrebiteľ bol vedomý všetkých dôsledkov, ktoré so sebou dojednanie rozhodcovskej doložky nesie. Výkladovým pravidlom pre posudzovanie povahy neprimeranej zmluvnej podmienky, ale na základe zásady nepriameho účinku aj aplikovateľným právom sú ustanovenia smernice (93/13/ES), a to najmä citované ustanovenia, ktoré sú dostatočne presné a zrozumiteľné. Použitie ustanovení smernice sa opiera o nepriamy účinok práva EU na právne poriadky členských štátov, ktorý spočíva v povinnosti konformného výkladu. Nejde teda o priame dosiahnutie výsledku riadnym implementovaním smernice, ale o nepriame dosiahnutie výsledku stanoveného smernicou - výkladom prostredníctvom rozhodnutia vnútroštátneho súdu a nie vnútroštátneho právneho aktu implementujúceho smernicu. Keďže zmyslom, cieľom a účelom právnych noriem týkajúcich sa ochrany spotrebiteľa je poskytnúť spotrebiteľom minimálne takú úroveň ochrany, aká je stanovená smernicou 93/13/EHS, tak aj vnútroštátny súd je povinný vykladať predmetné ustanovenia smernice a vnútroštátneho práva tak, aby bol dosiahnutý výsledok stanovený predmetnou smernicou. Svoju mienku prvostupňový súd argumentačne podporil aj o stanoviskom Súdneho dvora (ES) vo veci C-243/08 zo dňa 04.06.2009 Pannon GSM Zrt. proti Erzsébet Sustikné Győrfi bod 40, v ktorom Súdny dvor konštatuje, že vopred stanovená podmienka v zmluve uzatvorenej medzi spotrebiteľom a dodávateľom v zmysle smernice (93/13/ES), ktorá nebola individuálne dohodnutá a ktorá priznáva právomoc pre všetky spory vyplývajúce zo zmluvy súdu, v obvode ktorého sa nachádza sídlo predajcu alebo dodávateľa, spĺňa všetky podmienky, aby mohla byť z hľadiska smernice 93/13/EHS kvalifikovaná ako nekalá. Teda podľa stanoviska Súdneho dvora spĺňa v zmysle smernice všetky podmienky „nekalosti“ už len dojednanie, že príslušným na riešenie sporov zo spotrebiteľskej zmluvy je všeobecný súd v obvode ktorého má dodávateľ sídlo, a teda nie všeobecný zákonný súd spotrebiteľa. V rozhodovanej veci na základe dodávateľom vopred stanoveného obsahu rozhodcovskej doložky nielenže nerozhodoval všeobecný súd, ale rozhodoval rozhodcovský súd zvolený oprávneným. Je namieste si uvedomiť aj okolnosť, že zriaďovateľom rozhodcovského súdu, ktorý v predmetnej veci rozhodoval je podnikateľský subjekt - obchodná spoločnosť, právnická osoba založená v zmysle za účelom podnikania, ktorého cieľom je dosahovanie zisku. Oprávnený zmluvy o finančnom prenájme uzatvára rovnako v rámci svojej podnikateľskej činnosti, pričom za prejednanie veci v rozhodcovskom konaní zaplatil rozhodcovskému súdu poplatok. Záujmom zriaďovateľa rozhodcovského súdu teda zrejme bude, aby bol tento ustanovený na rozhodovanie v čo najväčšom množstve prípadov, za prejednanie ktorých bude prislúchať odmena. Uvedená okolnosť môže mať vplyv na jeho rozhodovanie. Rozhodcovský súd ako z predmetného rozhodcovského rozsudku vyplýva absolútne opomenul aplikovanie príslušných kogentných vnútroštátnych a európskych noriem týkajúcich sa ochrany spotrebiteľa. Rozhodcovský súd pri skúmaní veci sa obmedzil iba na zmenkový vzťah oprávneného a povinného, posudzoval len formálne náležitosti zmenky, avšak ochrane spotrebiteľa ako v zmluvnom vzťahu slabšej strany náležitú pozornosť nevenoval. V predmetnom právnom vzťahu nielenže neskúmal neprijateľné zmluvné podmienky uvedené v predmetnej spotrebiteľskej zmluve, ale priznal oprávnenému aj plnenie v rozpore s dobrými mravmi, a to zmenkový úrok 0,25 % denne, čo predstavuje 91,25 % ročne. Dojednanie sankcie za neplnenie zmluvnej povinnosti v tejto výške je nielen v rozpore s príslušnými ustanoveniami vnútroštátneho a európskeho práva o ochrane spotrebiteľa, ale pre rozpor s dobrými mravmi je aj v príkrom rozpore so zásadou ekvity, ktorá je pre oblasť súkromného práva určujúcou. Tým došlo k prehĺbeniu už aj tak faktického nerovného stavu medzi dodávateľom a spotrebiteľom, najmä s ohľadom na nezanedbateľné nebezpečenstvo, že spotrebiteľ o svojich právach nevie alebo má ťažkosti s ich uplatnením.

Prvostupňový súd mal za to, že dojednanie rozhodcovskej doložky a následné konanie pred rozhodcovským súdom viedli vo svojich dôsledkoch k tomu, že spotrebiteľovi bola odopretá ochrana,

ktorú mu poskytujú ustanovenia a nasl. a tiež smernice 93/13/EHS. Prvostupňový súd dospel k názoru, že dojednanie rozhodcovskej doložky v predmetnej spotrebiteľskej zmluve je neprimeranou podmienkou, spotrebiteľ ňou nie je viazaný a táto je v rozpore príslušnými ustanoveniami najmä a nasl. ako aj v rozpore s ustanoveniami smernice 93/13/EHS. Na základe uvedeného žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia zo dňa 13.07.2012 zamietol.

Proti uzneseniu súdu prvého stupňa včas podal odvolanie oprávnený a žiadal, aby odvolací súd napadnuté uznesenie zrušil a vrátil vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Vytýkal súdu prvého stupňa, že vec nesprávne právne posúdil a podľa neho nesprávne aplikoval ustanovenie o rozhodcovskom konaní. Mal za to, že exekučný súd v prejednávanej veci prekročil rámec svojej preskúmavacej činnosti, ktorú mu zveril a v jeho nadväznosti o rozhodcovskom konaní. Vyslovil názor, že súd prvého stupňa na zistený skutkový stav nesprávne aplikoval právny predpis. Poukázal na to, že ustanovenie ods. l a 2 o rozhodcovskom konaní síce upravuje povinnosť exekučných súdov zastaviť exekučné konanie v prípade, ak rozhodcovský rozsudok ukladá povinnosť, ktorá odporuje dobrým mravom, má však za to, že citované ustanovenie súd nesprávne aplikoval. Podľa neho má súd preskúmavať exekučný titul po formálnej a materiálnej stránke. Po formálnej stránke sa má preskúmavanie exekučného titulu obmedziť na dodržanie všetkých formálnych náležitostí exekučného titulu. Preskúmaním materiálnej stránky má exekučný súd iba zistiť, či sú splnené hmotno-právne predpoklady exekučného titulu, akými sú dovolenosť, možnosť a súlad s dobrými mravmi. Je toho názoru, že v rámci preskúmania exekučného titulu po materiálnej stránke nemôže exekučný súd skúmať samotné rozhodcovské konanie, nakoľko samotné ustanovenie, o ktoré sa opiera súd prvého stupňa v napadnutom uznesení stanovuje podmienku na zastavenie exekúcie v prípade, že samotný rozhodcovský rozsudok a nie rozhodcovské konanie zaväzuje k niečomu nedovolenému. Podľa neho sa exekučný súd v rámci materiálneho prieskumu musí obmedziť len na skúmanie výroku exekučného titulu a nemôže vychádzať z odôvodnenia, ktoré účastníkov nezaväzuje. V rámci exekučného konania nemôže zaujímať právne stanoviská a úvahy k výroku samotného exekučného titulu, ale sa musí obmedziť len na také dôvody zastavenia exekúcie, ktoré majú povahu v skutkovo zjavných dôvodov a nie v právnom posúdení veci. Postupom súdu v tejto veci a jeho výkladom ustanovenia zákona o rozhodcovskom konaní došlo k nahradzovaniu konania o žalobách o zrušenie rozhodcovských rozsudkov, čo je podľa neho v rozpore s obsahom a účelom zákona o rozhodcovskom konaní. Vytýkal súdu prvého stupňa aj nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia, ako procesnú vadu, ktorá mala za následok nepreskúmateľnosť rozhodnutia. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia absentuje postup konajúceho súdu, na základe ktorého dospel k záveru o aplikácii zákona o spotrebiteľských úveroch. Súd sa v konaní vôbec nezaoberal splnením podmienok pre vznik spotrebiteľského vzťahu, t.j. existenciou spotrebiteľa a dodávateľa. Súd neposudzoval danosť existencie podmienok spotrebiteľského vzťahu stanovených v hypotéze príslušnej danej normy (in concreto ust. ). V odôvodnení napadnutého rozhodnutia absentuje postup konajúceho súdu, na základe ktorého dospel k záveru o aplikácii zákona o spotrebiteľských úveroch. Súd sa v konaní vôbec nezaoberal so splnením podmienok pre vznik spotrebiteľského vzťahu t.j. existencia spotrebiteľa a dodávateľa. Súd nezohľadňoval a v tomto zmysle ani nevykonával dokazovanie (na dokazovanie ani v exekučnom konaní nemá priestor) o skutočnostiach svedčiacich o závere k akému dospel. Rozhodnutie súdu je takto založené na konštatovaní, ktoré nie je možné preskúmať pre nedostatok dôvodov v odvolacom konaní. Na uvedený prípad nie je prípustné aplikovať ust. . Aplikáciou ustanovenia , ktorú použil konajúci súd možno dospieť k záveru, že každý občianskoprávny vzťah, v ktorom vystupuje fyzická osoba je zároveň vzťahom spotrebiteľským, lebo v pochybnostiach či sa jedná o spotrebiteľský vzťah alebo nie je nutné sa prikloniť k záveru o existencii vzťahu spotrebiteľského (arsumentum ad absurdum). Súd však musí pri posúdení vzťahu ako spotrebiteľského mať napevno ustálené, že fyzická osoba, ktorá uzatvára zmluvu na predtlačenom formulári je v skutočnosti spotrebiteľom. Súd sa však týmito závermi neriadil a v tomto smere žiadne dokazovanie nevykonával. Sme toho názoru, že keď exekučný súd posudzoval exekučný titul aj z jeho vecnej a právnej stránky -teda vykonával dokazovanie ohľadne nesúladu exekučného titulu zo zákonom. Z uvedeného však vyplýva, čo opomenul konajúci súd, že súd mohol a mal posudzovať aj to, do akej miery a akej časti je exekučný titul podľa jeho názoru súladný so zákonom a v tomto zmysle aj vykonávať dokazovanie,. Súd však takto nepostupoval a zjednodušene konštatoval rozpor exekučného titulu so zákonom. Odvolateľ mal za to, že nie každý rozpor so zákonom automaticky vedie k neplatnosti celého právneho vzťahu. V civilnom práve existuje princíp tzv. delenej

neplatnosti podľa ust. . Navyše súd pri svojej rozhodovacej činnosti má postupovať prioritne tak, aby dodržiaval zásadu pacta sunt servanda a z toho vyplýva zásada vykladať dôvody neplatnosti právneho úkonu skôr reštriktívne (napr. sp. zn. Ústavný súd Českej republiky).

Odvolací súd preskúmal napadnuté uznesenie i konanie, ktoré mu predchádzalo bez nariadenia pojednávania ( ), pričom sa riadil zásadami vyplývajúcimi z ust. , . Dospel pritom k záveru, že uplatnené odvolacie dôvody nie sú spôsobilé privodiť zmenu, či zrušenie napadnutého uznesenia súdu prvého stupňa. Odvolací súd sa stotožňuje aj s odôvodnením rozhodnutia súdu prvého stupňa, na tieto dôvody odkazuje aj v tomto rozhodnutí. V súvislosti s odvolacími námietkami oprávneného dopĺňa nasledovné dôvody:

Odvolací súd v súvislosti s preskúmavaním exekučného titulu poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR z 13.10.2011 sp. zn. , podľa ktorého pokiaľ oprávnený z návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy. Ak nedošlo k uzavretiu rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor prejednať rozhodcovský súd a v takom prípade ani nemohol vydať rozhodcovský rozsudok. Pri riešení otázky či rozhodcovský rozsudok vydal rozhodcovský súd s právomocou prejednať daný spor, nie je exekučný súd viazaný tým ako túto otázku vyriešil rozhodcovský súd. Exekučný súd je povinný zamietnuť žiadosť súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, ak už pri postupe podľa § 44 ods. 2 EP vyjde najavo existencia relevantnej okolnosti so zreteľom, na ktorú je nútený výkon rozhodnutia neprípustný.

Prvostupňový súd správne pri rozhodovaní posúdil rozhodcovskú doložku a podobne na margo odvolacej námietky oprávneného týkajúcej sa rozhodcovského konania založeného na samostatne a individuálne dohodnutej rozhodcovskej doložke odvolací súd upriamuje pozornosť na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa 30.11.2011.

Ak Všeobecné podmienky poskytnutia úveru obsahujú aj iné zmluvy, ako je v danom prípade rozhodcovská zmluva, potom tieto zmluvy musia spĺňať všetky náležitosti, ktoré zákon vyžaduje. V zmysle § 4 ZoRK rozhodcovská zmluva môže mať formu osobitnej zmluvy alebo formu rozhodcovskej doložky k zmluve. V oboch prípadoch však rozhodcovská zmluva musí mať písomnú formu, inak je neplatná.

Tzv. rozhodcovská doložka vo všeobecných podmienkach poskytnutia úveru, že spory medzi účastníkmi budú rozhodované pred Mediačným centrom, zriadeným a vedeným spoločnosťou Slovenská rozhodcovská, a.s., so sídlom Karloveské rameno 8, 841 04 Bratislava, IČO: 35 922 761, predpokladá uzavretie písomnej dohody a nepostačuje len odkaz na všeobecné podmienky poskytnutia úveru.

Ak teda rozhodcovská zmluva nebola uzavretá v písomnej forme, potom je neplatná, čo malo za následok, že nebola daná právomoc rozhodcovského súdu rozhodovať tento spor. Ak tak rozhodcovský súd urobil, ide o rozhodnutie, ktoré nemôže byť exekučným titulom, pretože na vydanie takéhoto rozhodnutia ho strany sporu nezmocnili.

Vo vzťahu k odvolacej námietke oprávneného týkajúcej sa posúdenia, či základný právny vzťah bol spotrebiteľským úverom, odvolací súd poukazuje na to, že oprávnený má v predmete svojej činnosti poskytovanie úverov (viď výpis z obchodného registra). V priebehu odvolacieho konania nebolo oprávneným tvrdené a ani preukázané, aby povinný pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy konal v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti, čím treba podľa názoru odvolacieho súdu dospieť k záveru, že dôkazné bremeno na preukázanie toho, že úver bol poskytnutý na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania povinného ťaží toho, kto tvrdí takúto výnimku, čiže oprávneného. Naviac z identifikačných údajov povinného nepochybne vyplýva, že sa jednalo o fyzickú osobu nepodnikateľa.

Judikatúra súdov vrátane európskeho súdu nevyžaduje, aby na každý argument strany (účastníka) bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia (porov. rozsudok Georgiadis proti Grécku z 29. mája 1997, sťažnosť č. 21522/93, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-III; rozsudok Higginsová a ďalší proti Francúzsku z 19. februára 1998, sťažnosť č. 20124/92, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1998- I; uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 23. júna 2004 sp. zn. ). Odvolací súd so zreteľom na neplatnú rozhodcovskú doložku nepovažoval za potrebné zaoberať sa ostatnými odvolacími námietkami.

Odvolací súd pri skúmaní podmienok konania dospel k záveru, že existuje rozpor exekučného titulu so zákonom a preto, ak súd prvého stupňa návrh na udelenie poverenia zamietol, je jeho rozhodnutie v zmysle vecne správne. Z tohto dôvodu odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil.

O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté v zmysle ust. v spojení s ust. tak, že náhradu trov odvolacieho konania účastníkom nepriznáva, pretože oprávnený bol v odvolacom konaní neúspešný a povinnému a súdnemu exekútorovi v jeho priebehu žiadne trovy nevznikli.

Predmetné uznesenie bolo prijaté senátom Krajského súdu Prešov v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.