Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Uznesenie_8CoE-56-2013.pdf
PDF · 139.45 KB
Case nature
Area
Subarea
8CoE/56/2013
Uznesenie
Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v exekučnom konaní pred súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým, Exekútorský úrad so sídlom A., ul. D. č. XX, vo veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s. r. o., so sídlom Bratislava, ul. Pribinova č. 25, IČO: 35 807 598, zastúpený splnomocneným zástupcom Fridrich Paľko, s. r. o., so sídlom Bratislava, ul. Grösslingova č. 4, IČO: 36 864 421, proti povinnému: Q. B., nar. XX. XX. XXXX, bytom K. N. V., ul. M. N. č. XXXX/XX, pre vymoženie pohľadávky oprávneného, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Žilina č. k. 20Er/368/2006-53 zo dňa 26. júna 2012, takto
rozhodol:
návrh oprávneného na prerušenie konania z a m i e t a .
Uznesenie okresného súdu vo výroku, ktorým vyhlásil exekúciu za neprípustnú, exekúciu zastavil a trovách exekúcie p o t v r d z u j e .
Vo zvyšnej časti zostáva rozhodnutie okresného súdu n e d o t k n u t é .
odôvodnenie:
Napadnutým uznesením okresný súd vyhlásil exekúciu za neprípustnú a exekúciu zastavil. Oprávneného zaviazal uhradiť súdnemu exekútorovi JUDr. Jozefovi Rišianovi, so sídlom D., W. XXXX, trovy exekúcie vo výške 40,81 eur, a to do 15 dní od právoplatnosti uznesenia. Rozhodnutie o trovách exekúcie súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého si vyhradil na osobitné uznesenie. Okresný súd rozhodnutie odôvodnil s poukazom na ust. § 57 ods. 1 písm. g/, ods. 4, § 58 ods. 1 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok), § 23, § 22 ods. 2, § 31 ods. 1, § 39 Občianskeho zákonníka, § 103, § 104 ods. 1 prvá veta O. s. p. v podstate tým, že notárska zápisnica č. N 4913/2005, NZ 45803/2005, NCRLs 45206/2005 zo dňa 01. 10. 2005 vydaná notárom JUDr. Ondrejom Ďuriačom (t. j. exekučný titul - č. l. 3 spisu), nie je materiálne vykonateľným exekučným titulom, pretože bola spísaná na základe neplatnej a neúčinnej plnej moci. Notárska zápisnica obsahuje vyhlásenie o uznaní záväzku a súhlas s vykonateľnosťou notárskej zápisnice ako exekučného titulu. Vyhlásenie v mene povinného urobil advokát Mgr. Tomáš Kušnír, ktorého povinný na tento úkon splnomocnil. Z obsahu zmluvy uzavretej medzi oprávneným a povinným vyplýva splnomocnenie udelené povinným advokátovi Mgr. Kušnírovi, bolo súčasťou formulárovej zmluvy, ktorú oprávnený v rámci svojej podnikateľskej činnosti používal v prípadoch uzatvárania zmlúv rovnakého druhu a neurčitého počtu. Povinný podpisom úverovej zmluvy vyjadril, že uzatvára úverovú zmluvu, prijíma poskytnutý úver zo strany oprávneného a že v súlade so všeobecnými podmienkami úveru sa zaväzuje požičanú sumu, zvýšenú o príslušný poplatok vrátiť. V danom prípade však nebolo preukázané, že dohoda o plnomocenstve ako dvojstranný právny úkon bola platne uzavretá. Nemožno konštatovať, že povinný podpísaním zmluvy o úvere mienil uzavrieť zmluvu o plnomocenstve s advokátom Mgr. Tomášom Kušnírom. Okrem toho splnomocnený Mgr. Kušnír v notárskej zápisnici za povinného určil lehotu, v ktorej má povinný uhradiť záväzok, hoci takéto oprávnenie mu z udeleného splnomocnenia priamo nevyplýva a povinného tak zaviazal k povinnosti a lehote, o ktorej povinný ani
nemohol mať vedomosť. S poukazom na absenciu materiálne vykonateľného exekučného titulu vyhlásil okresný súd exekúciu vedenú voči povinnému za neprípustnú a následne ju zastavil. Uznesením vydaným vyšším súdnym úradníkom č.k. 20Er/368/2006-17 zo dňa 8.7.2011 bolo vyhovené návrhu oprávneného na zmenu súdneho exekútora z JUDr. Jozefa Rišiana na JUDr. Rudolfa Krutého. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť a vykonateľnosť dňa 15.11.2011.Následne uznesením č.k. 20 Er/368/2006-33 zo dňa 13.12.2011 bolo rozhodnuté, že pôvodný súdny exekútor JUDr. Jozef Rišian má právo na náhradu trov exekúcie vo výške 40,81 Eur, ktoré uznesenie nadobudlo právoplatnosť a vykonateľnosť dňa 2.3.2012. Súd mal za to, že k zastaveniu exekúcie došlo zavinením oprávneného, keďže tento spôsobil stav, že za povinného ako dlžníka uznal záväzok na základe splnomocnenia udeleného v rozpore s ustanoveniami platného práveho poriadku a zo strany oprávneného sa jednalo o nedostatok odbornej starostlivosti, súd s poukazom na ust.§203 ods.1 EP uložil oprávnenému nahradiť trovy exekúcie, ktoré vznikli pôvodnému súdnemu exekútorovi. Súdny exekútor JUDr. Rudolf Krutý si doposiaľ nevyčíslil trovy exekúcie, súd preto rozhodol , že o jeho trovách exekúcie bude rozhodnuté samostatným uznesením.
Proti uzneseniu okresného súdu podal riadne a včas prostredníctvom právneho zástupcu odvolanie oprávnený.
Uviedol, že exekučný súd založil svoju právomoc, dôsledkom ktorej zrealizoval úplný judiciálny proces zahŕňajúci zistenie skutkového stavu veci, výberu právnych noriem, aplikácie a interpre tácie zvolených právnych noriem na skutkový stav a meritórne rozhodnutie vo veci na ust. § 58 ods. 1 Exekučného poriadku. Exekučný súd nesprávnou a ústavne nesúladnou interpretáciou vyššie označeného ustanovenia sa postavil do pozície orgánu vykonávajúceho komplexné preskúmanie exekučného titulu (§ 41 ods. 2 písm. c/ Exekučného poriadku) metódou, ktorá mu v rámci zverenej právomoci ako exekučnému súdu neprináleží, čím prekročil mieru možného rozhodovania o zákonom vymedzenom okruhu spoločenských vzťahov a porušil tak fundamentálnu zásadu právneho štátu
- zásadu legality (čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky). Všeobecný súd, ktorý koná v pozícii exekučného súdu nie je legitímne schopný vykonávať úkony smerujúce k opätovnému komplexnému rozhodovaniu o veci s tým, že výsledkom takéhoto rozhodovania je úplná nemožnosť vykonať právo pre veriteľa, teda vmanévrovanie veriteľa do situácie ako by bol exekučný titul zrušený. K takémuto revíznemu postupu došlo v situácii, keď už exekučný súd preskúmal súlad exekučného titulu so zákonom s výsledkami absolútnej nerozpornosti (ustanovenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku). Všeobecný súd konajúci v pozícii exekučného súdu je v oblasti prieskumu exekučného titulu (notárskej zápisnice) limitovaný ust. § 36 zákona č. 323/1992 Zb. o notároch a notárskej činnosti (ďalej aj „Notársky poriadok“), ktorý vyjadruje verejnoprávny charakter výkonu notárskeho úradu a nadväzuje na generálne ustanovenie § 2 ods. 2 Notárskeho poriadku. Notár má povinnosť poskytovať pri zachovaní všetkých platných normatívnych pravidiel náležitú právnu starostlivosť. Bol to predovšetkým notár, ktorý pri výkone verejnej moci ex offo povinne posúdil súlad úkonu obsahujúceho právny záväzok a súhlas s vykonateľnosťou so zákonom a dobrými mravmi. Zákon ukladá notárovi konať na základe žiadosti účastníka a presne vymedzuje, kedy je povinný odmietnuť vykonanie požadovaného úkonu. Právny poriadok formuluje obligatórny zákonný príkaz, ktorý je adresovaný notárovi a nemôže byť vinou dezinterpretácie alebo extenzívnosti interpretácie prenášaný na exekučný súd. V opačnom prípade by dochádzalo k ústavne nesúladnému zásahu do princípu právnej istoty a princípu ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok. Ak notár neodmietne vykonať úkon (ak v pozitívnom smere vykoná zverenú činnosť v mene štátu), zanikne právomoc všeobecného súdu rozhodovať o súlade úkonu so zákonom a dobrými mravmi. Revízny postup v prípade výkonu zverenej činnosti v mene štátu v negatívnom smere (odmietnutie vykonať požadovaný úkon) upravuje ust. § 38 ods. 2 Notárskeho poriadku. Inú chýbajúcu zákonnú úpravu revízneho postupu nemôže nahrádzať svojimi rozhodnutiami exekučný súd. Základnou vlastnosťou notárskej listiny je jej vierohodnosť. Notár poskytuje účastníkom garanciu, že jej obsah sa nebude dodatočne meniť. Všeobecný súd nedisponuje právomocou (takúto právomoc nemožno vyvodiť zo žiadneho právneho predpisu) umožňujúcou mu zasahovať do tejto garancie ovplyvňovaním výkonu práva vyplývajúceho z obsahu notárskej listiny. Z hľadiska princípu právnej istoty, ktorý musí dotvárať stav ústavnosti v právnom štáte, nemôže štátny orgán - všeobecný súd - dotvárať svoje rozhodovacie oprávnenia smerujúce k zamedzeniu účinkom notárskej zápisnice na právne postavenie žalovaného (dlžníka) tam, kde neexistujú a to preto, že z vôle zákonodarcu existujú na inom mieste a v inom čase, a to tam, kde ich platné právo zaraďuje (Notársky poriadok a zákon č.514/2003 Z. z.). Ochranu práva, pre ktorú existovala právnymi predpismi vymedzená procesná cesta (cesta aplikácie ust. § 40 a ust. § 38 Notárskeho poriadku), ktorou náprava
dôsledkov notárskej činnosti vykonávanej v mene štátu svojou zvláštnou povahou bez pochybností je, nie je možné využiť dodatočne po tom, čo takýto prostriedok už nemožno uplatniť a to cestou zamedzenia výkonu práva exekučným súdom, ktorej účel je odlišný. Postup konštruovaný exekučným súdom, ktorý umožňuje bez časového obmedzenia zasahovať do platných notárskych listín, ktoré zakladajú, rušia alebo menia práva alebo povinnosti individuálne určeným adresátom (fyzickým osobám alebo právnickým osobám), je v materiálnom právnom štáte neakceptovateľný, pretože je v rozpore s princípom právnej istoty a ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok, ktorý tvorí neodmysliteľnú súčasť princípov právneho štátu zaručených prvou vetou čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (mutatis mutandis Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. PL. ÚS 21/08 z 23. septembra 2009). Notárky poriadok zámerne určuje postupy, ktorými je možné úkony notára napadnúť, inak platí, že pokiaľ tieto postupy neboli uplatnené, je úkon notára platný, pričom je tým založená platnosť zásady správnosti úkonu (v okolnostiach prípadu notárskej zápisnice) a to vrátane účinkov, ktoré na jeho základe nastali. Pokiaľ by boli tieto postupy spochybnené, rovnako ako účinky úkonov notára, neexistovala by žiadna istota ani limit, či už vecný, ale najmä časový, ktorý by bránil povinnému domáhať sa kedykoľvek ochrany pred plnením povinnosti s poukazom neplatnosť, neúčinnosť alebo neexistenciu exekučného titulu. Všeobecný súd vo veci žalobcu (veriteľa) nebol povinný zaoberať sa skúmaním, či notárska zápisnica bola vydaná v súlade s platnými predpismi. Aj keby bolo pravdou to, čo v odôvodnení napadnutého uznesenia uviedol všeobecný súd, nemalo by to vplyv na vyššie uvedené tvrdenie a to preto, že v čase, keď došlo k spísaniu zápisnice, Slovenská republika bola právnym štátom, a preto žalovanému (dlžníkovi) nič nebránilo využiť možnosť domáhať sa opravy cestou zrušenia zápisnice de iure, alebo sa domáhať náhrady škody. Pokiaľ takto nepostupoval, nie je možné za súčasného právneho stavu zvrátiť účinky notárskej zápisnice v konaní pred exekučným súdom. Tomuto záveru zodpovedá i platný systém všeobecne záväzných právnych predpisov upravujúcich konanie notára, ktorý je výrazom vôle zákonodarcu obmedziť revíziu výkonu notárskej činnosti. Vzhľadom na to, že platná notárska zápisnica (ust. § 41 ods.2 písm. c/ Exekučného poriadku) má rovnaké účinky ako rozsudok všeobecného súdu, účinky notárskej zápisnice majú ten dôsledok, že exekučný súd musí s takýmto titulom nakladať rovnako ako s rozsudkom všeobecného súdu. V opačnom prípade by porušil zásadu rovnocennosti a neprípustné uplatnil rozdielny procesný postup v prípade, ak oprávnený uplatňuje svoje právo na základe exekučného titulu vydaného všeobecným súdom a iný prístup, ak oprávnený uplatňuje svoje právo na základe exekučného titulu vydaného v rámci činnosti notára. Konkrétne to teda znamená, že notárskou zápisnicou obsahujúcou právny záväzok je exekučný súd viazaný rovnako, ako je viazaný rozsudkom všeobecného súdu. Súdna prax je jednotná v názore, že už v štádiu posudzovania splnenia zákonných predpokladov pre poverenie súdneho exekútora na vykonanie exekúcie sa exekučný súd okrem iného zaoberá tým, či k návrhu na vykonanie exekúcie bol pripojený exekučný titul opatrený potvrdením o jeho vykonateľnosti, či rozhodnutie uvedené v návrhu na vykonanie exekúcie bolo vydané orgánom s právomocou na jeho vydanie a či rozhodnutie (iný titul) je z hľadísk zakotvených v príslušných právnych predpisov vykonateľné tak po stránke formálnej (z pohľadu právneho predpisu upravujúceho konanie, v ktorom bolo vydané), ako aj materiálnej (z aspektu obsahových náležitostí rozhodnutia - určitosti, zrozumiteľnosti a presnosti označenia subjektov práv a povinností a vyjadrenia uloženej povinnosti, ktorá sa má nútene vykonať). V rámci tohto skúmania nie je exekučný súd oprávnený posudzovať vecnú správnosť (skutkové a právne závery). Exekučný súd nedisponuje právomocou rušiť či meniť obsah notárskej listiny, ktorá je exekučným titulom. Ani v prípade pasívneho správania účastníka v konaní, v ktorom bol exekučný titul vydaný, nemôže exekučný súd naprávať prípadné chyby a nedostatky exekučného titulu. V súlade so zásadou rovnocennosti platí vyššie uvedené bez ohľadu na to, či exekučným titulom je notárska zápisnica alebo rozsudok všeobecného súdu. Exekučný súd konal pri revízii notárskej činnosti (notárskou činnosťou je spisovanie a vydávanie listín o právnych úkonoch) mimo rámec zverenej právomoci, čo ho vmanévrovalo do situácie, v ktorej rozhodujúc o právnom postavení účastníkov notárskeho úkonu úplne ignoroval všetky procesné zásady súdneho rozhodovania v právnom štáte spojené s exekučnou vecou. Predovšetkým exekučný súd porušil princíp legality, ako aj zásadu začatia konania na návrh (v danom prípade neexistovalo zákonom stanovené oprávnenie adresované súdu začať konanie z úradnej povinnosti (ex officio), rovnosť účastníkov konania, právo na spravodlivý súdny proces a dvojinštančnosť súdneho konania. V ďalšom poukazujúc na všeobecný zákaz diskriminácie obsiahnutý v čl. 12 ods. 2 Ústavy slovenskej republiky a článku 14 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uviedol, že zákaz diskriminácie je nutné aplikovať na výkon a ochranu práva na súdnu ochranu (čl. 46 ods. l Ústavy SR), práva na spravodlivý súdny proces (čl.6 ods. l Dohovoru), práva vlastniť majetok (čl. 20 ods. l Ústavy SR), ako aj na výkon a ochranu práva na pokojné užívanie majetku (čl. l Protokolu
č. l k Dohovoru). V prípade výkonu a ochrany práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý súdny proces exekučný súd zaobchádzal odlišne s povinným na strane jednej a oprávneným na strane druhej. Povinný mal zaručený výkon všetkých práv, ktoré sú v súhrne obsahom práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý súdny proces a boli mu taktiež poskytnuté všetky záruky spravodlivého prerokovania veci pred súdom. Žalobca (oprávnený), aj keď výkon a ochrana jeho práva na spravodlivý súdny proces mala byť rovnaká, mal v konaní pred exekučným súdom výrazne nevýhodné postavenie a bolo s ním zaobchádzané odlišne. Žalobca (oprávnený) však bol, a to najmä vzhľadom k faktu, že exekučný súd rozhodoval o jeho práve a toto rozhodnutie výrazne ovplyvnilo jeho právne postavenie, stranou konania rovnako ako žalovaný. Z okolností daného prípade nemožno vyšpecifikovať také skutočnosti, ktoré by mohli objektívne a rozumne ospravedlniť takéto odlišné zaobchádzanie. V prípade výkonu a ochrany práva vlastniť majetok a práva na pokojné užívanie majetku exekučný súd svojim rozhodnutím postavil žalobcu (oprávneného) pri realizácii podnikania na trhu s finančnými službami do pozície, ktorá je veľmi nevýhodná a diferentne odlišná od pozície ostatných súťažiteľov. V tomto prípade exekučný súd použil dôvod iného postavenia v súvislosti s postavením žalobcu (oprávneného) ako podnikateľského subjektu a preto toto jeho iné postavenie ho vylúčil z možnosti zhmotnenia akejkoľvek majetkovej hodnoty, ktorá mu právom patrí a to z titulu platnej zmluvy o úvere. Z okolností daného prípadu nemožno vyšpecifikovať také skutočnosti, ktoré by mohli objektívne a rozumne ospravedlniť takéto odlišné zaobchádzanie. Odlišné zaobchádzanie so žalobcom (oprávneným) nemožno ospravedlniť jeho iným postavením (v tomto prípade postavením podnikateľského subjektu), pretože takýto dôvod je priamo Ústavou SR a Dohovorom špecifikovaný ako dôvod zakázaného odlišného zaobchádzania. Oprávnený tvrdí, že postupom exekučného súdu, ako aj napadnutým uznesením tohto súdu, došlo v rámci práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý súdny proces k porušeniu zásady „rovnosti zbraní", zásady kontradiktórnosti súdneho konania a práva na rozhodovanie podľa relevantnej právnej normy, ktoré sú imanentnou súčasťou vyššie označených základných práv a to spôsobom, ktorý je nezlučiteľný s č1. 46 ods.1 Ústavy a článkom čl. 6 ods. l Dohovoru. Exekučný súd neaplikoval na zistený skutkový stav relevantnú právnu normu, ktorou bolo ust. § 36, § 38 a § 40 Notárskeho poriadku a aplikované právne normy - ust. § 44 ods.2, § 57 ods. l písm. g) a § 58 ods. 1 Exekučného poriadku - interpretoval ústavne nesúladným spôsobom. Exekučný súd vydal rozhodnutie bez aplikácie relevantnej právnej normy, bez vykonania ústavne súladnej interpretácie aplikovaných právnych noriem a bez vykonania dokazovania, čím porušil právo žalobcu (oprávneného) na súdnu ochranu. V súvislostí s ústavnou potrebou aplikácie relevantných právnych noriem oprávnený poukazuje aj na skutočnosť, že exekučný súd založil a odôvodnil svoje rozhodnutie na normatívnej úprave, ktorá nemá v Slovenskej republike povahu prameňa práva a preto sa ňou exekučný súd nemohol riadiť, resp. nemohol z jej aplikácie vyvodzovať určujúce závery formujúce konečné rozhodnutie. Exekučný súd vo veci aplikoval ustanovenia Smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Smernica nemá všeobecnú záväznosť ako nariadenie, pretože je adresovaná iba členským štátom Európskej únie a nie všetkým fyzickým a právnickým osobám. Pri označenej smernici neprichádza do úvahy ani jej priamy účinok (priama aplikácia) a to preto, že smernica bola správne transponovaná do právneho poriadku Slovenskej republiky (zákon č. 150/2004 Z. z.) a je zabezpečená jej úplná účinnosť. Smernica nie je interpretačným pravidlom transponovanej právnej úpravy. Navyše, exekučný súd svoje rozhodnutie založil aj na viacerých rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie, čo je v danej veci neprípustné a úplne nemožné, pretože tieto nemajú všeobecnú záväznosť, keďže označujú tých, ktorým sú určené a teda sú záväzné len pre nich (čl. 288 ods.4 Zmluvy o fungovaní Európskej únie). V danom prípade okresný súd bez toho aby akokoľvek vypočul oprávneného, rozhodol o jeho právnom postavení (o jeho práve) a to výrokom o neprípustnosti exekúcie a výrokom o zastavení exekúcie. Oprávnený namietal, že nemal možnosť reagovať na akékoľvek tvrdenia, argumenty a dôkazy, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie exekučného súdu o jeho právnom postavení. Nemal možnosť ovplyvniť prípravu obsahu rozhodnutia exekučného súdu, pritom však dané rozhodnutie výrazným spôsobom ovplyvnilo jeho právne postavenie. Postup, ktorý zvolil exekučný súd, navyše dával nezákonne povinnému dodatočnú príležitosť na to, aby bez existencie akýchkoľvek obáv z reakcie žalobcu (oprávneného), došlo k zmareniu exekúcie. Žalobca (oprávnený) však je voči povinnému v pozícii veriteľa, ktorému doposiaľ nebol uhradený jeho legitímny dlh a nútene ho preto voči povinnému vymáhal. Preto možno bez pochýb predpokladať, že povinný prechovával voči žalobcovi (oprávnenému) averziu a pocity antipatie. Práve v takomto postavení bolo nanajvýš nutné pre objektívne posúdenie veci vypočuť žalobcu (oprávneného) a umožniť mu tak prejaviť svoj názor na vec. Súdne konanie neprebiehalo v duchu práva na spravodlivý súdny proces a osobitne s dodržaním zásady „rovnosti zbraní“. Koncepcia spravodlivého súdneho konania zahŕňa aj právo na kontradiktórne konanie, v ktorom strany musia mať možnosť nielen predložiť dôkazy nevyhnutné na podporu úspešnosti svojho
návrhu, ale zároveň sa oboznámiť so všetkými predloženými dôkazmi ale stanoviskami a vyjadriť sa k nim s cieľom ovplyvniť súdne rozhodnutie. Oprávnený ako účastník konania nebol oboznámený s tým, že exekučný súd vedie konanie v ktorom opätovne rozhoduje o jeho právach (a to v súvislosti s úplnou revíziou notárskej činnosti), nebol oboznámený s obsahom dôkazov, argumentov a tvrdení, nemal možnosť sa k týmto dôkazom, argumentom a tvrdeniam vyjadriť a sám nemal možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich argumentov a tvrdení. Podľa konštantnej judikatúry Súdu nemôže vnútroštátny súd založiť svoje rozhodnutie na skutočnostiach, o ktorých strana vystupujúca v konaní nevedela. Exekučný súd napadnutým rozhodnutím vylúčil akúkoľvek možnosť podania opravného prostriedku vo vzťahu k meritu veci (zásadným právnym názorom) a úplným uskutočnením judiciálneho procesu v podmienkach exekučného konania tak porušil zásadu dvojinštančnosti súdneho konania. Negácia zásady dvojinštančnosti konania exekučným súdom ohľadom posúdenia merita veci je v podmienkach právneho štátu neprípustná a porušuje právo žalobcu (oprávneného) na súdnu ochranu, ako aj jeho právo na spravodlivý súdny proces Súd v napadnutom uznesení viackrát konštatuje skutočnosti akoby v tom smere vykonal dokazovanie. Napr. dospel k záveru, že dojednanie zastúpenia povinného v zmluve o úvere je pre povinného ako spotrebiteľa značne nevýhodné alebo, že záujmy zástupcu povinného boli v rozpore so záujmami samotného povinného. Exekučný súd vo svojom uznesení konštatuje aj iné skutkové okolnosti akoby v nich vykonal dokazovanie. Exekučný súd však vo veci dokazovanie nevykonáva a k záverom dospel len na základe domnienok, bez reálneho zistenia skutočného stavu. Úvaha súdu v tomto smere nemôže byť podkladom pre rozhodnutie. Rozhodnutie môže byť postavené len na dôsledne zistenom skutkovom stave, pričom ak súd nemá dostatočný podklad pre rozhodnutie je povinný vykonať aj dôkazy, ktoré účastníci konania nenavrhli. Ak by sa postup súdu považoval za vykonávanie dokazovania, toto dokazovanie nebolo vykonané zákonným spôsobom. Účastníci konania predovšetkým nemali možnosť vyjadriť sa k vykonaným dôkazom, či navrhnúť ďalšie dokazovanie na preukázanie nimi tvrdených skutočností. Oprávnený ďalej uviedol, že povinný udelil svojmu zástupcovi plnomocenstvo na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu, teda aby v jeho mene uznal záväzok z úveru podľa zmluvy o úvere tak, aby sa notárska zápisnica stala vykonateľným titulom pre exekúciu podľa § 41 ods. 2 Exekučného poriadku. Súd v odôvodnení napadnutého uznesenia uvádza, že uvedené plnomocenstvo považuje za neprijateľnú podmienku podľa ust. § 53 ods. 1 OZ, resp. podľa ust. § 23a ods. 2 z. č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa a toto plnomocenstvo je preto neplatné pre rozpor so zákonom. Neprijateľnosť podmienky súd vidí v tom, že ňou je založený hrubý nepomer medzi právami a povinnosťami povinného a oprávneného v neprospech povinného ako spotrebiteľa. Uvedený záver súdu neobstojí. Uvedeným dojednaním povinný neprevzal na seba žiadne nové povinnosti, či záväzky, resp. oprávnenému nevznikli žiadne nové práva či výhody. Udelením plnomocenstva povinný preniesol na tretiu osobu oprávnenie uznať svoj dlh vo forme notárskej zápisnice ako exekučného titulu. Táto tretia osoba nie je oprávnený, a preto toto plnomocenstvo nemohlo spôsobiť pre oprávneného nepomernú výhodu oproti stavu, keby plnomocenstvo dojednané nebolo vôbec. Navyše v prípade, ak by povinný zmenil názor a chcel by zamedziť tomu, aby zástupca v jeho mene spísal notársku zápisnicu podľa ním udeleného plnomocenstva, povinný mohol plnomocenstvo v zmysle ust. § 33b ods. 1 písm. b) OZ kedykoľvek odvolať. Práva na odvolanie plnomocenstva sa zároveň nemohol ani platne vzdať a vo výkone tohto práva mu nebránila žiadna prekážka. Vzhľadom na vyššie uvedené okolnosti udelenie plnomocenstva tretej osobe na zastupovanie spotrebiteľa nie je možné považovať za neprijateľnú podmienku, ktorá by z podhľadu spotrebiteľa spôsobovala značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach v jeho neprospech. Navyše oprávnený tvrdí, že plnomocenstvo nie je vôbec možné právne považovať za neprijateľnú podmienku v zmysle ust. § 53 ods. l OZ. Neprijateľnou podmienkou je také ustanovenie spotrebiteľskej zmluvy, ktoré spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Plnomocenstvo je podľa ust. § 31 OZ jednostranný právny úkon adresovaný tretím osobám, ktorým sa osvedčuje existencia a rozsah oprávnenia zástupcu konať v mene a na účet zastúpeného. Plnomocenstvo nie je zmluvným ustanovením a nemožno naň preto aplikovať právnu úpravu neprijateľných zmluvných podmienok obsiahnutú v ust. § 53 OZ. Ak súd posúdil platnosť plnomocenstva podľa ust. § 53 OZ a uvažoval o ňom ako o súčasti spotrebiteľskej zmluvy, dopustil sa aplikačného omylu, ktorý je nutné považovať za nesprávne právne posúdenie veci. Oprávnený nesúhlasil ani so všeobecnými úvahami exekučného súdu o platnosti plnomocenstva. Súd predmetné plnomocenstvo považuje za neurčité, koncipované široko a všeobecne, preto má byť neplatné. Plnomocenstvo udelené v zmluve o úvere je dostatočne určité a zrozumiteľné. Z prejavu vôle povinného je zjavný úmysel povinného, jeho vôľa a nemožno mať pochybností o obsahu jeho vôle. Vlastnosť plnomocenstva - všeobecnosť, namietaná exekučným súdom, mu nemôže byť na škodu a za žiadnych okolností nemôže spôsobiť jeho neplatnosť. Právny poriadok neuvádza akými znakmi má byť právny úkon (resp. viacero úkonov) špecifikovaný, a prípustné je aj tzv. generálne plnomocenstvo na
všetky právne úkony. Z udeleného plnomocenstva je zrejmé pri akom právnom úkone má zástupca povinného zastúpiť a je tak zrejmý aj rozsah udeleného plnomocenstva. Exekučný súd v odôvodnení napadnutého uznesenia konštatuje, že povinný predmetné plnomocenstvo udelil v čase, keď jeho dlh ešte neexistoval, čím sa dopredu vzdal svojho práva, ktoré mu vznikne v budúcnosti. Aj túto právnu otázku exekučný súd posúdil nesprávne. Ako vyplýva z argumentácie súdu, súd pojem „dlh“ vykladá ako nesplatený záväzok po splatnosti. Pojem dlh však je potrebné považovať za synonymum pojmu záväzok. Tieto dva pojmy neodlišuje stav vzhľadom k splatnosti. Právny poriadok tieto pojmy často zamieňa. Podľa ust. § 559 ods. 2 OZ „Dlh musí byť splnený riadne a včas. Podľa ust. § 517 OZ: „Dlžník, ktorý svoj dlh riadne a včas nesplní, je v omeškaní". Inštitút uznania dlhu je v Občianskom zákonníku nazvaný uznanie dlhu, avšak rovnaký inštitút je v Obchodnom zákonníku nazvaný ako uznanie záväzku (§ 323 OBZ). Niet tak pochýb, že pojem záväzok a pojem dlh sú synonymami a majú rovnaký obsah. Inštitút uznania dlhu preto nie je možné viazať na splatnosť záväzku a dospieť k záveru, že uznať možno len splatný záväzok. Právnym poriadkom nie je vylúčená možnosť uznať dlh/ záväzok v čase jeho vzniku, teda napr. súčasne s uzatvorením zmluvy, na základe ktorej dlh/záväzok vzniká. Povinný tak mohol svoj dlh uznať už v čase uzatvorenia zmluvy o úvere s oprávneným. Z toho vyplýva, že nešlo o budúce právo, t.j. právo, ktoré by povinnému vzniklo až v budúcnosti a ktorého by sa povinný nemohol platne vzdať s poukazom na ust. § 574 ods. 2 OZ v nadväznosti na ust. § 39 OZ. Pokiaľ ide o záver súdu, že povinný sa udelením plnomocenstva vzdal akéhokoľvek práva, oprávnený uviedol, že žiadne z ustanovení zmluvy nestanovuje, že povinný nemôže po udelení plnomocenstva sám dlh uznať vo forme notárskej zápisnice ako exekučného titulu. Toto právo ostalo povinnému v plnej miere zachované a mohol ho kedykoľvek platne využiť. Udelenie plnomocenstva v žiadnom prípade neznamená stratu možnosti výkonu určitého práva, ani slobody rozhodovania o výkone tohto práva. Sloboda rozhodovania je nepochybne zachovaná aj prostredníctvom možnosti zastúpeného kedykoľvek odvolať udelené plnomocenstvo. Povinný toto právo nevyužil. Súd vytkol konaniu zástupcu aj skutočnosť, že zástupca v notárskej zápisnici určil do kedy bude dlh splatený, pričom údajne na to nemal splnomocnenie. Aj tento záver súdu je nesprávny. Z udeleného plnomocenstva je zrejmé, že toto bolo udelené na uznanie dlhu vo forme notárskej zápisnice podľa ust. § 41 ods. 1 písm. c) EP. Zo znenia ust. § 558 OZ je zrejmé, že uznanie dlhu vyžaduje vyhlásenie, že dlh bude v budúcnosti zaplatený. Z ust. § 41 ods. 2 písm. c) EP je zrejmé, že notárska zápisnica ako exekučný titul musí obsahovať čas plnenia, ide tak o podstatnú náležitosť tohto právneho úkonu. Ak teda povinný udelil svojmu zástupcovi plnomocenstvo na zastupovanie vo veci uznania dlhu a spísania notárskej zápisnice ako exekučného titulu, niet pochýb o tom, že mu udelil plnomocenstvo na to, aby predmetné úkony urobil predpísaným, zákonným spôsobom, tak aby mali všetky náležitosti platného právneho úkonu, pričom to si vyžaduje aj určenie, do kedy bude dlh splatený. Nie je preto možné dospieť k záveru, že zástupca nebol oprávnený v notárskej zápisnici uviesť do kedy povinný dlh splatí. Ak by aj zástupca nepostupoval podľa pokynov, ktoré mu dal povinný, je potrebné dospieť k záveru, že tieto pokyny nevyplývajú z udeleného plnomocenstva. Zároveň akékoľvek pokyny, ak by ich udelil povinný svojmu zástupcovi neboli oprávnenému známe. Podľa ust. § 32 ods. 2 druhá veta OZ také pokyny nemajú vplyv na právne účinky konania zástupcu. V dôsledku toho, konanie zástupcu v plnom rozsahu zaväzuje povinného. Akékoľvek závery súdu o rozpore konania zástupcu s pokynmi povinného by museli byť podložené dokazovaním a nemôžu byť postavené na predpokladoch domnienkach a predsudkoch. Súd ďalej dospel k záveru, že zástupca zjavne nehájil záujmy povinného, pretože spísal notársku zápisnicu, ktorá nie je v jeho prospech. Súd aj v tomto prípade dospel k nesprávnemu záveru, pričom tento záver nijakým spôsobom nevyplýva z vykonaného dokazovania a ide len o domnienku a subjektívny názor súdu. Zástupca povinného bol na základe udeleného plnomocenstva oprávnený vykonať len jediný úkon a to je uznať dlh vo forme notárskej zápisnice. Túto úlohu, ktorú mu povinný udelením plnomocenstva zveril si zástupca riadne splnil. Žiadnym spôsobom neprekročil udelené plnomocenstvo, napr. spísaním zápisnice nezaviazal povinného vo väčšom rozsahu než bol povinný plniť podľa zmluvy o úvere. Ustanovenia právneho poriadku neumožňujú zástupcovi vykonávať rozhodovanie o vhodnosti či nevhodnosti právneho úkonu pre zastúpeného. Skôr by bolo možné hovoriť o porušení povinnosti zástupcu v prípade, ak by úlohu, ktorou bol povinným poverený, nesplnil a zápisnicu by podľa udeleného plnomocenstva nespísal. Záujmy zástupcu súd považoval za rozporné so záujmami povinného, čo spôsobuje neplatnosť zastúpenia pre rozpor so zákonom. V tejto otázke súd založil svoje konštatovanie a rozhodnutie na dohadoch, domnienkach a vlastnom presvedčení. Nevychádzal z dôsledne zisteného skutkového stavu, pretože vo veci nebolo vykonané dokazovanie. Súd vôbec neuviedol, aký záujem zástupcu bol v rozpore s ktorým záujmom povinného. Podľa ust. § 22 ods. 2 OZ je na neprípustnosť zastúpenia potrebné, aby išlo o skutočný rozpor v záujmoch zástupcu a zastúpeného a nie len o dohad, možnú kolíziu záujmov, či vnútorné presvedčenie súdu. V neposlednom rade súd
svoje rozhodnutie založil aj na tom, že notárska zápisnica ako exekučný titul podľa ust. § 41 ods. 2 písm. c) EP musí byť spísaná nielen povinným, ale aj oprávneným. Tento svoj záver podporil tvrdením, že to vyplýva zo súdnej praxe. Neuviedol však z akého publikovaného rozhodnutia vychádza a ani tento záver bližšie nerozvinul. Oprávnený aj tento záver súdu považuje za nesprávny. Z ust. § 41 ods. 2 písm. c) EP vyplýva len fakt, že osoba povinná a osoba oprávnená majú byť v takej notárskej zápisnici vyznačené. Slová „vyznačené“ je možné vyložiť ako „uvedené“ resp. „označené“, avšak žiadnym výkladom nie je možné dospieť k záveru, že by taká notárska zápisnica mala byť úkonom oboch osôb. Uvedený záver súdu je v priamom rozpore so súdnou praxou, a to konkrétne uznesením Najvyššieho súdu SR vo veci 3 Co 7/2007, podľa ktorého cit.: „so zreteľom na uvedené nemožno súhlasiť s názorom krajského sudu, že účastníkom notárskej zápisnice musí byť aj oprávnený - veriteľ. Zákon takúto požiadavku neustanovuje a ani výkladom túto požiadavku nemožno doplniť do ustanovenia § 41 ods. 1 Exekučného poriadku. Ani z logického hľadiska nie je dôvod na to, aby podmienkou materiálnej vykonateľnosti notárskej zápisnice podľa § 41 ods. 2 Exekučného poriadku bola účasť veriteľa.“ Rovnaký záver vyplýva aj z Nálezu Ústavného súdu SR sp.zn. I. ÚS 5/2000, podľa ktorého cit.: „podľa názoru ústavného súdu nemožno sa však stotožniť s dôvodmi, ktoré odporca v tomto smere uviedol. Odporca totiž aj v tejto časti považoval notársku zápisnicu za materiálne nevykonateľnú pre neprítomnosť veriteľa, ktorý zápisnicu ani v tejto časti neakceptoval.“ Oprávnený ďalej zdôraznil, že otázku, či exekučný titul bol vydaný v súlade s právnym poriadkom, a teda či sa predmetná exekúcia bude vykonávať v celom rozsahu alebo nie, súd už raz posudzoval a o nej už raz právoplatne rozhodol. Súd v zmysle ust. § 44 ods. 2 EP poverenie na vykonanie exekúcie vydal, teda zistil súlad žiadosti o udelenie poverenia, návrhu na vykonanie exekúcie a exekučného titulu so zákonom. Súd môže podľa ust. §44 ods.2 Exekučného poriadku vykonať revízny postup vo vzťahu k exekučnému titulu v limitoch vytvorených ústavne konformnou interpretáciou ust. §41 ods. 2 Exekučného poriadku len v spojení s revíziou práve podaného návrhu na vykonanie exekúcie, ktorého je prílohou. Ak exekučný súd uskutočňuje revíziu exekučného titulu po tomto čase, koná v rozpore s princípom právnej istoty a princípom ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok, čím taktiež porušuje základné práva účastníkov exekučného konania (najmä právo na súdnu ochranu, právo na spravodlivý súdny proces, právo vlastniť majetok, právo na pokojné užívanie majetku). Od vydania exekučného titulu, ani od vydania poverenia na výkon exekúcie nenastali žiadne nové právne ani skutkové okolnosti, ktoré by mali viesť k zmene postoja súdu. S poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu zotrvával oprávnený na legitimite exekučného titulu a preto žiadal odvolací súd, aby napadnuté uznesenie v celom rozsahu zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie. Napokon odvolateľ navrhoval, aby súd prerušil konanie podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. a Súdnemu dvoru EÚ na základe čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ predložil prejudiciálne otázky v nasledujúcom znení: 1/ Je možné za neprijateľnú podmienku považovať aj jednostranný právny úkon spotrebiteľa, ktorý má možnosť kedykoľvek odvolať a ktorým dobrovoľne splnomocnil fyzickú osobu na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu, teda aby v jeho mene uznal v rámci zmluvy o úvere dlh do výšky vzniknutej pohľadávky a jej príslušenstva, a na tomto základe zamietnuť exekúciu pohľadávky plynúcej z tejto zmluvy? 2/ Je v súlade s čl. 17 a 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré aplikujúc vnútroštátne procesné aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi.
Povinný ostal v odvolacom konaní nečinný.
Na základe odvolania oprávneného krajský súd preskúmal napadnuté uznesenie v rozsahu ustanovenom § 212 ods. 1 O. s. p. a bez nariadenia pojednávania podľa ust. § 214 ods. 2 O. s. p. napadnuté uznesenie okresného súdu v súlade s § 219 ods. 1 O. s. p. ako vecne správne potvrdil.
V zmysle § 219 ods. 1 O. s. p. odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Odvolací súd v prvom rade považuje za potrebné zdôrazniť, že sa stotožňuje so záverom okresného súdu o nevykonateľnosti exekučného titulu - notárskej zápisnice, založenom na absolútnej neplatnosti plnomocenstva udeleného povinným advokátovi Mgr. Tomášovi Kušnírovi, t.j. na vyhodnotení plnomocenstva ako absolútne neplatného právneho úkonu v zmysle § 37 ods. 1 a § 39 Občianskeho zákonníka.
Podľa § 41 ods. 2 písm. c/ z. č. 233/1995 Z. z. - Exekučného poriadku, podľa tohto zákona možno vykonať exekúciu aj na podklade notárskych zápisníc, ktoré obsahujú právny záväzok a v ktorých je
vyznačená oprávnená osoba a povinná osoba, právny dôvod, predmet a čas plnenia, ak povinná osoba v notárskej zápisnici s vykonateľnosťou súhlasila.
Obsahom notárskej zápisnice je osvedčenie notára, že dlžník dal súhlas s vykonateľnosťou určitého záväzku. Formálna stránka vykonateľnosti notárskej zápisnice ako exekučného titulu spočíva v dodržaní formy notárskej zápisnice tak, ako je upravená v § 47 Notárskeho poriadku a materiálna stránka vykonateľnosti spočíva v dodržaní tých obsahových náležitostí, ktoré predpisuje § 41 ods. 2 písm. c/ Exekučného poriadku. Aby teda notárska zápisnica ako exekučný titul spĺňala podmienky materiálnej vykonateľnosti, musí okrem označenia účastníkov, právneho dôvodu, predmetu a času plnenia obsahovať výslovný súhlas povinnej osoby s vykonateľnosťou notárskej zápisnice.
Súhlas povinnej osoby s exekúciou, vyslovený v notárskej zápisnici musí byť daný spôsobom, ktorý by vylučoval akékoľvek pochybnosti o tom, že povinná osoba sa s obsahom notárskej zápisnice oboznámila a bola uzrozumená s právnymi následkami neplnenia si svojich povinností. Až súhlas povinného robí z notárskej zápisnice verejnú listinu, ktorá je spôsobilá na nútený výkon povinnosti uvedenej v jej obsahu. Uvedeným prejavom vôle povinného sa teda zavŕši vznik exekučného titulu, ktorým je inak len rozhodnutie príslušného štátneho orgánu. Až v dôsledku tohto právneho úkonu povinného, ktorý musí byť urobený slobodne a vážne, určite a zrozumiteľne a ktorý je vzhľadom na svoj cieľový účel procesnej povahy, sa z notárskej zápisnice stáva exekučný titul, ktorému zákon priznáva rovnaké právne účinky, aké priznáva vykonateľnému rozhodnutiu súdu. Absencia riadneho súhlasu povinného s vykonateľnosťou notárskej zápisnice spôsobuje jej materiálnu nevykonateľnosť.
Nakoľko v tomto prípade urobil vyhlásenie o uznaní záväzku z úveru a vyjadril súhlas s vykonateľnosťou notárskej zápisnice nie priamo dlžník, ale osoba konajúca v jeho mene na základe plnomocenstva obsiahnutého v zmluve o úvere zo dňa 14. 03. 2005 uzavretej medzi oprávneným a povinným, okresný súd sa správne zaoberal skutočnosťou, či takto udelené splnomocnenie je vôbec platné. Z tohto splnomocnenia obsiahnutého v zmluve o úvere vyplýva, že dlžník (povinný) ako splnomocniteľ splnomocnil advokáta Mgr. Tomáša Kušníra na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu, t. j. aby v jeho mene uznal jeho záväzok z úveru vyššie uvedeného, tak aby sa notárska zápisnica stala vykonateľným titulom pre súdny výkon rozhodnutia podľa § 274 písm. e/ O. s. p., resp. pre exekúciu podľa § 41 ods. 2 písm. c/ Exekučného poriadku na celý majetok dlžníka, do výšky vzniknutej pohľadávky, resp. jej zostatku, a jej príslušenstva.
Podľa § 22 O. s. p., zástupcom je ten, kto je oprávnený konať za iného v jeho mene. Zo zastúpenia vznikajú práva a povinnosti priamo zastúpenému (ods. 1). Zastupovať iného nemôže ten, kto sám nie je spôsobilý na právny úkon, o ktorý ide, ani ten, záujmy ktorého sú v rozpore so záujmami zastúpeného (ods. 2) .
Podľa § 23 Občianskeho zákonníka, zastúpenie vzniká na základe zákona alebo rozhodnutia štátneho orgánu (zákonné zastúpenie) alebo na základe dohody o plnomocenstve.
Podľa § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka, právny úkon sa musí urobiť slobodne a vážne, určite a zrozumiteľne; inak je neplatný.
Odvolací súd zhodne s okresným súdom dospel k záveru, že dohoda o plnomocenstve neobsahuje všetky podstatné náležitosti právneho úkonu zákonom vyžadované pre jeho platnosť, v dôsledku čoho je nutné tento právny úkon považovať za absolútne neplatný. Na absolútnu neplatnosť právneho úkonu je súd povinný prihliadať ex offo. Zo splnomocnenia je zrejmé, že zmluvná voľnosť u povinného pri voľbe zástupcu na základe splnomocnenia bola obmedzená vzhľadom k tomu, že v splnomocnení, zakomponovanom do už vopred pripravenej zmluvy o úvere, bolo predtlačené meno konkrétneho zástupcu - advokáta Mgr. Kušníra a preto nebola preukázaná slobodná vôľa povinného pri zvolení si zástupcu. Zároveň je potrebné súhlasiť s konštatovaním okresného súdu, že toto splnomocnenie nespĺňalo ani požiadavku uvedenú v cit. ust. § 22 ods. 2 Občianskeho zákonníka, nakoľko nie je možné, aby advokát nestranne zastupoval povinného pri spísaní notárskej zápisnice ako exekučného titulu a zároveň oprávneného v iných exekučných konaniach, keďže podľa konštatovania okresného súdu Mgr. Tomáš Kušnír zastupoval oprávneného v prevažnej väčšine exekučných konaní vedených na tamojšom súde. Uvedenými skutočnosťami je spochybnený základný predpoklad pri udelení plnej
moci, t. j., že splnomocnenec bude hájiť záujem povinného, ako aj slobodná voľba povinného pri výbere splnomocnenca.
Vzhľadom k uvedenému, plnomocenstvo nemôže byť platné a preto z neskorších právnych úkonov uskutočnených na jeho základe „splnomocneným zástupcom“ nemohli vyplynúť pre splnomocniteľa - povinného žiadne právne účinky.
Notárska zápisnica spísaná na základe takéhoto plnomocestva nemôže byť materiálne vykonateľným exekučným titulom. Exekúcia vedená na základe takéhoto exekučného titulu je neprípustná, čo je dôvod na jej zastavenie.
Vo vzťahu k námietke oprávneného, podľa ktorej okresný súd skúmal notársku zápisnicu už pri rozhodovaní o udelení poverenia súdnemu exekútorovi a uznal exekučný titul za súladný so zákonom, na základe čoho udelil súdnemu exekútorovi poverenie na vykonanie exekúcie, je potrebné zdôrazniť, že udelenie poverenia na vykonanie exekúcie nie je také rozhodnutie, ktoré by vylučovalo čiastočné alebo úplné zastavenie exekúcie (predstavuje iba listinu preukazujúcu oprávnenie exekútora vykonať exekúciu v konkrétnom prípade) a teda vydanie poverenia na vykonanie exekúcie netvorí prekážku veci rozhodnutej v zmysle § 159 ods. 3 O. s. p. Podľa uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 456/2011-19 zo 23. novembra 2011, okresný súd je nielen oprávnený, ale aj povinný skúmať zákonnosť exekučného titulu v ktoromkoľvek štádiu už začatého exekučného konania a nielen v súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie, a to napr. aj pre účely zistenia existencie dôvodu, pre ktorý by bolo potrebné už začaté exekučné konanie zastaviť. Zároveň odvolací súd zdôrazňuje, že povinnosťou súdu je v každom štádiu vedenia exekúcie prihliadať na to, či sú splnené formálne a materiálne podmienky vykonateľnosti exekučného titulu a v prípade zistenia, že nie sú, musí nezákonne vedenú exekúciu aj bez návrhu zastaviť. Ak je exekučný súd podľa zákona oprávnený rozhodnúť o zastavení exekúcie aj bez návrhu - ex offo, urobí tak aj bez vyjadrenia účastníkov exekučného konania. S poukazom na uvedené skutočnosti mal odvolací súd za to, že okresný súd neprekročil rámec preskúmavania formálnej a materiálnej vykonateľnosti exekučného titulu, tak ako to namietal oprávnený v podanom odvolaní. Poukaz oprávneného v odvolaní na to, že plnomocenstvo preskúmal aj notár pri spísaní notárskej zápisnice, nijako neobmedzuje exekučný súd v rozsahu jeho prieskumu. K odvolacej námietke oprávneného vytýkajúcej okresnému súdu, že napadnutým rozhodnutím exekučný súd porušil princíp rovností zbraní, keď v konaní oprávneného nevypočul a neumožnil mu tak prejaviť svoj názor, odvolací súd poznamenáva, že k porušeniu tejto zásady nedošlo, keďže vo veci nebolo nariadené pojednávanie, takže v konaní nebola vypočutá ani povinná, ani súdny exekútor, ktorý je účastníkom konania pre úsek rozhodovania o trovách exekúcie. Naviac oprávnený má možnosť vyjadriť sa k rozhodnutiu a záverom exekučného súdu v predmetnom odvolacom konaní, ktoré právo v celom rozsahu uplatnil práve podaním odvolania. Pokiaľ odvolateľ vytýkal prvostupňovému súdu, že udelené plnomocenstvo považoval nesprávne za neprijateľnú zmluvnú podmienku odvolací súd poznamenáva, že na takýchto záveroch okresný súd svoje rozhodnutie nezaložil.
Oprávnený zároveň podal návrh na prerušenie konania postupom podľa ust. § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. a predloženie Súdnemu dvoru Európskej únie na základe článku 267 Zmluvy o fungovaní EÚ prejudiciálnej otázky v znení formulovanom v podaní. Vychádzajúc z ust. § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. je súd ako autoritatívny orgán rozhodujúci spory a iné právne veci povinný obligatórne prerušiť súdne konanie, ak rozhodol o tom, že požiada podľa článku 267 Zmluvy o fungovaní EÚ (pôvodne čl. 234 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva) Súdny dvor Európskej únie o vydanie rozhodnutia o predbežnej (prejudiciálnej) otázke. Konanie o predbežnej otázke podľa článku 267 Zmluvy o fungovaní EÚ (ďalej aj „ZFEÚ“) predstavuje nesporové konanie, pretože Súdny dvor iba poskytuje odpoveď na otázku platnosti sekundárneho práva Európskej únie alebo výkladu práva Európskej únie a nerozhoduje vo veci samej, ktorá je predmetom konania pred vnútroštátnym súdom. Konanie o prejudiciálnej otázke preto nemá ani strany konania, len účastníkov, a tak ako právo podať návrh na začatie konania má výlučne vnútroštátny súd, tento súd má aj výlučné právo disponovať so svojím návrhom. Toto konanie má charakter spolupráce medzi Súdnym dvorom a vnútroštátnym súdom v záujme jednotného výkladu práva Európskej únie a jednotnej aplikácie práva Európskej únie. Povinnosť vnútroštátneho súdneho orgánu požiadať Súdny dvor o vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke je zakotvená v druhej vete článku 267 ZFEÚ. Túto povinnosť však nemožno vykladať absolútne,
t. j. že vnútroštátny orgán má vždy a za akýchkoľvek okolností povinnosť požiadať o vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke. Zo žiadneho ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku totiž nevyplýva, že všeobecný súd môže prerušiť konanie a predložiť Súdnemu dvoru návrh na rozhodnutie o prejudiciálnej otázke o výklade právneho aktu Európskej únie len na návrh účastníka konania, a rovnako predpokladom takéhoto procesného postupu nie je len samotná skutočnosť, že sa v konkrétnej veci aplikuje ustanovenie zákona platného v Slovenskej republike, do ktorého bol prenesený obsah úniových právnych noriem, alebo ak sa aplikuje ustanovenie úniového právneho predpisu. Predpokladom povinnosti začať konanie o predbežnej otázke týkajúcej sa výkladu komunitárneho práva je v zmysle ustálenej judikatúry Súdneho dvora predovšetkým skutočnosť, či otázka komunitárneho práva týkajúca sa platnosti alebo výkladu úniového práva je pre riešenie daného prípadu relevantná. Zmyslom riešenia predbežnej otázky nie je rozhodnúť konkrétny spor, ktorý je vo výlučnej kompetencii súdu členskej krajiny, ale zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho práva. Rozhodnutie o otázke hraníc aplikovateľnosti úniového práva ( tiež o jeho výklade alebo o jeho platnosti), teda, musí mať bezprostredný súvis so sporom prejednávaným vnútroštátnym súdom v tom zmysle, že ho determinuje po stránke právnej. Zároveň prejudiciálna otázka nastolená Súdnemu dvoru EÚ nesmie byť zjavne neopodstatnená a irelevantná vo vzťahu k prebiehajúcemu konaniu, jej potenciálne zodpovedanie musí mať reálny dosah na prebiehajúci spor, a zároveň nesmie ísť o otázku akademickú v tom zmysle, že táto otázka nemá reálny základ v prejednávanom spore.
V danom prípade odvolací súd nezakladá záver o neprípustnosti exekúcie na aplikácii komunitárneho, resp. úniového práva, ale výlučne na aplikácii vnútroštátneho právneho predpisu - Občianskeho zákonníka, podľa ktorého bola hodnotená platnosť resp. neplatnosť plnomocenstva obsiahnutého v zmluve o úvere uzavretej medzi oprávneným a povinným.
Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd nedospel k záveru, že by v prejednávanom prípade existovala potreba obrátiť sa s predbežnou otázkou na Súdny dvor EÚ, preto návrh oprávneného na prerušenie konania zamietol.
Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .