Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_10Co-186-2012.pdf
PDF · 87.65 KB
Case nature
Area
Subarea
10Co/186/2012
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Róberta Urbana a členov senátu JUDr. Amálie Paulerovej a JUDr. Eriky Čanádyovej v právnej veci navrhovateľa Lesy Slovenskej republiky, štátny podnik, so sídlom Námestie SNP 8, Banská Bystrica, IČO: 36 038 351, právne zastúpeného advokátom JUDr. Eduardom Šoškom, so sídlom Z., D. J. XX, proti odporkyni Mgr. H. R., nar. X.X.XXXX, bytom B., Ul. P. XXXX/XX, právne zastúpenej advokátom Mgr. Igor Palider, so sídlom, Z. XXX, o zaplatenie 286,90 eur s príslušenstvom, na základe odvolania odporcu proti rozsudku Okresného súdu Námestovo č.k. 8C/143/2010-70 zo dňa 28.5.2012 takto
rozhodol:
Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e vo výroku o uložení povinnosti odporkyni zaplatiť navrhovateľovi sumu 262,99 eur spolu s úrokom z omeškania 9% ročne od 16.2.2010 do zaplatenia.
Rozsudok okresného súdu z o s t á v a nedotknutý vo výroku o zamietnutí návrhu navrhovateľa vo zvyšku, ktorý výrok nebol odvolaním napadnutý.
Rozsudok okresného súdu m e n í vo výroku o náhrade trov prvostupňového konania tak, že účastníkom ich náhradu n e p r i z n á v a .
Účastníkom n e p r i z n á v a náhradu trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
Napadnutým rozsudkom okresný súd uložil odporkyni povinnosť zaplatiť navrhovateľovi čiastku 262,99 eur spolu s úrokom z omeškania 9% ročne od 16.2.2010 do zaplatenia. Vychádzal z toho, že bolo nesporné, že vlastníkom pozemkov, ktoré boli prenajaté odporkyni, v čase uzavretia zmluvy i v súčasnosti, je Slovenská republika a ich správu vykonával a vykonáva navrhovateľ. Okresný súd uzavrel, že napriek nejednoznačnému označeniu prenajímateľa (začína skratkou SR a pomlčkou, za ktorou nasleduje označenie navrhovateľa všetkými štandardnými identifikačnými údajmi) výkladom v zmysle § 35 ods. 2 Obč. zák. je potrebné prijať záver, že zmluvu v postavení prenajímateľa uzavrel navrhovateľ, a nie štát. Zdôraznil, že termín „zastupovanie“ v ustanovení § 50 ods. 6 Zákona č. 326/2005 Z. z. o lesoch je potrebné vykladať v jeho celkovom kontexte. Nadväzne použitý pojem nesmeruje k jeho tradičnému chápaniu, ale skôr k oprávneniu správcu lesného majetku chrániť majetok štátu aj súdnou cestou, čo v prípade navrhovateľa - štátneho podniku - v zmysle § 5 ods. 1 zákona č. 111/90 Zb. znamená možnosť chrániť zverený majetok aj vo vlastnom mene. Podporne okresný súd poukázal na súčasnú súdnu prax, ktorá potvrdzuje aktívnu legitimáciu priamo správcu majetku štátu.
Okresný súd považoval (aj) s prihliadnutím na fakt, že na jednom z odporkyni prenajatých pozemkov sa od 70-tých rokoch minulého storočia nachádza chata (v čase uzavretia zmluvy patriaca odporkyni) za pravdivú a dôveryhodnú výpoveď svedka Y. o tom, že pre rok 2007 bola dohodnutá výška nájomného 8.643,-Sk bez ohľadu na dátum podpísania zmluvy, resp. dátum udelenia súhlasu ministerstva pôdohospodárstva. Uvedené, napokon, zodpovedá i textu samotnej zmluvy. Dotknutý článok IV bod 2 zmluvy pritom nijako neodporuje ostatným ustanoveniam zmluvy a ani zákonným predpisom. Nadväzne okresný súd konštatoval, že v súvislosti s platbou nájomného za rok 2007 nevznikol odporkyni žiaden preplatok, čím sa stáva neopodstatnenou i ňou vznesená kompenzačná námietka. Dodal, že odporkyňa nijako bližšie nešpecifikovala, v čom má spočívať údajný rozpor uzavretej nájomnej zmluvy s dobrými mravmi. Bez právnej relevancie je pritom okolnosť, že ohľadne prenajatých pozemkov mala mať odporkyňa prísľub navrhovateľa o ich (neskoršom) odpredaji a že k nim bol uplatnený reštitučný nárok.
Vzhľadom na vypovedanie zmluvy nájomníčkou - odporkyňou - nájom skončil dňa 30.11.2010 a za obdobie od 1.1.2010 do uvedeného dátumu je odporkyňa povinná zaplatiť nájomné v sume 262,99 eur. Toto nájomné sa stalo splatným 15.2.2010 a od nasledujúceho dňa sa odporkyňa ocitla v omeškaní. Keďže navrhovateľ si uplatnil úroky z omeškania v rozsahu vyššom, než je zákonom prípustná výška, okresný súd v časti prevyšujúcej 9% ročne návrh navrhovateľa zamietol (zamietnutie vo zvyšnej časti sa týka i sumy 0,01 eura vo vzťahu k istine, ktorý rozdiel vznikol v rámci prepočtu nájomného za rozhodné obdobie).
O trovách konania rozhodol v zmysle § 142 ods. 3 O.s.p. tak, že navrhovateľovi priznal voči odporkyni ich náhradu v celkovej sume 615,36 eur, ktorú čiastku podrobne a konkrétne zdôvodnil vymedzením iných trov (súdny poplatok) a trov právneho zastúpenia tak vo vzťahu k odmene za úkony právnej služby, ako i vo vzťahu k náhrade hotových výdavkov.
Proti tomuto rozsudku v zákonom stanovenej lehote podala (s výnimkou zamietajúcej časti) odvolanie odporkyňa, ktorá sa alternatívne domáhala jeho zmeny tak, že návrh bude v celom rozsahu zamietnutý alebo jeho zrušenia a vrátenia veci na nové konanie a rozhodnutie. Nesúhlasila s výkladom ustanovenia § 50 ods. 6 zákona č. 326/2005 Z. z., t. j. s tým, že navrhovateľ bol oprávnený vo vlastnom mene podať posudzovaný návrh; inými slovami, že nemá v súdenej veci aktívnu vecnú legitimáciu. Odporkyňa namietala tiež zrozumiteľnosť nájomnej zmluvy, keď na jednej strane zmluva nadobúda účinnosť dňom udelenia súhlasu (čl. VIII bod 4) a na strane druhej zmluvné strany vstupujú do nájomného vzťahu dňa 26.3.2007 (čl. III). Podobne sa okresný súd nezaoberal jej námietkami ohľadne určitosti a zrozumiteľnosti protirečivých ustanovení zmluvy týkajúcich sa výšky nájmu. Odporkyňa mala za to, že predmetná zmluva vzhľadom na neurčité dojednania je čiastočne neplatnou. Následne bola dôvodnou i jej kompenzačná námietka. Opakovane poukazovala na to, že niektoré z prenajatých pozemkov neboli „užívaniaschopné“ a na časť pozemku C-KN parc. č. 26/134 bol uplatnený reštitučný nárok. V súvislosti s náhradou trov konania poukazovala na to, že to bol navrhovateľ, kto vypracoval zmluvu, vrátane neurčitých dojednaní a taktiež vykonal dodatočné zásahy do textu zmluvy. Uvedené v konečnom dôsledku viedlo ku vzniku predmetného sporu, čo predstavuje podľa odvolateľky dôvod hodný osobitného zreteľa v zmysle § 150 ods. 1 O.s.p.
Navrhovateľ navrhol rozsudok okresného súdu potvrdiť. Zdôrazňoval, že jeho aktívna legitimácia už bola vyriešená v predchádzajúcom rozhodnutí odvolacieho súdu, ktorého závery korešpondujú s rozhodovacou praxou Najvyššieho súdu SR. Mal za to, že medzi účastníkmi bolo jednoznačne dojednané nájomné osobitne na rok 2007 (bez ohľadu na to, kedy bude zmluva účinná) a osobitne na ďalšie roky. Tvrdenia odvolateľky ohľadne reštitúcií považoval navrhovateľ za bezpredmetné, keďže spor sa týka obdobia od roku 2007 až do 30.11.2010, kedy vlastnícke právo Slovenskej republiky nebolo nijako obmedzené alebo odňaté. Dodal, že to bola práve odporkyňa, ktorá rôznymi „špekulačnými“ tvrdeniami naťahovala spor. Taktiež iniciatíva na uzavretie zmluvy vyšla z jej strany.
Krajský súd, ako súd odvolací, vec preskúmal v rozsahu vymedzenom ustanovením § 212 ods. 1 O.s.p. (z toho titulu zostal nedotknutým výrok o zamietnutí návrhu vo zvyšku) a bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 1 v spojení s § 156 ods. 3 O.s.p.) v preskúmavanej časti vo veci samej napadnutý rozsudok okresného súdu potvrdil podľa § 219 ods. 1 O.s.p. a vo výroku o náhrade trov prvostupňového konania zmenil podľa § 220 O.s.p.
Odhliadnuc od toho, že odvolací súd sa stotožňuje s výkladom § 50 ods. 6 zákona č. 326/2005 Z. z. okresným súdom, je potrebné zdôrazniť, že po doplnení dokazovania (predovšetkým však z obsahu samotnej nájomnej zmluvy) bolo preukázané, že nájomnú zmluvu v pozícii prenajímateľa uzavrel navrhovateľ. Uvedený záver nespochybňuje v konečnom dôsledku ani odvolateľka. Oprávnenie správcu majetku štátu - navrhovateľa - uzavrieť nájomnú zmluvu pritom vyplýva z jeho právneho postavenia tak podľa § 50 ods. 6 zákona č. 326/2005 Z. z. („vykonáva práva vlastníka“), ako i podľa § 5 ods. 1 zákona č. 111/90 Zb. („vystupuje v právnych vzťahoch vo svojom mene“). Nadväzne, ak sa správca domáha plnenia v zmysle ním uzavretej zmluvy, je nepochybné, že koná ako aktívne legitimovaný subjekt.
V tejto súvislosti krajský súd (v podstate opakovane s poukazom na závery vyslovené v uznesení Krajského súdu v Žiline sp. zn. 10Co/85/2011 z 20.10.2011) konštatuje, že termín „zastupuje vlastníka v konaní pred súdom“ použitý v ustanovení § 50 ods. 6 zákona č. 326/2005 Z. z. je obsahovo odlišný od vymedzenia pojmu „zastúpenie“ v Občianskom zákonníku alebo Občianskom súdnom poriadku. K uvedenému záveru vedie nielen samotné znenie dotknutej právnej normy, ktoré najskôr priznáva správcovi všetky práva vlastníka a takmer súčasne mu „dovoľuje“ len zastupovať vlastníka v konaní pred súdom. Nepresnosť a nejednoznačnosť formulácie je pritom zrejmá i zo samotného procesu prijímania dotknutej právnej normy zákonodarcom. V dôvodovej správe predkladateľa sa totiž uvádza „...sa konkretizuje aktívna legitimácia správcu lesného majetku vo vlastníctve štátu zastupovať v konaní pred súdmi...“. Z právneho hľadiska je na prvá pohľad zrejmá disproporcia výrazov „aktívna legitimácia“ a „zastupovať“ i „premiešanie“ inštitútov hmotného a procesného práva. Za takéhoto stavu právnej úpravy je, s poukazom aj na postavenie navrhovateľa ako štátneho podniku (podnikateľského subjektu s osobitnou právnou úpravou), potrebné prijať výklad prezentovaný okresným súdom, ktorý je aj v súdnej praxi prevažujúcim.
Krajský súd za zodpovedajúci obsahu zmluvy považoval jej výklad okresným súdom v otázke výšky nájomného za rok 2007 v tom smere, že pre daný kalendárny rok bola dojednaná výška nájomného v (pevnej) sume 8.643,-Sk bez ohľadu na deň podpisu zmluvy, či na udelenie súhlasu ministerstvom. Článok IV bod 1 zmluvy stanovoval (preskúmateľne a zároveň obom stranám jasne) spôsob určenia výšky nájmu, vrátane jeho časového (v konkrétnej veci ročného) vymedzenia a článok IV bod II výslovne deklaroval výšku nájomného pre rok 2007 a pre nasledujúce roky. Práve takéto usporiadanie dojednania o výške nájmu logicky zodpovedá výkladu použitému okresným súdom.
V dotknutej súvislosti je opodstatnenou i argumentácia navrhovateľa v rámci vyjadrenia k odvolaniu, že pokiaľ by odporkyňa považovala toto dojednanie za nejasné, bola by namietala výšku nájmu, resp. sa domáhala započítania, už pri platbách za rok 2008 a 2009. Zároveň je akceptovateľným záver okresného súdu, že nie je v rozpore s právnymi predpismi vstup do zmluvného vzťahu časovo predchádzajúci okamih nadobudnutia účinnosti zmluvy.
Nedôvodnou odvolacou námietkou bola i výhrada týkajúca sa „užívaniaschopnosti“ niektorých pozemkov, keďže zo súvislostí uzavretia dotknutej zmluvy je nepochybné, že odporkyni bol stav nehnuteľnosti v čase podpisu známy. Taktiež nemá vplyv na užívanie/nájom nehnuteľných vecí odporkyňou fakt, že na niektoré nehnuteľnosti bol uplatnený reštitučný nárok, keďže v rozhodnom období (ako správne argumentuje i navrhovateľ) boli predmetné pozemky vo vlastníctve štátu a ich užívanie bolo bez akéhokoľvek obmedzenia.
Nakoľko odvolacie dôvody odporkyne boli vyhodnotené ako neopodstatnené (odvolací súd je v zmysle § 212 ods. 1 O.s.p. pritom viazaný nielen rozsahom odvolania, ale i konkrétnymi odvolacími námietkami) a vo veci neboli zistené ani iné nedostatky, na ktoré odvolací súd prihliada z úradnej povinnosti (§ 212 ods. 3 O.s.p.), napadnutý rozsudok v meritórnej časti krajský súd potvrdil ako vecne správny.
Odlišný záver odvolací súd zaujal v otázke náhrady trov konania. Hoci pri meritórnom posúdení veci námietky odporkyne o čiastočnej nezrozumiteľnosti zmluvy a nejasností ohľadne jej uzatvárania boli v konečnom dôsledku vyhodnotené ako nedôvodné, dotknuté okolnosti poskytujú solídny základ pre aplikáciu ustanovenia § 150 ods. 1 O.s.p. K použitiu dotknutého ustanovenia v zmysle judikačnej praxe Najvyššieho súdu SR je pritom možné pristúpiť aj bez výslovného návrhu účastníkov; čo však v súdenej veci nie je dôležité, nakoľko uvedené je samostatným odvolacím dôvodom odvolania odporkyne.
Je nepochybné, že navrhovateľ sa dostatočne jasne neoznačil ako prenajímateľ dotknutých pozemkov. Pri prvotnom posúdení veci i okresný súd - bez toho, aby sa jednalo o „zrejmú nedôslednosť“ v postupe súdu - vyhodnotil otázku prenajímateľa odlišne. Rovnako to bol navrhovateľ, resp. subjekty a osoby „na jeho strane“, ktoré dodatočne zasahovali do už podpísanej zmluvy. Taktiež formulácia ohľadne výšky nájomného za rok 2007 mohla byť jednoznačnejšia v tom zmysle, aby neumožňovala (hoci čiastočne účelový) dvojitý výklad. Zároveň navrhovateľ dostatočne jasne neozrejmil odporkyni súvislosti možného odpredaja prenajatých pozemkov, ktoré zdôrazňuje (napr.) aj vo vyjadrení k odvolaniu. Dotknutá nejasnosť pritom výrazne ovplyvnila záujem odporkyne vstúpiť do predmetného zmluvného vzťahu. Napokon značne nejasná - pre „bežného“ adresáta právnej normy v podstate až zavádzajúca - je i právna úprava v ustanovení § 50 ods. 6 zákona č. 326/2005 Z. z.
Za popísaných okolností - dôvodov hodných osobitného zreteľa - krajský súd považoval za zodpovedajúce spravodlivému usporiadaniu pomerov medzi účastníkmi nepriznanie (s odkazom na § 150 ods. 1 O.s.p.) navrhovateľovi náhrady trov konania, v ktorom zmysle zmenil dotknutý výrok napadnutého rozsudku.
Keďže rozoberané okolnosti - dôvody hodné osobitného zreteľa - sa vzťahujú na celé posudzované konanie, krajský súd na ich základe nepriznal účastníkom ani náhradu trov odvolacieho konania.
Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.