Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozhodnutie_20C-92-2004.pdf
PDF · 188.83 KB
Case nature
Area
Subarea
20C/92/2004
Rozhodnutie
Okresný súd Prešov sudkyňou JUDr. Danou Farkášovou v právnej veci žalobkyne U. O., H.. C., A.. XX.XX.XXXX, W. S. Č.. XX, XXX XX F., právne zastúpenej JUDr. Alojzom Naništom, advokátom so sídlom Sládkovičova č. 8, 080 01 Prešov, proti žalovanému Fakultná nemocnica s poliklinikou J.A. Reimana Prešov, Hollého č. 14, 080 01 Prešov, právne zastúpenému Advokátska kancelária GOGA a spol., s.r.o., so sídlom Žriedlová č. 3, 0470 01 Košice, IČO: 36 863 947, za účasti vedľajšieho účastníka na strane žalovaného Sociálnej poisťovne, Masarykova 1, 080 01 Prešov, v konaní o náhradu škody s príslušenstvom, takto
rozhodol:
I. Žalovaný j e p o v i n n ý zaplatiť žalobkyni sumu 28 380,80 eura, do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.
.
II. V prevyšujúcej časti žalobný návrh žalobkyne z a m i e t a.
III. Žalobu žalobkyne o zaplatenie liečebných nákladov vo výške 2 242,58 eura v y l u č u j e na samostatné konanie v ktorom bude rozhodnuté aj o trovách konania a trovách štátu.
odôvodnenie:
Žalobkyňa žalobou doručenou tunajšiemu súdu dňa 05.03.2004 žiadala, aby súd žalovaného zaviazal zaplatiť jej sumu vo výške 2 722 560,- Sk spolu so 17,6 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 67 560,- Sk odo dňa doručenia žaloby až do zaplatenia, do 3 dní od právoplatnosti rozsudku, ako aj trovy konania. Žalobu vo veci samej odôvodnila tým, že u žalovaného pracovala ako zdravotná sestra od 01.08.1970 do 05.10.1989, na základe Pracovnej zmluvy zo dňa 03.08.1970.
Žalobkyňa v období od 01.08.1970 do 31.07.1984 ako zdravotná sestra pracovala na traumatologickom oddelení, a od 01.08.1984 bola preradená do funkcie ako zdravotná sestra na fyziatricko- rehabilitačné oddelenie. Dňa 05.10.1989 žalobkyňa ukončila pracovný pomer so žalovaným, a to na základe Dohody o rozviazaní pracovného pomeru zo dňa XX.XX.XXXX, pretože zdravotný stav jej neumožňoval sústavný výkon práce. Na Infekčnej klinike FNsP J.A. Reimana bola žalobkyni dňa 18.10.2000 odobratá krv pre účely laboratórneho vyšetrenia a odoslaná na Národné referenčné centrum pre vírusové hepatitídy v Bratislave. Dňa 02.03.2001 bola krv žalobkyne laboratórne vyšetrená na M.-H.-C. s výsledkom F. I. M. I.. Na základe vyššie uvedených výsledkov bola žalobkyňa po prvýkrát hospitalizovaná v období od 17.09.2001 do 28.09.2001 na Klinike pre infekčné choroby FNsP L. Pasteura v Košiciach. Listom zo dňa 12.08.2002 požiadala žalobkyňa žalovanú o náhradu škody spôsobenej v dôsledku poškodenia na zdraví. Žalovaná poškodenie zdravia žalobkyne uznala za chorobu z povolania dňa 22.11.2002 pre diagnózu chronická hepatitída C, ktorá mala byť zistená dňa 03.02.1999, a zároveň lekárskym posudkom zo dňa 22.11.2002 stanovila sťaženie spoločenského uplatnenia pri chorobe z povolania na diagnózu na 1 500 bodov. Dňa 15.04.2003 Sociálna poisťovňa za žalovaného zaplatila žalobkyni sumu
45 000,- Sk, ako náhradu za bodové ohodnotenie sťaženia spoločenského uplatnenia pri chorobe z povolania, pričom za 1 bod poskytla sumu 30,- Sk. Žalobkyňa namietala, že choroba z povolania bola u nej zistená nie ako to uviedla žalovaná dňa 03.02.1999, ale až po 02.03.2001, pretože v ten deň bola jej krv laboratórne vyšetrená v NRC- centrum pre Q. M. v Bratislave s diagnózou I. M. I.. Až po tomto laboratórnom vyšetrení krvi a na základe následných hospitalizácií na Klinike pre infekčné choroby L.Pasteura v Košiciach, v období od 17.09.2001 do 28.09.2001 a pre ďalšie hospitalizácie od 03.12.2001 do 31.12.2001 pri pravidelných lekárskych kontrolách, žalovaný dňa 22.11.2002 konštatoval u žalobkyne chorobu z povolania, o čom svedčí Hlásenie choroby z povolania zo dňa 22.11.2002. Žalobkyňa je toho názoru, že Sociálna poisťovňa jej za 1 bod sťaženia spoločenského uplatnenia mala poskytnúť sumu 60,- Sk, a to podľa vyhlášky č. 19/1999, účinnej od 01.04.1999. Základnému počtu bodov 1500,- Sk sťaženia spoločenského uplatnenia by tak zodpovedala suma 90 000,- Sk a nie 45 000,- Sk. Základný počet bodov sťaženia spoločenského uplatnenia nevystihuje všetky ujmy, ktoré má žalobkyňa v súvislosti s poškodením jej zdravia v dôsledku choroby z povolania. I. M. S. I. ju obmedzuje v každodennom živote. Je povinná neustále sa podrobovať lekárskemu dohľadu, čo vzhľadom na jej zdravotný stav ju veľmi vyčerpáva, neustále užíva lieky, došlo u nej k ďalším zdravotným nevoľnostiam. Zdravotný stav žalobkyne úplne vylučuje akékoľvek úkony, ako sú domáce práce, varenie, v týchto veciach je odkázaná na najbližšiu rodinu a priateľov. Spoločenský život žalobkyne je vzhľadom na jej zdravotný stav v podstate vylúčený. Je unavená, malátna, nesústredená. Z tohto dôvodu žiada, aby jej súd priznal zvýšenie odškodnenia za sťaženie spoločenského uplatnenia, a to na 30 násobok. Zároveň si žalobkyňa touto žalobou uplatnila liečebné náklady v celkovej výške 67 560,- Sk ( 2 242,58 eura).
Žalovaný sa k žalobe žalobkyne vyjadril v písomnom podaní, súdu doručenom dňa 30.04.2004, kde uviedol, že na základe rokovaní so Sociálnou poisťovňou, pobočkou Prešov, ktorá na základe zákonného poistenia plnila žalobkyni úhradu za
sťaženie spoločenského uplatnenia, budú v krátkom čase uskutočnené mimosúdne rokovania, za účelom mimosúdneho vyriešenia uvedenej právnej veci. Zároveň navrhli, aby súd do konania pribral ako vedľajšieho účastníka Sociálnu poisťovňu.
Vedľajší účastník sa k žalobe žalobkyne vyjadril v písomnom podaní, súdu doručenom dňa 19.11.2004, kde žalobu žalobkyne žiadal v celom rozsahu zamietnuť, mal zato, že žalobkyni bola priznaná suma bodového ohodnotenia za sťaženie spoločenského uplatnenia podľa vyhlášky č. 47/1995 Z.z., kde za jeden bod jej bola poskytnutá suma 30,- Sk. Žalobkyňa má diagnostikovaných niekoľko ďalších ochorení, na ktoré sa lieči, medzi nimi sú aj tie, ktoré nesúvisia s chorobou z povolania. Zhoršenie kvality jej života preto nie je jednoznačne spojené len s následkami profesionálnej choroby. Zároveň vedľajší účastník vo svojom písomnom vyjadrení k žalobe vzniesol námietku nedostatku právomoci súdu konať vo veci uplatnených liečebných nákladov, ktoré vznikli po 01.01.2004, nakoľko o týchto nárokoch rozhoduje Sociálna poisťovňa. Zároveň vedľajší účastník uviedol, že uplatnenú sumu v žalobe vo výške 67 560,- Sk titulom liečebných nákladov neuznáva, nakoľko nie je ničím preukázaná a nie je zároveň vo výlučnej súvislosti s chorobou z povolania. O tento nárok žalobkyňa svojho zamestnávateľa a ani vedľajšieho účastníka nepožiadala.
Súd vykonal dokazovanie výsluchom žalobkyne a listinnými dôkazmi, a to žalobou zo dňa 05.03.2004, Pracovnou zmluvou zo dňa 03.08.1970, preradením zo dňa 03.08.1984, náplňou pracovnej zmluvy, Dohodou o rozviazaní pracovného pomeru zo dňa 05.10.1989, rozhodnutím Sociálnej poisťovne zo dňa 29.11.1989, výsledkom virologického vyšetrenia zo dňa 02.03.2001, žiadosťou o odškodnení škody na zdraví zo dňa 12.08.2002, Hlásením choroby z povolania zo dňa 22.11.2002, Posudkom o odškodnení sťaženia spoločenského uplatnenia pri chorobe z povolania zo dňa 22.11.2002, Znaleckým posudkom T.. P.. Ľ. D., I.. č. 1/2007 zo dňa 02.05.2007, Znaleckým posudkom P.. O. W. Č.. X/XXXX zo dňa 02.01.2012, vypočutím znalkyne P.. W., ostatným spisovým materiálom a zistil tento skutkový stav:
Žalobkyňa pracovala u žalovaného na základe Pracovnej zmluvy zo dňa 03.08.1970, ako zdravotná sestra s pravidelnými nočnými službami. Do pracovného pomeru bola prijatá s účinnosťou od 01.08.1970.
Dňa 03.08.1984 bola žalobkyňa s účinnosťou odo dňa 01.08.1984 žalovaným preradená z funkcie zdravotnej sestry na traumatologickom oddelení do funkcie zdravotnej sestry na fyziatricko- rehabilitačné oddelenie.
Náplňou práce žalobkyne na fyziatricko- rehabilitačnom oddelení bolo zabezpečiť všestrannú starostlivosť o individuálne potreby chorého, poskytovať do príchodu lekára prvú pomoc podľa svojich odborných vedomostí a schopností, ako aj poskytovať ďalšiu odbornú pomoc a to:
- príprava na podanie a podávanie chorým predpísané lieky a sledovať ich účinky,
- aplikovať kožné, vnútrosvalové, podkostné injekcie a infúzie.
-
-
- odoberať na vyšetrenie biologický materiál s výnimkou odberu krvi na skúšku alkoholu na predtransfuzálne vyšetrenie,
- pripravovať chorých na vyšetrovacie a liečebné úkony,
- vykonávať vyšetrenie s liečbou na špeciálnych prístrojoch a špecializovaných pracoviskách,
- podieľať sa na úkonoch liečebnej rehabilitácie,
- riadiť a organizovať plynulý príjem chorých do ordinácie lekára,
- zabezpečiť hygienickú a estetickú úpravu prostredia,
- vykonávať mechanickú očistu, sterilizáciu, resp. dezinfekciu nástrojov a prístrojov,
- vykonávať sústavnú zdravotnú výchovu
Dňa XX.XX.XXXX bola podpísaná Dohoda o rozviazaní pracovného pomeru na základe ktorej žalobkyňa ukončila svoj pracovný pomer so žalovaným počnúc dňom 05.10.1989.
Rozhodnutím Sociálnej poisťovne zo dňa XX.XX.XXXX bol žalobkyni priznaný invalidný dôchodok podľa zákona č. 100/1988 Z.z o sociálnom zabezpečení, s účinnosťou od 06.10.1989 vo výške X XXX,- X. mesačne.
Dňa 02.03.2001 bola krv žalobkyne vyšetrená v Národnom referenčnom centre per Q. M., Ústavu preventívnej a klinickej medicíny, s výsledkom F. a vyšetrenie krvi, výsledok virologického vyšetrenia: M.-H.-C..
Žiadosťou zo dňa 12.08.2002 požiadala žalobkyňa žalovaného o náhradu škody na zdraví pri jY. poškodení. Zároveň uviedla, že bola u nej zistená I. F. M. I., pričom toto ochorenie je hodnotené ako následok podávania opakovaných transfúzií krvi a derivátov.
Dňa 22.11.2002 bol vypracovaný Posudok o odškodnení za sťaženie spoločenského uplatnenia pri chorobe z povolania, kde v danom posudku bolo uvedené, že žalobkyňa v pozícii pracovného zadelenia zdravotná sestra mala dňa 03.02.1999 zistenú chorobu z povolania, a to ochorenie na prenosné choroby, I. M. I.. Zároveň sa v posudku uvádza, že kolektív lekárov oddelenia pracovného lekárstva a klinickej toxikológie v Prešove dňa 07.11.2002 po prešetrení zdravotného stavu žalobkyne, s prihliadnutím na eventuálny vývin ochorenia, hodnotí sťaženie spoločenského uplatnenia podľa položky č. 4/82, tabuľky 4, v prílohe k vyhláške č. 32/1965 Z.z. v znení neskorších predpisov, počtom bodov 1500. V dôvodoch záverov daného hodnotenia sa uvádza, že žalobkyňa pracovala u žalovaného ako zdravotná sestra od
roku 1970 na oddelení úrazovej chirurgie v trojsmennej prevádzke do roku 1986. Od roku 1986 do roku 1989 pracovala ako všeobecná zdravotná sestra na ambulancii. Žalobkyňa vo svojej práci prichádzala do styku s biologickým materiálom, ktorý bol potencionálne infekčný. V rodinne sa ochorenie na M. nevyskytlo . V roku 1999 bola u nej na základe laboratórnej diagnostiky v Národnom referenčnom centre pre Q. M. v Ústave preventívnej a klinickej medicíny v Bratislave zistená I. M. I.. Po zhodnotení pracovnej anamnézy hygienického prešetrenia pracoviska a následnej konzultácii na Celoslovenskej komisii pre posudzovanie chorôb z povolania,
zriadenej Ministerstvom zdravotníctva Slovenskej republiky na Klinike pracovného lekárstva v Bratislave, zistenú zmenu zdravotného stavu hlásia ako chorobu z povolania.
Táto choroba z povolania bola hlásená podľa potvrdenia dňa 22.11.2002, ako ochorenie na prenosné choroby, diagnóza: I. M.T. S. I., s dátumom zistenia dňa 03.02.1999 a s dátumom hlásenia dňa 07.11.2002.
Dňa 02.05.2007 bol súdu doručený Znalecký posudok č. 1/2007 znalca T.. P.. Ľ. D., I.., zo záverov ktorého vyplýva, že v pracovných podmienkach, pri výkone práce zdravotnej sestry v akých žalobkyňa u žalovanej organizácie pracovala, mohla vzniknúť choroba z povolania- ochorenia na prenosné choroby, I. M. I.. Zároveň znalec vo svojom znaleckom posudku uviedol, že v dokumentovanej pracovnej náplni žalobkyne na vysunutom pracovisku, fyziatricko-rehabilitačné oddelenie v Poliklinike Centrum bolo ošetrovanie chorých a ostatné odborné výkony, zodpovedajúce odbornej kvalifikácii ( aplikácie kožných, podkožných a vnútrosvalových injekcií). Aj keď infekcie Q. M. u zdravotníckeho personálu po náhodnom vpichnutí infikovanou ihlou boli opakovane preukázané X. k neštruktúrnemu Y. Q. M. I., U. prenos menej efektívny, ako pri M. W., kde na prenos infekcie stačí asi 10 násobne menšie množstvo biologického materiálu. Je nutné zdôrazniť, že v epidemiologických štúdiách sa výskyt M. I. u zdravotníckeho personálu väčšinou štatisticky významne nelíši oproti ostatnej populácii. Pri opakovanom rokovaní posudkovej komisie sociálneho zabezpečenia v roku 1990 bol príčinou invalidity priznanej žalobkyni v roku 1989 stav po opakovanej embolizácii do pľúc, porucha krvnej zrážanlivosti a chronické poškodenie pečene. Diagnóza M. S. Y.F. H. sa neopodstatnene uvádza mnoho rokov, nakoľko vrodená Y. H. bola molekulovo genetickým vyšetrením vylúčená v roku 1998. U žalobkyne sa mohlo jednať o získanú Y. H., ktorá bola krátkodobá a ďalším vyšetrením nebola objektivizovaná, čo potvrdzuje aj vyšetrenie v roku 2006 počas hospitalizácie na Klinike pracovného lekárstva a klinickej toxikológie v Košiciach. Chronické poškodenie pečene bolo v dokumentácii žalobkyne diagnostikované v roku 1990, I. M. v roku 2000, s komplikáciou liečby s G. Y. H..
V období dohlásenia choroby z povolania, t. j. do dňa XX.XX.XXXX sú v zdravotnej dokumentácii žalobkyne uvedené diagnózy, ktoré neboli v priamej súvislosti s ochoreniami podmieňujúcimi invaliditu žalobkyne, a to 1. tJ. Q. J., 2. čiastočné E. Ľ. F. S. so svojvoľným rýchlym pohybom očí a W. M., ako stav po prekonaných vírusových A.I., I., O. Ž. T. O., s chronickou Ž. A., chronický W. I. X., stav po operácii X. Č., stav po odstránení O. P., T. N. Š. Ž. bez poruchy funkcie, sekundárne ochorenie O. T., poškodenie I. F. O. pri podvrtnutí s prechodom do Y., s opakovaným krvácaním do O. O. s blokom a ruptúrou menisku ľavého kolena, F., obojstranný chronický zápal Q., odstránenie P. pre A. A., N. F. X. O., X. O.Á. F. M.
stave. Vyšetrením žalobkyne bolo znalcom zistené, že na Klinike pracovného lekárstva a klinickej toxikológie bola diagnostikovaná W. Y.Q. I. M. I., s prítomnosťou H. F. ultrasonografickým vyšetrením bola verifikovaná mierna M. ( N. F.) s difúzne zvýšenou B.A., bez ložiskových zmien, s nálezom konkrementov v lumene Ž., žlčníkové kamene. V súčasnosti má žalobkyňa normálny krvný obraz a normálne hemokoagulačné parametre. Hematologickým vyšetrením zistený funkčný defekt, S. U.e sekundárnym nálezom u pacientov, s rôznymi vážnejšími ochoreniami a užívajúcimi viac liekov. Z uvedeného vyplýva, že príčinou závažných zdravotných zmien u žalobkyne nebola a nie je primárna hematologická porucha, hematologické N. W. X. A., boli prechodné. Ochorenie žalobkyne - chronická M. I., je klinicky progresívne ochorenie bez trvalej odpovede po opakovanej liečbe G. Y. H. s pretrvávaním W. Y. Q. Y.. Priebeh liečby u žalobkyne bol komplikovaný poklesom W. O., krvných T., prehĺbením I. F., pri dokumentovaných príznakoch, uvedených v kapitole II. znaleckého posudku. Vzhľadom k progresívnemu charakteru, s opakovanými akútnymi B.i pri minimálnej pravdepodobnosti spontánnej
H., je ochorenie žalobkyne prognosticky závažné, ovplyvňujúce jej pracovné možnosti a pracovnú spôsobilosť. Na základe dostupnej zdravotnej dokumentácie klinického nálezu a zhodnotenia priebehu ochorenia , stav u žalobkyne znalec hodnotil ako I. M. bez klinicky manifestnej akútnej fázy, kedy choroba od začiatku diagnózy imponuje ako chronická. Pri opakovaných vyšetreniach sú od roku 1990 v laboratórnom náleze opakovane dokumentované zvýšené hodnoty F. S., ktorým prechádzali opakované aplikácie O. a O. T., ktoré v hodnotenom období s epidemiologického hľadiska predstavujú najvýznamnejší rizikový faktor pre I. M.T. I..
Je preto vysoko pravdepodobné, že u žalobkyne sa jedná o potransfúznu M. I., ale vzhľadom k pracovnej anamnéze nie je možné vylúčiť súvislosť s výkonom práce žalobkyne u žalovaného. Po zavedení testovania darcov krvi na prítomnosť Y. M. došlo k najvýznamnejšiemu poklesu podielu pacientov, s potransfúznou hepatitídou, preto je málo pravdepodobné, že príčinou môže byť liečenie transfúziami krvi v roku 1997 a 1998. K najčastejším prenosom vírusovej M. I. patrí transfúzia krvi a krvných derivátov, narkománia, pohlavný sexuálny prenos, prenos u rodinných kontaktov, prenos krvou u zdravotníckych pracovníkov a u pacientov liečených hemodialýzou.
Zo záverov znalca, zo strany č. 143 znaleckého posudku vyplýva, že je vysoko pravdepodobné, že u žalobkyne prichádza do úvahy iný pôvod ochorenia, t.j., že choroba žalobkyne - I. M. I. vznikla z príčin, ktoré neboli v súvislosti s výkonom práce u žalovaného. Nie je však možné jednoznačne vylúčiť, že uvedené ochorenie mohlo vzniknúť aj v súvislosti s výkonom práce u žalovaného, čo je vzhľadom k nálezom, uvedeným v dostupnej zdravotnej dokumentácii nepravdepodobné. Pri určení choroby z povolania u žalobkyne nie je rozhodujúci časový faktor, ale nedostupnosť diagnostických postupov v čase anemnesticky uvedenej inokulácie, pri pichnutí ihlou, nakoľko vírus hepatitídy C a stanovenie diagnosticky použiteľných protilátok, boli prvýkrát vo svete popísané v roku 1989. U žalobkyne nie je možné vylúčiť potransfúznu B. M. I., znalec však
nemôže jednoznačne zaujať stanovisko k bodovému ohodnoteniu sťaženia spoločenského uplatnenia z titulu choroby z povolania.
Dňa 02.01.2012 bol súdu doručený Znalecký posudok znalkyne P.. O. W. Č.. X/XXXX, kde znalkyňa uviedla, že choroba- M. I. sa prenáša najčastejšie krvnou transfúziou a kontaktom s biologickým materiálom. Prenos krvou je najdôležitejšou cestou pri prenose M. I.. Hláseniu každej choroby z povolania predchádza šetrenie pracovnej anamnézy a kvantifikácia expozície profesionálnej i neprofesionálnej, ktorá mohla byť v príčinnej súvislosti s potencionálne hlásenou chorobou z povolania. Žalobkyňa bola nepretržito v rokoch 1968 až 1989, teda 21 rokov profesionálne exponovaná biologickým rizikovým faktorom pracovného prostredia, ktoré spôsobuje vznik u nej hlásenej choroby z povolania. V rámci hygienického šetrenia pracoviska sa od roku 1981 nevyžadoval potvrdený kontakt s osobou chorou na M. Y., W.. Dostačujúca bola manipulácia s biologickým materiálom pacientov. Ďalším kritériom hlásenia choroby z povolania je klinický obraz, ktorého súčasťou sú pozitívne laboratórne testy. Choroba z povolania, hlásenia OPL Prešov v roku 2002 a potvrdená na celoslovenskom konzultačnom dni, pre choroby z povolania v Bratislave, pod položkou 24-3 v zmysle zákona č. 149/1988 Z.z. bola hlásená na základe všetkých hore uvedených kritérií. CKD ( Celoslovenské konzultačné dni) v Bratislave je najvyšším odborným fórom pri Ministerstve zdravotníctva SR, zloženým z nezávislých odborníkov klinických a preventívnych pracovných lekárov, ktorým sa podobné prípady predkladajú na posúdenie. Toto fórum odborníkov potvrdilo profesionálny pôvod ochorenia žalobkyne. Žalobkyňa pracovala 18 rokov na oddelení úrazovej chirurgie OÚNZ Prešov, ako zdravotná sestra. Každodenne pri práci s pacientmi, ktorí utrpeli úraz, prichádzala do styku s biologickým materiálom pri krvácaní z rán, pri podávaní transfúzií, injekcií, pri preväzovaní rán, pri poskytovaní prvej pomoci do príchodu lekára, pri zabezpečovaní hygienickej úpravy prostredia, pri vykonávaní mechanickej očisty, resp. dezinfekcií nástrojov a prístrojov. V rokoch 1984 až 1987 po preradení na ambulanciu fyziatricko rehabilitačného oddelenia NsP Prešov, naďalej, i keď vo výrazne menšom množstve bola exponovaná ako zdravotná sestra biologickému materiálu pacientom, pri aplikácii kožných, podkožných a vnútrosvalových injekcií, odberoch biologického materiálu, orientačnom vyšetrení krvi a moča, zabezpečení hygienickej a mechanickej očisty pri dezinfekcii a sterilizácii nástrojov a prístrojov. 21 ročná expozícia práce zdravotnej sestry, ktorá prichádza do styku s biologickým materiálom pacientov, je dostatočne dlhá na vysokú pravdepodobnosť získania I. M. I., pri tejto práci. Teda M. I., profesionálnej etiológie. Táto profesionálna
expozícia kvantitatívne vysoko prevažuje nad ostatnými možnými cestami nákazy, ktoré u žalobkyne prichádzajú do úvahy.
Na oddelení úrazovej chirurgie je štruktúra pacientov veľmi rôznorodá, nevynímajúc toxikomanov, eventuálne dialyzovaných pacientov, u ktorých je výskyt hepatitídy C, štatisticky významne výraznejší. V rodine žalobkyne sa nevyskytlo ochorenie M. I.. Dňa 04.08.1987 bola žalobkyňa vyšetrená na Ambulancii traumatologického oddelenia NsP v Prešove pre hnisavú bodnú ranu palca pravej ruky, získanú pri práci. Aj napriek tomu, že v roku 1989 boli hepatálne testy negatívne, rovnako negatívne bolo USG vyšetrenie pečene, nie je možné vylúčiť, že už vtedy trpela M. I.. Nie je možné jednoznačne vylúčiť postransfúznu
- 8 -
M. I.. Vzhľadom k 21 ročnej expozícii žalobkyne biologickým faktorom pracovného prostredia, určila znalkyňa percentuálnu pravdepodobnosť vzniku ochorenia pri výkone z povolania na 80 %. Od roku 1993 sa vyšetrovali protilátky proti M. I. na Transfúznom odd. FNsP v Košiciach, v rokoch 1993 až 2000 u žalobkyne nebolo robené žiadne podrobné vyšetrenie pri vyslovení podozrenia na ochorenie M. I.. Až dňa 02.03.2001 v Referenčnom virologickom laboratóriu v Bratislave, bolo vyšetrené sérum žalobkyne s výsledkom M.- H.- F. F.. Na základe hore uvedených skutočností, nie je možné so 100 % istotou určiť dátum vzniku chronickej M. I. u žalobkyne, avšak pre dátum zistenia možno považovať rok 1990. Keďže v roku 2001 bolo vyšetrené sérum žalobkyne s výsledkom M.-H.-F. F., je možné za dátum vzniku M. F. F. považovať rok 1990, avšak vzhľadom nato, že aktivita hepatálnych testov u tohto ochorenia kolíše, často býva v medziach normy, nemožno vylúčiť vznik ochorenia, ani pred rokom 1990.
Podľa znalkyne závažným sťažením spoločenského uplatnenia je u žalobkyne výber akéhokoľvek zamestnania. Ako zdravotnícky pracovník- zdravotná sestra od momentu hlásenia choroby z povolania nemôže vykonávať túto prácu v prvom rade z toho dôvodu, že zdravotné sestry sú vo väčšej, či menšej miere pri každodennej práci vystavené styku s biologickým materiálom pacientov, vďaka závažným komplikáciám, ktoré jej základné ochorenie prináša, nemá ani fyzický potenciál nato, aby vládala vykonávať akékoľvek zamestnanie. V každodennom živote má žalobkyňa dokonca problémy, s akýmkoľvek A., Q.P. F., má vážne X. problémy, F. F.. Depresívne stavy, ktorými trpí jej znemožňujú návštevu kultúrnych podujatí. Od novembra 2003 žalobkyňa je liečená na F. Y. , pre E. T. F. X. F.. Užíva Y. tretej generácie, M., chodí na F.. Prognóza liečby u žalobkyne je veľmi nepriaznivá pre ťažké M. O., je W. F. Q.. Závery vyšetrení v zdravotnej dokumentácii žalobkyne svedčia pre pretrvanie biochemicky a Q. Y.Í. I. M. I., bez trvalej odpovede na opakovanú liečbu interferónom. Vzhľadom k neúspešnej liečbe F. Y. H., v súčasnosti nedostupnej špecifickej antivírusovej liečby I. M. I., je prognóza ochorenia u žalobkyne veľmi nepriaznivá.
Znalkyňa v závere svojho znaleckého posudku zároveň uviedla, že pravdepodobnosť prežitia žalobkyne bez poskytnutia adekvátnej liečby je mizivá. M. I. ako F.a bez liečby O. Y. H. F., ktorá je G. E..
Vzhľadom nato, že žalovaný aj vedľajší účastník žiadali a navrhli doplniť dokazovanie výsluchom znalkyne P.. O. W.E., súd ju vypočul na pojednávaní dňa 18.04.2013, kde znalkyňa uviedla, že pri chorobe z povolania odborníci berú do úvahy expozíciu daného zamestnanca v prostredí, v ktorom vykonával svoju prácu, čiže v príčinnej súvislosti. Zároveň ju porovnávajú s expozíciou všeobecného prostredia, čiže prostredia mimo pracovného prostredia. Do roku 1981 pri určení choroby z povolania sa vyžadoval, musel sa preukázať kontakt dotknutej osoby s infikovanou osobou. Po roku 1981 sa tento kontakt nevyžaduje. Nevyžadoval sa dôkaz kontaktu a nevyžaduje sa už ani podľa súčasnej
- 9 - 20C/92/2004- 362-
platnej legislatívy u zdravotníckych pracovníkov. Znalkyňa na pojednávaní uviedla, že vo svojom znaleckom posudku pri určení pravdepodobnosti vzniku choroby z povolania vo výške 80 % u žalobkyne bola veľmi benevolentná. Žalobkyňa pracovala vo veľmi exponovanom pracovisku, kde masívne prichádzala do styku s biologickým materiálom, keďže najprv pracovala na traumatologickom oddelení,
neskôr bola preradená na rehabilitačné oddelenie. Na traumatologickom oddelení sa stretávala s rôznymi pacientmi, bola tam rôzna sociálna skupina aj slabších pacientov - toxikomanov, u ktorých je výskyt M. I. zvýšený, aj keď nemusel byť u nich odhalený. 21 rokov pracovala na traumatologickom oddelení, zároveň na rehabilitačnom oddelení sa stretávala s biologickým materiálom.
Aj pokiaľ je zohľadnený jej výkon práce na rehabilitačnom oddelení, aj na toto oddelenie sa prekladali pacienti z traumatológie, ktorým bolo potrebné poskytnúť liečbu. U žalobkyne je veľká pravdepodobnosť, že pri výkone svojej práce u žalovaného sa dostala do kontaktu s pacientom a s M. S. I.. Rovnako na pracovisku žalovaného podávala infúzie. Stav žalobkyne posúdila aj Komisia pre posúdenie chorôb z povolania, ktorá je najvyšším orgánom, zloženým z nezávislých odborníkov, ktorí na základe materiálov, ktoré boli dotknutou osobou predložené, zhodnotili a určili stav a určili, že sa jedná o chorobu z povolania. Ide o najvyššiu komisiu, zloženú z odborníkov.
Na vznik choroby z povolania majú vplyv aj iné faktory- faktory prostredia a podobne. 80 % pravdepodobnosť je v tomto prípade dostatočná. U žalobkyne bolo prvýkrát zistené M. F. F., čo je F. F., spôsobené vírusom, bolo u nej prvýkrát zistené v roku 1990. V znaleckom posudku uviedla, že v roku 1989 bola žalobkyňa určená za invalidnú dôchodkyňu zo všeobecných príčin. Vírus M. I. nie je zrejmý v prvých štádiách choroby. V roku 1989, keď posudkový lekár sociálnej poisťovne uzavrel poškodenie menovanej, ako dôvod, hodný osobitného zreteľa na priznanie invalidity, už vtedy mohla byť žalobkyňa nakazená Q. M. I., len nebola odhalená. Prvýkrát sa tento údaj v zdravotnej dokumentácii žalobkyne vyskytol v roku 1990. Prvý údaj, ktorý je uvedený v dokumentácii, je zároveň údajom o vzniku choroby z povolania. Znalkyňa vo svojej výpovedi zároveň uviedla, že podmienky, za ktorých žalobkyňa 21 rokov pracovala v zdravotníckom zariadení žalovaného, sú jednoznačne podmienkami, za ktorých vzniká choroba z povolania. Dátum 02.03.2001 bol dátum, kedy bol laboratórne vykonaný dôkaz o tom, že z krvi žalobkyne bola zistená M. I.. Je smutné, že sa žalobkyňa dostala na toto vyšetrenie až v roku 2001, keď v Košiciach bolo možné vyšetriť jednotlivé markery krvi, kde sa dalo zistiť, že ide o M. I. už v roku 1993. Toto bol definitívny dôkaz, dané laboratórne vyšetrenie, že ide o M. S. I..
Žalobkyňa vo svojej účastníckej výpovedi uviedla, že do invalidného dôchodku išla s inou diagnózou, pre ktorú neskôr bola uznaná za nemocnú, titulom choroby z povolania. V roku 2000 sa u nej začali prejavovať príznaky onemocnenia. Bola malátna, unavená, vadila jej hlučnosť, zvracala. S týmito problémami bola odporúčaná na gastroenterologické vyšetrenie u P.. W., kde bolo potvrdené podozrenie, že má M.T. S. I.. Následne bola na infekčnom oddelení v Prešove, kde jej odobrali krv. Boli problémy so vzorkou, ktorú mala. Po
- 10-
ďalšom odbere bola jej krv poslaná do centra NCR v Bratislave, po 4-5 mesiacoch dostala dň 02.03.2001 oznámenie, že ide o M. S. I.. Preto sa liečila na infektologickom oddelení na Rastislavovej ulici v Košiciach, bola odporúčaná na liečbu. Navštívila toto oddelenie, bola zaradená do liečby, musela čakať na lieky. Tam ju naučili, ako si má aplikovať lieky. Tieto lieky, ktoré jej boli dané jej spôsobovali problémy, mala triašku, vysoké teploty, bola u nej zvýšená malátnosť, bolesti v žalúdku. Neskôr sa u nej začali prejavovať aj ďalšie problémy. Bola veľmi podráždená, precitlivená, nebola schopná dokonca ísť na toaletu, nemohla variť. Vadili jej vône z kuchyne. Došlo u nej k úbytku hmotnosti v rozsahu 16-20 kg. Nemohla chodiť do spoločnosti, nemohla sa kontaktovať ani so svojimi najbližšími, s vnúčatami, pretože toto onemocnenie, síce je potvrdené, že sa predovšetkým prenáša krvou, alebo sexuálnym stykom, ale nie sú vylúčené prenosy tejto M. ani potom, slzami, slinami. Dostala sa do stavu, že sa nechcela kontaktovať vôbec so svojimi najbližšími, aby ich nenakazila. Postupne sa u nej začali prejavovať depresívne príznaky, podstúpila psychiatrické vyšetrenie, v súčasnosti užíva silné Y.. Bránilo jej to v akomkoľvek kontakte so spoločnosťou. Do spoločnosti vôbec nemohla chodiť, nemohla sa stretávať so svojimi priateľmi, ako predtým. Mávala často bolesti hlavy, závraty, prejavil sa u nej výrazný úbytok červených krviniek, bola anemická. Zároveň v súvislosti s úbytkom červených krviniek, podstúpila aj ďalšie neurologické vyšetrenie, pri ktorom bolo potvrdené, že má súvislosť s užívanými liekmi, krvácaním do mozgu. V súčasnosti je liečená na F. ambulancii.
Sťaženie spoločenského uplatnenia vidí predovšetkým v tom, že pred vznikom choroby mohla pracovať, mohla chodiť do spoločnosti, teraz sa nemôže zamestnať, s poukazom na svoj zdravotný stav. Zároveň sa nemôže venovať prácam, ktorým sa venovala predtým. Varila, žehlila, všetky tieto práce, s poukazom na jej zdravotný stav musí robiť jej manžel. Rovnako sa nemôže stretávať so svojou rodinou, nemôže objať svoje vnúčatá. Ďalšie obmedzenia vidí predovšetkým v tom, že nemôže chodiť do spoločnosti, nemôže sa stretávať so svojimi známymi, kamarátmi, priateľmi, rodinou, po vzniku tejto choroby vidí osobne aj na známych, že sa v podstate od nej odťahujú, nemôže ich navštevovať. Je odizolovaná od sveta. Ďalej už nevládze, rada by pracovala, ale nemôže, nemôže chodiť za známymi, za svojou rodinou.
Žalovaný vo svojom písomnom vyjadrení zo dňa 25.02.2013 vzniesol námietku nedostatku právomoci súdu konať o liečebných nákladoch žalobkyne v uplatnenej sume v žalobe, rovnako rozhodovať o doplatení základnej náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia v sume 45 000,- Sk. Mal zato, že v tejto časti by malo byť konanie zastavené. Zároveň poukázal nato, že žalovaná je vážne chorá od roku 1984, keď ochorela na tuberkulózu, niekoľkokrát bola hospitalizovaná a liečená u poskytovateľov zdravotnej starostlivosti, pričom jej stav bol zhoršený tak, že od roku 1989 bola nútená odísť do úplného invalidného dôchodku. Pokiaľ ide o nárok žalobkyne titulom zvýšenia sťaženie spoločenského uplatnenia, v tejto časti žalovaný vzniesol námietku premlčania. Podľa názoru žalovaného je čas zistenia choroby rozhodujúci ako čas, pre určenie začiatku plynutia premlčacej doby, na náhradu škody u poškodeného. Zo Znaleckého posudku P.. D. vyplýva, že žalobkyňa sa o skutočnosti, že trpí M. I. dozvedela v roku 1999, keď bola u nej zistená - strana 120 znaleckého posudku, najneskôr dňa 02.03.2001, keď bola
- 11- 20C/92/2004-363-
u nej definitívne potvrdená. Žalovaný má preto zato, že v tomto období začala u žalobkyne plynúť dvojročná subjektívna lehota na podanie žaloby, ktorý uplynula dňom 02.03.2003 a žaloba žalobkyne bola podaná oneskorene.
Uznesením Okresného súdu Prešov č.k. 20C/92/2004-328 zo dňa 11.02.2013 súd zastavil konanie v časti o náhradu škody z choroby z povolania v časti úrokov z omeškania vo výške 17,6 % ročne zo sumy 2 242,58 eura.
Na základe takto zisteného skutkového stavu súd právne uzatvára:
Podľa § 195 ods. 4 Zákonníka práce účinného do 31.12.2003, za škodu spôsobenú zamestnancovi chorobou z povolania zodpovedá zamestnávateľ, u ktorého zamestnanec pracoval naposledy pred jej zistením v pracovnom pomere za podmienok, z ktorých vzniká choroba z povolania, ktorou bol postihnutý. Choroby z povolania sú choroby uvedené v právnych predpisoch o sociálnom zabezpečení (zoznam chorôb z povolania), ak vznikli za podmienok v nich uvedených.
Podľa § 195 ods. 5 Zákonníka práce účinného do 31.12.2003, ako choroba z povolania sa odškodňuje aj choroba, ktorá vznikla pred jej zaradením do zoznamu chorôb z povolania, a to od jej zaradenia do zoznamu najviac za tri roky pred jej zaradením do zoznamu.
Podľa § 195 ods. 6 Zákonníka práce účinného do 31.12.2003, zamestnávateľ zodpovedá za škodu, aj keď dodržal povinnosti vyplývajúce z osobitných predpisov a ostatných predpisov na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci, ak sa zodpovednosti nezbaví podľa § 196.
Podľa § 198 ods. 1 Zákonníka práce účinného do 31.12.2003, zamestnanec, ktorý utrpel pracovný úraz alebo u ktorého sa zistila choroba z povolania, má nárok v rozsahu, v ktorom zamestnávateľ zodpovedá za škodu, na poskytnutie náhrady za a) stratu na zárobku alebo stratu na dôchodku, b) bolesť
a sťaženie spoločenského uplatnenia, c) účelne vynaložené náklady spojené s liečením, d) vecnú škodu; ustanovenie § 192 ods. 3 platí rovnako.
Podľa § 203 ods. 1 Zákonníka práce účinného do 31.12.2003, náhrada za bolesť a za sťaženie spoločenského uplatnenia, ktoré zamestnancovi vznikli následkom pracovného úrazu alebo choroby z povolania, sa poskytujú jednorazovo.
Podľa § 203 ods. 2 Zákonníka práce účinného do 31.12.2003, výšku, do ktorej možno poskytnúť náhradu za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia, a spôsob určovania výšky náhrady v jednotlivých prípadoch ustanoví všeobecne záväzný právny predpis, ktorý vydá Ministerstvo zdravotníctva Slovenskej republiky po dohode s Ministerstvom práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky.
Podľa § 210 ods. 1 Zákonníka práce účinného do 31.12.2003, zamestnávateľ zamestnávajúci aspoň jedného zamestnanca je poistený pre prípad svojej zodpovednosti za škodu pri pracovnom úraze alebo pri chorobe z povolania.
- 12-
Podľa § 210 ods. 2 Zákonníka práce, účinného do 31.12.2003, poistenie zodpovednosti zamestnávateľa za škodu vykonáva Sociálna poisťovňa podľa osobitného predpisu.
Podľa § 1 vyhlášky č. 32/1965 Zb. o odškodnení bolesti a sťaženia spoločenského uplatnenia účinnej do 31.07.2004, bolesti a sťaženie spoločenského uplatnenia spôsobené úrazom, chorobou z povolania alebo iným poškodením na zdraví (ďalej len "poškodenie na zdraví") sa odškodňujú jednorázove.
Podľa § 4 ods. 1 až 3 vyhlášky č. 32/1965 Zb. o odškodnení bolesti a sťaženia spoločenského uplatnenia účinnej do 31.07.2004, sťaženie spoločenského uplatnenia sa odškodňuje, ak poškodenie na zdraví má preukázateľne nepriaznivé dôsledky pre životné úkony poškodeného, pre uspokojovanie jeho životných a spoločenských potrieb alebo pre plnenie jeho spoločenských úloh (ďalej len "následky"). Odškodnenie za sťaženie spoločenského uplatnenia musí byť primerané povahe následkov a ich predpokladanému vývoju, a to v rozsahu, v akom sú obmedzené možnosti poškodeného uplatniť sa v živote a spoločnosti.
Odškodnenie za sťaženie spoločenského uplatnenia nepatrí: a) za poškodenie prechodného rázu, ktoré vedie len k dočasnému sťaženiu spoločenského uplatnenia; za také poškodenie sa považuje i nepriaznivý zdravotný stav, so zlepšením ktorého možno podľa poznatkov lekárskej vedy počítať v čase kratšom ako rok,
b) za menšie jazvy, drobné kozmetické vady a chorobné zmeny ľahšieho rázu, ktoré nemôžu viesť k výraznejšiemu obmedzeniu spoločenského uplatnenia. Odškodnením za sťaženie spoločenského uplatnenia sa neodškodňujú straty na zárobku.
Podľa § 6 ods. 1, 2 vyhlášky č. 32/1965 Zb. o odškodnení bolesti a sťaženia spoločenského uplatnenia účinnej do 31.07.2004, pri odškodňovaní sťaženia spoločenského uplatnenia sa vychádza zo základného počtu bodov, ktorým bolo toto sťaženie ohodnotené v lekárskom posudku. Suma zodpovedajúca základnému počtu bodov zistenému lekárom sa primerane zvýši až na dvojnásobok podľa predpokladov, ktoré poškodený vo veku, v ktorom bol poškodený na zdraví, mal pre uplatnenie v živote a v spoločnosti a ktoré sú v dôsledku poškodenia obmedzené alebo stratené. Týmito predpokladmi sa rozumie najmä možnosť uplatniť sa v rodinnom, politickom, kultúrnom a športovom živote a možnosť voľby povolania a ďalšieho sebavzdelávania; pritom sa prihliada na to, či ide o muža alebo ženu a pri odstrániteľnosti trvalých následkov aj na upozornenie lekára podľa § 10.
Podľa § 7 ods. 1 až 3 vyhlášky č. 32/1965 Zb. o odškodnení bolesti a sťaženia spoločenského uplatnenia účinnej do 31.07.2004, výška odškodnenia za bolesť a za sťaženie spoločenského uplatnenia sa určuje
sumou 60 Sk za jeden bod. Celková výška odškodnenia za bolesť a za sťaženie spoločenského uplatnenia z jedného poškodenia na zdraví nesmie presiahnuť sumu 240 000 Sk; z toho odškodnenie za bolesť nesmie presiahnuť sumu 72 000 Sk.
V prípadoch hodných osobitného zreteľa môže súd odškodnenie za bolesť a za sťaženie spoločenského uplatnenia primerane zvýšiť, a to i nad sumu ustanovenú v odsekoch 1 a 2.
- 13- 20C/92/2004-364-
Pojem choroba z povolania Zákonník práce nevymedzuje. Chorobou z povolania treba rozumieť poškodenie zdravia, spôsobené mechanickým vplyvom určitých prác, alebo látok, alebo duševným vplyvom. Pri chorobách z povolania spravidla ide o dlhodobejšie pôsobenie rizikového pracoviska na zdravie zamestnanca. V niektorých prípadoch však dôjde k chorobe z povolania, aj pri jednorázovom poškodení zdravia napríklad pri prenosných chorobách, kde infekcia môže byť aj jednorázová. Choroba z povolania je určená konkrétne tak, že je uvedená v zozname chorôb z povolania, v prílohe zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení. Pre záver o tom, či ide o chorobu z povolania je dôležité splnenie všetkých predpokladov vzniku choroby z povolania tak, ako sú uvedené v zozname chorôb z povolania. Je rozhodujúce, či zamestnanec pracoval u zamestnávateľa v podmienkach, v ktorých táto choroba vzniká, v akom rozsahu choroba z povolania ovplyvnila celkové ochorenie, tým aj jeho pracovnú spôsobilosť. Zodpovednosť za škodu, vzniknutou chorobou z povolania je konštruovaná odlišne od zodpovednosti za pracovný úraz, aj keď pre jej odškodnenie v rámci zodpovednosti, platí taká istá úprava, ako pri odškodnení pracovného úrazu. Rozdiel je v tom, že za škodu vzniknutú chorobou z povolania, zodpovedá zamestnávateľ, u ktorého zamestnanec pracoval naposledy pred jej zistením za podmienok, za ktorých táto choroba z povolania vzniká. Pre určenie zodpovednosti, ktorý zamestnávateľ zodpovedá za škodu, vzniknutú zamestnancovi chorobou z povolania, je rozhodujúci čas zistenia tejto choroby, nie čas jej vzniku. Posledný zamestnávateľ je zodpovedný za chorobu z povolania bez ohľadu na intenzitu a čas rizikového pôsobenia na zdravie zamestnanca.
Choroba z povolania predstavuje jav, s ktorým sa môže stretnúť každá fyzická osoba v súvislosti s plnením svojich pracovných úloh. Ide totiž o chorobu, ktorá má pôvod práve v plnení pracovných úloh fyzickej osoby, alebo s plnením pracovných úloh súvisí. Na pracovnoprávne vzťahy sa v zmysle § 195 ods. 4 Zákonníka práce, za chorobu z povolania považuje choroba, uvedená v právnych predpisoch o sociálnom zabezpečení, ak vznikla za podmienok, v nich uvedených.
Podľa § 8 ods. 2 písm. a) Zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení, choroba z povolania podľa tohto zákona je choroba uznaná príslušným zdravotníckym zariadením, zaradená do zoznamu chorôb z povolania, uvedeného v prílohe č. 1, ak vznikla za podmienok, uvedených v tejto prílohe zamestnancovi, pri plnení pracovných alebo služobných úloh, alebo v priamej súvislosti s plnením alebo služobných úloh.
Podľa názoru súdu, vykonaným dokazovaním a zhodnotením všetkých dôkazov jednotlivo, ako aj v ich vzájomnej súvislosti, súd dospel k záveru, že choroba zistená u žalobkyne, a to chronická M. I., je chorobou z povolania, za ktorú zodpovedá v celom rozsahu žalovaný, ide o chorobu, ktorá vznikla za podmienok za ktorých žalobkyňa pracovala u žalovaného. Žalobkyňa pracovala u žalovaného až do roku 1989, keď dňom 05.10.1989 bola uznaná za invalidnú príslušným rozhodnutím Sociálnej poisťovne.
Súd vychádzal zo záverov Znaleckých posudkov znalcov, kde P.. O. W. vo svojom znaleckom posudku jednoznačne uviedla, že žalobkyňa 21
- 14-
rokov nepretržito v rokoch od 1968 do roku 1989 profesionálne bola exponovaná biologickým rizikovým faktorom pracovného prostredia, ktoré spôsobilo vznik u žalobkyne hlásenej choroby z povolania. Zároveň jej chorobu z povolania potvrdilo aj fórum odborníkov, profesionálny pôvod ochorenia u
žalobkyne. Nepretržite 18 rokov pracovala na oddelení úrazovej chirurgie, ako zdravotná sestra, kde prichádzala do kontaktu s pacientmi, ktorí utrpeli úraz, prichádzala do styku s biologickým materiálom, pri krvácaní z rán, pri podávaní transfúzií, infekcií, pri preväzovaní rán, pri poskytovaní prvej pomoci, do príchodu lekára, ako aj pri zabezpečení hygienickej úpravy prostredia pri vykonávaní mechanickej očisty, resp. dezinfekcie nástrojov a prístrojov. 21 ročná expozícia práce zdravotnej sestry, ktorá prichádza do styku s biologickým materiálom pacientov, je dostatočne dlhá na vysokú pravdepodobnosť získania chronickej M. I., teda M. I., profesionálnej etilógie. Podľa názoru znalkyne, táto profesionálna expozícia kvantitatívne vysoko prevažuje nad ostatnými možnými cestami nákazy, ktoré u žalobkyne prichádzajú do úvahy.
Percentuálnu pravdepodobnosť vzniku tohto ochorenia pri výkone povolania, znalkyňa ohodnotila na 80 %, pričom dodatočne pri svojom výsluchu uviedla, že pri určení tohto percenta bola príliš benevolentná, s poukazom na výkon práce žalobkyne u žalovaného.
Aj súdom ustanovený znalec T.. P.. Ľ. D. F.. vo svojom Znaleckom posudku č. 1/2007 uviedol, že je vysoko pravdepodobné, že u žalobkyne prichádza do úvahy iný pôvod ochorenia, nie je však možné jednoznačne vylúčiť, že uvedené ochorenie mohlo vzniknúť aj v súvislosti s výkonom práce u žalovaného
Súd tak mal zato, že za zistenú chorobu z povolania je v celom rozsahu zodpovedný žalovaný. Žalobkyňa teda u žalovaného pracovala za podmienok za ktorých vzniká choroba z povolania.
Žalobkyňa v žalobe doručenej súdu dňa 05.03.2004 žiadala zvýšenie sťaženia spoločenského uplatnenia, pričom v samotnej žalobe uviedla, že mala zato, že za 1 bod sťaženia spoločenského uplatnenia mala byť odškodnená hodnotou bodu v sume 60,- Sk a to podľa vyhlášky č. 19/1999 Z.z. , účinnej od 01.04.1999, nakoľko pri pravidelných lekárskych kontrolách žalovaný dňa 22.11.2002 konštatoval u nej chorobu z povolania, o čom svedčí aj samotné Hlásenie choroby z povolania zo dňa 22.11.2002. Základnému počtu bodov 1 500 titulom sťaženia spoločenského uplatnenia, stanoveného dňa 22.11.2002 tak mala zodpovedať suma 90 000,- Sk a nie suma 45 000,- Sk, ktorá bola žalobkyni zaplatená. Preto rozdiel vo výške 45 000,- Sk žiadala zaplatiť, zároveň mala zato, že o zvýšení sťaženie spoločenského uplatnenia má súd rozhodnúť zo základného bodového ohodnotenia 1500 bodov, pri hodnote 1 bodu 60,- Sk, t.j. zo sumy 90 000,- Sk.
Žalovaný vo svojom vyjadrení zo dňa 25.02.2013 vzniesol námietku nedostatku právomoci súdu vo veci rozhodovania o doplatení základnej náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia, t.j. v sume 45 000,- Sk.
- 15- 20C/92/2004- 365-
Súd sa v prvom rade v tomto konaní musel zaoberať prejudiciálne otázkou, či žalobkyni patrí titulom zvýšenia sťaženia spoločenského uplatnenia ako samostatného nároku náhrada za jeden bod v sume 30,- Sk podľa vyhlášky č. 47/1995 Zb., alebo v hodnote 60,- Sk za jeden bod a to podľa vyhlášky č. 19/1999 Zb. účinnej odo dňa 01.04.1999, zároveň bolo povinnosťou súdu prejudiciálne sa zaoberať vznesenou námietkou žalovaného, týkajúcou sa nedostatku právomoci súdu, rozhodovať v tejto časti o základnom bodovom ohodnotení.
Podľa názoru súdu námietka žalovaného týkajúca sa nedostatku právomoci súdu konať o tomto uplatnenom nároku je v celom rozsahu nedôvodná.
Rozhodovať o nároku na zvýšenie sťaženia spoločenského uplatnenia je v právomoci súdu a nie Sociálnej poisťovne.
Súd pri svojom rozhodovaní vychádzal z rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6 Cdo 146/2011 zo dňa 03.10.2011, podľa ktorého v zmysle § 14a vyhlášky č. 19/1999, účinnej od 01.04.1999 bola novelizovaná vyhláška č. 32/1965 okrem iného tak, že výška náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia sa určuje v sume 60,- Sk za bod, pri odškodňovaní bolesti a sťaženia spoločenského uplatnenia, z poškodenia na zdraví, ktoré bolo spôsobené pred 01.04.1999 sa postupuje podľa doterajších predpisov.
Uvedené ustanovenie možno vykladať dvojakým spôsobom, a to jednak tak, že nároky na odškodnenie bolesti a sťaženia spoločenského uplatnenia sa riadia vyhláškou č. 32/1965 Zb. v znení účinnom do 31.03.1999 a ak do tohto dátumu došlo k škodnej udalosti ( úrazu, či inému poškodeniu zdravia), pričom nie je rozhodujúce, kedy došlo k vzniku odškodňovanej bolesti, resp. k ustáleniu zdravotného stavu, umožňujúcemu konštatovať stav sťaženia spoločenského uplatnenia, jednak tak, že uvedené nároky sa riadia touto vyhláškou v znení do 31.03.1999, ak do tohto dátumu došlo nielen k škodnej udalosti, ale aj k vzniku bolesti, resp. takému ustáleniu zdravotného stavu poškodeného, ktorý umožňuje posúdiť sťaženie spoločenského uplatnenia. Podľa názoru dovolacieho súdu za ústavne súladný, treba považovať výklad podľa druhej alternatívy. V zmysle § 2 uvedenej vyhlášky, sa totiž odškodnenie za bolesť poskytuje nielen za bolesti spôsobené poškodením na zdraví, ale aj za bolesti, spôsobené liečením poškodenia zdravia, alebo odstraňovaním jeho následkov. Okamih vzniku škodnej udalosti, teda nemusí byť totožný s okamihom odškodňovanej bolesti. V prípade sťaženia spoločenského uplatnenia sa odškodnenie poskytuje, ak úraz má preukázateľne nepriaznivé dôsledky pre životné úkony poškodeného a pre uspokojovania jeho životných a spoločenských potrieb. K sťaženiu spoločenského uplatnenia teda dochádza, ak následkom úrazu, alebo iného poškodenia na zdraví, prípadne zhoršením ich následkov, nastanú v zdravotnom stave poškodeného také zmeny, ktoré majú preukázateľne nepriaznivé dôsledky pre jeho životné úkony. Či, a aké zmeny v zdravotnom stave nastali, je možné zistiť, ak je možné považovať zdravotný stav poškodeného za ustálený, teda v dobe, kedy je možné vykonať jeho posúdenie. Sťaženie spoločenského uplatnenia teda vzniká až v tejto dobe. Keďže neexistuje rozumný dôvod, pre ktorý by výška náhrady za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia mala byť posudzovaná podľa vyhlášky č. 32/1965 Zb. v znení platnom v čase, keď tieto nároky ešte
- 16-
nevznikli, treba pri určovaní vychádzať zo znenia tohto predpisu v čase vzniku odškodňovanej bolesti, alebo sťaženia spoločenského uplatnenia.
Súd preto poukazujúc na toto rozhodnutie Najvyššieho súdu mal za preukázané, že v prejednávanej veci došlo k ustáleniu zdravotného stavu žalobkyne, podľa Posudku o odškodnení za sťaženie spoločenského uplatnenia pri chorobe z povolania, ktorý bol vypracovaný dňa 22.11.2002 P.. X. a teda podľa názoru súdu sa výška odškodnenia za sťaženie spoločenského uplatnenia riadi vyhláškou č. 32/1965 Zb. v znení novely, a to vykonanej vyhláškou č. 19/1999 Z.z. , účinnej odo dňa 01.04.1999 a teda podľa názoru súdu žalobkyni patrí náhrada za sťaženie spoločenského uplatnenia v sume 60,- Sk za jeden bod.
Súd tak v tomto konaní rozhodoval o návrhu žalobkyne na zvýšenie sťaženia spoločenského uplatnenia vychádzajúc preto zo sumy 90 000,- Sk ako náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia podľa posudku ( 1500 bodov x 60,- Sk). Z tejto sumy rozhodoval o samostatnom návrhu žalobkyne na zvýšenie jej sťaženia spoločenského uplatnenia.
Podľa prechodného ustanovenia § 11 ods. 1 v súčasnosti platnej úpravy, ktorou je zákon č. 437/2004 Z.z., sa na bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia v dôsledku úrazu a poškodenia na zdraví, ktoré bolo spôsobené pred účinnosťou tohto zákona vzťahujú doterajšie predpisy, keďže k zisteniu choroby z povolania u žalobkyne došlo pred účinnosťou tohto zákona, bolo potrebné pri rozhodovaní o náhrade za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia postupovať podľa vyhlášky č. 32/1965 Z.z. o odškodňovaní bolesti a sťaženia spoločenského uplatnenia.
Náhrada za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia, stanovená na základe počtu bodov, stanoveného v lekárskom posudku, predstavuje jednorázové odškodnenie bolesti, spôsobené poškodením zdravia, jeho liečením, odstraňovaním škodlivých následkov za nepriaznivé úkony, pre životné úkony poškodeného pre uspokojovanie jeho osobných a spoločenských osobných potrieb, alebo pre plnenie jeho spoločenských úloh. Výška konkrétneho odškodnenia za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia závisí jednak od ohodnotenia v znaleckom posudku a jednak od toho, či a v akom rozsahu a s akými prejavmi došlo k zmene stavu pred vznikom škody a po ňom. Pre správne určenie výšky odškodnenia za sťaženie spoločenského uplatnenia je nevyhnutné najskôr zistiť, aké mal poškodený predpoklady pre svoje uplatnenie v živote a spoločnosti pred vznikom škody, aké predpoklady má po vzniku škodnej udalosti. Z porovnania týchto predpokladov možno potom vyvodiť záver, či a do akej miery boli touto udalosťou zúžené alebo stratené možnosti uplatnenia sa v živote a v spoločnosti u poškodeného.
Odškodnenie za sťaženie spoločenského uplatnenia má vo svojej podstate predstavovať náhradu za preukázateľné nepriaznivé dôsledky pre život a životné úkony poškodeného, pre uspokojovanie jeho životných a spoločenských potrieb alebo pre plnenie jeho spoločenských úloh. Sťaženie spoločenského uplatnenia je preto potrebné rozumieť jednak vylúčenie, či obmedzenie účasti poškodeného na plnom osobnom a rodinnom živote, spoločenskom, kultúrnom a športovom živote,
- 17- 20C/92/2004-366-
jednak sťaženie, či dokonca priamo znemožnenie výkonu, či voľby povolania, prípadne možnosti ďalšieho sebavzdelávania.
Vo výnimočných prípadoch hodných osobitného zreteľa ( § 7 ods. 3 vyhlášky č. 32/1965 Zb.) môže súd sumy odškodnenia primerane zvýšiť nad stanovené najvyššie sadzby odškodnenia bez akýchkoľvek obmedzení.
Zvýšenie náhrady nad vyhlášku č. 32/1965 Zb. nad stanovený limit je prípustné podľa § 7 ods. 3 iba vo výnimočných prípadoch hodných mimoriadneho zreteľa, keď možnosti poškodeného v dobe po zranení sú veľmi výrazne obmedzené, či úplne stratené v porovnaní s vysokou a mimoriadnou úrovňou jeho kultúrnych, športových, či iných aktivít, v dobe pred vznikom škody.
Ustanovenie § 7 ods. 3 vyhlášky č. 32/1965 Zb. umožňujúce zvýšenie náhrady nad vyhlášku, stanovené najvyššie výmery odškodnenia, patrí k právnym normám, s relatívne neurčitou ( abstraktnou hypotézou), t.j. právnej norme, ktorou hypotéza nie je stanovená priamo právnym predpisom, alebo závisí v každom konkrétnom prípade na úvahe súdu. Uvedené ustanovenie tak prenecháva súdu, aby v každom jednotlivom prípade sám vyvodil hypotézu právnej normy, zo širokého, vopred neobmedzeného okruhu okolností, teda aby sám podľa svojho uváženia posúdil, akú výšku náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia, je v konkrétnej posudzovanej veci primerané.
Súd posúdil daný prípad, ako výnimočný, hodný mimoriadneho zreteľa, pripúšťajúc zvýšenie náhrady nad najvyššiu výmeru odškodnenia uvedenú v § 7 ods. 2 vyhlášky.
Po zvážení nielen skutočností, plynúcich zo znaleckého posudku - lekárov, znalcov, ale i všetkých predpokladov, ktoré poškodená osoba má alebo bude mať, pri uplatnení v rodinnom živote, pracovnom, kultúrnom, spoločenskom, je potrebné neopomenúť skutočnosť, ako sa následky, zistené z choroby z povolania prejavili na zdravotnom stave žalobkyne a nakoľko boli jej možnosti pre uplatnenie v živote a v spoločnosti obmedzené, či dokonca stratené v porovnaní s predchádzajúcim rozsahom a kvalitou spoločenského a iného uplatnenia.
Podľa názoru súdu, sa žalobkyni v dôsledku choroby z povolania, možnosti uplatnenia vo všetkých sférach života podstatne zúžili, nie je však podľa názoru súdu zo života vyradená v mimoriadnom rozsahu
a jej možnosti uplatnenia nezanikli, len v podstatnej miere sa jej sťažili možnosti výkonu celej škály činností, ktoré pred poškodením zdravia vykonávala.
Súd mal zato, že je dôvodné zvýšiť sťaženie spoločenského uplatnenia a to na 10 násobok základného počtu bodov. Za dôvodnú považoval súd argumentáciu žalobkyne, že má sťažený výkon akéhokoľvek zamestnania, keďže pracovala ako zdravotná sestra, avšak od momentu, kedy jej bola zistená choroba z povolania už nemôže vykonávať túto prácu, nakoľko ako zdravotná sestra by bola vo väčšej, či menšej miere pri každodennej práci vystavená akémukoľvek biologickému materiálu,
-18 - 20C/92/2004-
pacientom, rovnako súd súhlasil s jej argumentáciou, že v jej prípade už absentuje fyzický potenciál nato, aby vykonávala akékoľvek zamestnanie.
Súd však mal zato, že nie je obmedzená vo svojom spoločenskom a kultúrnom živote, tieto jej možnosti sa zúžili, avšak nie sú úplne stratené. Žalobkyňa nie je vylúčená z návštev kultúrnych či spoločenských podujatí, nie je obmedzená v stretávaní sa so svojou rodinou, priateľmi, známymi. Je potrebné zdôrazniť, že u žalobkyne zo zdravotnej dokumentácie, čo mal súd za preukázané, aj vypracovaním príslušných znaleckých posudkov, jednoznačne vyplýva, že bolo u nej diagnostikovaných viacero ďalších závažných ochorení, ktoré mohli mať vplyv aj na jej zdravotný stav. Preto súd práve pri rozhodovaní o zvýšení sťaženia spoločenského uplatnenia vzal zreteľ aj na jej ďalšie závažné ochorenia, ktoré ju môžu obmedzovať, rovnako v rodinnom, kultúrnom, spoločenskom, či inom živote.
Riadiac sa touto úvahou súd rozhodol, že zvýšenie sťaženia spoločenského uplatnenia je u žalobkyne dôvodné len vo výške 10-násobku základného bodového ohodnotenia ( 90.000,- Sk x 10 = 900.000,- Sk v prepočte na eurá 29.874,53 eur), pričom vychádzal z hodnoty bodu v sume 60,- Sk a to podľa vyhlášky č. 19/1999 Zb. Súd zároveň odrátal sumu, ktorá bola žalobkyni vyplatená vedľajším účastníkom vo výške 45 000,- Sk. Preto súd žalobkyni priznal sumu vo výške 28 380,80 eura ( 1 500 x 60,- Sk = 90 000,- Sk x 10 - 45 000,- Sk = 855 000,- Sk, v prepočte na eurá sumu 28 380,80 eura).
V prevyšujúcej časti žalobný návrh, ktorým žalobkyňa žiadala zvýšiť sťaženie spoločenského uplatnenia na 30 násobok ako nedôvodný zamietol.
V konaní sa bolo potrebné zaoberať aj vznesenou námietkou premlčania nároku žalobkyne uplatneného v danej žalobe, ktorá bola vznesená na pojednávaní žalovaným, ako aj v jeho písomnom vyjadrení zo dňa 25.02.2013, kde mal zato, že žalobkyňa sa dozvedela, že trpí chorobou- hepatitídou C už v roku 1999, najneskôr však dňa 02.03.2001, keď bola u nej táto diagnóza definitívne potvrdená. Žaloba na súd bola doručená až dňa 05.03.2004 t.j. oneskorene.
Súd mal za preukázané, že vznesená námietka premlčania žalobného návrhu žalovaným je v celom rozsahu nedôvodná.
Podľa § 1 ods. 4 Zákonníka práce č. 301/2011 Z.z. v platnom znení, ak tento zákon v prvej časti neustanovuje inak, vzťahujú sa na právne vzťahy podľa odseku 1 všeobecné ustanovenia Občianskeho zákonníka.
Podľa § 106 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, právo na náhradu škody sa premlčí za 2 roky odo dňa, keď sa poškodený dozvie o škode a o tom, kto za ňu zodpovedá. Najneskoršie sa právo na náhradu škody premlčí za 3 roky, ak ide o škodu spôsobenú úmyselne, za 10 rokov odo dňa, keď došlo k udalosti, z ktorej škoda vznikla, to neplatí, ak ide o škodu na zdraví.
- 19- 20C/92/2004-367-
Počiatok premlčacej doby je vo všeobecnosti stanovený tak, že premlčacia doba začína plynúť odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvýkrát. Takto vymedzený začiatok je vymedzený objektívne, nezávisle na poškodenom zamestnancovi.
Výnimka je náhrada škody na zdraví, lebo k jej uplatneniu je stanovená výlučne subjektívna lehota. Je preto pri tomto zodpovednostnom vzťahu bezvýznamné, kedy došlo k škodnej udalosti, rozhodujúci je subjektívne určený začiatok, alebo začiatok plynutia premlčacej doby, sa tu odvíja odo dňa, kedy sa poškodený dozvedel o škode a o zodpovednej osobe. Subjektívny počiatok plynutia premlčacej doby je tu daný nielen v záujme zvýšenej ochrany poškodeného, odôvodnený je predovšetkým povahou práva na náhradu škody na zdraví, lebo následky vlastnej škodnej udalosti sa môžu prejaviť so značným časovým odstupom až v dobe, kedy by už objektívna premlčacia doba počítaná od škodnej udalosti už dávno skončila. Obe podmienky stanovené pre začiatok behu dvojročnej subjektívnej premlčacej doby pre uplatnenie nároku na zdraví, t.j. vedomosť o škode a kto za ňu zodpovedá, musia byť splnené kumulatívne. O škode spočívajúcej v bolestnom a sťažení spoločenského uplatnenia sa poškodený dozvie spravidla v dobe, keď ide objektívne previesť ohodnotenie bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia, lebo iba vtedy má poškodený k dispozícii skutkové okolnosti, z nich ide škodu zistiť. Sťaženie spoločenského uplatnenia vzniká v dobe, v ktorej je možné zdravotný stav poškodeného po úraze, chorobe z povolania, alebo inom poškodení zdravia považovať za ustálený a je ho možné posúdiť.
Podľa názoru súdu subjektívna premlčacia doba u žalobkyne začala najskôr plynúť dňom 07.11.2002, čo je dátum hlásenia choroby z povolania, uvedený v Hlásení choroby z povolania, ktoré sa nachádza na čl. 12 súdneho spisu. Nie je možné súhlasiť s argumentáciou žalovaného, že najneskôr jej táto lehota začala plynúť dňom 02.03.2001, keď jej krv bola vyšetrená v Národnom referenčnom centre per Q. M., v Ústave preventívne a klinickej medicíny. Aj podľa vyjadrenia znalkyne P.. O. W., dané vyšetrenie bolo len laboratórnym dôkazom, nebola tam diagnostikovaná žiadna choroba žalobkyne, bolo tam uvedené len vyšetrenie na M.-H.-F., výsledok F.. Podľa názoru súdu subjektívna lehota začala plynúť žalobkyni až odo dňa hlásenia choroby z povolania, t.j., od dátumu 07.11.2002, keď z predmetného hlásenia mohla subjektívne získať vedomosť o chorobe z povolania: a to ochorenie na prenosné choroby ako aj diagnózu a to : I.á M. I.. Podľa názoru súdu až od uvedeného dátumu získala žalobkyňa vedomosť o svojom ochorení. Deň nasledujúci, t.j. dňa 08.11.2002 jej začala plynúť dvojročná subjektívna premlčacia doba, ktorá uplynula dňom 08.11.2004. Žalobkyňa žalobu podala na súd dňa 05.03.2004, t.j. v subjektívnej dvojročnej premlčacej dobe. Námietku žalovaného týkajúcu sa premlčania uplatneného nároku tak súd považoval v celom rozsahu za nedôvodnú.
Žalobkyňa si v žalobe uplatnila aj náhradu liečebných nákladov v celkovej výške 2 242,58 eura. Túto časť žaloby žalobkyne súd vylúčil postupom podľa § 112 O.s.p. na samostatné konanie, v ktorom bude zároveň rozhodnuté aj o trovách tohto konania a trovách štátu. V konaní bola žalovaným, ako aj vedľajším účastníkom vznesená námietka nedostatku právomoci súdu konať o týchto nárokoch žalobkyne. V ďalšom konaní sa preto súd bude musieť vysporiadať s otázkou vnesenej námietky
- 20- 20C/92/2004
nedostatku právomoci súdu konať o tomto nároku žalobkyne a bude potrebné v ďalšom konaní ustáliť, či tieto nároky vznikli žalobkyni do 31.12.2003, kedy je daná právomoc súdu konať o týchto nárokoch, alebo jej vznikli až po 01.01.2004, kedy právomoc konať o týchto nárokoch je daná Sociálnej poisťovni. Preto v tejto časti súd žalobu žalobkyne vylúčil na samostatné konanie, v ktorom zároveň rozhodne o trovách konania, ako aj trovách štátu.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Okresný súd Prešov.
Podľa § 205 ods. 1 O.s.p. v odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.
Podľa § 205 ods. 2 O.s.p. odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len tým, že
a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p.,
b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a O.s.p.),
f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Podľa § 205 ods. 3 O.s.p. rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda
a dôvody odvolania, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolanie.
Podľa § 251 ods. 1 O.s.p., ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona.