Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_24Co-276-2012.pdf
PDF · 96.15 KB
Case nature
Area
Subarea
24Co/276/2012
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Ľubica Spálová a členov senátu: JUDr. Magdaléna Krajčovičová a JUDr. Silvia Hýbelová, v právnej veci navrhovateľa: JUDr. Martina Mrázová, správca konkurznej podstaty TAZ, a.s., v likvidácii, Coburgova 84, Trnava, IČO: 36 227 803, zastúpeného advokátom: JUDr. Juraj Gajdošík, Košická 52, Bratislava, proti odporkyni: Ing. O. U., nar. XX.X.XXXX, bytom X. X, O., za účasti vedľajšieho účastníka na strane odporcu: Mgr. Ing. Pavol Korytár, správca konkurznej podstaty úpadcu Trnavské automobilové závody, štátny podnik v konkurze, IČO: 00 0009 199, so sídlom Trnava, o zaplatenie 468,09 Eur s príslušenstvom, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Trnava č.k. 27C/200/2010-137 zo dňa 10.5.2012, takto
rozhodol:
Rozsudok súdu prvého stupňa sa p o t v r d z u j e .
Odporkyni a vedľajšiemu účastníkovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .
odôvodnenie:
Rozsudkom napadnutým odvolaním súd prvého stupňa návrh navrhovateľa, ktorým sa domáhal uloženia povinnosti odporcovi zaplatiť mu sumu 468,09 Eur spolu s príslušenstvom zamietol. O náhrade trov konania rozhodol tak, že odporcovi a vedľajšiemu účastníkovi náhradu trov konania nepriznal. Svoje rozhodnutie súd právne odôvodnil použitím ustanovení § 123 Občianskeho zákonníka, § 14 ods. 1 písm. a) zákona č. 328/1991 Zb., § 44 ods. 1 zákona č. 7/2005 Z.z. a § 120 ods. 1 a 3, § 153 ods. 1 O.s.p., keď na základe vykonaného dokazovania mal preukázané, že navrhovateľ neuniesol v konaní dôkazné bremeno v otázke svojej aktívnej vecnej legitimácie, a preto súd návrh ako nedôvodný v celom rozsahu zamietol. Uplatnená pohľadávka predstavovala dlžné nájomné za užívanie bytu k 27.10.2009. Medzi účastníkmi bola sporná otázka, kto bol vlastníkom, resp. osobou oprávnenou nakladať s bytom v rozhodnom období.
Prvostupňový súd za základ svojho rozhodnutia mal predovšetkým zistenie, že v konaní vedenom na Okresnom súde Trnava rozsudkom zo dňa 26.3.2008 č.k. 44Cbi/6/2007-653 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Trnave č.k. 21CoKr/4/2008-767 zo dňa 23.9.2008 a s dopĺňacím rozsudkom Krajského súdu v Trnave č.k. 21CoKr/4/2008-915 zo dňa 29.10.2009 bola žaloba navrhovateľa o vylúčenie sporného bytu z konkurznej podstaty úpadcu Trnavské automobilové závody, š.p. v likvidácii zamietnutá. V tomto konaní sa súd zaoberal predbežnou otázkou vlastníctva sporného bytu a skonštatoval, že navrhovateľ neuniesol dôkazné bremeno a nepreukázal právo vylučujúce zapísanie majetku do súpisu konkurznej podstaty úpadcu Trnavské automobilové závody, š.p v konkurze. Z uvedených dôvodov prvostupňový súd považoval návrh navrhovateľa na zaplatenie nájomného za byt za neopodstatnený.
O trovách konania súd rozhodol v zmysle § 142 ods. 1 O.s.p. a plne procesne úspešnej odporkyni a vedľajšiemu účastníkovi náhradu trov konania nepriznal, nakoľko si žiadne neuplatnili.
Proti rozsudku súdu prvého stupňa podal odvolanie navrhovateľ, v ktorom navrhol napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zmeniť tak, že návrhu navrhovateľa sa vyhovie a odporca bude zaviazaný zaplatiť mu žalovanú sumu spolu s príslušenstvom, včítane náhrady trov konania. Uviedol, že súd prvého stupňa na základe vykonaného dokazovania dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, a taktiež napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, a teda sú tu dané odvolacie dôvody v zmysle ustanovenia § 205 ods. 2 písm. d), písm. f) O.s.p. Navrhovateľ sa návrhom domáhal zaplatenia pohľadávky proti odporcovi z titulu nedoplatku na nájomnom za užívanie bytu za obdobie od októbra 2008 do marca 2009, keď nájomný vzťah medzi účastníkmi konania, založený na základe zmluvy o nájme bytu nebol dosial spochybňovaný. Navrhovateľ je správcom konkurznej podstaty úpadcu TAZ, a.s., v likvidácii, keď do súpisu majetku, patriaceho do podstaty, bol zaradený aj byt v užívaní odporcu. Do marca 2009 bol navrhovateľ vedený ako vlastník predmetnej nehnuteľnosti i v katastri nehnuteľností, mal teda právo s ňou nakladať i inkasovať nájomné. Súd prvého stupňa v odôvodnení napadnutého rozsudku spochybnil aktívnu legitimáciu navrhovateľa, keď sa podľa súdu nepodarilo navrhovateľovi preukázať, že v predmetnom období bol vlastníkom predmetného bytu, resp. osobou oprávnenou vykonávať vlastnícke práva k bytu. S uvedeným právnym názorom nesúhlasí a považuje ho za nesprávny. Zdôraznil, že navrhovateľ bol prvým správcom, ktorý zapísal predmetný byt do súpisu majetku podstaty. V tejto súvislosti poukázal na uznesenie Krajského súdu v Bratislave 1CoKr/17/2009, ktoré nadobudlo právoplatnosť 19.2.2009, z ktorého zdôraznil, že práva a povinnosti spojené so súpisom majetku do konkurznej podstaty svedčia tomu správcovi konkurznej podstaty, ktorý majetok spísal ako prvý - a to je navrhovateľ. V prípade súpisu majetku podstaty úpadcu TAZ, a.s. v likvidácii, nebolo ešte rozhodnuté o vylúčení veci zo súpisu podstaty, a teda v zmysle ustanovenia § 14 písm. a) oprávnenie nakladať s majetkom podstaty, t. j. aj s predmetným bytom svedčí navrhovateľovi ako správcovi konkurznej podstaty úpadcu TAZ, a.s. v likvidácii.
K doručenému odvolaniu podal písomné vyjadrenie vedľajší účastník, ktorým požiadal o konečné, záväzné a autoritatívne rozhodnutie súdu vo veci, pričom zrekapituloval svoje doterajšie stanoviská. Poukázal na to, že v roku 2008 správca posúdil, že majetok patrí úpadcovi len na základe zápisov o vlastníckom práve úpadcu na príslušných LV bez bližšieho posúdenia neúplnosti notárskej zápisnice N72/92, NZ75/92 k prevodom dotknutého majetku. Podľa vedľajšieho účastníka úpadca nemohol na základe týchto notárskych zápisníc nadobudnúť žiaden majetok, keďže zápisnica neobsahuje určenie nehnuteľností, ktoré by mali vstupovať do základného imania úpadcu. Do súčasnosti správca odmieta akceptovať závery právoplatných rozhodnutí Okresného súdu Trnava, Krajského súdu v Trnave, Krajskej prokuratúry v Trnave, Generálnej prokuratúry SR ako aj NS SR. Z obsahu uvedených rozhodnutí jednoznačne vyplýva záver, že vlastníkom dotknutých nehnuteľností nebol a nie je úpadca, pretože neboli predmetom privatizácie a teda majetok patrí Trnavským automobilovým závodom, š.p. Ďalej vo veci uviedol, že Okresným súdom Trnava pod sp. zn. 13C/179/1999 bol nariadený predbežným opatrením zákaz nakladania s bytovými domami. Krajská prokuratúra Trnava odložila podnet navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Trnava v spojení s potvrdzujúcim rozsudkom Krajského súdu v Trnave ako nedôvodný s tým, že nebol porušený zákon, Najvyšší súd SR uznesením sp. zn. 6Obdo 38/2009 odmietol odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Krajského súdu v Trnave č.k. 21CoKr/4/2008-767 a napokon Ústavný súd SR uznesením č.k. II.ÚS 312/2010-19 odmietol sťažnosť navrhovateľa. Dal do pozornosti, že v súčasnosti už bolo právoplatne rozhodnuté o nedostatku vlastníckeho práva TAZ a.s. k dotknutému majetku. Zdôraznil, že inštitút vylučovacej žaloby je svojou podstatou vlastníckou žalobou a žalobou určovacou. Správca je povinný bezodkladne vylúčiť nehnuteľnosť zo súpisu majetku úpadcu TAZ a.s., keďže v súčasnosti už niet pochýb, či vec patrí do podstaty. K tvrdeniu navrhovateľ o tom, že do marca 2009 bol vedený ako vlastník predmetnej nehnuteľnosti v katastri nehnuteľností zdôraznil, že ide o vyvrátiteľnú právnu domnienku svedčiacu v prospech subjektu zapísaného na listoch vlastníctva, ktorá ale bola jednoznačne vyvrátená.
Odporkyňa vo svojom písomnom vyjadrení k doručenému odvolaniu uviedla, že trvá na svojom stanovisku, ktoré uviedla v predchádzajúcich vyjadreniach, pričom doložila aj doklady o zaplatení úhrad za užívanie predmetného bytu a nemieni platiť dvakrát.
Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.), po zistení, že odvolanie navrhovateľa bolo podané včas (§ 204 ods. 1 O.s.p.), oprávnenou osobou - účastníkom konania (§ 201 O.s.p.), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 201 a 202 O.s.p.), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané náležitosti (§ 205 ods. 1 O.s.p.) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 205 ods. 2 písm. d) a f) O.s.p.), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania, vrátane závislého výroku o náhrade trov konania (§ 212 ods. 1, 2 písm. b/ O.s.p.), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.), a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa nie je dôvodné, pretože napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa je vecne správny.
V priebehu odvolacieho konania došlo ku dňu 8.04.2013 k zániku funkcie pôvodného správcu konkurznej podstaty TAZ, a.s., v likvidácii, Trnava, JUDr. Dušana Pohoveja a do funkcie správcu bola uznesením Krajského súdu v Bratislave zo dňa 8.04.2013 č.k. 3K 105/99-2481 ustanovená JUDr. Martina Mrázová, s ktorou súd s použitím § 47 ods. 4 zák. č. 7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii, pokračoval v konaní.
Predmetom konania vedeného na súde prvého stupňa bolo zaplatenie pohľadávky vo výške 468,09 Eur s príslušenstvom ako dlžné nájomné za užívanie bytu č. X. nachádzajúceho sa v O. na ulici X. X na základe Zmluvy o nájme bytu, za obdobie do 27.9.2008, ktorý byt bol zahrnutý do súpisu majetku úpadcu TAZ, a.s. v likvidácii, a týmto úkonom prešlo na navrhovateľa oprávnenie nakladať s majetkom, zapísaným do podstaty. Rozsudkom napadnutým odvolaním navrhovateľa súd prvého stupňa jeho návrh zamietol. Predmetom odvolacieho konania je preskúmanie správnosti tohto postupu.
Pretože odvolací súd preberá súdom prvého stupňa zistený skutkový stav, pokiaľ ide skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie navrhovateľom tvrdeného nároku, ktorý vo vyčerpávajúcom rozsahu vykonal dokazovanie potrebné na posúdenie uplatneného nároku, výsledky dokazovania jednotlivo i vo vzájomných súvislostiach dôkladne a správne vyhodnotil, pričom i podľa odvolacieho súdu dospel k správnym skutkovým zisteniam, a pretože v celom rozsahu zdieľa i jeho právny záver vo veci, keď vec i správne právne posúdil, s poukazom na ust. § 219 ods. 2 O.s.p., odvolací súd odkazuje na správne a presvedčivé odôvodnenie písomného vyhotovenia preskúmavaného rozsudku. Odvolací súd nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od týchto záverov prvostupňového súdu odchýliť a preto nemôže dať za pravdu odvolateľovi.
K odvolacej argumentácii navrhovateľa na zdôraznenie správnosti preskúmavaného rozsudku v súlade s ust. § 219 ods. 2 O.s.p. dopĺňa už len nasledovné:
V zmysle zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní (v súčasnosti zákon č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii) základným podkladom pre speňaženie podstaty je súpis konkurznej podstaty, ktorý vykonáva správca konkurznej podstaty. Predmetom konkurzu sú veci, byty a nebytové priestory, práva a iné majetkové hodnoty, ktoré patrili dlžníkovi v deň vyhlásenia konkurzu, a majetok, ktorý dlžník nadobudol počas konkurzu, ako aj majetok, ktorým dlžník zabezpečil svoj záväzok. V súpise musí byť zachytený celý rozsah konkurznej podstaty a správca do súpisu podstaty zahrnie aj všetky pochybné prípady spolu s poznámkou o dôvodoch pochybnosti. Správca konkurznej podstaty úpadcu zaradí do súpisu každú vec, o ktorej je presvedčený, že patrí alebo môže patriť do podstaty. Nemá pritom povinnosť skúmať existenciu vlastníckeho práva úpadcu k zapisovaným veciam a vec do súpisu zaradí aj v prípade, ak má pochybnosti, či skutočne do podstaty patrí. Vtedy ju ale zapíše do podstaty s poznámkou o nárokoch uplatnených inými osobami alebo o iných dôvodoch, ktoré jej zaradenie do súpisu spochybňujú. Konkurzný súd posúdi dôvody spochybňujúce zaradenie veci do podstaty a buď vec z podstaty vyradí, alebo osobe, ktorá spochybňuje zaradenie veci do podstaty, uloží lehotu na podanie vylučovacej žaloby. Táto žaloba má procesnú povahu a nedodržanie stanovenej lehoty má za následok to, že vec sa považuje ako do súpisu oprávnene zahrnutá a dotknutá osoba sa už nemôže domáhať svojho práva k nej. Rovnaký záver je potrebné urobiť aj v prípade, ak osoba, ktorá sa cíti byť vlastníkom určitej veci, nenamieta jej zapísanie do konkurznej podstaty, nedovoláva sa teda svojho vlastníckeho práva k nej a nežiada ju ani vylúčiť z podstaty, alebo svoje námietky voči zaradeniu veci do podstaty vezme späť. Potom totiž platí, že do podstaty patria veci, ktoré patrili dlžníkovi v deň vyhlásenia konkurzu. Súpis podstaty tvorí právny podklad pre speňaženie majetku patriaceho do podstaty, lebo speňažený môže len ten majetok, ktorý bol spísaný, pričom správca je oprávnený takto spísaný majetok speňažiť okrem prípadu, ak bol zo súpisu zákonným spôsobom vylúčený.
Ustanovenie § 78 zákona č. 7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii výslovne ustanovuje, že súd uloží tomu, kto uplatňuje, že sa vec nemala do súpisu zaradiť, aby v lehote určenej súdom podal žalobu proti správcovi na súde, ktorý vyhlásil konkurz. V prípade, že žaloba nie je podaná včas, predpokladá sa, že vec je do súpisu zahrnutá oprávnene. V prípade určovacej žaloby podľa § 78 zákona č. 7/2005 Z.z. ide teda v rámci žalôb podľa § 80 písm. c) O.s.p. o určovaciu žalobcu sui generis, kde naliehavý právny záujem je daný existujúcim konkurzným konaním a z neho vyplývajúcou požiadavkou rýchlosti a hospodárnosti konania v zmysle § 6 O. s. p., ktorej realizácia je zabezpečená tým, že sa v ňom rieši otázka vlastníctva (ÚS SR 202/2011). Správne súd prvého stupňa riešil ako predbežnú otázku kto bol prenajímateľom resp. osobou oprávnenou disponovať s predmetným bytom v rozhodnom období. Navrhovateľ síce predložil list vlastníctva, v ktorom je zapísaný úpadca ako vlastník predmetného bytu, avšak dňa 26.3.2008 Okresný súd Trnava rozsudkom č.k. 44Cbi/6/2007-653 zamietol žalobu navrhovateľa o vylúčenie nehnuteľností (vrátane predmetného bytu) zo súpisu všeobecnej podstaty úpadcu Trnavské automobilové závody, štátny podnik v konkurze, Trnava, a dňa 23.9.2008 Krajský súd v Trnave rozsudkom č.k. 21CoKr/4/2008-767 potvrdil uvedený rozsudok Okresného súdu Trnava, ktorý rozsudok nadobudol právoplatnosť 20.11.2008. Najvyšší súd SR uznesením sp. zn. 6Obdo/38/2009 zo dňa 18.2.2010 odmietol dovolanie navrhovateľa proti rozsudku Krajského súdu v Trnave č.k. 21CoKr/4/2008-767. Ústavný súd SR uznesením č.k. II. ÚS 312/2010-19 odmietol ústavnú sťažnosť JUDr. Dušana Pohoveja.
Z odôvodnenia rozsudku Okresného súdu Trnava č.k. 44Cbi 6/2007-653 zo dňa 26.3.2008 vyplýva, že navrhovateľ neuniesol dôkazne bremeno a nepreukázal právo, ktoré zapísanie majetku do súpisu úpadcu Trnavské automobilové závody, štátny podnik v konkurze vylučuje. Navrhovateľ nepreukázal existenciu platného právneho úkonu, ktorým došlo k nadobudnutiu vlastníctva k predmetným nehnuteľnostiam na FNM a následne na navrhovateľa a preto súd návrh ako nedôvodný zamietol. V odôvodnení rozhodnutia Krajského súdu v Trnave č.k. 21CoKR 4/2007 - 767 zo dňa 23.9.2008 sa okrem iného uvádza, že navrhovateľ na svoje tvrdenia nepredložil a ani nenavrhol vykonať žiadne relevantné dôkazy a preto súd prvého stupňa správne konštatoval, že navrhovateľ neuniesol dôkazné bremeno a nepreukázal právo vylučujúce zapísanie majetku do súpisu. V danom prípade navrhovateľ svoje vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam postupom podľa § 78 zákona o konkurze a reštrukturalizácii neosvedčil, keď nebola úspešná jeho žaloba o vylúčenie nehnuteľností (vrátane predmetného bytu) zo súpisu všeobecnej podstaty úpadcu Trnavské automobilové závody, štátny podnik v konkurze, a preto tu platí zákonná domnienka (aj keď nie je výslovne uvedená v ust. § 67 zák. č. 7/2005 Z.z. účinného v čase vyhlásenia konkurzu), že sporné nehnuteľnosti boli do súpisu úpadcu zapísané oprávnene, a teda ich vlastníkom bol úpadca Trnavské automobilové závody, štátny podnik v konkurze, aj keby v konečnom dôsledku nebolo išlo o jeho majetok.
Odvolací súd ohľadne aplikovania zásady priority v prípade kolízie zápisov identického majetku do viacerých konkurzných podstát tak, ako to uvádza aj rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 29Cdo/249/2008, nakoľko v čase zapísania majetku do súpisu oboch konkurzných podstát zákon č. 328/1991 Zb. resp. zák. č. 7/2005 Z.z. tento duplicitný zápis nezakazoval tak, ako je to upravené v súčasnosti v zmysle ust. § 78 ods. 9 zák. č. 7/2005 Z.z., je toho názoru, že odvolateľ uvedený právny názor nesprávne interpretuje na danú vec, v ktorej je odlišná situácia, pretože v súčasnosti už bolo rozsudkom Okresného súdu Trnava č.k. 44Cbi/6/2007-653 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Trnave č.k. 21CoKr/4/2008-767 právoplatne rozhodnuté o nedostatku vlastníckeho práva úpadcu k dotknutému majetku, čím zásada priority stratila opodstatnenie. Pokiaľ v rámci speňažovania podstaty správca takúto vec predá, nemôže sa tretia osoba úspešne domáhať určenia vlastníckeho práva, prípadne vydania veci, lebo v zmysle § 132 Občianskeho zákonníka, takéto nadobudnutie má právne účinky prevodu vlastníctva aj proti pôvodnému vlastníkovi (ÚS SR 263/2009).
Z vyššie uvedeného teda vyplýva, že byty, vrátane predmetného, sú predmetom konkurzného konania vyhláseného na majetok úpadcu Trnavské automobilové závody, štátny podnik v konkurze, Trnava, a iba správca uvedeného úpadcu, a teda nie navrhovateľ, je oprávnený disponovať s uvedenými nehnuteľnosťami. Na základe uvedeného sa tak domnienka o vlastníctve, svedčiaca osobe zapísanej na liste vlastníctva v rozhodnom čase považuje v zmysle ust. § 70 a nasl. zákona č. 162/1995 Z. z. za vyvrátenú citovanými právoplatnými rozsudkami o zamietnutí vylúčenia nehnuteľnosti zo súpisu všeobecnej podstaty úpadcu Trnavské automobilové závody, štátny podnik v konkurze, Trnava. Keďže navrhovateľ nebol a ani nie je vlastníkom bytov, nemohol nájomcom týchto bytov voči navrhovateľovi vzniknúť nedoplatok na nájomnom. Z tohto dôvodu nemôže byť navrhovateľ ani aktívne vecne legitimovaný v tomto konaní a správne preto konštatoval súd prvého stupňa, že navrhovateľ neuniesol dôkazné bremeno svojich tvrdení o aktívnej vecnej legitimácii v konaní.
Vzhľadom na uvedené, pokiaľ súd prvého stupňa návrh navrhovateľa zamietol, rozhodol vecne správne, a preto odvolací súd v súlade s ustanovením § 219 ods. 1 a 2 O.s.p. napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil, a to včítane správneho výroku o náhrade trov konania.
O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods.1 O.s.p. v spojení s ustanovením § 142 ods. 1 O.s.p. a hoci odporca aj vedľajší účastník boli v odvolacom konaní plne procesne úspešní, náhradu trov odvolacieho konania im nepriznal, nakoľko si ich náhradu návrhom v zmysle § 151 ods. 1 O.s.p. neuplatnili.
Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku nie je možné podať odvolanie.