Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Uznesenie_24Co-165-2012.pdf
PDF · 79.25 KB
Case nature
Area
Subarea
24Co/165/2012
Uznesenie
Krajský súd v Trnave v právnej veci navrhovateľa: Československá obchodní banka a.s., Radlická 335/150, Praha, ČR, IČO: 00001350 proti odporcovi: L. U., nar. X.X.XXXX, I. XXXX, V. Q., t.č. na neznámom mieste, zastúpený opatrovníkom: V. A., pracovníčka Okresného súdu Senica, o zaplatenie 16. 894,25 Kč s príslušenstvom, na odvolanie navrhovateľa proti zamietajúcej časti rozsudku Okresného súdu Senica zo dňa 29. júna 2011 v spojení s opravným uznesením zo dňa 25.10.2011 č.k. 6C/53/2010-114, takto
rozhodol:
Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej zamietajúcej časti a v časti náhrady trov konania r u š í a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.
odôvodnenie:
Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa uložil odporcovi povinnosť zaplatiť navrhovateľovi 14. 351,11 Kč spolu s 8% ročným úrokom z omeškania zo sumy 11.700 Kč od 21.6.2010 do zaplatenia a s 18,9 % ročným úrokom zo sumy 10.000,- Kč od 21.6.2010 do zaplatenia a vo zvyšku návrh zamietol. Odporcovi tiež uložil povinnosť zaplatiť navrhovateľovi náhradu trov konania v sume 39,50 Eur, do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Súd prvého stupňa rozhodnutie odôvodnil s použitím § 497 zákona č. 513/1991 Sb., § 502 ods. 1, § 503 ods. 1, 2, § 504, § 506 zákona č. 513/1997 Sb, § 517 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka, ustanovením § 1 Nariadenia vlády č . 142/ 1994 Sb. a vecne tým, že z vykonaného dokazovania zisteného skutkového stavu vyvodil záver, že návrh navrhovateľa je podaný dôvodne. Medzi navrhovateľom a odporcom došlo k platnému uzatvoreniu zmluvy zakladajúcej úverový vzťah. Z predmetnej zmluvy plnil navrhovateľ, ktorý poskytol odporcovi spotrebiteľský úver, vo výške 10.000,- Kč. Odporca si svoje povinnosti zo zmluvy nesplnil, pretože neplatil splátky úveru riadne a včas, čím sa stal splatný celý zostatok úveru, vrátane úrokov a úrokov z omeškania. Súd preto navrhovateľovi priznal žalovanú istinu v sume 10.000,- Kč, vyčíslený úrok za obdobie od 30.11.2008 do 21.6.2010 vo výške 2867,07 Kč, úrok vo výške 18,9% ročne zo sumy 10.000,- Kč od 21.6.2010 do zaplatenia. Vyslovil záver, že navrhovateľovi bez pochybnosti vzniklo právo popri istine a úrokov, aj na úroky z omeškania z dlžnej sumy, keďže ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu. Súd mu priznal úrok z omeškania vo výške 8% ročne, zo sumy 11.700 Kč od 21.6.2010 do zaplatenia, nakoľko ku dňu 1.1.2010 bola Repo sadzba Českej národnej banky stanovená vo výške 1,00%. Súd však nepriznal navrhovateľovi uplatnené úroky z omeškania vo výške 15% ročne zo sumy rovnajúcej sa súčtu dlžnej istiny a dlžného úroku, ktoré od 3.12.2008 do 21.6.2010 vyčíslil navrhovateľ na sumu 2.327,18 Kč z dôvodu, že úrok z omeškania uplatnený navrhovateľom vo výške 15% ročne je v rozpore so zákonom. Súd mu za obdobie od 3.12.2008 do 21.6.2010, priznal len zákonný úrok z omeškania počítaný zo súčtu dlžnej istiny a úrokov, tzn. zo sumy 1.486,04 Kč a vo zvyšku týkajúceho sa uplatneného úroku z omeškania nad zákonný úrok z omeškania vyčíslený za obdobie od 3.12.2008 do 21.6.2010 v sume 841,14 Kč zamietol. Rozhodnutie v časti o trovách konania odôvodnil s použitím § 142 ods. 1 O.s.p. v zmysle, ktorého odporcovi uložil povinnosť zaplatiť navrhovateľovi, ktorý mal v konaní plný úspech náhradu trov konania vo výške 39,50 Eur, ktorá pozostáva zo zaplateného súdneho poplatku.
Proti tomuto rozsudku v jeho zamietajúcej časti podal odvolanie navrhovateľ, poukazujúc na odôvodnenie rozhodnutia súdu prvého stupňa, z ktorého vyplýva, že súd zamietol žalobu, len v časti týkajúceho sa uplatneného úroku z omeškania nad zákonný úrok z omeškania vyčíslený za obdobie od 3.12.2008 do 21.6.2010 v sume 841,14 Kč. Poukázal na to, že súčasťou žalovanej sumy 16. 894,25 Kč boli aj dlžné poplatky vo výške 1.700,- Kč. V žalobe uviedol, že za upomienku účtoval odporcovi 200,- Kč a za výzvy k úhrade účtoval vždy po 500,- Kč. K návrhu priložil relevantnú časť sadzobníka poplatkov, ktorou preukázal výšku poplatkov za upomienky a výzvy a tiež doložil upomienku zo dňa 3.12.2008 a výzvy k zaplateniu dlžnej čiastky vrátane doručeniek. Za upomienku navrhovateľ účtoval jeden krát 200,- Kč a za výzvy k úhrade tri krát 500,- Kč, teda celkove 1.700,- Kč. Oprávnenie účtovať uvedené poplatky doložil navrhovateľ Obchodnými podmienkami pre povolenie prečerpania bežného účtu zo dňa 1.5.2009. Záverom konštatoval, že súd nerozhodol o časti nároku navrhovateľa, konkrétne o poplatkoch vyčíslených k dátumu 21.6.2010. Vzhľadom k zneniu výroku rozsudku, tzn. v časti, že súd vo zvyšku návrh zamieta, žiadal, aby odvolací súd rozhodol, že odporca je povinný zaplatiť navrhovateľovi čiastku 1.700,- Kč, do 3 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku.
Odporca odvolanie nepodal, a k doručenému odvolaniu sa písomne nevyjadril.
Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 204 ods. 1 O.s.p.), oprávnenou osobou - účastníkom konania (§ 201 O.s.p.), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 201 a § 202 O.s.p.), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom odvolania - teda v časti zamietnutia návrhu a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa je dôvodné, v dôsledku čoho je nevyhnutné rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti týkajúcej zamietnutia návrhu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.
V zmysle § 152 ods. 1 O.s.p., rozsudkom rozhoduje súd o veci samej. Zákon ustanovuje, kedy súd rozhoduje vo veci samej uznesením.
V zmysle § 152 ods.2 O.s.p. rozsudkom má rozhodnúť o celej prejednávanej veci. Ak je to však účelné, môže súd rozsudkom rozhodnúť najskôr len o jej časti alebo len o jej základe.
Predmetom konania pred odvolacím súdom bolo, v súlade s dôvodmi podaného odvolania, v prvom rade sa zaoberať námietkou nepreskúmateľnosti rozsudku súdu prvého stupňa súdu pre nedostatok dôvodov a posúdiť, či prvostupňový súd rozhodol o celom predmete konania, ktorý bol obsiahnutý v žalobnom návrhu.
Súd prvého stupňa vychádzajúc z návrhu, ktorého predmetom bolo zaplatenie 16.894,25 Kč s príslušenstvom, návrhu vyhovel čiastočne, odporcovi uložil zaplatiť navrhovateľovi 14.353,11 Kč s 8%- ným ročný úrokom z omeškania zo sumy 11.700 Kč od 21.6.2010 do zaplatenia a 18,9%-ným úrokom zo sumy 10.000,- Kč od 21.6.2010 do zaplatenia. Návrh vo zvyšku zamietol. V zamietajúcej časti potom rozsudok odôvodnil len tým, že nepriznal navrhovateľovi úrok z omeškania vo výške 15 % ročne zo sumy 2327,18 Kč, nakoľko takto uplatnený úrok z omeškania je v rozpore so zákonom.
Suma 16894,25 Kč podľa návrhu predstavuje: dlžnú sumu (istinu) 10.000 Kč, úroky 2.867,07 Kč úroky z omeškania 2.327,18 Kč, náhrada za poplatky 1.700 Kč ( 1x200 Kč, 1x za upomienku,3x500 Kčs za výzvy na zaplatenie).
Z vyššie citovaného ust. §152 O.s.p. vyplýva rozhodovanie vo veci samej rozsudkom, pričom povinnosťou súdu je rozhodnúť o celom uplatnenom nároku, ktorá je zakotvená v zásade vyčerpanie celého predmetu konania a len v prípade účelnosti môže rozhodnúť najskôr len o časti nároku, alebo len o jej základe, pričom takýto spôsob rozhodnutia musí z obsahu rozsudku nesporne vyplývať.
Podľa § 157 ods. 2 O.s.p., v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
Rozhodnutie súdu ako orgánu verejnej moci nemusí byť totožné s očakávaniami a predstavami účastníka konania, ale z hľadiska odôvodnenia musí spĺňať parametre (limity) zákonného rozhodnutia v zmysle citovaného § 157 ods. 2 O.s.p., pričom účastníkovi konania musí dať odpoveď na podstatné zásadné otázky a námietky spochybňujúce závery namietaného rozhodnutia v závažných a samotné rozhodnutie ovplyvňujúcich súvislostiach. Právo účastníka a povinnosť súdu na náležité odôvodnenie súdneho rozhodnutia vyplýva z potreby transparentnosti služby spravodlivosti, ktorá je esenciálnou náležitosťou každého rozhodnutia. Citované zákonné ustanovenie sa totiž chápe aj z hľadiska práv účastníka na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy SR, ktorého imanentnou súčasťou je aj právo na súdne konania spĺňajúce garancie spravodlivosti a toto ustanovenie treba vykladať a uplatňovať aj s ohľadom na príslušnú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len ESĽP, porovnaj napr. rozsudok Garciaruiz v Španielsko z 21.1.1999) tak, že rozhodnutie súdu musí uviesť presvedčivé a dostatočné dôvody, na základe ktorých je založené, rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia a musí sa posúdiť vo svetle okolností každej veci. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument účastníka bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia, ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Georiadis c. Grécko z 29.5.1997, Hikgins c. Francúzsko z 19.2.1998). Ústavný súd Slovenskej republiky opakovane vyslovil, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa článku 45 ods. 1 Ústavy a článku 36 ods. 1 Listiny je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takémuto uplatneniu. Ústavný súd vo svojom uznesení z 23. júna 2004 sp. zn. III. ÚS 209/04 vyslovil, že „súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa článku 46 ods. 1 Ústavy SR a článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takémuto uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpovede na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia.“
Porovnajúc odôvodnenie preskúmavaného rozsudku s vyššie citovaným ustanovením § 157 ods. 2 O.s.p. a uvedeným výkladom je zrejmé, že prvostupňový súd sa ním dôsledne neriadil. Z odôvodnenia preskúmavaného rozsudku v jeho napadnutej zamietajúcej časti nie je možné zistiť pre rozhodnutie relevantné skutočnosti, tzn. či súd rozhodol o celom návrhu nad jeho vyhovujúcu časť, tzn. či návrh zamietol aj ohľadne sumy 1.700,- Kč. Ak tak mienil urobiť, toto z rozhodnutia pre nedostatok dôvodov vôbec nevyplýva, v dôsledku čoho sa rozhodnutie stáva i nepreskúmateľným a nesie znaky arbitrárnosti.
V dôsledku toho bolo nevyhnutným, aby odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti s použitím § 221 ods. 1 písm. f) O.s.p., keďže ním došlo k odňatiu účastníkovi možnosť konať pred súdom, ako aj v závislom výroku o trovách konania zrušil, a podľa odseku 2 citovaného ustanovenia, vec v zrušenom rozsahu vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
Povinnosťou prvostupňového súdu bude opätovne rozhodnúť o návrhu, v časti nad právoplatne rozhodnutú časť návrhu, tzn. nad časť, v ktorej súd návrhu vyhovel, pričom rozhodnutie je potrebné náležite v súlade s ust. § 157 ods. 2 O.s.p. riadne odôvodniť.
V novom rozhodnutí rozhodne prvostupňový súd i o prípadnej náhrade trov tohto odvolacieho konania (§ 224 ods. 3 O.s.p).
Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu nie je možné podať odvolanie.