Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

43Cob/30/2023

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Miriam Kamenskej, členov senátu JUDr. Mariána Blahu a JUDr. Márie Kubincovej, PhD. v právnej veci žalobcu ViaStav BB s.r.o., so sídlom Zvolenská cesta 2322/39, 974 05 Banská Bystrica, IČO: 47 575 077, v konaní zast. JUDr. Jakub Bílek, advokát, Janka Kráľa 7, 974 01 Banská Bystrica proti žalovanému SLOB-real, s.r.o., so sídlom Mlynská 42, 976 11 Selce, IČO: 44 807 325, v konaní zast. URBÁNI & Partners s.r.o., so sídlom Skuteckého 17, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 36 646 181, o zaplatenie 101.171,10 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozhodnutiu Okresného súdu Banská Bystrica č.k. -244 zo dňa 19. mája 2022 a o odvolaní žalovaného proti rozhodnutiu Okresného súdu Banská Bystrica č.k. -244 zo dňa 19. mája 2022, takto

rozhodol:

I. Rozhodnutie Okresného súdu Banská Bystrica č.k. -244 zo dňa 19. mája 2022 p o t v r d z u j e .

II. Žalovanému p r i z n á v a proti žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 38 %.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozhodnutím súd prvej inštancie v prvej výrokovej vete uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi istinu 31.235,70 Eur s 9 % úrokom z omeškania ročne z dlžnej istiny od 15.12.2019 až do zaplatenia, v lehote 3 dní od právoplatnosti rozhodnutia. V druhej výrokovej vete vo zvyšku žalobu zamietol. V tretej výrokovej vete priznal žalovanému nárok na náhradu trov konania vo výške 38 % voči žalobcovi.

2. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že žalobou doručenou v upomínacom konaní dňa 27.11.2019 sa žalobca domáhal od žalovaného úhrady istiny 46.012,93 Eur z titulu neuhradenej ceny prác na diele R2N BUSINESS CENTER - Rekonštrukcia objektu v zmysle uzavretej Zmluvy o dielo č. 02/2019/R2N- ViaStav zo dňa 20.02.2019, ktoré fakturoval faktúrou č. 2019041 zo dňa 14.10.2019 v sume 46.012,93 Eur, splatnou dňa 13.11.2019. Faktúru ako i súpis prác odsúhlasila poverená osoba žalovaného dňa 14.10.2019. Z dôvodu neuhradenia tejto faktúry si žalobca uplatnil i zákonný úrok z omeškania vo výške 9% ročne z dlžnej sumy od 14.11.2019 až do zaplatenia.

3. Žalovaný v odpore potvrdil uzavretie Zmluvy o dielo, avšak poukázal na to, že záverečná faktúra má podľa čl. IV. bod 7 písm. c), d) Zmluvy obsahovať aj odsúhlasenie naviac prác, resp. zníženie ceny diela, vyúčtovanie zmluvných pokút a nárokov objednávateľa na náhradu škody a keďže uvedené malo byť predmetom jedinej faktúry a faktúra žalobcu uvedené nespĺňa, nevznikol žalobcovi nárok na jej zaplatenie. Súčasne podľa čl. IV. bod 9 Zmluvy žalobca ako zhotoviteľ bol v omeškaní, a preto žalovaný sa nemohol dostať do žiadneho omeškania, pričom termín ukončenia diela mal vplyv na vznik nároku žalovaného na zmluvnú pokutu a keďže k odovzdaniu diela došlo Protokolom z 15.11.2019, žalovanému

od 01.07.2019 do 15.11.2019 vznikol nárok na zmluvnú pokutu podľa čl. VI. bod 1 Zmluvy za 123 dní omeškania v sume 69.935,40 Eur. Nakoľko nároky žalovaného prevyšujú možné budúce nároky žalobcu, žalovaný sa v konaní mieni brániť len do výšky žalobcom požadovaného plnenia, teda prípadný nárok je v celosti konzumovaný.

4. Žalobca ďalej v konaní poukázal na to, že faktúra, ktorá je predmetom úhrady, bola vystavená v súlade s čl. IV. bod 5, 6 Zmluvy a v súlade s dodatočnými objednávkami žalovaného, a to na základe súpisu vykonaných prác, ktoré žalovaný odsúhlasil, pričom žalobca v súlade so Zmluvou vystavoval faktúry jedenkrát za mesiac a zo žiadneho ustanovenia Zmluvy nevyplýva, že dodatočné práce nemôže žalobca fakturovať čiastkovými faktúrami. Záverečná faktúra má evidenčný charakter a slúži k vysporiadaniu nárokov, ktoré neboli predmetom čiastkových faktúr, pokiaľ takéto nároky vznikli. Záverečná faktúra, ktorú žalobca následne i vystavil, obsahovala všetky požadované náležitosti a z dôvodu fakturácie dodatočných prác v predchádzajúcich faktúrach, tieto boli započítané, a preto bod 7 písm. d) Zmluvy sa neuplatnil. K protokolárnemu odovzdaniu diela došlo dňa 15.11.2019, avšak žalobcovi nie je zrejmé, prečo by sa mal dostať do omeškania dňom 01.07.2019, keď prvú dodatočnú objednávku žalovaný vystavil pred termínom ukončenia zhotovenia diela, a to dňa 19.06.2019, kde bol dohodnutý termín na 12.08.2019, objednávkou zo dňa 04.09.2019 bol termín dohodnutý na 14.09.2019 a pri poslednej objednávke termín ukončenia nebol ani dohodnutý. Žalobca mal za to, že sa nedostal do omeškania, a preto nárok žalovaného na zmluvnú pokutu v celom rozsahu popieral.

5. Súd prvej inštancie uznesením č.k. -118 zo dňa 23.11.2020 spojil na spoločné prejednanie konanie vedené na súde prvej inštancie pod sp. zn. a sp. zn. , ktoré sa následne budú viesť pod sp. zn. s tým, že predmetom pôvodného konania sp. zn. bol nárok žalobcu na zaplatenie istiny 55.158,17 Eur s príslušenstvom z titulu nezaplatených stavebných prác za mesiac október 2019 podľa faktúry č. 2019044 zo dňa 06.11.2019, splatnej dňa 06.12.2019, pričom odporca si rovnako uplatnil za obdobie od 01.07.2019 do 15.11.2019 nárok na zmluvnú pokutu podľa čl. VI. bod 1 Zmluvy vo výške 69.935,40 Eur, a to do výšky nároku uplatneného žalobcom v danom konaní. Po spojení veci bola predmetom konania istina 101.171,10 Eur s príslušenstvom.

6. V ďalšom konaní na súde prvej inštancie žalobca poukázal na neprimeranosť zmluvnej pokuty uplatňovanej žalovaným. Podľa žalobcu čiastkovými faktúrami sa posúval termín odovzdania diela tak, ako je uvedené v objednávkach naviac prác a z tohto dôvodu sa nemohol dostať do omeškania s odovzdaním predmetu diela. Žalobca mal za to, že samotné objednávky mali náležitosti zmluvy, žalobca uzavretie dodatku požadoval, ale stavbyvedúci p. G. mu oznámil, že písomný dodatok nie je potrebný pre výkon týchto prác a pre posunutie termínu diela postačujú len objednávky žalovaného. Žalobca komunikoval len s p. G. a p. E., konateľ žalobcu bol na stavbe za celé toto obdobie len trikrát. K omeškaniu diela došlo i z nedostatočnej súčinnosti žalovaného, keďže stavebné povolenie predložil žalobcovi až dňa 23.05.2019, termín odovzdania diela podľa Zmluvy podstatne ovplyvňovali i naviac práce, rovnako i práce iných subdodávateľov žalovaného znemožňovali žalobcovi dokončiť dielo včas a odovzdanie diela tiež ovplyvnil zlý projekt. Žalovaný tým, že uhradil predchádzajúce čiastkové faktúry, v ktorých žalobca zahrnul i naviac práce, sám znemožnil žalobcovi postupovať podľa ustanovení Zmluvy pri vystavovaní záverečnej faktúry. K omeškaniu žalobcu nedošlo, žalovaný v objednávkach potvrdzoval nový termín ukončenia prác v zmysle Zmluvy o dielo a nielen naviac prác, pričom v poslednej objednávke zo dňa 20.09.2019 ani termín ukončenia prác neuviedol. V e-maily zo dňa 09.10.2019 sám žalovaný stanovil nový termín na deň 13.10.2019. Žalovaný rovnako neupozorňoval žalobcu na omeškanie diela za obdobie od konca júna 2019 do 15.11.2019 napriek tomu, že mal informáciu o tom, že investor si voči nemu bude uplatňovať zmluvné pokuty a jej uplatnenie rovnako neavizoval žalobcovi.

7. V ďalšom konaní na súde prvej inštancie žalovaný poukazoval na čl. IV. bod 2 Zmluvy, ktorý rieši otázku naviac prác a ich zaplatenia, avšak podľa tohto ustanovenia Zmluvy nebol uzavretý žiaden písomný dodatok, v ktorom by sa zohľadnila cena naviac prác, ako i termín odovzdania diela. Prvá objednávka žalovaného bola ešte pred ukončením diela, avšak objednávky ďalej boli dávané aj po termíne ukončenia, a teda žalobca mal požadovať zmenu termínu a práce vyfakturovať len po uzavretí písomného dodatku. Žalovaný poukázal i na to, že čiastkovými faktúrami mohol žalobca fakturovať len práce v zmysle Zmluvy, nie naviac práce, tie mali byť vyfakturované v záverečnej faktúre, a preto pri hodnote naviac prác zahrnutých vo faktúrach, ktoré sú predmetom sporu, nenastala splatnosť. Žalovaný opravil svoju argumentáciu ohľadne doby omeškania uvádzanej v odpore, že za obdobie od

01.07.2019 do 15.11.2019 uplynulo 137 dní, nie 123 dní, t.j. zmluvná pokuta v sume 748.527,28 Eur, pričom zmluvnú pokutu si uplatňoval len v takej výške, aby pokryl nárok žalobcu uplatnený žalobou. Žalovaný poukázal tiež na to, že ak by aj súd zohľadnil, že k prvej objednávke naviac prác došlo pred koncom ukončenia diela v zmysle Zmluvy a bol stanovený touto objednávkou termín 12.08.2019, tak by vznikol žalovanému nárok na zmluvnú pokutu za obdobie od 13.08.2019 do 15.11.2019, čo je 94 dní, teda vo výške 513.588,06 Eur. Žalovaný pritom nepopieral rozsah vykonaných prác, avšak rozporoval ich fakturáciu v rozpore so zmluvou. Žalobca nevyzýval žalovaného na súčinnosť tak, ako to stanovuje Zmluva podľa čl. V. bod 20. K protokolárnemu odovzdaniu diela došlo až dňa 15.11.2019, a preto žalovaný mal za to, že nim uplatňovaný nárok na zmluvnú pokutu je dôvodný a nárok žalobcu v dôsledku uplatnenia kompenzačnej námietky je nedôvodný.

8. Súd prvej inštancie napadnuté rozhodnutie odôvodnil tým, že na základe vykonaného dokazovania mal za preukázané, že žalobca vo faktúre č. 2019041 zo dňa 30.09.2019 splatnej dňa 13.11.2019 v sume 46.012,93 Eur fakturoval aj naviac práce požadované žalovaným v zmysle nim vystavených objednávok, ktorých vykonanie je síce odsúhlasené zástupcom objednávateľa, t.j. žalovaným, avšak ich žalobca mohol fakturovať len na základe uzavretého písomného dodatku k Zmluve, potvrdeného podpisom štatutárnych zástupcov oboch zmluvných strán. Nespornou skutočnosťou bolo, že takéto písomné dodatky neboli k Zmluve uzavreté, pričom objednávky predložené žalobcom a vystavené žalovaným dňa 19.06.2019, 10.07.2019, 04.09.2019 a 20.09.2019 nemožno považovať za takýto písomný dodatok k zmluve, keďže nie je potvrdený podpisom štatutárneho zástupcu žalovaného a rovnako bol i bez podpisu štatutárneho zástupcu žalobcu. Nesporné však je to, že strany sporu podľa týchto objednávok vystavených žalovaným postupovali a žalobca práce podľa nich vykonal a žalovaný ich prevzal a odsúhlasil i v cenových reláciách uvádzaných v objednávke. Súd prvej inštancie tak dôvodil na základe námietky žalovaného, že písomné objednávky boli vystavené osobou, ktorá na to nemala oprávnenie, keďže podľa čl. I. Zmluvy vo veciach zmluvných mal konať štatutárny zástupca Branislav Slobodník a nie Q. G., ktorý mohol konať len vo veciach realizačných, ako stavbyvedúci. Súd prvej inštancie poukázal na to, že žalobca bol oprávnený fakturovať naviac práce a tieto vyúčtovať len v záverečnej faktúre podľa čl. VII. bod 2 písm. d) Zmluvy o dielo zo dňa 20.02.2019. Fakturovanie naviac prác žalobcom v predchádzajúcich faktúrach nim vystavených na predmetnom diele žalovanému a žalovaným aj uhradených, nemožno považovať za obchodnú prax pri výstavbe daného diela, ale len za dobrú vôľu žalovaného uhradiť tieto práce skôr, než stanovovala Zmluva. Podľa súdu prvej inštancie vzhľadom na obsah objednávok vystavených za žalovaného neoprávnenou osobou, ktorou sa rozširoval rozsah prác nad zmluvne dohodnutý podľa uzavretej Zmluvy o dielo, nemožno prihliadať ani k navrhovanej splatnosti 30 dní od prijatia faktúry v nich, keďže tieto mali byť podľa zmluvy o dielo vyúčtované až v záverečnej faktúre.

9. Súd prvej inštancie z faktúry č. 2019041 zistil, že práce naviac predstavovali sumu 20.178,84 Eur a práce podľa Zmluvy sumu 25.834,09 Eur, z faktúry č. 2019044 práce naviac predstavovali sumu 19.255,83 Eur a práce v zmysle Zmluvy 35.902,34 Eur, a teda naviac práce, ktoré mali byť vyúčtované v záverečnej faktúre, činia sumu 39.434,67 Eur. Súd v konaní tiež zistil, že síce žalovaný dňa 02.12.2019 v podaní adresovanom žalobcovi si uplatnil nárok na zmluvnú pokutu podľa čl. VI bod 1 Zmluvy o dielo, avšak k jej vyčísleniu došlo až pri podávaní odporu žalovaným k vydaným platobným rozkazom upomínacím súdom, a to v konaní v odpore zo dňa 18.12.2019, kedy určil obdobie tohto nároku od 01.07.2019 do 15.11.2019 a v ktorom vyčíslil i výšku tohto nároku v sume 69.935,40 Eur a v pôvodnom konaní pred jeho spojením s konaním v podaní - odpore zo dňa 08.04.2020, rovnako určil toto obdobie od 01.07.2019 do 15.11.2019 v sume 69.935,40 Eur. Až na poslednom pojednávaní v danej veci žalovaný poukázal, že v odporoch proti vydaným platobným rozkazom uplatňoval iba časť nároku na zmluvnú pokutu podľa čl. VI. bod 1 zmluvy za uvedené obdobie, ktorá by pri úplnom uplatnení predstavovala sumu až 748.527,28 Eur. Z tohto dôvodu nepovažoval ani namietanú neprimeranosť zmluvnej pokuty zo strany žalobcu za dôvodnú.

10. Súd prvej inštancie mal potom za preukázané, že žalobca nesprávne vystavoval čiastkové faktúry podľa Zmluvy, keď v nich zahrňoval i naviac práce, ktoré mal vyúčtovať podľa čl. VI. bod 7 Zmluvy až v záverečnej faktúre. Potom cena vykonaných prác za mesiace september a október 2019, ktoré súladne so Zmluvou žalobca fakturoval čiastkovými faktúrami, bola suma 61.736,43 Eur. Táto skutočnosť však nemení nič na tom, že tieto práce a ich realizácia žalobcom neboli žalovaným namietané, a preto žalobcovi vznikol nárok na ich zaplatenie. Súd prvej inštancie mal za preukázané, že v priebehu realizácie prác podľa Zmluvy nebol stranami uzavretý písomný dodatok podľa čl. IV. bod 2 Zmluvy

ohľadne naviac prác, a preto bol toho názoru, že tieto mohli byť žalobcom vyúčtované len po ukončení diela v záverečnej faktúre tak, ako to má na mysli čl. VI. bod 7 písm. c) Zmluvy, čo má význam len z hľadiska vzniknutého omeškania žalovaného s úhradou ceny týchto prác. Záverečnú faktúru žalobca vystavil dňom 15.11.2019., t.j. po ukončení a odovzdaní prác žalovanému, so splatnosťou 15.12.2019, a preto dňom 16.12.2019 sa podľa súdu prvej inštancie žalovaný dostal do omeškania s úhradou ceny naviac prác vo výške 39.434,67 Eur, ktoré žalobca účtoval v čiastkových faktúrach, ktorých úhrada je predmetom tohto sporu. Súd prvej inštancie mal teda za preukázaný nárok žalobcu v celej výške uplatnenej istiny, avšak žalobcovi vznikol nárok na úrok z omeškania z faktúry č. 2019041 vystavenej dňa 30.09.2019 v sume 46.012,93 Eur vo výške 9 % ročne len z istiny 25.834,09 Eur od 14.11.2019 až do zaplatenia, z faktúry č. 2019044 zo dňa 31.10.2019 v sume 55.158,17 Eur 9 % úrok z omeškania ročne len z istiny 35.902,34 Eur od 07.12.2019 až do zaplatenia a z istiny naviac prác, t.j. zo sumy 39.434,67 Eur od 16.12.2019 až do zaplatenia.

11. Súd prvej inštancie ďalej konštatoval, že v konaní si žalovaný uplatnil aj svoj nárok na zmluvnú pokutu v zmysle čl. VI. bod 1 Zmluvy, a to za omeškanie zhotoviteľa s včasným protokolárnym odovzdaním. Súd prvej inštancie z vykonaného dokazovania mal za preukázané, že v zmysle v čl. III. Zmluvy si strany dohodli protokolárne odovzdanie diela do 30.06.2019, dielo bolo protokolárne odovzdané žalobcom žalovanému až dňa 15.11.2019 tak, ako to vyplýva z predloženej zápisnice o odovzdaní a prevzatí diela z uvedeného dňa. Súd prvej inštancie konštatoval, že zmluvná pokuta dojednaná v čl. VI. bod 1 Zmluvy je platným dojednaním, keďže strany v ňom určitým spôsobom stanovili, za porušenie ktorej povinnosti vzniká nárok na zmluvnú pokutu strane zmluvy a rovnako uviedli i pevnou cenou výšku tejto zmluvnej pokuty za deň omeškania. Z vykonaného dokazovania teda bolo zrejmé, že žalobca bol od 01.07.2019 do 15.11.2019 v omeškaní s povinnosťou včas protokolárne odovzdať dielo podľa zmluvy. Za uvedené obdobie by tak prislúchala žalovanému zmluvná pokuta vo výške 748.527,26 Eur. Žalovaný si voči uplatneným nárokom zo strany žalobcu uplatnil iba zmluvnú pokutu vo výške 69.935,40 Eur, pri každej z uplatňovaných faktúr a aj keď žalovaný nešpecifikoval výpočet tejto sumy, spolu predstavuje uplatnený nárok na zmluvnú pokutu vo výške 139.870,80 Eur. Dohodnutou zmluvnou sankciou v čl. VI. bod 1 Zmluvy si žalobca mienil zabezpečiť včasné protokolárne odovzdanie diela, ktorého hodnotu si strany stanovili v čl. IV. v sume 218.548,11 Eur bez DPH, z ktorej vychádzala i dohodnutá výška zmluvnej pokuty v prospech objednávateľa diela za každý aj začatý deň omeškania (2,5%).

12. Súd prvej inštancie, keďže žalobca v konaní namietal neprimeranosť výšky dohodnutej zmluvnej pokuty i s odkazom na dohodnutú sankciu v prospech zhotoviteľa podľa čl. VI. bod 4 Zmluvy a poukázal na nepomer dohodnutých sankcií v prospech žalobcu a v prospech žalovaného, z ktorého dôvodu mal za to, že uvedená požadovaná sankcia uplatňovaná žalovaným v konaní je neprimeraná, v rozpore s dobrými mravmi a teda i neplatná, s poukazom na konštatoval, nemôže zmluvnú pokutu odpustiť, iba znížiť, pričom musí prihliadať na hodnotu a význam zabezpečovanej povinnosti. Žalovaný výšku škody, ktorá mu v dôsledku oneskoreného odovzdania predmetu diela vznikla, nešpecifikoval a poukazoval len na uplatňovanie zmluvných sankcií od investora, ktoré však žiadnym spôsobom nezdokladoval. S poukazom na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. súd prvej inštancie uviedol, že dohodnutou sankciou podľa čl. VI. bod 1 Zmluvy si žalovaný zabezpečoval včasnosť odovzdania diela žalobcom, ktorého hodnota činila sumu 218.548,11 Eur bez DPH, pričom potrebu ukončenia diela včas žalobcom odôvodňoval i možnými dohodnutými sankciami s investorom, ktoré mu v prípade neukončenia diela včas hrozili. Žalovaný tvrdil, že s investorom mal dohodnutý termín odovzdania diela dňom 31.07.2019, a preto v Zmluve so žalobcom si dohodol termín ukončenia diela dňom 30.06.2019, teda tak, aby žalovaný mohol odovzdať dielo investorovi včas. Súd prvej inštancie mal však v konaní za preukázané, že žalovaný požadoval od žalobcu vykonávanie naviac prác oproti zmluvne dohodnutému rozsahu prác, a to objednávkami jednak pred skončením dohodnutého termínu odovzdania diela, ako i po ňom. Z e-mailovej komunikácie súd prvej inštancie zistil, že žalovaný požadoval od žalobcu, aby ukončil všetky práce vrátane naviac prác do termínu 31.10.2019. Z predloženej zápisnice o odovzdaní a prevzatí diela mal súd prvej inštancie za preukázané, že uvedený termín žalobca nedodržal, keďže k odovzdaniu došlo až dňom 15.11.2019. Žalobca pritom poukazoval na to, že dokončenie a odovzdanie prác včas v zmysle Zmluvy o dielo ovplyvňovali žalovaným požadované naviac práce podľa objednávok a ich dokončenie bolo tiež ovplyvnené i prácami tretích subjektov, s ktorými mal žalovaný zmluvný vzťah na rovnakom diele. Súd prvej inštancie preto všetky tieto okolnosti zobral pri posudzovaní dôvodnosti nároku žalovaného na zmluvnú pokutu na zreteľ a s poukazom na čl. VI. bod 5 Zmluvy konštatoval, že pri uplatňovaní moderačného práva nemusí zmluvnú pokutu znížiť vždy na úroveň výšky vzniknutej škody, túto posudzuje podľa voľnej úvahy, musí zobrať do úvahy všetky

okolnosti konkrétneho prípadu a súd nemôže pre neprimeranosť dohodnutej zmluvnej pokuty považovať takéto dojednanie strán za neplatné podľa , tak ako to požadoval žalobca. Žalovaný by v prípade úplného uplatnenia svojho nároku na zmluvnú pokutu podľa čl. VI bod 1 zmluvy za obdobie od 01.07.2019 do 15.11.2019 mohol požadovať uhradiť žalobcom až sumu 748.527,26 Eur, avšak žalovaný v konaní si uplatnil len nárok na sumu 139.870,80 Eur, čo predstavuje 64% z dohodnutej sumy podľa čl. IV. Zmluvy o dielo. Súd prvej inštancie ale aj napriek čiastočnému uplatneniu tohto nároku žalovaným uplatňovaný nárok žalovaného aj tak považoval za neprimerane vysoký. Súd prvej inštancie považoval vzhľadom na uvedené za primeranú výšku nároku žalovaného na zmluvnú pokutu len vo výške 69.935,40 Eur, ktorú sám žalovaný považoval zrejme za postačujúcu za dobu omeškania žalobcu s odovzdaním predmetu diela podľa čl. VI. bod 1 Zmluvy vyčíslenú v odpore. Jej duplicitné uplatňovanie žalovaným za rovnaké obdobie omeškania s odovzdaním diela pri uplatňovaní nároku žalobcu i z inej faktúry považoval súd prvej inštancie za rozporné s dobrými mravmi a poctivým obchodným stykom. Žalovaný pritom nijakým spôsobom nezdôvodnil výpočet výšky nim uplatňovanej zmluvnej pokuty pri každom nároku žalobcu z faktúr, iba nim stanovenou výškou mienil konzumovať uplatňovaný nárok žalobcom. Súd prvej inštancie pri rozhodovaní o výške zmluvnej pokuty zobral do úvahy všetky vyššie uvádzané skutočnosti a hoci bol žalobca v omeškaní s odovzdaním diela už od 01.07.2019, žalovaný ani žiadnym spôsobom žalobcovi neavizoval možné uplatnenie si tohto nároku voči nemu v zmysle zmluvy až do odovzdania diela, vedomý si objednávania naviac prác u žalobcu po dohodnutom termíne odovzdania diela. Žalovaný si bol rovnako vedomý, že žalobca nebol jediným subjektom, s ktorým mal uzavretý zmluvný vzťah ohľadne prác na predmetnom diele. Podľa tvrdenia žalobcu sa jednalo o ďalších 55 daňových subjektov a preto bola potrebná podľa názoru súdu prvej inštancie i zo strany žalovaného taká koordinácia prác medzi nimi a poskytnutá súčinnosť z jeho strany, aby termíny, ktoré mal dohodnuté s investorom, mohli byť dodržané. Naviac sám žalovaný dva mesiace meškal s vybavením stavebného povolenia pre výkon prác zo strany žalobcu, ktoré oneskorenie zo strany žalovaného mohlo mať rovnako podstatný vplyv na pôvodne dohodnuté termíny ukončenia prác v zmysle Zmluvy o dielo so žalobcom. Uvedenú skutočnosť žalovaný však pri uplatňovaní svojho nároku, t.j. dátumu vzniku omeškania nijakým spôsobom vôbec nezohľadnil. Preto takýto výkon práva t.j. uplatňovanie nároku žalovaným v zmysle ustanovenia čl. VI. bod 1 Zmluvy o dielo voči žalobcovi by nemalo požívať právnu ochranu, ktorú zásadu súd prvej inštancie zohľadnil pri duplicitnom uplatňovaní rovnakej výšky zmluvnej pokuty za rovnaké obdobie v konaní pôvodne vedenom pod č.k. . Súd prvej inštancie preto zobral do úvahy namietanú neprimeranosť dohodnutej výšky zmluvnej pokuty v zmysle čl. VI. bod 1 Zmluvy žalobcom, takto neprimerane vysokú pokutu znížil len na žalovaným stanovenú zmluvnú pokutu vo výške 69.935,40 Eur, ktorú považoval za postačujúcu za porušenie povinnosti žalobcom včas odovzdať predmet diela žalovanému a jej duplicitné uplatňovanie súd považoval v rozpore s dobrými mravmi a zásadou poctivého obchodného styku.

13. Súd prvej inštancie ďalej konštatoval, že na základe námietok žalobcu nemal za to, že objednávkami vystavenými zo strany žalovaného došlo i k posunutiu termínu odovzdania diela podľa Zmluvy o dielo, keďže k jeho posunutiu termínu mohlo dôjsť len na základe písomného dodatku podpísaného štatutárnymi zástupcami oboch zmluvných strán. V objednávkach je navyše uvedený len termín vykonania a odovzdania naviac prác, nie prác v zmysle Zmluvy o dielo. Objednávky boli podpísané len stavbyvedúcim Q. G., ktorý nebol osobou oprávnenou uzatvárať zmluvný vzťah so žalobcom podľa čl. I Zmluvy o dielo, ktorú skutočnosť žalovaný v konaní namietal. Žalobca bol preto povinný odovzdať dielo buď dňa 30.06.2019 alebo iniciovať podpísanie dodatku vzhľadom na už vystavenú objednávku žalovaným dňa 19.06.2019, ohľadne vykonania naviac prác, o ktorých skutočnostiach strany súdu nepredložili žiaden dôkaz.

14. Vzhľadom na preukázanie dôvodnosti uplatnenej istiny žalobcom ako i preukázanie čiastočnej dôvodnosti uplatneného nároku žalovaným mal súd prvej inštancie za to, že žaloba žalobcu je dôvodná len v časti zaplatenia istiny 31.235,70 Eur (rozdiel medzi uplatnenou sumou 101.171,10 Eur a sumou 69.935,40) a keďže túto istinu predstavovala hodnota naviac prác, ktoré mal žalobca fakturovať až v záverečnej faktúre, ktorej splatnosť nastala až dňom 15.12.2019, súd prvej inštancie ustálil, že žalobcovi vznikol nárok na 9 % úrok z omeškania ročne len z istiny 31.235,70 Eur od 16.12.2019 až do zaplatenia a v prevyšujúcej časti súd prvej inštancie žalobu zamietol.

15. Súd prvej inštancie o trovách konania rozhodol tak, že žalovanému, ktorý mal 69 % úspech a 31 % neúspech vo veci, priznal nárok na náhradu trov konania vo výške 38 % voči žalobcovi.

16. V zákonom stanovenej lehote podal žalobca proti druhej a proti tretej výrokovej vete rozhodnutia súdu prvej inštancie odvolanie z odvolacích dôvodov podľa , , , (ďalej len „“), a teda z dôvodu, že súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Navrhol, aby odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie v napadnutom rozsahu zmenil a rozhodol, že žalovaný je povinný uhradiť žalobcovi sumu 69.935,40 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 46.012,93 Eur od 14.11.2019 do 14.12.2019, zo sumy 11.777,23 Eur od 15.12.2019 do zaplatenia a zo sumy 55.158,17 Eur od 07.12.2019 do zaplatenia a žalobcovi priznal právo na náhradu trov konania od žalovaného v rozsahu 100 %, resp. aby rozhodnutie súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

17. Žalobca v odvolaní nesúhlasil s tvrdením súdu prvej inštancie, že naviac práce museli byť súčasťou len záverečnej faktúry, keď zo žiadneho ustanovenia Zmluvy nevyplýva, že by si žalobca dodatočné práce nemohol fakturovať čiastkovými faktúrami, najmä pokiaľ v čase vystavenia faktúr nebolo vopred zrejmé, koľko dodatočných objednávok bude žalovaný vykonávať. Súd prvej inštancie však striedavo a arbitrárne na jednej strane prihliada na naviac práce ako súčasť pôvodnej Zmluvy o dielo, a to najmä čo sa týka nesprávnosti fakturácie, keď uvádza, že naviac práce mohli byť vyúčtované len po ukončení diela v záverečnej faktúre tak, ako to má na mysli článok VI. bod 7 písm. c) Zmluvy, avšak následne už uvádza, že nemá za to, že objednávkami vystavenými žalovaným došlo i k posunutiu termínu odovzdania diela podľa Zmluvy o dielo, keďže k jeho posunutiu mohlo dôjsť len na základe písomného dodatku. Nie je teda zrejmé, z akého dôvodu pre súd prvej inštancie v rámci fakturácie nebol potrebný písomný dodatok, avšak čo sa týka termínu, ktorý bol v objednávkach jasne stanovený, tu už dodatok súd prvej inštancie vyžadoval, a teda nie je zrejmé, či tým naznačuje neplatnosť alebo neúčinnosť týchto dodatkov. Rozhodnutie si tak vo svojom odôvodnení vnútorne odporuje čo sa týka zisteného skutkového stavu, ako aj právneho posúdenia. Súd prvej inštancie tiež nevysvetlil, prečo by mal žalobca fakturovať naviac práce až v záverečnej faktúre, ak tieto nepovažoval za dodatok k Zmluve o dielo. Uvedené tak spôsobuje nesprávnosť rozhodnutia vo vzťahu k omeškaniu žalovaného stanoveného ku dňu 15.12.2019.

18. Žalobca v odvolaní nesúhlasil s tvrdením súdu prvej inštancie, že žalovaným vystavené objednávky nemožno považovať za písomný dodatok k zmluve. Žalobca počas celého konania tvrdil, že objednávky môžu byť považované za písomné dodatky, nakoľko majú všetky náležitosti takéhoto dodatku, je z nich zrejmé, že sa viažu na dielo v zmysle Zmluvy o dielo, boli vystavené žalovaným a žalobca ich akceptoval. Naviac žalovaný v zmysle týchto objednávok žalovanému aj čiastočne plnil. Jednoznačne teda došlo k vzájomnej dohode medzi oboma účastníkmi, teda objednávku nemožno považovať za jednostranný úkon. Už samotnou skutočnosťou, že súd prvej inštancie v odôvodnení uviedol, že žalobca mal fakturovať naviac práce až v záverečnej faktúre, potvrdil, že objednávky za súčasť zmluvy, teda dodatok považoval. Pri jednotlivých objednávkach je pritom pečiatka žalovaného a osoba Q. G., riaditeľ, pričom žalovaný nikdy nespochybnil, že by si práce neobjednal alebo že by nepoveril osobu Q. G. na vystavenie týchto objednávok. Súd prvej inštancie tu opakovane nahradil procesnú činnosť žalovaného a spochybnil objednávky napriek tomu, že nebolo spornou skutočnosťou, že by si žalovaný naviac práce objednal.

19. Žalobca namieta tiež arbitrárne posúdenie konania žalovaného, ktorý až vo fáze ukončenia prác zahrnutie naviac prác do čiastkových faktúr začal namietať. Pokiaľ súd prvej inštancie konštatoval, že fakturovanie naviac prác žalobcom v predchádzajúcich faktúrach nemožno považovať za obchodnú prax pri výstavbe daného diela, ale len za dobrú vôľu žalovaného uhradiť tieto práce skôr, než stanovovala zmluva, žalobcovi nie je zrejmé, aký právny inštitút pri danom posúdení použil, keď úhradu faktúr z dobrej vôle nepozná, pričom žalovaný svoje konanie v danom smere nijakým spôsobom neobjasnil. Práve naopak, žalobca uvedeným spôsobom preukázal medzi stranami zaužívaný spôsob fakturácie, ako aj postupu pri objednávkach, teda ich obchodnú prax. Súd prvej inštancie pritom nijak nezohľadnil skutočnosť, že k prvej výzve žalovaného, ktorou by akokoľvek spochybnil fakturáciu a namietal termín zhotovenia diela, došlo až po 5 mesiacoch odo dňa pôvodne dohodnutého termínu zhotovenia diela. Aj uvedené preukazuje svojvôľu súdu pri posúdení veci. Podľa žalobcu znenie článku IV. bod 7 písm. a) Zmluvy neznamená, že žalobca by mal fakturovať celý rozsah prác až v záverečnej faktúre. Záverečná faktúra pritom obsahovala všetky požadované náležitosti a nakoľko dodatočné práce

boli už vyfakturované, tieto boli započítané a preto bol nulový. S týmito skutočnosťami sa súd prvej inštancie nijakým spôsobom nevysporiadal.

20. Žalobca v odvolaní zdôraznil, že jedným z ťažiskových bodov konania bolo posúdenie vzniku omeškania žalobcu s termínom ukončenia diela. Podľa žalobcu tvrdenie súdu prvej inštancie, že z vykonaného dokazovania je zrejmé, že žalobca bol od 01.07.2019 do 15.11.2019 v omeškaní s povinnosťou včas protokolárne odovzdať dielo, absolútne nekorešponduje s vykonaným dokazovaním, ani so zisteným skutkovým stavom, keď súd prvej inštancie síce stanovil vznik omeškania ku dňu 01.07.2019, avšak v rámci uvedeného nezohľadnil nové objednávky, omeškanie veriteľa, ako aj prekážky, ktoré mu bránili odovzdať dielo v pôvodne dohodnutom termíne. Súd prvej inštancie sa nedostatočne vysporiadal so skutočnosťou, že účastníci si dohodli nový termín ukončenia diela, ktorý bol špecifikovaný v jednotlivých objednávkach. Žalobca považuje za nesprávne tvrdenie súdu prvej inštancie, že nemal za to, že objednávkami žalovaného došlo i k posunutiu termínu odovzdania diela, keďže v jednotlivých objednávkach je jednoznačne stanovené, že tieto sa viažu na Zmluvu o dielo, keď v týchto je uvedený rovnaký predmet diela „R2N BUSINESS CENTER - Rekonštrukcia objektu“ a tiež uvedené „rozsah prác a dodávok - naviac od PD a ZOD“, pričom medzi stranami nebolo sporné, že sa jednalo o objednávky viažuce sa na Zmluvu o dielo. V konaní žalobca preukázal podaním zo dňa 22.10.2021, že tieto naviac práce mali jednoznačne vplyv na odovzdanie diela, teda že dielo nebolo možné odovzdať do dokončenia naviac prác, čo žalovaný nespochybnil. Aj pokiaľ by teda bola argumentácia súdu prvej inštancie ohľadom neuzatvorenia dodatku správna, žalobca nemohol byť v omeškaní pre nové objednávky žalovaného, ktoré možno považovať za jeho omeškanie a ktoré bránilo žalobcovi dielo odovzdať. Ak dlžník nemôže splniť svoj záväzok v dôsledku omeškania veriteľa, v zmysle a nemôže sa dostať do omeškania. Pri posúdení zmluvnej pokuty pritom sám súd prvej inštancie konštatuje existenciu omeškania objednávateľa, avšak napriek tomu ako dátum začiatku omeškania konštatuje deň 01.07.2019. Podľa žalobcu bolo úlohou súdu prvej inštancie, aby tento posúdil, kedy skutočne nastalo omeškanie žalobcu vzhľadom na existenciu nových objednávok, ako aj opakované omeškanie veriteľa špecifikované v podaní zo dňa 22.10.2021 a až po posúdení, kedy sa mal žalobca dostať do omeškania, môže súd uvažovať o moderácii zmluvnej pokuty za toto obdobie omeškania. Súd prvej inštancie však namiesto toho postupoval tak, že dátum omeškania ponechal pôvodný a omeškanie veriteľa ako objednávateľa, ktoré v zmysle vylučuje omeškanie žalobcu ako zhotoviteľa, použil v rámci moderačného práva pri znížení výšky zmluvnej pokuty, čo považuje žalobca za postup, ktorý odporuje zákonu. Podľa žalobcu skutočnosť, že žalovaný pri uplatňovaní svojho nároku na zmluvnú pokutu nezohľadnil svoje omeškanie je potom len dôvodom na to, aby túto skutočnosť súd prvej inštancie preskúmal a stanovil dátum omeškania.

21. Podľa žalobcu čo sa týka samotného uplatnenia moderačného práva súdu, súd prvej inštancie síce poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. , avšak nie je zrejmé, akým spôsobom boli závery z tohto rozsudku premietnuté do samotného rozhodnutia. Súdom prvej inštancie priznaná zmluvná pokuta pritom predstavuje 32 % zo samotnej celkovej ceny diela, čo v žiadnom prípade nemožno považovať za primerané, pričom sám súd prvej inštancie konštatuje, že žalovaný nijakým spôsobom nepreukázal, že by tvrdené omeškanie žalobcu malo mať na žalovaného akékoľvek dôsledky. Rozhodnutie sa v danom smere javí ako svojvoľné a arbitrárne. Žalobca poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo dňa 08.12.2010 s tým , že súd prvej inštancie v danom prípade nevyhodnotil žiadne z uvedených okolností, ani nespomenul, a to napriek tomu, že zmluvná pokuta objednávateľa v zmluve bola viac ako 10-násobne vyššia ako zmluvná pokuta zhotoviteľa za omeškanie s plnením záväzku. Súd prvej inštancie v rozhodnutí uviedol, že žalovaný pritom nijakým spôsobom nezdôvodnil výpočet ním uplatňovanej zmluvnej pokuty pri každom nároku žalobcu z faktúr, iba ním stanovenou výškou mienil konzumovať uplatnený nárok žalobcom a z uvedeného je podľa žalobcu zrejmé, že žalovaný svoj nárok na súde neuplatnil riadne a mal byť tak súdom prvej inštancie vyhodnotený, a teda posúdený ako nepreukázaný a nedôvodný, keď vo vzťahu k zmluvnej pokute žalovaný neuniesol ani bremeno tvrdenia. Aj napriek tomu, že žalovaný nijakým spôsobom nezdôvodnil výpočet zmluvnej pokuty, sám uvádzal rôzne termíny vzniku omeškania žalobcu a takmer na každom pojednávaní uvádzal iné skutočnosti, súd prvej inštancie priznal pokutu vo výške tretiny ceny diela, čo rovnako považuje žalobca za arbitrárne a nedostatočne odôvodnené.

22. Žalobca v odvolaní poukázal aj na opakované porušenie procesných predpisov zo strany súdu prvej inštancie, ktorý v plnej miere ignoroval ustanovenie , keď bez akéhokoľvek

vyjadrenia žalovaného k vyjadreniu žalobcu zo dňa 22.10.2021 nahradil jeho procesnú činnosť pri posúdení právneho ako aj skutkového stavu vo vzťahu k omeškaniu žalovaného a prekážkach, ktoré mu bránili v odovzdaní diela v pôvodne dohodnutom termíne. Postup súdu prvej inštancie sa preto javí ako rozporný s . Žalobca v tejto súvislosti poukazuje na skutočnosť, že žalovaný nepoprel existenciu jeho omeškania, ako aj skutočnosť, že dielo nebolo možné odovzdať do ukončenia naviac prác, ktoré ním boli objednané. Aj napriek uvedenému však súd prvej inštancie nijakým spôsobom skutočnosti uvedené v podaní zo dňa 22.10.2021 nepremietol do rozhodnutia a najmä k určeniu vzniku omeškania, ktoré ponechal na 01.07.2019. Žalobca považuje za neprípustné, aby súd bez spochybnenia skutkových tvrdení žalobcu žalovaným ich sám vlastnou činnosťou spochybňoval, resp. na tieto nijakým spôsobom v rozhodnutí nereagoval.

23. Podľa žalobcu súd prvej inštancie sa vôbec nevysporiadal s konkrétnymi argumentmi žalobcu, najmä vo vzťahu k existencii a záväznosti objednávok, ktorými si strany dohodli práce nad rámec zmluvy a ktorými došlo k predĺženiu termínu zhotovenia diela a taktiež k posúdeniu omeškania žalobcu. Rovnako je z vyššie uvedených argumentov zrejmé, že odôvodnenie rozhodnutia je opakovane vnútorne rozporné. Žalobca má preto za to, že súd prvej inštancie porušil právo žalovaného na spravodlivé súdne konanie podľa SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, keď právo na spravodlivé súdne konanie v sebe zahŕňa aj právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia. K otázke odôvodňovania súdnych rozhodnutí existuje rozsiahla judikatúra Najvyššieho súdu SR aj Ústavného súdu SR, ktorá v konečnom dôsledku nadväzuje na východiská definované Európskym súdom pre ľudské práva v rozhodnutiach týkajúcich sa čl. 6 ods. 1 Dohovoru. Podľa žalobcu odôvodnenie rozhodnutia nespĺňa parametre vyplývajúce z , lebo nedáva žalobcovi dostatočnú odpoveď na jeho argumenty, ktoré uvádzal v podanej žalobe, v písomných vyjadreniach a vo svojich prednesoch na pojednávaní.

24. Dňa 23.09.2022 súd prvej inštancie odvolanie žalobcu doručoval žalovanému a vyzval ho, aby sa v lehote 15 dní od doručenia písomne vyjadril k odvolaniu. Žalovaný si v konaní ako zástupcu zvolil advokáta, ktorý vykonáva advokáciu ako konateľ spoločnosti s ručením obmedzeným ( o advokácii v znení neskorších predpisov) a keďže splnomocnenie udelené advokátovi nemožno podľa obmedziť, platí, že advokát je zo zákona považovaný za zástupcu strany na celé konanie, a preto súd prvej inštancie písomnosti v zmysle správne doručoval zástupcovi žalovanému, ktorému boli doručené do jeho elektronickej schránky dňa 26.09.2022. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu nevyjadril.

25. V zákonom stanovenej lehote proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie podal odvolanie aj žalovaný, a to v rozsahu prvej výrokovej vety z dôvodu, že súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil a navrhol, aby odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie v tejto časti zmenil tak, že žalobu zamieta a žalobca je povinný zaplatiť žalovanému náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

26. Žalovaný v odvolaní uviedol, že nemôže súhlasiť s teóriou žalobcu, že výraz „konzumácia“ nepozná právny poriadok, pretože práve rozdiel medzi vzájomnou žalobou a kompenzačnou námietkou spočíva v tom, či ide o konzumáciu nároku žalobcu alebo požaduje žalovaný plniť naviac oproti žalobe, teda ide o žalobu vzájomnú. Nároky žalovaného na zmluvnú pokutu podľa čl. VI. bod 1 Zmluvy o dielo vyčíslené od zmluvne dohodnutého termínu ukončenia diela podľa zmluvy do termínu protokolárneho odovzdania žalobca nezohľadnil v konečnej faktúre, a to i napriek upozorneniu, predsporovej komunikácii a jasnému zneniu zmluvy. Tieto nároky žalovaného prevyšujú nároky žalobcu, prekračujú aj žalovanú sumu, avšak žalovaný sa v tomto konaní bránil len do výšky žalobcom požadovaného plnenia, teda prípadný nárok je v celom rozsahu konzumovaný hmotnoprávnym nárokom žalovaného voči žalobcovi ako súčasť jeho procesnej obrany. Argumentácia neplatnosťou nárokov na zmluvné pokuty je výrazom právneho alibizmu žalobcu, ktorý práve zmluvný vzťah považuje za platný vtedy, keď mu to vyhovuje, ale pokiaľ ide o zásadné zmluvné dojednania o fakturácii, naviac prácach, obsahu vyúčtovania a pod., tak vtedy zrazu poukazuje na (paradoxne) svoju vlastnú „prax“. Žalovaný dáva do pozornosti najmä ustanovenia čl. V. bod 12, bod 20 Zmluvy o dielo s tým, že zhotoviteľ potvrdil schopnosť dielo dokončiť v termíne podľa zmluvy a termín nebol dodržaný. Pokiaľ ide o fakturáciu, aj tu sú zjavné dojednania, ktoré žalobca ignoroval, a to čl. IV. bod 7, 8, 2. A záverom je tu medzi stranami dojednaná zmluvná pokuta, sledujúca význam a dôležitosť termínov a rozsahu diela, teda čl. VI. bod 1 Zmluvy.

27. Podľa žalovaného súd prvej inštancie nesprávne právne posúdil kompenzačnú námietku na uplatňovaný nárok. V zmysle Zmluvy o dielo čl. VI. bod 1, čl. IV. bod 1 a čl. III. nárok žalovaného voči žalobcovi činí súčin dní omeškania a dennej sadzby (2,5 % denne) sumu vo výške 5.463,70 Eur denne, to činí za celú dobu omeškania sumu 748.527,28 Eur. Z tejto sumy požaduje žalovaný len sumu rovnajúcu sa predmetu tohto súdneho sporu vo výške 101.171,10 Eur, preto započítaním nároku na zmluvnú pokutu zaniká nárok žalobcu v celom rozsahu. V zmysle ide o pohľadávky spôsobilé na započítanie, pričom žalovaný nepožaduje od žalobcu plnenie, ale uplatňuje pohľadávky len do výšky žalovanej sumy, preto potom podľa nárok žalobcu, pokiaľ je daný, je konzumovaný nárokom žalovaného. V tomto smere preto vidí žalovaný priestor, aby odvolací súd vyhodnotil kompenzáciu aj vo vzťahu k prvej výrokovej vete rozhodnutia súdu prvej inštancie a aplikáciu na daný stav.

28. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného uviedol, že má za to, že žalovaný neuviedol žiadne relevantné skutočnosti, ktoré by mali zakladať akýkoľvek dôvod v zmysle . Ako žalobca preukázal v konaní, žalovanému nevznikol nárok na zaplatenie zmluvnej pokuty, keď k zhotoveniu diela došlo v zmysle zmluvy o dielo, ako aj ďalších objednávok naviac prác, ktoré termín vykonania diela predlžovali. Samotný žalovaný pritom tieto naviac práce objednával ešte počas trvania zmluvného vzťahu. K protokolárnemu odovzdaniu diela síce došlo dňa 15.11.2019, avšak nie je zrejmé, z akého dôvodu by sa mal žalobca dostať do omeškania dňa 01.07.2019, keď prvú dodatočnú objednávku vykonal žalovaný pred termínom zhotovenia diela dňa 19.06.2019 a v tejto objednávke bol termín dohodnutý na dňa 12.08.2019, objednávkou zo dňa 04.09.2019 bol termín dohodnutý dňa 14.09.2019 a pri poslednej objednávke termín dokončenia určený nebol, čo žalobca preukázal už v návrhu. Žalovaný v rámci celého konania nedokázal vysvetliť, kedy malo k omeškaniu žalobcu dôjsť, keď v liste zo dňa 02.12.2019 uvádza dátum 31.07.2019 a v liste zo dňa 12.11.2019 uvádzal dátum 16.07.2019, pričom v odpore uvádza dátum 01.07.2019. Žalovaný sám objednávky v priebehu vykonávania diela vystavoval, na základe vystavených čiastkových faktúr aj opakovane plnil a až vo fáze ukončenia prác zahrnutie naviac prác do čiastkových faktúr začal namietať. Žalovaný svoj nárok na súde neuplatnil riadne a mal byť tak súdom prvej inštancie aj vyhodnotený, a teda posúdený ako nepreukázaný a nedôvodný. Žalobca v konaní preukázal podaním zo dňa 22.10.2021, že žalovaný bol v omeškaní z dôvodu neposkytnutia súčinnosti žalobcovi a súčasne, že naviac práce mali jednoznačne vplyv na odovzdanie diela, teda že dielo nebolo možné odovzdať do dokončenia naviac prác, čo žalovaný nespochybnil.

29. Súd prvej inštancie dňa 27.10.2022 doručoval žalovanému vyjadrenie žalobcu k odvolaniu a žalovanému ako odvolateľovi umožnil, aby sa k nemu najneskôr v lehote 10 dní od doručenia písomne vyjadril. Písomnosti boli právnemu zástupcovi žalovaného doručené do elektronickej schránky dňa 28.10.2022, žalovaný sa už vo veci písomne nevyjadril.

30. Dňa 28.03.2023 súd prvej inštancie predložil vec Krajskému súdu v Banskej Bystrici ako súdu odvolaciemu. Odvolací bol pri rozhodovaní o odvolaní viazaný rozsahom odvolania ( ) a odvolacími dôvodmi ( ). Pretože nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie a nevyžadoval to dôležitý verejný záujem, na prejednanie odvolania odvolací súd pojednávanie nenariadil ( ). Odvolací súd rozsudok verejne vyhlásil dňa 27.07.2023, keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku oznámil na úradnej tabuli súdu a na webovej stránke Krajského súdu v Banskej Bystrici ( a , ).

31. Odvolací súd dokazovanie nezopakoval a nedoplnil, preto bol podľa viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie.

32. Z obsahu spisu súdu prvej inštancie vyplýva, že dňa 20.02.2019 žalobca ako zhotoviteľ a žalovaný ako objednávateľ uzavreli v písomnej forme Zmluvu o dielo č. 02/2019/R2N-VIASTAV (ďalej aj len „Zmluva“). V čl. II. Zmluvy si strany dohodli predmet zmluvy a miesto plnenia, a to vykonať práce na diele R2N BUSINESS CENTER - Rekonštrukcia objektu na základe projektovej dokumentácii stavby vypracovaného RK - Studio, s.r.o. - Ing. arch. Roman Kerner, na základe právoplatného stavebného povolenia, ktoré mal objednávateľ odovzdať zhotoviteľovi do 15.03.2019, na základe harmonogramu postupu realizácie prác, cenovej špecifikácie prác a dodávok zhotoviteľa zo dňa 19.02.2019, pričom predmetom rekonštrukcie boli stavebné objekty SO 01, R2N rekonštrukcia objektu: SO.01 vonkajšie osvetlenie, SO.02 komunikácia spevnené plochy, SO.03 odvodnenie spevnených plôch a ORL. V čl. III. Zmluvy si strany dohodli čas plnenia, a to prevzatie staveniska a zahájenie prác: 18.03.2019,

ukončenie prác: 28.06.2019, protokolárne odovzdanie diela podľa čl. VIII.: 30.06.2019. V čl. IV. Zmluvy si strany dohodli cenu diela, spôsob fakturácie a platobné podmienky, v čl. V. povinnosti zhotoviteľa a spolupôsobenie objednávateľa, v čl. VI. zmluvné pokuty, v čl. VII. možnosti odstúpenia od zmluvy, v čl. VIII. odovzdanie a prevzatie diela, záručnú dobu a zodpovednosť za vady, v čl. IX. podľa ktorých predpisov sa bude spravovať ich zmluvný vzťah a v čl. X. si dohodli záverečné ustanovenia, medzi ktorými si tiež dohodli, že dohody, zmeny a doplnenia zmluvy je možné urobiť len písomnými dohodami vo forme dodatkov k zmluve.

33. Objednávkou zo dňa 19.06.2019 si žalovaný u žalobcu záväzne objednal realizáciu stavebno- montážnych prác na stavbe „R2N business center-Rekonštrukcia objektu“ Banská Bystrica v termíne do 12.08.2019, so špecifikovaným rozsahom prác a dodávok - naviac od PD a ZOD.

34. Objednávkou zo dňa 10.07.2019 si žalovaný u žalobcu záväzne objednal realizáciu stavebno- montážnych prác na stavbe „R2N business center-Rekonštrukcia objektu“ Banská Bystrica v termíne do 12.08.2019, so špecifikovaným rozsahom prác a dodávok - naviac od PD a ZOD.

35. Objednávkou zo dňa 04.09.2019 si žalovaný u žalobcu záväzne objednal realizáciu stavebno- montážnych prác na stavbe „R2N business center-Rekonštrukcia objektu“ Banská Bystrica v termíne do 14.09.2019, so špecifikovaným rozsahom prác a dodávok - naviac od PD a ZOD.

36. Objednávkou zo dňa 20.09.2019 si žalovaný u žalobcu záväzne objednal realizáciu stavebno- montážnych prác na stavbe „R2N business center-Rekonštrukcia objektu“ Banská Bystrica, so špecifikovaným rozsahom prác a dodávok - naviac od PD a ZOD.

37. Daňovým dokladom - faktúrou č. 2019041 zo dňa 14.10.2016, s určeným dátumom splatnosti 13.11.2019, žalobca fakturoval žalovanému v zmysle ZoD č. 02/2019/R2N-VIASTAV stavebné práce na stavbe „R2N BUSSINES CENTER - REKONŠTRUKCIA OBJEKTU“ na základe odsúhlasených súpisov vykonaných prác, sumu 46.012,93 Eur.

38. Daňovým dokladom - faktúrou č. 2019044 zo dňa 06.11.2016, s určeným dátumom splatnosti 06.12.2019, žalobca fakturoval žalovanému v zmysle ZoD č. 02/2019/R2N-VIASTAV stavebné práce na stavbe „R2N BUSSINES CENTER - REKONŠTRUKCIA OBJEKTU“ na základe odsúhlasených súpisov vykonaných prác, sumu 55.158,17 Eur.

39. Dňa 15.11.2019 žalobca ako zhotoviteľ a žalovaný ako objednávateľ podpísali Zápisnicu o odovzdaní a prevzatí diela dňom 15.11.2019, ktorej prílohou bola dokladová časť a súpis nedorobkov a nedostatkov k 14.11.2019, ktorou žalovaný prevzal dielo podľa zmluvy a rovnako vykonané práce podľa objednávok ako naviac práce k nim požadované. Súčasťou zápisnice bol i súpis nedorobkov, ktoré mal žalobca odstrániť do 30.11.2019 a závadu č. 4 na objektu SO.02 komunikácie a spevnené plochy, t.j. prespárovať zrážkovou vodou vymyté spáry v zámkovej dlažbe, mal odstrániť v rámci záručnej doby do 30.04.2020. Následne dňa 29.11.2019 a 02.12.2019 žalovaný prevzal odstránené nedorobky a nedostatky, ktoré boli zrejmé pri odovzdávaní a prevzatí diela, ktorých odstránenie žalovaný potvrdil svojim podpisom v predmetnej zápisnici zo dňa 02.12.2019.

40. Dňa 15.11.2019 žalobca zasielal žalovanému záverečnú faktúru č. 2019048.

41. Podľa neprimerane vysokú zmluvnú pokutu môže súd znížiť s prihliadnutím na hodnotu a význam zabezpečovanej povinnosti, a to až do výšky škody, ktorá vznikla do doby súdneho rozhodnutia porušením zmluvnej povinnosti, na ktorú s vzťahuje zmluvná pokuta. Na náhradu škody, ktorá vznikla neskôr, je poškodený oprávnený do výšky zmluvnej pokuty podľa a nasl..

42. Podľa zmluvou o dielo sa zaväzuje zhotoviteľ vykonať určité dielo a objednávateľ sa zaväzuje zaplatiť cenu za jeho vykonanie.

43. Podľa objednávateľ je povinný zaplatiť zhotoviteľovi cenu v čase dojednanom v zmluve. Pokiaľ zo zmluvy alebo z tohto zákona nevyplýva niečo iné, vzniká nárok na cenu vykonaním diela.

44. Odvolací súd preskúmal rozhodnutie súdu prvej inštancie v rozsahu druhej výrokovej vety a tretej výrokovej vety z dôvodov uvedených v odvolaní žalobcom a v rozsahu prvej výrokovej vety z dôvodov uvedených v odvolaní žalovaným a dospel k záveru, že súd prvej inštancie na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam a vec správne právne posúdil, keď žalobe žalobcu v časti o zaplatenie sumy 31.235,70 Eur s úrokom z omeškania vo výške 9% ročne zo sumy 31.235,70 Eur od 15.12.2019 do zaplatenia vyhovel a vo zvyšku žalobu zamietol a v konaní na súde prvej inštancie odvolací súd nezistil porušenie práva na spravodlivý proces, nezistil inú vadu konania a nezistil ani vady procesných podmienok.

45. Odvolací súd sa podľa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie a konštatuje správnosť dôvodov napadnutého rozhodnutia. Odvolací súd len na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia a s poukazom na obsahové vymedzenie podaných odvolaní strán dopĺňa ďalšie dôvody, pričom vyhodnocuje iba tie námietky a argumenty, ktoré majú význam pre rozhodnutie (napr. Nález Ústavného súdu SR sp. zn. zo dňa 16.03.2005).

46. Žalobca aj v odvolaní zotrval na tvrdení, že zo žiadneho ustanovenia Zmluvy 02/2019/R2N-VIASTAV nevyplýva, že naviac práce museli byť súčasťou len záverečnej faktúry a vytýkal súdu prvej inštancie, že v rámci fakturácie nevyžadoval písomný dodatok k Zmluve, avšak čo sa týka termínu, ktorý bol v objednávkach jasne stanovený, tu už dodatok vyžadoval.

47. V konaní nebolo sporné, že záväzkový vzťah medzi žalobcom a žalovaným založený Zmluvou o dielo č. 02/2019/R2N-VIASTAV zo dňa 20.02.2019 (ďalej aj len „Zmluva“), bol vzťahom medzi podnikateľmi pri ich podnikateľskej činnosti, keď aj zmluvné strany v záhlaví Zmluvy uviedli, že je uzatvorená podľa a nasl. .

48. Záväzkové vzťahy medzi podnikateľmi, ak pri ich vzniku je zrejmé s prihliadnutím na všetky okolnosti, že sa týkajú ich podnikateľskej činnosti, sú v zmysle obsiahnuté v Tretej časti upravujúcej obchodné záväzkové vzťahy. Jedným z najvýznamnejších ustanovení pri úprave obchodných záväzkových vzťahov je princíp zmluvnej voľnosti zakotvený v , ktorý stranám, s výnimkou taxatívne uvedených ustanovení, základných ustanovení uvedených pre jednotlivé zmluvné typy a ustanovení, ktoré ustanovujú povinnú písomnú formu právneho úkonu, umožňuje odchýliť sa od ostatných zákonných ustanovení upravujúcich obchodné záväzkové vzťahy alebo ich vylúčiť. Pokiaľ ide o formu právneho úkonu, pre obchodné záväzkové vzťahy je podľa charakteristické, že zmluva vyžaduje pre platnosť písomnú formu iba v prípadoch ustanovených v zákone, alebo keď aspoň jedna strana pri rokovaní o uzavretí zmluvy prejaví vôľu, aby sa zmluva uzavrela v písomnej forme, pričom ak písomne uzavretá zmluva obsahuje ustanovenie, že sa môže meniť alebo zrušiť iba dohodou strán v písomnej forme, môže sa podľa zmluva meniť alebo zrušiť iba písomne. Táto kogentná zákonná úprava ( ) znamená, že ak v rámci obchodného záväzkového vzťahu strany uzavrú v písomnej forme zmluvu, pre ktorú písomnú formu nevyžaduje a v tejto zmluve si dohodnú, že sa môže meniť iba dohodou strán v písomnej forme, v zmysle zmluvne prejavenej vôle strán, môže sa takáto zmluva meniť iba písomne.

49. Žalobca a žalovaný ako zmluvné strany sa v čl. IV. bod 2 Zmluvy dohodli, že všetky práce požadované žalovaným ako objednávateľom nad zmluvne dohodnutý rozsah a prípadné vecné plnenia (rozšírenie predmetu plnenia na základe zmeny projektu stavby), ktorých potreba realizácie vznikne v priebehu vykonávania zmluvných prác, budú považované za naviac práce. Naviac práce a dodávky sa žalobca ako zhotoviteľ zaviazal pre žalovaného ako objednávateľa vykonať na základe písomného dodatku k tejto zmluve, podpísanom štatutárnymi zástupcami oboch zmluvných strán, ktorého predmetom bude hlavne cena, druh, rozsah a termíny plnenia naviac prác a odpočet nerealizovaných prác a dodávok. Tiež sa zmluvné strany v čl. IV. bod 2 Zmluvy dohodli, že žalobca ako zhotoviteľ nie je oprávnený vystaviť faktúru iba na základe objednávky, resp. odsúhlasenia naviac prác zástupcom žalovaného ako objednávateľa a pre vznik nároku žalobcu ako zhotoviteľa na vystavenie faktúr je potrebné uzavrieť dodatok k tejto zmluve. Strany sa teda v čl. IV. bod 2 Zmluvy výslovne dohodli, že k zmene zmluvne dohodnutého rozsahu diela v dôsledku jeho rozšírenia, t.j. naviac prác, je potrebné uzavrieť písomný dodatok k Zmluve. Okrem toho strany aj v čl. X. bod 1 Zmluvy dohodli, že akékoľvek dohody, zmeny alebo

doplnenia k tejto Zmluve je možné robiť len písomnými dohodami vo forme dodatkov k tejto Zmluve. Potom, hoci zmluva o dielo uzavretá podľa a nasl. predstavuje zmluvný typ, pre ktorý písomnú formu nevyžaduje, keďže stranami písomne uzavretá Zmluva o dielo č. 02/2019/R2N-VIASTAV zo dňa 20.02.2019 obsahuje ustanovenie, že sa môže meniť iba dohodou strán v písomnej forme, vzhľadom na zmluvne prejavenú vôľu strán, bolo potrebné, aby zmeny Zmluvy boli robené formou písomných dodatkov k Zmluve, pričom požiadavku písomného dodatku k Zmluve strany ešte osobitne zdôraznili v prípade naviac prác.

50. V konaní nebolo sporné, že písomnými objednávkami zo dňa 19.06.2019, zo dňa 10.07.2019, zo dňa 04.09.2019 a zo dňa 20.09.2019 žalovaný, za ktorého konal Q. Gajdoš, objednal u žalobcu realizáciu stavebno-montážnych prác na stavbe „R2N BUSINESS center - Rekonštrukcia objektu“ Banská Bystrica, a to v rozsahu prác a dodávok naviac od projektovej dokumentácie a Zmluvy o dielo. Žalovaný v konaní nepoprel, že podľa konštatovaných objednávok žalobca práce vykonal, a preto podľa v konaní sa považovalo za nesporné, že práce v druhu a rozsahu podľa objednávok žalovaného zo dňa 19.06.2019, zo dňa 10.07.2019, zo dňa 04.09.2019 a zo dňa 20.09.2019 žalobca vykonal. Žalovaný však v konaní namietal, že medzi stranami nebol uzavretý k k Zmluve dodatok v písomnej forme, predmetom ktorého by bolo vykonanie naviac prác žalobcom.

51. nemá vlastnú úpravu uzatvárania zmlúv, avšak v zmysle veta druhá vzťah medzi a je vzťah lex specialis ku lex generalis, a preto aj na uzatváranie zmlúv v rámci obchodných záväzkových vzťahov sa aplikuje všeobecná úprava obsiahnutá v a nasl. , a teda aj na uzavretie zmluvy v rámci obchodných záväzkových vzťahov je potrebný návrh (oferta) a jeho prijatie (akceptácia), pričom podľa veta prvá zmluva je uzavretá okamihom, keď prijatie návrhu na uzavretie zmluvy nadobúda účinnosť a podľa pre uzavretie zmluvy písomnou formou stačí, ak dôjde k písomnému návrhu a k jeho písomnému prijatiu. Zákonný mechanizmus, ktorý sa uplatňuje pri uzatváraní zmlúv, sa rovnako uplatňuje aj pri ich zmenách, t.j. pri uzatváraní dodatkov k zmluvám, a preto aj na uzavretie dodatku k zmluve sa vyžaduje návrh dodatku a jeho prijatie. Pokiaľ ide o prípadné nedodržanie formy zmluvy, pretože v ustanovení až upravuje len niektoré ustanovenia o právnych úkonoch, aj na formu právneho úkonu v obchodných záväzkových vzťahoch sa aplikuje všeobecná úprava obsiahnutá v ustanovení v spojení s veta druhá a veta tretia , a teda ak právny úkon nebol urobený vo forme, ktorú vyžaduje zákon, je absolútne neplatný a ak nebol urobený vo forme, ktorú vyžaduje dohoda účastníkov, ide o relatívne neplatný právny úkon.

52. Pretože strany v čl. X. bod 1 Zmluvy dohodli, že akékoľvek dohody, zmeny alebo doplnenia k tejto Zmluve je možné robiť len písomnými dohodami vo forme dodatkov k tejto Zmluve, pričom požiadavku písomného dodatku k Zmluve strany ešte osobitne zdôraznili v prípade naviac prác v čl. IV. bod 2 Zmluvy a pretože žalovaný v konaní namietal, že medzi stranami písomný dodatok k Zmluve nebol uzavretý, súdy museli prihliadať na obranu žalovaného, že nebola dodržaná stranami dohodnutá písomná forma dodatku k Zmluve.

53. Odhliadnuc od toho, že v konaní nebolo ani len tvrdené, že Q. Gajdoš, ktorý za žalovaného objednávky vystavil, bol zástupcom žalovaného na uzatváranie zmlúv, pričom bolo nesporné, že konateľom žalovaného nebol a aj v označení zmluvných strán v záhlaví Zmluvy je označený ako osoba oprávnená konať vo veciach realizačných v pozícii stavbyvedúceho, aby došlo k uzavretiu Dodatku k Zmluve v písomnej forme, bola potrebná nielen písomná objednávka žalovaného ako návrh na uzavretie dodatku, ale aj písomné prijatie objednávky žalobcom ako akceptácia návrhu. Žalobca však v konaní ani len netvrdil, že došlo k písomnému prijatiu objednávok žalovaného a hoci v konaní sa považovalo za nesporné, že práce v druhu a rozsahu podľa objednávok žalovaného zo dňa 19.06.2019, zo dňa 10.07.2019, zo dňa 04.09.2019 a zo dňa 20.09.2019 žalobca vykonal, konkludentný prejav žalobcu spočívajúci vo vykonaní prác, nemôže spĺňať a ani nahrádzať zákonnú požiadavku, že na písomné uzatvorenie zmluvy, a teda aj na uzatvorenie písomného dodatku k zmluve, je potrebný písomný návrh a jeho písomné prijatie. Pokiaľ aj žalobca v konaní na súde prvej inštancie tvrdil, že uzavretie dodatku požadoval, ale stavbyvedúci Q. Gajdoš mu oznámil, že písomný dodatok nie je potrebný, odvolací súd udáva, že žalobca ani len netvrdil nielen to, že by písomne prijal objednávku žalovaného, ale prípadne netvrdil ani to, že by samotný žalobca dal žalovanému písomný návrh na uzatvorenie dodatku k Zmluve, ktorého obsahom by bolo vykonanie naviac prác. Návrh na uzavretie zmluvy, ako aj dodatku k zmluve,

totiž môže dať ktorákoľvek strana. Potom, keďže v konaní nebol ani len tvrdený písomný návrh na uzavretie dodatku k Zmluve jednou zmluvnou stranou a jeho písomné prijatie druhou zmluvnou stranou a keďže žalovaný v konaní nedostatok zmluvne dohodnutej písomnej formy dodatku k Zmluve namietal, odvolací súd vyhodnocuje ako správny záver súdu prvej inštancie, že písomné dodatky k Zmluve, predmetom ktorých by bolo vykonanie naviac prác, t.j. zmena, resp. rozšírenie rozsahu diela, medzi žalobcom a žalovaným uzavreté neboli.

54. Písomné dodatky k Zmluve, ktorých predmetom je vykonanie naviac prác, v čl. IV. bod 2 Zmluvy žalobca a žalovaný dohodli aj ako podmienku na vystavenie faktúry žalobcom ako zhotoviteľom. Potom, keďže v čl. IV. bod 3 sa žalobca a žalovaný ako zmluvné strany dohodli, že žalovaný ako objednávateľ bude uhrádzať cenu za dielo čiastkovými faktúrami a záverečnou faktúrou a keďže v čl. IV. bod 2 pre vznik nároku žalobcu ako zhotoviteľa na vystavenie faktúry za naviac práce dohodli potrebu uzavrieť k Zmluve dodatok v písomnej forme, ak žalovaný v konaní namietal, že bez písomného dodatku nemohla byť vystavená čiastková faktúra, avšak zároveň nenamietal, že by vykonanie naviac prác neobjednal, vzhľadom na obranu žalovaného a zmluvné dojednania, odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie správne vyhodnotil, že žalobca ako zhotoviteľ naviac práce mohol fakturovať, a teda ich úhradu požadovať mohol, nie však v čiastkovej faktúre, ale až v záverečnej faktúre tak, ako to predpokladala dohoda zmluvných strán v čl. IV. bod 7 písm. c) Zmluvy.

55. Pre úplnosť veci odvolací súd udáva, že pre záver, že medzi stranami nebol uzavretý písomný dodatok k Zmluve o naviac prácach, bolo irelevantné, že žalovaný nikdy nespochybnil, že si práce objednal alebo že by nepoveril Q. G. na vystavenie objednávok, rozhodujúce bolo, že žalovaný z hľadiska fakturácie uplatnil obranu, že dodatok v písomnej forme uzavretý nebol. Hoci žalovaný v písomnom odpore a následnom písomnom podaní namietal len uvedenie, resp. neuvedenie naviac prác vo fakturácii, avšak na pojednávaniach konaných na súde prvej inštancie, tak ako je zaznamenané záznamom vyhotoveným technickým zariadením určeným na zaznamenávanie zvuku ( ), žalovaný (právny zástupca) uzavretie dodatku v písomnej forme namietal. Odvolací súd preto vyhodnocuje ako nedôvodnú odvolaciu námietku žalobcu, že súd prvej inštancie opakovane nahradil procesnú činnosť žalovaného a spochybnil objednávky napriek tomu, že nebolo spornou skutočnosťou, že by si žalovaný naviac práce objednal.

56. Potom, ak strany mali zmluvné dojednania osobitne sa týkajúce naviac prác (písomná forma dohody) a spôsobu a času zaplatenia ceny za ich vykonanie (fakturácia), okolnosť, že v predchádzajúcich mesiacoch žalovaný uhradil žalobcovi cenu naviac prác na základe čiastkových faktúr, nie je možné hodnotiť ako ich obchodnú prax, resp. zvyklosť. V civilnom sporovom konaní súdy vždy rozhodujú podľa stranami uplatnených prostriedkov procesného útoku a procesnej obrany a v rozsahu splnenia povinnosti tvrdenia a dôkaznej povinnosti strán. Vzhľadom na obranu žalovaného potom bolo na mieste konštatovanie súdu prvej inštancie, že uhradenie čiastkových faktúr za naviac práce v predchádzajúcich obdobiach možno považovať len za dobrú vôľu žalovaného uhradiť tieto práce skôr, než stanovovala zmluva, a teda že takáto povinnosť žalovanému podľa Zmluvy nevznikla, ale vzhľadom na zmluvné dojednania tak mal urobiť až po vystavení záverečnej faktúry. Je pritom irelevantné, kedy žalovaný spochybnil, že nemali byť vystavené čiastkové faktúry, avšak v tomto civilnom sporovom konaní takúto obranu uplatnil.

57. Pretože medzi stranami nebol uzavretý písomný dodatok k Zmluve, ktorého predmetom by bolo vykonanie naviac prác a pretože v čl. IV. bod 2 Zmluvy sa strany dohodli, že žalobca nie je oprávnený vystaviť faktúru iba na základe objednávky, resp. odsúhlasenia naviac prác zástupcom žalovaného, ale pre vznik nároku žalobcu na vystavenie faktúry je potrebné uzavrieť dodatok k tejto Zmluve a pretože žalovaný v konaní uplatnil obranu, že z dôvodu neuzatvorenia dodatku k Zmluve žalobca nemohol fakturovať naviac práce v čiastkových faktúrach, ale len v záverečnej faktúre podľa čl. IV. bod 7 písm. c) Zmluvy, odvolací súd vyhodnocuje ako správny záver súdu prvej inštancie, ktorý dobu omeškania žalovaného s úhradou ceny naviac prác stanovil ku dňu 15.12.2019, t.j. ku dňu splatnosti uvedenému v záverečnej faktúre žalobcu č. 2019048 zo dňa 15.11.2019. Na tomto mieste odvolací súd ešte dopĺňa, že v zmysle čl. IV. bod 7 Zmluvy záverečná faktúra mala byť vystavená do 14 dní od protokolárneho odovzdania a prevzatia diela žalovaným a podľa čl. IV. bod 8 Zmluvy splatnosť záverečnej faktúry bola 30 dní odo dňa jej doručenia žalovanému, pričom k protokolárnemu odovzdaniu diela došlo dňa 15.11.2019 a žalovaný síce v konaní namietal nesprávnosť údajov v záverečnej faktúre, avšak rozhodnutie súdu prvej inštancie v rozsahu priznaného úroku z omeškania odvolaním nenapadol.

58. Žalobca tiež v odvolaní namietal, že súd prvej inštancie sa nedostatočne vysporiadal s posúdením vzniku omeškania žalobcu s termínom ukončenia diela a nedostatočne sa vysporiadal so skutočnosťou, že strany si dohodli nový termín ukončenia diela, ktorý bol špecifikovaný v jednotlivých objednávkach a súd prvej inštancie nezohľadnil nové objednávky, omeškanie veriteľa, ako aj prekážky, ktoré mu bránili odovzdať dielo v pôvodne dohodnutom termíne.

59. Zhotoviteľ je v zmysle povinný vykonať dielo v dojednanom čase, inak v čase primeranom s prihliadnutím na povahu diela. V súdenej veci strany v čl. III. Zmluvy dohodli čas plnenia, a teda dohodli, že žalobca ako zhotoviteľ sa zaväzuje vykonať dielo v termínoch podľa časového harmonogramu prác, a to prevzatie staveniska a zahájenie prác: 18.03.2019, ukončenie prác: 28.06.2019, protokolárne odovzdanie diela v zmysle čl. VIII.: 30.06.2019. Článok VIII. Zmluvy upravoval odovzdanie a prevzatie diela, záručnú dobu a zodpovednosť za vady, a to tak, že podľa čl. VIII. bod 1 predmetom odovzdania a prevzatia bude celé dielo naraz, podľa čl. VIII. bod 4. predmet zmluvy sa považuje za splnený jeho riadnym a včasným ukončením bez vád a nedorobkov a odovzdaním žalobcom ako zhotoviteľom a prevzatím žalovaným ako objednávateľom, a to len vo forme písomného preberacieho protokolu podpísaného podľa čl. VIII. bod 6 Zmluvy, t.j. štatutárnymi zástupcami obidvoch zmluvných strán, resp. za žalovaného osobou oprávnenou konať vo veciach zmluvných. V konaní pritom nebolo sporné, že Zápisnica o odovzdaní a prevzatí diela bola stranami podpísaná dňa 15.11.2019, čo znamená, že k protokolárnemu odovzdaniu diela v zmysle zmluvných dojednaní došlo dňa 15.11.2019.

60. Odvolací súd už opakovane uviedol, že žalobca a žalovaný ako zmluvné strany sa dohodli, že Zmluva sa môže meniť iba v písomnej forme, a teda zmluvne dohodnutá písomná forma sa týkala aj dohody o prípadnej zmene času plnenia. Tak ako žalovaný vo vzťahu k fakturácii namietal, že nebol uzavretý písomný dodatok, predmetom ktorého by bolo vykonanie naviac práce, namietal žalovaný v konaní aj vo vzťahu k omeškaniu žalobcu ako zhotoviteľa namietal, že nebol uzavretý písomný dodatok, predmetom ktorého by bola zmena termínu odovzdania diela, t.j. času plnenia. Preto, ak odvolací súd už vyhodnotil, že na základe písomných objednávok žalovaného zo dňa 19.06.2019, dňa 10.07.2019, dňa 04.09.2019 a dňa 20.09.2019 k uzavretiu písomného dodatku, resp. dodatkov k Zmluve, nedošlo, znamená to, že písomný dodatok nebol uzavretý nielen vo vzťahu k naviac prácam, ale aj vo vzťahu k času vykonania diela, t.j. termínu odovzdania diela žalobcom žalovanému.

61. Žalobca síce v konaní na súde prvej inštancie namietal, že boli dané nové objednávky žalovaným, a to aj po zmluvne dohodnutom termíne, avšak v tejto súvislosti žalobca neuviedol také ďalšie konkrétne tvrdenia alebo argumenty, ktoré by okolnosť, že samotný žalovaný zadával objednávky aj po zmluvne dohodnutom termíne vykonania diela, umožnili súdom inak právne vyhodnotiť, a teda umožnili by súdom pri posudzovaní dôvodnosti nároku žalobcu túto okolnosť zohľadniť napriek tomu, že nebol uzavretý v písomnej forme dodatok o zmene času vykonania diela. Na tomto mieste odvolací súd udáva, že v zmysle ustálenej rozhodovacej praxe najvyšších súdnych autorít (napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu SR zo dňa 29.11.2018, sp. zn. ) síce platí, že strany sporu nie sú povinné uplatnený nárok, ani obranu proti nemu, právne kvalifikovať, pretože právna kvalifikácia je vecou súdu, avšak súčasne podľa tejto ustálenej rozhodovacej praxe tiež platí, že i keď strany nie sú povinné uplatnený nárok právne kvalifikovať, musia ale uviesť rozhodné skutočnosti, ktoré umožnia súdu, aby uplatnený nárok alebo obranu proti nemu právne kvalifikoval a ak strana uvedie rozhodujúce skutočnosti, z ktorých vyvodzuje tvrdený nárok, ale s týmito skutočnosťami spája nesprávne právne následky, nie je súd viazaný právnym názorom strany sporu a je povinný posúdiť vec podľa tých právnych noriem, ktoré na tvrdený a súdom zistený skutkový stav dopadajú. Žalobca však neuviedol žiadne také rozhodné skutočnosti, ktoré by umožnili súdom inak právne posúdiť predmet sporu, a preto skutočnosť, že objednávky boli žalovaným zadávané aj po zmluvne dohodnutom čase plnenia, resp. že v objednávkach bolo uvedené, kedy majú byť objednané práce vykonaní, bola irelevantná pre záver, že strany zmluvne dohodli čas plnenia 30.06.2019 a že k zmene času plnenia formou písomného dodatku k Zmluve nedošlo.

62. K námietke žalobcu, že bez dokončenia naviac prác nebolo možné dielo ako celok odovzdať, čo mal žalobca preukázal podaním zo dňa 22.10.2021, a čo žalovaný nemal spochybnil, odvolací súd udáva, že je pravdou, že na výzvu súdu prvej inštancie zo dňa 20.01.2022 žalovaný sa k písomnému podaniu žalobcu zo dňa 22.10.2021 písomne nevyjadril, avšak na najbližšie konanom pojednávaní dňa 21.04.2022 žalovaný sa k tomuto podaniu vyjadril, čo konštatoval aj súd prvej inštancie v ods. 7 napadnutého rozhodnutia a súd prvej inštancie prípadne k tejto obrane žalovaného koncentráciu

konania neuplatnil. Žalovaný (právny zástupca) pritom poukázal na čl. V. bod 20 Zmluvy, ktorý upravoval povinnosť žalobcu ako zhotoviteľa výzvy na spolupôsobenie žalovaného ako objednávateľa pri realizácii diela uplatňovať písomne. Je potom pravdou, že v zmysle v spojení s dlžník nie je v omeškaní, pokiaľ nemôže plniť svoj záväzok v dôsledku omeškania veriteľa, pričom veriteľ je v omeškaní aj vtedy, ak neposkytne spolupôsobenie potrebné na to, aby dlžník mohol splniť svoj záväzok, avšak žalobca v konaní ani len netvrdil, že v zmysle zmluvného dojednania čl. V. bod 20 Zmluvy žalovaného na spolupôsobenie písomne vyzval, hoci sa tak strany zmluvne dohodli. Keďže žalovaný v konaní s poukazom na čl. V. bod 20 Zmluvy namietal, že žalobca ho na spolupôsobenie písomne nevyzval, skutočnosti uvádzané žalobcom v podaní zo dňa 22.10.2021 nie je možné hodnotiť ako okolnosti vylučujúce omeškanie žalobcu, resp. ako prekážky brániace odovzdať žalobcovi dielo.

63. Pretože strany si v Zmluve dohodli čas protokolárneho odovzdania diela, t.j. vykonania diela dňa 30.06.2019 a hoci v čl. X. bod 1 sa strany dohodli na písomnej forme zmien zmluvy, k písomnému dodatku k Zmluve o zmene času odovzdania diela nedošlo a žalovaný v konaní túto skutočnosť ako obranu uplatnil a súčasne ako obranu uplatnil aj to, že žalobca ho v zmysle čl. V. bod 20 Zmluvy písomne nevyzval na spolupôsobenie, odvolací súd vyhodnocuje ako správny záver súdu prvej inštancie, že do omeškania s odovzdaním diela sa žalobca dostal od dňa 01.07.2019, teda od dňa nasledujúceho po zmluvne dohodnutom dni na protokolárne odovzdanie diela.

64. Odvolací súd preto uzatvára, že nebol to súd prvej inštancie, ktorý písomný dodatok k Zmluve v rámci fakturácie nevyžadoval, avšak čo sa týka času plnenia, písomný dodatok k Zmluve vyžadoval, tak ako to v odvolaní namietal žalobca, ale vzhľadom na zmluvné dojednania strán, ktoré v súlade s princípom zmluvnej voľnosti vyžadovali zmenu Zmluvy v písomnej forme a vzhľadom na žalovaným uplatnené prostriedky procesnej obrany, súd prvej inštancie správne vyhodnotil, že keďže strany neuzavreli v zmluvne dohodnutej písomnej forme dodatok, predmetom ktorého by bolo vykonanie naviac prác, podľa čl. IV. bod 2 Zmluvy žalobca nemohol naviac práce fakturovať čiastkovou faktúrou, ale len v záverečnej faktúre a rovnako správne vyhodnotil, že keďže strany neuzavreli v zmluvne dohodnutej písomnej forme dodatok, predmetom ktorého by bola zmena času plnenia, podľa čl. III. Zmluvy žalobca bol povinný dielo zápisnične (protokolárne) odovzdať 30.06.2019.

65. Žalobca v odvolaní súdu prvej inštancie vytýkal, že rozhodnutie súdu prvej inštancie čo sa týka uplatnenia moderačného práva súdu sa javí ako svojvoľné a arbitrárne a súd prvej inštancie nevyhodnotil ani nespomenul žiadnu z okolností pre moderáciu zmluvnej pokuty, a to napriek tomu, že zmluvná pokuta žalovaného bola viac ako 10-násobne vyššia ako zmluvná pokuta žalobcu za omeškanie s plnením záväzku.

66. v ustanovení umožňuje súdu znížiť neprimerane vysokú zmluvnú pokutu s prihliadnutím na hodnotu a význam zabezpečovanej povinnosti, a to až do výšky škody, ktorá vznikla do doby súdneho rozhodnutia porušením zmluvnej povinnosti, na ktorú sa vzťahuje zmluvná pokuta. V tomto zákonnom ustanovení je teda upravená možnosť, nie povinnosť súdu zmluvnú pokutu moderovať, a preto toto zákonné ustanovenie nie je možné vykladať tak, že sám súd má nájsť dôvody pre moderáciu zmluvnej povinnosti, ale je na tej strane sporu, ktorá má povinnosť zmluvnú pokutu platiť, aby sa moderácie zmluvnej pokuty domáhala. Keďže súd nemôže uplatniť moderačné právo len zo svojej iniciatívy (obdobne v totožnej právnej otázke za totožnej právnej úpravy rozsudok Vrchného súdu v Prahe sp. zn. zo dňa 26.10.2004), ak súd má pristúpiť k moderácii zmluvnej pokuty, z hľadiska procesného práva je zároveň potrebné, aby strana, ktorá má sa moderácie zmluvnej pokuty domáha, splnila si k takémuto nároku povinnosť tvrdenia a dôkaznú povinnosť tak, ako to vyplýva z . Každý má totiž v konaní tvrdiť a preukázať tie skutočnosti, ktoré spôsobujú vznik jeho nároku alebo zánik jeho povinností a súd môže rozhodovať len v rozsahu splnenia povinnosti tvrdenia a dôkaznej povinnosti strán. Nebol to preto súd prvej inštancie, ktorý nevyhodnotil okolnosti umožňujúce moderáciu zmluvnej pokuty tak, ako boli uvedené v rozhodnutí Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo dňa 08.12.2010, čo v odvolaní vytýkal žalobca, ale bol to žalobca, ako strana sporu, ktorej povinnosť zaplatiť zmluvnú pokutu vznikla, ktorý v konaní neuviedol také tvrdenia a neoznačil také dôkazy, aby súd prvej inštancie pre účely moderácie zmluvnej pokuty mohol vyhodnotiť aj okolnosti definované v žalobcom konštatovanom rozhodnutí najvyššej súdnej autority.

67. Pre úplnosť veci odvolací súd udáva, že žalovaný síce čiastočne zmätočne uvádzal obdobia, za ktoré si zmluvnú pokutu uplatňuje, ale v konečnom dôsledku ustálil, že ide o nárok na zmluvnú pokutu

za obdobie od 01.07.2019 do 15.11.2019, čo pri sadzbe 2,5 % za každý deň omeškania z ceny diela predstavuje zmluvnú pokutu v sume 748.527,26 Eur. Žalovaný pritom už pri prvom procesnom úkone, ktorý mu v obidvoch spojených konaniach patril, teda v odporoch proti vydaným platobným rozkazom, proti žalobcom uplatnenému nároku uplatnil svoju pohľadávku z titulu zmluvnej pokuty a hoci použil pojem, že jeho nárok na zmluvnú pokutu „konzumuje“ žalobcom požadované plnenie, avšak pojem „konzumuje“ zodpovedá významu toho, že ak veriteľ a dlžník majú pohľadávky, ktoré sa navzájom kryjú a niektorí z nich urobí prejav smerujúci k započítaniu, navzájom si plnenie neposkytujú. pritom v ustanovení upravuje inštitút hmotnoprávnej námietky ako právneho úkonu strany spôsobujúceho zmenu, zánik alebo oslabenie práva protistrany a typickým príkladom hmotnoprávnej námietky uplatnenej v civilnom sporovom konaní je práve započítacia námietka, ktorá je procesne upravená aj v ustanovení in fine , ktorý definuje vzájomnú žalobu s tým, že ak žalovaný proti žalobcovi nenavrhuje, aby bolo prisúdené viac, než čo uplatnil žalobca, súd posudzuje taký prejav len ako prostriedok procesnej obrany žalovaného, t.j. ako započítaciu námietku. Rozdiel medzi vzájomnou žalobou a započítacou námietkou sa potom prejavuje aj vo výroku súdneho rozhodnutia, keď v prípade, ak žalovaný proti žalobcovi uplatní svoj nárok vzájomnou žalobou, rozhodnutie o tomto nároku súd vyjadrí priamo vo výroku súdneho rozhodnutia. Ak však ide len o obranu vo forme započítacej námietky, táto sa v konečnom dôsledku môže prejaviť len ako zamietnutie žaloby, resp. čiastočné zamietnutie žaloby, bez toho, aby súd vo výroku osobitne vyjadroval, že posudzoval aj započítaciu námietku žalovaného.

68. Žalobca tiež v odvolaní namietal, že súd prvej inštancie sa vôbec nevysporiadal s konkrétnymi argumentmi žalobcu najmä vo vzťahu k existencii a záväznosti objednávok, ktorými si strany dohodli práce nad rámec Zmluvy a ktorými došlo k predĺženiu termínu zhotovenia diela a taktiež k posúdeniu omeškania žalobcu.

69. Jedným z práv tvoriacich právo na spravodlivý proces je právo na riadne zdôvodnenie súdneho rozhodnutia. Obsahom tohto práva je právo strany na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré preskúmateľným spôsobom, jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Odôvodnenie je tou časťou súdneho rozhodnutia, v ktorej súd vysvetľuje, akým spôsobom a z akých dôvodov dospel ku konkrétnemu rozhodnutiu. Zákonodarca preto v stanovil konkrétne zákonné požiadavky na obsah odôvodnenia súdneho rozhodnutia tak, aby z neho bola zrejmá jeho opodstatnenosť, zákonnosť a spravodlivosť.

70. Z ustálenej judikatúry Ústavného súdu SR vyplýva, že nejde o porušenie základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý proces, ak súd nerozhodne podľa predstáv strany konania a jej žalobe nevyhovie, ak je takéto rozhodnutie súdu v súlade s objektívnym právom (napr. uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. -11 zo dňa 16.01.2019). Odvolací súd je potom toho názoru, že skutočnosť, že súd prvej inštancie sa s existenciou a záväznosťou objednávok žalovaného a s omeškaním žalobcu nevysporiadal podľa predstáv žalobcu, nemôže zakladať porušenie práva žalobcu na spravodlivý proces, keďže súd prvej inštancie dal na tieto otázky jednoznačné a špecifické odpovede, s ktorými sa stotožnil aj odvolací súd a tieto odvolací súd vyhodnotil za správne, pričom súd prvej inštancie sa dostatočne podrobne a presvedčivo vysporiadal s rozhodujúcimi skutkovými tvrdeniami, ktoré mali vplyv na rozhodnutie o uplatnenom nároku a neuprel žalobcovi možnosť namietať konkrétne skutkové alebo právne závery pri podaní odvolania ako riadneho opravného prostriedku.

71. Vzhľadom na obsahové vymedzenie žalobcom uplatnených odvolacích dôvodov, odvolací súd dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie v druhej výrokovej vete o čiastočnom zamietnutí žaloby je vecne správne.

72. Žalobca odvolanie výslovne podal aj proti tretej výrokovej vete rozhodnutia súdu prvej inštancie, t.j. proti závislému výroku o trovách konania, avšak žalobca neuviedol žiadnu odvolaciu argumentáciu, prečo v tomto rozsahu považuje rozhodnutie súdu prvej inštancie za nesprávne, a teda žalobca osobitne neumožnil odvolaciemu súdu prieskum napadnutého rozhodnutia v rozsahu tretej výrokovej vety.

73. Žalovaný mal v odvolaní za to, že je daný priestor, aby odvolací súd aplikáciou vyhodnotil kompenzáciu aj vo vzťahu k nároku priznanému žalobcovi v prvej výrokovej vete napadnutého rozhodnutia.

74. Hmotnoprávnou námietkou spôsobujúcou zánik práva žalobcu je v zmysle aj kompenzačná (započítacia) námietka žalovaného. Ak žalovaný v konaní preukáže pohľadávku proti žalobcu spôsobilú na započítanie, v rozsahu, v akom sa pohľadávky strán kryjú, dochádza k zániku pohľadávky žalobcu. Odvolací súd nepopiera, že vzhľadom na vyššie uvedené tvrdenia a argumenty, žalovaný mal proti žalobcovi nárok na zmluvnú pokutu v peňažnom vyjadrení v sume 748.527,26 Eur. Odvolací súd však konštatuje, že súd prvej inštancie uplatnil moderačné právo, a preto ako dôvodný uznal nárok žalovaného na zmluvnú pokutu v sume 69.935,40 Eur a dospel k záveru, že pohľadávka žalobcu v dôsledku kompenzačnej námietky žalovaného zanikla v rozsahu 69.935,40 Eur. Proti uplatneniu moderačného práva a dôvodov, ktoré súd prvej inštancie viedli k záveru o primeranej výške zmluvnej pokuty v sume 69.935,40 Eur, však žalovaný v odvolaní žiadne dôvody nesprávnosti rozhodnutia neuviedol. Uvedenie dôvodov, z akých sa rozhodnutie súdu prvej inštancie považuje za nesprávne, t.j. uvedenie odvolacích dôvodov, je pritom podľa zákonnou obsahovou náležitosťou odvolania. Rozhodnutie súdu prvej inštancie totiž podlieha prieskumu odvolacím súdom len z dôvodov, ktoré odvolateľ uvedie v podanom odvolaní, resp. podľa doplní do uplynutia lehoty na podanie odvolania, keďže podľa odvolací súd je odvolacími dôvodmi viazaný. Zákonná povinnosť uviesť odvolacie dôvody znamená, že odvolateľ musí aj obsahovo vymedziť, prečo má za to, že je ten ktorý odvolací dôvod naplnený, a teda musí uviesť konkrétnu odvolaciu argumentáciu pre ním tvrdené odvolacie dôvody. Zákonný imperatív vyjadrený v in fine neumožňuje súdu vyzvať odvolateľa na doplnenie odvolacích dôvodov, a teda lehota na podanie odvolania neohraničuje len samotné podanie odvolania, ale aj argumentáciu tvrdenej nesprávnosti rozhodnutia, a preto nedostatok obsahového vymedzenia odvolania nepredstavuje vadu, na odstránenie ktorej by mal súd odvolateľa vyzývať, ale vedie odvolací súd k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je vecne správne.

75. Žalovaný v odvolaní uvádzal iba tvrdenia a argumenty smerujúce k tomu, že jeho nárok na zmluvnú pokutu činí 748.527,28 Eur, že ide o pohľadávku spôsobilú na započítanie, a preto pokiaľ je nárok žalobcu daný, podľa je konzumovaný nárokom žalovaného. Žiadne z týchto tvrdení a argumentov však nereagovalo na dôvody, pre ktoré súd prvej inštancie rozhodol, že v dôsledku kompenzačnej námietky žalovaného pohľadávka žalobcu zanikla v rozsahu 69.935,40 Eur, t.j. že súd prvej inštancie nárok žalovaného na zmluvnú pokutu moderoval. Odvolací súd preto musí konštatovať, že žalovaný v odvolaní neuviedol tvrdenia a argumenty, ktoré by umožnili odvolaciemu súdu preskúmať správnosť záverov súdu prvej inštancie o zániku žalobou uplatnenej pohľadávky žalobcu len v rozsahu 69.935,40 Eur a ktoré tvrdenia a argumenty by boli spôsobilé spochybniť alebo vyvrátiť záver súdu prvej inštancie o dôvodnosti moderácie zmluvnej pokuty, pričom práve z dôvodu uplatnenia moderačného práva, súd prvej inštancie dospel k záveru, že pohľadávka žalobcu v dôsledku kompenzačnej námietky žalovaného zanikla len v rozsahu 69.935,40 Eur

76. Vzhľadom na obsahové vymedzenie žalovaným uplatnených odvolacích dôvodov, odvolací súd dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie v prvej výrokovej vete o čiastočnom vyhovení žalobe je vecne správne.

77. Vychádzajúc z uvedeného, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie v prvej výrokovej vete a v druhej výrokovej vete vo veci samej, ako aj v závislej tretej výrokovej vete o náhrade trov konania, o ktorých súd prvej inštancie rozhodoval podľa pomeru úspechu vo veci, podľa ako vecne správne potvrdil.

78. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodoval podľa , a a keďže na odvolanie žalobcu a na odvolanie žalovaného odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdil, znamená to, že aj v odvolacom konaní je pomer úspechu strán rovnaký ako v konaní na súde prvej inštancie, teda žalobca je úspešný v časti o zaplatenie sumy 31.235,70 Eur s prísl., v ktorej súdy žalobe vyhoveli, čo v pomere k celému predmetu konania v sume 101.171,10 Eur s prísl. predstavuje 31%, žalovaný je úspešný v časti o zaplatenie sumy 69.935,40 Eur s prísl., v ktorej súdy žalobu zamietli, čo v pomere k celému predmetu konania predstavuje 69%, porovnaním pomeru úspechu má v konaní čistý úspech žalovaný v rozsahu 38% (69% - 31%), a preto odvolací súd priznal žalovanému proti žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 38 %. O výške trov odvolacieho konania rozhodne podľa súd prvej inštancie samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

79. Rozhodnutie odvolacieho senátu bolo prijaté v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nie je odvolanie prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( ). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( ). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( ).