Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Uznesenie_6CoPr-1-2013.pdf
PDF · 89.24 KB
Case nature
Area
Subarea
6CoPr/1/2013
Uznesenie
Krajský súd v Prešove v právnej veci žalobcu S. Y., nar. XX.XX.XXXX, bytom H. XXX, právne zast. JUDr. Mikulášom Pavlíkom, advokátom so sídlom v Michalovciach, Špitálska 6 proti žalovanému KFŠ-DELTA, s.r.o., so sídlom v Bardejove, Štefánikova 78, zast. JUDr. Svätoslavom Vaškom, Bardejov, Kláštorná 12 o určenie náhrady mzdy s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bardejov č. k. 1C/155/2011-140 zo dňa 07.11.2012 jednohlasne takto
rozhodol:
Z r u š u j e rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti a v rozsahu zrušenia v r a c i a vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie a rozhodnutie.
odôvodnenie:
Napadnutým rozsudkom prvostupňový súd žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 646,22 Eur s úrokmi z omeškania vo výške 10 % ročne zo sumy 323,11 Eur od 01.03.2009 do zaplatenia a vo výške 9,50 % ročne zo sumy 323,11 Eur od 01.04.2009 do zaplatenia v lehote 15 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.
V prevyšujúcej časti žalobu zamietol.
O trovách konania bude rozhodnuté po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.
Prvostupňový súd vychádzal zo žaloby, kde žalobca pôvodne v konaní Okresného súdu Bardejov č. k. 1C/27/2009 sa domáhal určenia, že okamžité skončenie pracovného pomeru daného žalobcovi listom zo dňa 15.12.2008 je neplatné.
V tejto žalobe si žalobca uplatnil aj náhradu mzdy. V priebehu konania pred Okresným súdom Bardejov pod sp.zn. 1C/155/2011, v ktorom sa vedie konanie o náhradu mzdy ako vylúčený nárok z pôvodného konania sp. zn. 1C/27/2009, žalobca žiadal v konečnej verzii, aby žalovaný bol zaviazaný zaplatiť mu sumu 12.278,18 Eur s úrokmi z omeškania od 01. každého mesiaca za obdobie mesiacov február 2009 až marec 2012 mesačne 323,11 Eur. Uviedol, že ide o nárok o náhradu mzdy podľa § 79 ods. 1, 2 Zákonníka práce za prvých 12 mesiacov a ďalej za ďalšie mesiace nárok podľa § 142 Zákonníka práce v dôsledku prekážok v práci na strane zamestnávateľa.
Prvostupňový súd vykonal dokazovanie, nárok žalobcu posúdil jednak podľa ust. § 79 ods. 1, 2, 3 a 4 Zákonníka práce, ďalej podľa § 134 ods. 1, 2, 4, 9 Zákonníka práce, podľa § 142 ods. 1, 3 Zákonníka práce, podľa § 129 ods. 1, 2 Zákonníka práce a podľa § 517 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka s použitím § 3 ods. 1 nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z. a § 10a citovaného nariadenia.
Prvostupňový súd ustálil, že pracovný pomer žalobcu s právnym predchodcom žalovaného vznikol na základe pracovnej zmluvy zo dňa 13.08.2007. Dňa 08.01.2009 bolo žalobcovi doručené okamžité skončenie pracovného pomeru pre porušenie pracovnej disciplíny. Listom zo dňa 08.01.2009 žalobca žalovanému oznámil, že okamžité skončenie pracovného pomeru považuje za neplatné z dôvodu, že žalobca nebol vyzvaný na nástup do práce, a preto nemohlo dôjsť k porušeniu pracovnej disciplíny. Žalovaný sa nebránil skončeniu pracovného pomeru dohodou, avšak žiadal aby dôvodom skončenia pracovného pomeru boli organizačné zmeny s povinnosťou vyplatiť odstupné.
Predtým podaním zo dňa 08.12.2008 žalobca reagoval na dohodu žalovaného o skončení pracovného pomeru tak, že nemá námietky proti skončeniu pracovného pomeru dohodou, avšak trvá na tom, aby dôvodom skončenia pracovného pomeru boli organizačné zmeny s povinnosťou vyplatiť odstupné.
Prvostupňový súd zistil, že nebolo preukázané, aby žalobca do práce po doručení okamžitého skončenia pracovného pomeru nastúpil dobrovoľne bez výzvy žalovaného.
Rozsudkom Okresného súdu v Bardejove č. k. 1C/27/2009-86 zo dňa 08.03.2011 súd rozhodol o neplatnom okamžitom skončení pracovného pomeru žalovaného so žalobcom listom zo dňa 15.12.2008 a nárok na náhradu bol vylúčený na samostatné konanie. Tento rozsudok bol potvrdený rozsudkom Krajského súdu v Prešove zo dňa 07.07.2011 sp. zn. 17Co/51/2011. Rozsudok sa stal právoplatným 15.08.2011. V priebehu konania žalobca tvrdil, že trvá na zamestnaní. Uvedené vyplýva zo skutočnosti, že podal žalobu na súd o neplatnosť skončenia pracovného pomeru a náhradu za mzdy, čo považoval za splnenú povinnosť oznámenia žalovanému, že trvá na ďalšom zamestnaní.
Žalovaný nenamietal skončenie pracovného pomeru, avšak žiadal ho ukončiť dohodou s tým, aby boli uvedené ako dôvod ukončenia pracovného pomeru organizačné zmeny a povinnosť vyplatiť odstupné.
Súd skonštatoval, že žalobca ani raz neuviedol, aby sa dožadoval zamestnania a že chce nastúpiť do práce, resp. že sa po 08.12.2008 dostavil na miesto výkonu práce a dožadoval sa vykonávania práce, alebo aby okrem podania žaloby prejavil záujem o prácu. Skonštatoval, že žalobca nevyvinul žiadnu aktivitu vo vzťahu k zamestnávateľovi a práci.
Žalovaný považoval pracovný pomer za ukončený, zrejme preto žalobcu nekontaktoval ohľadne práce.
Súd mal za to, že po doručení okamžitého skončenia pracovného pomeru vo vzťahu k zamestnávateľovi učinil prejav vôle, že nenamieta skončenie pracovného pomeru, len to podmienil dôvodmi, aby skončil dohodou s organizačnými zmenami a aby mu bolo vyplatené odstupné. Z takéhoto konania žalobcu prvostupňový súd usúdil, že žalobca netrvá na ďalšom zamestnávaní aj napriek podanej žalobe. Je pravdou, že existuje judikatúra, podľa ktorej podanie žaloby o neplatnosť skončenia pracovného pomeru a náhradu mzdy nahrádza prejav zamestnanca, a to oznámenia zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby ho ďalej zamestnával, avšak vždy za predpokladu, že zamestnanec neučinil iný, resp. vôbec neučinil prejav vôle vo vzťahu k zamestnávateľovi o jeho ochote naďalej prácu vykonávať.
Prvostupňový súd dospel k záveru, že aj napriek neplatnému okamžitému skončeniu pracovného pomeru zamestnanca, žalobcu, zo strany zamestnávateľa - žalovaného, pracovný pomer žalobcu skončil dohodou ( písomne sa so žalovaným nedohodol inak ), a to dňom, keď sa mal pracovný pomer skončiť, v tomto prípade dňom 08.01.2009, ktorý súd považoval za deň doručenia okamžitého skončenia pracovného pomeru žalobcovi. Uvedené vyplýva z ust. § 75 ods. 3 Zákonníka práce a podľa § 75 ods. 4 Zákonníka práce má žalobca nárok na náhradu mzdy v sume svojho priemerného zárobku podľa § 134 Zákonníka práce za výpovednú dobu dvoch mesiacov.
V prejednávanej veci to činí 646,22 Eur, teda 2 x 323,11 Eur vyplývajúcej z predloženého mzdového listu žalobcu za mesiac máj 2008. Výška priemerného zárobku pre výpočet náhrady mzdy nebola medzi
účastníkmi sporná, preto prvostupňový súd vychádzal podľa zhodných tvrdení účastníkov. Prvostupňový súd zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 646,22 Eur s úrokmi z omeškania vo výške 10 % ročne zo sumy 323,11 Eur od 01.03.2009 do zaplatenia a vo výške 9,50 % ročne zo sumy 323,11 Eur od 01.04.2009 do zaplatenia, keďže žalovaný je v omeškaní so zaplatením uvedenej sumy. Úroky z omeškania boli priznané podľa § 517 OZ v spojení s nariadením vlády 87/1995 Z. z., pričom podľa § 129 Zákonníka práce vychádzal zo splatnosti mzdy, ktorá je splatná pozadu za mesačné obdobie, a to najneskôr do konca nasledujúceho kalendárneho mesiaca. Keďže sa jedná o náhradu mzdy po skončení pracovného pomeru 08.01.2009, dňom 01.03.2009 a 01.04.2009 sa žalovaný už mohol dostať do omeškania s jej zaplatením.
Prvostupňový súd bol toho názoru, že žalobcovi nepatrí náhrada mzdy nad rozsah priznanej náhrady mzdy za dva mesiace. Taktiež mu nepatrí ani náhrada mzdy podľa § 142 Zákonníka práce ( prekážky na strane zamestnávateľa ), a to z dôvodu, že nemohlo dôjsť k situácii, že zamestnanec nemohol vykonávať prácu pre prekážky na strane zamestnávateľa ( po období 12 mesiacov žiadanej náhrady mzdy, keď súd považuje pracovný pomer za ukončený dňom 08.01.2009). Preto bola žaloba v prevyšujúcej časti nad rámec priznanej náhrady mzdy a príslušenstva zamietnutá.
Výrok o trovách konania prvostupňový súd odôvodnil ust. § 151 ods. 3 O. s. p.
Proti tomuto rozsudku, a to proti výroku, ktorým v prevyšujúcej časti bol nárok žalobcu zamietnutý, v zákonom stanovenej lehote podal odvolanie žalobca. Namietal rozhodnutie súdu prvého stupňa a žiadal, aby odvolací súd v zmysle uplatneného nároku žalobe v celom rozsahu vyhovel, alternatívne, aby odvolací súd napadnutý výrok zrušil a vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
Žalobca namietal, že prvostupňový súd skonštatoval, že žalobca po doručení okamžitého skončenia pracovného pomeru vo vzťahu k zamestnávateľovi učinil prejav vôle, že nenamieta skončenie pracovného pomeru, len to podmienil dôvodmi, aby skončil dohodou s organizačnými zmenami a aby mu nebolo vyplatené odstupné. Z takéhoto konania žalobcu je možné usúdiť, že netrvá na ďalšom zamestnávaní aj napriek podanej žalobe. Poukázal na ust. § 60 ods. 1 a 2 Zákonníka práce a uviedol, že návrh dohody o skončení pracovného pomeru zo dňa 26.11.2008 je samostatným právnym úkonom žalovaného, na ktorý reagoval žalobca listom zo dňa 08.12.2008 v súlade s ust. § 60 ods. 2 Zákonníka práce, keď požadoval, aby v dohode bol uvedený skutočný dôvod ukončenia pracovného pomeru. Organizačné zmeny pracovného pomeru žalovaného nevyvrátil ani konateľ spoločnosti. Tým, že neboli uvedené dôvody výpovede podľa požiadaviek žalobcu, nedošlo k platnému skončeniu pracovného pomeru. V tomto prípade to bol samostatný právny úkon, na ktorý nie je možné v ďalšom konaní prihliadať.
Ďalším samostatný právnym úkonom žalovaného bolo okamžité skončenie pracovného pomeru zo dňa 15.12.2008, na ktoré reagoval právny zástupca žalobcu listom zo dňa 08.01.2009, keď uviedol, že okamžité skončenie pracovného pomeru považuje za neplatné. Navrhol však, že súhlasí so skončením pracovného pomeru dohodou z dôvodu organizačných zmien podľa § 63 ods. 1 Zákonníka práce. Pre prípad nesúhlasu s návrhom žalobcu bolo žalovanému oznámené, že sa bude domáhať neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru. Keďže žalovaný na túto písomnosť nereagoval, žalobca si uplatnil svoje právo na určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru na súde vrátane nároku na náhradu mzdy. Ďalej žalobca poukázal na judikát R 24/1996 Najvyššieho súdu ČR,podľa ktorého oznámenie zamestnanca, že trvá na tom, aby ho zamestnávateľ po neplatnom rozviazaní pracovného pomeru výpoveďou, okamžitým zrušením alebo zrušením v skúšobnej dobe naďalej zamestnával, je jednostranným právnym úkonom zamestnanca adresovaným zamestnávateľovi, ktorý na svoju platnosť nevyžaduje písomnú formu. Prejav vôle môže byť urobený konaním alebo opomenutím, môže sa tak stať výslovne alebo iným spôsobom nevzbudzujúcim pochybnosti o tom, čo chcel zamestnanec prejaviť. Požiadavka zamestnanca, aby ho zamestnávateľ ďalej zamestnával nie je splnená, ak podal zamestnanec na súde len žalobu o určenie neplatnosti rozviazania pracovného pomeru. Oznámenie zamestnanca, že trvá na tom, aby ho zamestnávateľ naďalej zamestnával nahrádza taká žaloba, v ktorej pracovník uplatnil nielen neplatnosť rozviazania
pracovného pomeru, ale aj požiadavku náhrady mzdy podľa § 61 ods. 1 Zákonníka práce, teraz § 79 ods. 1 Zákonníka práce.
V tomto prípade žalobca si uplatnil v návrhu na začatie konania aj nárok na náhradu mzdy, preto rozhodnutie prvostupňového súdu, že žalobcovi nepatrí nárok na ďalšiu mzdu, len za dva mesiace podľa § 79 ods. 4 Zákonníka práce nie je správny.
Prvostupňový súd vyzval žalovaného na vyjadrenie k odvolaniu žalobcu. Do rozhodnutia odvolacieho súdu žalovaný písomné vyjadrenie k tomuto odvolaniu nepodal.
Odvolací súd v rámci kompetencií vyplývajúcich z ust. § 10 ods. 1 O. s. p. preskúmal napadnutý výrok rozsudku súdu prvého stupňa spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo v zmysle zásad uvedených v ust. § 212 O. s. p., vo veci nenariadil odvolacie pojednávanie, čo je v súlade s ust. § 214 ods. 1, 2 O. s. p. a zistil, že odvolanie žalobcu proti výroku o zamietnutí časti žaloby je dôvodné.
Prvostupňový súd v tejto časti nesprávne vec skutkovo posúdil, neaplikoval správny právny predpis, a preto aj rozhodnutie súdu prvého stupňa nie je zákonné.
Predmetom uplatnených nárokov žalobcu na náhradu mzdy sú nároky v súvislosti s neplatným skončením pracovného pomeru, ktoré žalovaný vykonal vo vzťahu k žalobcovi listom zo dňa 15.12.2008. Týmto listom malo dôjsť k okamžitému skončeniu pracovného pomeru žalobcu pre porušenie pracovnej disciplíny.
Keďže bolo právoplatne rozhodnuté o neplatnom skončení pracovného pomeru, mzdové nároky si uplatňuje žalobca práve v tejto súvislosti. Skutočnosť, že po doručení okamžitého skončenia pracovného pomeru žalobca navrhol žalovanému ukončenie pracovného pomeru dohodou z organizačných dôvodov s povinnosťou vyplatiť odstupné neznamená, že k takémuto ( dohodou ) ukončeniu pracovného pomeru došlo. V priebehu konania totiž nebolo preukázané, že by uvedený návrh na uzatvorenie dohody žalovaný akceptoval, a že uvedená dohoda mala nahradiť okamžité skončenie pracovného pomeru. Preto, keďže tento úkon žalobcu nie je možné považovať vo vzťahu k zmene pomerov pri okamžitom skončení pracovného pomeru za relevantný, teda majúci vplyv na úmysel žalovaného ukončiť pracovný pomer okamžitým skončením pre porušenie pracovnej disciplíny, nie je možné takýto právny úkon považovať za platný, pretože nezodpovedá ustanoveniam § 15 Zákonníka práce. Nakoniec, účastníci navrhnutej dohody neuzatvorili dohodu podľa § 18 Zákonníka práce, keďže dohoda je dvojstranný právny úkon. Ostalo preto relevantné pre ďalšie posúdenie náhrady mzdy už len okamžité ukončenie pracovného pomeru ako úkon, od ktorého si žalobca odvodzuje svoje nároky v súvislosti s náhradou mzdy.
Z obsahu spisového materiálu vyplýva, že po doručení okamžitého skončenia pracovného pomeru žalovaným žalobcovi, žalobca dňa 16.12.2009 podal na Okresnom súde Bardejov žalobu o neplatnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru, ktorej súčasťou bol aj uplatnený nárok na náhradu mzdy. Táto žaloba o neplatnosť skončenia pracovného pomeru bola podaná v lehote vyplývajúcej z ust. § 77 Zákonníka práce. To, že žalobca po doručení okamžitého skončenia pracovného pomeru neoznámil žalovanému, že trvá na ďalšom zamestnaní, resp. nevykonal žiadnu aktivitu vo vzťahu k zamestnávateľovi a práci, ako to konštatuje prvostupňový súd, neznamená, že stratil nárok na náhradu mzdy po tom, čo bolo právoplatne rozhodnuté o neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru. Práve tým, že žalobca podal žalobu o neplatnosť rozviazania pracovného pomeru a náhradu mzdy a táto žaloba bola žalovanému riadne dňa 19.03.2009 doručená, nahrádza táto žaloba oznámenie zamestnanca, teda žalobcu, voči žalovanému, že trvá na ďalšom zamestnávaní, a teda že v ďalšom od tohto dátumu si môže uplatňovať nárok na náhradu mzdy z neplatného rozviazania pracovného pomeru. Nie je možné vykladať preto pokus žalobcu o ukončenie pracovného pomeru dohodou po doručení okamžitého skončenia pracovného pomeru na ťarchu zamestnanca, teda žalobcu, a konštatovať, že netrval na zachovaní pracovného pomeru. Nesprávny je názor prvostupňového súdu, že žalobca
nevykonal iný, resp. vôbec žiaden prejav vôle vo vzťahu k zamestnávateľovi o jeho ochote ďalej prácu vykonávať. Naopak, práve podaním tejto žaloby svoje konanie konvalidoval, pretože žaloba obsahuje aj nárok na náhradu mzdy. Preto na takúto žalobu je potrebné prihliadať. Potom závery prvostupňového súdu o tom, že pracovný pomer žalobcu so žalovaným skončil dohodou dňa 08.01.2009 a že žalobcovi podľa § 79 ods. 4 Zákonníka práce patrí náhrada mzdy vo výške priemerného zárobku len za výpovednú dobu dvoch mesiacov, sú nesprávne.
Preto odvolací súd, vzhľadom na uvedené okolnosti, napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
Bude úlohou prvostupňového súdu spravovať sa právnym názorom odvolacieho súdu a rozhodnúť o nárokoch žalobcu podľa § 79 ods. 1,2 Zákonníka práce a zároveň preskúmať, či vo vzťahu k nároku podľa § 142 Zákonníka práce má na náhradu mzdy žalobca právo alebo nie. Zamietavý výrok rozhodnutia súdu prvého stupňa totiž vo vzťahu k tomuto nároku neobsahuje riadne odôvodnenie.
V konečnom rozhodnutí o veci rozhodne prvostupňový súd podľa § 224 ods. 3 O. s. p. aj o trovách konania.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.