Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Uznesenie_7CoE-9-2013.pdf
PDF · 95.2 KB
Case nature
Area
Subarea
7CoE/9/2013
Uznesenie
Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v exekučnej veci oprávneného: CASH COLLECTORS SK s.r.o., so sídlom Mlynské Nivy 49, Bratislava, IČO: 44 703 015, právne zastúpený spoločnosťou Havel, Holásek & Partners, s.r.o., Advokátska kancelária so sídlom Mlynské nivy 49, Bratislava, IČO: 36 856 584, proti povinnej: Y. Y., nar. XX.X.XXXX, bytom K. XXX/X, G. U., pre vymoženie pohľadávky vo výške 865,88 Eur s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Liptovský Mikuláš č.k. 7Er/2147/2012-133, zo dňa 16.11.2012, takto
rozhodol:
Uznesenie okresného súdu p o t v r d z u j e.
odôvodnenie:
Napadnutým uznesením okresný súd zamietol žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Z dôvodov uznesenia vyplýva, že okresný súd považoval právny vzťah medzi oprávneným a povinným za spotrebiteľský právny vzťah, čo bolo dané charakterom zmluvných strán, ako aj samotnej zmluvy. V spotrebiteľských právnych vzťahoch je vylúčené, aby sa všetky spory zo spotrebiteľskej zmluvy riešili výlučne v rozhodcovskom konaní. V čase uzatvorenia úverovej zmluvy nebolo v Občianskom zákonníku medzi neprijateľnými zmluvnými podmienkami ustanovenie, ktoré sa dotýka rozhodcovskej doložky. Až ďalšou novelou došlo s účinnosťou od 1.1.2008 k rozšíreniu neprijateľných zmluvných podmienok o tie, ktoré od spotrebiteľa vyžadujú, aby všetky spory riešil výlučne v rozhodcovskom konaní. Charakter uvedenej neprimeranej podmienky, ako aj skutočnosť, že zákonodarca považoval za potrebné v demonštratívnom výpočte nekalých podmienok uviesť aj toto ustanovenie, znamená, že uvedenú podmienku je potrebné považovať za neprimeranú v každom prípade. Skutočnosť, že neúplnou implementáciou smernice nebola do príkladného výpočtu neprijateľných podmienok v Občianskom zákonníku zahrnutá aj neprípustnosť prejednávania a rozhodovania sporov zo spotrebiteľských zmlúv výlučne iba pred rozhodcom, neznamená, že súd nemôže podrobiť súdnej kontrole aj rozhodcovskú doložku uzavretú pred 1.1.2008. Umožňuje to ustanovenie generálnej klauzuly. Súd pri výklade spomínanej generálnej klauzuly vychádzal aj z prílohy smernice, konkrétne bod 1. písm. q, podľa ktorej neprijateľnou podmienkou je aj podmienka, ktorej zmyslom alebo účinkom je neposkytnúť spotrebiteľovi právo alebo mu brániť v uplatňovaní práva podať žalobu alebo podať akýkoľvek iný opravný prostriedok, najmä vyžadovať od spotrebiteľa, aby riešil spory neupravené právnymi ustanoveniami výhradne arbitrážou, nevhodne obmedzovať prístup k dôkazom alebo ukladať mu povinnosť dôkazného bremena, ktoré by podľa práva, ktorým sa riadi zmluvný vzťah, malo spočívať na inej zmluvnej strane. Zo znenia rozhodcovskej doložky článku 18 bod 18.1 Všeobecných obchodných podmienok v znení Dodatku č. 2 k Všeobecným obchodným podmienkam vyplýva, že všetky spory zo zmluvy sa budú riešiť pred jediným rozhodcom. Rozhodcovská doložka spôsobí, že o právach a právom chránených záujmoch rozhodne súkromná osoba, ktorá koná prakticky v režime podnikania za účelom dosiahnutia zisku. Exekučnému súdu neprislúcha rozhodovať o neplatnosti rozhodcovskej zmluvy, môže však posúdiť vykonateľnosť rozhodnutia, ktoré vydal rozhodcovský súd bez právomoci konať vo veci samej. Vykonaným dokazovaním súd dospel k názoru, že exekučný titul nespĺňa podmienku formálnej vykonateľnosti, nakoľko došlo k vade základného predpokladu stanoveného zákonom o rozhodcovskom
konaní, ktorý upravuje tvorbu exekučného titulu. Chýbajúca právomoc rozhodcovského súdu má za následok vadu formálnej vykonateľnosti rozhodcovského rozsudku. Exekučný súd nemôže poskytnúť právnu ochranu nároku oprávneného (formou udelenia poverenia na vykonanie exekúcie) na základe exekučného titulu vydaného orgánom, ktorý na rozhodovanie nemal žiadnu právomoc. Na základe vyššie uvedeného preto súd žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol. Súd tiež poukázal na to, že na platnú existenciu rozhodcovskej doložky je potrebné splniť okrem iných podmienku písomnej formy. Zmluva o úvere podpísaná oboma zmluvnými stranami obsahuje iba vyhlásenie dlžníka, že sa oboznámil so všeobecnými obchodnými podmienkami veriteľa, súhlasí s nimi a zaväzuje sa ich dodržiavať. Písomná forma rozhodcovskej doložky tak nie je, v prípade, ak je rozhodcovská zmluva súčasťou všeobecných obchodných podmienok splnená. V takejto forme uzatvorenia totiž absentuje písomná forma rozhodcovskej zmluvy (doložky), ktorá podľa zákona o rozhodcovskom konaní vyžaduje dokument podpísaný zmluvnými stranami alebo vo vzájomne vymenených listoch.
V zákonnej lehote podal odvolanie voči uzneseniu oprávnený. Má za to, že okresný súd svojím konaním účastníkovi konania odňal možnosť konať pred súdom. Rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, a to konkrétne, pokiaľ ide o právne posúdenie o neprijateľnosti zmluvnej podmienky v spotrebiteľských zmluvách - dojednanie rozhodcovskej doložky ako aj nedodržanie písomnej formy. Poukazuje na to, že platným právnym poriadkom nie je fixovaná neplatnosť rozhodcovskej doložky v spotrebiteľských zmluvách. Rozhodcovské konanie reprezentuje realizáciu právnych záruk, ktorú upravuje článok 46 Ústavy SR. Takého zmluvné dojednanie nie je možné v spotrebiteľskej zmluve úplne vylúčiť. Poukazuje na judikatúru Najvyššieho súdu SR, ktorá sa zaoberala otázkou rovnocennosti rozhodcovského rozsudku a rozsudku všeobecného súdu. Má za to, že k posúdeniu rozhodcovskej doložky ako neprijateľnej podmienky v danom konkrétnom prípade nemožno dôjsť eurokonformným výkladom. Poukazuje na skutočnosť, že došlo zo strany Slovenskej republiky k nesprávnemu prekladu tejto časti prílohy smernice, na oporu svojich tvrdení dáva do pozornosti rôzne jazykové mutácie prílohy smernice bod 1 písm. q, a to český, anglický, nemecký a francúzsky preklad. Korektným prekladom všetkých týchto jazykových mutácii možno jednoznačne vyvodiť záver, že klauzula v spotrebiteľskej zmluve nesmie od spotrebiteľa vyžadovať, aby spory riešil výlučne takým druhom arbitráže, na ktorú by sa nevzťahovali ustanovenia právnych predpisov. Slovenské rozhodcovské konanie je však regulované zákonom o rozhodcovskom konaní, v rámci ktorého je rozhodca priamo zo zákona povinný aplikovať platné právo Slovenskej republiky a ex offo je povinný aplikovať normy na ochranu spotrebiteľa. Rozhodne nejde o arbitráž, o ktorej hovorí smernica. V zmysle citovanej prílohy smernice nie je možné klasifikovať predmetnú rozhodcovskú doložku ako neprijateľnú. Poukazuje aj na ust. § 53 ods. 4 písm. r/ Občianskeho zákonníka, pričom na základe tohto ustanovenia je možné posúdiť rozhodcovskú doložku v danom konkrétnom prípade ako neprijateľnú zmluvnú podmienku len v zmysle tzv. generálnej klauzuly § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Zmyslom neprijateľnej podmienky je skutočnosť, že jej dojednanie spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa. V konkrétnom prípade by to znamenalo, že spotrebiteľ sa dojednaním rozhodcovskej doložky a prejednaním sporu v rozhodcovskom konaní dostane do nevýhodnejšej pozície ako v rámci občianskeho súdneho konania. V tejto súvislosti poukazuje na to, že zákon o rozhodcovskom konaní dáva záruky, že práva spotrebiteľa ako účastníka rozhodcovského konania budú rešpektované v plnej miere, dáva záruky zabezpečenia rovnosti účastníkov ako aj možnosť preskúmania rozhodcovského rozsudku v súdnom konaní. Štatút a rokovací poriadok rozhodcovského súdu taktiež obsahujú viaceré zvýhodnenia pre spotrebiteľa. Poplatok za rozhodcovské konanie je nižší ako súdny poplatok. Rozhodcovský súd zasiela tiež spotrebiteľom ako účastníkom konania aj tzv. poučenie o ustanoveniach na ochranu spotrebiteľa. Poukazuje na ust. § 93b ods. 1 zákona č. 483/2001 o bankách v znení účinnom pri uzatváraní zmluvy, kedy Slovenská sporiteľňa a.s. ako banka mala povinnosť ponúknuť svojim klientom uzatvoriť rozhodcovskú zmluvu. Na základe uvedeného má za to, že rozhodcovská doložka v konkrétnom prípade nespôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa. Do pozornosti dáva argumentáciu JUDr. Jaroslava M. v diele Spotrebiteľská zmluva v aplikačnej praxi SR a EÚ, Eurounion 2011. Poukazuje aj na rozsiahlu judikatúru Európskeho súdneho dvora vzťahujúcu sa na danú vec. Ďalej poukazuje na právnu úpravu inštitútu zastavenia exekúcie zákona o rozhodcovskom konaní na ustanovenia § 45 ods. 1 písm. c/ a § 45 ods. 2 uvedeného zákona. Zákon o rozhodcovskom konaní za určitých okolností pripúšťa kontrolu rozhodcovských rozsudkov všeobecnými súdmi, a to inštitútom žaloby na zrušenie rozhodcovského rozsudku. V prípade, ak vnútroštátne exekučné súdy môžu vecne preskúmavať právoplatný a vykonateľný rozhodcovský rozsudok, právny inštitút žaloby o zrušenie rozhodcovského rozsudku stráca zmysel. Všeobecný súd nie je koncepčne postavený nad rozhodcovský
súd. Nie je možné súhlasiť s tým, že rozhodcovský súd je súkromný subjekt a nemôže mať postavenie podobné štátnemu orgánu, a preto majú nevyhnutne exekučné súdy právomoc vecne preskúmať právoplatné a vykonateľné rozhodcovské rozsudky. Dáva do pozornosti rozhodnutia Najvyššieho súdu SR, v ktorých sa zaoberali otázkou rovnocennosti skúmania právomoci orgánu, ktorý rozhodcovský rozsudok vydal a vecného prieskumu rozhodcovských rozsudkov. Nesúhlasí s konštatovaním okresného súdu, že rozhodcovská doložka je neplatne dojednaná alebo nebola dodržaná jej písomná forma. Okresný súd tu vychádzal z reštriktívneho výkladu § 4 zákona o rozhodcovskom konaní, resp. kopíroval právny názor a odôvodnenie rozhodnutia Najvyššieho súdu SR zo dňa 30.11.2011 sp. zn. 2Cdo 245/2010, ktoré vzbudilo negatívne ohlasy a konštruktívnu kritiku. Extenzívny výklad podporuje dôvodová správa k zákonu o rozhodcovskom konaní, podľa ktorej sa ustanovujú alternatívne spôsoby zachovania písomnej formy. Takisto sa to uvádza aj v učebnici Civilného procesného práva prof. Mazáka. Z teleologického výkladu a čítania všeobecnej časti dôvodovej správy k zákonu o rozhodcovskom konaní vyplýva, že zákonodarca zamýšľal arbitráž liberalizovať. V tejto súvislosti poukazuje aj na modelový zákon UNCITRAL, ktorý zákon o rozhodcovskom konaní do značnej miery kopíruje, kde je uvedené, že rozhodcovskú doložku možno platne dohodnúť aj odkazom na všeobecné obchodné podmienky. Slovenský zákonodarca túto vetu neprevzal. Poukazuje na to, že v praxi je zaužívaný spôsob inkorporácie všeobecných obchodných podmienok do hlavnej zmluvy, a to je odkazom na tieto všeobecné obchodné podmienky v niektorom z článkov hlavnej zmluvy. Podpisom hlavnej zmluvy, ktorá odkázala na všeobecné obchodné podmienky, kde bola dojednaná rozhodcovská doložka, bola splnená písomná forma v zmysle zákona o rozhodcovskom konaní. Slovenská sporiteľňa ako banka mala v zmysle zákona povinnosť ponúknuť svojim klientom uzatvoriť rozhodcovskú zmluvu. Na základe uvedenej argumentácie má za to, že uvedená rozhodcovská doložka nie je neprijateľná zmluvná podmienka v spotrebiteľskej zmluve a je v súlade s právne záväznými aktmi Európskych spoločenstiev a Európskej únie, s konštantnou judikatúrou Európskeho súdneho dvora, právnym poriadkom Slovenskej republiky a dobrými mravmi. Na základe uvedených skutočností navrhuje, aby odvolací súd rozhodol, že udelí poverenie pre súdnu exekútorku JUDr. Denisu Uhríkovú alebo rozhodnutie zrušil a vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie. V prípade, ak krajský súd rozhodnutie okresného súdu potvrdí, navrhuje, aby v rozhodnutí pripustil nasledovné dovolacie otázky, keďže má za to, že sa jedná o vec zásadného právneho významu:
„Je možné posudzovať rozhodcovské doložky v spotrebiteľských zmluvách uzatvorených do 31.12.2007 na základe ustanovenia § 53 ods. 4 písm. r/ OZ, keď toto ustanovenie nadobudlo účinnosť dňom 1.1.2008 a v zmysle ustanovenia § 879j OZ sa na právne vzťahy, ich vznik a nároky vzťahuje doterajšia právna úprava?“
„Je možné pod ustanovením § 53 ods. 4 písm. r/ OZ rozumieť stav, ktorý umožňuje spotrebiteľovi dosiahnuť nápravu prípadného nesprávneho rozhodcovského rozsudku procesnými prostriedkami uvedenými v ZoRK?“
,,Je dodržaná písomná forma rozhodcovskej doložky, ak bola dojednaná v hlavnej zmluve odkazom na všeobecné obchodné podmienky, ktoré neboli osobitne podpísané?“
Oprávnený navrhol napadnuté uznesenie zmeniť a udeliť poverenie pre súdnu exekútorku alebo ho zrušiť a vrátiť okresnému súdu na ďalšie konanie.
Povinná sa k odvolaniu nevyjadrila.
Krajský súd, ako súd odvolací, preskúmal napadnuté uznesenie na základe podaného odvolania v rozsahu danom ust. § 212 ods. 1 O.s.p. a bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.) uznesenie okresného súdu potvrdil v zmysle ust. § 219 ods. 1, 2 O.s.p.
Rozhodnutie okresného súdu je vecne správne a krajský súd sa stotožňuje s jeho odôvodnením.
K odvolacím námietkam oprávneného udáva:
Je nepochybné, že zmluva o úvere zo dňa 25.09.2007 uzatvorená medzi právnym predchodcom oprávneného a povinným je spotrebiteľskou zmluvou. Oprávnený tento záver prvostupňového súdu nenamietal. Toto posúdenie má zásadný význam pre posúdenie súdenej veci.
K námietkam oprávneného, že rozhodcovský rozsudok má účinky právoplatného rozsudku súdu, je záväzný a tvorí prekážku rozhodnutej veci, odvolací súd udáva, že tzv. materiálna právoplatnosť súdneho rozhodnutia štátneho orgánu nie je bezvýnimočná a možno ju prelomiť v zákonom stanovených prípadoch. O takýto prípad ide aj v ust. § 45 Zákona o rozhodcovskom konaní, ktoré v ods. 2 dáva nie možnosť, ale ukladá povinnosť zastaviť exekučné konanie, ktoré začalo na základe rozhodcovského rozsudku. Ust. § 45 Zákona o rozhodcovskom konaní dáva exekučnému súdu oprávnenie preskúmať rozhodcovský rozsudok tak ako by materiálne právoplatný nebol a z hľadiska ust.§ 159 O.s.p. ním nie je viazaný. Exekučný súd teda môže skúmať, či rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo ak odporuje dobrým mravom. Nedovolenosť priznaného plnenia nemožno odvodzovať len zo samotného výroku rozhodnutia. Priznané plnenie totiž navonok vôbec nemusí vykazovať znaky protizákonnosti, spravidla až z odôvodnenia rozhodnutia možno zistiť pochybenia v aplikácii hmotného alebo procesného práva. Nedovolenosť, nemožnosť a rozpor s dobrými mravmi sú pojmami hmotného práva a pri zisťovaní takýchto nedostatkov exekučného titulu má exekučný súd plné oprávnenie takýto exekučný titul preskúmať a vyvodiť tomu zodpovedajúce závery.
Oprávnenie exekučného súdu skúmať rozhodcovskú doložku v tom smere, či nenapĺňa charakteristiku neprimeranej podmienky spotrebiteľskej zmluvy vyplýva aj z rozhodnutia Súdneho dvora EÚ vo veci C-40-08.
V zmysle ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku exekučný súd je povinný skúmať, či exekučný titul nie je v rozpore so zákonom. Pri posudzovaní tohto základného predpokladu pre udelenia poverenia na vykonanie exekúcie sa exekučný súd nezaoberá vecnou správnosťou exekučného titulu, ale skúma či exekučný titul bol vydaný orgánom, ktorý mal na to právomoc a či je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. V prípade, ak exekučným titulom má byť rozhodnutie orgánu verejnej správy, ktorý nemal právomoc na jeho vydanie, považuje právna teória i súdna prax takéto rozhodnutie za zdanlivé, ničotné. Rozhodnutie postihnuté nedostatkom právomoci orgánu, ktorý ho vydal, tak nie je spôsobilé ani založiť prekážku rei iudicata. Pokiaľ ide o spotrebiteľskú vec, princíp ,,vigilantibus iura scripta sunt“ v spotrebiteľských veciach v konkrétnych súvislostiach ustupuje dôležitejšiemu princípu, ktorým je ochrana práv spotrebiteľa, (uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 6Cdo1/2012), tzn. že aj keď účastník rozhodcovského konania, ktorým je spotrebiteľ, nevyužije možnosť spochybniť existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy a v prípade zisteného nedostatku v tomto smere konštatovať rozpor rozhodcovského rozsudku so zákonom, znamenajúci neúčinnosť a teda nezáväznosť tohto exekučného titulu.
Oprávnený argumentuje povinnosťou jeho právneho predchodcu t.j. banky v čase uzatvorenia zmluvy v zmysle Zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy povinnosť ponúknuť svojmu klientovi neodvolateľný návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy. Túto jeho námietku považuje odvolací súd vo vzťahu k dôvodom rozhodnutia za nedôvodnú.
Je pravdou, že znenie § 93b ods. 1 Zákona o bankách v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy, a to až do 30.11.2009 explicitne neustanovovalo právo klienta na možnosť voľby, či prijme alebo neprijme predložený návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy o rozhodcovskej doložke. Toto právo spolu s povinnosťou banky preukázateľne poučiť klienta o dôsledkoch uzavretia navrhovanej rozhodcovskej zmluvy bolo zakomponované do tohto zákonného ustanovenia až novelou zákona č. 492/2009 Z. z. účinnou od 01.12.2009. Táto novela reagovala na prevládajúci právny názor, že aj zmluvy uzavreté medzi bankami a klientmi sú zmluvami spotrebiteľskými. Táto skutočnosť však nič nemení na tom, že hoci neexistovala explicitná právna úprava, platili ostatné právne normy Slovenskej republiky, a to najmä Občiansky zákonník, ktorý bolo potrebné aplikovať aj na tieto zmluvné vzťahy, a preto takáto rozhodcovská doložka sa posudzovala z hľadísk uvedených v Smernici č. 93/2013 EHS aj
pred účinnosťou novely § 93b ods. 1, ktorá bola vykonaná Zákonom č. 492/2009 Z. z.. Ani zo znenia zákona o bankách účinného ku dňu uzavretia zmluvy nevyplývala povinnosť spotrebiteľa vždy prijať návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy, ak mal záujem uzavrieť zmluvu o spotrebiteľskom úvere, nebol povinný prijať návrh rozhodcovskej zmluvy predložený podľa § 93b ods. 1 Zákona o bankách. Banky boli povinné ponúknuť svojim klientom neodvolateľný návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy o tom, že ich prípadné vzájomné spory z obchodov budú rozhodované v rozhodcovskom konaní stálym rozhodcovským súdom, t. j. mali len ponúknuť túto možnosť, nie do formulárovej predtlače zmluvy vopred včleniť vyslovenie súhlasu klienta, bez možnosti klienta s týmto aj nesúhlasiť. Ak v zmluve o spotrebiteľskom úvere bola doložka takto formulovaná, t.j. že spotrebiteľ sa nemohol rozhodnúť, či doložku prijme alebo nie, bez toho, že by neprijatie doložky malo za následok neuzavretie samotnej úverovej zmluvy. Takéto koncipovanie doložky bolo v rozpore aj s vtedy platnou úpravou § 93b ods. 1, 2 Zákona o bankách, preto i v čase uzavretia tejto doložky, keďže nebola súladná s vtedajšou právnou úpravou a nedovoľovala spotrebiteľovi vybrať si orgán, ktorý bude riešiť prípadné spory, bola táto doložka neprijateľnou a teda neplatnou.
Pokiaľ ide o odvolaciu námietku vo vzťahu k nedostatku písomnej formy dojednania rozhodcovskej doložky, krajský súd sa v tomto smere nestotožňuje s argumentáciou okresného súdu a odvolacie námietky odvolateľa v tomto smere považuje za dôvodné. Vzhľadom na hodnotenie rozhodcovskej doložky ako neprijateľnej zmluvnej podmienky z vyššie uvedených dôvodov však už posúdenie tejto odvolacej námietky je irelevantné.
Dovolací súd sa opakovane zaoberal otázkou rozhodcovskej doložky ako neprijateľnej zmluvnej podmienky v rozhodcovskej zmluve, preto nie je dôvodné pripustiť dovolanie na zodpovedanie otázok vymedzených odvolateľom.
Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Žiline pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný riadny opravný prostriedok.