Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_12CoP-19-2013.pdf
PDF · 107.76 KB
Case nature
Area
Subarea
12CoP/19/2013
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Trubanovej, PhD. a sudcov JUDr. Ing. Jána Gandžalu, PhD., JUDr. Renáty Deákovej, vo veci starostlivosti vo veci starostlivosti o maloletú C. Y., nar. XX. XX. XXXX, bytom u matky, zastúpené kolíznym opatrovníkom Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny v B., odborom sociálnych vecí a rodiny, dieťa rodičov C.. W. Y., nar. XX. XX. XXXX, trvale bytom I. T. XX, B., v súčasnosti B., Y. Q. X, občianky SR, zastúpenej JUDr. Jaroslavom Bakom, advokátom, AK BAKO, JANČIAR, LEVRINC - advokáti s.r.o., J. Kozáčeka 13E, Zvolen, IČO: 36 859 842 a C.. C. Y., nar. XX. XX. XXXX, trvale bytom I. T. XX, B., občana SR, zastúpeného JUDr. Soňou Marekovou, advokátkou, Lučenec, Ul. Adyho č. 34, o úpravu výkonu rodičovských práv a povinností, o odvolaní matky a otca proti rozsudku Okresného súdu Lučenec sp. zn. 8P/142/2012-47 zo dňa 17. 12. 2012, takto
rozhodol:
Rozsudok okresného súdu vo výroku, ktorým zročné výživné za dobu od 01. júla 2012 do 31. decembra 2012 v sume 820 Eur je otec povinný zaplatiť v dvoch splátkach tak, že prvú splátku v sume 640 Eur do 15. januára 2013 k rukám matky a druhú splátku v sume 180 Eur na účet maloletého dieťaťa do 15. februára 2013, m e n í tak, že zročné výživné za dobu od 01. júla 2012 do 31. decembra 2012 v sume 720 Eur je otec povinný zaplatiť do 20 dní od právoplatnosti tohto rozsudku v sume 540 Eur k rukám matky dieťaťa a v sume 180 Eur na účet maloletého dieťaťa.
V ostatných výrokoch rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .
Žiaden z účastníkov n e m á právo na náhradu trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
Napadnutým rozsudkom v spojení s uznesením Okresného súdu Lučenec č. k. 8P/142/2012-90 zo dňa 12. 02. 2013 súd rozhodol tak, že zveril maloletú C. Y. do osobnej starostlivosti matke, otca zaviazal povinnosťou prispievať na výživu maloletej C. sumou 150 Eur mesačne od 01. 07. 2012 splatnou vždy do 15. dňa toho ktorého mesiaca vopred k rukám matky, z toho na tvorbu úspor je určená suma 30 Eur, ktorú je povinný poukazovať na osobitný účet dieťaťa zriadený matkou, zročné výživné za dobu od 01. júla 2012 do 31. decembra 2012 v sume 820 Eur je otec povinný zaplatiť v dvoch splátkach v zmysle výroku napadnutého rozsudku, upravil styk otca s maloletou v rozsahu vymedzenom vo výroku napadnutého rozsudku a uložil v tejto súvislosti povinnosti matke dieťa riadne pripravené odovzdať otcovi a otcovi v určenom termíne dieťa odovzdať matke. V súvislosti s trovami konania rozhodol podľa § 146 ods. l písm. a/ Občianskeho súdneho poriadku č. 99/1963 Zb. v znení neskorších predpisov (ďalej aj „O.s.p.“) tak, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania.
Prvostupňový súd svoje rozhodnutie opierajúc sa o §§ 24, 25, 28, 30, 36, 62, 75 a 76 zákona o rodine č. 36/2005 Z. z. v znení neskorších predpisov (ďalej aj „zákon rodine“) dôvodil vykonaným dokazovaním, z ktorého vyplynulo, že rodičia nežijú v spoločnej domácnosti od 22. 09. 2012, z ktorej domácnosti sa matka s maloletou odsťahovala do rodinného domu svojich rodičov len vo vzdialenosti X domov, otec si neplní vyživovaciu povinnosť a na úprave výkonu rodičovských práv a povinnosti sa rodičia nevedeli dohodnúť, pričom obaja rodičia sú spôsobilí dieťa vychovávať a majú záujem o osobnú starostlivosť o dieťa, preto súd skúmal, či môže dieťa zveriť do striedavej osobnej starostlivosti, či je to v záujme dieťaťa a či takto budú zaistené lepšie jeho potreby, keď zistil, že rodičia dieťaťa nevedia medzi sebou komunikovať už niekoľko mesiacov, vzájomne sa obviňujú, otec má pocit, že matka dieťa ovplyvňuje aj preto, že pracuje v E., ktorú maloleté dieťa navštevuje, kde súd zdôraznil, že dieťa do tejto školy chodí už E. rok a medzi rodičmi tento problém nebol dovtedy, kým sa nenarušili ich vzájomné vzťahy. Okresný súd v konaní vypočul maloletú, vzal pri rozhodovaní do úvahy jej názor, keď maloletá nechce žiť v striedavej osobnej starostlivosti, čo opakovane v konaní uviedla a dokonca nechce otca ani často navštevovať, čo by podľa názoru okresného súdu v súčasnosti (§ 154 ods. 1 O.s.p.) jej zverením do striedavej osobnej starostlivosti by došlo nielen proti jej vôli, ale striedavá osobná starostlivosť by nebola v jej záujme a neboli by ňou zaistené lepšie potreby dieťaťa. Pri skúmaní, či si otec neplnil vyživovaciu povinnosť k dieťaťu od začiatku júla 2012 podľa tvrdenia matky, okresný súd výsluchom dieťaťa, matky, oboznámením sa s rozsudkom tunajšieho súdu sp.zn. 12P/141/2012 zistil, že dieťa trávilo prázdniny s matkou, rodičia si robili naschvály, zamykali si (otec) a odnášali si (matka) potraviny nimi kúpené, otec v konaní preukázal, že výživné na dieťa zaplatil v novembri 2012 v sume 80 Eur, preto dospel k záveru, že otec si vyživovaciu povinnosť k dieťaťu neplnil od 01. júla 2012 a od tohoto dátumu určil počiatok jeho vyživovacej povinnosti vo výške 150 Eur mesačne, z ktorej suma 30 Eur mesačne bude poukazovaná otcom na tvorbu úspor dieťaťa, čo zodpovedá odôvodneným potrebám dieťaťa, s prihliadnutím na vek dieťaťa navštevujúceho základnú školu v mieste bydliska rodičov a tomu zodpovedajúce potreby dieťaťa, možnostiam a schopnostiam otca a matkou navrhované výživné nezodpovedalo zákonným zásadám uvedeným v § 62 a nasl. zákona o rodine, zdôrazniac, že životná úroveň dieťaťa nemôže byť vyššia, než je životná úroveň jeho rodičov. Zročné výživné za dobu od 01. 07. 2012 do 31. 12. 2012 v sume 900 Eur (6 x120 Eur = 720 Eur, 6x 30 Eur = 180 Eur, spolu 900 Eur - 80 Eur zaplatené otcom = 820 Eur) súd určil otcovi zaplatiť do 30 dní od právoplatnosti rozsudku tak, že sumu 640 Eur k rukám matky dieťaťa a sumu 180 Eur na účet maloletého dieťaťa, ktoré je v možnostiach a schopnostiach otca zaplatiť v hotovosti vzhľadom na jeho majetkové pomery, životnú úroveň a čo najskoršie uspokojenie odôvodnených potrieb maloletého dieťaťa, ktoré sú obaja rodičia povinní živiť.
Okresný súd napadnutým rozsudkom upravil aj styk otca s maloletou sledujúc jej záujem, prihliadajúc na to, aby sa aj otec mohol okrem plnenia vyživovacej povinnosti podieľať na výchove dieťaťa. Zdôraznil, že obaja rodičia citlivým prístupom, pravidelnosťou styku, výmenou informácií o dieťati, by sa mali snažiť o obnovu vzájomnej komunikácie, mali by pozorne dieťa počúvať a presvedčiť ho o tom, že hoci už spolu nedokážu žiť, dieťa majú stále rovnako radi a chcú pre neho len to najlepšie.
Proti rozsudku čo do výroku o povinnosti prispievať na výživu maloletej C. sumou 150,- Eur, do výroku o zročnom výživnom a výroku o úprave styku otca s maloletou, podal v zákonnej lehote prostredníctvom svojho právneho zástupcu odvolanie otec, v ktorom uviedol, že žiadal zveriť maloletú C. do striedavej starostlivosti, ale odvolanie nepodáva čo do výroku o jej zverení. V súčasnej dobe je maloletá ovplyvnená názormi matky, ako aj starých rodičov, čo by preukázalo znalecké dokazovanie. On ako otec sa chce tiež podieľať na výchove svojej dcéry, čo mu nie je umožnené, aj keď sa matka vyjadruje opačne ako koná, nevedie dcéru k pozitívnemu vzťahu k svojmu otcovi, súd uveril matke a jeho tvrdenia nebral do úvahy. Pokiaľ súd rozhodol o výživnom od 1. júla 2012 nezobral do úvahy, že nakupoval potraviny a varil v lete (uviedla to aj dcéra C. v konaní 12P/141/2012) a riadne do domácnosti, aj na dcéry prispieval, naopak matka sa nestarala o domácnosť, snažil sa na staršiu dcéru C. vplývať, krotiť ju v bezvýznamných nákupoch, podotkol, že výživné uhradil 08. 11. 2012 v sume 80,- Eur, 03. 10. 2012 v sume 100,- Eur a v decembri 2012 v sume 80,- Eur. Nesúhlasil s určenou výškou výživného súdom, navrhol výšku výživného 80,- Eur a na tvorbu úspor 20,- Eur. Uviedol, že sa chce podieľať na výchove dcéry aj z mužského hľadiska, namietal, že styk nebude určovať dieťa, ktoré nedokáže posúdiť, čo je pre ňu dôležité, chce sa stretávať s dcérou čo najčastejšie tak, aby mohla u neho prespať, chce určiť styk aj v prípade prázdnin, sviatkov, čo aj navrhoval. Podaním doručeným na súd dňa 07. 01. 2013 otec doložil doklady, a to založenie trvalého príkazu zo dňa 13. 12. 2012 so začiatkom účinnosti
od 17. 12. 2012 vo výške 80,- Eur mesačne, príkaz na úhradu zo dňa 03. 10. 2012 vo výške 100,- Eur, príkaz na úhradu zo dňa 8.11.2012 vo výške 80,- Eur.
Proti rozsudku čo do výroku o povinnosti prispievať na výživu maloletej C. sumou 150,- Eur podala v zákonnej lehote prostredníctvom svojho právneho zástupcu odvolanie matka, namietala, neúplne zistený skutkový stav, nevykonanie navrhnutých dôkazov, keď v návrhu požadovala výživné 250,- Eur mesačne, otec úplne prestal platiť výživné na maloletú C. od 01. 07. 2012 a je ochotný prispievať na výživu maloletej 80,- Eur mesačne. Poukázala na zrušenie stavebného sporenia maloletej otcom a výplatu vo výške 2.700,- Eur si dal vyplatiť k svojim rukám, v tejto súvislosti uviedla, že považuje dobré úmysly otca za zavádzajúce a mrzí ju, že konaním odporcu a jeho chorobnou šetrnosťou maloletá C. prišla o všetky doteraz nadobudnuté úspory. Má za to, že majetkové pomery odporcu, jeho schopnosti a možnosti, príjem 3-násobne prevyšujúci príjem matky, neodôvodňujú taký záver o výške výživnom ako je v napadnutom rozsudku, keď odporcov čistý mesačný príjem je 1.762,96 Eur. Namietala nesprávne posudzovanie odôvodnených potrieb maloletej, nadštandardný príjem odporcu nekorešponduje s určenou výškou výživného, ktorá nezabezpečuje pokrytie všetkých potrieb spojených s výživou a kvalitatívne primeranou starostlivosťou o výchovu maloletú C.. Navrhla napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie, v ktorom sa prešetrí stav všetkých bankových účtov odporcu.
Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny B. k odvolaniu otca zaslal vyjadrenie, z ktorého vyplýva záver, že vzhľadom na vykonaný pohovor s maloletou C. v škole, ktorá bola aj vypočutá súdom, doporučuje, aby jej názoru bola venovaná náležitá pozornosť, navrhuje odvolanie otca zamietnuť a rozsudok okresného súdu potvrdiť.
K odvolaniu matky zaslal vyjadrenie otec, ktorý odvolanie považuje za účelové, poukázal na svoje odvolanie.
Krajský súd ako súd odvolací (§ 10 ods. l O.s.p.) prejednal vec v rozsahu podľa § 212 ods. 2 písm. a/ O.s.p. bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O. s. p. a rozsudok okresného súdu vo výroku, ktorým zročné výživné za dobu od 01. júla 2012 do 31. decembra 2012 v sume 820 Eur je otec povinný zaplatiť v dvoch splátkach tak, že prvú splátku v sume 640 Eur do 15. januára 2013 k rukám matky a druhú splátku v sume 180 Eur na účet maloletého dieťaťa do 15. februára 2013, zmenil podľa § 220 O.s.p. tak, ako je uvedené vo výroku tohoto rozsudku a v ostatných výrokoch rozsudok okresného súdu potvrdil ako vecne správny podľa § 219 O.s.p..
Odvolací súd sa oboznámil s obsahom spisu Okresného súdu Lučenec sp. zn. 8P/142/2012 a vychádzal zo zistenia, že predmetom konania je návrh matky na úpravu rodičovských práv a povinností k maloletej C., ktorej rodičia nežijú v spoločnej domácnosti od septembra 2012, otec na jej výživu neprispieva od júla 2012 a napadnutým rozsudkom súd zveril maloletú C. Y. do osobnej starostlivosti matky a otca zaviazal prispievať na výživu sumou 150 Eur mesačne, z toho 30,- Eur mesačne na tvorbu úspor. Rodičia maloletej C. sú v rozvodovom konaní (vedené na Okresnom súde v Lučenci pod sp. zn. 9P/146/2012, t. č. prerušené do právoplatného skončenia konania o výkon rodičovských práv a povinností k maloletej C. sp. zn. 8P/142/2012 uznesením Okresného súdu v Lučenci sp. zn. 9P/146/2012-85 zo dňa 04. 03. 2012, právoplatným dňa 03. 04. 2013). Maloletá C. je žiačkou X. ročníka základnej školy. Obidvaja rodičia pracujú, majú vyživovaciu povinnosť aj k plnoletej dcére C., študentke vysokej školy. Okresný súd zisťoval pomery rodičov vrátane ich zárobkových možnosti a schopnosti.
Po preskúmaní veci odvolací súd konštatuje, že matkou a otcom napadnuté rozhodnutie okresného súdu je vecne správne s výnimkou vyššie uvádzaného výroku o zročnom výživnom otca, pretože vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že rodičia nežijú v spoločnej domácnosti, sú v rozvodovom konaní, nedohodli sa na výkone ich rodičovských práv a povinnosti k maloletej C., preto ich na návrh matky upravil súd v súlade so zákonnými podmienkami v zmysle § 36 ods. 1 a § 62 ods. 1, 2, 4, 5 zákona o rodine. Matka ako navrhovateľka v konaní preukázala, že došlo k takej zmene pomerov, ktoré je potrebné subsumovať pod citované ustanovenia zákone o rodine a v tejto súvislosti aj určiť
výživné, pretože otec síce prispieva dobrovoľne, ale nepravidelne na výživu dcéry sumou 80,- Eur, resp. 100 Eur, ktorá suma však nie je adekvátna odôvodneným potrebám maloletej.
Na základe vyššie uvedeného odvolací súd nezistil žiadne okolnosti (s výnimkou zročného výživného), ktoré by spochybňovali v tejto veci správnosť rozsudku prvého stupňa, súd prvého stupňa venoval náležitú pozornosť zisteniu všetkých rozhodných skutočností dôležitých v konaní o úpravu výkonu rodičovských práv a povinností k maloletej C. vrátane výživného, dostatočne zistil skutkový stav, vykonané dôkazy vyhodnotil v súlade s ustanovením § 132 O. s. p. a postupoval zákonne a správne, keď rozhodol tak ako je uvedené vo výrokoch napadnutého rozsudku s výnimkou výroku o zročnom výživnom, ktoré výroky prvostupňový súd aj adekvátne v súlade s § 157 ods. 2 O. s. p. odôvodnil, s ktorými dôvodmi sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje a v podrobnostiach na ne odkazuje.
V odvolaní matky, ani otca (s výnimkou zročného výživného) proti rozsudku prvostupňového súdu nie sú uvádzané žiadne také skutočnosti a dôkazy, s ktorými by sa prvostupňový súd nevysporiadal. Prvostupňový súd pri rozhodovaní o zverení maloletej C. do osobnej starostlivosti matky vychádzal predovšetkým z jej osobnej výpovede, keď maloletá C. sa jednoznačne vyjadrila, že chce žiť s matkou, tiež uviedla svoju predstavu o styku s otcom (č. l. 39 d.s.), tento názor XX-ročnej maloletej dcéry nie je nezanedbateľný, súd ho zistil zákonným spôsobom a je povinný naň prihliadať (čl. 12 Dohovoru o právach dieťaťa, § 43 ods. l zákona o rodine, § 100 ods. 3 O.s.p.).
Okresný súd pri určovaní výživného vychádzal zo zistených odôvodnených potrieb maloletej C., najmä vzhľadom na jej vek a tomu zodpovedajúcu potrebu v súvislosti s uspokojovaním ako základných, tak aj ostatných životných potrieb nevyhnutných pre jej celkový úspešný vývin. Z obsahu spisu a rovnako z odôvodnenia napadnutého rozsudku je zrejmé, že prvostupňový súd mal zistené aj majetkové a zárobkové pomery ako matky maloletej (č. l. 12), tak aj jej otca (č. l. 19). Pokiaľ prvostupňový súd zo zisteného skutkového stavu dospel k záveru, že primerané výživné pre maloletú C. je 150 Eur mesačne, z toho 30,- Eur mesačne na tvorbu úspor, odvolací súd nezistil dôvod na zmenu tohto rozhodnutia, resp. jeho zrušenie a vrátenie prvostupňovému súdu na ďalšie konanie, pretože takto určené výživné zodpovedá zistenému skutkovému stavu vo veci a zákonnej úprave (§ 62 ods. 1, 2, 3, 4, 5, § 65 ods. l zákon o rodine), ktorú prvostupňový súd správne na danú vec aplikoval a neobstoja tak námietky matky a otca voči výške výživného bez uvedenia relevantných dôvodov spochybňujúcich súdom určenú výšku výživného, resp. abstraktná námietka matky k nesprávnemu posudzovaniu odôvodnených potrieb maloletej bez bližšej konkretizácie, pretože aj pokiaľ sú schopnosti, možnosti a majetkové pomery rodiča väčšie neznamená to bezlimitné uspokojovanie potrieb maloletej, ale ich limitovanie tak ako bolo uvedené, najmä vzhľadom na vek maloletej a tomu zodpovedajúcu jej potrebu v súvislosti s uspokojovaním základných, aj ostatných životných potrieb nevyhnutných pre jej celkový úspešný vývin. Odvolací súd zdôrazňuje, že obaja rodičia majú voči dieťaťu zákonnú vyživovaciu povinnosť a jej plnenie je prvoradou povinnosťou rodičov, pričom vyživovacia povinnosť má niekoľko foriem, môže byť plnená formou osobnej starostlivosti, príp. starostlivosti o domácnosť podľa § 62 ods. 4 zákona o rodine, formou poskytovania vecných plnení, napr. bývania alebo stravovania a formou platenia výživného ako peňažného príspevku na uhradzovanie potrieb dieťaťa. Rodič, ktorý sa o dieťa osobne stará, plní vyživovaciu povinnosť prevažne poskytovaním vecných plnení (bývanie, strava, nákup ošatenia, zabezpečenie zdravotnej starostlivosti a pod.). Rodič, ktorý sa o dieťa osobne nestará, prispieva na jeho výživu výživným, ktoré určí súd rešpektujúc zákonné kritérium schopností, možností a majetkových pomerov (§ 62 ods. 2 zákona o rodine) v závislosti od odôvodnených potrieb dieťaťa (§75 ods. l zákon o rodine), nie predstavy rodiča pretavené do návrhu alebo svojvoľná úvaha súdu, či návrh rodiča uzná alebo neuzná. Rámec potrieb sa rozširuje súčasne so zmenenými ekonomickými pomermi a nárastom spotreby, preto je osobitne dôležité tieto potreby dôsledne rozlišovať ako skutočne odôvodnené a nevyhnuté potreby maloletej, čo prvostupňový súd zjavne rešpektoval (č.l. 28a, zápisnice z pojednávaní). Odvolací súd akcentuje, že pre určenie výšky vyživovacej povinnosti je smerodajná aj životná úroveň každého z rodičov, pretože platí zákonná premisa, že dieťa má právo podieľať sa na životnej úrovni každého svojho rodiča (§ 62 ods. 2, druhá veta zákona o rodine). Jednoznačne tak životnú úroveň dieťaťa pozitívne ovplyvňuje majetkovo lepšie zabezpečený rodič. Pokiaľ je životná úroveň rodičov nižšia a nemajú možnosť ju zvyšovať - je nevyhnutné obmedzovať, resp. obmedziť nároky dieťaťa a prispôsobiť ich takejto životnej úrovni. Zákon totiž neustanovuje rodičom povinnosť zvyšovať životnú úroveň dieťaťa. Podľa názoru odvolacieho súdu rozhodnutie prvostupňového súdu
zodpovedá aj týmto zákonným kritériám vrátane § 62 ods. 5 zákona o rodine a z neho vyplývajúce plynule zvyšovanie miery rodičovskej zodpovednosti tým, že potreby rodiča môžu byť uspokojené až následne, keď si rodič splní svoju vyživovaciu povinnosť a prispeje v primeranej miere na potreby dieťaťa, keďže výživné má prednosť pre inými výdavkami rodičov. Na základe uvedeného nemôžu obstáť ďalšie odvolanie námietky matky akcentujúce príjem otca vo výške 1.762,96 Eur, trojnásobne prevyšujúci príjem matky, pretože v žiadnom prípade sa vyživovacia povinnosť rodičov neurčuje v pomere k ich príjmom, ale komplexne v zmysle zákonných kritérií podľa § 62 ods. 2 a 75 ods. l zákona o rodine.
Odvolací súd tiež podotýka, že vzhľadom na vek maloletej možno ešte predpokladať v danom prípade ďalší nárast potrieb v súvislosti s prípravou na budúce povolenie, prípadným ďalším štúdiom, kedy zrejme budú musieť byť opätovne konfrontované odôvodnené potreby maloletej a možnosti a schopnosti povinného rodiča.
Podľa § 76 ods. l zákona o rodine výživné sa platí v pravidelných opakujúcich sa sumách, ktoré sú zročné vždy na mesiac dopredu.
Vychádzajú aj z vyššie uvedeného zákonného ustanovenia odvolací súd výrok o zročnom výživnom za dobu od 01. júla 2012 do 31. decembra 2012 v sume 820 Eur považoval za formálne pochybenie súdu prvého stupňa, keď prvostupňový súd si zrejme neuvedomil tvrdenia otca o platení výživného 03. 10. 2012 a 08. 11. 2012 po 100,- Eur (č. l. 28b d.s.), ktoré skutočnosti napokon preukázal až po vyhlásení rozsudku prvostupňového súdu a podaní odvolania v podaní doručenom na súd dňa 07. 01. 2013, keď otec doložil doklady, a to založenie trvalého príkazu zo dňa 13.12.2012 so začiatkom účinnosti od 17. 12. 2012 vo výške 80,- Eur mesačne, príkaz na úhradu zo dňa 3.10.2012 vo výške 100,- Eur, príkaz na úhradu zo dňa 08. 11. 2012 vo výške 80,- Eur, ktoré plnenie nespochybnila ani matka vo svojom vyjadrení zo dňa 10. 04. 2013, preto odvolací súd mal za to, že zročné výživné za dobu od 01. 07. 2012 do 31. 12. 2012 je v sume 720,- Eur (6 x 120 Eur = 720 Eur, 6x 30 Eur = 180 Eur, spolu 900 Eur - 80 Eur zaplatené otcom 08. 11. 2012, - 100,- Eur zaplatené otcom 03. 10. 2012 = 720,- Eur), ktoré určil otcovi zaplatiť do 20 dní od právoplatnosti rozsudku v sume 540 Eur k rukám matky dieťaťa a v sume 180 Eur na účet maloletého dieťaťa vzhľadom na pomery otca, najmä jeho mesačný príjem vo výške 1.583,66 Eur, preto rozsudok okresného súdu v súlade s uvedeným zmenil vo výroku o zročnom výživnom. Odvolací súd nemohol prihliadnúť na platbu otca vo výške 80,- Eur podľa trvalého príkazu zo dňa 13. 12. 2012 so začiatkom účinnosti od 17. 12. 2012 vo výške 80,- Eur, pretože ide o výživné za mesiac január 2013 (§ 76 ods. l zákona o rodine).
Odvolací súd nepovažoval za nesprávny ani odvolaním napadnutý výrok o styku maloletej C. s otcom, pri ktorom prvostupňový súd vychádzal jednak zo správ z prešetrenia pomerov kolízneho opatrovníka zo dňa 31. 10. 2012 a 20. 11. 2012 (č. l. 34 - 37) ako nestranného a objektívneho dôkazu, tiež prihliadol na vôľu dieťaťa. Pokiaľ otec v odvolaní uvádzal, že chce styk čo najčastejšie aj s prespaním dcéry, aj určenie styku v prípade prázdnin, sviatkov bez bližšej konkretizácie, odvolací súd uvádza, že styk otca s dieťaťom je vecou rodičovskej dohody, ktorá však nie je a nemôže byť diktátom jedného z rodičov, ale výsledkom vzájomného a rozumného usporiadania rodinných pomerov a rodičovských návrhov nezanedbávajúc pritom aj názor mladistvej C.. Platí totiž, že najvhodnejším riešením úpravy výkonu rodičovských práv a povinností rodičov (t.j. aj úprava styku maloletého s rodičom, ktorému nebolo zverené do osobnej starostlivosti), ktorí nežijú spolu, je ich vzájomná dohoda, ktorá predstavuje základný predpoklad zdravej výchovy maloletého, ktorý kultivovaným správaním rodičov získava pozitívny vzor pre riešenie konfliktných situácií v budúcnosti, ale tiež oprosťuje dieťa od rozhodovania o tom, ktorého rodiča uprednostní. Starostlivosť o deti a ich výchova je právom rodičov a deti majú právo na rodičovskú výchovu a starostlivosť (čl. 41 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky), pričom rodičia by mali byť schopní sa o výkone svojich rodičovských práv a povinností dohodnúť, pokiaľ sa však nevedia dohodnúť, rozhodne o tom súd. V oboch prípadoch, či sa jedná o rodičovskú dohodu alebo súdne rozhodnutie, sa vždy musia chrániť najmä práva a oprávnené záujmy maloletého dieťaťa so zreteľom na jeho právne postavenie upravené v ústave, v medzinárodných zmluvách (najmä Dohovor o právach dieťaťa) a ostatných zákonoch (najmä Zákon o rodine). Záujem maloletého je vodiacim a dominantným kritériom celého konania starostlivosti o maloletých a pokiaľ
rodičia dobrovoľne dospejú k zmierneniu vyriešenia podstatných otázok týkajúcich sa osobnosti dieťaťa (zverenie do osobnej starostlivosti, výživné, styk s druhým rodičom), je predpoklad, že ide o riešenie, ktoré obom vyhovuje a nebude im poskytovať priestor na konflikty a rozpory a následnú destabilizáciu pomerov dieťaťa. Až pokiaľ je takáto možnosť uzatvorenia rodičovskej dohody vylúčená, nič nebráni, aby ktorýkoľvek z rodičov podal návrh na súd a širší styk vrátane prázdnin a sviatkov bol upravený autoritatívnym súdnym rozhodnutím, napr. aj v rámci konania o rozvode rodičov maloletej C. vedenom na Okresnom súde v Lučenci pod sp. zn. 9P/146/2012.
Vzhľadom na uvedené, odvolací súd nezistil dôvod na zmenu napadnutého rozsudku podľa návrhu otca s výnimkou výroku o zročnom výživnom, resp. jeho zrušenie podľa návrhu matky, preto rozhodol tak ako je uvedené vo výroku tohto rozsudku a v ostatných výrokoch napadnutý rozsudok ako vecne správny podľa § 219 ods. l a 2 O.s.p. potvrdil.
O trovách odvolacieho konania, keď spôsob rozhodnutia odvolacieho súdu (čiastočne formálne zmenený rozsudok okresného súdu) nemal za následok vznik nároku ktoréhokoľvek z účastníkov na náhradu trov konania, odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1, 2 O. s. p. v spojení s § 146 ods. l, písm. a/ O. s. p. tak, že žiaden z účastníkov právo na náhradu trov odvolacieho konania, napokon ani žiaden z účastníkov návrh na prisúdenie trov konania nepodal.
Senát krajského súdu prijal toto rozhodnutie pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.