Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_17C-83-2007.pdf
PDF · 102.44 KB
Case nature
Area
Subarea
17C/83/2007
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Bratislava I v konaní pred sudcom Mgr. Adelou Unčovskou v právnej veci navrhovateľky: Q.. P. D., A. K.F. - A. XXX, XXX XX proti odporcovi: Slovenská republika - Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom Župné námestie 13, Bratislava o určenie, že odmeňovanie navrhovateľky je v rozpore so zásadou rovnakého zaobchádzania a o náhradu nemajetkovej ujmy, takto
rozhodol:
Súd návrh z a m i e t a.
Odporcovi sa n e p r i z n á v a náhrada trov konania.
odôvodnenie:
Návrhom doručeným súdu dňa 30.04.2007 sa navrhovateľka domáhala určenia, že odmeňovanie navrhovateľky uskutočňované podľa § 67 (resp. § 66 ods. 1) zákona č. 385/2000 Z.z. v znení neskorších predpisov, v porovnaní s odmeňovaním sudcov podľa § 69 ods. 2 citovaného zákona v znení zákona č. 122/2005 Z.z., je v rozpore so zásadou rovnakého zaobchádzania. Zároveň žiadala, aby súd zaviazal odporcu na zaplatenie nemajetkovej ujmy v peniazoch vo výške 2 392 000,- Sk (79 399,85 Eur) a trov konania.
Navrhovateľka svoj návrh odôvodnila tým, že novelizáciou zákona č. 385/2000 Z.z. sa od 15.04.2005 zvýšil funkčný príplatok za výkon funkcie sudcu špeciálneho súdu na šesťnásobok priemernej nominálnej mesačnej mzdy zamestnanca v hospodárstve SR za predchádzajúci rok, čo činilo sumu 103 800,- Sk k základnému platu a predstavuje podstatne vyššiu sumu než je samotný základný plat sudcu (67 000,- Sk). Pri ďalšom porovnávaní sumy 103 800,- Sk s príplatkami sudcov a funkcionárov súdov v sumách od 1 000,- Sk do 6 200,- Sk je to neodôvodnený rozdiel a možno vyvodiť, že v skutočnosti nemá povahu príplatku. V návrhu ďalej uviedla, že rozdiel v odmeňovaní sudcov je aj protiústavný, lebo Ústava SR pozná iba jeden "druh" sudcov, pričom rovnaké ústavné postavenie sudcov neodôvodňuje ich diferencované odmeňovanie. Rozdiely v platoch sudcov považovala navrhovateľka za neodôvodnené z dôvodu, že požiadavky na výkon funkcie sudcu (až na príslušnú previerku NBÚ) sú pre všetkých sudcov rovnaké a zodpovednosť za rozhodovaciu činnosť nesie sudca v každej veci (nielen sudca rozhodujúci v špeciálnej agende). Pritom argumentácia spočívajúca v tom, že špeciálny sudca pracuje s obsahovo veľkými spismi a rozhoduje nepríjemné prípady a je ohrozený, nie je dôvodná, nakoľko ostatní sudcovia vybavujú enormný počet vecí, sú rovnako ohrození a vydávajú závažné rozhodnutia v senátoch všetkých kolégií, navyše sudcovia občianskoprávneho, obchodného a správneho kolégia pri svojej rozhodovacej činnosti aplikujú ďaleko viac predpisov právneho poriadku než sudcovia rozhodujúci o špeciálnej agende. Navrhovateľka z uvedeného vyvodila, že príplatok špeciálnych sudcov má diskriminačnú povahu a je istou obdobou tzv. náborového príspevku z minulosti. V prípade navrhovateľky je potrebné zohľadniť, že ako sudkyňa Krajského súdu, poberá základný plat v sume 67 560,- Sk spolu
s funkčným príplatkom vo výške 1 000,- Sk. V príčinnej súvislosti s nedodržaním zásady rovnakého zaobchádzania v rámci odmeňovania sa značne znížila vážnosť a dôstojnosť navrhovateľky, lebo vo všeobecnosti vzniká dojem, ako keby sudcovia špeciálneho súdu boli odborne kvalitnejší a mali iné, výnimočnejšie vzdelanie a prax. Zároveň vzniká dojem, ako keby veci, na rozhodovaní ktorých sa podieľala, neboli rozhodnuté s dostatočnou odbornosťou. Uplatnený nárok predstavuje rozdiel medzi príplatkom vyplácaným špeciálnym sudcom a príplatkom, ktorý dostala navrhovateľka (103 800,- Sk - 1 000,- Sk), takže mesačný rozdiel predstavuje sumu 102 800,- Sk, pričom v roku 2005 vznikol rozdiel v sume 822 400,- Sk a v roku 2006 v sume 1 569 600,- Sk.
Súd uznesením zo dňa 19.11.2009 pripustil rozšírenie žalobného petitu v časti žalovaej sumy na sumu 148 682,20 Eur.
Navrhovateľka následne zobrala návrh na začatie konania späť v časti určovacieho výroku a v časti o zaplatenie sumy 69 282,35 Eur. Súd o tomto návrhu rozhodol na pojednávaní dňa 04.03.2013, pričom účastníci sa vzdali práva na odvolanie proti tomuto rozhodnutiu.
Odporca žiadal návrh v celom rozsahu zamietnuť. Namietal, že Ústavný súd SR nálezom PL. ÚS 17/08-238 nespochybnil samotný charakter funkčných príplatkov pre sudcov špeciálneho súdu, ale iba ústavnosť výšky príplatku, pričom aj v súčasnosti je výška príplatku stanovená na dvojnásobok priemernej nominálnej mzdy zamestnanca v hospodárstve SR, a teda z uvedeného vyplýva, že nepoprel, že sudcovia špeciálneho súdu neboli v rovnakej situácii ako ostatní sudcovia všeobecného súdnictva. Poukázal na to, že rozdielne zaobchádzanie v rámci odmeňovania malo a má legitímny dôvod s ohľadom na náročnosť prejednávaných prípadov, väčšie riziko hrozby ujmy na živote a zdraví sudcov špeciálneho súdu, pritom každý zo sudcov všeobecného súdnictva mali rovnakú príležitosť uchádzať sa o funkciu špeciálneho súdu a získať tým súvisiace výhody. Zároveň uviedol, že väčšina Ústavného súdu SR neprijala záver, že postavenie sudcov špeciálneho súdu je "iným postavením" podľa čl. 12. Za podstatné považoval odporca aj to, že základné platy sudcov nie sú napádané ako neprimerané k platom ostatných predstaviteľov štátnej moci. Pokiaľ ide o uplatňovaný nárok, odporca namietal, že podľa jeho názoru navrhovateľka nepožaduje nemajetkovú ujmu, ale ujmu majetkovú, na ktorú však v zmysle antidiskriminačného zákona nemá nárok. Navyše, ak by aj daný príplatok znamenal neústavnosť, mal by sa odstrániť a nie zaviesť ostatným sudcom, nakoľko opak by znamenal, že neústavnosť zakladá ústavnosť. Odporca ďalej uviedol, že navrhovateľka ničím nepreukázala a ani konkrétne skutkovo nevymedzila príčinnú súvislosť, že jeho dôstojnosť či vážnosť ako sudcu bola v spoločnosti dotknutá rozdielnosťou príplatkov sudcov. V závere vyjadrenia poukázal na ústavno-právne stanovisko Právnickej fakulty Trnavskej univerzity, z ktorého vyplýva záver, že v danom prípade nemohlo dôjsť k diskriminácii.
Súd vykonal dokazovanie výsluchom navrhovateľky, listinnými dôkazmi, a to: nález Ústavného súdu SR PL. ÚS 17/08-238 zo dňa 20.05.2007, platové dekréty za rok 2009-2012, vyhlásenia politikov a diskusie v médiách, z ktorých ustálil nasledovný skutkový stav:
Navrhovateľka je sudkyňou Krajského súdu v Trenčíne od roku 2003. V roku 2009 poberala plat vo výške 2 712,50 Eur, v roku 2010 2 792,50 Eur, v roku 2011 2 596,40 Eur, od 26.07.2011 3 004,- Eur a od januára 2012 3 070,40 Eur (funkčný plat spolu s paušálnou náhradou nákladov).
Podľa § 2 ods. 1 zákona č. 365/2004 Z.z. o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len antidiskriminačný zákon) dodržiavanie zásady rovnakého zaobchádzania spočíva v zákaze diskriminácie z dôvodu pohlavia, náboženského vyznania alebo viery, rasy, príslušnosti k národnosti alebo etnickej skupine, zdravotného postihnutia, veku, sexuálnej orientácie, manželského stavu a rodinného stavu, farby pleti, jazyka, politického alebo iného zmýšľania, národného alebo sociálneho pôvodu, majetku, rodu alebo iného postavenia.
Podľa § 2 ods. 2 antidiskriminačného zákona pri dodržiavaní zásady rovnakého zaobchádzania je potrebné prihliadať aj na dobré mravy na účely rozšírenia ochrany pred diskrimináciou.
Podľa § 2a ods. 1 antidiskriminačného zákona diskriminácia je priama diskriminácia, nepriama diskriminácia, obťažovanie, sexuálne obťažovanie a neoprávnený postih; diskriminácia je aj pokyn na diskrimináciu a nabádanie na diskrimináciu.
Podľa § 3 ods. 1 antidiskriminačného zákona každý je povinný dodržiavať zásadu rovnakého zaobchádzania v oblasti pracovnoprávnych a obdobných právnych vzťahov, sociálneho zabezpečenia, zdravotnej starostlivosti, poskytovania tovarov a služieb a vo vzdelávaní.
Podľa § 3 ods. 2 antidiskriminačného zákona zásada rovnakého zaobchádzania podľa odseku 1 sa uplatňuje len v spojení s právami osôb ustanovenými osobitnými zákonmi.
Podľa § 3 ods. 3 antidiskriminačného zákona pri posudzovaní, či ide o diskrimináciu alebo nie, sa neberie do úvahy, či dôvody, ktoré k nej viedli, vychádzali zo skutočnosti alebo z mylnej domnienky.
Podľa § 9 ods. 1 antidiskriminačného zákona každý má podľa tohto zákona právo na rovnaké zaobchádzanie a ochranu pred diskrimináciou.
Podľa § 9 ods. 2 antidiskriminačného zákona každý sa môže domáhať svojich práv na súde, ak sa domnieva, že je alebo bol dotknutý na svojich právach, právom chránených záujmoch alebo slobodách nedodržaním zásady rovnakého zaobchádzania. Môže sa najmä domáhať, aby ten, kto nedodržal zásadu rovnakého zaobchádzania, upustil od svojho konania, ak je to možné, napravil protiprávny stav alebo poskytol primerané zadosťučinenie.
Podľa § 9 ods. 3 antidiskriminačného zákona ak by primerané zadosťučinenie nebolo dostačujúce, najmä ak nedodržaním zásady rovnakého zaobchádzania bola značným spôsobom znížená dôstojnosť, spoločenská vážnosť alebo spoločenské uplatnenie poškodenej osoby, môže sa tá domáhať aj náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Sumu náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch určí súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej nemajetkovej ujmy a všetky okolnosti, za ktorých došlo k jej vzniku.
Podľa § 9 ods. 4 antidiskriminačného zákona právo na náhradu škody alebo právo na inú náhradu podľa osobitných predpisov12) nie je týmto zákonom dotknuté.
Podľa § 69 ods. 2 zákona č. 385/2000 Z.z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov funkčný príplatok za výkon funkcie patrí sudcovi Špeciálneho súdu a sudcovi najvyššieho súdu, ktorý rozhoduje o opravných prostriedkoch vo veciach, na ktoré je v prvom stupni príslušný Špeciálny súd, mesačne v sume rovnajúcej sa šesťnásobku priemernej nominálnej mesačnej mzdy zamestnanca v hospodárstve Slovenskej republiky za predchádzajúci kalendárny rok.
Podľa čl. 1 Ústavy SR Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.
Podľa čl. 12 Ústavy SR ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach. Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.
Podľa čl. 141 ods. 1 Ústavy SR v Slovenskej republike vykonávajú súdnictvo nezávislé a nestranné súdy.
Podľa čl. 141a ods. 4 písm. b) Ústavy SR do pôsobnosti Súdnej rady Slovenskej republiky patrí rozhodovať o pridelení a preložení sudcov.
Podľa čl. 144 Ústavy SR sudcovia sú pri výkone svojej funkcie nezávislí a pri rozhodovaní sú viazaní ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 a zákonom.
Podľa čl. 148 ods. 1 Ústavy SR sudcu možno preložiť na iný súd len s jeho súhlasom alebo na základe rozhodnutia disciplinárneho senátu.
Podľa čl. 148 ods. 2 Ústavy SR dôvody prerušenia výkonu sudcovskej funkcie a podmienky na dočasné pozastavenie výkonu funkcie sudcu alebo na dočasné pridelenie sudcu ustanoví zákon.
Súd vyhodnotil dôkazy predložené účastníkmi konania jednotlivo aj vo vzájomnej súvislosti a dospel k záveru, že návrhu navrhovateľky nemožno vyhovieť.
V danom prípade Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojom náleze č.k. PL. ÚS 17/08-238 zo dňa 20.05.2009 okrem iného vyslovil nesúlad ustanovenia § 69 ods. 2 zákona č. 385/2000 Z.z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov s čl. 1 ods. 1, čl. 141 ods. 1, čl. 141a ods. 4 písm. b), čl. 144 ods. 1 v spojení s čl. 12 ods. 1 Ústavy SR, čl. 148 ods. 1 a 2 Ústavy SR a čl. 11 ods. 1 Dohovoru Organizácie spojených národov proti korupcii. Súd z uvedeného vyvodil, že Ústavný súd SR nielenže konštatoval nesúlad s Ústavou SR (protiústavnosť) ustanovenia zákona, týkajúceho sa výšky príplatku sudcov Špeciálneho súdu, ale zároveň konštatoval, že nie je ani v súlade so zásadou rovnakého zaobchádzania (antidiskrimináciou), keď vo výroku uviedol, že nie je v súlade ani s čl. 12 ods. 1 Ústavy SR. Citovaný článok Ústavy SR totiž pojednáva o rovnosti ľudí v dôstojnosti i v právach, pričom základné práva a slobody definuje ako neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné. V nadväznosti na ods. 2 citovaného článku, podľa ktorého sa základné práva a slobody zaručujú všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo, politické, či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie, pričom nikoho nemožno z týchto dôvodov poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať, je teda zrejmé, že ustanovenie o výške príplatkov sudcov Špeciálneho súdu je v rozpore aj so zásadou rovnosti v právach a teda aj so zásadou rovnakého zaobchádzania, ktorá je primárne upravená v Ústave SR (a špeciálne upravená v zákone č. 365/2004 Z.z.). Na základe uvedeného súd dospel v rámci právneho posúdenia základu predmetu sporu (ohľadom vzniku samotnej diskriminácie) k takému záveru, že nálezom Ústavného súdu SR bola konštatovaná diskriminácia ohľadom výšky príplatku sudcov Špeciálneho súdu oproti sudcom všeobecných súdov (ktorého sudcom je aj navrhovateľka), a preto nie je ďalej potrebné zaoberať sa uvedenou otázkou, keď súd vzal za podklad pre svoje rozhodovanie predmetný nález Ústavného súdu SR. V dôsledku vyššie uvedeného sa preto ani nezaoberal argumentáciou účastníkov konania, či vznikla alebo nevznikla diskriminácia a ani nevykonával v tomto smere dokazovanie, resp. zamietol návrhy na doplnenie dokazovania navrhnuté navrhovateľkou.
Odporca v konaní namietol nedostatok pasívnej vecnej legitimácie z dôvodu, že Ministerstvo spravodlivosti SR nie je tým subjektom, ktorý mal porušiť zásadu rovnakého zaobchádzania, týmto subjektom je Národná rada SR. Súd v tomto smere konštatuje, že navrhovateľka opravila svoj návrh v označení zástupcu štátu, keď uviedla, že odporcom je Slovenská republika - Ministerstvo spravodlivosti SR. Súd preto konal s Ministerstvom spravodlivosti SR ako zástupcom štátu, ktorého označila navrhovateľka, pričom zároveň vyvodil, že tento orgán je oprávnený konať za štát, nakoľko základom predmetu sporu je odmeňovanie navrhovateľky, ktoré v súvislosti s rozpočtovými pravidlami verejnej správy je napojené na rozpočet Ministerstva spravodlivosti SR, a teda vzťah sudcu k štátu v oblasti odmeňovania predstavuje vzťah sudcu a Ministerstva spravodlivosti SR (v prípade sudcov okresných a krajských súdov).
Odporca v konaní ďalej namietol, že s poukazom na poučenie navrhovateľky v zmysle § 118a O.s.p. má za to, že na dôkazy, ktoré navrhovateľka nepredložila do prvého pojednávania, by súd nemal prihliadať, nakoľko ide o spor, ktorý sa zaraďuje medzi spory uvedené v tomto ustanovení, pretože prostriedky nápravy v prípade diskriminácie sú totožné ako pri ochrane osobnosti, pričom ochrana osobnosti je
upravená vo všeobecnom predpise k diskriminačnému zákonu ako špeciálnemu predpisu. Súd sa s uvedenou argumentáciou nestotožnil, nakoľko v ustanovení § 118a O.s.p. sú taxatívne vymedzené veci, v ktorých sú účastníci povinní opísať rozhodujúce skutočnosti a označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení najneskôr do skončenia prvého pojednávania. Rozširovanie okruhu vecí stanovených zákonom iba v dôsledku totožnosti právnych prostriedkov nápravy súd považuje za neprípustné a v rozpore so zásadou právnej istoty.
Navrhovateľke v zmysle uvedeného teda vzniklo právo na ochranu pred diskrimináciou, pričom právne prostriedky ochrany sú upravené v zákone č. 365/2004 Z.z. V ust. § 9 cit. zákona sa každý, kto sa domnieva, že bol dotknutý na svojich právach, právom chránených záujmoch alebo slobodách nedodržaním zásady rovnakého zaobchádzania, môže domáhať, aby ten, kto nedodržal zásadu rovnakého zaobchádzania, upustil od svojho konania, ak je to možné, napravil protiprávny stav alebo poskytol primerané zadosťučinenie. Posledným právnym prostriedkom ochrany je možnosť domáhať sa náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, a to v prípade, ak nedodržaním zásady rovnakého zaobchádzania bola značným spôsobom znížená dôstojnosť, spoločenská vážnosť alebo spoločenské uplatnenie poškodenej osoby. Z uvedeného vyplýva postupnosť jednotlivých prostriedkov nápravy, ktorá musí byť pri uplatňovaní nárokov dodržaná. V danom prípade však prvé dva prostriedky ochrany (upustenie od konania a napravenie protiprávneho stavu) neprichádzajú do úvahy, preto navrhovateľke prináležalo domáhať sa primeraného zadosťučinenia, a následne (až pri jeho nedostatočnosti) náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Navrhovateľka si uplatnila v návrhu na začatie konania náhradu nemajetkovej ujmy, ktorá jej mala vzniknúť v súvislosti s diskriminačným konaním štátu, a to z dôvodu, že sa značne znížila jej vážnosť a dôstojnosť. Súd v tejto otázke konštatuje, že pokiaľ ide o zásah do práv navrhovateľky (vážnosť a dôstojnosť), je v zmysle ustálenej judikatúry postačujúce pre poskytnutie právnej ochrany - 1/ neoprávnenosť takéhoto zásahu a 2/ objektívna spôsobilosť takéhoto zásahu porušiť alebo ohroziť dané právo. Pri priznaní peňažného zadosťučinenia (§ 9 ods. 3 antidiskriminačného zákona) je však potrebné preukázať, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť, spoločenská vážnosť alebo spoločenské uplatnenie poškodenej osoby, a to predovšetkým z dôvodu ustálenia výšky takejto peňažnej náhrady. Súd môže peňažné zadosťučinenie priznať iba v prípade, ak dospeje k záveru, že v konkrétnom prípade došlo ku skutočnému zníženiu dôstojnosti, resp. vážnosti poškodeného a tento zásah má značnú intenzitu, pričom dôkazné bremeno je na navrhovateľovi. Súd po vykonanom dokazovaní dospel k záveru, že navrhovateľka v uvedenom smere neuniesla dôkazné bremeno, keď nepreukázala, že v jej prípade došlo k značnému zníženiu vážnosti a dôstojnosti. V konaní argumentovala iba tvrdeniami, že vo všeobecnosti došlo k vytvoreniu dojmu, že sudcovia (mimo sudcov Špeciálneho súdu) sú menej kvalifikovaní, menej vzdelanejší, s menšou odbornou praxou a svoje rozhodnutia nevydávajú s príslušnou erudovanosťou a zodpovednosťou. Nijakým spôsobom však nepreukázala, že v prípade jej osoby došlo skutočne k zníženiu vážnosti a dôstojnosti. Listinné dôkazy, ktoré predložila v konaní, sa nevzťahovali k samotnému diskriminačnému konaniu, resp. k následkom takéhoto konania, ale vzťahovali sa až k následným reakciám verejnosti a politikov na podanie tzv. sudcovských žalôb, ktorými si sudcovia (rovnako ako navrhovateľka) uplatňovali nároky z predmetnej diskriminácie. Súd teda vychádzajúc z predpokladu, že navrhovateľka sa inak mohla domáhať náhrady nemajetkovej ujmy, keď samotný nález Ústavného súdu SR nepovažoval súd za poskytnutie primeraného zadosťučinenia v zmysle antidiskriminačného zákona (za primerané zadosťučinenie by mohol považovať napríklad ospravedlňujúci list, verejné ospravedlnenie a pod, čo však v konaní nebolo preukázané), ale pre priznanie primeraného zadosťučinenia v peniazoch bolo potrebné, aby preukázala značnú intenzitu zásahu a konkrétne, skutočné zníženie vážnosti a dôstojnosti jej osoby. Pokiaľ ide o samotnú nemajetkovú ujmu (primerané zadosťučinenie v peniazoch), tak ako si ju uplatňovala navrhovateľka - rozdielom medzi príplatkom sudcov špeciálneho súdu a príplatkom navrhovateľky (ktoré by inak pri diskriminačnej žalobe ako takej mohlo pripadať do úvahy), súd sa stotožnil s argumentáciou odporcu v tom smere, že v danom prípade by uvedené znamenalo, že "neústavnosť by zakladala ústavnosť", nakoľko príplatok špeciálnych sudcov (vyhlásený ako neústavný) by sa priznal a fakticky "zaviedol" ostatným sudcom, čo súd považuje za neprípustné.
Súd vzhľadom k výsledkom vykonaného dokazovania dospel k záveru, že návrh navrhovateľky nie je dôvodný, preto ho v celom rozsahu zamietol.
Odporca mal vo veci plný úspech, preto mu podľa § 142 ods. 1 O.s.p. patrí náhrada trov konania voči navrhovateľovi. Nakoľko si však odporca náhradu trov konania neuplatnil, súd mu náhradu trov konania nepriznal.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie v lehote do 15 dní od jeho doručenia na Okresný súd Bratislava I, písomne, vo dvoch vyhotoveniach.
V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach podľa § 42 ods. 3 O. s. p. uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha. Odvolanie proti rozsudku možno odôvodniť len dôvodmi uvedenými v § 205, ods. 2 O. s. p. Podľa § 205 ods. 2 0bčianskeho súdneho poriadku odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len tým, že
a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1,
b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené ( § 205a),
f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
V prípade, že účastník svoju povinnosť uloženú týmto rozhodnutím po nadobudnutí právoplatnosti nesplní dobrovoľne, môže byť podaný návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona.