Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

6S/60/2012

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Milana Končeka a členov senátu JUDr. Evy Baranovej a JUDr. Valérie Mihalčínovej, v právnej veci žalobcu AGROBARA s.r.o., Veľká Bara č. 69, IČO: 36603228, právne zastúpený JUDr. Martinovou Gombosovou, advokátkou, Moldavská cesta 21/A, 040 11 Košice, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, Lazovná 63, Banská Bystrica, o žalobe žalobcu proti rozhodnutiu žalovaného zo dňa 23.01.2012, č. 1040505/146/2012/5081, takto

rozhodol:

Žalobu z a m i e t a .

Žalobcovi právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a .

odôvodnenie:

Žalobou zo dňa 12.04.2012, doručenou na Krajský súd v Košiciach dňa 18.04.2012, sa žalobca cestou svojho zvoleného zástupcu domáhal zrušenia rozhodnutia žalovaného Finančného riaditeľstva SR č. 1040505/146/2012/5081 zo dňa 23.01.2012, ktorým bola potvrdená daňová exekučná výzva Daňového úradu Kráľovský Chlmec č. 738/320/288-24953/11/Rem zo dňa 07.10.2011 a vrátenia veci na ďalšie konanie. Zároveň žiadal uložiť žalovanému povinnosť nahradiť mu trovy konania.

Daňový úrad Kráľovský Chlmec, postupujúc podľa , vydal dňa 07.10.2011 pod č. 738/320/288-24953/11/Rem daňovú exekučnú výzvu, ktorou žalobcu vyzval, aby v lehote 8 dní odo dňa doručenia tejto výzvy zaplatil daňový nedoplatok vo výške 20.000,- eur. Zároveň žalobcu upozornil, že ak tento daňový nedoplatok v určenej lehote nezaplatí, vykoná daňovú exekúciu vydaním daňového exekučného príkazu na prikázanie pohľadávky z účtu vedeného v banke. Predmetnú daňovú exekučnú výzvu prevzal žalobca dňa 13.10.2011, o čom svedčí doručenka preukazujúca doručenie zásielky do vlastných rúk.

Proti doručenej daňovej exekučnej výzve podal žalobca v zákonnej lehote 15 dní odvolanie, o ktorom žalovaný ako druhostupňový správny orgán rozhodol tak, že túto daňovú exekučnú výzvu rozhodnutím č. 1040505/146/2012/5081 vydaným dňa 23.01.2012, z dôvodov v ňom uvedených potvrdil.

Konajúci súd svojím uznesením zo dňa 6. septembra 2012 č. k. -33 podľa (ďalej len „“) v spojení s ust. zastavil konanie o zákonnosti rozhodnutia žalovaného uvedeného v záhlaví tohto rozsudku, ktorým žalovaný potvrdil predmetnú daňovú exekučnú výzvu.

Na základe odvolania žalobcu proti uzneseniu konajúceho súdu zo dňa 06.09.2012 Najvyšší súd Slovenskej republiky v Bratislave svojím uznesením zo dňa 28.02.2013 č. k. zrušil napadnuté uznesenie konajúceho súdu zo dňa 06.09.2012 č. k. -33 a vrátil mu vec na ďalšie konanie.

V zrušujúcom uznesení najvyšší súd, okrem iného, uviedol, že „ak Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhoduje ako odvolací súd v obdobnej veci, aká už bola predmetom konania pred odvolacím súdom, môže v odôvodnení poukázať už len na podobné rozhodnutie, ktorého celý text v odôvodnení uvedie ( ).

Dňa 13. novembra 2012 bola na Najvyššom súde Slovenskej republiky pod sp. zn. prejednaná a rozhodnutá obdobná vec pojednávajúca o právnej otázke, či daňová exekučná výzva a rozhodnutie odvolacieho orgánu o jej potvrdení sú spôsobilým predmetom prieskumu zákonnosti ( ).

V súlade s najvyšší súd poukazuje na právnu argumentáciu obsiahnutú v citovanom uznesení, ktorým najvyšší súd podľa druhá veta v spojení s zrušil napadnuté uznesenie krajského súdu v tamojšej veci a podľa vrátil vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

V tamojšej veci sp. zn. bol najvyšším súdom zistený nasledujúci skutkový stav: „Žalobou zo 16. apríla 2012 sa žalobca domáhal preskúmania a zrušenia zákonnosti rozhodnutia žalovaného z 23. januára 2012, č. 1040505/148/2012/5081, ktorým žalovaný potvrdil daňovú exekučnú výzvu Daňového úradu Kráľovský Chlmec zo 7. októbra 2011, č. 738/320/294-24958/11/Rem.

Exekučnou výzvou zo 7. októbra 2011, č. 738/320/294-24958/Rem správca dane oznámil žalobcovi, že na podklade exekučného titulu začal 7. septembra 2011 daňové exekučné konanie vydaním rozhodnutia zo 7. septembra 2011 č. 738/320/294-22041/11/Rem na vymoženie daňového nedoplatku vo výške 3.000 eur. Exekučným titulom je vykonateľný výkaz daňových nedoplatkov Daňového úradu Kráľovský Chlmec č. /Kaš zostavený z údajov evidencie daní žalobcu k 9. augustu 2011. Správca dane vyzval žalobcu, aby v lehote 8 dní odo dňa doručenia daňovej exekučnej výzvy zaplatil daňový nedoplatok, upozornil ho, že ak daňový nedoplatok nebude zaplatený v lehote určenej správcom dane, vykoná daňovú exekúciu vydaním daňového exekučného príkazu na prikázanie pohľadávky z účtu vedeného v banke a zakázal žalobcovi nakladať s peňažnými prostriedkami na všetkých účtoch až do výšky daňového nedoplatku“.

Ako zásadnú riešili súdy v konaní sp. zn. právnu otázku, „či daňová exekučná výzva a rozhodnutie odvolacieho orgánu o jej potvrdení sú spôsobilým predmetom prieskumu zákonnosti - rozhodnutím v zmysle

S odkazom na ust. a najvyšší súd ďalej uviedol, že daňové exekučné konanie vykonávacím konaním, v ktorom sa vymáha daňový nedoplatok, resp. iné peňažné plnenie uložené rozhodnutím v daňovom konaní. Rozhodnutiami preskúmateľnými podľa druhej hlavy piatej časti sú rozhodnutia vydané v daňovom konaní, v ktorom sa rozhoduje o právach a povinnostiach daňových subjektov. Jednotlivé úkony správcu dane v štádiu daňového exekučného konania v zásade nie je možné kvalifikovať ako rozhodnutia v zmysle , pretože tieto úkony smerujú k vykonaniu právoplatného exekučného titulu, ktorý zakladá povinnosť daňového subjektu zaplatiť vyrubenú sumu. Z tejto zásady však existujú výnimky, s ktorými počíta o správe daní ako s preskúmateľnými okolnosťami i počas exekučného konania, to v odvolacom daňovom konaní. Na tieto výnimky sa vzťahuje koncentračná zásada.

Podľa o správe daní a poplatkov znení neskorších predpisov do 15 dní odo dňa doručenia daňovej exekučnej výzvy môže daňový dlžník podať u správcu dane odvolanie, ak

a) nastali okolnosti, ktoré spôsobili zánik vymáhaného daňového nedoplatku alebo bránia jeho vymáhateľnosti,

b) sú iné dôvody, pre ktoré je daňová exekúcia neprípustná.

Odvolanie musí byť odôvodnené, pričom na neskôr uplatnené dôvody sa neprihliada. Odvolanie má odkladný účinok. Na rozhodovanie o odvolaní sa vzťahujú ustanovenia § 46 až 48.

Najvyšší súd preto dospel k záveru, že daňová exekučná výzva podlieha v obmedzenom rozsahu súdnemu prieskumu zákonnosti. Jej zákonnosť možno preskúmať iba v rozsahu dôvodov podľa a , pričom podľa názoru najvyššieho súdu ide o také okolnosti, ktoré nastali po nadobudnutí právoplatnosti exekučného titulu. Opačný výklad by viedol k duplicitnej možnosti súdneho prieskumu zákonnosti exekučného titulu i v štádiu exekučného konania, čo je v rozpore s princípom subsidiarity, ktorý pri prechode do ďalšej úrovne právnej ochrany ( ), počíta s vyčerpaním právneho prostriedku nápravy v predchádzajúcom štádiu.

Z obsahu spisu mal odvolací súd osvedčené, že žalobca nevyčerpal možnosť súdneho prieskumu zákonnosti exekučného titulu a jeho dôvody v štádiu exekučného konania sa týkajú práve exekučného titulu. Túto skutočnosť v ďalšom konaní preverí súd prvého stupňa. Pri prieskume zákonnosti daňovej exekučnej výzvy súdom sa prísne uplatňuje koncentračná zásada“.

Po preskúmaní skutkového a právneho stavu tu prejednávanej veci žalobcu Najvyšší súd Slovenskej republiky vychádzajúc z judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky (napr. vo veciach sp. zn. sp. zn. , sp. zn. , či sp. zn. ) dospel k záveru, že v danej veci je vhodné prijať právne závery urobené najvyšším súdom vo veci sp. zn. . Následne, z dôvodov vyššie uvedených postupom podľa veta druhá v spojení s napadnuté uznesenie krajského súdu zrušil a podľa vrátil vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, v ktorom krajský súd vec meritórne prejedná a o nej znova rozhodne.

Najvyšší súd považuje za potrebné poukázať na zmenu v hodnotení závažnosti, akou je daňová exekučná výzva, zasiahnuť do práv a právom chránených záujmov fyzickej alebo právnickej osoby. Len donedávna bol zastávaný ten právny názor, že daňová exekučná výzva je len procesným rozhodnutím, ktoré nepodlieha preskúmavaniu zákonnosti v správnom súdnictve. Z tohto zrejme vychádzal aj krajský súd pri svojom rozhodovaní. Vzhľadom na všeobecný príklon k stále sa zužujúcemu výkladu je nutné tento názor prehodnotiť a prihliadnuť na hybridnú povahu daňovej exekučnej výzvy.

Daňová exekučná výzva opúšťa charakter procesného rozhodnutia, a to vzhľadom na jej následky v hmotnoprávnej rovine. Teda, nielenže zakladá určitý vzťah medzi povinným a správcom dane, ale fakticky mení aj rozsah práv povinného k určitým zložkám jeho majetku, jeho vlastníctva. Daňovou exekučnou výzvou sa totiž, bez ohľadu na reakciu povinného subjektu ukladá tiež zákaz nakladania s majetkom, na ktorý chce správca dane uplatniť výkon daňovej exekúcie, ak sa zákaz nakladať s jeho majetkom neuložil už podľa § 71 ods. 2, a upozornenie, že daňový dlžník je povinný umožniť správcovi dane vykonať súpis hnuteľného majetku (§ 76 ods. 2 písm. i/ zákona o správe daní a poplatkov).

Práve toto obmedzenie dispozičného práva povinného subjektu vo vzťahu k jeho majetku ako zásah do vlastníckeho práva, práva s priznanou osobitnou ochranou nielen na úrovni vnútroštátnej (čl. 20 a nasl. ), ale aj medzinárodnej (čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, čl. 17 Charty základných práv Európskej únie).

Nemožno odhliadnuť ani od postavenia, ktoré má povinný v exekúcii vedenej podľa o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len „“), ktorý má možnosť sa proti výkonu exekúcie vedenej rovnako na

podklade právoplatných a vykonateľných exekučných titulov (§ 41 a nasl. exekučného poriadku) brániť priamo prostredníctvom súdu, ako nestranného a nezávislého orgánu štátnej moci.

Pokiaľ by súdu zotrvali na tom, že daňová exekučná výzva je v zmysle vylúčená zo súdneho prieskumu, došlo by k stavu, kedy by rozhodnutie vydané správnym orgánom, týkajúce sa základných práv a slobôd, bolo vylúčené z prieskumu v súdnom súdnictve. Bol by tak tolerovaný stav v rozpore s .

Podľa súd prvého stupňa aj správny orgán sú viazaní právnym názorom odvolacieho súdu, ak bolo rozhodnutie zrušené a vec bola vrátená na ďalšie konanie“.

Konajúci súd viazaný právnym názorom najvyššieho súdu vyslovenom v jeho uznesení zo dňa 28. februára 2013 v súlade s právnym názorom najvyššieho súdu na základe ust. a nasl. , podľa a nasl. opätovne preskúmal žalobou napadnuté rozhodnutie žalovaného v obmedzenom rozsahu, teda iba v rozsahu dôvodov podľa ust. a a po opätovnom oboznámení sa s obsahom administratívneho spisu žalovaného, ako aj prvostupňového správneho názoru dospel k záveru, že v preskúmavanom rozsahu rozhodnutie a postup žalovaného správneho orgánu v medziach žaloby je v súlade so zákonom, preto na pojednávaní konanom dňa 18.04.2013, konajúc v neprítomnosti účastníkov ( ) vyslovil rozsudkom, že žalobu zamieta z ďalej uvedeného dôvodu.

Ako vyplýva z právneho názoru vysloveného v uznesení najvyššieho súdu daňová exekučná výzva podlieha iba v obmedzenom rozsahu súdnemu prieskumu zákonnosti, a preto jej zákonnosť možno preskúmať iba v rozsahu dôvodov uvedených v ust. a , pričom musí ísť o také okolnosti, ktoré nastali po nadobudnutí právoplatnosti exekučného titulu, pretože opačný výklad by podľa názoru najvyššieho súdu viedol k duplicitnej možnosti súdneho prieskumu zákonnosti exekučného titulu i v štádiu exekučného konania, čo by bolo v rozpore s princípom subsidiarity, ktorý princíp pri prechode do ďalšej úrovne právnej ochrany počíta s vyčerpaním právneho prostriedku nápravy v predchádzajúcom štádiu.

Pretože v danom prípade, ako to konštatoval aj najvyšší súd v zrušujúcom uznesení, z obsahu administratívneho spisu žalovaného nevyplýva, že by žalobca osvedčil, že vyčerpal možnosť súdneho prieskumu zákonnosti exekučného titulu, keďže jeho dôvody v štádiu exekučného konania sa týkajú práve exekučného titulu, súd, keďže žalobca ani do dňa pojednávania a rozhodnutia jeho veci, na ktorom pojednávaní sa ani nezúčastnil a z účasti ktorého sa ospravedlnil, neosvedčil súdu, že vyčerpal možnosť súdneho prieskumu zákonnosti exekučného titulu po nadobudnutí právoplatnosti exekučného titulu, vec žalobcu, rozhodujúc podľa stavu, ktorý tu bol v čase vydania žalovaného rozhodnutia ( prvá veta ) rozhodol.

Súd na základe vyššie uvedeného zmeneného právneho názoru najvyššieho súdu uzatvoril, že žalobca neosvedčil, že po nadobudnutí právoplatnosti exekučného titulu v danej veci nastali okolnosti, ktoré by spôsobili zánik vymáhaného daňového nedoplatku alebo ktoré by bránili jeho vymáhateľnosti a neosvedčil ani, že sú tu iné dôvody, pre ktoré by bola daňová exekúcia neprípustná, preto žalobu žalobcu podľa pomerom hlasov 3 : 0 ako nedôvodnú zamietol.

Neúspešnému žalobcovi súd právo na náhradu trov konania nepriznal v súlade s ust.

Vo veci senát rozhodol pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie na Najvyšší súd Slovenskej republiky v Bratislave prostredníctvom Krajského súdu v Košiciach do 15 dní odo dňa doručenia rozsudku, pričom odvolanie musí byť písomné a v takom počte vyhotovení, aby jeden rovnopis ostal na súde a aby každý účastník dostal jeden rovnopis.

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach ( ) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napadá, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že v konaní došlo k vadám uvedeným v , konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.