Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (4)Uznesenie_9CoE-44-2013.pdf
PDF · 92.55 KB
Case nature
Area
Subarea
9CoE/44/2013
Uznesenie
Krajský súd v Prešove v exekučnej veci oprávneného: EOS KSI Slovensko, s.r.o., so sídlom Bratislava 851 01, Údernícka 5, IČO: 35 724 803, právne zastúpeného spoločnosťou TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o., so sídlom Bratislava 851 01, Údernícka 5, IČO: 36 613 843, proti povinnému: E. V., bytom Z. XXXX/XX, XXX XX P., štátny občan SR, pre vymoženie 191,81 eur s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Poprad č. k.12Er/436/2011-40 zo dňa 25.1.2013, zhodou hlasov členov senátu, takto
rozhodol:
P o t v r d z u j e uznesenie súdu prvého stupňa
odôvodnenie:
Prvostupňový súd napadnutým uznesením zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.
Vychádzal zo zistenia, že exekučným titulom je rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu Slovenskej bankovej asociácie so sídlom v Bratislave, sp. zn. II/2010-5068 zo dňa 10.3.2011. Právny vzťah medzi účastníkmi konania vznikol na základe spotrebiteľskej zmluvy uzavretej dňa 24.5.2005, ktorá obsahuje rozhodcovskú doložku (v článku 4.9. všeobecných obchodných podmienok právneho predchodcu oprávneného), na ktorej základe bola založená príslušnosť vyššie uvedeného rozhodcovského súdu. Uvedená rozhodcovská doložka od spotrebiteľa vyžaduje, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní. Takáto zmluvná podmienka spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa a preto ju prvostupňový súd posúdil ako neprijateľnú podmienku v zmysle § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Ďalej uviedol, že rozhodcovská doložka v tomto prípade nebola individuálne dojednaná, je súčasťou všeobecných podmienok tvoriacich súčasť spotrebiteľskej zmluvy. Spotrebiteľ si ju osobitne nevyjednal a nemal na výber vzhľadom na jej splynutie s ostatnými štandardnými podmienkami. Mohol len zmluvu ako celok odmietnuť alebo podrobiť sa všetkým všeobecným úverovým podmienkam. Rozhodcovská doložka je neprijateľná, pretože nebola spotrebiteľom osobitne vyjednaná a núti spotrebiteľa v určitých prípadoch neodvolateľne sa podrobiť rozhodcovskému konaniu. Neprijateľná rozhodcovská doložka sa prieči dobrým mravom a výkon práv a povinností z takejto doložky odporuje dobrým mravom. Podľa súdu prvého stupňa úverová zmluva obsahuje neprijateľnú podmienku obsiahnutú v rozhodcovskej
doložke, v dôsledku čoho rozhodcovský súd nemal právomoc rozhodovať a vydať exekučný titul, na základe ktorého nie je možné viesť exekučné konanie. Z tohto dôvodu žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol.
Proti tomuto uzneseniu podal v zákonnej lehote odvolanie oprávnený. Ako dôvod uviedol, že právoplatný rozhodcovský rozsudok má tie isté vlastnosti, ako právoplatný rozsudok všeobecného súdu v SR, z čoho vyplýva, že je prekážkou pre opätovné prejednanie veci, je právne záväzným a po uplynutí lehoty na
plnenie je vykonateľným. Účelom exekučného konania je nútený výkon práva, ktoré bolo účastníkovi s konečnou platnosťou priznané v predchádzajúcom súdnom alebo inom konaní. Súd, ktorý koná vo veci exekúcie, je príslušný konať iba ako exekučný súd. Nie je vecne príslušný konať vo veci ako súd vyššej inštancie. Ak by exekučný súd meritórne skúmal súlad plnenia, na ktoré zaväzuje rozhodcovský rozsudok, či je v súlade s hmotným právom, pôsobil by ako súd konajúci o opravnom prostriedku voči rozhodnutiu, ktoré je exekučným titulom, čiže ako súd tretej inštancie. Pokiaľ ide o dôvody podľa § 45 ods. 1 písm. c) ZRK, pri výklade tohto ustanovenia treba mať na zreteli, že exekučný súd pri zastavení exekučného konania nie je príslušným na meritórny hmotnoprávny prieskum exekučného titulu, ale len skúma vlastnosti uloženej povinnosti, nie rozhodnutie samotné. Cieľom tohto prieskumu je zistiť, či povaha samotného plnenia je v súlade s právom. Dôvodom na zastavenie exekučného konania by bolo, ak by rozhodcovský rozsudok ukladal povinnosť plniť niečo, čo by bolo v rozpore s právnym poriadkom (napr. účastníkovi by sa ukladala povinnosť spáchať trestný čin alebo by ho zaväzovalo na iné výslovne právnym predpisom zakázané konanie). Existencia, resp. neexistencia takéhoto dôvodu pre zastavenie exekučného konania je priamo zistiteľná z výroku rozhodcovského rozsudku. To potvrdzuje aj rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky zo dňa 30.10.2009 sp. zn. 33 Cdo 2675/2007 týkajúceho sa výkladu pojmu „nedovolené“ plnenie. Odvolateľ ďalej poukazuje na rozhodnutie Súdneho dvora C-40/08 bod 37, kde sa uvádza, že ak sa má zabezpečiť stabilita práva a právnych vzťahov, ako aj riadny výkon spravodlivosti, je dôležité, aby sa nemohli napadnúť súdne rozhodnutia, ktoré sa stali konečnými po vyčerpaní dostupných opravných prostriedkov alebo po uplynutí lehôt stanovených na podanie týchto opravných prostriedkov. Podľa Súdneho dvora zásada procesnej autonómie nemôže vyžadovať ... aby vnútroštátny súd kompenzoval nielen opomenutie procesného charakteru spotrebiteľa, ktorý nepozná svoje práva, ... a taktiež, aby exekučný súd úplne nahradil celkovú pasivitu spotrebiteľa v spore pred rozhodcami, ak sa spotrebiteľ nezúčastní na rozhodcovskom konaní a nepodá žalobu o neplatnosť rozhodcovského rozsudku. Z toho vyplýva, že ak by ustanovenie § 45 ods. 1 písm. c) v spojitosti s § 45 ods. 2 Zákona o rozhodcovskom konaní sa vykladalo tak, že ukladá exekučnému súdu ex offo skúmať, či rozhodcovská zmluva neobsahuje neprijateľné podmienky bez toho, aby bol tento rozsudok napadnutý žalobou, musí byť v zmysle zásady rovnocennosti uložená rovnaká povinnosť exekučnému súdu aj v rámci prvostupňového právoplatného rozsudku, či platobného rozkazu, čomu tak nie je. V období do 31.12.2007 sa vzťahovali ustanovenia § 52 až § 54 Občianskeho zákonníka len na kúpnu zmluvu, zmluvu o dielo a na iné zmluvy upravené v 8. časti Občianskeho zákonníka, ako aj na zmluvu podľa § 55 Občianskeho zákonníka. Zmluva o úvere bola upravená len v Obchodnom zákonníku a v Zákone o spotrebiteľských úveroch. Novelizovaným ustanovením § 52 ods. 1 OZ sa
nespravujú nároky vzniknuté pred 1.1.2008 a neposudzuje sa ani platnosť právnych úkonov vzniknutých pred 1.1.2008 (§ 879 OZ). Pokiaľ predo dňom 1.1.2008 bola uzavretá zmluva o úvere (kde bol dlžník spotrebiteľom), nie je možné právo a povinnosti vzniknuté pred 1.1.2008 z tejto zmluvy, posudzovať podľa § 52 až § 54 OZ. Právne vzťahy zo zmluvy o úvere uzavretej pred 1.1.2008 sa spravujú v súlade s § 261 ods. 1 písm. b) ObZ bez ohľadu na povahu účastníkov. Ak je účastníkom spotrebiteľ, je potrebné aplikovať ustanovenia Zákona o spotrebiteľskom úvere (lex specialis), práva a povinnosti, ktoré nie sú v tomto zákone, tak Obchodný zákonník a podľa § 1 ods. 2 Obchodného zákonníka Občiansky zákonník. Právna dovolenosť, či rozpor s dobrými mravmi môžu byť posudzované len podľa predpisov platných v čase uzavretia zmluvy. Zároveň poukazuje na to, že oprávnený resp. jeho právny predchodca predložením rozhodcovskej zmluvy plnil len svoju povinnosť, ktorá mu vyplývala z § 93b zákona č. 483/2011 Zb. o bankách v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy. Taktiež poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3MCdo 11/2010 zo dňa 26.9.2011, z ktorého vyplýva právny názor, že pokiaľ ide o spotrebiteľské zmluvy, preskúmanie správnosti rozhodcovského rozsudku exekučným súdom je možné, len pokiaľ ide o dôvod uvedený v § 45 ods. 1 písm. c/ zákona č. 244/2002 Z.z. Navrhol, aby odvolací súd napadnuté uznesenie zrušil a vrátil vec na ďalšie konanie.
Odvolací súd preskúmal napadnuté uznesenie bez zopakovania, či doplňovania dokazovania, a preto tak urobil bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 213 ods. 3, 4, 5 a § 214 ods. 2 O.s.p.). Pri preskúmavaní napadnutého uznesenia bol odvolací súd viazaný dôvodmi podaného odvolania do tej miery, že nebol oprávnený toto uznesenie preskúmavať z iných dôvodov, než ktoré boli výslovne uvedené v podanom odvolaní. Výnimkou by mohli byť len vady konania, pokiaľ by mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 212 ods. 1, 3 O.s.p). Po takomto preskúmaní napadnutého uznesenia dospel odvolací súd k záveru, že odvolaniu oprávneného nie je možné vyhovieť.
Pre konečné rozhodnutie odvolacieho súdu v predmetnej veci má zásadný význam skutočnosť, že rozhodcovská doložka, uvedená v zmluve o bežnom účte fyzickej osoby zo dňa 24.5.2005, nebola individuálne dojednaná, spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa a preto je neprijateľnou zmluvnou podmienkou, ktorá je v zmysle § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka neplatná.
V zmluve o bežnom účte zo dňa 24.5.2005, podpísanej oboma zmluvnými stranami, sa zmluvné strany dohodli, že všetky spory, ktoré vzniknú z tejto zmluvy alebo v súvislosti s ňou budú rozhodované s konečnou platnosťou v rozhodcovskom konaní pred Stálym rozhodcovským súdom Asociácie bánk v Bratislave.
Zmluva o bežnom účte zo dňa 24.5.2005, uzavretá medzi právnym predchodcom oprávneného a povinným, je z hľadiska svojho obsahu úverovou zmluvou upravenou v ustanoveniach § 497 a nasl. Obchodného zákonníka, ktorá sa v súlade s § 261 ods. 3 písm. d/ Obchodného zákonníka spravuje Obchodným zákonníkom bez ohľadu na povahu účastníkov záväzkového vzťahu. Pokiaľ je však účastníkom takejto úverovej zmluvy osoba spĺňajúca podmienky pre označenie spotrebiteľa, musí byť takýto záväzkový vzťah posudzovaný v
prvom rade podľa zákona číslo 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, ako aj podľa zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa. Tieto zákony su lex specialis vo vzťahu k Obchodnému zákonníku. Obchodný zákonník sa preto aplikuje len na tie práva a povinnosti zmluvných strán, ktoré nie sú osobitne upravené Zákonom o spotrebiteľských úveroch, či Zákonom o ochrane spotrebiteľa. Použitie Občianskeho zákonníka bolo však v období od 25.11.2004 do 31.12.2007 prípustné nielen podľa § 1 ods. 2 Obchodného zákonníka, t. j. v prípadoch, ak niektoré otázky nebolo možné riešiť podľa Obchodného zákonníka, ale aj podľa § 23a zákona číslo 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa. Podľa tohto ustanovenia sú spotrebiteľskými zmluvami aj zmluvy uzavreté podľa Obchodného zákonníka, ak sa uzavierajú vo viacerých prípadoch a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje. Na spotrebiteľské zmluvy, ktoré neboli uzavreté podľa osobitného predpisu, t. j. Občianskeho zákonníka, sa majú primerane použiť ustanovenia tohto osobitného predpisu, t. j. Občianskeho zákonníka.
Platnosť rozhodcovskej doložky dojednanej v článku XII., bod 8 zmluvy o bežnom účte sa musí posudzovať tak podľa ustanovení § 3, 4 a 5 zákona o rozhodcovskom konaní č. 244/2002 Z. z. - ďalej len ZoRK, ako aj podľa ustanovení § 52 až § 54 Občianskeho zákonníka v znení účinnom ku dňu 24.5.2005.
Ku dňu uzavretia zmluvy zo dňa 24.5.2005 účastníkmi tohto konania neobsahoval ani Zákon o ochrane spotrebiteľa, ani Občiansky zákonník, ale ani Zákon o spotrebiteľských úveroch, či Obchodný zákonník ustanovenia, na základe ktorých by bolo možné posudzovať primeranosť zmluvných dojednaní riešiacich právomoc iného subjektu oprávneného rozhodovať o právach a povinnostiach z tejto zmluvy. Až s účinnosťou od 1.1.2008 bolo do Občianskeho zákonníka zapracované ustanovenie § 53 ods. 4 písm. r/, ktoré špecifickým spôsobom prevzalo zásadu upravenú v Prílohe k článku 3 ods. 3 bod 1, písm. q/ Smernice Rady č. 93/13/EHS zo dňa 5.4.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách - ďalej len Smernica, ktorá označila za nekalú podmienku takú, ktorej zmyslom alebo účinkom je neposkytnúť spotrebiteľovi právo alebo bránenie v uplatňovaní práva podať žalobu alebo podať akýkoľvek iný opravný prostriedok, najmä vyžadovať od spotrebiteľa, aby riešil spory neupravené právnymi ustanoveniami výhradne arbitrážou. Podobne až od 1.1.2008 nadobudla účinnosť nová úprava § 53 ods. 2, 3 Občianskeho zákonníka o podmienkach individuálneho dojednania zmluvnej podmienky.
Avšak vzhľadom k tomu, že s účinnosťou od 1.5.2004 pristúpila Slovenská republika k Európskej únii, sú považované súdy v Slovenskej republiky ako vnútroštátne súdy členského štátu Európskej únie, za súčasť súdneho systému Európskej únie. Zmluva o pristúpení výslovne zakotvila záväznosť úniového práva pre pristupujúce štáty.
Podľa čl. 3 ods. 1 Smernice 93/13/EHS zmluvná podmienka, ktorá nebola individuálne dojednaná je považovaná za neprimeranú, ak v rozpore s požiadavkou primeranosti spôsobuje významnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán, ktoré vyplývajú z danej zmluvy v neprospech spotrebiteľa. Podľa čl. 3. ods. 2 vety prvej podmienka je vždy považovaná za nedohodnutú individuálne, pokiaľ bola spísaná vopred, a spotrebiteľ
preto nemohol mať žiadny vplyv na obsah podmienky, najmä v súvislosti s vopred spísanou bežnou zmluvou. Podľa čl. 3 ods. 3 príloha Smernice obsahuje informatívny a nevyčerpávajúci zoznam podmienok, ktoré môžu byť považované za neprimerané. V prílohe Smernice „Podmienky uvedené v čl. 3 ods. 3“ sa pod písmenom q/ ako príklad neprimeranej podmienky uvádza: „neposkytnúť spotrebiteľovi právo alebo mu brániť v uplatňovaní práva podať žalobu alebo podať akýkoľvek iný opravný prostriedok, najmä vyžadovať od spotrebiteľa, aby riešil spory neupravené právnymi ustanoveniami výhradne arbitrážou, nevhodne obmedzovať prístup k dôkazom alebo ukladať mu povinnosť dôkazného bremena, ktoré by podľa práva, ktorým sa riadi zmluvný vzťah, malo spočívať na inej zmluvnej strane.“
Smernicu ES nemožno aplikovať priamo, lebo Smernica ako prameň komunitárneho práva nemá horizontálny (teda v zásade súkromnoprávny) priamy účinok. Avšak existuje
komunitárna povinnosť vykladať vnútroštátne právo spôsobom zlučiteľným so Smernicou, ako to vyložil Európsky Súdny dvor vo veci C-17/83 von Colson & Comman (tzv. nepriamy účinok smernice). Podľa rozsudku Európskeho súdneho dvora C-106/89 vo veci Marleasing S.A. proti La Comercial Internationale de Alimentation S.A. národnú úpravu neuskutočňujúcu alebo špatne uskutočňujúcu Smernicu je nutné v čo najväčšom rozsahu interpretovať vo svetle a znení Smernice, aby bol dosiahnutý výsledok uvedený v Smernici.
Pritom právo Európskej únie, a teda aj Smernicu o neprimeraných podmienkach
v spotrebiteľských zmluvách, ako aj vykonávajúcu národnú úpravu treba vykladať iba
v kontexte Európskej únie a nie práva národného.
Preto aj podľa názoru odvolacieho súdu je výlučná rozhodcovská doložka v spotrebiteľskej zmluve, ktorá nebola individuálne dohodnutá a ktorá zakladá výlučnú právomoc rozhodcovského súdu, ktorého sídlo nie je totožné so sídlom všeobecného súdu spotrebiteľa (§84, § 85 ods. 1 O.s.p.), neprijateľnou zmluvnou podmienkou. Konanie pred rozhodcovským súdom voči spotrebiteľovi sa môže odchýliť od procesných práv a povinností priznávaných spotrebiteľovi Občianskym súdnym poriadkom týkajúcich sa miesta konania rozhodcovského konania len v prospech spotrebiteľa. Pokiaľ rozdiel v procesných právach a povinnostiach, či v rokovacom poriadku rozhodcovského súdu v porovnaní s Občianskym súdnym poriadkom, v konaní proti spotrebiteľovi, týkajúcich sa sídla rozhodcu, je výrazne v neprospech spotrebiteľa, je treba považovať individuálne nedohodnutú rozhodcovskú doložku
za neprijateľnú (nekalú) zmluvnú podmienku v zmysle § 53 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka.
Za opodstatnenú nepovažuje odvolací súd ani obranu oprávneného týkajúcu sa
tvrdeného prekročenia právomocí exekučného súdu pri rozhodovaní podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku.
V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 6 Cdo 1/2012 zo dňa 21.3.2012. Podľa odôvodnenia tohto rozhodnutia skúmaním platnosti rozhodcovskej doložky dohodnutej v spotrebiteľskej veci, t. j. vo veci
vyplývajúcej zo spotrebiteľského vzťahu, ktorým je právny vzťah založený právnou
skutočnosťou - spotrebiteľskou zmluvou, súdy v exekučnom konaní nepreskúmavajú vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku, ale len realizujú svoje oprávnenie vyplývajúce zo zákona, a to z ustanovenia
§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku, t. j. oprávnene posúdiť, či tento exekučný titul nie je v rozpore so zákonom.
Rozhodcovský rozsudok vydaný v spotrebiteľskej veci je ako exekučný titul v rozpore so zákonom, ak rozhodcovská zmluva bola uzavretá neplatne. Nedostatok právomocí rozhodcovského súdu má v spotrebiteľskej veci za následok materiálnu nevykonateľnosť (nezáväznosť) rozhodcovského rozsudku. Takúto interpretáciu ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyžaduje účel právnej úpravy premietajúcej sa v právnych predpisoch
na ochranu práv spotrebiteľa tvoriaci samostatne odvetvie práva, a to spotrebiteľské právo. Týmto účelom je odstránenie značnej nerovnováhy v právach a povinnostiach založený spotrebiteľskou zmluvou ku škode spotrebiteľa.
Oprávneniu súdov v exekučnom konaní skúmať právomoc rozhodcovského súdu v súvislosti s existenciou rozhodcovskej zmluvy nebránia ustanovenia § 21 ods. 2, alebo § 40 ods. 1 písm. c) zákona číslo 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní. Tieto ustanovenia sa týkajú všeobecne účastníkov rozhodcovského konania, ktorými môžu byť aj iné subjekty, než spotrebiteľ. Kým nevyužitie postupu podľa týchto ustanovení v prípade iných účastníkov rozhodcovského konania, než spotrebiteľov, znamená stratu možnosti skúmať a spochybňovať rozhodcovskú zmluvu, a tým aj právomoc rozhodcovského súdu v konkrétnej veci, v spotrebiteľskej veci tomu tak nie je. Aj keď účastník rozhodcovského konania, ktorým je spotrebiteľ, nevyužije možnosť spochybniť existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy podľa ustanovení Zákona o rozhodcovskom konaní, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy a v prípade zisteného nedostatku v tomto smere konštatovať rozpor rozhodcovského rozsudku so zákonom znamenajúci materiálnu nevykonateľnosť takéhoto exekučného titulu.
Z týchto dôvodov odvolací súd v súlade s § 219 O.s.p. potvrdil napadnuté uznesenie ako vecne správne.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu nie je prípustné odvolanie.