Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

16Co/347/2012

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ivice Hanuskovej a členov senátu Mgr. Štefana Baláža a JUDr. Alexandra Mojša v právnej veci navrhovateľa Lesostav Zvolen, a. s., so sídlom Zvolen, Lučenecká cesta 5, IČO: 31642110, proti odporcovi Lesostav stred Zvolen, s. r. o., so sídlom Zvolen, Terézie Vansovej 1571, IČO: 36053643, právne zastúpenému JUDr. Jánom Krnáčom, advokátom, Advokátska kancelária so sídlom Zvolen, Nám. SNP 70/36, o zaplatenie sumy 9.282,68 Eur s príslušenstvom, o odvolaní navrhovateľa a odporcu proti rozsudku Okresného súdu Zvolen č. k. -406 zo dňa 26. 06. 2011 v spojení s opravným uznesením č. k. -410 zo dňa 26. 07. 2012, takto

rozhodol:

Rozsudok okresného súdu vo výroku, ktorým v prevyšujúcej časti návrh navrhovateľa zamietol, p o t v r d z u j e .

Vo výroku, ktorým okresný súd uložil odporcovi povinnosť zaplatiť navrhovateľovi sumu 480 Eur spolu s 9% úrokom z omeškania ročne od 03. 07. 2009 do zaplatenia, všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku z r u š u j e a v tomto rozsahu vec vracia na ďalšie konanie.

odôvodnenie:

Napadnutým rozsudkom okresný súd uložil odporcovi povinnosť zaplatiť navrhovateľovi sumu 480 Eur s príslušenstvom titulom bezdôvodného obohatenia spočívajúceho „z poskytovania služby officehousingu za obdobie štyroch rokov pred podaním návrhu po 10 Eur mesačne a to za poskytovanie adresy pre účely zápisu a vedenia adresy sídla spoločnosti v obchodnom registri, v živnostenskom registri, na daňovom úrade a v iných registroch, označenia sídla spoločnosti a zriadenia a údržbu poštovej schránky pre spoločnosť.“ Mal za preukázané, že odporca mal vedené sídlo spoločnosti na adrese Zvolen, Pribinova 825/32 za obdobie od 08. 04. 2002 do 07. 12. 2007, teda v nehnuteľnosti patriacej navrhovateľovi. Keďže medzi účastníkmi konania nebola uzavretá žiadna zmluva na poskytovanie takýchto služieb, ale tieto služby poskytované boli, vzniklo odporcovi bezdôvodné obohatenie. Pokiaľ ide o výšku bezdôvodného obohatenia o tejto súd rozhodol v zmysle dopytov na spoločnosti, ktoré takéto obdobné služby poskytujú a nárok navrhovateľa vo výške 10 Eur mesačne považoval za adekvátny vzhľadom na sumy za poskytované služby vo väčších mestách Slovenska ako je Nitra, Košice, Žilina a Bratislava. Námietku premlčania, ktorú vzniesol odporca voči tomuto nároku na časť obdobia neprihliadal, nakoľko podľa neho v tomto prípade ide o spor medzi dvomi obchodnými spoločnosťami a v takomto prípade je nutné aplikovať ustanovenie . V tomto rozsahu preto považoval nárok navrhovateľa za dôvodný a vyhovel mu.

V prevyšujúcej časti týkajúcej sa zaplatenia sumy 8.802,68 Eur návrh navrhovateľa okresný súd zamietol. Uviedol, že pokiaľ sa navrhovateľ domáhal vydania bezdôvodného obohatenia vo výške 8.802,68 Eur za užívanie stavieb navrhovateľa v areáli odporcu za obcou Lieskovec, vychádzal z

rozhodnutia Krajského súdu Banská Bystrica č. k. -252, ktorým bolo rozhodnuté o odvolaní odporcu proti rozsudku Okresného súdu Zvolen č. k. -209, kde totožne sa navrhovateľ voči odporcovi domáhal zaplatenia sumy z titulu bezdôvodného obohatenia za užívanie stavieb, ktoré patria navrhovateľovi na pozemku odporcu za obcou Lieskovec, avšak za iné časové obdobie s tým, že podľa názoru Krajského súdu Banská Bystrica všetky stavby, ktoré podľa Stavebného zákona sú charakterizované z hľadiska technicko-stavebného považoval za súčasť veci, a to konkrétne pozemku a z tohto dôvodu dospel k záveru, že navrhovateľovi nevznikla akákoľvek majetková ujma získaním bezdôvodného obohatenia odporcom využívaním týchto vecí, pretože pokiaľ odporca získal vlastnícke právo k pozemku, prešli na neho ako nadobúdateľa spolu s vecou aj jeho súčasti, ktoré nemuseli byť výslovne uvedené v listine svedčiacej o nadobudnutí vlastníctva hlavnej veci zákonným spôsobom. Všetky veci, vrátane stavieb, ktoré podľa Stavebného zákona boli charakterizované z hľadiska technicko-stavebného, vyplývajúce zo zisteného skutkového stavu, sú podľa krajského súdu súčasťou pozemku a nie je možné ich oddeliť bez toho, aby samotná nehnuteľnosť, teda pozemok, sa neznehodnotil. Okresný súd sa stotožnil s týmto právnym záverom, nakoľko išlo o konanie, ktorého účastníkmi boli totožní účastníci a predmetom totožné nehnuteľnosti a k rozhodnutiu došlo len za iné časové obdobie. Aj okresný súd si osvojil záver, že ani jedna z vecí, ktoré navrhovateľ považoval za samostatné stavby, by nemohla byť spôsobilá byť samostatným predmetom občianskoprávnych vzťahov, ktoré sa k samotným veciam viažu, napr. neboli by schopné samostatnej dispozície s vecou v právnom zmysle slova či už prevodom vlastníctva, darovaním a podobne, pretože ich reálne využitie by nebolo možné bez súvislosti s užívaním hlavnej veci, a to pozemku. Pokiaľ teda aj v tomto konaní sa navrhovateľ domáhal vydania bezdôvodného obohatenia z titulu užívania stavieb navrhovateľa, ktoré sú na pozemku odporcu, bol nútený v tejto časti návrh z totožných dôvodov zamietnuť.

O trovách konania rozhodol podľa (ďalej len „“) tak, že o nich bude rozhodnuté až po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej 15-dňovej lehote (ustanovenie , veta prvá ) odvolanie navrhovateľ aj odporca.

Navrhovateľ podal odvolanie v časti, v ktorej okresný súd v prevyšujúcej časti návrh navrhovateľa zamietol (v poradí druhému výroku). Mal za to, že konajúci súd nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a konaním a rozhodnutím súdu mu bolo odňaté právo na spravodlivý proces. Vytýkal rozsudku najmä nedostatok riadneho odôvodnenia, pretože jeho odôvodnenie považuje za zmätočné, nezrozumiteľné a nepreskúmateľné, v dôsledku čoho mu neumožňuje ani primerane reagovať na nedostatky rozhodnutia, prípadne argumentovať, či namietať jeho skutkové a právne závery. Odôvodnenie považoval za rozporné pri absencii stručného, jasného a výstižného vysvetlenia preukázaných a nepreukázaných skutočností, s tým, že jeho ako účastníka konania odôvodnenie nepresvedčilo. Zdôraznil, že v zmysle zásady ochrany legitímnych očakávaní dôvodne sa spoliehal na to, že pojednávanie, na ktorom bol vyhlásený rozsudok vo veci samej bude odročené, keď okresný súd pri rovnakom skutkovom stave pojednávanie už predtým niekoľkokrát odročil. Považoval preto rozhodnutie okresného súdu za predčasné a navrhol, aby odvolací súd v napadnutej časti a to v časti druhého výroku rozhodnutie okresného súdu zrušil a vec vrátil na nové prejednanie a rozhodnutie.

Odporca podal voči vyššie uvedenému rozsudku okresného súdu odvolanie v časti, v ktorej mu bola uložená povinnosť zaplatiť navrhovateľovi sumu 480 Eur s príslušenstvom, teda výroku v poradí prvému, keď v tomto rozsahu vytýka okresnému súdu nepreskúmateľnosť rozhodnutia, ale aj arbitrárny prístup pri hodnotení dôkazov. Zdôraznil, že navrhovateľ počas konania (návrh bol podaný dňa 20. 11. 2007), neustále menil svoj žalobný návrh. Pôvodným návrhom sa domáhal zaplatenia sumy 279.650,-- Sk s príslušenstvom titulom nájomného, neskôr návrh zmenil čo do výšky žalovanej sumy ako aj titulu, keď sumu 8.802,68 Eur žaloval titulom bezdôvodného obohatenia vzniknutom na inom skutkovom a právnom základe - z dôvodu užívania stavieb navrhovateľa nachádzajúcich sa v areáli odporcu a sumu 480 Eur za bezdôvodné obohatenie z titulu poskytovania služby tzv. officehousingu. Namietal, že okresný súd bez splnenia formálno-procesných podmienok dispozičnému návrhu navrhovateľa na zmenu návrhu vyhovel a pripustil ho. Konkrétne poukázal na genézu správania sa a postojov navrhovateľa v konaní

so zdôraznením, že počas celého konania navrhovateľ podával podstatou nedôvodné a rovnaké návrhy na prerušenie konania, pričom išlo „o recidivujúce obštrukcie nerešpektujúce res iudicata (vo vzťahu k vlastníctvu veci, ktorých sa tvrdenia o bezdôvodnom obohatení týkajú) majúce za cieľ podľa všetkého oddialiť vydanie rozhodnutia vo veci samej.“ V priebehu konania boli opakovane konštatované závery rozhodnutia Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. zo dňa 10. 12. 2009, v rámci ktorého bolo preukázané, že investičné prvky (vo vzťahu k užívaniu, ktorých sa navrhovateľ domáhal vydania bezdôvodného obohatenia) sú súčasťou pozemku resp. pozemkov patriacich odporcovi. Preto pokiaľ okresný súd zamietol návrh navrhovateľa v prevyšujúcej časti týkajúcej sa práve tohto nároku a to vydania bezdôvodného obohatenia vo výške 8.802,68 Eur, považoval v tejto časti rozhodnutie za správne a navrhol ho v tomto rozsahu potvrdiť. Odporca však namietal, že nárok navrhovateľa je nedôvodný aj pokiaľ ide o sumu 480 Eur s príslušenstvom, pretože odporca si v súlade s príslušnými zákonnými predpismi zriadil sídlo spoločnosti pri jej vzniku, pričom od ukončenia nájomného vzťahu medzi ním a navrhovateľom (ku dňu 30. 04. 2003), navrhovateľ žiadne služby spojené s vedením sídla odporcu na adrese svojej nehnuteľnosti reálne neposkytoval. Odporca si po presťahovaní svojho sídla zriadil platený P. O. BOX priamo na Pošte č. 2 vo Zvolene, keďže v tom čase neboli priestory spoločnosti označené súpisným číslom, pretože sídlila v tzv. unimobunkách, ktoré nebolo v zmysle príslušných zákonných ustanovení možné označiť takýmto číslom. Zdôraznil, že pojem „officehousing“ znamená vo voľnom preklade poskytovanie sídla spoločnosti (zriadenie registračného sídla spoločnosti), pričom zahŕňa v sebe aj služby prijímania a preberania poštových zásielok pre spoločnosť. V posudzovanej veci však nedošlo k uzavretiu zmluvy ani ku konkludentnému prejavu sporových strán, na základe ktorého by bolo možné určiť, že si odporca zriadil u navrhovateľa a objednal a užíval služby officehousingu spojené s poštovou schránkou a súvisiacimi službami. Poukázal na výpoveď svedkyne Jany K., V. T., podľa ktorých zamestnanci odporcu po zmene sídla do priestorov administratívnej budovy viac nechodili a tieto neužívali, keďže odpadli všetky dôvody, pre ktoré by bolo užívanie reálne. Samotná zmena návrhu a uplatnenie nového nároku v podobe sumy 480 Eur za poskytovanie služieb officehousingu boli navrhovateľom prevedené až podaním zo dňa 16. 06. 2009. Ohľadne tohto nároku namietal i nesprávne okresným súdom uplatnenú premlčaciu lehotu, preto i v prípade preukázania skutkového a právneho základu nároku, ku ktorému preukázaniu však podľa odporcu nedošlo, by nebolo možné tento priznať v takom rozsahu (výške), ako to učinil prvostupňový súd v napádanom výroku práve vzhľadom na odporcom uplatnenú námietku premlčania. Na záver odporca namietal i formálne vady vyhotovenia zápisnice z pojednávania dňa 26. 06. 2012. V rozsahu, v akom bol odporca zaviazaný zaplatiť navrhovateľovi sumu 480 Eur s príslušenstvom navrhol, aby odvolací súd rozhodnutie okresného súdu zrušil a v tomto rozsahu vec vrátil na ďalšie konanie.

V písomnom vyjadrení k odvolaniu navrhovateľa odporca uviedol, že názory navrhovateľa obsiahnuté v odvolaní, považuje za zavádzajúce, nekorešpondujúce so skutkovým a právnym stavom veci.

Krajský súd ako súd odvolací ( ) prejednal odvolanie viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania v zmysle ustanovenia a bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa , rozsudok okresného súdu vo výroku, ktorým návrh navrhovateľa v prevyšujúcej časti zamietol, podľa potvrdil ako vecne správny. Vo výroku, ktorým okresný súd zaviazal odporcu zaplatiť navrhovateľovi sumu 480 Eur s príslušenstvom (v poradí prvý) napadnuté rozhodnutie podľa zrušil a v tomto rozsahu vec vrátil podľa na ďalšie konanie.

Podľa , ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Odvolací súd sa stotožňuje s dôvodmi rozhodnutia okresného súdu týkajúceho sa výroku, ktorým bol návrh navrhovateľa v prevyšujúcej časti zamietnutý, teda nároku predstavujúceho sumu 8.802,62 Eur s príslušenstvom, ktorej vydania sa navrhovateľ domáhal titulom bezdôvodného obohatenia, vzniknutého užívaním stavieb navrhovateľa v areáli odporcu. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia

a k najzásadnejším argumentom uvádzaným navrhovateľom v jeho odvolaní, odvolací súd dodáva nasledovné:

Po preskúmaní veci odvolací súd konštatuje, že okresný súd vykonal dokazovanie týkajúce sa vydania bezdôvodného obohatenia vo výške 8.802,62 Eur titulom bezdôvodného obohatenia vzniknutého užívaním stavieb navrhovateľa v areáli odporcu v dostatočnom rozsahu a vykonané dôkazy správne vyhodnotil podľa a svoje rozhodnutie v tomto rozsahu aj náležite odôvodnil podľa .

V priebehu konania boli opakovane konštatované závery rozhodnutia Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. -25 zo dňa 10. 12. 2009 (právoplatné dňom 26. 01. 2010), keď tak v tomto konaní ako aj v označenom bolo nevyhnutné vyriešiť skutočnosť, či stavby charakterizované navrhovateľom ako samostatné, sú súčasťou pozemku a vlastníctvo k nim nadobudol odporca spoločne s vlastníctvom k pozemku alebo sú samostatnými stavbami a neboli predmetom prechodu vlastníctva na odporcu v dobe, keď získal pozemok ako nehnuteľnosť. V danom prípade teda išlo o otázku, ktorá bola totožná tak pre konanie vedené pred krajským súdom pod č. k. ako aj v tomto konaní za totožnosti účastníkov konania, ako aj predmetu sporných nehnuteľností a z toho vyplývajúceho právneho režimu k nim. Okresný súd nemal dôvod odkloniť sa od právneho záveru Krajského súdu v Banskej Bystrici ak išlo o totožnú vec a navrhovateľ sa domáhal vydania bezdôvodného obohatenia za rovnakých skutkových a právnych okolností, avšak za iné časové obdobie. Tak ako okresný tak i odvolací súd sa stotožnil s právnym záverom Krajského súdu v Banskej Bystrici uvedenom v jeho rozhodnutí č. k. zo dňa 10. 12. 2009, podľa ktorého stavby, ktoré boli predmetom sporu charakterizované podľa stavebného zákona z hľadiska technicko-stavebného nepovažoval za stavby v zmysle a tieto vyhodnotil ako súčasť veci, a to konkrétne pozemku, z ktorého dôvodu nemohol dospieť k záveru, že by navrhovateľovi vznikala akákoľvek majetková ujma získaním bezdôvodného obohatenia odporcom využívaním práve týchto vecí (stavieb v zmysle technicko-stavebného charakteru). Ani jedna z vecí, ktoré navrhovateľ považoval za samostatné stavby by nemohla byť spôsobilá byť samostatným predmetom občianskoprávnych vzťahov, ktoré sa k samostatným veciam viažu, a preto pokiaľ odporca získal vlastnícke právo k pozemku (hlavnej veci) prešli na neho ako na nadobúdateľa spolu s vecou jej súčasti. Vzhľadom na tento právny záver okresný súd preto správne považoval návrh navrhovateľa v tomto rozsahu za nedôvodný a zamietol ho.

Ak navrhovateľ v odvolaní opakovane poukazoval na skutočnosť, že rozsudok vo veci samej bol vydaný predčasne, nakoľko rozhodnutie okresného súdu o neprerušení konania nebolo v čase jeho rozhodovania vo veci samej právoplatné, odvolací súd konštatuje, že takýto postup nevylučuje. Odvolací súd posúdil odvolanie navrhovateľa proti uzneseniu Okresného súdu Zvolen č. k. -405 zo dňa 26. 06. 2012, ktorým okresný súd zamietol návrh navrhovateľa na prerušenie konania a uvedené uznesenie bolo potvrdené uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. -448 zo dňa 20. 12. 2012. Predmetné uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 24. 01. 2013. Až následne po právoplatnosti tohto rozhodnutia odvolací súd preskúmal odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Zvolen č. k. -406 v spojení s opravným uznesením. V prípade, ak by uznesenie okresného súdu, ktorým bol návrh na prerušenie konania zamietnutý bolo po formálnej alebo vecno-právnej stránke nesprávne a odvolací súd by bol nútený uvedené uznesenie v zmysle v spojení s zrušiť, len v tom prípade by bolo rozhodnutie okresného súdu vo veci samej predčasné. A z tohto dôvodu by aj odvolací súd bol nútený rozhodnutie zrušiť. Nakoľko odvolací súd považoval uznesenie okresného súdu, ktorým bol návrh na prerušenie konania za vecne správne, nedošlo na strane navrhovateľa k odňatiu jeho práva na spravodlivý súdny proces, či práva konať pred súdom, pretože o jeho odvolaní proti uzneseniu Okresného súdu vo Zvolene zo dňa 26. 06. 2012 bolo právoplatne rozhodnuté a jeho námietky voči nemu boli odvolacím súdom posúdené. Navrhovateľovi tak nebolo odňaté právo podať voči rozhodnutiu okresného súdu odvolanie a nebola ani odňatá možnosť odvolacieho súdu uvedené uznesenie prejednať v súlade s . Okresný súd teda dôvodne neodročil pojednávanie vytýčené na deň 26. 06. 2012, ak o predmetnom návrhu na tomto pojednávaní rozhodol. Naviac i odvolací súd po oboznámení sa so spisom zistil, že práve navrhovateľ počas celého konania podával opakovane návrhy na prerušenie konania, pričom išlo o návrhy nedôvodné. Okresný súd opakovane rozhodoval o návrhu navrhovateľa na prerušenie konania dňa 28. 04. 2010, 18. 01. 2011,

27. 05. 2011, 24. 01. 2012 a posledný v poradní piaty návrh na prerušenie konania podal navrhovateľ dňa 21. 06. 2012, teda v čase, kedy mu bol známy termín pojednávania vytýčený na 26. 06. 2012 a to s identickým odôvodnením. Vzhľadom na túto genézu správania sa a postoja navrhovateľa nie je možné konštatovať, že by mu postupom okresného súdu bola odňatá možnosť konať pred súdom, prípadne bolo porušené jeho právo na spravodlivý súdny proces. Naopak okresný súd sa vždy s návrhom navrhovateľa na prerušenie konania dôsledne zaoberal, a až po opakovanom a nedôvodnom podávaní ďalších návrhov na prerušenie konania vyhodnotil správanie sa odporcu ako konanie, ktorá nie je v súlade s hospodárnosťou konania vo veci samej spôsobuje nedôvodné prieťahy v konaní. V dôsledku takéhoto správania sa navrhovateľa nemôže byť porušované právo na spravodlivý súdny proces druhého účastníka, teda odporcu, ktorý sa naopak domáhal rozhodnutia vo veci samej. V tomto prípade preto okresný súd dôvodne o návrhu na prerušenie konania rozhodol, vec bola predložená odvolaciemu súdu a zároveň bolo odvolanie navrhovateľa voči uzneseniu, ktorým bol jeho návrh na prerušenie konania zamietnutý aj dôsledne preskúmané odvolacím súdom. Vzhľadom na tieto konkrétne individuálne skutočnosti odvolací súd považoval postup okresného súdu súvisiaci s rozhodnutím o návrhu na prerušenie konania a následne rozhodnutím vo veci samej za správny.

Odvolací súd sa však nestotožnil s právnym záverom okresného súdu na základe ktorého považoval nárok navrhovateľa na zaplatenie sumy 480 Eur s prísl. za dôvodný. V tejto časti považoval odvolací súd rozsudok okresného súdu za predčasný vzhľadom na nedostatočne zistený skutkový stav. Okresný súd v odôvodnení svojho rozhodnutia poukazuje na to, že medzi účastníkmi konania nebola uzavretá písomná zmluva na poskytovanie služieb officehousingu, napriek tomu neodôvodnil, v čom spočívalo bezdôvodné obohatenie, ak k zriadeniu adresy odporcu došlo v čase platného nájmu nehnuteľností a z obsahu spisu zatiaľ nevyplýva, že by navrhovateľ zriadil a udržiaval poštovú schránku pre odporcu, ak naopak práve odporca tvrdil, že mal schránku vlastnú. Obsah služieb, ktoré mal navrhovateľ v prospech odporcu vykonávať, a v dôsledku, ktorej činnosti sa mal v tomto rozsahu odporca obohatiť, preto nebol v dostatočnom rozsahu skúmaný a k uvedeným skutočnostiam nebolo vykonané dostatočné dokazovanie.

Ak zo samotného pojmu služby officehousingu vyplýva, že ide o poskytovanie adresy pre účely zápisu a vedenia adresy sídla spoločnosti, označenia sídla spoločnosti a zriadenia a údržby poštovej schránky pre spoločnosť, okresný súd sa dostatočným spôsobom nevysporiadal s jednotlivým rozsahom týchto služieb a z obsahu odôvodnenia jeho rozhodnutia nie je zrejmé, v čom, resp. v akých službách by malo bezdôvodné obohatenie spočívať. Odporca v odvolaní tvrdí, že si v súlade s príslušnými zákonnými predpismi zriadil sídlo spoločnosti pri jej vzniku, pričom od ukončenia nájomného vzťahu medzi nim a navrhovateľom ku dňu 30. 04. 2003 navrhovateľ žiadne služby spojené s vedením sídla odporcu na adrese svojej nehnuteľnosti reálne neposkytoval a to aj napriek skutočnosti, že sídlo odporcu bolo i naďalej formálne vedené v príslušnom obchodnom registri na predošlej adrese. Ďalej trvrdil, že odporca si po presťahovaní svojho sídla zriadil platný P. O. Box priamo na Pošte č. 2 vo Zvolene, keďže v tom čase neboli priestory spoločnosti označené súpisným číslom, pretože sídlila v tzv. unimobunkách, ktoré nebolo v zmysle príslušných zákonných ustanovení možné označiť takýmto číslom. K námietkam uvedeným v odvolaní, na ktoré odporca poukazoval počas prvostupňového konania, však zo strany okresného súdu vykonané dôkazy neboli, resp. okresný súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia s tým, prečo k vykonaniu dôkazov nedošlo, resp. ako ich vyhodnotil nevysporiadal. Navrhovateľ v rámci povoleného a vykonávaného predmetu činnosti nemal v rozhodnej dobe a ani v inom období oprávnenie poskytovať služby tzv. officehausingu a takéto služby podľa odporcu ani nikdy neposkytoval. Okresný súd sa preto zo skutočnosťami uvádzanými v tomto rozhodnutí ako aj v odvolaní odporcu vysporiada a uvedie, akými úvahami sa pri vyhodnotení dokazovania riadil.

V tejto súvislosti je nutné poukázať na to, že záväzkový právny vzťah z bezdôvodného obohatenia vznikne len za splnenia určitých zákonných predpokladov, ktorými sú získanie bezdôvodného obohatenia na strane určitej osoby (obohateného), protiprávnosť získania bezdôvodného obohatenia, majetková ujma, ktorá postihuje inú určitú osobu (postihnutého) a príčinná súvislosť medzi protiprávnym získaním bezdôvodného obohatenia určitou osobou a majetkovou ujmou inej určitej osoby. Splnenie týchto predpokladov musí preukázať ten, kto tvrdí, že na jeho úkor bolo bezdôvodné obohatenie získané (uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. ). V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na to, že dôkazné bremeno o existencii bezdôvodného obohatenia znáša postihnutý (viď. aj uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. ). Pre záver o (ne) dôvodnosti nároku

uplatňovaného navrhovateľom voči odporcovi titulom bezdôvodného obohatenia plnením bez právneho dôvodu je nutné, aby navrhovateľ preukázal, že medzi ním a odporcom právny vzťah z bezdôvodného obohatenia vznikol, t.j. aby preukázal, že odporca (v akej konkrétnej výške) bezdôvodné obohatenie získal, že mu (v akej konkrétnej výške) vznikla majetková ujma, ako aj príčinnú súvislosť medzi získaním bezdôvodného obohatenia a vznikom majetkovej ujmy. Splnenie predpokladov pre vznik záväzkového právneho vzťahu z bezdôvodného obohatenia musí preto súd posudzovať vždy z hľadiska špecifických skutkových okolností v konkrétne prejednávanej veci, na ktoré aplikuje konkrétnu normu hmotného práva ( ustanoveniami o bezdôvodnom obohatení). Len v prípade, ak okresný súd dospeje k záveru, že k vzniku právneho vzťahu z bezdôvodného obohatenia medzi účastníkmi konania došlo, posúdi aj vznesenú námietku premlčania a jej plynutie.

V otázke premlčania práva na vydanie bezdôvodného obohatenia okresný súd dôvodne aplikoval ustanovenia . K námietke odporcu, že „nárok navrhovateľa týkajúci sa tvrdení o poskytovaní služieb tzv. officehausingu tvoriaci predmet zmeneného návrhu zo 16. 06. 2009, nie je vzhľadom na okolnosti prípadu a výsledky uskutočneného dokazovania subsumovateľný pod žiadne z ustanovení “, odvolací súd poznamenáva:

Z obsahu spisu je zrejmé, že záväzok, avšak len pod podmienkou, ak bude preukázané, že k jeho vzniku došlo, je obchodno-právnym vzťahom, a teda nie je dôležité, ktorý právny predpis ho upravuje ale rozhodujúca je povaha tohto vzťahu. Právna teória, ani súdna prax zatiaľ nedáva jednoznačnú odpoveď, či sa vzhľadom na výlučnú úpravu bezdôvodného obohatenia, vrátane osobitnej úpravy dĺžky premlčacej doby v , použije pre obchodné právne vzťahy dvojročná subjektívna premlčacia doba, alebo všeobecná štvorročná premlčacia doba ( ). Podľa rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. M Obdo V 2/2002 zo dňa 23. 10. 2001 bolo judikované, že právo na vrátenie plnenia uskutočneného podľa neplatnej obchodnej zmluvy sa premlčuje v štvorročnej premlčacej dobe podľa . I keď možno namietať, že tento judikát nemusí mať všeobecnú platnosť, lebo sa dotýka len jedného druhu bezdôvodného obohatenia resp. len jednej skutkovej podstaty a to tej, ktorú ako jedinú upravuje aj - plnenie z neplatnej obchodnej zmluvy, následne bolo vydané rozhodnutie Najvyššieho súdu SR (ďalej v texte „najvyšší súd“) sp. zn. , ktoré rieši problematiku uznania záväzku na vydanie bezdôvodného obohatenia. Najvyšší súd v odôvodnení tohto rozsudku uviedol, že „keďže ide o vzťah medzi dvoma právnickými osobami - podnikateľmi pri ich podnikateľskej činnosti, v danom prípade na plynutie premlčacej lehoty na uplatnenie práva z bezdôvodného obohatenia, aj keď ide o skutkovú podstatu upravenú ustanoveniami , treba použiť ustanovenia “. Odvolací súd sa preto priklonil k vyššie uvedeným právnym záverom najvyššieho súdu, pretože hoci právnu úpravu bezdôvodného obohatenia upravuje a aplikuje sa aj na obchodné vzťahy, nemožno na obchodno-právne vzťahy aplikovať právnu úpravu premlčania, teda osobitnú dvojročnú premlčaciu dobu pri práve na vydanie bezdôvodného obohatenia (ustanovenia ), hoci neupravuje pre vydanie bezdôvodného obohatenia osobitnú premlčaciu dobu odlišnú od všeobecnej štvorročnej premlčacej doby. Aplikáciu v uvedenom prípade nemožno oprieť o , pretože tam absentuje ustanovená podmienka, že túto otázku nemožno riešiť podľa , práve naopak, úprava premlčania má v celostný charakter a je možné ju aplikovať aj na problematiku premlčania pri inštitúte bezdôvodného obohatenia. Nič na tom nemení ani to, že upravuje osobitnú premlčaciu lehote pre vydanie bezdôvodného obohatenia. Premlčanie a bezdôvodné obohatenie sú dva samostatné inštitúty a na tomto základe treba posudzovať aj ich právnu úpravu v oboch zákonníkoch, a s tým pristupovať aj k výkladu a aplikácii na obchodné vzťahy, to znamená, osobitne pristupovať k právnej úprave bezdôvodného obohatenia nachádzajúcej sa v , ktorá sa bude aplikovať aj na obchodné vzťahy a osobitne pristupovať k právnej úprave inštitútu premlčania, ktorý ako celok pre obchodné vzťahy upravuje a bude sa aplikovať aj na premlčanie práva na vydanie bezdôvodného obohatenia, aj napriek tomu, že neupravuje osobitnú premlčaciu dobu pre vydanie práva na bezdôvodné obohatenie. Aplikáciu ustanovenia na obchodné vzťahy nemožno podporiť ani ustanovením . Slovo „zákon“ v tomto ustanovení možno vykladať len tak, že zákonodarca mal na mysli predovšetkým , ktorý na viacerých miestach upravuje pre jednotlivé práva inú dĺžku premlčacej doby ako je všeobecná štvorročná lehota a následne mal na mysli osobitný zákon. Zákonodarca použil termín „zákon“, ktorý zahŕňa tak

ako aj osobitný zákon. Odvolací súd sa oboznámil aj s iným právnym záverom Najvyššieho súdu SR v jeho rozhodnutí sp. zn. , avšak vzhľadom na vyššie uvedené právne závery sa k záveru v tomto rozhodnutí, že na premlčanie práva z bezdôvodného obohatenia sa bude aplikovať právna úprava premlčania obsiahnutá v , nepriklonil. Najvyšší súd SR v odôvodnení tohto rozhodnutia uviedol, že odpoveďou na správnu aplikáciu právneho predpisu pri posúdení premlčania práva z bezdôvodného obohatenia je ustanovenie , a . S interpretáciou týchto ustanovení tak, ako to urobil Najvyšší súd SR sa však odvolací súd nestotožnil. Z ustanovenia je možné jednoznačne vyvodiť, že na zmluvy upravené len v , keď sú uzavreté medzi podnikateľmi použijú sa z len ustanovenia o príslušnom type zmlúv. Vyplývalo to zo samotnej konštrukcie obchodných záväzkových vzťahov, z ktorej vyplýva, že aj keď sa v obchodných záväzkových vzťahoch použije právna úprava zmluvného typu upravená len v , neprestáva byť tento vzťah obchodno-právnym vzťahom.

Z obsahu spisu však doposiaľ nevyplýva, že by k uzavretiu zmluvy došlo, a ak sa navrhovateľ domáha plnenia titulom bezdôvodného obohatenia za poskytovanie služieb officehousingu, v prípade, ak navrhovateľ unesie dôkazné bremeno, ide o poskytovanie služieb medzi podnikateľmi v rámci ich podnikateľskej činnosti, a teda vzťah obchodno-právny.

Pokiaľ ide o začiatok plynutia premlčacej lehoty je nutné prihliadať na zmenu návrhu a uplatnenie nového nároku v podobe sumy 480 Eur za poskytovanie služieb officehousingu, ktorý nárok nebol uplatnený pôvodným návrhom zo dňa 20. 11. 2007. V tejto súvislosti aj odvolací súd poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu ČR zo dňa 07. 11. 2002 pod sp. zn. .

K námietkam odporcu, ktoré sa týkajú nedostatkov zápisnice z pojednávania zo dňa 26. 06. 2012 odvolací súd poukazuje, že pokiaľ ide o rozpor týkajúci sa začiatku plynutia súdom priznaného úroku z omeškania, v tomto prípade došlo k oprave zápisnice priamo zákonným sudcom, ktorý opravu vykonal a vzhľadom na zrušujúce rozhodnutie odvolacieho súdu v tejto časti, sa bližšie touto vadou odvolací súd nezaoberal. Z písomného vyhotovenia rozsudku Okresného súdu Zvolen je zrejmé, že rozsudok bol písomne vypracovaný ako aj vyhlásený v mene Slovenskej republiky. Písomné vyhotovenie rozsudku je v súlade s ustanovením , ako aj rozhodnutím Najvyššieho súdu ČSR (B2/1978-6), na ktoré poukazoval odporca v odvolaní, keďže do zápisnice o pojednávaní bol zahrnutý podstatný obsah rozsudku a samotný výrok rozsudku je v úplnej zhode s obsahom rozsudku ako bol vyhlásený.

O trovách odvolacieho konania rozhodne súd prvého stupňa v zmysle ustanovenia podľa ktorého, ak odvolací súd rozhoduje o odvolaní proti rozhodnutiu vo veci samej, ktorým nebolo rozhodnuté o trovách konania z dôvodu postupu podľa , o týchto trovách rozhodne súd prvého stupňa.

Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.