Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

41CoE/37/2013

Uznesenie

Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací v exekučnej veci oprávneného POHOTOVOSŤ s.r.o., so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpeného spoločnosťou Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom 821 08 Bratislava, Moyzesova 8, IČO: 36 864 421, proti povinnej Q. P., nar. XX.XX.XXXX, bytom XXX XX L. č. XXX, vedenej súdnym exekútorom JUDr. Jánom Debnárom, Exekútorský úrad Detva, Obrancov mieru 874/3, 962 12 Detva pod sp. zn. EX 64/2007, na vymoženie pohľadávky oprávneného vo výške 973,90 Eur, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Zvolen č.k. -26 zo dňa 05.04.2011, takto

rozhodol:

I. Návrh oprávneného na prerušenie konania z a mi e t a .

II. Uznesenie Okresného súdu Zvolen č.k. -26 zo dňa 05.04.2011 zrušuje a vec vracia okresnému súdu na ďalšie konanie.

odôvodnenie:

Napadnutým uznesením okresný súd zastavil exekúciu voči povinnej podľa ust. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len „“) v spojení s ust. a o rozhodcovskom konaní (ďalej len „“). V odôvodnení uviedol, že exekučný titul v predmetnom prípade predstavuje rozhodcovský rozsudok sp.zn. SR 2129/06 zo dňa 19.06.2006 (ďalej len „rozhodcovský rozsudok“), ktorý vydal Stály rozhodcovský súd zriadený zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská, a.s., Bratislava. Predmetným rozhodcovským rozsudkom bola povinnej uložená povinnosť zaplatiť oprávnenému sumu vo výške 973,90 Eur spolu s denným úrokom vo výške 0,25% denne zo sumy 963,95 Eur od 16.03.2006 do zaplatenia a náhradu trov rozhodcovského konania vo výške 216,25 do troch dní od právoplatnosti rozhodcovského rozsudku. Súd preskúmal aj zmluvu o úvere zo dňa 11.10.2005 a zistil, že oprávnený poskytol povinnej úver vo výške 663,87 Eur, ktorý sa táto zaviazala splatiť v sume 1.298,54 Eur, teda zvýšenú o 634,66 Eur. Neoddeliteľnou súčasťou zmluvy je aj rozhodcovská doložka upravená v bode 17 všeobecných podmienok poskytnutia úveru (ďalej len „VPPÚ“). Po preskúmaní zmluvy a rozhodcovského rozsudku okresný súd dospel k záveru, že žiadosti o udelenie poverenia nemožno vyhovieť na tom základe, že priznané plnenie odplaty za poskytnutie úveru vo výške 95,6 % a zároveň aj úroku z omeškania vo výške 0,25% denne, čo je 91,25 % ročne považoval za plnenie v rozpore s dobrými mravmi v zmysle ust. ZRK v spojení s ust. a , preto exekúciu zastavil.

Proti rozhodnutiu podal oprávnený v zákonnej lehote odvolanie, v ktorom napadol rozhodnutie okresného súdu. V odôvodnení uviedol, že sa nestotožňuje s právnymi závermi vyslovenými okresným súdom. K problematike poplatku za poskytnutie úveru uviedol, že tento nie je neprimerane vysoký, keďže oprávneným je nebankový subjekt, ktorého podnikateľské riziko ako aj podnikateľské náklady sú nepomerne vyššie. Samotný poplatok predstavuje v 1/3 úrok podľa ust. a 2/3 predstavujú náklady na vypracovanie a uzatvorenie zmluvy spolu s administratívou

s tým spojenou. K záveru okresného súdu o neprimeranom úroku z omeškania odvolateľ uviedol, že podpísaním zmluvných podmienok sa povinný zaviazal dodržať podmienky dohodnuté v zmluve a s týmito podmienkami súhlasil. Tiež poukázal na to, že úrok z omeškania má sankčný charakter a dlžníkovi je účtovaný len v prípade porušenia zmluvných podmienok. Ani z ani z iných právnych predpisov nemožno vyvodiť záver o obmedzení výšky úrokovej sadzby, ktorú si môžu zmluvné strany dohodnúť. Odvolateľ poukázal aj na rozhodnutia NS ČR, podľa ktorých pre posúdenie primeranosti výšky úroku z omeškania nie je možné vychádzať len z číselnej výšky, ale je potrebné aj zistiť, zhodnotiť a zohľadniť konkrétne okolnosti prípadu. V závere poukázal na to, že okresný súd opätovne posudzoval vec, o ktorej už raz rozhodol, keď súdnemu exekútorovi udelil poverenie na vykonanie exekúcie, pretože exekučný titul považoval za súladný. S ohľadom na uvedené skutočnosti odvolateľ navrhol napadnuté rozhodnutie okresného súdu zrušiť.

Dňa 07.09.2012 bol okresnému súdu doručený návrh oprávneného na prerušenie konania postupom podľa ust. a čl 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie a doplnenie právnej argumentácie k podanému odvolaniu. Odvolateľ znovu napadol priamu aplikáciu smerníc Európskej únie a rozhodnutí Súdneho dvora Európskej únie. Uviedol, že smernica nemá všeobecnú záväznosť ako nariadenie, pretože je adresované iba členským štátom a nie všetkým fyzickým a právnickým osobám, teda ak bola smernica prebratá do slovenského poriadku správne a včas, je nutné najmä z dôvodov právnej istoty aplikovať slovenskú právnu úpravu. V tejto súvislosti poukázal na ustálenú judikatúru Súdneho dvora Európskej únie od rozsudku vo veci Marschall z 26. februára 1986, podľa ktorej samotná smernica nemôže ukladať povinnosti jednotlivcovi, takže sa na ňu ako takú nemožno proti nemu odvolávať. Na rozdiel od okresného súdu, ktorý tvrdil, že smernica Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 považuje riešenie sporov zo spotrebiteľských zmlúv v rozhodcovskom konaní za ustanovenie neprimerané, bol toho názoru, že toto tvrdenie je nepreukázanou domnienkou súdu, ktorý sa naviac neodvoláva na žiadne presné a jasné znenie smernice vo svojom odôvodnení. Poukázal na slovenské znenie písm. q) ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 upravujúcim neprijateľné podmienky a porovnal ho s rôznymi jazykovými verziami, z ktorých vyplýva, že spotrebiteľská zmluva nesmie od spotrebiteľa vyžadovať, aby spory riešil výlučne akýmsi osobitným typom arbitráže, ktorá nie je upravená právnymi predpismi a kde rozhodcovia nie sú povinní aplikovať príslušné hmotné právo. Vzhľadom na požiadavky jednotnej aplikácie a jednotnej interpretácie úniového práva je potrebné text úniového predpisu skúmať vo všetkých jeho úradných jazykových verziách a vziať do úvahy skutočný úmysel zákonodarcu a cieľ samotného predpisu. Namietal, že okresný súd sa nijako nevysporiadal s výkladovými pravidlami uvedeným v smernici Rady 93/13/EHS a nijako nezdôvodnil, prečo považuje rozhodcovskú doložku za neprijateľnú podmienku v zmluve o úvere. Podľa názoru oprávneného je nutné požiadať o výklad pojmu „nekalá zmluvná podmienka“ v kontexte tohto sporu Súdny dvor Európskej únie. Oprávnený ďalej uviedol, že Súdnemu dvoru Európskej únie by mala byť daná príležitosť posúdiť exekučné konanie týkajúce sa záväzkových vzťahov v rámci spotrebiteľských zmlúv komplexne tak, aby účastníkov konania zbavilo právnej neistoty vyplývajúcej z doterajšieho výkladu úniového práva a následnej aplikácii vnútroštátnymi súdmi Slovenskej republiky. Podľa názoru oprávneného by ustanovenia vnútroštátneho práva mali byť vykladané v rámci smernice Rady 93/13/EHS a najmä s ustanovenia čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ. Z uvedených dôvodov navrhol, aby odvolací súd konanie podľa ust. prerušil a Súdnemu dvoru Európskej únie predložil prejudiciálne otázky v znení: 1) Má sa ustanovenie písm. q) ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že za každých okolností zakazuje rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom rozhodcovských súdov? 2) V prípade zápornej odpovedi Súdneho dvora na prvú otázku, je možné ustanovenie písm. q) ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že mu neodporuje uzatvorenie takej rozhodcovskej doložky, ktorá ustanovuje, že „všetky spory vzniknuté zo zmluvy (vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie) budú riešené a) pred stálym rozhodcovským súdom, ktorý vykonáva svoju činnosť na základe zákona a voči jeho rozhodnutiu možno podať žalobu o zrušenie všeobecnému súdu podľa zákona, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom súde, alebo b) pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na súde s tým, že ak ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu na všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku rozhodcovskej doložky, čo však neplatí, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej

je rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornými predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc rozhodcovského súdu“? 3) Je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi?

Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací prejednal vec v rozsahu danom ust. (ďalej len ), bez nariadenia pojednávania podľa a uznesenie okresného súdu podľa ust. zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie.

Skôr ako odvolací súd prejednal odvolanie oprávneného proti napadnutému uzneseniu, odvolací súd rozhodol o návrhoch oprávneného na prerušenie konania.

Odvolací súd zistil, že oprávnený žiadal, aby súd prerušil predmetné exekučné konanie postupom podľa ust. a v zmysle článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie rozhodol o predložení preudiciálnych otázok Súdnemu dvoru Európskej únie.

Podľa súd konanie preruší, ak rozhodol, že požiada Súdny dvor Európskych spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy.

Podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie Súdny dvor Európskej únie má právomoc vydať predbežný nález o otázkach, ktoré sa týkajú: a) výkladu zmlúv; b) platnosti a výkladu aktov inštitúcií, orgánov alebo úradov alebo agentúr Únie;

Ak sa takáto otázka položí v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom a tento súdny orgán usúdi, že rozhodnutie o nej je nevyhnutné pre vydanie jeho rozhodnutia, môže sa obrátiť na Súdny dvor Európskej únie, aby o nej rozhodol. Ak sa takáto otázka položí v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom, proti ktorého rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok podľa vnútroštátneho práva, je tento súdny orgán povinný obrátiť sa na Súdny dvor Európskej únie.

Súdny dvor v rozsudku zo dňa 6. októbra 1982 vo veci CILFIT, C-283/81 v bode 9. uviedol, že článok 177 nepredstavuje ďalší opravný prostriedok pre účastníkov konania pred vnútroštátnym súdom. Nepostačuje teda tvrdenie niektorého z účastníkov konania, že zo sporu vyplýva otázka výkladu práva Spoločenstva, na to, aby bol dotknutý súd povinný usúdiť, že ide o otázku položenú v zmysle článku 177. Naproti tomu prináleží vnútroštátnemu súdu obrátiť sa na Súdny dvor prípadne i bez návrhu. V bode 10. vyššie uvedeného rozsudku Súdny dvor uviedol, že v druhom rade zo vzťahu medzi druhým a tretím odsekom článku 177 vyplýva, že súdy, na ktoré sa vzťahuje tretí odsek, majú rovnakú právomoc posúdenia ako všetky ostatné vnútroštátne súdy vo veci zistenia, či rozhodnutie o otázke práva Spoločenstva je potrebné na vydanie ich rozhodnutia. Tieto súdy teda nie sú povinné postúpiť im položenú otázku výkladu práva spoločenstva, ak otázka nie je relevantná, to znamená v prípadoch, keď odpoveď na túto otázku, nech by bola akákoľvek nemôže mať nijaký vplyv na vyriešenie sporu.

Súdny dvor v uznesení zo dňa 16. novembra 2010 vo veci Pohotovosť, s.r.o., proti T. C., C-76/10 v bode 60. s 79. uviedol, že súdny dvor môže v rámci výkonu právomoci výkladu práva Únie, ktorá mu je zverená v článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie, vykladať všeobecné kritériá používané normotvorcom Únie na účely definovania pojmu nekalá podmienka. V rámci konania podľa článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie Súdny dvor nie je oprávnený uplatniť právne predpisy Únie na konkrétny prípad, ale môže sa iba vyjadriť k výkladu Zmluvy a aktov prijatých inštitúciami Únie. Podľa ust. § 36 ods. 5 Exekučného poriadku ak osobitný zákon neustanovuje inak, exekučné konanie nemožno prerušiť, nemožno odpustiť zmeškanie lehôt a po skončení exekučného konania nemožno podať návrh na obnovu exekučného konania.

Citované ustanovenie Exekučného poriadku zakotvuje zásadu, že exekučné konanie je možné prerušiť iba vtedy, ak to stanoví osobitný o konkurze a reštrukturalizácii.

Odvolací súd k návrhu oprávneného na prerušenie konania podľa ust. uvádza, že oprávnený sa týmto návrhom domáhal prerušenia konania, pretože žiadal, aby súd predložil ním navrhnuté predbežné otázky na rozhodnutie Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev, na odvolacom súde, t.j. súde, proti rozhodnutiu ktorého nie je prípustný opravný prostriedok. V takomto prípade, ak súd dospeje k záveru, že vyriešenie takejto otázky je relevantné pre rozhodnutie v danom prípade a je spôsobilé podstatným spôsobom ovplyvniť jeho rozhodnutie, podľa článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie je povinnosťou súdu obrátiť sa na Súdny dvor. Na predloženie predbežnej otázky Súdnemu dvoru Európskej únie nie je potrebný návrh, to znamená, súd v danej veci postupuje ex offo. Odvolací súd vo vzťahu k prebiehajúcemu konaniu považoval položené otázky oprávneným za neopodstatnené a irelevantné, pretože súd v predmetnom konaní neaplikuje priamo ustanovenia týkajúce sa ochrany spotrebiteľa upravené v smernici Rady č. 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, a teda ani písm. g) ods. 1 prílohy k tejto smernici, výklad ktorého ustanovenia oprávnený žiadal v prvej otázke. Súd v danom prípade predovšetkým aplikoval ustanovenia a nasl. týkajúce sa ochrany spotrebiteľov. Aj v prípade, ak by odvolací súd považoval oprávneným položené otázky za relevantné, judikatúra Súdneho dvora Európskej únie upravuje výnimky z povinnosti predložiť predbežnú otázku týkajúcu sa práva Európskej únie, ak je súdom, proti ktorého rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok. Ide o prípady, ak existuje ustálená judikatúra Súdneho dvora Európskej únie a ak výklad a správna aplikácia práva Európskej únie je súdu úplne zjavná. Predpokladom povinnosti začať konanie o predbežnej otázke týkajúcej sa výkladu komunitárneho práva je v zmysle ustálenej judikatúry Súdneho dvora predovšetkým skutočnosť, či otázka komunitárneho práva týkajúca sa platnosti alebo výkladu úniového práva je pre riešenie daného prípadu relevantná. Zmyslom riešenia predbežnej otázky nie je rozhodnúť konkrétny spor, ktorý je vo výlučnej kompetencii súdu členskej krajiny, ale zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho práva. Rozhodnutie o otázke hraníc aplikovateľnosti úniového práva ( tiež o jeho výklade alebo o jeho platnosti), teda, musí mať bezprostredný súvis so sporom prejednávaným vnútroštátnym súdom v tom zmysle, že ho determinuje po stránke právnej. Zároveň prejudiciálna otázka nastolená Súdnemu dvoru EÚ nesmie byť zjavne neopodstatnená a irelevantná vo vzťahu k prebiehajúcemu konaniu, jej potenciálne zodpovedanie musí mať reálny dosah na prebiehajúci spor, a zároveň nesmie ísť o otázku akademickú v tom zmysle, že táto otázka nemá reálny základ v prejednávanom spore. Pokiaľ ide o prvú otázku odvolateľa, ktorá mala byť podľa oprávneného predložená Súdnemu dvoru EÚ, odvolací súd uvádza, že táto otázka nie je predmetom predmetného sporu, teda nemá vplyv na výsledok samotného sporu. Rovnako ako okresný súd, ani odvolací súd nezastáva názor, že by zákon vylučoval rozhodovanie sporov so spotrebiteľom v rozhodcovskom konaní. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu SR (pozri napr. sp. zn. a pod. ). K druhej otázke formulovanej oprávneným odvolací súd uvádza, že základné predpoklady pre posudzovanie zmluvných podmienok sú upravené priamo v článku 3 tejto Smernice, ktorý bol transponovaný do právneho poriadku Slovenskej republiky novelou a nachádza svoje vyjadrenie v znení . Z uvedeného potom vyplýva, že pokiaľ príslušný súd dospeje k záveru, že daná podmienka obsiahnutá v spotrebiteľskej zmluve nebola so spotrebiteľom dohodnutá individuálne a zároveň spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán vzniknutých na základe zmluvy ku škode spotrebiteľa, súd ju bude považovať za neprijateľnú bez ohľadu na to, či sa nachádza medzi výpočtom neprijateľných zmluvných podmienok obsiahnutých v prílohe k tejto Smernici, resp. v exemplifikatívnom výpočte neprijateľných zmluvných podmienok obsiahnutých v . Preto aj v prípade, ak skutočne dojednanie rozhodcovskej doložky tak, ako je uvedená v druhej navrhnutej otázke smerovanej Súdnemu dvoru EÚ nie je neprijateľnou zmluvnou podmienkou podľa písm. q/ ods. 1 prílohy Smernice, uvedené nič nemení na správnosti záveru exekučného súdu, že rozhodcovská doložka oprávneného nebola so spotrebiteľom individuálne dohodnutá, spôsobuje značnú nerovnováhu v neprospech práv spotrebiteľa, a teda je neprijateľnou, spotrebiteľa nezaväzujúcou podmienkou. S ohľadom na uvedené skutočnosti odvolací súd nepovažuje ani druhú otázku formulovanú oprávneným, za relevantnú pre rozhodnutie prejednávaného sporu. V súvislosti s treťou otázkou, ktorú oprávnený nastolil, odvolací súd odkazuje na ustálenú judikatúru Súdneho dvora EÚ, ktorá pripúšťa aj vo fáze výkonu rozhodnutia posudzovať nekalosť podmienok v spotrebiteľských zmluvách, dokonca je povinnosťou súdu vyvodiť z prípadného záveru o nekalej zmluvnej podmienke všetky relevantné dôsledky vyplývajúce z vnútroštátneho práva. Podľa slovenského právneho poriadku je takýmto následkom zamietnutie žiadosti o vydanie poverenia podľa Exekučného poriadku alebo zastavenie exekúcie podľa , Exekučného poriadku, obe spočívajúce v tom, že pohľadávku veriteľa voči spotrebiteľovi nie je možné v danom exekučnom konaní vymôcť. Súd teda

môže svojím rozhodnutím zabrániť vymožiteľnosti pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi v súlade s vnútroštátnym právnym poriadkom. Potom takýto postup súdu nie je v rozpore ani s článkom 17 Charty základných práv EÚ o ochrane vlastníckeho práva a ani v rozpore s článkom 47 tejto Charty o práve na spravodlivý proces.

S poukazom na vyššie uvedené odvolací súd dospel k záveru, že v predmetnom konaní nebol splnený žiadny predpoklad na prerušenie konania podľa vyššie citovaných ustanovení a Exekučného poriadku, preto odvolací súd zamietol návrhy oprávneného na prerušenie konania.

Odvolací súd ďalej prejednal odvolanie oprávneného proti uzneseniu okresného súdu. Z predloženého spisu zistil, že oprávnený a povinná uzatvorili Zmluvu o úvere č. XXXXXXX zo dňa 11.10.2005 (ďalej len „Zmluva“), na základe ktorej oprávnený poskytol povinnej úver vo výške 663,88 Eur. Zmluvná odmena na poskytnutie úveru predstavuje 634,67 Eu, čo je 95,60 % z výšky poskytnutého úveru. Povinná sa zaviazala oprávnenému splatiť sumu 1.298,55 Eur v 12-ich mesačných splátkach po 108,21 Eur. V bode 17 VPPÚ je obsiahnutá dohoda, že akékoľvek spory, nezrovnalosti alebo nároky vyplývajúce alebo súvisiace so zmluvou, s jej porušením, ukončením či neplatnosťou zmluvy, ručiteľského vyhlásenia budú riešené pred rozhodcovským súdom alebo cestou príslušného súdu v súdnom konaní, pričom výber jednej z uvedených alternatív riešenia sporov spočíva na žalobcovi. Predmetná zmluva bola podkladom pre vydanie rozhodcovského rozsudku, ktorým bola povinná zaviazaná na zaplatenie sumy 973,90 Eur s prísl..

Odvolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že okresný súd vec nesprávne právne posúdil a nedostatočne odôvodnil napadnuté uznesenie, keď v odôvodnení aplikoval ustanovenie a a . Z obsahu odôvodnenia ako celku vyplýva, že okresný súd skúmal plnenie priznané exekučným titulom, resp. zmluvnú odmenu za poskytnutie pôžičky a zmenkovú odmenu považoval za rozporné z dobrými mravmi, preto exekúciu ako celok zastavil podľa ust. v spojení s ust. a ZRK. Po preskúmaní veci odvolací súd konštatuje, že je povinnosťou okresného súdu v ktoromkoľvek štádiu exekučného konania preskúmať aj exekučný titul. Okresný súd preto správne skúmal, či exekučný titul nezaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporujúce dobrým mravom. V danom prípade však okresný súd neuviedol, prečo zastavil exekúciu v celom rozsahu, resp. prečo považuje celé plnenie v rozpore s dobrými mravmi. Obmedzil sa len na konštatovanie, že výška zmluvnej odmeny za poskytnutú pôžičku je v rozpore s dobrými mravmi Takéto odôvodnenie rozhodnutia je arbitrárne a nie je dostatočne presvedčivé.

S ohľadom na tieto skutočnosti, odvolací súd napadnuté rozhodnutie podľa ust. zrušil a podľa odseku 2 mu vec vrátil na ďalšie konanie.

V ďalšom konaní musí okresný súd skúmať nielen podmienky plnenia, na ktoré zaväzuje rozhodcovský rozsudok a ktoré odporujú dobrým mravom, aj s dôvodmi, pre ktoré takéto plnenie odporuje dobrým mravom. Až po zistení rozhodujúcich skutočností, ktoré by presvedčivo odôvodňovali záver súdu o plnení odporujúcom dobrým mravom, na ktoré zaväzuje povinného rozhodcovský rozsudok, môže okresný súd postupovať podľa a a .

Uznesenie bolo schválené členmi senátu jednomyseľne.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustné odvolanie.