Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_1CoPr-21-2012.pdf
PDF · 97.19 KB
Case nature
Area
Subarea
1CoPr/21/2012
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jozefa Angeloviča a sudcov JUDr. Mariany Muránskej a JUDr. Daniely Babinovej vo veci žalobcu: I. Y., nar. XX.X.XXXX, bytom C., Ul. H. č. X, zastúpeného JUDr. Dušanom Remetom, advokátom v Prešove, Ul. Masarykova č. 2, proti žalovanému: CAMEA car, a.s., so sídlom Prešov, Ul. Levočská č. 107/A, zastúpenému JUDr. Stanislavom Oravcom, advokátom v Prešove, Ul. Hlavná č. 19, o neplatnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru s prísl., o odvolaní oboch účastníkov proti rozsudku Okresného súdu Prešov č.k. 15 C 144/2009 - 122 z 21.9.2012 takto
rozhodol:
Potvrdzuje rozsudok.
Nepriznáva účastníkom náhradu trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi 197,26 Eur s prísl. do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. V prevyšujúcej časti žalobu zamietol. Vyslovil, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania.
Vychádzal zo zistenia, že v konaní bol namietaný spôsob čerpania dovolenky u žalovaného, pretože takýto spôsob evidencie čerpania dovolenky v rámci dochádzkového listu zamestnanca môže byť dodatočne menený a môžu do neho byť robené inými osobami cielené zásahy. Súd sa nestotožnil ani s touto námietkou právneho zástupcu žalobcu, pretože v konaní nebolo preukázané, že by boli dodatočne robené zásahy v dochádzkovom liste žalobcu a obsah dochádzkového listu žalobcu bol žalovaným manipulovaný a menený. Žalobca netvrdil, že by mal dovolenku schválenú žalovaným tak, že by túto v dochádzkovom liste pred žalobcom niekto priamo podpísal. Žalobca oznámil pred členkou predstavenstva Ing. S. R. a pred účtovníčkou úmysel čerpať dovolenku a tieto ho odkázali na riaditeľa alebo vedúceho servisu. Žalobca ako znalý pomerov a už pochybujúci o postupe žalovaného mohol trvať na písomnom potvrdení čerpania dovolenky alebo ak by bol doručil svoj dochádzkový list a trval na podpísaní dovolenky pred inými osobami o určitosti krokov žalobcu by neboli pochybnosti.
Žalovaný predložil súdu plnomocenstvo vystavené pre Ing. C. Q. zo dňa 17.5.2004 na zastupovanie spoločnosti vo veciach súvisiacich okrem iného so vznikom, zmenou a zánikom pracovnoprávnych vzťahov, ktoré je podpísané I. X. a Ing. S. R. ako štatutárnymi zástupcami spoločnosti CAMEA car, a.s. Okamžité skončenie pracovného pomeru je na hlavičkovom papieri žalovaného s uvedením obchodného mena, právnej formy a sídla, kópia predložená žalobcom neobsahuje dátum, ani prevzatie žalobcom, kópia predložená žalovaným má uvedený dátum 7.5.2009, vrátane rukou dopísaného textu,
že jedno oznámenie o okamžitom skončení pracovného pomeru prevzal žalobca 7.5.2009. Doručenie okamžitého skončenia pracovného pomeru 7.5.2009 sporné nebolo. K namietanému nedostatku formy okamžitého skončenia pracovného pomeru súd uvádza, že rovnakým spôsobom uzavrel žalobca so žalovaným pracovnú zmluvu, ktorá je podpísaná za žalovaného Ing. C. Q.. Ak by súd pripustil, že okamžité skončenie pracovného pomeru nebolo urobené platne, z rovnakých dôvodov by bola neplatnosťou postihnutá aj pracovná zmluva. Argument o tom, že plnomocenstvo pre C. Q. bolo doložené až dodatočne a účelovo, neobstojí s poukazom na to, že rovnako žalovaný postupoval aj pri podpise pracovnej zmluvy. Preto súd prvého stupňa žalobu o určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru zamietol.
Súd považoval za dôvodné vyhovieť návrhu v časti peňažnej náhrady za dovolenku nevyčerpanú žalobcom v trvaní 14 dní, ako mu nárok vyplýval z výplatnej pásky za mesiac apríl 2009. Zamestnancovi patrí za nevyčerpanú dovolenku náhrada mzdy v sume jeho priemerného zárobku. Žalobca dovolenku nemal odsúhlasenú žalovaným a nejednalo sa preto o čerpanie dovolenky, žalovaný nezvolil postup podľa ustanovenia § 109 ods. 2 Zákonníka práce a za neospravedlnené absencie v práci mu dovolenku nekrátil. Žalobca má tak skutočne nárok na preplatenie dovolenky za 14 dní ako si ho uplatnil. Žalovaným predložené výpočty súd nepresvedčili, že vyplatených 298,85 Eur brutto, uvedený v kolónke iné odmeny, bolo preplatením dovolenky, nakoľko v takejto sume sa pri výpočte náhrady 14 dní dovolenky dospieť nedá. S tým korešponduje aj výpoveď svedkyne I. U., ktorá u žalovaného pôsobí ako pokladník a finančný účtovník s tým, že vyplatená suma bola odmenou zo zisku žalovaného v prospech zamestnanca.
Výrok o úrokoch z omeškania odôvodnil ustanovením § 517 ods. 1,2 Občianskeho zákonníka.
Výrok o trovách konania odôvodnil ustanovením § 142 ods. 2 O.s.p.
Proti rozsudku v zákonnej lehote podali odvolanie obaja účastníci.
Žalobca napadol výrok o zamietnutí žaloby, pričom poukázal na to, že súd prvého stupňa neprehral zvukový záznam a nevykonal prečítanie jeho písomného prepisu. Argumentu o neprípustnosti tohto dôkazu neobstoja, lebo v tomto prípade nešlo o zvukový záznam týkajúci sa prejavov osobnej povahy.
Záver súdu, že súhlas s čerpaním dovolenky mal dať žalobcovi priamy nadriadený oprávnený konať v pracovno-právnych veciach na základe splnomocnenia štatutárov žalovaného (zrejme C. Q.) neobstojí, lebo z vykonaného dokazovania bolo preukázané, že dovolenky lakýrnikom odsúhlasoval ich priamy vedúci N. Q..
V rozpore s dokazovaním je aj konštatovanie, že dochádzkový list žalobcu svedčí, že nemal schválenú dovolenku. Ekonómka uviedla, že pre zamestnancov, ktorí sú práceneschopní, nie je vedený dochádzkový list a keďže žalobca ani do práce z dôvodu čerpania riadne schválenej dovolenky daný mesiac nenastúpil, je žalovaným predložený údajný dochádzkový list žalobcu potrebné považovať za neopodstatnený, minimálne ho nevypisoval žalobca. Žalobca nastúpil dovolenku na základe dohody s pánom Q., aby pred skončením pracovného pomeru dohodou si vyčerpal dovolenku a po oznámení Ing. S. R., členke predstavenstva, teda členovi štatutárneho orgánu zamestnávateľa, ako aj po oznámení Ing. N. Q. - vedúcemu zamestnancovi. Právny úkon žalovaného je neplatný, lebo nebol realizovaný oprávnenou osobou. K okamžitému skončeniu pracovného pomeru, ktoré za zamestnávateľa podpisuje C. Q. nebolo žalobcovi predložené plnomocenstvo oprávňujúce C. Q. na konanie v mene zamestnávateľa.
Vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že skutočným dôvodom skončenia pracovného pomeru so žalobcom bola jeho dlhodobá práceneschopnosť, nedostatočná komunikácia so zamestnávateľom a inými zamestnancami a neuvedenie diagnózy na žalobcovom potvrdení o práceneschopnosti. V. Q. pri výsluchu potvrdil, že žalobca ho o práceneschopnosti informoval už pred Vianocami roku 2009, teda iné
rozporné vyjadrenia o tejto okolnosti sú tým vyvrátené a žalovaný ako zamestnávateľ jednoznačne o práceneschopnosti žalobcu vedel. Zamestnávateľom udaný dôvod okamžitého skončenia pracovného pomeru - neospravedlnené absencie žalobcu nebol preukázaný.
Okamžité skončenie pracovného pomeru so žalobcom je neplatné aj pre porušenie ustanovení § 74 a § 144 ods. 7 Zákonníka práce.
Zo zápisu zo dňa 20.4.2009 predloženého žalovaným nepochybne vyplýva, že sa prejednávala dlhodobá práceneschopnosť žalobcu a nie jeho neospravedlnené absencie. Zamestnávateľ neprerokoval so zástupcom zamestnancov okamžité skončenie pracovného pomeru so žalobcom.
Súd sa v rozsudku žiadnym spôsobom nevyporiadal s výpoveďou svedkyne N. Y., hoci v odôvodnení túto svedkyňu uvádza, pričom z výpovede tejto svedkyne ako dôvod výpovede vyplýva, že na maródnom lístku nebola uvedená diagnóza a po následných pochybnostiach bola svedkyňa i žalobca vykázaná z priestorov organizácie s poznámkou, že sa nachádzajú na súkromnom pozemku.
N. Q. potvrdenia o práceneschopnosti nepreberal, tie preberala podľa zvyklostí ekonómka, nakoľko vo svojej výpovedi povedal, že o žalobcu sa začal intenzívne zaujímať. V tom čase sa domnieval, že na práceneschopenke by mal byť napísaný termín kontroly. Neskôr bolo ekonómkou objasnené, že tento termín tam nemusí byť. Nemôže byť teda na škodu žalobcu, že zamestnávateľ nevedel, že na maródnom lístku určenom jemu nie je uvedená diagnóza.
Z výpovede svedka I. vyplýva, že riaditeľ firmy prijal človeka na miesto lakýrnika, ale nie na miesto pána Y., čo odporuje výpovedi N. Q., ktorý uviedol, že keď žalobca celý január neprišiel do práce, bolo potrebné riešiť za neho náhradu, a preto prijali na jeho miesto človeka.
Konštatovanie súdu, že žalobca mal trvať na písomnom potvrdení čerpania dovolenky neobstojí, pretože takýto postup nikdy nebol u žalovaného realizovaný. Na základe toho navrhol, aby odvolací súd rozsudok zmenil a žalobe vyhovel.
Žalovaný podal odvolanie proti výroku, ktorým bolo žalobe vyhovené. Poukázal na to, že žalobcovi bola náhrada za nevyčerpanú časť dovolenky za sporné obdobie riadne a včas vyplatená, a preto jeho nárok z tohto titulu už neexistuje. Na základe toho navrhol, aby odvolací súd rozsudok zmenil a žalobu zamietol.
Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného poukázal na to, že vo výplatnej páske žalobcu za mesiac máj 2009 je suma 298,85 Eur uvedená v kolónke iné odmeny a nie v kolónke dovolenka. Žalovaný tvrdil, že mu software neumožnil uviesť predmetnú sumu v správnej kolónke z dôvodu, že žalobca nebol ich zamestnancom. Tieto tvrdenia sú zavádzajúce, pričom dôkazom, ktorý to vyvracia je výplatná páska žalobcu za mesiac máj 2009, v ktorej sú zadefinované a vyplnené aj ďalšie kolónky s konkrétnymi sumami. Suma 298,85 Eur je preplatením odmien za zákazky, ktoré pre žalovaného ukončil pred svojou práceneschopnosťou, ktorú okolnosť potvrdila aj svedkyňa U. - účtovníčka. Na základe toho navrhol, aby odvolací súd v tejto časti rozsudok ako vecne správny potvrdil.
Odvolací súd prejednal vec podľa § 212 ods. 1,2 O.s.p., a to bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.) a zistil, že odvolanie účastníkov nie sú dôvodné.
Súd prvého stupňa vykonal vo veci dokazovanie v potrebnom rozsahu, na základe ktorého správne zistil skutkový stav a vo veci aj správne rozhodol. Skutkové zistenia súdu prvého stupňa zodpovedajú vykonanému dokazovaniu a odôvodnenie rozhodnutia má podklad v zistení skutkového stavu. Na týchto správnych skutkových zisteniach súdu prvého stupňa nič sa nezmenilo ani v štádiu odvolacieho konania.
Podľa § 68 ods. 1 Zákonníka práce, zamestnávateľ môže okamžite skončiť pracovný pomer výnimočne a to iba vtedy, ak zamestnanec:
a/ bol právoplatne odsúdený pre úmyselný trestný čin,
b/ porušil závažne pracovnú disciplínu.
Podľa § 70 Zákonníka práce, okamžité skončenie pracovného pomeru musí zamestnávateľ aj zamestnanec urobiť písomne, musia v ňom skutkovo vymedziť jeho dôvod tak, aby ho nebolo možné zameniť s iným dôvodom a musia ho v ustanovenej lehote doručiť druhému účastníkovi, inak je neplatné. Uvedený dôvod sa nesmie dodatočne meniť.
Podľa § 74 Zákonníka práce účinného v čase okamžitého skončenia pracovného pomeru žalobcu, výpoveď alebo okamžité skončenie pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa je zamestnávateľ povinný vopred prerokovať so zástupcami zamestnancov, inak je právny úkon neplatný. Zástupca zamestnancov je povinný prerokovať výpoveď alebo okamžité skončenie pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa do 10 kalendárnych dní odo dňa doručenia písomnej žiadosti zamestnávateľom. Ak v uvedenej lehote nedôjde k prerokovaniu, platí, že k prerokovaniu došlo.
Podľa § 116 ods. 3 Zákonníka práce, za nevyčerpané 4 týždne základnej výmery dovolenky nemôže byť zamestnancovi vyplatená náhrada mzdy s výnimkou, ak si túto dovolenku nemohol vyčerpať z dôvodu skončenia pracovného pomeru.
Pokiaľ ide o okamžité skončenie pracovného pomeru, v predmetnej veci bolo nepochybne preukázané, že žalobca nedostal súhlas s čerpaním dovolenky v organizácii obvykle zaužívaným spôsobom. Z dokazovania na súde prvého stupňa nepochybne vyplýva, že súhlas s čerpaním dovolenky sa uvádzal písomne do tzv. dochádzkového listu zamestnancov vrátane žalobcu, pričom takýto súhlas mal dať priamy nadriadený a to Ing. N. Q.. Nikto iný okrem vedúceho servisu, teda Ing. N. Q. ako kompetentnej osoby, žalobcovi dovolenku neschválil. V tejto súvislosti neobstojí teda argumentácia žalobcu uvádzaná v jeho odvolaní, že skutočným dôvodom bola dlhodobá práceneschopnosť žalobcu v organizácii žalovaného a neuvedenie diagnózy na tzv. maródnom lístku odôvodňujúcom jeho práceneschopnosť.
Okolnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru žalovaným so žalobcom nepochybne vyplývajú z predmetného právneho úkonu, ktorým bolo toto okamžité skončenie pracovného pomeru žalovanému dané, skutkový dôvod spočívajúci v absenciách je vymedzený dostatočne jasne a v tomto smere nie sú pochybnosti o určitosti tohto právneho úkonu, ktorý kvalifikuje konanie žalobcu, ktorý od 20.4.2009 bez vážneho dôvodu nenastúpil do zamestnania, ako závažné porušenie pracovnej disciplíny.
V tomto okamžitom skončení pracovného pomeru je uvedené aj zákonné ustanovenie § 68 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce, podľa ktorého žalovaný postupoval.
Z hľadiska formálneho je pravdou, že toto okamžité skončenie pracovného pomeru neobsahuje dátum (minimálne na rovnopise, ktorý bol doručený žalobcovi), kedy organizácia - žalovaný k tomuto opatreniu prikročil, avšak z dokazovania, ktoré bolo vykonané na súde prvého stupňa nepochybne vyplýva, že v tomto smere pochybnosti nie sú, pretože 7.5.2009 bolo toto okamžité skončenie pracovného pomeru doručené žalobcovi a neuvedenie dátumu na tomto rovnopise vydanom žalobcovi nespôsobuje neplatnosť tohto právneho úkonu. Z hľadiska materiálneho je potrebné konštatovať, že nenastúpenie do práce od 20.4.2009 do 7.5.2009, kedy bolo žalobcovi doručené okamžité skončenie pracovného pomeru, je natoľko závažným porušením pracovnej disciplíny, že možno súhlasiť s tým, že napĺňa dôvod uvedený v § 68 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce v podobe závažného porušenia pracovnej disciplíny. Ako bolo vyššie naznačené, okolnosť, že by akýmkoľvek iným spôsobom bolo čerpanie dovolenky žalobcovi povolené, v tomto konaní preukázaná nebola, z dokazovania svedkov zainteresovaných na tomto postupe žalovaného voči žalobcovi táto okolnosť nevyplýva, a preto ani ďalšie dokazovanie v podobe magnetofónového záznamu o rokovaní medzi žalobcom a ďalšími zamestnancami žalovaného
nie je potrebné. V tomto smere je potrebné poukázať na to, že eventuálne prehranie magnetofónového záznamu z týchto rozhovorov žalobcu s ďalšími zamestnancami žalovaného nie je potrebné aj z toho dôvodu, že samotný žalobca nepoukazoval na to, že by mal riadnym spôsobom vypísanú dovolenku v dochádzkovom liste a že by takto riadne udelená dovolenka v nasledujúcom období bola spochybňovaná zo strany žalovaného.
Pokiaľ ide o oprávnenie C. Q. na predmetné opatrenie vo vzťahu k žalobcovi v podobe okamžitého skončenia pracovného pomeru, je potrebné súhlasiť s názorom súdu prvého stupňa, že plnomocenstvo zo 17.5.2004, ktorého pravosť nebola nijakým spôsobom spochybnená, aj keď bolo v konaní predložené až počas dokazovania na súde prvého stupňa, nepochybne vyplýva oprávnenie C. Q. na zastupovanie spoločnosti žalovaného aj v pracovno-právnych veciach, vrátane úkonov týkajúcich sa vzniku a skončenia pracovného pomeru. V tejto súvislosti je dôležitý argument súdu prvého stupňa, že rovnakým spôsobom bol v konečnom dôsledku žalobca aj prijatý do zamestnania a teda samotná táto okolnosť preukazuje, že C. Q. oprávnenia týkajúce sa pracovno-právnych vzťahov, teda vzniku a skončenia pracovného pomeru nepochybne mal.
Z výpovede svedka I. na súde prvého stupňa nepochybne vyplýva, že okolnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru so žalobcom a zámer žalovaného v tomto smere bol s ním ako so zástupcom zamestnancov prerokovaný, čo tento svedok potvrdil počas dokazovania na súde prvého stupňa.
Za týchto okolností neboli zistené ani v štádiu odvolacieho konania žiadne pochybnosti o materiálnej závažnosti porušenia pracovnej disciplíny zo strany žalobcu a o adekvátnosti postupu žalovaného v podobe okamžitého skončenia pracovného pomeru so žalobcom z dôvodu, že ako nepochybne vyplynulo z dokazovania na súde prvého stupňa, žalobcovi dovolenka v kritickom období od 20.4.2009 do 7.5.2009 riadnym spôsobom udelená nebola.
Pokiaľ ide o náhradu za nevyčerpanú dovolenku, taktiež je potrebné konštatovať, že z dokazovania na súde prvého stupňa nepochybne vyplynulo, že finančné prostriedky, ktoré figurujú na výplatnej páske žalovaného, vo výške 298,85 Eur brutto, nie sú náhradou za nevyčerpanú dovolenku, pretože ich účel v samotnej výplatnej páske ako dôležitom doklade je iný a okolnosť, že náhrada za nevyčerpanú dovolenku žalobcovi nebola vyplatená, vyplynula aj z výpovede svedkyne I. U., ktorá vysvetlila, aký bol účel sumy 298,85 Eur, pričom poukázala na to, že ide o podiel na zisku žalovaného pripadajúci na žalobcu za ním v predchádzajúcom období vykonanú prácu.
Správne preto postupoval súd prvého stupňa, pokiaľ zamietol žalobu vo vzťahu k určeniu neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru a pokiaľ vyhovel žalobe v otázke náhrady za nevyčerpanú dovolenku a so zreteľom na to, že správny je výrok napadnutého rozsudku aj o trovách konania, odvolací súd postupom podľa § 219 ods. 1 O.s.p. rozsudok ako vecne správny potvrdil.
O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 2 O.s.p., podľa ktorého účastníci nemajú právo na náhradu trov konania ak mali vo veci úspech len čiastočný, čo je potrebné konštatovať aj v predmetnej právnej veci, kedy žalobca nebol úspešný v otázke okamžitého skončenia pracovného pomeru a žalovaný v otázke náhrady mzdy za nevyčerpanú dovolenku, a preto v zhode so súdom prvého stupňa odvolací súd konštatuje, že v otázke náhrady trov konania je najúčelnejšie nepriznanie náhrady trov odvolacieho konania v zmysle § 142 ods. 2 O.s.p.
Poučenie:
Proti rozsudku odvolanie nie je prípustné.