Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_15C-144-2009.pdf
PDF · 139.33 KB
Case nature
Subarea
15C/144/2009
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Prešov sudkyňou Mgr. Annou Vargovou v právnej veci žalobcu: I. Y., T.. XX. XX. XXXX, H. C., H. X, právne zastúpený: JUDr. Dušan Remeta, advokát so sídlom Prešov, Masarykova 2 proti žalovanému: CAMEA car, a.s., so sídlom Prešov, Levočská 107/A, právne zastúpená: JUDr. Stanislav Oravec, advokát so sídlom Prešov, Hlavná 19 o neplatnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru, takto
rozhodol:
Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi 197,26 Eur s 9 % - ným úrokom z omeškania ročne od 20. 05. 2010 do zaplatenia v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku.
V prevyšujúcej časti žalobný návrh z a m i e t a .
Žiadnen z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania.
odôvodnenie:
Žalobou doručenou na tunajší súd 03. 07. 2009 v súlade s uznesením pripustenou zmenou dňa 18. 05. 2010 sa žalobca domáhal, aby súd vyslovil, že okamžité skončenie pracovného pomeru dané mu 07. 05. 2009 zo strany žalovaného je neplatné. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi 600,- Eur v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku a žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi 197,26Eur s 9 %- ným ročným úrokom z omeškania od 01. 07. 2009 do zaplatenia v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Žalobca zároveň žiadal, aby súd uložil povinnosť žalovanému nahradiť mu trovy konania. Žalobu odôvodnil tým, že okamžité skončenia pracovného pomeru pre závažné porušenie pracovnej disciplíny spočívajúce v neospravedlnenej absencii považuje za neplatné, pretože tento dôvod nebol daný a ide o účelové tvrdenie zamestnávateľa. Peňažný nárok vo výške 600,- Eur je náhradou mzdy vyplývajúcou z ustanovenia § 79 ods. 4 Zákonníka práce a peňažný nárok 197,26 Eur je náhrada za nepreplatenú dovolenku.
Žalovaný so žalobou nesúhlasil a navrhol ju ako nedôvodnú zamietnuť.
Súd vykonal dokazovanie výsluchom účastníkov konania, pracovnou zmluvou účastníkov konania z 01. 07. 2004, Okamžitým skončením pracovného pomeru, Dohodou o rozviazaní pracovného pomeru, Dohodou o skončení pracovného pomeru, potvrdením o dočasnej pracovnej neschopnosti, výsluchom navrhnutých svedkov V.. S. R.Y., V.. C. Q., V.. N. Q., I. U., N. Y., V. I., podpisovými vzormi štatutárnych zástupcov žalovaného, plnomocenstvom udeleným žalovaným V.. C. Q. zo 17. 05. 2004, zápisom z porady, evidenciou dochádzky, výplatnými páskami, ako aj ďalším spisovým materiálom a zistil tento skutkový stav:
Žalobca bol zamestnancom žalovaného od 01. 07. 2004 na základe uzavretej pracovnej zmluvy dňa 01. 07. 2004, ako lakýrnik. Dňa 07. 05. 2009 doručil žalovaný žalobcovi okamžité skončenie pracovného pomeru z dôvodu závažného porušenia pracovnej disciplíny spočívajúce v neospravedlnenej absencii potom, ako dňa 19. 04. 2009 žalobca ukončil práceneschopnosť a 20. 04. 2009 do okamžitého skončenia pracovného pomeru bez vážneho dôvodu nenastúpil do zamestnania. Žalobca považuje tento dôvod za neexistujúci a tvrdenia žalovaného za účelové. Počnúc dňom 20. 04. 2009 žalobca čerpal 14 dní dovolenky nevyčerpanej za rok 2008 a čerpanie dovolenky riadne oznámil V.. S. R. a V.. N. Q.. Na preukázanie tohto tvrdenia predložil súdu zvukový záznam rozhovoru s dotknutými osobami. Ďalej žalobca uviedol, že dňa 04. 05. 2009 sa dostavil k žalovanému, kde na základe predchádzajúcej ústnej dohody mal podpísať dohodu o skončení pracovného pomeru. Žalobca žiadal uviesť dôvod skončenia a V.. C. Q. ako dôvod uviedol neuspokojivé pracovné výsledky, čo však nevedel preukázať a žalobca s takýmto dôvodom nesúhlasil. Dňa 07. 05. 2009 žalovaný predložil žalobcovi dohodu o skončení pracovného pomeru z dôvodu, že zamestnanec nespĺňa bez zavinenia zamestnávateľa požiadavky na riadny výkon dohodnutej práce, s čím žalobca rovnako nesúhlasil a žiadal uviesť skutočný dôvod a vyplatiť odstupné. Následne došlo k okamžitému skončeniu pracovného pomeru dané žalovaným žalobcovi pre neospravedlnené absencie. Žalobca považuje tento právny úkon za neplatný nielen pre neexistenciu dôvodu v ňom uvedeného, ale tiež pre nedodržanie formálnych náležitostí takéhoto právneho úkonu. Okamžité skončenie pracovného pomeru nebolo podpísané štatutárnym orgánom zamestnávateľa, teda predstavenstvom, nebolo datované a nedošlo k prerokovaniu okamžitého skončenia pracovného pomeru so zástupcami zamestnancov.
Žalobca vo výpovedi uviedol, že so žalovaným sa na skončení pracovného pomeru dohodli formou výpovede s odstupným. Po skončení PN žalobca prišiel do zamestnania, kde mu zamestnávateľ dával podpísať dohodu o skončení pracovného pomeru bez uvedenia dôvodu s čím on nesúhlasil. Nie je pravdou, žeby do zamestnania nechodil bezdôvodne, o dovolenke sa rozprával s ekonómkou a V.. N. Q.. Po oznámení o úmysle čerpať dovolenku V.. R.Č. a C. U., ho tieto odkázali na V.. N. Q., ktorý však mal nejaké jednanie. Čerpanie dovolenky mu po rozhovore s Ing. R. a pani U. odsúhlasil vedúci. Dňa 04. 05. 2009 si žalobca prišiel v doprovode manželky pre výpoveď a pani U. mu predložila dohodu o rozviazaní pracovného pomeru bez uvedenia dôvodu, s čím žalobca nesúhlasil a požadoval uvedenie dôvodu. Priebeh stretnutia si žalobca nahral a žiadal, aby súd vykonal dôkaz záznamom. O nahrávaní nahrávané osoby neupovedomil vopred, až po skončení nahrávania. Žalobca nemá záujem na tom, aby ho žalovaný ďalej zamestnával, pretože už 01. 05. 2009 nastúpil pracovať k inému zamestnávateľovi.
Žalovaný namietal nedostatok naliehavého právneho záujmu na určení neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru a potrebu prejudiciálne riešiť túto otázku. Žalobca sa vyjadril, že nemá záujem u žalovaného ďalej pracovať, veď nakoniec je od 5/2009 zamestnaný u iného zamestnávateľa. Pre žalobcu je významné len uspokojenie finančných nárokov. Ďalej žalovaný poukázal na paradox žalobcových námietok, keď spochybňuje, že okamžité skončenie pracovného pomeru podpísala nekompetentná osoba a zároveň táto osoba s ním uzatvárala pracovnú zmluvu. Žalobca rozhodne nedostatočne komunikoval so žalovaným už počas trvania práceneschopnosti, ale aj po jej ukončení a takýmto prístupom spôsoboval žalovanému problémy v personálnych a pracovnoprávnych vzťahoch. Neobstojí ani tvrdenie, že okamžité skončenie pracovného pomeru by malo byť neplatné pre nedodržanie postupu podľa ustanovenia § 74 ZP, pretože k prerokovaniu okamžitého skončenia pracovného pomeru so zástupcami zamestnancov došlo. Navrhol súdu, aby žalobu ako nedôvodnú zamietol.
Súd vypočul v konaní navrhnutých svedkov:
Z výpovede svedkyne V.. S. R., členky predstavenstva žalovaného vyplýva, že jej pracovnou náplňou okrem ekonomických záležitostí bola aj evidencia dochádzky a evidencia práceneschopností. K okamžitému skončeniu pracovného pomeru žalovaného so žalobcom sa podrobnejšie vyjadriť nevedela, ale mala vedomosť o tom, že žalobca po skončení PN nenastúpil do práce a oni nevedeli čo s ním je. Dovolenku nemal vypísanú. K spôsobu odsúhlasovania dovolenky svedkyňa uviedla, že každý zamestnanec má dochádzkový list, do ktorého sa všetko zapisuje: dochádzky, dovolenky a
tieto odsúhlasuje priamy nadriadený, ktorým u žalobcu bol V.. N. Q.. Svedkyňa žalobcovi dovolenku neodsúhlasila. K priebehu odovzdania okamžitého skončenia pracovného pomeru žalovaným žalobcovi svedkyňa uviedla, že najprv mu ona dávala dohodu o skončení pracovného pomeru, ktorú žalobca odmietol podpísať a následne mu bolo dané okamžité skončenie pracovného pomeru za prítomnosti V.. N. Q., C. Q., C. U. a manželky žalobcu. Žalobca žiadnu z listín nepodpísal. Ďalej svedkyňa uviedla, že okamžité skončenie pracovného pomeru je podpísané vedúcim C. Q., ktorý je členmi predstavenstva, teda svedkyňou a pánom X., na tieto právne úkony splnomocnený. K spôsobom skončenia pracovného pomeru žalovaného so žalobcom svedkyňa uviedla, že mali v úmysle žalobcovi vyjsť v ústrety skončiť pracovný pomer dohodou, pretože mali vedomosť, že má inú prácu. Keďže k dohode nedošlo, bol pracovný pomer skončený okamžite. K okamžitému skončeniu pracovného pomeru dal ústny súhlas aj zástupca zamestnancov pán V. I..
Z výpovede svedka V.. N. Q. vyplýva, že bol priamym nadriadeným žalobcu po dobu asi piatich rokov a jeho problémy sa riešili prostredníctvom svedka, tento o nich komunikoval s riaditeľom. Podľa názoru svedka je žalobca človekom, ktorý nespolupracuje s kolektívom. Koncom roka 2008, čo je obdobie kedy sa výrazne zvyšuje pracovné zaťaženie, pretože ľudia prichádzajú domov a je zvýšený počet servisných objednávok naproti tomu si ľudia berú vianočnú dovolenku. Žalobca naopak nebral vozidlá na zákazky a potom okolo 15. decembra neprišiel do práce. Problémom ale bolo, že žalobca nikomu nič neoznámil, svedkovi ako priamemu nadriadenému nezatelefonoval, nikto o ňom nič nevedel. Ďalší týždeň žalobca oznámil, že je práceneschopný, pričom niektorí z jeho kolegov poznamenal, že si maródku plánoval. O tom, že je žalobca práceneschopný, sa svedok dozvedel od pokladničky. PN žalobcu trvala aj v januári a jeho neprítomnosť narušovala chod firmy, preto sa svedok začal o osobu žalobcu zaujímať. Práceneschopnosť žalobcu trvala v mesiacoch január, február aj marec a u žalovaného nevedeli, ako sa majú zariadiť. Nebolo zrejmé, čo je so žalobcom, ako dlho potrvá jeho PN a či je potrebné hľadať za neho náhradu. Po ukončení PN sa svedok dozvedel od ekonómky alebo účtovníčky, že žalobca údajne čerpá dovolenku. Vzniknutú situáciu riešila porada žalovaného zo dňa 20. 04. 2009, kde okrem iného sa preberala dlhodobá PN žalobcu a žiadna snaha žalobcu o komunikáciu. V zmysle záverov z porady zo dňa 20. 04. 2009 bolo za prítomnosti technikov, vedúceho náhradných dielov a zástupcu zamestnancov doporučené okamžité skončenie pracovného pomeru. V máji už aj riaditeľ trval na vyriešení situácie, preto bolo spracované skončenie pracovného pomeru so žalobcom dohodou s vyplatením dvojmesačného odstupného. Bola spísaná dohoda bez uvedenia dátumu, ale žalobca trval na zdôvodnení. Následne bolo dopísané, že pracovník nespĺňa bez zavinenia zamestnávateľa požiadavky na riadny výkon dohodnutej práce. Svedok sa ďalej vyjadroval k otázke čerpania dovoleniek a uviedol, že pracovník si musí dohodnúť dovolenku s kolegami a potom každý ide za svedkom, ktorý buď dovolenku podpíše, alebo nepodpíše. U žalovaného neexistujú dovolenkové lístky, dovolenka sa zapisuje v evidencii dochádzky už dlhodobo. Svedok rozhodne poprel, žeby ho žalobca požiadal o dovolenku.
Z výpovede svedkyne N. Y. vyplýva, že dňa 04. 05. 2009 spolu s manželom (žalobcom) navštívila žalovaného za účelom skončenia pracovného pomeru. Po príchode po manželovi chceli, aby podpísal dohodu o skončení pracovného pomeru, ale manžel trval na zdôvodnení. Prítomní boli C. Q., N. Q., účtovníčky a ona s manželom. Majiteľ C. Q. a N. Q. sa podľa vyjadrenia svedkyne správali dosť arogantne, spochybňovali pracovnú disciplínu žalobcu, doslova sa vyjadrili, že chodil do práce kedy chcel a ako chcel a spochybňovali aj jeho diagnózu. K podpisu dohody o skončení pracovného pomeru nedošlo a majiteľ C. Q. ich doslova vykázal z miestnosti. Na otázku, či boli spomenuté absencie žalobcu svedkyňa uviedla, že nie.
Z výpovede svedka C. Q. vyplýva, že problémy spadajú do obdobia Vianoc 2009, keď žalobca prestal chodiť do práce bez uvedenia dôvodu. Svedok sa stretol so žalobcom v januári a vtedy sa dozvedel, že žalobca je PN. Potvrdenie o PN doniesol po cca 2-3 týždňoch. Situácia u žalovaného bola zlá, vyvolávala personálne konflikty, pretože práce bolo veľa, tak sa so žalobcom dohodli, že po skončení PN dostane výpoveď a žalovaný sa mu pokúsi nájsť prácu. Najprv žalobca s takýmto postupom súhlasil, neskôr po návšteve vo firme spolu s manželkou toto poprel. Po ukončení PN žalobca do práce nenastúpil, odmietol dohodu o skončení pracovného pomeru vrátane vyplatenia odstupného, odmietol prevziať výpoveď, všetko poprekrúcal a ešte si aj rozhovor nahrával. Taktiež svedok poprel, žeby žalobcovi schválil čerpanie dovolenky naopak, o žalobcovi nemal nikto žiadnu vedomosť. Schvaľovanie dovoleniek
má na starosti vedúci servisu V.K.. N. Q.. Okamžité skončenia pracovného pomeru bolo podpísané svedkom ako osobou kompetentnou, ktorej takáto právomoc vyplýva zo splnomocnenia. Na položenú otázku, prečo pôvodne žalovaný pracovný pomer so žalobcom ukončiť výpoveďou a nakoniec došlo k skončeniu z iného dôvodu svedok uviedol, že mali záujem sa so žalobcom dohodnúť a vyplatiť mu dvojmesačné odstupné, tiež sprostredkovať prácu. Ku skončeniu pracovného pomeru okamžite došlo pre absencie žalobcu. Na položené otázky týkajúce sa čerpania dovolenky odpovedal, že zapisujú sa do dochádzkového listu pri ekonomickom úseku a sú schvaľované buď ním alebo v prípade pracovníkov servisu vedúcim servisu.
Z výpovede svedkyne I. U. vyplýva, že dohodu o rozviazaní pracovného pomeru žalobcovi priniesla ona a žalobca ju odmietol prevziať. Žalobca tak urobil potom, ako mu povedala manželka, aby to nepodpisoval. Svedkyňa potvrdila, že tak dochádzka, ako aj dovolenky sa evidujú v dochádzkových lístkoch a dovolenky schvaľuje nadriadený. Na otázku týkajúcu sa údajov o dovolenke na výplatných páskach svedkyňa uviedla, že u žalobcu je v apríli uvedených 14 dní starej dovolenky a 25 dní novej dovolenky, v máji už údaje o dovolenke nie sú, zrejme bola žalobcovi preplatená, alebo na základe absencií zrušená.
Z výpovede svedka V. I. vyplýva, že zamestnancom žalovaného je 10 rokov a pôsobí aj ako zvolený zástupca zamestnancov. Žalobca nastúpil u žalovaného neskôr a napriek spokojnosti s prácou ktorú vykonával, v kolektíve nezapadol. Svedok so žalobcom problémy nemal, týkalo sa to skôr ostatných lakýrnikov. Na objasnenie svedok uviedol, že práca v ich spoločnosti funguje tak, že ľudia sú na seba navzájom pracovne naviazaný a pracuje sa spôsobom, aby nikto nemusel stáť a čakať za prácou. Toto žalobca podľa názoru svedka nie vždy chápal. Vyvrcholilo to konfliktmi, ktoré sa svedok so žalobcom pokúšal riešiť usmernením, vysvetľovaním, ale žalobca ústretový nebol. K okamžitému skončeniu pracovného pomeru žalovaného so žalobcom svedok uviedol, že zo strany žalovaného bola vyvinutá snaha vyriešiť to k spokojnosti oboch strán. Svedok sa vyjadril, že ak by to bola jeho firma, konal by nekompromisne. Žalobca počas trvania PN nedal o sebe nič vedieť, nebolo možné sa mu dovolať, práca sa hromadila a ľudia boli nespokojní. K ukončeniu PN sa svedok vyjadriť nevedel, ale vyslovil presvedčenie, že ak by chcel žalobca čerpať dovolenku, tak by mu ju zrejme nikto nepodpísal s ohľadom na vzniknutú kritickú situáciu. Potvrdil spôsob čerpania dovolenky zápisom do dochádzkovej knihy a následne podpisom N. Q.. V prípade nepodpísania dovolenky si zamestnanec nemôže dovoliť opustiť zamestnanie. Svedok ďalej potvrdil, že vedel o rozhovoroch vedenia s pánom Y., pretože sám bol iniciátorom riešenia vzniknutej situácie. Dokonca sa konala porada, kde sa to rozoberalo. Ako sa svedok vyjadril, on sám požiadal šéfa, aby okamžite ukončil pracovný pomer so žalobcom načo šéf povedal, že si to nechá prejsť hlavou. Na otázku právneho zástupcu žalobcu svedok odpovedal, že dôvodom okamžitého skončenia pracovného pomeru nebola práceneschopnosť žalobcu, ale neprítomnosť na pracovisku bez uvedenia dôvodu. Svedok na položenú otázku, či s ním zamestnávateľ prejednal okamžité skončenie pracovného pomeru so žalobcom uviedol, že áno a stalo sa tam tak koncom mesiaca apríl, pričom okrem predmetnej porady sa o probléme rozprávali každý deň. Zároveň však na položenú otázku právneho zástupcu žalobcu svedok odpovedal, že žalovaný s nim neospravedlnené absencie žalobcu neprejednával.
Z predložených listinných dôkazov:
Zo zápisu z porady 20. 04. 2009 okrem iného vyplýva, že pod bodom 4 „rôzne“ boli prediskutované aj neoprávnené požiadavky bývalého lakýrnika na odstupné (pán Y.).
Žalovaný predložil súdu ilustračne evidenčný list žalobcu z júla 2008 z ktorého súd zistil, akým spôsobom zamestnávateľ odsúhlasil zamestnancovi dovolenku. Žalovaný predložil súdu dochádzkový list žalobcu z apríla 2009 z ktorého súd zistil, že do 19. 04. je označené PN žalobcu a od 20. do konca mesiaca absencie.
Z predloženého plnomocenstva udeleného spoločnosťou X. X. a.s. z 17. 05. 2004 súd zistil, že táto splnomocnila V.. C. Q. na zastupovanie spoločnosti vo všetkých obchodných veciach súvisiacich s predmetom jej činnosti, pracovnoprávnych veciach (vznik, zmena a zánik pracovnoprávnych vzťahov) a vo veciach týkajúcich sa administratívneho správneho a daňového konania. Plnomocenstvo je podpísané I. X. Z. V.. S. R. a prijaté C. Q..
Z osôb, ktorých hlasový prejav bol žalobcom zaznamenaný, udelili súhlas s prehratím záznamu s výnimkou žalobcu a jeho manželky len C. Q.. Ostatné dotknuté osoby V.. N. Q., V.. S. R., I. U. s prehratím zvukového záznamu nesúhlasili.
Na základe zisteného skutkového stavu veci súd právne uzatvára:
Podľa § 125 O.s.p., za dôkaz môžu slúžiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť stav veci, najmä výsluch svedkov, znalecký posudok, správy a vyjadrenia orgánov, fyzických osôb a právnických osôb, listiny, ohliadka a výsluch účastníkov. Pokiaľ nie je spôsob vykonania dôkazu predpísaný, určí ho súd.
Súd predovšetkým nepovolil vykonanie dôkazu záznamom rozhovoru fyzických osôb, ktorý má preukázať tvrdenie žalobcu, že čerpanie dovolenky mu odsúhlasil priamy nadriadený a dôvod okamžitého skončenia pracovného pomeru pre neospravedlnené absencie žalobcu tak neexistuje. Súd považoval žalobcom predložený zvukový záznam za neprípustný dôkaz, ktorý bol vyhotovený bez vedomia všetkých zaznamenaných osôb.
Podľa § 12 ods. 1,2,3 Občianskeho zákonníka, písomnosti osobnej povahy, podobizne, obrazové snímky a obrazové a zvukové záznamy týkajúce sa fyzickej osoby alebo jej prejavov osobnej povahy sa smú vyhotoviť alebo použiť len s jej privolením. Privolenie nie je potrebné, ak sa vyhotovia alebo použijú písomnosti osobnej povahy, podobizne, obrazové snímky, zvukové alebo obrazové a zvukové záznamy na úradné účely na základe zákona. Podobizne, obrazové snímky a obrazové a zvukové záznamy sa môžu bez privolenia fyzickej osoby vyhotoviť alebo použiť primeraným spôsobom tiež na vedecké a umelecké účely a pre tlačové, filmové, rozhlasové a televízne spravodajstvo. Ani také použitie však nesmie byť v rozpore s oprávnenými záujmami fyzickej osoby.
Záznamom rozhovoru fyzických osôb sú nepochybne aj zvukové záznamy ich hlasu, ktorý patrí medzi prejavy fyzických osôb osobnej povahy. Takéto záznamy môžu byť podľa ustanovenia § 12 OZ vyhotovené alebo použité len so súhlasom fyzickej osoby. Ak nedá fyzická osoba súhlas k zaznamenaniu svojho hlasu a neide o niektorý z prípadov uvedených v ustanovení § 12 OZ kde jeho súhlas nie je potrebný, je takýto zvukový záznam porušením práva na ochranu jej osobnosti (rozsudok NS ČR XX X. XXX/XXXX z 09. 03. 2011).
Ak navrhne účastník občianskeho súdneho konania k preukázaniu svojich tvrdení dôkaz, ktorý bol zabezpečený v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi a zabezpečením takéhoto dôkazu došlo k porušeniu práv inej fyzickej alebo právnickej osoby, súd takýto dôkaz ako neprípustný nevykoná (rozsudok NS ČR XX X. XXXX/XXXX zo dňa 16. 08. 2012).
Pri posudzovaní dôkazov navrhnutých účastníkmi z hľadiska ich zákonnosti je treba prihliadnuť k ustanoveniam Ústavy SR podľa ktorej sú sudy viazané pri výkone funkcie Ústavou, Ústavným zákonom, Medzinárodnou zmluvou a zákonom (čl. 144 Ústavy SR). Zároveň ustanovenie § 2 O.s.p. ukladá súdom povinnosť zameriavať svoju činnosť k tomu, aby nedochádzalo k porušovaniu práv a právom chránených záujmov fyzických a právnických osôb a aby právo nebolo zneužívané na úkor týchto osôb. Z týchto ustanovení upravujúcich hlavné poslanie súdov, obsah ich činnosti v občianskom súdnom konaní a predmet a účel občianskeho súdneho poriadku vyplýva nielen úloha súdu zabezpečovať spravodlivú ochranu práv a oprávnených záujmov fyzických a právnických osôb, ktoré boli porušené, alebo sú ohrozené, ale tiež ich povinnosť postupovať v konaní tak, aby sami svojou činnosťou práva fyzických a právnických osôb neporušovali. Ak má byť občianske súdne konanie jednou zo záruk zákonnosti nie
je možné pripustiť, aby činnosť súdu, ktorou je zabezpečovaná ochrana práv fyzických a právnických osôb slúžila k porušovaniu alebo k využívaniu porušovania iných práv týchto osôb.
Súd v konaní zamietol návrh na vykonanie dôkazu zvukovým záznamom a vychádzal z ďalších vykonaných dôkazov.
Podľa § 80 O.s.p., návrhom na začatie konania možno uplatniť, aby sa rozhodlo najmä
a) o osobnom stave (o rozvode, o neplatnosti manželstva, o určení, či tu manželstvo je alebo nie je, o určení rodičovstva, o osvojení, o spôsobilosti na právne úkony, o vyhlásení za mŕtveho);
b) o splnení povinnosti, ktorá vyplýva zo zákona, z právneho vzťahu alebo z porušenia práva;
c) o určení, či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem.
Za nedôvodnú považoval súd námietku právneho zástupcu žalovaného o nedostatku naliehavého právneho záujmu na určení neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru, pretože v danom prípade naliehavý právny záujem vyplýva z právneho predpisu (§ 77 ZP) a pre žalobcu je dôležité určenie, že nebol daný dôvod pre okamžité skončenie pracovného pomeru.
Podľa § 68 ods. 1 Zákonníka práce, zamestnávateľ môže okamžite skončiť pracovný pomer výnimočne a to iba vtedy, ak zamestnanec
a) bol právoplatne odsúdený pre úmyselný trestný čin,
b) porušil závažne pracovnú disciplínu.
Podľa § 70 ZP, okamžité skončenie pracovného pomeru musí zamestnávateľ aj zamestnanec urobiť písomne, musia v ňom skutkovo vymedziť jeho dôvod tak, aby ho nebolo možné zameniť s iným dôvodom, a musia ho v ustanovenej lehote doručiť druhému účastníkovi, inak je neplatné. Uvedený dôvod sa nesmie dodatočne meniť.
Okamžité skončenie pracovného pomeru je výnimočným spôsobom skončenia pracovného pomeru a vychádza zo závažnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru pre oboch účastníkov. Jedná sa o jednostranný právny úkon smerujúci ku skončeniu pracovného pomeru okamihom doručenia jeho písomného vyhotovenia druhému účastníkovi. Žalovaný skončil okamžite pracovný pomer so žalobcom z dôvodu závažného porušenia pracovnej disciplíny pre absencie v práci podľa § 68 ods. 1 písm. b) ZP, pričom je povinnosťou zamestnávateľa, aby toto preukázal. Žalobca mal absentovať v práci od 20. 04. 2009 až do okamžitého skončenia pracovného pomeru 07. 05. 2009 čo vyplýva zo svedeckých výpovedí v konaní vypočutých svedkov. Súhlas s čerpaním dovolenky žalobcovi nedal jeho priamy nadriadený oprávnený konať v pracovnoprávnych veciach na základe splnomocnenia štatutárneho orgánu žalovaného a ani žiaden z členov štatutárneho orgánu. O tom, že žalobca nemal schválenú dovolenku svedčí aj jeho dochádzkový list. Dôkaz o ktorý žalobca svoje tvrdenia opieral v konaní súd nevykonal, pretože ho považoval za protizákonný.
Právny zástupca žalobcu namietal neplatnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru z viacerých dôvodov. Právny úkon podľa neho trpí jednak nedostatkom formy, a tiež absenciou dôvodu závažného porušenia pracovnej disciplíny. Okamžité skončenia pracovného pomeru je podpísané osobou, ktorá nie je štatutárnym orgánom žalovaného a písomnosť nie je datovaná.
Podľa § 9 ods. 1,2,3 Zákonníka práce, v pracovnoprávnych vzťahoch robí právne úkony za zamestnávateľa, ktorý je právnická osoba, štatutárny orgán alebo člen štatutárneho orgánu; zamestnávateľ, ktorý je fyzická osoba, koná osobne. Namiesto nich môžu robiť právne úkony aj nimi
poverení zamestnanci. Iní zamestnanci zamestnávateľa, najmä vedúci jeho organizačných útvarov, sú oprávnení ako orgány zamestnávateľa robiť v mene zamestnávateľa právne úkony vyplývajúce z ich funkcií určených organizačnými predpismi. Zamestnávateľ môže písomne poveriť ďalších svojich zamestnancov, aby robili určité právne úkony v pracovnoprávnych vzťahoch v jeho mene. V písomnom poverení musí byť uvedený rozsah oprávnenia povereného zamestnanca. Vedúci zamestnanci zamestnávateľa sú zamestnanci, ktorí sú na jednotlivých stupňoch riadenia zamestnávateľa oprávnení určovať a ukladať podriadeným zamestnancom zamestnávateľa pracovné úlohy, organizovať, riadiť a kontrolovať ich prácu a dávať im na ten účel záväzné pokyny.
Žalovaný predložil súdu plnomocenstvo vystavené pre V.. C. Q. zo dňa 17. 05. 2004 na zastupovanie spoločnosti vo veciach súvisiacich okrem iného so vznikom, zmenou a zánikom pracovnoprávnych vzťahov. Plnomocenstvo je podpísané I. X. Z. V.. S. R. ako štatutárnymi zástupcami spoločnosti CAMEA car a.s. (podľa výpisu z OR). Okamžité skončenie pracovného pomeru je na hlavičkovom papieri žalovaného s uvedením obchodného mena, právnej formy a sídla. Kópia predložená žalobcom neobsahuje dátum ani prevzatie žalobcom, kópia predložená žalovaným má uvedený dátum 07. 05. 2009 vrátane rukou dopísaného textu, že jedno oznámenie o okamžitom skončení pracovného pomeru prevzal pán Y. 07. 05. 2009 a odmietol prevzatie potvrdiť podpisom. Ako svedkovia sú podpísaní V.. N. Q., V.. S. R. Z. I. U.. Doručenie okamžitého skončenia pracovného pomeru dňa 07. 05. 2009 sporné nebolo. K namietanému nedostatku formy okamžitého skončenia pracovného pomeru súd uvádza, že rovnakým spôsobom uzavrel žalobca so žalovaným pracovnú zmluvu, ktorá je podpísaná za žalovaného V.. C. Q.. Ak by súd pripustil, že okamžité skončenie pracovného pomeru nebolo urobené platne, z rovnakých dôvodov by bola neplatnosťou postihnutá aj pracovná zmluva. Z existencie mlčky prejavenej vôle uzavrieť pracovný pomer by bolo možné dôvodiť, že vznikol len faktický pracovný pomer. Takýto faktický pracovný pomer nemohol vzniknúť ako pracovný pomer vzájomne previazaný komplexom práv a povinností a spôsobilý založiť pracovnoprávny vzťah. Právny úkon by bol absolútne neplatný, pretože pracovný pomer neexistuje, nie je možné ho platne ukončiť a ani domáhať sa nárokov z neplatného skončenia pracovného pomeru. Súd sa preto nestotožňuje s námietkou právneho zástupcu žalobcu, že okamžité skončenie pracovného pomeru ako právny úkon je neplatný pre nedodržanie formy a absenciu podpisu oprávnenej osoby. Ani argument o tom, že plnomocentsvo pre C. Q. bolo doložené až dodatočne a účelovo neobstojí práve s poukázaním na to, že rovnako žalovaný postupoval aj pri podpise pracovnej zmluvy v roku 2004, kedy nemohol mať o takomto súdnom spore vedomosť.
K námietke, že neexistoval dôvod okamžitého skončenia pracovného pomeru pre neospravedlnené absencie súd uvádza, že žiaden z predvolaných svedkov nepotvrdil žalobcove tvrdenie, že dovolenku čerpal po dohode a následnom odsúhlasení V.. C. Q., neodsúhlasila mu ju ani členka predstavenstva V.. S. R., ani V.. N. Q. ako jeho priamy nadriadený.
Ďalej právny zástupca žalobcu spochybňoval dôvodnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru s poukázaním na uskutočnené právne úkony predchádzajúce okamžitému skončeniu. Žalobca tvrdil a súdu doložil listiny - dohoda o rozviazaní pracovného pomeru z dôvodu neuspokojivých pracovných výsledkov a dohoda o skončení pracovného pomeru z dôvodu, že pracovník nespĺňa bez zavinenia požiadavky na riadny výkon dohodnutej práce. Predovšetkým obidve dohody nie sú platným právnym úkonom, pretože dohoda je dvojstranný právny úkon a pre jej platnosť si vyžaduje akceptáciu oboch strán. Žalovaný mal snahu skončiť pracovný pomer so žalobcom dohodou, čo potvrdili aj v konaní vypočutí svedkovia. Zároveň však Zákonník práce ani iný právny predpis nevylučuje, žeby právny úkon smerujúci k rozviazaniu pracovného pomeru bol neplatný len preto, že už skôr bol za účelom rozviazania toho istého pracovného pomeru učinený iný právny úkon. Jednotlivé právne úkony sa potom posudzujú samostatne a samostatne tiež nastávajú ich právne účinky. V danom prípade je platným úkonom len okamžité skončenie pracovného pomeru ako jednostranný právny úkon adresátovi riadne doručený.
V konaní bol namietaný spôsob čerpania dovolenky u žalovaného, pretože takýto spôsob evidencie čerpania dovolenky vrámci dochádzkového listu zamestnanca môže byť dodatočne menený a môžu do neho byť robené inými osobami cielené zásahy. Súd sa nestotožnil ani s touto námietkou právneho zástupcu žalobcu, pretože predovšetkým v konaní nebolo preukázané, žeby boli dodatočne robené zásahy v dochádzkovom liste žalobcu a obsah dochádzkového listu žalobcu bol žalovaným
manipulovaný a menený. Žalobca ani netvrdil, žeby mal dovolenku schválenú žalovaným tak, žeby túto v dochádzkovom liste pred žalobcom niekto priamo podpísal. Žalobca oznámil pred členkou predstavenstva V.. S. R. a pred účtovníčkou úmysel čerpať dovolenku a tieto ho odkázali na riaditeľa alebo vedúceho servisu. Žalobca ako znalý pomerov a už pochybujúci o postupe žalovaného (v opačnom prípade by zrejme nezaznamenával obsah rozhovoru) mohol trvať na písomnom potvrdení čerpania dovolenky, resp. ak by bol doručil svoj dochádzkový list a trval na podpísaní dovolenky pred zrakmi ďalších osôb, zrejme by o určitosti krokov žalobcu a žalovaného neboli pochybnosti.
V neposlednom rade právny zástupca žalobcu spochybnil platnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru nedodržaním postupu podľa ustanovenia § 74 ZP (zrušený od 1.9.2011).
Podľa § 74 ZP (zrušený od 1.9.2011), výpoveď alebo okamžité skončenie pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa je zamestnávateľ povinný vopred prerokovať so zástupcami zamestnancov, inak je neplatná. Zástupca zamestnancov je povinný prerokovať výpoveď alebo okamžité skončenie pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa do desiatich kalendárnych dní odo dňa doručenia písomnej žiadosti zamestnávateľom. Ak v uvedenej lehote nedôjde k prerokovaniu , platí, že k prerokovaniu došlo.
V konaní z výpovede svedkov a predovšetkým výpovede V. I. ustanoveného zástupcu zamestnancov (zamestnaneckého dôverníka § 233 ZP) vyplynulo, že možnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru žalovaného so žalobcom prerokovaná bola, keď prvotne sa ako pracovný problém preberala na porade z 20. 04. 2009 (deň nasledujúci po skončení PN žalobcu). G. I. sa vyjadril, že prístup a správanie sa žalobcu spôsobovalo personálne a pracovné problémy, preto bolo potrebné tieto riešiť. Žalobca ani po porade so žalovaným nekomunikoval, do práce sa nedostavoval, preto sám zástupca zamestnancov trval na vyriešení situácie a naliehal na riaditeľa. Na položenú otázku, či žalovaný so zástupcom zamestnancov prerokoval okamžité skončenie pracovného pomeru so žalovaným, tento jasne odpovedal, že áno. Trochu nepochopiteľne vyznieva jeho vyjadrenie, že žalovaný s nim neprejednal absencie žalobcu keď vo výpovedi zároveň uvádza, že dôvodom okamžitého skončenia pracovného pomeru bola neprítomnosť žalobcu na pracovisku bez akéhokoľvek zdôvodnenia. Táto situácia sa podľa vyjadrenia svedka od porady preberala s riaditeľom každodenne. Žalobcom vznesené námietky súd vyhodnotil ako neodôvodnené a okamžité skončenia pracovného pomeru za platné.
Podľa § 79 ods. 3 písm. b) Zákonníka práce, ak zamestnávateľ skončil pracovný pomer neplatne a zamestnanec netrvá na tom, aby ho zamestnávateľ ďalej zamestnával, platí, ak sa so zamestnávateľom nedohodne písomne inak, že sa jeho pracovný pomer skončil dohodou, ak bol pracovný pomer neplatne skončený okamžite alebo v skúšobnej dobe, dňom, keď sa mal pracovný pomer skončiť.
Podľa § 79 ods. 4 Zákonníka práce, v prípadoch ustanovených v odseku 3 písm. b) zamestnanec má nárok na náhradu mzdy v sume svojho priemerného zárobku podľa § 134 za výpovednú dobu dvoch mesiacov.
Nakoľko súd nepovažuje okamžité skončenie pracovného pomeru dané žalovaným žalobcovi za neplatné, nie je dôvodný finančný nárok na náhradu mzdy pri neplatnom skončení pracovného pomeru.
Ďalším uplatneným nárokom žalobcu je náhrada mzdy za nevyčerpanú dovolenku vo výške 197,26 Eur s príslušenstvom.
Z predložených výplatných pások žalobcu vyplýva, že žalovaný mu v mesiaci 4/2009 vykazoval 14 dní zostatkovej dovolenky a v mesiaci 5/2009 žiadnu zostatkovú dovolenku. Zároveň mu v mesiaci máj vyplatil odmeny vo výške 298,85 Eur brutto vyplatené 209,88 Eur. Žalobca vypočítal nárok na náhradu 14 dní dovolenky z denného zárobku žalobcu pri výške mzdy 300,-Eru mesačne ako to vyplýva z predložených výplatných pások. Denný zárobok žalobcu v januári 2009 predstavoval 13,64Eur (300:22), vo februári 2009 15,-Eur (300:20) a v marci 2009 13,64 Eur (300:22) = priemerný denný zárobok 14,09
Eur x 14 dní dovolenky = 197,26 Eur. Žalovaný pôvodne tvrdil, že z evidovaných 14 dní dovolenky žalobcovi pre absenciu krátil dovolenku o 5 dní a preplatil mu 9 dní ako to vyplýva z výplatnej pásky za 5/2009 209,88 Eur. Vyplatenú sumu uvádzal v kolónke „Iné“, pretože v tom čase už žalobca nebol ich zamestnancom. Neskorším vyjadrením žalovaný uviedol, že žalobca mal dokonca 22 dní nevyčerpanej dovolenky (14 dní za rok 2008 a 8 dní za rok 2009) pri priemernom zárobku 1,698 Eur za hodinu výpočet náhrady mzdy za 22 dní nevyčerpanej dovolenky predstavuje 298,85 Eur pričom žalovaný zároveň uviedol, že žalobcovi dovolenku pre absencie nekrátil.
Podľa § 116 ods. 3 ZP, Za nevyčerpané štyri týždne základnej výmery dovolenky nemôže byť zamestnancovi vyplatená náhrada mzdy, s výnimkou, ak si túto dovolenku nemohol vyčerpať z dôvodu skončenia pracovného pomeru.
Podľa § 109 ods. 2 ZP (znenie z roku 2009), za každú neospravedlnene zameškanú zmenu (pracovný deň) môže zamestnávateľ krátiť zamestnancovi dovolenku o jeden až dva dni. Neospravedlnené zameškanie kratších častí jednotlivých zmien sa sčítajú.
Súd považoval za dôvodné vyhovieť návrhu v časti peňažnej náhrady za dovolenku nevyčerpanú žalobcom v trvaní 14 dní tak, ako mu nárok vyplýval napr. z výplatnej pásky za 4/2009. Zamestnancovi patrí za nevyčerpanú dovolenku náhrada mzdy v sume jeho priemerného zárobku. Žalobca dovolenku nemal odsúhlasenú žalovaným nejednalo sa preto o čerpanie dovolenky, žalovaný nezvolil postup podľa ustanovenia § 109 ods. 2 ZP a za neospravedlnené absencie v práci mu dovolenku nekrátil. Žalobca má tak skutočne nárok na preplatenie dovolenky za 14 dní tak, ako si ho uplatnil. Žalovaným predložené výpočty a rozporuplné zdôvodnenia súd nepresvedčili, že vyplatených 298,85 Eur brutto uvedených v kolónke „Iné odmeny“ bolo preplatením dovolenky, nakoľko k takejto sume sa pri výpočte náhrady 14-tich dní dovolenky dospieť nedá. Žalobca tvrdil a korešponduje tomu aj výpoveď svedkyne I. U., ktorá u žalovaného pôsobí ako pokladník a finančný účtovník, že vyplatená suma bola odmena zo zisku žalovaného v prospech zamestnanca.
Podľa § 517 ods. 1,2 OZ, dlžník, ktorý svoj dlh riadne a včas nesplní, je v omeškaní. Ak ho nesplní ani v dodatočnej primeranej lehote poskytnutej mu veriteľom, má veriteľ právo od zmluvy odstúpiť; ak ide o deliteľné plnenie, môže sa odstúpenie veriteľa za týchto podmienok týkať aj len jednotlivých plnení. Ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný platiť poplatok z omeškania; výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací predpis.
Podľa § 3 Nariadenia vlády, znenie od 01. 01. 2009, výška úrokov z omeškania je o 8 percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky2) platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu. Ak sa počas trvania omeškania zmení základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky a ak je to pre veriteľa výhodnejšie, výška úrokov z omeškania je o 7 percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu príslušného kalendárneho polroka, v ktorom trvá omeškanie; táto základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky sa použije počas celého tohto polroka.
Súd priznal žalobcovi náhradu mzdy za 14 dní dovolenky vrátane príslušného úroku z omeškania od dňa nasledujúceho po dni, kedy uznesením pripustil zmenu petitu žalobného návrhu (18. 05. 2010) a na druhý deň mohol žalovaný plniť čo sa nestalo, teda dňom nasledujúcim 20. 05. 2010 sa žalovaný dostal do omeškania. Súd nepriznal úrok z omeškania od 01. 07. 2009 uplatnený v návrhu na pripustenie zmeny petitu žaloby, pretože tento nárok si žalobca uplatnil až podaním z 22. 03. 2010 a zmena petitu bola pripustená 18. 05. 2010.
Podľa § 142 ods. 2 O.s.p., ak mal účastník vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadny z účastníkov nemá na náhradu trov právo.
O trovách konania súd rozhodol podľa citovaného zákonného ustanovenia tak, že účastníkom náhradu trov konania nepriznal, pretože žiaden z účastníkov nemal vo veci plný úspech a pomer úspechu - neúspechu bol vyvážený.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia prostredníctvom tunajšieho súdu na Krajský súd v Prešove.
Podľa § 205 ods. 1 O.s.p. v odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.
Podľa § 205 ods. 2 O.s.p. odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len tým, že
a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p.,
b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a O.s.p.),
f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Podľa § 251 ods. 1 O.s.p., ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona.